Pre mňa sú králi. Už som ich testovala, kde sa môžete dočítať v tomto príspevku:

https://www.modrykonik.sk/blog/shilou/article/nekonecny-boj-s-lupinami-3ut2t0/

Tentokrát som v testovaní zašla ešte ďalej. Vlasy som si neumývala neuveriteľných 10dni. Chcela som vyskúšať, či sa mi lupiny po čase nevrátia.

Ako vidno na fotografiách, lupiny sú natrvalo preč, nevrátili sa ani keď som ich nechala zanedbané toľko dní. Takže šampón vážne zbavil lupín už po prvom umytí.  

Boli aj otázky typu: "Vyhrala si kozmetiku, prečo máš také vlasy? Nepomohli?" Práve naopak. Jednoducho som ich chcela poriadne otestovať, keďže vlasy sú korunou krásy. Pôvodne som chcela vydržať ešte týždeň, no nemôžem už fungovať s takými vlasmi dlhšie. Pokožka je  strašne mastná a na pohľad strašne odpudzujúca. Moje testovanie zvládlo na 1***** a ja som konečne rada, že prípravok pomohol. Odteraz bude mať čestné miesto v kúpelni už natrvalo.

Nikdy som sa viac netešila na umývanie vlasov ako práve teraz. ĎAKUJEM.

Spomínate si na denník plný zážitkov a pocitov, na príbeh o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť?

Prinášam druhé pokračovanie tejto mojej malej ságy. A či bude tentokrát happyend? Uvidíme.... 

deň KET-u (kryoembryotransfer)

Zas som tu, na koze rozčapená horeznačky, aspoň že ma prikryli, bo mi nohy oziabalo. A čakám. Rybenka si už asi 3 minúty pláva v mojich útrobách a hľadá pelech, kde sa usalaší. Ešte mám 7 minút na túto nemilú polohu, tak premýšľam. Dumem nad tým, prečo je koza vlastne koza. Fakt. Akože to lehátko. Nevyzerá ako koza, nesmrdí ako koza, mlieko nedáva, na lúke sa nepasie, ani capa jej netreba. Akurát, že je biele ako koza. Dosť málo spoločných čŕt na to, aby sa zdravotnícka pomôcka volala ako domáce zviera v chlievci. Z myšlienok ma vytrhne chytľavá melódia, ktorú mi pustili na spríjemnenie polihovania, podvedome si klepkám prstami do rytmu. Aj riťou by som vrtela, ale sa mi zacvakla medzi držiaky na nohy, bojím sa aj pohnúť, aby Rybenka nevypadla do plechovej misky podo mnou. Na boku ma niečo škrie, hmatám, že čo to. Sakra. Nové tričko a zabudla som odstrihnúť štítok. Ha! Že štítok! Však má pomaly viac strán ako telefónny zoznam. Snažím sa na to nemyslieť, hoci už cítim, ako mi vyvrtáva dieru do boku - Rybenka bude mať kukátko. Vchádza sestra, moja spása a skladá ma dole z kozenky, hupnem na zmeravené nohy a s holým zadkom hrdo kráčam do šatne, tvárim sa, že tých milión mravcov v lýtkach necítim. Čaká nás 3-hodinový tankodrom domov, tam to zapijeme detským malinovým šampusom, nech sa Rybenke dobre pláva a potom začne zábava.

1. deň po KET

Zbohom gaučing, zbohom teplo domova, vitaj práca, vitajte pozostalí! Idem do práce, nie na pohreb. Klientela je zložená z prevažne smútiacich a rozvášnených dedičov bažiacich po majetku, občas je to pakáreň, ale inak sa mi práca stala zábavou. Tentokrát nebudem hniť na gauči, ani polihovať, vhupnem do zabehaného kolotoča všedných dní a vezmem Rybenku do práce, nech vidí, že maminka sa nestíha nudiť. Prichádzajú dvaja lazníci a presviedčajú ma, že jeden z nich je vlastníkom tuctu hektárov miestnych lesov. Hovadina. S pokojom anglického džentlmena ich vypočujem, prikyvujem, kreslím si rodostrom a v závere ich schladím vyhlásením, že klamú. Gazdíčko sa rozhorčí, je to on, rozhodne je to on a fakt je to on. "Veď, aha, pani zlatá, on je to, aj občianku má", oháňa sa smradľavou červenou knižkou z minulého tisícročia. Rozhodnem sa toto teátro ukončiť. Dotyčného súdruha pochválim, že na 107 rokov vyzerá vynikajúco, akoby mal len 75 (nech mi je retro občianka svedkom) a ukazujem im dvere. S úsmevom, milo a s pozdravom, nech prídu zas. Šepkám Rybenke, že aj na klamárov slnko svieti, ale inak je svet úžasný.

Microlife. Dva výrobky, jedna značka. Jeden starší, druhý mladší. Prvý Microlife100 (modrý teplomer) sme si zaobstarali, keď sa nám narodila druhá dcérka. Za tie roky používania sme ani raz nemuseli meniť batériu a pritom deti boli stále choré. Pred nedávnom k nám do rodiny pribudol aj mladší brat Microlife150, vďaka zapojeniu do súťaže. Po dnešnom krátkom výlete nám ochorela staršia dcérka, tak som ich porovnávala. Aj výzorovo.        

Veľká výhoda bieleho je, že zaznamenáva 30meraní s dátumom a časom a nielen to. Zvukovú signalizáciu je možné vypnúť, keď ohlasuje teplotu. Super, už sa dieťa nezobudí na pípanie teplomera. Výhodu som našla aj v tom, že po opakovanom meraní netreba vypnúť a zapnúť teplomer ako pri modrom. Praktické uzatváracie púzdro hneď aj so stojančekom. Som rada, že vychytali menšie nedostatky na staršom, ale nedala by som preč ani jeden. 

Prístroj sa dá použiť aj na meranie povrchovej teploty predmetov, ako:

• povrchová teplota mlieka v detskej fľaši
• povrchová teplota vody na kúpanie
• teplota okolia

Rozsah merania:

•  telesnej teploty: 34,0 až 42,2 °C
•  teploty predmetov: 0 až 100,0 °C 

Zažila to zrejme každá budúca mamina. Pichľavé konštatovania na svoju adresu. Rozhodla som sa preto zostaviť zoznam najotravnejších poznámok, s ktorými som sa počas tehotenstva stretla ja, alebo moje kamarátky. Bohužiaľ, musím skonštatovať, že väčšinu z týchto zlomyseľností hovoria ženám iné ženy.

Ja som s takým bruchom už išla k pôrodu. Fakt si iba v šiestom mesiaci?

Táto poznámka má ešte niekoľko podôb (napr. Čakáš dvojičky? Ale ťa je! a pod.). Dotyčná vám chce povedať, že ste riadne pribrali a ona, keď bola tehotná, zaručene vyzerala (a aj bola) chudšia ako vy. Lenže nemá gule to povedať takto priamo. Nuž, ženy v tehotenstve priberajú. Niektoré viac, niektoré menej, niektoré majú brucho väčšie, niektoré menšie, nemá zmysel sa pre to stresovať. Skúste to ale vysvetliť hormónmi zmietanej tehotnej žene, ktorá pri každom pohľade na váhu zažíva malý šok z toho, koľko zase stihla za týždeň pribrať! Keby takúto poznámku vypustil z úst muž, poviem si, nevedomosť. Muži však tehotným skôr závidia, že môžu priberať, prejedať sa a vyhovárať sa pritom na tehotenstvo. Keď to ale spraví žena, nič iné ako zlomyseľnosť za tým nemožno vidieť.  

Vidno, že čakáš dievča. Uberá ti z krásy.

Kedysi veľmi dávno, keď nebol ultrazvuk, veštili baby pohlavie bábätka podľa toho, ako vyzerá nastávajúca mamička. Niekto rozhodol, že pokiaľ žena čaká chlapca, bude opeknievať a keď dievča, tak oškaredie. A hoci sa dnes spoliehame na modernú techniku, tento spôsob veštenia sa udržal aj v týchto časoch. Asi nemá zmysel vypisovať opäť niečo o hormónoch. Normálne to zhrniem zistením, že som videla baby, ktoré čakali chlapca a na kráse im to nepridalo. Ženám, ktoré sa rady venujú odhadu pohlavia dieťaťa by som chcela povedať iba jedno: tehotná má doma zrkadlo a jasne vidí, či opeknela alebo nie. Nie je potrebné jej to oplieskavať o hlavu.

Ty toto ješ?/piješ? (k otázke si domyslite aj zdvihnuté obočie a udivený výraz).

Moje deti sú pre mňa úplne všetko. Ako každá mamka chcem pre nich len to najlepšie. Najprv k nám pribudol Ochranný krém do vetra a nečasu, potom k nemu pribudli cez MK aj ďalšie výrobky na skúšanie. Jupí.

Najmenšia Zuzanka má od narodenia citlivú pokožku. Prvýkrát kožného lekára sme navštívili keď mala len 5týždňov. Najprv sme riešili vyrážky na tvári, neskôr sa jej spravili aj na zadku. S výberom krému som  bola veľmi opatrná kvôli jemnej citlivej pleti. Tento krém sa u nás osvedčil ešte minulý rok a keď sa nám minul, kúpili sme ďalšie balenie. Používam ho aj ja, najmä v tomto počasí. Obsahuje bambucké maslo, pantenol a čo je pre nás priaznivé - neobsahuje konzervačné látky, minerálne oleje ani farbivá.

Moje deti sa veľmi radi kúpu. Máme taký rituál - ja povyzliekam deti a manžel im pripraví vodu. Ak sú už okúpané zavolá na mňa a spoločne ich oblečieme. Zuzanke pozerám na zadok a tam červené škvrny. Bianku obzerám, nemá nič. Beriem prípravok do ruky a čítam: Baby kúpeľ s harmančekom a pšeničnými proteínmi. Hneď mi to bolo jasné. Malá má alergiu na harmanček a nepostrehol, čo výrobok obsahuje. Nevadí, nabudúce už dáme pozor.

Po kúpeli na rad prišla Calendula nechtíkové telové mlieko. Jemné zloženie, krásna žltá farba, ľahko sa rozotiera. Super. Dokonca chráni suchú detskú pokožku, s BIO-Calendulou. Krásny pocit jemnosti hneď po nanesení, pokožka hneď ožila.

Na druhý večer deti opäť v kúpeľni. Tentokrát prišiel na rad Umývací a sprchový krém Classic s obsahom 1/3 detského telového mlieka a s mandľovým olejom. Bohatá pena sa spravila, ale nevydržala veľmi dlho.

Na tento výrobok som sa tešila najviac. Ošetrujúci kozmetický krém s mandľovým olejom a bambuckým maslom. Zuzanka ho stihla aj ochutnať.

Máte často aj vy problém s opakovaným zápalom močových ciest?

Ja osobne prekonám ročne 3 až 4 zápaly a takmer vždy skončím na antibiotikách… Po 2 rokoch trápenia som si konečne povedala dosť a rozhodla som sa s tým niečo robiť a nielen jesť brusnice... . 

Áno, brusnice sú osvedčená prevencia, lenže tiež sa nedajú jesť stále. Po dlhom „googlovaní“, babských radách, poradách u lekára som dospela k tomuto:

• Zásadne si obliekam bavlnené spodné prádlo. BIO bavlna mne osobne nevyhovovala, takže ju nemôžem odporúčiť.
• Obliekam sa teplo, ale nie tak, aby som sa v problémových partiách potila. Dbám hlavne na to, aby bola schovaná spodná časť chrbta.
• Pijem veľa tekutín, minimálne 2 litre denne. Pomáha to veľmi, veľmi … pretože sa vám vyplavujú baktérie z močovej rúry, čo býva najväčší problém pri zápaloch.
• Nesadám si na studené lavičky a podobne, hlavne na jeseň, pretože sa pri chlade množia  baktérie.
• Cvičím na chrbát. Možno tomu neveríte, ale nesprávne držanie tela má na to tiež vplyv.
• Cvičím cviky na posilnenie panvového dna. Nájdete ich aj na internete, odporúčam pozerať lekárske stránky.
• Robím si bylinkové kúpele napr. z prasličky roľnej, alchemilky lekárskej (2 – 3 krát do týždňa), prípadne s morskou soľou. Prospieva to správnemu pH.
• Do kúpeľa si pridám niekoľko lyžíc octu, verte či nie, pomáha to. Používali to už naše staré mamy a nemýlili sa. Napomáha to správnemu pH.
• NEJESŤ SLADKÉ, obmedziť cukor na minimum, pretože ovplyvňuje celkové pH vášho tela, teda aj močového ústrojenstva. 
• Keď už cítite, že zápal na Vás „ide“... netreba stresovať, treba si urobiť dobrý kúpeľ a veriť že to prejde. Hlavne pozitívne myslieť.  Verím, že si niečo z týchto rád vezmete, ale hlavne že vám pomôže. 

Každý z nás má strach. Bojíme sa mnohých vecí. Každý iných a inak.

A zažívame aj úzkosť. A tak je to dobré a prirodzené.

Strach a úzkosť nás totižto ochraňujú. Upozorňujú nás na nebezpečenstvo.

Na ohrozenie tela i duše.

Niekedy však strach a úzkosť prichádzajú bez zjavného dôvodu. Vtedy už nechránia. Skôr bránia. V živote. V bežných činnostiach. Fungovaní.

„Neboj sa, to dáš!“

Po narodení prvej dcérky som nemala toľko času venovať sa chodidlám. Jednoducho som zanedbávala starostlivosť, čo sa mi dosť vypomstilo. Spravili sa mi suché miesta a ryhy na pätách, ktoré už nedokážem prekryť. Najhoršie je to v lete. Som typ, ktorý nosí celé leto športové sandále. Je to dosť viditeľné, keďže nenosím ponožky.

V sade na testovanie som si našla prípravok #flexitol Hydratačná pena na nohy.

. Večer som chcela otestovať. Nastriekala som si penu na chodidlá, no vtom pribehla najstaršia dcérka a kričí na mladšiu a Zuzanku:

  "Zuzka, poď do obývačky, mamka nám kúpila šľahačku."

  "Mamka, prečo si dávaš šľahačku na nohy? Chceš, aby ti ich Nella (náš pes) olízala?"

Už som sa nezdržala a vybuchla som smiechom.

Zdroj: pixabay.com

Vonia, chutí a lieči. Týmito tromi slovami by som charakterizovala kurkumu - elixír života. Táto stovky rokov stará korenina má široké uplatnenie vo východnej medicíne. Tu platí: ,,Kurkuma nie je len korenie, ale i liek."

Charakteristika kurkumy

Kurkuma svojím vzhľadom pripomína zázvor. Keď ju rozrežeme, vo vnútri nájdeme jasne žlté až oranžové jadro. V prvom rade je treba povedať, že kurkuma je trvalka. Prášok sa získava z rastliny menom Kurkumovník dlhý, latinsky Curcuma Longa. O kurkume sa píše, že má korenistú chuť, no mne príde skôr horká. 

Počiatky sa datujú okolo 2000 rokov p. n. l. Hlavnými výrobcami sú India, Čína, Haiti, Indonézia, Malajzia, Pakistán, Peru a mnohé ďaľšie.

Zdroj: pixabay.com

Pred pár dňami mi zavolala kamarátka, ktorá momentálne žije v Mníchove. S trasúcim hlasom mi oznámila, že je na Slovensku, lebo bola za babkou v nemocnici,  ktorá je na tom už veľmi zle. Babka jej bola ako mama, pretože kým jej mama študovala medicínu, ona ju vychovávala najmä prvé roky jej života. A teraz bolo pre ňu ťažké vidieť ju trpiacu na nemocničnom lôžku.

Tiež je lekárka a hovorila, že z medicínskeho hľadiska nechápe, ako babka ešte môže žiť v takom ťažkom zdravotnom stave a nevie, čo ju tu ešte drží pri živote. Spýtala som sa, či má „vysporiadané“  všetky vzťahy. Vraj bola za ňou v nemocnici aj osoba, s ktorou to bolo naštrbené.  „To je dobre, že tam bola tá osoba. A teraz si ju aj ty bola pozrieť,“ povzbudila som ju. Iste si spomenula na všetky tie roky, ktoré jej babka venovala, ako sa o ňu starala, čo pre ňu spravila. Každý deň spievala babke pri lôžku piesne, hladkala ju a miestami ju babka aj vnímala. Po štyroch dňoch intenzívnych návštev v nemocnici musela cestovať späť za svojou prácou a rodinou. O dva dni prišla správa, že babka zomrela.  

Odišla zrejme zmierená so svetom a spokojná, že videla svoju milovanú vnučku.
Hoci na našich zosnulých myslíme často, raz v roku – na Dušičky si ich pripomíname omnoho intenzívnejšie. Možno sa zamýšľame pritom aj nad našou vlastnou existenciou. Aký má význam, že som tu? Aká je moja úloha, moje poslanie?

Pápež  František na Svetových dňoch mládeže v Krakove burcoval najmä mladých, aby zanechali stopu. „ Drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu.“
Akú stopu tu chceš zanechať ty?

Text: Andrea Ággová
Foto: pixabay.com

Kam zmizli naše tradičné Vianoce?

Nedávno som bola v nákupnom centre. Prechádzam pomedzi regále a pozerám, čo potrebujem kúpiť.

V tom zazriem krásne vysvietené miesto v strede predajne,umiestnené tak,aby ho nik neprehliadol. Čo ma však zarazilo je, že napriek tomu, že žijem na Slovensku, v regáloch boli samé soby,santovia,nápisy v angličtine,blikajúce svietniky alá Amerika, nórske vzory na sviečkach či dekách s dominujúcim sobom ako symbolom Vianoc.

Nič by na tom nebolo, ak by som aspoň kúsok našla tradičný, náš alebo v slovenčine napísaný.

Ako dieťa som milovala vianočný čas. Čas, keď sme orechy balili do pozlátka, vyrábali pohľadnice,piekli sladké pečivo, ktoré sme samozrejme zjedli ešte pred Štedrým dňom. Krásu stromčeka, klasické rozprávky, domáce medovníčky, vôňu maminej kapustnice. Zišla sa rodina, poďakovala za jedlo, ocko nás požehnal, rozkrojil nám jabĺčko, podelil oblátku s medom. 

Doma sa snažím aspoň časť tradícií, ktoré som si doniesla z mojej rodiny, udržiavať.

Čo rieši viacnásobná mama, keď prichádza zima?

Prišla nová sezóna a s ňou aj množstvo otázok: Mám bundu pre všetkých troch? Mám pre nich topánky? Každému aspoň troje,jedny von,druhe do škôlky a jedny na sneh -  ak ovšem nejaký vôbec bude.

Pozná to každá mama,je jedno koľko detí má, avšak ako triomama a o pár mesiacov quatromama sa naskytne aj ďalšia otázka: Kde na zimnú výbavu vziať peniaze. Tie papiere, ktoré hýbu svetom.

No je jedno či je zima,leto,jar či jeseň. Na všetko treba peniaze.

Nedávno som pozerala v e-shope jednej známej značky detské zimné čiapky a šály. Popravde - tak ako som rýchlo stránku otvorila,tak som ju aj zavrela. Uznajte,ak mám kúpiť pre tri deti po jednej čiapke a šáli či nákrčníku, zaplače moja peňaženka a manžel tiež. Takže chceš - nechceš, kúpila som látky a hor sa šiť. Výsledok? Za 8 eur majú set všetky tri deti a ešte mi zostalo na čiapku pre kamošku. Ach aká radosť, že predsa len mi tá odevná škola nebola zbytočná.

A tu prichádza aj zamyslenie: Ak by som dala na moje výrobky značku, môžem začať podnikať a zarábať na mamičkách, ktoré na to majú. To však nie som ja,navyše nemám na to čas.

Deti už spia, napustila som si horúcu vodu, otvorila som si balenie Kawar Kúpeľová soľ z Mŕtveho mora. Idem relaxovať do vani. Super, balenie ma až 600g, budem ho môcť dlho využívať, ako som si pomyslela.

Vodička sa mi púšťala, prípravok nasypaný, ešte pôjdem skontrolovať detičky a šupnem do vody.

Ako to stále ten čert super vymyslí a plány rýchlo zmení. "Ten čert fakt nikdy nespí?" Kým som sa ja opäť dostala do kúpeľne, už mi obsadil miesto manžel. Oči privreté a relaxuje v "mojej" vode. Neostávalo mi nič iné len počkať, kým sa okúpe. Po 20tich minútach som to už nevydržala a išla som ho nenásilne vyhnať z vody.

" Teraz som na rade JA! " Tvári sa, že ma nepočuje a kľudne sa pretáča vo vani na druhú stranu. Pomyslela som si: " Ty si zo mňa strieľaš! " Podávam mu sáčok a čítam mu: " Najlepšie relaxovať 15-20minút a ty si tu už pol hodinu, poď už z vody."

Ten "milujúci" pohľad stál zato. To čakanie, pokým sa mi púšťala opäť voda bolo nekonečné. Vyzliekam sa...zrazu počujem z izby najmenšiu (v hlave prepočítavam o koľko minút si posuniem opäť  moje kúpanie).

Prechádzam popri manželovi a ten sa len smeje, čo smeje, rehotá. Malá nakojená a ja konečne sadám do vody. Môj relaxačný deň sa môže začať a ja si vychutnávam. Beriem balenie do rúk a čítam:

Možno je tento článok trocha nadsadený, patetický, pritiahnutý za vlasy. Nie je to ani úplne najbežnejšia téma, o ktorej by sme si poklebetili pri kávičke, alebo na detských pieskoviskách. Hoci sa týka každej z nás. Lebo my, ženy, sme proste neustále v jednom kole.

Nie som lekárka, ani žiadna fundovaná odborníčka. Som len pozorovateľka a aktívna prežívateľka. Niekedy otrávená, náladová, precitlivená, inokedy zas euforická, plná energie a odhodlania. Ja a mojich 28 dní.

Už asi viete, o čom točím. Jasné, záhady a inotaje menštruačného cyklu.

Cyklus náš každodenný

Neviem, či v tomto prípade platí, že čím viac okolo toho všetkého človek vie, tým viac sa stáva otrokom tohto zacykleného hormonálneho zázraku. Odkedy sme sa snažili o bábätko, som dokonale zasvätená do pojmov ako bazálna teplota, ovulácia, luteálna fáza, žlté teliesko, progesterón a tucet iných. Teda, jasné, že aj predtým som mala dosť rozsiahle vedomosti z biológie, ale až vtedy som to začala reálne vnímať. A vraj to súvisí aj s vekom. Čím je žena staršia, tým citlivejšie dokáže vnímať a prežívať jednotlivé fázy. A to nielen pozitívne momenty, ale, žiaľ, dosť výrazne aj tie negatívne.

Fáza: Bacha na mňa!

Do svojho terajšieho manželstva som si priniesla dcéru z predchádzajúceho vzťahu…Samozrejme, do manželstva som sa nijak nehrnula, mala som pocit, že je to formalita. Vzťah, ktorý začínal len sexom, sa pomaly menil na krásny vzťah plný lásky. ON mi bol veľkou oporou, staral sa o moje pohodlie, ako mohol, rovnako aj o pohodlie mojej dcéry… On zbožňoval ju, dcérka zas jeho. Vo svojich piatich rokoch mu spontánne začala hovoriť oci…

Po čase sme sa vzali. Mala to byť vlastne formálna záležitosť a zábava. Už sme spolu pár rokov žili, mali sme kúpený spoločný byt. Po roku od svadby som zistila, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré som mala, som otehotnela. Nebudem klamať, mala som zmiešané pocity…  Nevedela som si predstaviť mať ďalšie dieťa popri hypotéke. Dcérka bývala často chorá, takže to bývalo v práci dosť náročné. Ale všetko sme zvládli, lebo ON mi pomáhal. Pomáhal mi aj pri súdnych ťahaniciach o dcérku, výživné je nekonečný príbeh. V podstate idylka, žiadne hádky.

Zrazu ale moja dcéra s manželom nechcela zostávať, lebo sa s ňou podľa jej slov nechcel hrať, nerozprával sa s ňou… Riešili sme to, na čas sa to upravilo. Ale znovu sa situácia začala opakovať. Po narodení spoločného dieťaťa sa to zlomilo úplne a zrazu som videla, že ON moje dieťa vidí ako obrovskú ťarchu a najradšej by bol, keby niekam zmizla. Začali sa hádky, ktoré sa končia vždy rovnako: je to moja výchova, rozmaznala som ju a preto ho vôbec nerešpektuje. Nepomáhajú ani argumenty typu: Aj iní ľudia vidia, že robíš rozdiely, vidia, ako ju okrikuješ, odháňaš…

Pýtam sa sama seba, kedy nastala zmena v jeho správaní? Ako je možné, že som si to nevšimla? Mohla som sa tak veľmi pomýliť alebo on sa dokázal hrať na niekoho, kým nie je, toľko rokov?

Dúfam, že raz to zistím…

Táto otázka ma dlho trápila…nevedela som, či sa rozhodnem správne, ak sa rozhodnem. Tlak okolia, zodpovednosť voči rodine, kolegyne, ktoré ma prehovárali, samozrejme aj kolegyne, ktoré ma neprehovárali…

A tak prišlo rozhodnutie odísť zo stabilného zamestnania po viac ako piatich rokoch. Manžel ma plne podporil, verí v moje schopnosti a vie, že prácu si určite nájdem. Aj popri dvoch deťoch. A ja viem, že si prácu nájsť musím, pretože účty sa neplatia samé a iba manželov príjem by nebol dosť.

Prečo som to ale spravila? Práca bola síce náročná, ale bavila ma. Bola som tam zvyknutá, a s kolegyňami to tiež nebolo najhoršie… Rozhodla som sa ale vzbúriť voči postoju nadriadenej. Jej prístup bol posledných pár mesiacov otrasný a mňa to prestalo baviť. Neustále sa na mne vyvršovala, hľadala chyby, ktoré vlastne ani chybami neboli. Vyčítala mi veci, ktoré ona sama bežne robila…lenže ona mohla, ona je nado mnou. A tak som sa po mnohých dňoch rozhodla, že to stačí. Priniesla som výpoveď. S malou dušou som jej podala papier, so zmiešanými pocitmi, čo ak to rozhodnutie nebolo správne a ja to budem ľutovať…A potom prišla obrovská úľava, v momente, keď ten papier už držala ona, cítila som sa neskutočne dobre, slobodne a spokojne. A keď som videla, že druhá strana sa cítila urazene a vzala to osobne, vedela som, že to bolo správne riešenie situácie a že ona sa nezmení. A vlastne si ani nič neuvedomí. Neuvedomila si, že odchádzam kvôli nej a že určite nebudem posledná.

A výpovedná lehota je vlastne skvelé obdobie. Zrazu môžem povedať svoj názor bez obáv, že sa mi to nejakým spôsobom vypomstí. Pretože to sa u nás nesmelo. Jediná pravda bola jej a odporovať sa nesmelo.

Týchto pár riadkov som sa rozhodla napísať pre pracujúce ženy, ktoré majú v práci podobnú situáciu…veľa sa o tom nehovorí, ale bossing je naozaj súčasťou životov mnohých ľudí. A ženy sa nebránia, jednoducho to ticho trpia, lebo sa boja, že prídu o prácu, cítia zodpovednosť voči rodine, deťom…

Nie som z regiónu, kde sa práca hľadá jednoducho. Ale napriek tomu, že som v práci mala nejakú funkciu, nemám problém robiť aj niečo iné, hoci bez extra funkcie.

Najprv som si myslela, že to napíšem po vyskúšani jednou-dvoma vetami, no bola by to veľká škoda, taký prípravok mať doma a nenapísať o tom viac. Problém s vlasmi a pokožkou tu bol stále, hlava plná lupín, nenormálne suché vlasy, zničené končeky vlasov.

Keď už boli vo veľmi zlom stave, na rad prišli nožnice. Ťažká voľba, no radšej mať zdravé a krátke vlasy, ako dlhé a suché-na pohľad odstrašujúce vlasy. Moje vlasy sú veľmi suché, vyskúšala som nielen rôzne vzorky, ale aj masky, krémy.

Tento prípravok mi veľmi pomohol. Stačila len malá kvapka na mojej ruke. Nádherná vôňa, vlasy jemné, hladké. Mala som pocit, že mám na sebe voňavku. 

Nádherná vôňa, vlasy jemné, hladké. Mala som pocit, že mám na sebe voňavku. Manželovi to nedalo : " Prečo sa voňavkuješ vždy pred spaním?" Ako správny chlap neveril, že je to sérum na vlasy.    

Na flaštičke je uvedené:

"Sérum obohatené o argonový, jojobový a mkrvový olej, vyživuje a posilňuje suché a rozštiepené končeky vlasov a zanecháva ich lesklé. Vlasy sa ľahko rozčesávajú."

Od narodenia mám problém s pokožkou vo vlasoch. Najprv to bola mliečna chrasta, potom lupiny. Nikdy nezabudnem na umývanie vlasov, vyčesávanie, skúšanie rôznych prípravkov aké v 80 - 90-tych rokoch existovali. Keď už bolo najhoršie, išli sme ku kožnej s mamou.

Napísala mi rôzne krémy, vodičky, niečo zabralo na týždeň, dva i dlhšie, iné po prvom vyskúšaní putovalo do koša. Koža ma po nich svrbela a štípala až tak, že som si ju miestami úplne zodrala a najbližšie týždne som si umývala iba s čistou vodou, pokým sa mi to úplne nezahojilo).

Neustále skúšanie, dookola to isté, až som došla po toľkých rokoch do štádia, že som si povedala: "A dosť! Nie som testovací králik!"

Vzdala som to. JA, ktorá sa len tak ľahko nedokáže poddať. Vždy mi svitla nádej, keď sa na trhu objavilo niečo úplne nové. Začala som skúšať prípravky už len tie, ktoré ľudia začali chváliť ako pomohli. To, čo mi kamarátky v škole odporučili z vlastnej skúsenosti, som si kúpila aj ja.Každý človek je iný a to, čo pomáha ostatným, samozrejme, nepomáhalo mne. Pripadala som si ako začarovaná z rozprávky, ako z iného sveta. Nemožná si raz a navždy poradiť s takým "ľahkým" problémom, ako sú lupiny.

Skúsila som všetko, nezabralo nič.

Roky plynuli, škola skončila, začala som pracovať. Na situáciu som si zvykla - musela som, nič iné mi ani neostávalo. Nebudem menovať všetky značky, ktoré som stihla vyskúšať, ale bolo ich až toľko, že si to ani nepamätám.

Tak ako to s tými poplatkami vlastne je? Mám či nemám to či ono zaplatiť? Je to povinné? Môžu ma nútiť to zaplatiť? A ak nezaplatím, nemôže učiteľ šikanovať moje dieťa?...

Tieto a mnohé podobné otázky sa len tak hemžia rôznymi fórami, ktoré som prelúskala, kým som sa rozhodla aj v predcházajúcich príspevkoch venovať tejto nie ľahkej a obšírnej téme.

Bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách je zakotvené v Ústave SR. Každý, kto má školopovinné dieťa sa nad týmto konštatovaním už iba trpko usmeje. Na každej, i malej dedinskej škole sa platia väčšie či menšie skryté, niekedy priam neviditeľné poplatky. Problém je v tom, že rodičia často nevedia, ktoré poplatky sú povinné (upravené zákonom) a ktoré sú dobrovoľné.

V tomto príspevku vám preto ponúkam krátky prehľad toho, za čo všetko ako rodičia školopovinných detí platíme. Za  nezdokumentované  platby budeme z účtovníckeho hľadiska považovať tie, o prevzatí ktorých poväčšine nedostane darca (rodič) žiaden doklad (príjmový doklad, darovaciu zmluvu a pod.). Teda on SÁM si ich nemôže vo svojom "domácom účtovníctve" relevantne zdokumentovať. Samozrejme predpokladáme, že škola či učiteľ by tieto platby zdokumentované mal mať . 

1. Legálne a zdokumentované  platby

- za povinné aktivity v rámci vzdelávania (legálne a zdokumentované)

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová

    Vždy som chcela mať  domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.

    Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.

Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.

Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici. 

    Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.

    Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.

Nie som si istá, či je november ten správny mesiac na prevratné ideály. Hoci tri jednotky v prvom novembrovom dátume sú zaiste sľubným predznamenaním úspechu. Ja to tentokrát nevzdám! Nebudem predsa čakať, kým mi odpadne aj posledný gombík na nohaviciach, kým natlačím do bachora všetky vianočné koláče a vyvalená na gauči budem rozmýšľať nad nekonečným zoznamom novoročných predsavzatí. To už bude múza zaiste za horami za dolami a ja budem s príchodom Nového roka nariekať do vankúša nad nesplnenými ideálmi.

Podobný scenár som tu už raz riešila. Teraz to nehodlám dopustiť, ani náhodou! A keďže nielen z chleba žije človek, a rovnako nielen z pestovania kultu vlastného tela, potrebuje aj iné ducha povznášajúce aktivity. Svoju vlastnú psychohygienu. Ja jednoducho musím písať. Písať, čarbať, tvoriť, vymýšľať, fotiť, dokumentovať – moje postrehy, úspechy aj neúspechy, radosti i starosti, každodenné všedné udalosti. Rada by som sa o ne podelila aj s vami.

November nepatrí medzi moje obľúbené mesiace v roku, ale má osobité čaro spomienok a nostalgie. Neuznávam síce celý ten skomercionalizovaný americký humbuk okolo Hallowenu, napriek tomu aj my doma s deťmi každoročne vyrezávame svetlonosov, zháňame po tržniciach či od známych zo záhradky tekvičky rôznych rozmerov, farieb a tvarov, zapálime ich večer na okne a varíme tekvicovú polievku. 

Pre mňa je november Dušičkový mesiac. Milujem tieto sviatky. Krásne pestrofarebné črepníky chryzantém, teplé mihotavé svetielka sviečok na cintorínoch, ticho, pokoj. Vždy s deťmi čítame náhrobné kamene, počítame roky, kto koľko žil, kedy sa narodil, koľko sa dožil, čo sa vtedy stalo, kde sme boli my v tom čase. Drmolíme modlitbičky za dušičky a vždy máme dopálené prsty od zápaliek. Spomíname, ale aj ďakujeme. Naozaj je za čo. Že sme ešte tu, na tomto svete, že stále máme možnosť žiť svoj život podľa našich predstáv, usmiať sa na druhého a pomáhať si. Že si môžeme plniť sny, dávať predsavzatia, schudnúť tých nepodarených 5kg, s ktorými dookola bojujem, zdolať plankovú výzvu, prečítať celú Austenovú, napísať blog, upiecť Pavlovej tortu. Nevieme, koľko to budeme, tak nech každý deň stojí zato!

Halloween sa v Amerike teší takej veľkej obľube, že je po Vianociach druhým najkomerčnejším sviatkom.  Nie je to však žiaden moderný, a dokonca ani pôvodný americký výmysel. Jeho korene siahajú až ku starým Keltom. Ako vlastne Halloween vznikol?

Či sa nám to páči, alebo nie, Halloween sa už stal súčasťou aj našej kultúry. Zatiaľ nám ešte nezvonia pri dverách malé strašidlá, pýtajúce sladkosti, ale možno už na budúci rok tomu bude inak. Veď deti využijú každú príležitosť, ako si osladiť život!

Pozrime sa ale do histórie, aby sme neostali len pri strašení a vyrezávaní tekvíc. Tradícia osláv noci z 31. októbra na 1. novembra sa viaže na keltský sviatok Samhain. Kelti, alebo aj Galovia, žili pred dvetisíc rokmi v južných častiach strednej a západnej Európy. Ľudia, úzko spätí s prírodou verili, že v noci, ktorou sa začínal ich nový rok, miznú hranice medzi svetom živých a mŕtvych, duchovia sa vracajú na zem a živí môžu nazrieť do podsvetia. Keltskí kňazi Druidi stavali obrovské vatry, v ktorých ľudia pálili plodiny a zvieratá ako obete keltským bohom. Počas osláv nosili kostýmy zo zvieracích koží a hláv a pokúšali sa predpovedať si budúcnosť. Ohne zapaľovali aj vo svojich príbytkoch, aby ukázali cestu mŕtvym dušiam svojich blízkych, ktorí ich v tom čase mohli navštíviť. Odtiaľ pochádza tradícia zapaľovania sviečok.

Európska tradícia

V 1.storočí p. n. l. si väčšinu keltského územia podmanila Rímska ríša a keltské tradície sa začali miešať s rímskymi. Trinásteho mája roku 609 pápež Bonifác IV zasvätil rímsky pohanský chrám Pantheon Panne Márii a všetkým kresťanským mučeníkom a oslávil tak sviatok všetkých svätých. O sto rokov neskôr pápež Gregor III rozšíril zmenil slávenie tohto sviatku na 1. novembra, keď posvätil kaplnku v Bazilike sv. Petra k úcte všetkých svätých. Vplyvom kresťanstva sa tento sviatok dostal aj do keltských krajín, kde splynul s tamojšími tradíciami.  Zostalo pálenie ohňov, prezliekanie sa za svätých, anjelov a čertov. Sviatok všetkých svätých bol tiež nazývaný All-Hallows a noc pred ním sa začala nazývať All-Hallows Evening, z čoho vznikol názov Halloween.

Americká verzia

Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Keď si na to spomeniem, rada by som si to zopakovala. Toľko príprav, radosti, ale i starosti a to všetko pre jeden jediný deň v mojom živote! A aj ked je to už vyše pol roka, veľmi živo si pamätám, ako to bolo.

Všetky prípravy sa začali v novembri. Nákup papiera na pozvánky, kupovanie čipiek, stúh, lepidiel, vybavovanie kostola a hladanie sály na hostinu. Joj! Tak som sa tešila.

Začala som dávať dohromady zoznam hostí. No to vám bolo roboty. Všetkých obvolať, napísať mail o všetkých informáciách - kde bude hostina,kedy a ubytovanie.

No a potom začali tie nervy. Hovorila som si: ,,Ešte neodpísali! Ešte nedali vedieť!,, To som pekne nervačila. Dátum svadby sa pomaly blížil a ja som sa tešila stále viac a viac.

V utorok, 4 dni pred svadbou, sme prišli do Kežmarku. Ešte nás čakal kopec roboty.

Dovybavovanie sály, kostola, zákuskov, výzdoby, torty, začepčenia, ...