26.05.2019

Prší.

Ani palčok z postele nevystrčím.😂

Ale nieee.....

Musím si dať kávičku, potom vločky s jogurtom a potom sa musím pustiť do zeleniny na sviečkovú. 

Už neprší. 

25.05.2019

Vstávam 6.35.

Vyspatá do ružova. 

Idem dolu.

Odostriem závesy a s kávou v ruke sledujem pohyb operencov na našom dvore.

Hrdličky, vrabce, drozdy,  sýkorky a jeden strapatý vtáčik, ktorý neviem ako sa volá.  😂

24.05.2019

Moc som toho nenaspala.

Necelých 6 hodín. 

Veď som doma, dospím. 

Možno. 

Dom je tichý. 

23.05.2019

Budíček o 24.00.

Antibiotiká + voda.

Od včera večera už nemám teploty, a bolesti sú už citeľne slabšie. 

Bože ako je to dobre.

Je mi zima, tak sa zamotám do teplučkého paplóna a zaspávam. 

22.05.2019

3.30

Ty ale fakt sa mi dnes nechce vstávať...

Musím. 

Idem do sprchy.

Prsník je horúci, stvrdnutý, pobolieva ma a je na ňom už veľký červený fľak. 

21.05.2019

Utorok.

Budím sa o piatej.

V dome je ticho. 

Idem dolu, muž mi zabrble, že nemôže spať a kým vyjdem z izby už krásne nahlas dýcha.

A že nemôže spať...

20.05.2019

Budíček 3.30.

Dnes kontrola u obvodnej.

Z kávy vypijem 3 hlty a bežím rýchlo na autobus. 

Prší a prší. 

Ešte si len sadnem do autobusu a už spím. Budím sa až na Bajkalskej. Pomaly ideme s dcérou k nej do práce, uvarí mi čaj a počkám u nej polhodinu. Potom pomaly k obvodnej, je to 5 minút. 

19.05.2019

Slnečný lúč neúprosne útočí na moje viečka 😍 o 6 ráno 😂

Idem dole na kafé.  

Príde manžel, že ho bolí chrbát, pomasírujem, nalepím náplasť s kapsaicínom a uloží sa znova spať. 

Ja zjem chlebík so šunkou a idem von na terasu vypiť si čaj.🍵

Drozdy, lastovičky,  červienky aj vrabce lietajú a švitoria ostošesť. Holub pije vodu z vedra pri studni a Beny ho lenivo sleduje. Také ospanlivé nedeľné ráno. 

18.05.2019 - 5.00

Budím sa na bolesť prsníka.  Pravého. 

Dosť to bolí...

Neviem čo si mám o tom myslieť.

Môže ma to bolieť aj z chrbta?

Ako to zistím... Neviem. 

17.05.2019

Kukuk.😉🚚

6.15

Piatok. 

Možno dnes zavolajú. ☎️

A možno nie...

16.05.2019

Nevyspatá.

Som na totálku.

Spala som len 4 hodiny. Od 5.41 čumím do plafónu. Kedy odišli deti? Neviem. Nezobudila som sa, a to mám od ich narodenia sluch vycibrený na maximum. To sa mi ešte nestalo. Presviedčam oko aby sa zavrelo, ešte je málo hodín, tak spi, ale oko nieeee, ono musí byť rozčapené dokorán a čumákuvat!

Zliezam dole a v kuchyni pri káve si píšem so Zuzkou. Už sa pomaly zotavuje. Tiež je taký šinter ako ja. Je nám dlho, jednoducho. Sme zvyknuté makať a zrazu nemôžeme. Mňa osobne žerú mrle ako besné, keď nemôžem nič robiť. 

Zuzka, ty len pekne ešte odpočívaj, ty máš ešte čas. To ja sa už snažím do toho pomaly dostať. 

15.05.2019

5.25... Zase skoro hore.

Idem dole na kafíčko a vyprevadím dcéru do práce. Chvíľu na to odchádza syn do školy. Ostávam sama. Dopijem kaveju a hor sa do práce. Nech nemyslím na debiliny. Že?😊 Zapnem vysávač a povysávam poschodie, zjem 1 žemličku, osprchujem sa a pustím sa do žehlenia obrovskej kopy prádla, ktorá sa mi nakopila za posledné týždne od hysterektómie.

O pol ôsmej pozerám na hodiny. Hotovo, čo teraz?

Umyjem riady a upracem. Hotovo, čo teraz?

Prichádza manžel z nočnej. Chvíľu sa spolu rozprávame, objíme ma, dá mi pusu a ide spať.

14.05.2019

Budím sa na klopkanie dažďových kvapiek na strešné okno. Nechce sa mi ani len prst z postele vystrčiť. Žmúrim na budík... Rozmazané... Okuliare mám kde? Aha, tu sú. 5.15. Och božeeee. Zase skoro. Neviem spať dlhšie.

S kávou v ruke počkám v kuchyni na syna, "hodíme reč" o škole a vyprevadím ho do školy. Nechce sa mu, radšej by bol doma. Vo dverách skonštatuje, že to je nespravodlivé, že ja som doma a on musí chodiť do školy. Pýtam sa ho, či by radšej sedel doma a čakal na to, kedy si ho zavolajú do onkologického ústavu na biopsiu a potom nervózne znova čakal či budú výsledky zlé alebo dobré. Ostal ticho... Potom sa rozlúčil, zakýval a utekal na autobus. Vždy si poviem, panebože veď má 18 rokov, za chvíľu 19, ale niektoré veci ako keby mu nedochádzali.

Vraciam sa do domu a sadám si v obývačke do kresla a sledujem cez terasu počasie vonku. Zase prší a fúka. V tom si všimnem, že v tom nečase vonku poskakujú v tráve drozdy. Tri! Naše drozdy aj malý drozdík! To znamená, že Beny zlikvidoval iného vtáčika. Je mi to ľúto, ale zároveň sa teším ako malé decko, že ten náš žije. Dokonca provokuje Benyho cez plot.... Zatiaľ je mladý rýchly, len aby si ho Beny niekde nepočkal... Joooj, ale som rada! Hneď je ten deň krajší. Pozerám sa na nich tuším až hodinu, je to krásne mať kúsok prírody hneď za oknom či dverami. Medzitým sa k drozdom pridajú sýkorky, aj protivné vrabce, čo im tam robia zle, klbčia sa tam ako chlapčiská, aj červienka jedna prilietla. To je tuším vďaka za to, že som ich v zime každý deň poctivo kŕmila, či slnečnicou, zmesou pre zimné kŕmenie alebo lojovými guľkami. No moja, moc si sa zakecala o prírode, nemusí to každého baviť. Že? Ale keď tak pozerám von, konštatujem, že muškátom ale aj ostatným kvetom toto vytrvalé daždivé počasie pomohlo. Aj to sa tešíííímmm....

Rýchlo povysávam prízemie, kým nepríde manžel. Brblal by, čo sa s tým naťahujem, ale ja vysávam v rámci rehabilitácie. Za prvé si dávam pozor, veď viem, že som po hysterektómii, a za druhé sa predsa musím vrátiť do normálneho života. Že? Ženy moje.

Prichádza manžel z nočnej, oči sa mu zatvárajú už vo dverách, tak ho len odprevadím do spálne, dám mu pusu /ani ju tuším nevnímal/ a ticho za sebou zavriem dvere. Po schodoch mi na každom schode zapuká pravé koleno, obvodná doktorka povedala, že to je preto, lebo mám málo pohybu. No ja by som chcela cvičiť, behať a makať na sebe. Ale oni mi to ešte nechcú dovoliť! Vraj si môžem ublížiť. No som zvedavá, v pondelok mám kontrolu, tak uvidím čo mi povie obvodná. 

12.05.2019

V noci fúkal silný vetrisko, pršalo a ja som spala. /Povedala by som ako dudok, ale opica_skorica mi to už vysvetlila.

Ráno potichu v posteli, kým muž spí googlim, ale nič nového nenachádzam. Už ma to nebaví. 

Zídem dolu, uvarím kávu a čaj a skonštatujem, že sa dobre ochladilo!

Pritisnem sa k radiátoru a vyhrievam sa tam ako mačka na peci. Zabalená v hrubom zimnom svetri.

Nedeľa. Čo budeme variť... Ja som dostala chuť na mäsovú polievku so slížikmi, a chlapi chcú šalát, pyré a zapečené mäso so syrom.

11.05.2019

V noci som spala ako dudok. Hlboko, bez snov. Včerajšia návšteva v onkologickom ústave sa na mne dosť podpísala.

Schádzam dolu a pijem kávu. Rozmýšľam, čo budem dnes robiť? Sobota = upratovací deň. Ale dnes sa upratovať nebude. Nemám na to chuť ani náladu. Potom upracem. Možno.

O ôsmej schádza dole manžel. Aby ma zabavil a nemyslela som na zlé veci, spontánne sa rozhodne, že vyrazíme kúpiť strom - javor a vysadíme ho rovno pred terasu. Aby sme si mohli v lete v jeho tieni /keď narastie/ posedieť.

Vyrazíme. V aute je ticho. Do ticha sa ozve manžel, že počkaj keď tam prídeme aj zabudneš na všetko. A ja, že jasné... som zvedavá...

Konečne vchádzame do Bratislavy a hneď na začiatku odbočíme do "nášho záhradníctva". Sem chodíme stále. Autom prechádzame bránou a už híkam! Aha! Pozri! Stoj! Chcem vybehnúť von a ponoriť sa do vône stromov a kvetov. Konečne zaparkujeme a vybieham von. Môj sen. Stromy, kríky a kvety. Starosti s prsníkom mi v momente vyfučali.

10.05.2019

Včera som sa rozhodla o problémoch s prsníkom písať do nového blogu s názvom Prsia. /Do starého blogu o hysterektómii doplním určite ešte nejaké info, nebojte sa./

Vstávam o 3.45, lebo sa musím pripraviť na cestu do Bratislavy. Vyprevadím dcéru aj manžela a potom vyprevadí mňa môj syn. 5.25 prichádzam na zastávku a za chvíľu mi odchádza autobus. Zvláštne ráno. Všade okolo padá hmla, je to také ponuré až jesenné by som povedala. V autobuse si sadám vzadu, aby som mala ticho a pokoj na písanie. Včerajší deň bol pre mňa jeden z tých ťažkých... Ale čo už... Dúfam, že sa z toho zase vypíšem.

Keď dvíhnem oči od písania, akurát vchádzame do Bratislavy. Žiadna zápcha, fajn. Nastupujem do električky. Sledujem ľudí. Každý pozerá do okna, alebo do mobilu. Tak ako ja keď som chodila do práce, a nemusela riešiť zdravotné problémy a nezačala som sa na svet pozerať trochu inými očami...

Vystupujem na Kamennom námestí a uličkami prekľučkujem na Heydukovu. Vchádzam do nemocnice a tmavými uličkami sa dostávam až do suterénu, kde sídli onkológia a kde je aj prsníková ambulancia. Vlastne tuším tri, ak som dobre počítala. Hľadám dvere, kde je napísané meno mojej doktorky. Mám ju MUDr. Andrezalová. Sadám si. Som tretia, zatiaľ. Ale veď sa idem iba objednať. Tak to bude na otočku a pôjdem domov. Sestrička vychádza von a pýta si kartičky. Poviem jej, že sa chcem objednať, lebo mi včera volali z ich ústavu, že sa mám čo najskôr zastaviť pre žiadanky a do prsníkovej ambulancie. Sestrička na mňa udivene pozrie, a že toto má byť čo? A jej ukazujem v diári napísané, čo mi nadiktoval hlas z recepcie. Povie dobre, poďte dovnútra, musím Vás objednať, dnes Vás pani doktorka nevyšetrí, lebo tu to funguje len na objednávanie. Hovorím dobre, mne to nevadí, hlavne, že ma objednáte. Lebo som sa k Vám nemohla dovolať. Hej, niekedy to nedvíham. Aha... Ale nahlas nepoviem nič. Pre istotu... Radšej. Nedráždi ju... 

V tom momente sa zrazu otvoria dvere a dnu vchádza pani doktorka. Pozdraví nás a hneď príde ku mne pohladká ma upokojujúco po pleci a opýta sa ma čo sa deje, prečo som prišla, ešte si ani kabát nevyzliekla a ani kabelku neodložila. Nechápem. Sestrička ju aktívne informuje, že mi včera volali z ústavu, aby som čo najskôr prišla, aj pre žiadanky aj do ich ambulancie a že nie som objednaná a preto ma musí poslať preč ale že mi dá termín na vyšetrenie. MUDr. Andrezalová jej však odvetí, že ukážte mi prosím aký má nález? Zatiaľ zhodí kabát, odloží kabelku a pozrie si nález. Nedávajte jej termín, nech počká vonku medzi objednanými, ja ju zoberiem dnes. Som šťastná, nečakala som, že to dnes vybavím no uvidíme čo bude. Sestrička ma pošle do čakárne a ja si sadnem a čakám. Pribúdajú pacientky a ja čakám. Okolo pol ôsmej ma sestrička zavolá dnu. Skoro ma nestihla, lebo som zvažovala, že musím ísť na toaletu. Ale to ma hneď prešlo, keď vyšla von a zakričala moje meno. Pani doktorka si znovu preštuduje správu z mamografie, aj správu z pred 6 mesiacov, potom je ticho a rozmýšľa. Sledujem ju pozorne. Nakoniec dvihne oči a povie vyzlečte sa. Poctivo mi prehmatá každý jeden prsník, milimeter po milimetri. Prehmatá mi všetky uzliny. Najprv v stoji potom v ľahu. Pri ľavom prsníku sa zdrží dlhšie. Pri prehmataní zisťuje, že ma bolí ľavé rameno. Hneď sa ma na to pýta, a ja jej poviem, že ma to bolí trošku od poslednej operácie /hysterektómia/, ale myslela som si, že mi ju len vykrútili viac pri anestézii. Nepáči sa jej to. Veľmi pedantne si ešte raz prejde prsníky, uzliny aj to ľavé rameno. Obdivujem jej precíznu prácu. Ešte som takto nevidela lekára, aby takto precízne všetko kontroloval. Káže mi obliecť sa a sadnúť si na stoličku. Budeme teraz trošku písať. Aj správu aj žiadanky. 

09.05.2019

Klasika mojich PN-dní. Všetkých vyprevadím a o pol ôsmej ostane v dome ticho. Vyložím si nohy hore a vychutnávam si kávu. 

Zrazu mi zvoní telefón. Súkromné číslo.

Dvihnem alebo nie?

Kto to je?

Nakoniec dvihnem.

Budím sa na vibrovanie telefónu.

Zuzka píše!

Prvá sprcha je po operácii tá najúžasnejšia vec🚿🛁

Celý deň si píšeme, a teším sa s ňou aj z malých pokrokov. Už to bude len lepšie a lepšie. 💖

Doobeda s manželom pracujeme v záhrade (ja samozrejme diétne), potom dáme obed, a zase sa trochu motáme po dvore. 

Už rozmýšľam nad nástupom do práce, možno by som od 1. júna mohla nastúpiť, dovtedy už určite bude všetko OK. Uvidím čo bude. 

07.05.2019

Bože. Už od 5.00 som hore. Myslím na Zuzku. Dnes ju to čaká. Som nervózna. Neviem síce prečo, lebo veď to nie je moja operácia.

Ale viem prečo. Áno.

Stala sa z nej moja priateľka a ja sa o ňu bojím.

Aj keď sme sa zatiaľ ešte nestretli. Ale Modrý koník nám dal možnosť sa takto spoznať a jedna druhú podržať, keď nám je ťažko. Dnes budem ako na tŕní, kým nebudem vedieť, že je v poriadku...

Rovnako tak som sa skamarátila aj s ďalšími úžasnými dievčatami z MK.

06.05.2019

Dnes ráno som ako vymenená.

Akoby sa nič nedialo. Som pokojná, usmiata, jednoducho ja.

Som šťastná.

Aj moji blízki sa tešia.

Vonku je síce ešte nepríjemne, ale aspoň neprší. Aj to je pozitívne. Je škaredo, ale bude krajšie.

05.05.2019

Neviem ako začať.

Ťažko sa mi o tom píše.

Včerajší deň jednoducho nebol dobrý.

Znova som na všetko, ale fakt na všetko reagovala precitlivene. 

Nekričala som.

04.05.2019

Sobotné ráno. Prevraciam sa na posteli už asi polhodinu. Oči sa mi nechcú otvoriť. Načo prosím ťa, veď je sobota ráno?! Keď ich konečne rozlepím a zaostrím, zisťujem, že je 6.59. Juj, škodaaa. Chcela som ísť do obchodu pre čerstvé pečivo, ale teraz už bude "vybrakované" našimi akčnými babkami /niektorými/ a na druhé pečivo, ktoré dovezú sa mi tam nechce stáť ako poľnému stĺpu a čakať. Kašlem na to. Zaobídu sa aj bez čerstvého pečiva, nejaké tuším v mrazáku je. 😀

Uvarím si radšej kávu, a popri jej pití píšem blog.

V dome je ticho, v obývačke tikajú hodiny, vonku spievajú vtáčence... Idylka.

Asi kým chlapi nevstanú. Píšem ďalej.

Potom vstávajú chlapi. Na pána okolo deviatej a desiatej. Nepoteší ich, že nemáme čerstvé pečivo, ale čo už. Syn si našiel v mrazáku nejakú bagetu, potešil sa jej a tato si dal keksík ku čaju, lebo kúsok chlebíka /včerajšieho posledného/ mi urobil na raňajky. Sme dobrí. Že?

03.05.2019 - piatok

Bohovské.... Dnešné ráno začalo bohovsky... Zobudila som sa o 5.15 s tým, že vstávame k obvodnej na kontrolu.

Hmmm. Zaspala som... Aj manžel...

Zobudili sme sa o 5.35 a lietali sme po dome ako rakety. O 5.45 sme museli odchádzať  z domu, aby sme sa vyhli zápcham a boli načas u obvodnej. 😲

Čuduj sa svete pred šiestou sme chvalabohu vyrazili z domu a tešili sa, že akí sme šikovní /a to som ešte stihla vypiť kávu, nech neklamem tak polovicu/. Ešte sme ani neodišli a už nás upozornila kontrolka na rezerve, že treba moji zlatí dotankovať. Hmmm. Keď musíme, tak musíme.🙃

Prekvapilo nás, že napriek tomu, že bol piatok neboli zápchy?! Opakujem, neboli zápchy!  Teda pred Bratislavou ani jedna! A to sme ešte tankovali a vliekli sa za jedným neprispôsobivým autobusom. To sa nám nikdy nestalo.🙂

02.05.2019 – štvrtok

Jedným okom pozerám na budík.

Že čo??? Že 6.59 ? To nieee...

No jo, zlenivela som, nechce sa mi z postele vyliezť... Ani jedným jediným prstom. Ale chuť na kávu to prekoná. V kuchyni si dám k tomu aj jogurt s vločkami.

Čo budem dnes robiť? Nič. Ako posledné 3 týždne. Deprimujúce...

Po káve si píšem so Zuzkou, práve mi odporučila knihu Detox od Mačingovej. Samozrejme, keďže mi už je lepšie, už sa pohrávam s myšlienkou, čo takto schudnúť?! To mi primár ešte nezakázal... Napíšem o tom dcére, a už mi ju aj objednala. Budeme chudnúť obe. Veď ma ten môj muž za chvíľu vypasie ako „prasátko“. Medzitým raňajky /kúsok chlebíka mi manžel pripravil/, aby som neumrela od hladu. Keby tak vedel, že už som mala jogurt s vločkami.

01.05.2019 – streda

Vstávam 6.25, pomaly schádzam dole. Moji chlapi ešte spia. Aj tak dobre. Aspoň mám chvíľu pre seba. Kafíčko... Píšem si so Zuzkou aj s Hankou z MK.

Chlapi vstávajú. Urobíme si raňajky a rozmýšľam, čo budem robiť. Skriňu upratujem respektíve plánujem upratať už tretí deň. Akosi sa mi to nedarí. A veľmi pochybujem, že sa mi to dnes podarí, ale človek nikdy nevie.

Vonku svieti slnko, ale je zima, pretože fúka. Aj by som išla von, ale počkám kým sa oteplí. Ako sa mení počasie, tak cítim v bruchu zašívané rany po operácii.

Pripravíme rezne, ryžu a šalát k obedu. Mňam. Syn z toho nie je nadšený. Ide si pripraviť hranolky, vysmážaný syr a tatársku. Panebože uder...

Medzitým vybehnem sa „len“ pozrieť do záhrady. Manžel sadí papriky a ja sa posadím na šamlík a akože ho sledujem. Nenápadne sa priblížim ku kvietkom a kde strih tu strih trošku kvietky poodstrihávam, trošku listy a už na mňa zazerá manžel. Jedným okom. Ako chameleón. Alebo aj dvomi.

30.04.2019 - utorok 🙂

Budím sa o šiestej.

Čaj nemusím variť, uvarila som ho večer do termosky.

Ešte chvíľu leňoším v posteli, ale potom sa "vykopem" a idem si uvariť kávu. Ešte s pariacim sa hrnčekom sa šuchcem do obývačky, aby som prepísala a nahrala blog z pondelka. V momente ako ho dopíšem, schádza dole schodmi aj manžel.

Po schodoch prebehne ako víchor náš syn, čaj pije počas behu, keksík hádže do tašky, skáče do tenisiek a zapleskne za sebou dvere. 🏃‍♂️

Pozrieme s manželom na seba a obom nám dôjde, že zase zaspal a bude dobiehať na autobus a na vlak.🚂🚃

29.04.2019 - pondelok 

Zvonenie budíka ma zobudí o 4.00. V polospánku synovi uvarím čaj a zaleziem pod paplón. Hneď zaspím.

Sníva sa mi strašný sen o tom, že mi niekto pri prechádzke s kočíkom uniesol dcéru. Hľadám ju a neviem ju nájsť a plačem. Budím sa spotená, zadýchaná, vystrašená... chvalabohu, že to bol len sen.

Žeby nejaký podvedomý strach z dnešnej mamografie?

Bojím sa zaspať, tak do 5.15 sledujem v prítmí izby hodinky. Konečne zazvoní budík. Manžel sa ma pýta, prečo som nespala. Keď mu to poviem, nechápe. Jemu sa tiež niečo zlé snívalo, ale nepamätá si čo, a tiež keď sa na to prebral tak nezaspal a ležal len tak, kým budík nezazvonil. My sme ale divný pár...

Nachystáme sa a odchádzame do Bratislavy. Samozreme, pri Bernolákove chytíme kolónu. Keďže sme išli z domu o niečo skôr, tak sa stíhame dostať do Onkologického ústavu svätej Alžbety na 7.00 na mamograf. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem.

28.04.2019 - nedeľa 

Budí ma bolenie podbruška. Pozriem na hodiny. 5.53. Božeeee.

Je to taká zvláštna bolesť v bruchu. Rozmýšľam, čo ma to môže bolieť. A z čoho? 

Pomaly vstávam z postele a idem na WC. Aha už viem. Môj muž oslavoval meniny a ponúkol mi jeden čokoládový bonbón. Úplne bohovský nápad. Skoro ma šľak trafil na vécku. Ale dobre to dopadlo, chvalabohu. Čokoládové bonbóny nechcem ani vidieť!

Som rada, že sa mi problémy so "Zlatkou" upravili, a momentálne ma už netrápi. Detralex a krém pomohli. Som rada.

Ranná sprcha, káva a písanie blogu z predchádzajúceho dňa.

27.04.2019 - sobota 

Budím sa 6.55 hod. Je mi zima. Kúrenie už máme vypnuté. Jaaaaj.... Rýchlo sa obliekam ako cibuľa. Chcela som ísť o 6.00 do obchodu. Keď vystrčím nos z vchodových dverí dospejem k rozhodnutiu, že do obchodu dnes peši a bez auta nejdem.

Chladnička je skoro prázdna, ale niečo vymyslím. Dám si kávu a silnoooo rozmýšľam.

Neviem, fakt neviem. Uvidím, čo povie manžel, keď príde z nočnej.

Synátor o 7.15 vpadne do kuchyne, majú požiarnickú brigádu, rýchlo niečo zjesť.

Rozmrazím mu bagetku, urobím mu ju so šunkou a syrom, bleskurýchle ju zje, vypije čaj a uteká brigádovať. Šikovný chlapec. Pozitívne na tom je, že nebude celý deň na mobile, a bude fyzicky makať. Som rada.