Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)  

Toho roku na jar som prvý krát navštívila malebnú krajinu zvanú Malta, (alebo ako miestni hovoria Mólta -ten ich prízvuk je rozkošný). Bol to pre mňa výnimočný a nový zážitok vo viacerých smeroch. Napr. v tom, že som prvýkrát išla na dovolenku bez manžela.

Ja a môj Tomica, bez ohľadu na to, koľko sme si podobní, máme veľmi rozdielnu potrebu cestovania. Mňa neustále lákajú kočovnícke chodníčky a ak dlhšie stojím na mieste, mám pocit, že stagnujem, rýchlo sa znudím, strácam produktivitu a celkovo, som nepokojná. Na druhej starne, Tomi si rád vychutnáva pohodlie domova a podľa jeho vlastných slov, neznáša „život s pobaleným kufrom.“  Tento náš hlavný rozpor bol častým jablkom sváru a naplnilo  sa kvôli tomu veľa pomyselných kalichov žlče. Tomica  tvrdil, že ho stále niekam ženiem a nemá chvíľu pokoja a ja som sa vedela do vývrtky vytočiť nad tým, že ma brzdí kvôli vlastnej pohodlnosti.

Nakoniec sme to vyriešili kompromisom. Ja nebudem očakávať, že on sa kvôli mne zmení na aktívneho dobrodruha a on nebude vyžadovať, aby sa zo mňa stal domased, ktorý len trpko prehĺta chúťky niekam ísť. Budem teda cestovať občas aj bez neho. Svokor, vegeta ako vždy, rýchlo vypátral náš čerstvo „podpísaný“ pakt a stropil scénu, že kto to kedy videl, aby žena sama do cudziny odchádzala. Veď to len nečestné manželky zlých mravov sa púšťajú na také hanebné výpravy! Správna žena nejde bez mužovho zvolenia ani do mesta! Vypočuli sme si túto etnografickú muzeálnu vsuvku z repertoára „Stredoveké názory a postrehy Barbu pamätníka“, no na úrodnú pôdu nepadli. Tomica však predsa len pridal dve malé podmienky, nech sa aj starí duchovia Balkánu upokoja. Po prvé: aby sa mi nič nestalo, mám si vybrať niekoho, s kým pôjdem. Ak sa objaví problém, dvom osobám sa lepšie rieši, než osamotenému turistovi v zahraničí. A po druhé: vyhradzuje si právo veta na výber krajiny.  (S odôvodnením, že ja nemám strachu a lákajú ma nebezpečné zeme 😀) .

O svojej parťáčke som mala rozhodnuté hneď. Pôjde so mnou mama. Ona tiež vždy túžila spoznávať svet a  mrle ma žerú po nej 😀 S Tomičkovým požehnaním voľba padla na Maltu – malú, milú, turisticky obľúbenú a hlavne na ostrove ležiacu,  takže sa tam nestratí ani taký moták, ako ja 😀. Popravde, o Malte som predtým nerozmýšľala, no dala som jej šancu. Ujo Gúgl ma vyviedol z omylu a prezradil mi, že tie ostrovy sú až tri – Malta, Gozo a Comino. Dokopy majú rozlohu asi ako Pag, avšak kým na Pagu žije 9 tisíc obyvateľov, tu ich je takmer pol milióna. Ak sa do toho prirátajú turisti, vie to byť pekná tlačenka. Malta patrí k top tri najhustejšie osídleným krajinám Európy a na svoje konto si pripisuje aj ďalšie „Naj“-koviny a unikátnosti. Je to napríklad jedna z najkresťanskejších krajín na svete – takmer 99% obyvateľstva verí v Boha, väčšina z nich sú ovečky katolíckej cirkvi. Maltčina je z lingvistického hľadiska jedinečný jazyk: je to talianizovaná arabčina.  Zároveň je to jediná vetva arabského jazyka, ktorý sa píše latinkou a Malťania sú jediný semitský národ Európy. Často sa umiestňujú v tabuľkách najšťastnejších ľudí na svete, ale získali si aj druhé miesto v nelichotivej štatistike najtučnejších národov starého kontinentu. (O prvenstvo ich pripravili Turci.)

Ako sa marec blížil ku koncu, stála som v Bratislave pred letiskom, bledá a na smrť vystrašená z predstavy, v akej výške sa bude už o pár hodín nachádzať moja zadnica. Pre mamu to bolo „tenkrát poprvé“ a vôbec sa nebála. (Keď nemáš vrodený strach z výšky, je podstatne ľahšie nepanikáriť.) No katastrofické scénare padajúceho lietadla neboli jediné, čo mi na čelo vyháňalo kropaje potu. Naposledy som letela pred 13timi rokmi a teraz som mala poriadny stres aj z organizačnej časti príprav. Desilo ma, že si niečo zabudnem vytlačiť, priniesť, zaregistrovať... Deň pred odchodom sa mi snívalo, že nás od termínalu vrátili naspäť, lebo sme nemali so sebou notársky overené kópie vysvedčení. 😀 Sestra sa mi kvôli tomu smeje doteraz 😀.  Chvala Bohu, vysvedčenia od nás nakoniec nepýtali a večer okolo 9tej sme pristávali na Malte. (Mama bola z lietadla trochu sklamaná. Čakala bohviečo a vraj to bolo ako v autobuse 😀.)

Na Malte nás privítal nás pekný teplý večer a šokujúce zistenie, že v tejto krajine sa jazdí po ľavej strane. Hoci som pôvodne nechcela míňat peniaze na dodatočnú poistku, nová informácia ma presvedčila, že predsa len toho padíka obetujem. O šoférskych zážitkoch s jazdou v protismere som už referovala: (https://www.modrykonik.sk/blog/tomiholjubavi/?p...). Boli to silno adrenalínové zážitky, no na druhej strane, pozitívne vplývali na našu spiritualitu, lebo už dlho sme sa tak horlivo nemodlili, ako keď som si to šinula opačne do kruháču. A keď som pozdĺžne parkovala v tenkej uličke na prudkom kopci, mamu sa pridala k všeobecnému katolíckemu duchu ostrova a odmodlila sa pol ruženca. Nakoniec sme to dotiahli do zdarného konca a malý biely Hyundaík sme vrátili bez újmy. Ešte sme ho aj umyli a povysávali. (Mama nakázala, nech si hanbu nerobíme). Rozhodli sme sa však, že nabudúce si auto nevezmeme. Čisto z osobných dôvodov. Ja som totiž ten typ, čo má väčšiu starosť o cudzie, než o vlastné veci. A tak som mala neustále obavy, či som dobre zaparkovala, či nestojím moc v ceste, či ma niekto neťukne, či som dobre zatiahla ručnú a auto nenájdem ráno v mori  atď 😀  Rent-a-car ako taký síce odporúčam, ale poslabší vodiči bez zdravého šoférskeho sebavedomia, nech to ešte zvážia 😀.

Vždy som si v kútiku duše želala, aby svokor so mnou zdieľal nejakú záľubu, nech sa máme o čom zhovárať  a nemusíme po sebe len povrkovať. Želanie sa mi nedávno splnilo, ale ako to už býva, zas nie som spokojná, lebo sa otočilo proti mne. 😀 Starý zahorel láskou ku genealógií a nadšený výsledkami mojej práce si uráčil zaželať, aby som mu spravila rodostrom. Po značnom váhaní som sa na to dala. Veď nakoniec, dedičstvo svokrovej minulosti budú v sebe jedného dňa nosiť naše deti. A keď už začínam odznova, napadlo mi, že sa podelím o pár skúseností. Možno to osmelí ďalších hľadačov rodinnej histórie.

Hneď na úvod poviem, že na vlastný projekt budete potrebovať hlavne dve veci – chuť a čas. Kopu času. Ale nebojte sa, nebudú to nudne strávené hodiny.  Ani si nevšimnete, ako vám uletí deň. Počiatočný výskum „v teréne“ by mal byť príjemný a nenáročný. Skladá sa z jednoduchého vypytovania sa. Viem, že to žiaľ nie je samozrejmosť a nie každý pozná vlastných rodičov, či starých rodičov, no v tomto článku predpokladajme, že aspoň nejaké vedomosti o nich máme. Pravá práca teda začína prababkou a pradedkom. No ani kvôli ním nemusíme hneď bežať do archívu. Vaša mama zrejme vie, ako sa volala jej babka. Alebo to vie teta, dedo, tá stará pani, čo býva na konci dediny...Čím viac sa dozviete od ľudí, ktorí vašich predkov poznali osobne, tým menej času strávite hľadaním v knihách. Naviac, touto metódou sa k vám, okrem faktov, dostane i nejaká tá fotka, historka, spomienka, či šťavnatá pikoška.  (Oh a tetušky zvyčajne pečú fajnové koláče a ponúkajú čaj.)

Existuje šanca, že ak prejavíte záujem o tvorbu rodostromu, zistíte, že niekto z blízkych už časť výskumu urobil. Ľudia, ktorí sa bavia dejinami sú skoro ako militantí vegáni – hneď vám o tom povedia a bez škrupúľ verbujú do svojich radov 😀. Nemalo by sa stať, že natrafíte na tajnostkára neochotného podeliť sa o to, čo sám zistil. Skúste tiež poprosiť starkých, či by vám neukázali nejaké rodinné dokumenty, ktoré strážia doma v kredenci. Možno u nich nájdete dôležitý odrazový mostík, alebo si vychutnáte obohacujúci deň počúvaním príbehov starších. Pamätajte však na to, že ak budete tieto rozhovory stále odkladať, zvyšujete šancu, že príbuzní sa poberú na onen svet a  niektoré informácie sa spolu s nimi stratia navždy.

Keď sa minú spomienky pamätníkov a dobiedzaním okolia už viac zistiť nemôžete, je čas vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do papierov. Náš hlavný pracovný materiál budú cirkevné kroniky, preto je dôležité vedieť, k akej viere/cirkvi sa hlásili vaši predkovia. Dobrá správa je, že náboženská príslušnosť sa traduje po stáročia a dá sa predpokladať, že váš 10x pradedo bol toho istého vyznania ako vy. V minulosti sa migrovalo hore-dole, menili sa zvyky i jazyky, ale viera zostávala takmer nemenná a konvertitov bolo máličko. V prípade, že sa vaša rodina nehlási k žiadnemu náboženstvu a ani len netušíte, v akom svätostánku sa modlievala prababka, berte to systémom pravdepodobnosti. V kraji, kde prevládajú Evanjelici, začnite evanjelickými spismi. Ak sú v celom chotári len katolícke kostoly, tie budú prvá voľba. Ak ste z mesta, ktoré malo početnú židovskú komunitu a máte nápadne židovské priezvisko, obkuknite synagógy. Niekedy viera určuje aj národnosť/etnicitu a prezrádza viac, než sa na prvý pohľad zdá. Napr. v Transylvánií platí rovnica o troch známych. Pravoslávny = Rumun, Evanjelik = Nemec, Katolík = Maďar.  Škoda, že som si to neuvedomila predtým, než som sa rumunskej komunite chválila svojim sedomhradským katolíckymi pôvodom. Ušetrila by som si štipľavé pohľady. 😀. Na druhej strane, kombinácia cirkevnej príslušnosti + konkrétneho teritória, môže byť dobrá pomôcka pri výskume.

Keď sme si zistili základ, máme na čom stavať a môžeme začať cestovať do minulosti. V prípade genealógie ozaj platí, že trpezlivosť ruže prináša a s trochou odhodlania sa dá dostať ďaleko. Potomkovia starobylých šľachtických rodov vedia vystopovať korene až do stredoveku. No nemusíte byť Habsburg, aby ste sa dopátrali do 17teho storočia. Môj najstarší „úlovok“ je z roku 1670.

Ak sa vám podarí dôjsť na začiatok 20. storočia, ste za vodou a zvyšok práce si môžete vychutnať aj v pohodlí domova. Kvôli ochrane osobných údajov sa informácie o žijúcich, alebo nedávno zosnulých na internete nedozviete. Do hlbšej minulosti zákon nesiaha a väčšina kroník je cca od roku 1920-1910 dostupná online. Konkrétne na familysearch.org.

Macedónsko nám svoje čaro predstavilo už na rozprávkovom Ohride, no do Skopja Tomicu nalákal akýsi článok, kde cenovo porovnávali hlavné mestá sveta. A hádajte, ktoré z nich vyšlo medzi najlacnejšími? 😀 Natešení, že veľa uvidíme a málo zaplatíme, vybrali sme sa na juh.

Vetchý starček, ako tradične, pocítil potrebu vyjadriť sa k nášmu itineráru. Viete ako Američania furt prerátavajú rôzne plochy na futbalové štadióny? Môj svokor, presne v tomto duchu, odhaduje mestá, akurát za mernú veličinu nepoužíva štadión, ale „Záhreb“. Ak je niečo väčšie, staršie, slávnostnejšie od Záhreba, uznanlivo kýva hlavou a priznáva status metropoly . 😀  Ak nie, jedná sa podľa neho o prerastenú vidiecku usadlosť, kde netreba chodiť, lebo „doma máme to isté, ba lepšie.“ Skopje bolo v jeho tabuľkách zaradené niekde pri dne a hoci tam nikdy nebol, presne vedel, že nestojí za návštevu. Vraj: „Tú trochu čo im postavil Tito, zničilo zemetrasenie v 62hom. Bol som ešte mladý súdruh, ale dobre si to pamätám! Dávali to v každých novinách! 8 richterov, väčšina budov zničená! Len ty synak nechoď na to zbúranisko, náhodou ťa zastihne pohroma. Zem je tam nestabilná!“.

Svokor sa snažil vykresliť víziu postapokalyptického socialistického sídliska, no nemohol byť ďalej od pravdy. Antické hlavné mesto Dardanie, staré cez dvetisíc rokov, môže za Titov projekt označiť, akurát tak „mladý súdruh“. Neprekvapilo by ma, keby sa od neho dozviem, že Tito dal postaviť hádam aj pyramídy a pamiatkári dodnes oplakávajú zánik Babylonských visutých záhrad Josipa Broza...A že od zemetrasenia prešlo skoro 60 rokov? Čas tak rýchlo letí, keď sa človek dobre baví... Od výletu nás neodradil.

2. októbra navečer, sme dorazili do Skopja. Mesto nás privítalo obklopené vysokými planinami, ktoré už plne prešli na jesenný mod. Príroda žiarila majestátnym šarmom najkrajšieho ročného obdobia. Ľahký vánok nosil po cestách červené a žlté listy, vzduch voňal horskou sviežosťou a dušu mi naplnila radosť zo života. Po dlhom a neznesiteľne horúcom chorvátskom lete nás macedonskych 14 stupňov príjemne osviežilo. Podľa povesti, keď oblasť dobyli Turci, boli tak unesení  nádherou prírody, že mnohí tam rovno zostali bývať. Či ozaj rozhodla malebná scenéria, neviem, no Skopje pod vládou Ottomanov strávilo cez 500 rokov a Turci si ho hýčkali, nešetriac snahu ani peniaze na jeho rozkvet.  Spomienky na tzv. zlatú éru (mosty, orientálne kúpele, fajnové domy pracháčov, mešity) vidno dodnes.

Moju pozornosť najviac získala ohromná čaršija (tržnica) v centre mesta. Nedá sa porovnať s tým, čo som si doposiaľ predstavovala pod slovom trhy. Táto čaršija je skôr ako celá dedina. Človek sa ľahko a rád stratí v uličkách, kde na každom kroku predávajú výrobky tisícov druhov. Od handmade-u, cez vyrezávané stolčeky, lampy, šaty, topánky, šperky, zdobené kávové súpravy z tepaného kovu, prstene, aké nosila „Hírem“,  až po perzské koberce, artefakty z juhoslovanskej éry, či kópie antických heliem...Všetko za ceny, ktoré by zahriali pri srdci aj nemenovaného lakomca. Medzi obchodmi sú terasy kaviarní a cukrární, kde ľudia bezstarostne posedávajú  pri lakotinkách a oddychujú od šopingu. Nečudo. Navštíviť čaršiju a nedať si žiadny z vychýrených koláčikov by bola veľká chyba. Ak existoval aspekt, ktorý od Turkov všetky balkánske národy mileradi prebrali –  je to kuchárske a pekárske umenie. A tak som porušila diétu a baklavu zožrala rýchlosťou, ako keď žaba chytí muchu a jedným omotom jazyka si ju vrazí až do žalúdka. Stála za hriech! K maškrte sme dostali aj príbeh. Majiteľ podniku nám žartom vysvetlil,  prečo všetky cukrárne vlastnia Albánci. Vraj, keď sa narodí potomok Illýrov – toho slávneho pirátskeho národa, môže buď piecť sladkosti, alebo sa stať zlodejom. Iné povolanie by nahnevalo starých illýrskych bohov a prinieslo by človeku smolu. A keďže zlodejov ľudia nevidia, myslia si, že Albánci len pečú. Už sme to chlapovi išli uveriť, keď sa začal smiať a nám došlo, že si z nás robí prdel. 😀

Tomica, uťahaný z dlhého chodenia, ma strategicky odprevadil do archeologického múzea. Vedel, že tam strávim pár hodín, počas ktorých on bude musieť obetavo strážiť psov (rozumej degustovať  štrúdle v sediacej polohe na vyhrievanej terase). Plán mu takmer vyšiel. Pamiatky rýchlo strhli môj záujem a ja som sa ponorila do dejín. Múzeum malo zaujímavý koncept. Početné nálezy nedopĺňal len písaný text, ale aj atmosféru navodzujúce maľby a kúsok neskôr i voskové figuríny. O dejiny bol podstatne menší záujem, než o balkavy. V ohromnej budove som bola takmer sama. Mohla som sa nerušene kochať. Trochu mi vadilo, že nikde neboli žiadne okná a pri slabom svetle som musela žmúrať na nadpisy, no zrazu som začula taký zvuk, že vzzzzz-pop a bola tma. Úplna. Iba malé neónové tabuľky s nadpisom exit vrhali na okolie strašidelnú zelenú žiaru. Na rozľahlom poschodí, som v totálnom tichu spätkovala od vitríny s telom neznámeho zosnulého a skoro som dostala zrádnika, keď ma zozadu pichol do chrbta tuhý, studený prst....voskového kráľa Dušana. Po chvíli prišiel SBSkár s baterkou a povedal, že prehliadka končí, lebo nikto nevie, kedy vyriešia „technický problém“. Že som nevidela viac než polovicu, ho nezaujímalo. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok.

Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“

Predstava chodenia po stopách predkov nadchla Tomicu natoľko, že toho roku sme sa vybrali za tými jeho, do Čiernej Hory.

V tejto krajine som bola už 3x, no zakaždým mi zážitok pokazili rôzne okolnosti. Dvakrát bol s nami starý protivák, ktorý sa postaral, aby sme si to neužili a raz sme vyhrali pobyt v tombole, snáď v tej najhoršej izbe, aká sa dá na Jadrane nájsť 😀. Nie som fajnovka, ale týždeň spať s mojim veľkým mužom v jednej mini posteli, ktorá má namiesto drevených roštov len tú železnú húpaciu sieťku, PanBoh zaplať...Teraz sa však črtala príležitosť nahradiť si predchádzajúce nepríjemnosti a dať Čiernej Hore novú šancu.

Nezačalo to ideálne. Apartmán, ktorý Tomica rezervoval mal zopár múch. Napríklad lokáciu. Konkrétne mi vadilo, že stál na kopci, ako Ježibabe do pi... S parkingom pod brehom, splnila som si dennú dávku kardia, kým som vôbec došla k vchodovým dverám. Nehovoriac o tom, že vnútri čakali na vyšľapanie ďalšie štyri poschodia bez výťahu. S pribúdajúcimi dňami, som sa čoraz viac desila pomyslenia, že všetko, čo sme na etapy navláčili hore, budeme musieť ponosiť naspäť. Aspoň sme mali pekný výhľad a intímčo, však? ...Výhľad áno, to druhé...nie.

Budva je ľudnatá, turistov je plno a ubytovacích jednotiek ešte viac. Napriek nadmorskej výške, o susedov sme nemali núdzu. Doslova meter od našej budovy stál ďalší panelák. S tetkou, čo každý deň na terase čosi popíjala, by sme si mohli ruku podať. Či pani niekto uniesol a zamkol v byte, alebo sa jej len nechcelo teperiť dole úšustom, neviem, ale kedykoľvek som sa pozrela z okna, vtedy tuho sedela v ratanovej stoličke a civela späť na mňa. Musím priznať, celkom mi to pokazilo pocit súkromia. A chvíľu som sa zamýšľala, či nie je náhodou mŕtva a nemáme zavolať policajtov.

Záhada sa vyriešila v jednu noc. Vďaka novému experimentu, som ťahala dlhú šichtu. Čítala som, že sa dá dobre schudnúť, ak si zakaždým, keď máš chuť na sladké, dáš čaj, alebo kávu. Aká sprostosť! Po piatich čiernych čajoch a troch kávach, som furt mala chuť na keksík, akurát som nemohla zaspať. Naspeedovaná som sa prehadzovala v posteli a nohy sa mi triasli, ako srnčiemu ratlíkovi. Keby aspoň fungoval internet, nech sa mám čím zabaviť... Čas som si začala krátiť chodením po obyvačke a rozmýšľaním nad nespravodlivosťou vyhostenia Jona Snowa za severnú stenu. Zahĺbená v kritike, otvorím okno, nech pustím svieži luft a tu ku mne nočný vánok donesie chrapľavý hlas : „Choď už spať!“ Skoro som si striekla do textilu! Tetka z kresla stála celkom pri zábradlí a nesúhlasne kývala hlavou nad mojim ponocovaním. Definitívne som sa rozhodla, že je živá...a že tento apartmán sa mi nepáči.

Našťastie, dnu sme trávili málo času. Ráno sme vyšli a vracali sa až večer,  lebo komu by sa chcelo tú štreku šľapať 2x? Tomica si prial pasívny oddych, čiže väčšinu týždňa sme preležali na pláži. Vrcholom programu bolo nedeľné stretnutie so vzdialeným príbuzným, ktorý sa venuje genealógií a pozná mnohé príbehy o ich rodine. Paráda! Neznášam bezduché lehnenie pri vode a bola som úprimne zvedavá, čo sa dozviem.

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.

Kedysi chodievala v telke Lovkyňa tajomstiev. Pamätáte si? Vedomosťami nadupaná žena  v džungliach hľadala vzácne stratené artefakty. Milovala som ten seriál. Genealógia mi ho pripomína. Je pravým lovom na tajomstvá v tej najosobnejšej verzií, akú si človek môže priať. Je vzrušujúca, zábavná a má moc zmeniť svet. Teda, aspoň ten váš. S každým objavom získavate Pandorinu skrinku, v ktorej neviete, čo sa skrýva, pokým ju neotvoríte. A je tu aj element vzrušenia, pretože získanú informáciu nebudete môcť vrátiť späť a niekedy sa dozviete aj veci, ktoré by ste radšej nevedeli.

V starej dobrej archívnej prácičke sa vyžije každý dejepisár, no  DNA testy predkov otvorili novú dimenziu spoznávania a mňa veľmi ma pokúšala myšlienka vyskúšať ich. Po výlete do Rumunska viac, než kedykoľvek predtým. Čo si budeme hovoriť, odrádzala ma hlavne cena. 😀  Ja, večný kritik svokrovej lakomosti,som ťažko bojovala s neochotou vyvaliť za to pár stovák.😀  Keď som v decembri našla super vianočnú zľavu, neváhala som ani sekundu. Kľúč k minulosti skrytý v obyčajnej sline. Prikúpila som jeden test aj chlapovi. Nech viem, čo doma mám 😀 Tomica bol spočiatku skeptický. Vraj je to podvod a zbytočne vyhodené peniaze. Uvidia chorvátsku adresu, obom nám napíšu Balkán a na vzorku sa ani nepozrú. Šak čo by som aj chcela za padíka. Mám si ísť dať vyveštiť a výsledok bude rovnaký. Rozprávkový deduško svokrík zase chŕlil optimizmom /ako vždy/ a bedákal, či nám to treba, ešte sa náhodou na staré kolená dozvie, že Tomica nie je jeho syn. Alebo ešte horšie, výjde mu, že je Srb! 😀 Snažila som sa mu vysvetliť, že tak to nefunguje. DNA nikomu neprezradí, z ktorej dediny pochádzal jeho pradedo, ani či sa volal Slobodan a bol pravoslávny, namiesto očakávaného katolíka. Test dáva niečo iné, komplexnejší pohľad na etnicitu nositeľa.

Je to normálny jav, že susedné krajiny majú skoro totožné gény. Preto sa výsledky neurčujú po jednotlivých krajinách, ale po regiónoch a preto sa barba Ivan nedozvie, či je čiastočný Srb, alebo nie 😀. Nie je zvláštne, že najviac nenávisti, národnostných treníc a vojen vedú takmer vždy medzi sebou ľudia, ktorí sú si geneticky najbližší? Nie je to však prípad len ex-Juhoslávie. Slováci, Češi, Rakušania a Maďari sú doslova z toho istého materiálu, len v mierne iných percentách. Po celom svete si náckovia a šovinisti s*rú do vlastných radov, ani o tom nevedia.

Pred pár rokmi ma škodoradostne pobavil jeden príbeh. Istý maďarský extrémista si dal samoiniciatívne urobiť  DNA  test predkov, aby dokázal voličom, že je „čistokrvný Maďar“.  Už jeho o niečo inteligentnejší kolegovia ho upozorňovali, že to je fakt zlý nápad, no nedal si povedať. S pompou, ako keď sa Jakubec ženil, rozhlásil po médiách svoj plán a s vidinou 100%-tného ugrofínskeho pôvodu, si test spravil. Od začiatku bolo jasné, že sa strápni. Ugrofínske gény boli počas tisícročnej izolácie prevalcované materiálom od susedov a dnes sú veľmi zriedkavé. V Maďarsku ich má sotva pol percenta populácie. Ironicky, ale logicky, v okolitých hornatých krajinách bývalého Uhorska, sa udržali v početnejších množstvách. Na Slovensku ich má 3% ľudí a v transylvánskych horách, ďaleko od rýchleho života a zmien, si ho miestni Sikuli uchovali v 5tich percentách. Nič viac. Ak by chcel mať dotyčný týpek 100%tny ugrofínsky pôvod, museli by sa jeho predkovia páriť medzi sebou v nejakej izolovanej transylvánskej diere na štýl „Hory majú oči“ aspoň 8 generácií dozadu. To však tento „čistokrvník“ nedomyslel.

Po príchode výsledkov ho čakalo prekvapenie, no  „maďarský gén“ to veru nebol. 😀 Bez predchádzajúceho upozornenia zistil, že je polovičný Žid. Rasista, antisemitista a nadšený fanúšik Hitlera, otvoril spomínanú Pandorinu skrinku. Najskôr si myslel, že je to žart, alebo chyba, no keď mu babka s dedkom potvrdili, že odhalil ich tajomstvo, nezostávalo mu nič, len ukončiť svoju „žiarivú kariéru“, lebo bol všetkým na smiech. Dnes sa vraj učí po hebrejsky, navštivuje Izreal a pripravuje sa na obriezku, aby mohol konvertovať 😀.  Z extrému do extrému.

Tento príbeh vo mne vzbudil vzedavosť. Čo nájdem ja? Som pripravená vytiahnúť kostlivcov zo skrine a odhaliť to, čo nám predkovia nestihli povedať, alebo chceli zatajiť? Sú vôbec nejaké etniká, ktoré by ma zamrzelo vidieť? Budem chcieť bližšie spoznať dedičstvo svojich predkov? O tom vôbec nepochybuem. Konvertovať sa nechystám, ale  návšteva daných krajín bude na mojom popise isto. Pocítila som nával vzrušenia, ale neverila som v žiadnu exotiku. Papierovou robotou som zistila, že mám v rodine samozrejme Slovákov a potom Rusov, Maďarov, Rumunov, jednu Rakušanku. Moja mapka, jazykovo a národnostne tak pestrá, bude geneticky veľmi jednosmerná. Všetci patria do východoeurópskej skupiny.

Milujem svoju prácu. Cítim sa ako Santa Klaus. Pripravujem miesto na oddych, zútulňujem dom, vytváram letnú atmosféru a podľa záujmu robím program a zabávam. Môže si človek želať niečo viac? Celé leto na mori, občas ugrilovať, uvariť kukuricu, či sprevádzať  hostí po ostrove, alebo niekoho niekde odviezť. Jednoducho,  chodia k nám ľudia, aby si užili pre mnohých najkrajšiu časť roka, načerpali veselé spomienky  a pozitívnu energiu. Uspokojujúcejšiu (aj keď niekedy nevďačnú – holt ako všade)prácu, si neviem predstaviť.  A ako bonus máme mimo sezóny kopu času na vlastné cestovania. Paráda!

Moja rodina to však vidí inak. Odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, obľúbená mantra rodičov je asi takáto: „S vysokou školou bordel po opitých Angličanoch upratuješ, hajzle umývaš, v horúčavách plachty žehlíš a vo voľnom čase tajtrlíkuješ pred dovolenkármi za nejaké bodíky na bookingu. A celú zimu hniješ v nečinnosti. Navyše, na dôchodok sa ti šetrí málo, dobrovoľné odvody by ste si mali platiť vyššie, materskú nebudeš mať..blablabla...“ Celkom iný opis danej činnosti, no nie?

Snažím sa im vysvetliť, že mne to tak vyhovuje, že táto práca ide zo mňa, pasuje mi k povahe a robí ma šťastnou. Že je tak správne bohémska, že mnohí hostia sú nám už priatelia a tešíme sa keď prídu...No sú to boje s veternými mlynmi. A tak, keď som nedávno dostala avízo, že medzinárodná firma hľadá zamestnanca, čo hovorí chorvátsky, slovensky/česky, anglicky, rusky a ešte jeden jazyk, nemohla som odmietnuť poslať žiadosť. Naši sa na mňa nahrnuli, ako neandertálska tlupa a musíš a musíš, čakajú len na teba.

Poslala som teda žiadosť a k prekvapeniu, pozvali ma na pohovor. V pondelok ráno, o deviatej, mám prísť na testy. Mama už búcha šampáňo, tato reční dojatý, sestra dáva módne tipy. „Berú ťa, je to tutovka.“

Nastavila som si budík na siedmu, mám strach, či a zobudím, lebo zvyčajne spávam ako poleno. Hovorím teda Tomici, nech nastaví budík aj on. Viete čo? Zobudila som sa o štvrtej, o piatej aj o šiestej, zakaždým vystresovaná, že nestíham. O šiestej som to zabalila a začala sa pripravovať. Na pohovor som prišla prvá a za mnou ešte 11 ľudí. Všetkých som veselo pozdravila, no nikto ani slovko naspäť, v balkánskych 30tkach sa parili v šušťavej tesilákovine  a jeden na druhého zazerali ako nepriatelia. Všimla som si pána v rifloch, sandáloch a ladvinke. Hneď  si pomyslela, že to isto bude Čech. Zo všetkých bol najsympatickejší. Budil vážny dojem (nakoľko sa to pri ladvinke dá), ale aspoň sa netváril ako vrah. Vrátnik volá psychológovi: Pondelková dvanástka už prišla.

Psychológ hovorí: teraz absolvujete 8 inteligenčných testov, test koncentrácie a tri testy osobnosti. Ak prejdete, za dva tri týždne vás pozveme na vedomostné testy a test všeobecného rozhľadu. Ak prejdete aj to, zavoláme vás na pohovor s manažérom. Na tvárach kolegov sa objavil súťaživý duch. Psychológ nás zobral do miestnosti a dal nám posadiť sa.