Oh Bože, akú hanbu som zas stropila.
Včera sme sedeli s hosťami a už dobrú chvíľu sme sa rozprávali. Psíky nám ležali pri nohách, téma išla jedna za druhou, keď tu zrazu ucítim ohromný smrad.
Začnem sa ospravedlňovať: Joj, nerada ukončujem toto príjemné posedenie, ale tuším budeme musieť ísť venčiť. Goričko začína popŕdať.
Hosť celý očervenel a že: Nemusíte ísť venčiť, to som bol ja. 😅
Situácia trápnejšia nemohla byť. A viete, čím sa môj mozog snažil ospravedlniť moje verejné upozornenie na únik plynov? 🙊🙊
Týmto! - "Júj, ani by mi nenapadlo, že ste to bol vy. Smrdelo to ako od psa..." 😅

Prečo som si v daný moment myslela, že akurát táto konštatácia je aktom diplomacie, netuším. 😅 No keď som si uvedomila, čo som povedala, najradšej by som sa pod zem prepadla.
Smiali sa ešte aj hostia z poschodia nad nami 😅😅
Ten pocit, keď máš jazyk rýchlejší od súdnosti...