Určite sa to aj vám občas stane, že vám mozog pracuje v random mode. Viete, že myslíte na niečo, alebo nemyslíte na nič a zrazu, úplne od veci, sa vynorí nejaká s ničím nesúvisiaca spomienka 😀
Tak ja dnes, stojím v rade na pokladňu, čakám a z ničoho nič si spomeniem na to, ako som kdesi na koníku čítala, že ženy v kostole spievali namiesto "Pred tebou sa v prach koríme" že "Pred tebou sa krákoríme".😂😂 Toto ma vždy dostane 😂 Tak aj teraz, zamyslená, vo svojom svete, trochu som sa zasmiala, alebo skôr pochechtla. A tu sa otočí postaršia pani predo mnou a osopí sa: "Vy sa na mne snáď smejete???!" ..."Eh, čože? To nie na vás...to ja len tak...sama pre seba..(ťažko objasniť) 😅 No ona, presvedčená, o svojej pravde mi začne dávať morálny výklad: "Nie každý si môže dovoliť drahé oblečenie! No tak vyzerám trochu zle! Ale určite to nie je na smiech! Aby sa vám to nevrátilo vy drzá arogantica."...
(A na mne najznačkovejšie čínske hodinky z ebay s nadpisom bifľomor😂 ) Som len kukala jak puk 😀 Toto mesto je plné čudákov 😀
Ako hovorí nová ľudová múdrosť: "Internet je krásne miesto, plné ľudí pripravených sa uraziť na hocičo, čo poviete."😂 A ja dodávam, nie internet, celý svet je taký...a nemusíte ani nič povedať, niekto sa urazí aj na to, že vás v duchu pobaví preklep v náboženskej pesničke, ktorú nikdy nepočul, v jazyku ktorý nepozná 😂😅

Dejepisné okienko na dnes 😀 : Sofia Hedviga, princezná z Nassau sa dala zvečniť pri kojení svojich detí na verejnosti ešte 400 rokov predtým, než to začalo byť moderné 😂 Keďže však nemala účet na koníku, nikoho to nepohoršilo 😂 (teda možno aj hej, čo my môžeme vedieť) 😀 Mohla sa aspoň zahaliť...ccc 😂

Dnes nemam svoj den a od rana, Boh mi odpust, pílim mužíka za každú hovadinu. 😂 😂 Po obede si sadnem, že si prečítam trochu dejepisu na zrelaxovanie a najdem aj par pikošiek do albumu. Akurat pozeram na Dorotu Dánsku, ked ide okolo drahy, zbada fotku a komentuje: Tá čiapka...dá sa kúpiť aj dnes? hned objednám tri kusy 😂😂😂

Mate pocit, že pozriete na fb a všade samé kvety, čokolády, fotky z romantickych večerí a pobytov z luxusnych destinacií, len vy sedite doma v teplakoch, nudíte sa na koniku a nemate čo odfotit?
Tak to ste na tom ešte dobre 😅 My sme sa teda dohodli, že si nič nedáme, lebo kyticu mam ešte z narodenin velku a od dnes držím post, takže sladké ani víno nezúžitkujem. Ale, dáme si masáž, vaňu a pozrieme si spolu nejaký pekný film.
A tu do toho...príde svokor! že mu je smutno, lebo na valentína je sam. A tak namiesto nejakej nežnej austenovky pozeráme na plné pecky politickú diskusiu o návšteve srbského premiera a k tomu učené komentáre vetchého starčeka. 😅 😈
Ach...💣 😈 🤐
PS - Stále hladáme potencialnu svokru pre nášho deduška, nech sa o rok už necíti sám. Zn. nenáročná, šetrná a trpezlivá ako budha 😂

Mam plan vymamit valentinske darčeky, tak nenapadne pripominam:
Milačik, vieš aky je zajtra den?
- Eeeh, streda?
Nie, to som nemyslela...Jedna sa o velmi špecialny den, taky co je len raz do roka. A dobre mravy kažu mat aj špecialny program. 😉
- Ahaa, už viem. Zajtra je popolcova streda! Budeme sa postit a odriekat si pozemske radosti! To mam radost, ze pripadla akurat na valentina 😂
...cely tata, ženice...cely tata 😅😂

Tomik sice tvrdi, ze velke kytice kupuje len Diego z telenovely, ale dnes sa prekonal 🙂

No to, čo rajcuje moju zvedavosť je, s čím asi príde drahy svokrík. Uplne presne si pamatam všetky darčeky, čo mi kedy podaroval. Na Vianoce nedostávam nič s odôvodnením, že to je Kristov sviatok, nie môj. Tak sa nemám pchať do centra pozornosti 😀. Na meniny tiež nič, lebo on také rakúske výmysly neuznáva a to sa len opičíme po zvykoch zhýralých Habsburgovcov. Ale na narodeniny sa vždy vytiahne a podaruje niečo „dych vyrážajúce“.
Prvý rok som dostala sprej v plechovicke, aký pribalovali k bravíčku v 90tych rokoch. Kedze som ten sprej v ziadnom z miestnych obchodov nevidela, nahlodáva ma podozrenie, že naozaj je ešte z 90tych rokov. 😀
Druhý rok mi podaroval brožúrku s názvom: 101 tipov ako schudnúť od doktora Oza, ktorú ponúkali zadarmo v lekárni.
Tretí rok, keď išiel k nám, začalo pršať a nemal dáždnik. Tak si ho kúpil a po príchode domov mi ním gratuloval.
Štvrtý rok som asi neposlúchala, lebo som dostala pasírované rajčiny ...v zlave.
A minule ma obšťastnil džezvou na mlieko a viazaničkou cesnaku. Džezvu na mlieko si mám šetriť, lebo nabudúce už nebude taký štedrý. To len preto dal, lebo som mala jubilejnych 30, tak sa patrí vacsí dar. 😀
Moja fantázia teraz pracuje na plné obrátky 😀 Ak by sa chcel niekto zahrať, vyhlasujem tipovačku. Kto uhádne aspoň približne, aky luxus som si toho roku zaslúžila, dostane sto srdiečok 🙂

Vedeli ste, že existuje pokračovanie Popolušky? Ja nie, ale dnes som to náhodou vzhliadla. 😀 Je o tom, ako sa jedna z Popoluškiných sestier zaľúbila do pekára (a on do nej) a ako sa vzoprela svojej matke, aby s ním mohla byť. 🙂
Inak pokračovania sú vacsinou trápne, aj pri dobrých filmoch, ale toto sa mi zdá naozaj milené a lepšie ako originál. Lebo tichá, poslušná a pokorná krásavica, ktorá si nabalí dokonalého princa je celkom otrepaný príbeh 😀 Ale, že aj obyčajne vyzerajúca, kapánek rozmaznaná deva s maniermi túži po pravej láske a nájde ju, že aj v nej niekto vidí princeznú a snaží sa dobyť jej srdce, to je proste zlaté a neobvyklé.👍

Tak som sa rozhodla, ze sa vo veku 30 rokov a 355 dni, konačne naučim varit. A rovno zdravo. Uz pri nákupnom zozname som narazila na všelijake nezname a čudne vyrazy, napr.špalda, kokosovy tuk, burbon madagaskarsky (a na moje sklamanie sa tým nemysli ziadny fajnový exotický chlast 😂 ). V obchode som musela vzbudzovať dojem alá Maco Mlieč - viete, začudovaný a od pohľadu nasprostastý 😅
- Dobrý deň, máte prosím vás karob?
- Karob? Ako to vyzerá?
- eeh...neviem.
- A aký druh potraviny to asi je?
- ...ani to neviem 😀
(Pani gúgli - Rogač, po chorvátsky - ukazuje mi obrázok: Je to ono? Ja:..asi?) A takto 5 položiek za radom 😀 No trápnejšie to už nemohlo byť 😀
Ale nakoniec som to dala a teraz vam možem, s hlasom chvejucim sa dojatim, predstavit svoje prve spaldove palacinky. 😂

Čo je to za nová móda urážať ľudí slovom "lenivec" atď, keď nevedú aktívny spôsob života? A každý sa toho označenia stráni, ako morovej rany 😀 Máme milión dôvodov prečo necvičiť, len aby sme sa vyhli desivému pomenovaniu. Mnoho ženíc naozaj nemá podmienky, no ja vám poviem, že to nie je môj prípad.
Nemam deti, ani časovo náročnú prácu, nechovám statky a mám čas na hobby. Byvam v centre mesta, kde je pod nosom hned niekolko fitiek a nezruinovala by ma jedna permanentka. Ale necvičim. Lebo som lenivá.

Nevyhovaram sa na nič. Neznášam šport odkedy mi pamat siaha. Môj najneoblubenejší predmet od základnej školy bola telesná. Nemala som rada ani vybíjanú a na výške som si radšej dala astronomiu a dejiny účtovníctva po jednom kredite, než telesnú za dva kredity. Nebezim ani na autobus, radsej si počkam na dalsí 😀 Som rodený leňochod a som na to hrdá. Nepovažujem to za žiadnu megahroznu odpudivu vlastnost, ktoru treba pouzivat ako urazku. Lenivosti sa nebojim, je tou pravou prísadou pre bohemsky zivot. 😂 A ano, chcela by som schudnut, ale hladam taky sposob, pri ktorom budem musiet čo najmenej hýbať riťou 😀

Ako klobuk dole pred cvičiami z vášne. Obdivujem vas, úprimne. A klobuk dole aj pred cvičiacimi z trendu, chapem, že healthy lifestyle je teraz cool. Ale nehaňme lenivcov, dobre? 😂 👍 Sú aj ovela horšie charakterové črty.

Akoby to bolo vcera, ked som mala 13 a chodila som si od oblúbenej spolužiačky poziciavat knihu za knihou. A dnes som sa vratila do mladi uplne 🙂 Rano isla na poštu pre balik a pročitala tuto krasavicu na jeden dych. Znovu som sa cítila ako pubertiačka, ktorá ešte len začína objavovať svet, sníva a verí v tajomno 🙂 Celkom som si predstavila cestu z mojho bytu do kamarátkinho, rozkopané chodníky, naše malé mestečko na konci 90tych rokov, dokonca aj to ako voňal vzduch...a ako som nedočkavo bežala s knihou v ruke, aby som ju vrátila a požičala si pokračovanie 🙂

Máte aj vy ženice niečo takého, čo vas vie vrátiť do mladosti? 🙂

Vybalujeme potraviny, ked sa Tomica zrazu zarazi, vraj: Nespominam si, zeby som kupoval tuto osuchanu misku 😂😂😂 zenice, on tak aktivne balil pri pokladni, az zhrabol aj tu tacku, na ktoru sa vydavaju drobaky 😂😂 a teraz sa tu velkolepo cudoval odkial sa to vzalo, ze sak toto nekupoval 😂😂

Zenice, neuverite, kde ma Tomica vytrepal 😅 😅 Bol si tak istý, že to nedám, až navrhol stávku o večeru a suveníry podla mojho výberu. Čo si kúpim, ešte neviem, ale niekto bude mať zajtra king size porciu leča 😂 no nebola by to škoda, si ho v madarsku nedať? 😂 (Asi vezmem aj svokrovi do misky 😀) Takže chlapci: Ja som to dala a vám želám Jó étvágyat! 😂
/Ps Viem, že na fotke vyzerám ako Marfuška oridžidži, ale berte o len ako dokazový materiál, ktorý prikladám k môjmu hrdinskému činu. / 😂

Krstná so svojou princezničkou najkrajšou 🙂❤ Už takúto velikú neterku mám ❤

Fakt netrpím komplexom slováka v zahraničí. Viete, to je taký typ človeka, čo mesiac žil niekde vonku a potom dalsich desat rokov vypráva, že "toto by sa v Nemecku (Irsku, Anglicku..) nikdy nestalo." 😀 Ja žijem na Balkáne, tam sa može stať všetko 😂
Ale, ak niečo funguje v HR, je to pošta. Človek tam pride s vecou, ktoru chce poslat a pani ti s usmevom na to najde krabičku (taku oficialnu žltú poštovu, par centov stoji.). Potom ti to zabalí, zalepí, obviaze šnurkou...a ak nemaju krabice velkosti, ktoru potrebuješ, ide ti do skladu pohladat nejaku podpultovku a da ti ju zadarmo. Uplne fakt. Stalo sa mi to mnohokrat. Este sa ti ospravedlni, ze jej to dlho trva.

Takto rozmaznana z chorvatskych pôšt, idem si ja dneska posielať balíky do Košíc. Vojdem dnu, paráda, nikde nikoho, idem prva na radu...No pani sa akosi nema do obsluhovania. čakám desať minút, kým ma zavola k pultíku. Vytiahnem zasielky a vylúdim jej tým pohoršený výraz na tvári: "Fíha, až teľo toho mace?!" Hej, sedem malých balíčkov. 😀
Pýtam sa, či mi môže prelepiť lepiacou páskou ešte raz tie obálky? Neda sa. ... prosíkam, Veď len trochu, lebo sa mi zda, že slabo drží tá čast, kt. sa zatvara. Oni neposkytuju také služby, som si mala doma zalepiť. Ako keby jej ruky odpadli a skrachovala za ten kúsok lepiacej pásky. Hovorím jej, nech to teda pošle prvou triedou a doporučene. Nedá sa, bo to mam zle vypísane. Mám odosielateľa seba a ak balík neprevezmú, nebudú mi to posielať do HR, lebo platím len slovenské poštovné. Chapem, logické. Takže, všetko treba prepisovať. Pýtam teda nové obálky. Nemajú. Dopisujem všade maminu adresu, no pani už má nervy, že čom mi to tak dlho trvá. Odsunie ma na bok a vezme ďalších, počúvam jak sa skupina spoluobčanov s ňou hašterí, kvôli niečomu a medzičasom čakám. Konečne som na rade, ideme to poslať..Chcem platiť kartou, nedá sa. Neberú kreditku. Pani zazerá, či si z nej robím prdel. Nechala som teda balíky tam a jak vagína behala hore dole, kým som našla vub bankomat a vrátila sa to zaplatiť. (Zas som si vystála frontu).

Zlatá chorvátska pošta s milými teuškami, kde a všetko dá. Tu sa nič nedalo. Viete, jak partizánske desatoro - nemam, neviem, neda sa... A keď som videla, jak tie balíky drbla do prepravky, až sa mi vlasy dupkom postavili. Ani zo stoličky sa nepostavila, len zacielila a šmarila nahodne, jak basketbalista, čo triafa na slepo cez pol ihriska.😂 No, každopádne, balíky som poslala a či aj prídu, uvidíme 😂

Čím zahájiť návštevu milovanej domoviny, než bryndzovými haluškami? 🙂 (dieta ešte dnes počka 😀) ...a samozrejme, fotka musí byť, lebo ked neodfotis co jes, akoby si ani nejedol 😂

Vytiahnem cviklu, že ju ošúpem na obed, keď tu zrazu začujem líškavým hlasom: Nevestička drahá a neschudla si akosi v poslednej dobe?
Tomica sa pridá: Veru, veru...viditeľne...
Pýtam sa: Ale fakt?
Starý na to: - Áno! Čestné slovo..nie že si budeš myslieť, že sme ťa len chceli lichôtkami obmäkčiť, aby si na obed spravila tie fajnové chrumkavé zemiakové kolieska....vieš..namiesto týchto jedál na mučenie...😂😂 ...

(Toto je ženice moc Mačingovej receptov 😀 Ešte len vytiahnem suroviny a chlapi uz vedia aj zalichotit, aj poprosiť 😂 ) Ale dnes som ich vzala na milosť a tie placky som teda spravila, keď si dali tolko námahy s vymýšľaním stratégie ako zmeniť plánované menu 😀

Tak som dneska odzdobovala a keďže som sa s vami nepodelila o ozdobený stromček, pridávam aspoň teraz 😀 ...aj keď tuším stratil z prvotného glamuru 😅 ..ženice ale fakt..toto je už druhý rok po sebe, čo mi zostal takýto zdochliak...ale ked poviem chlapovi, že toho roku vezmeme jedličku, tak sa v nom prebudí gén, ktorý zdedil od svojho papá a zas kúpi smrek v akcií 😂😂 Oh a ten škodoradostný pohlad susedy, keď ma videla ho vynášať k smetiaku 😂

Drahé pravoslávne ženice, veselé a požehnané Vianoce zo srdca želám 🙂 Mir Božji, Hristos se rodi. Христос рождается ❤

Nemám rada upratovanie. Teda okrem čistenia pivníc, špajzí a podobných chuťovečiek. Je to síce zaberák na dýchacie cesty, no vždy sa tam nájde plno zabudnutých pokladov. A tak som dnes náhodou vyhrabala takýto klenot, fotku z viktoriánskej doby s popiskom vzadu. V strede je Tomiho prababka Emelína s rodičmi, praprababkou a prapradedom 🙂 Dole niekto iným písmom dopísal, že sú pochovaní v Budve.
Cíííí, takýto skvost do nášho rodinného stromu 🙂
(A okrem tejto fotky som našla kopec smetí, sprostostí, chrobákov, pavúkov, zbierku umelých kvetín a takú naťahovaciu hračku s malymi činelami, celkom ako z hororu, ktorá bez milosti išla do koša ešte skor, než dostala príležitosť nás strašiť 😂 )

Tomica sa ponáhľa z venčenia psíka. Vraj: Rýchlo, rýchlo, nech nezmeškáme televízne noviny.
Hovorím: Tie dnes ozaj nemusíme pozerať, presne viem, čo tam bude: Ohňostroje v rôznych veľkomestách sveta – isto Moskva, Londýn, Sydney, plus nejaké iné, ukážky z chorvátskych námestí, ako sa slávil Silvester,...prvé narodené deti po polnoci a následné bedákanie, že Chorvátov stále ubúda, reč prezidentky, príhovor Pápeža...Prezidentka bude gratulovať a pápež spomenie potrebu svetového mieru a lásky. A nakoniec, aby sme nevyšli z cviku zvyčajnej morbidity televíznych novín, ukážu pár odstrelených prstov, popálených rúk a opileckých výčinov, ktoré skončili zle...
Začali správy a ako som to vymenovala, jedno za druhým, len v inom poradí, išli tie reportáže.😂
Tomi hovorí: wooow, ty máš ozaj nejaké nadriprodzené dary 😀 ...
(Lebo vôbec nevysielajú každý rok na chlp presne to isté 😀 )

Rok 2016 bol hrozný. Život ma unášal prúdom ako divá rieka a ja som cítila, že nemám absolútne nič pod kontrolou. Bola som úplne stratená. Pochybovala som a bála sa. Nevedela som, čo chcem. Hoci sa mi kopu ľudí snažilo pomôcť, cítila som sa strašne osamotená a nemohla som nájsť to pomyselné vnútorné svetlo. Nie som nejaký extra nábožný typ, čo pokorne ďakuje aj za nezdar. Furt breptám a pindám a stále chcem niečo viac. No na konci predminulého roka som došla do štádia, kedy človek stratí aj posledný kompas. A tak som si povedala, asi prvý raz v živote: „Bože, už mi je to jedno nech sa stane, čo sa má. Buď vôľa tvoja...(Ale pošli už konečne to bábätko...Oh a ak by si vedel vybaviť, nech bez diety schudnem, bola by som ti vďačná. Aspoň 10 kilečkov... Ďakujem“ )
2017tku som začala s prázdnou mysľou, bez záväzkov, bez očakávaní. A viete čo? Neschudla som tých desať kilečkov, 😀 ale aspoň som ich ani nepribrala 😀 Bábo tiež neprišlo, no stala som sa tetou toho najkrajšieho blonďavého dievčatenka na svete. A mama konečne prestala do mňa hustiť, že chce byť babka. Svokor začal byť dobrý, skoro ani nemám o čom písať 😀 A Tomi je ešte lepší ako hocikedy predtým. Zahŕňa ma láskou a pozornosťou. Aj keď sa vieme zvadiť, naše hádky nebolia v srdci, iba pália na jazyku. No i v zápale jedu vieme, že sa rýchlo pomeríme.
Mali sme krásnu a naozaj požehnanú sezónu. Za celý čas sme nemali v našom dome ani jednu jedinú skupinu zlých hostí. Leto sme začali charizmatickou rodinkou, zakončili sme ju nádhernou rodinou a celé štyri mesiace medzitým sa u nás striedali samí príjemní ľudia. Užili sme si veľa grilovačiek, smiechu, zábavných rozhovorov a pozitívnych recenzií. Bolo to také leto, kedy som sa pri našich hosťoch aj sama cítila ako na dovolenke. Dokonca aj Angličania po sebe upratali (na svoje pomery) a boli príjemne veselí a priateľskí. 🙂
V auguste sa mi navyše splnil detský sen. Tomík mi kúpil karavan. Pomenovala som ho po obľúbenej speváčke, Esme Redžepovej a zvyšok leta sa zabávala zháňaním malých boho gypsy doplnkov. Ešte som sa ani poriadne nevyradovala z mojej Esmy, už sme boli na ceste do vysnívaného Rumunska. Tak dlho som sa tam tešila..no v skutočnosti to bolo ešte lepšie, než v predstavách. Tie tri týždne boli doslova magický zážitok. Náhodou sme našli rodnú dedinku mojich predkov a bola rozprávkovo nádherná vo svojej starobylej opustenosti v strede transylvánskych hôr. Čo som ale nevedela je, že prekvapenie života ma čaká v susednom Maďarsku, kde som nielen našla dedinu, ktorú sme tentokrát cielene hľadali, ale aj rodinu mojej prababky. To, čo sme našli tam, navždy zmenilo tak veľa. Už nikdy nebudem ako predtým. Zrazu mi boli jasné toľké veci...🙂
Záverom roka mi nečakane zomrela teta. Tá, ktorú som mala z celej rodiny najradšej. Veľmi ma to zarmútilo a každý deň si na ňu spomeniem. Mala krásny pohreb, snežilo ako v perinbabe a v reštaurácií, kde sa konal kar bola už vianočná výzdoba. Bratranec v príhovore povedal, že si máme predstavovať, že to nás Anička pozvala na kapustnicu, aby sme sa konečne všetci stretli. Ešte aj po smrti nás rozosmiala spomienkami na jej večné anekdoty a srandičky, ktoré vždy rozprávala, niekedy aj v dosť nevhodnej chvíli. Mala ten dar humoru, čo v každej situácií vykúzlil ľahšiu atmosféru. Po tomto trpko-veselom pohrebe, som sa vrátila do Zagrebu. Vonku ma dočkal Tomi so psíkmi, ani som nevedela, kto sa mi potešil najviac. (Asi Goričko 😀) ...A ja som si prvý krát, odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, uvedomila, že som tu doma. Teraz aj tak naozaj.
A tak rok, v ktorom som nič neplánovala, bol nakoniec jedným z najčarovnejších v mojom živote. Bol plný splnených prianí, radosti a vnútornej harmónie. Konečne som našla, čo som tak dlho hľadala.. vnútorný pokoj. Spoznala veľa dobrých ľudí a prežila som tie najkrajšie chvíle.
A tak nám všetkým do 2018tky želám toto: Bože, nech si nám milostivý a nech sa stane vôľa tvoja. Všetko zlé od nás odožeň, nikoho nám neber a daj nám veľa takých rokov, ako bola 2017tka pre mňa.

Tak prišiel ráno vetchý starček a vkuse niečo prúdil. Kapustnica je kyslá a štipľavá, diery v jazyku mu vypáli, rybu chcel oslića a nie tresku, stromček je prezdobený, darčeky som mohla aspoň zabaliť, teraz vidí, že dostane knihu a pripravila som ho o radosť z rozbaľovania (lebo Ivanko maličký má 5 ročkov a očičká mu kvôli mne nezažiaria pod jedličkou.) (A veru nezažiaria ani nám, keďže obaja sme od neho dostali pravé nefalšované každoročné nič 😀 )
Tým som sa však nenechala znechutiť, pravila som tradičné jedlá, naaranžovala stôl, zapálila sviečky...(On to ani jesť nebude, má lepšej roboty.. Nechápe prečo sa musíme prispôsobovať slovenským zvykom. V Chorvátsku po Chorvátsky!) ...Ale v čom sú iné tie chorvátske zvyky, to už nepovedal. No mojim 6 ročným pozorovaním som vyzistila, že v ničom, starý len chce vyrypovať. Tak hovorím: Barba a viete o tom, že u nás je taká povera: kto je na štedrý deň nevďačný, tomu v Novom roku uletia všetky peniaze? 😀 ...
„Ale nehovor?!“ vydesil sa poverčivý Vrag. „A aké máte ešte povery?“
„No, napríklad, kto nepochváli večeru, toho budú po dedine ohovárať...Kto sa nepoteší darčekom, ten o rok nič nedostane.. A kto prvý odíde od stola, ten z rodiny najrýchlejšie umrie....“
„Úuuuha, to máte kruté zvyky v tých karpatských horách.“
Už je hodinu po večeri. Starý všetko pojedol, nahlas pochválil, koledu s nami zaspieval a od stola som sa musela prvá postaviť a potvrdiť svojim Balkáncom, že už ozaj môžu odísť, lebo sedeli ako zarezaní, vychvaľovali každý hlt a ani náhodou sa nechceli zdvihnúť zo stoličky“ 😂
Výhodou cudzinca v zahraničí je, že si môže „starobylé“ tradície vymýšľať sám podľa potreby. 😂

Ženice, k najkrajším sviatkom roka Vám všetkým želám krásne Vianoce plné radosti, harmónie a šťastných rodinných okamihov. V novom roku nech Vám Pán požehná zdravie a zdravé rodiny, príjemnú prácu, peňazí toľko, aby aj vetchý starček povedal, že to je už dosť 😀, veľa veselosti, smiechu, bezstarostnosti. Aby sa Vám plnili malé želania, aj sa diali veľké zázraky, aby všetky vaše cesty boli bezpečné a aby ste stále mali čas na svojich milovaných a oni aby mali čas na Vás. Nech sú Vaše dni plné lásky a spokojnosti. Nech sa Vám darí všetko, na čom Vám záleží. Veselé Vianoce.
🎉

Išla som do mesta kúpiť strúhanku a sušené hríby do polievky. Tuto v centre majú takú tržnicu pod holým nebom a tam v stánkoch ľudia predávajú čo doma dopestovali, alebo vyrobili. Najčastejšie potraviny, ale sem tam sa nájde niečo aj niečo iné. Rada tam chodím, lebo je to pravé balkánske multi-kulti miesto, kde je vždy hlučno a veselo. Tety núkajú svoje vajcia, syry, či koláče a žiarlivo sa prekrikujú, kto má kvalitnejší tovar. Ujo s albánskym prízvukom sa ťa snaží presvedčiť, že tie banány nie sú dovezené, to on sám ich istotne dopestoval na terase. Postarší Róm nemá síce stánok, ale chodí hore dole s taškou plnou termoponožiek a šarmantne sa ich snaží každému vnútiť, ak vezmeš troje, pravý šanel 5 máš k tomu za 20 kún 😀. Tu pani predáva štipce, musím si kúpiť, zas mi všetky popadali, keď som vešala prádlo. Trvá mi tak mesiac, kým stratím celý balík 😀 Vezmem rovno aj medovníky pre dedúcha, nech nepindá, že som nenapiekla „domáceho“?
Ľudia sú tu plní života. Niektorí sa handrkujú o zľavy, iní berú plné tašky, akoby sa neblížili Vianoce, ale hladomor.. A aha tu sa nejaké deti snažia koledovať. Mutujúci chlapci len občas trafia noty, na entuziazme im to však neuberá. 😀 Pomaly vychádzam von, keď mi pri pohľade pred seba stisne srdce. Hneď vedľa brány, v kúte na zemi, len na rozprestretej šedej plachte, sedí slabo oblečená babička a pred sebou má vyložených niekoľko starých, ošuntelých, plyšových medvedíkov. Nevykrikuje, nenúka, len tam sedí potichu, na periferií tejto nákupnej veselice a čaká, kto si ju všimne. No nikto akoby nevidel starenku ani jej žalostne chudobný výpredaj. Nakupujúci aj predávajúci sa hnali, všetci vo svojom rytme, akoby tam ani nebola. Taká osamotená a zabudnutá v centre miliónového mesta ☹ Chcela som niečo duchaplné povedať, alebo sa jej aspoň prihovoriť, ale nemohla som. V krku mi navrela guča ako rugbyova lopta a musela som odísť. Sadla som si na prvú lavičku, vyhrnula si šál až po čapicu, nech ma nikto nevidí a plakala dobrých desať minút. Nemohla som si pomôcť, v nič tak smutné som dlho nevidela.
Zrazu som začula vedľa seba hlas: „Termoponožkyyyy, originál z Turecka dovezené! Nekradnutééé!“ Trochu mi to rozohnalo chmáry. Utrela som si kilometrový sopel 😀 a hovorím, Dajte troje, šanel nechcem, vezmite žene. Zobrala som balík, vrátila sa na tržnicu, podala ho s nejakymi drobnými starenke a rýchlo utekala preč, lebo zas sa mi slzy tlačili.
Nikde nekontrastuje chudoba tak dobre, ako keď sa zjaví na vyzdobenom sviatočnom mieste. ☹ Bože, nikomu viac nedopusť, aby takto skončil. Kiežby mal každý niekoho, kto sa o neho na staré kolená postará.

Byt uprataný, stromček ozdobený, koláče objednané, psíky vyvenčené, drahý k svojmu tatičkovi na návštevu vystrojený ...a ja mám čas podaromnici sediet a venovať sa povestnému NIČ - tj. neidentifkovateľnej internetovej činnosti 😂 V snahe neuviesť sa do pokušenia gúgliť skoré príznaky tehotenstva a následne ich hladať na sebe 😀 som sa chvíľu radšej zabávala "zmysluplnými" fb testami a tu som si spomenula, ako sme si kedysi robili ten Harry Potter triediaci klobúk test a na moje zhrozenie a Tomicinu velikú škodoradosť mi vyšiel Biflomor 😅
Rozhodla som sa, že si to spravím ešte raz, šak neni možné, aby som zo všetkých možností bola zaradená k biflošom 😅 Založím si teda nový účet, v sekunde sa otestujem, s nádejou očakávam ... a ....😂😂😂
(Tuším má Tomi pravdu, keď tvrdí, že človek, čo aj naozaj čítal povinnú literatúru, si iný osud ani nezaslúži)..😂

Ked muž zaplati upratovačku, aby ti nemusel pred sviatkami pomáhať, to je také chorvatske 😀
A ked cely den pred jej prichodom upratujem, aby som nemala hanbu, to je také slovenské 😀 😀

ten pocit, ked nájdeš svokríkov totemový kvet 😀😂

Ešte chvíľku a ideme na vklad. Neviem, prečo nás vždy objedná až tak večer, no trpezlivosť nebola nikdy moja silná stránka a čakanie ma doslova zožiera. Už tri dni na nič iné nemôžem ani pomyslieť. Bez ohľadu na to čo robím, kde som a kto je so mnou, stále ma prenasleduje ten pocit. Je zvláštny... neviem či zlý, či dobrý, no strašne dotieravý... cítim ho v bruchu, aj pri srdci. Úplne, ako keď sa ráno zobudíte a viete, že dnes musíte ísť na dôležitú skúšku, na ktorú ste sa ale moc neučili. Máte strach, že pohoríte...logicky je to tak najpravdepodobnejšie... no stále sa odmietate vzdať nádeje, že vytiahnete akurát tú z mála otázok, ktorú ste si čítali a že to slávne dáte na prvý pokus. Okolo vidíte ľudí, ktorým sa to podarilo na tretí, 4ty, 9ty raz a všetci svorne hovoria, že to tak ľahko nejde...ale vy ste mali na skúškach vždy šťastie a dúfate, že tá sila, čo vyrovnáva vlny v mori vášho života, aby ste mali hladkú plavbu, sa vám neotočí chrbtom ani teraz...No strach je neodbytný a vtiera sa.
Tomiho pozornosti to neuniklo a pýtal sa, čo mi je. Hovorím: „som hotová od strachu, že to nevyjde a budem sklamaná...“
No on sa prekvapil. Vraj: Moja ženica, že sa bojí? Nie, ja poznám svoju ženu a ona sa veru ničoho nebojí. Prvá stojí na mojej strane a bráni ma od každého nepriateľa a neprajníka. Nebojí sa brániť ani svojho malého psíka pred pittbullom, ani skočiť kvôli nemu do zamrznutého bazéna...aj keď je to nerozumné. Nemá strach spať v strašidelnom sídle a búrka s víchricou je jej najobľúbenejšie počasie. Nebojí sa tmy, ani babských povier a nebojí sa priznať si chybu...na čo má odvahu len málo ľudí. Nebojí sa experimentovať a nikde sa nebojí vycestovať. A vieš, kde som ju videl najšťastnejšiu? V transylvánskych lesoch, kde by som bez nej nikdy ani nešiel, lebo by som sa bál. Tak taká je moja ženica... Vlastne, odkedy som s tebou, ani ja z ničoho nemám strach. Lebo keď vidím teba, aká si veselá a bezstarostná, mám pocit, že sa nám nemôže nič zlé stať.
To bolo asi to najkrajšie, čo mi kedy kto povedal. ..neviem, či nám iui vyjde dnes, alebo až inokedy. Ale viem, že s týmto človekom deti chcem mať, lebo on je ten pravý.

Ako malé sme dostávali krásne darčeky na Mikuláša. Mama s tatom nám nabalili mandarinky, arašidy, adventný kalendár, také zlaté čokoládové dukátiky, teplé ponožky, pár keksíkov a maličkú bábiku. Neskôr, v puberte, sme si našli v čižme aj nejaké šminky, z čoho sme mali ohromnú radosť. Úplne si pamätám, ako som dostala svoju prvú linku na oči a rúž. Taká som bola pyšná, že ma naši už považujú za dosť veľkú sa maľovať 🙂
Každú sobotu sme chodili na dedinu navštíviť deda. On nikdy nemal peniaze, no z malej penzie vždy našetril na pomaranč a nejaké lacné čokoládové figúrky. Keď sme prišli, schoval si za chrbát tie dva pokrkvané balíčky v červenom vrecku a slávnostne nám ich podával s tým, že: „Mám tu niečo... jedno...aj niečo druhé..., pre moje dve Cinky. To vám doniesol Mikuláš. A aby ste nehovorili, že dedo je starý lakomec, toto vám k tomu pridávam ja.“ (A každej dal ešte 20 korún).
Potom sme si zjedli slivkový koláč s mrveničkou, ktorý piekol každý piatok, lebo vedel, že druhý deň prídeme a že ho máme najradšej, povyprával nám pár svojich obľúbených etno príbehov a pobrali sme sa domov. Často som ho prehovorila, aby mi potajomky dal aj taký mysteriózny časopis, čo sme obaja radi čítali. Volal sa Bosorka a ja som ho vždy prečítala na jeden dych, ale mama sa hnevala, že nám to dáva, lebo potom som to rozprávala sestre a spolu sme sa báli v noci spať 😀

Keď som mala 15, dedo zomrel. Už pekných pár rokov sme vedeli, že Mikuláš darčeky nenosí a 20 korún bola dosť patetická suma, ale aj tak sme sa na stále rovnako tešili, ako keď sme mali 5. Bohatý, krásne vyzdobený darček od rodičov mi bol celkom rovnako vzácny, ako pomaranč a figúrka od deda. Lebo obidva balíčky boli z lásky.

Ženice, je úplne jedno, či dáte svojim deťom hŕby sladkostí, alebo len nejakú drobnosť. To, čo zostane, je pocit z atmosféry, ktorá vládla, keď ste darček venovali. Áno, sviatky sú aj o konzume a každý má rád veľké dary, ja tiež, ale aj s malými môžete vykúzliť spomienky, ktoré budú hriať pri srdci navždy a vyženú vám slzu dojatia aj po mnohých rokoch.