👉 Aby bolo šťastné? Naozaj je šťastie to jediné, čo chceme? Alebo chceme, aby naše deti vedeli žiť, aj keď šťastie práve „nie je doma“? Aby bolo samo sebou? Nepotrebujú byť spokojný. Potrebujú vedieť pracovať so svojimi pocitmi. Aby sa nevzdali, keď sa im niečo nepodarí. Aby sa dokázali postaviť za seba a pritom rešpektovali hranice druhých. 

🔍 Deti, ktoré sa učia pomenúvať emócie, majú lepšie výsledky v škole aj vo vzťahoch. Deti, ktorým rodičia uznávajú pocity, majú vyššiu emočnú inteligenciu a lepšie vzťahy v dospelosti. 

🔍 Zdravé hranice u detí vedú k vyššej životnej spokojnosti a nižšiemu riziku úzkostí v dospelosti. Autenticita dieťaťa súvisí s nižšou úrovňou úzkosti a vyššou sebadôverou. 

🔍 Kľúčom nie je „šťastie“, ale schopnosť odolávať stresu a vracať sa späť tzv. reziliencia zvyšuje subjektívnu pohodu až o 42%. Deti, ktoré sú vedené k sebareflexii a zodpovednosti, dosahujú dlhodobo väčšiu životnú spokojnosť než tie, ktorých cieľom je len „byť šťastné“. 

🔑 Otázky, ktoré môžu zmeniť váš deň: 

Čo skutočne potrebujete VY a čo potrebuje VAŠE dieťa v tejto chvíli? 

Každý rodič by chcel mať doma malého Einsteina či novú Mariu Curie- Sklodowsku. Ale nikto učený z neba nespadol a je preto potrebné drobcovi napomôcť, aby sa mal od čoho odraziť.

Ako to však urobiť? Prinášame pár tipov na hry, rozvíjajúce intelekt.

• Rozprávajte sa s ním o hocičom a to stále! Toto mu pomôže zlepšovať svoje rečnícke schopnosti. Deti vychovávané v domácnostiach, kde sa veľa rozprávalo majú často vyššie IQ skóre až o 38 bodov ako deti v domácnostiach s nie tak častými rozhovormi. 
  
  
• Čítajte s nimi od malička a to knihy typu „Moja prvá knižka“. Deti by už pred nástupom do škôlky mali poznať základné farby, tvary, ročné obdobia, ovocie, zvieratá- všetky základné informácie, ktorým sú deti čítajúc/prezerajúc si tieto knižky vystavené. Pokiaľ pozná všetky tieto veci už pred nástupom do škôlky je na dobrej ceste.
• Vytvárajte pre vaše dieťa pamäťové výzvy. Keď si prečítate úryvok z príbehu, vypytujte sa ho, čo sa v príbehu dialo. Žiadajte, nech ho prerozpráva vlastnými slovami. Vytvárajte rôzne tvary pomocou malých predmetov (ako sú napríklad chrumky, malé guľôčky,...), následne ich prekryte a vyzvite dieťa, aby z ostatných predmetov vytvorilo ten istý obrazec. Tieto cvičenia budujú obrazovú a slovnú pamäť.
  
  
• Vymyslite si vlastné matematické konverzačné cvičenia. „Večera bude hotová za 5 minút.“, „Chceš jeden alebo dva koláčiky?“, „Aké máš maličké pršteky, zrátaj mi, koľko ich máš.“, „Tu máš dve lentilky, teraz ti dám ďalšie dve. Aha, už máš štyri.“. Taktiež zapleťte matematiku do čítania knižky: „Pozri, aká je tu chobotnica. Koľko má nôh?“.
  
  
• Vhodnou hračkou pre budovanie inteligencie sú puzzle, kocky, Lego alebo Duplo. Hraním sa s nimi posilňuje svoju obrazotvornosť. Taktiež môžete využiť detských časopisov, kde môže dieťa hľadať rozdiely alebo hry podobné dobre známemu konceptu „Kde je Waldo?“.
  
  
• Dovoľte dieťaťu riešiť problémy. Ak sa loptička zakotúľa pod stôl, nechajte ho, nech príde samo na to, ako ju vybrať. Pokiaľ sa dokáže samo rýchlo obliecť do školy/škôlky, spýtajte sa ho, čo by sa dalo robiť, aby to vedel robiť rýchlejšie. Nechajte ho, nech samo rozhodne o jednoduchých veciach ako napríklad, čo bude na večeru či obed. Deti, ktoré majú dovolené samé o niečom rozhodovať, majú vyvinutejšie kognitívne funkcie.
  
  
• Vždy je potrebné mať potreby na vyrábanie po ruky. Čo ak by pršalo? Farebné papiere, voskovky, nožnice, lepidlo, trblietky, farby, fixky, štetce, plastelína,... Práca s tými nástrojmi cibrí jemnú motoriku, čím deti učí ako kontrolovať svoje ruky a prsty.

Hlavne urobte z hry prioritu. Pretože to, že si vaše dieťa prácu užíva, je predsa to najpodstatnejšie.

Pár tipov na program pre dieťa, ktoré ešte nenavštevuje škôlku 

Foto: pixabay.com

Diétujem, naberám, zhadzujem už od 17 rokov. Dokopy za tie roky som zhodila váhovo jedného dospelého človeka a  pribrala som ich ešte viac.

Nikdy som nebola štíhla. V prvom roku som mala 12 kíl, v 12 tich rokoch až 65 kíl. Neznášala som sa v škole vážiť, bolo to stresujúce zistiť, že vážim najviac z celej triedy.

Moja prvá diéta začala až v 17 rokoch. Čakala ma v tom roku stužková a pri mojej váhe 85 kíl som si nevedela predstaviť  zohnať niečo pekné a moderné na svoju postavu. Za tri  mesiace bolo dole 15 kg a naspäť dlhé roky ani gram navyše.

Zlom nastal o dva roky neskôr. V nemocnici dvakrát v priebehu jedného mesiaca a následne 10 mesiacov doma. V práci bol aspoň pohyb. Váha sa dostala opäť smerom hore, tentokrát sa zastavila až na 90 kg. V hlave bol len jeden plán. Schudnúť. Dlhý a nekonečný boj, ale ustálilo sa to na 70kg. Po čase len 60kg. Moje sebavedomie krásne stúplo. Napísala som svoj článok aj do časopisu. 

Moja svadobná, 70 kg.

Práca bola na smeny. Každý týždeň som sa stravovala inak a to bolo najhoršie. To kolísanie bolo cítiť aj na oblečení. O dva roky som sa vydávala ako 70 kg, ale na pohľad som vyzerala štíhla. Dlhé nekonečné roky sa váha držala. Striedali sa u mňa zmenou stravovania aj nálady. Váha sa potom rokmi zvyšovala a keď som išla rodiť prvú dcérku, ručička ukazovala 107 kg, pri druhej 102 kg. Po pôrode prvej dcérky sa mi podarilo schudnúť 18 kíl, ale po čase boli naspäť. Aktuálne, druhá dcérka má 27 mesiacov.

Nesie si v sebe naše gény,

po tebe uši - po mne vnemy.

Je naše.

Z teba a zo mňa

- to najlepšie z nás.

Len na určitý čas

,,Táto diéta je zaručená a pomôže ti." Toto počúvam stále. Áno, aj ja mám ten problém schudnúť. Ako to? Veď som mladá, mám dieťa a tým pádom aj veľa pohybu. Toto všetko je pravda, ale nastupuje tu dedičnosť a metabolizmus.  A povedzme si narovinu, že popôrodné bruško ide zriedkakedy ľahko dolu.

V súčasnosti máme na výber veľké množstvo diét, avšak veľa z nich nemusí fungovať, alebo sú príliš drastické. Čo s tým ale robiť? Najprv si treba urobiť prieskum. 

Prieskum je podľa mňa najdôležitejší. Prečo? Pretože potom nebudem mať ,,nervy", koľko času som zasa premárnila!

Dievčatá do 18 rokov by podľa mňa nemali držať žiadne diéty. Len si zničia zdravie a "pocuchajú" nervy. Potom sa dostávajú do chorôb ako sú anorexia (odmietanie prijímať potravu) a bulímia (stav, kedy osoba potravu prijíma a nasledne vyvráti alebo použije preháňadlá). Ako si takéto niečo môžem dovoliť tvrdiť?

Predstavte si situáciu

Mladé dievča pozerá TV. Povedzme, že pozerá reláciu o modelkách. Vidí aké sú krásne, vysoké a štíhle. Samozrejme je v puberte a má pár kíl navyše. V tomto veku to nemusí byť nič nezvyčajné. Nemusí mať dokonca ani predispozíciu. Pozrie sa do zrkadla a povie si, že by mohla aspon pár kíl schudnúť. Ide na internet a hľadá. Nájde diéty, ktoré tvrdia, že ak nebude jesť NIČ, potom NIČ a ešte raz jedno veľké NIČ tak má výsledok zaručený. Pridá sa k tomu neúspech, stres a nervozita. Bingo! K anorexii či bulímií je to už len krôčik. Samozrejme, žienky, neberte ma doslovne. Takýto hororvý scenár sa vôbec nemusí stať. Ale uznajte, že nie je ani nereálny. Takže dávajte si pozor. 

Deti milujem, sú môj život. Možno práve preto som k nim začiatkom mojej praxe bola až príliš tolerantná. Neskôr som prišla na to, že nie každá ich výhovorka je pravda a ďalšia opravná písomka neznamená, že dieťa bude mať lepšiu známku. Dospela som preto k názoru, že dieťa má pociťovať nielen od rodiča, ale aj od učiteľa, že je milované, no zároveň musí mať určené hranice, ktoré musí dodržiavať. Akonáhle to tak nie je, malo by dostať "stopku," ktorá mu povie, že to prehnalo.

 A čo by som radila rodičom, ktorí majú doma živé a neposedné dieťa? Svoje odporúčania dávam do niekoľkých bodov:

• Opakujte svojim deťom, že ich milujete. Deti to potrebujú počuť rovnako ako vy vo svojom živote. 
• Dávajte deťom svoju pozornosť. 
  Viem, je ťažké venovať sa práci, domácnosti a aj rodine. Ale ak deti nemajú pozornosť doma, hľadajú ju napríklad v škole. Častokrát na seba potom upozorňujú vyrušovaným na vyučovacej hodine. Prípadne si hľadajú partiu kamarátov (a nie vždy správnu), kde sa cítia dobre, pretože tu majú možnosť sebavyjadrenia.
• Stanovte si pravidlá a hlavne ich dodržiavajte. 
  Prideľte deťom nejaké domáce práce a dozerajte na to, aby ich splnili. Vďaka nim sa vaše deti naučia zodpovednosti a vám ostane tiež viac času napr. aj na rodinu. Pokiaľ dieťa svoju úlohu nesplní, malo by dostať primeraný "trest" napr. vo forme inej práce navyše plus splnenie aj prvej úlohy. Tak sa vaše dieťa naučí, že každý skutok má svoje dôsledky.
• Odmeňujte svoje deti.
  Keď dieťa prinesie dobrú známku zo školy, pochváľte ho. Pozitívna motivácia je lepším prostriedkom na rast osobnosti, ako karhanie prípadne výčitky. Za splnenie pravidiel môžete dať dieťaťu niečo čo si skutočne želá, prípadne s ním môžete ísť na nejaký pekný výlet.
• Dávajte deťom ďalšie šance. 
  Ak dieťa opakovane zlyhá v nejakom predmete, alebo v živote porozprávajte sa s ním. Je to lepšie ako to nechať na jeho pleciach a má sa s tým stále trápiť. Veď aj vám nešlo v škole a ani v živote všetko. Všetci robíme chyby, či sme dospelí alebo deti. Nezaslúžia si deti viac tolerancie ako my, dospelí?

Zdroje fotiek: pixabay.com

Som  MAMA, presne ako mnohé z vás. Nie dokonalá, nie neomylná. Proste mama.

Na prvé dieťatko som sa neskutočne tešila, tešila sa ako si vychutnám rolu mamičky. No nebolo to ako v mojich predstavách….budenie sa aj 6x za noc, spanie cez deň, tak to bol úplny sviatok….vraj zdravé, ale náročné bábätko, ktoré si stále vyžadovalo moju prítomnosť. Áno, zatnete zuby a idete….nevyspatá celá rodina, podráždenosť, beznádej…..je vám to tiež známe?

Po dvoch rokoch kolotoča okolo dieťatka, prišla skvelá správa: „ Opäť čakáme chlapčeka“.  No radosť aj obavy…ale povedala som si, že tentokrát to už bude iné….že musí existovať spôsob, ako upokojiť nekľudné dieťa, ako predlžiť spánok, aby sme si aj my s manželom trochu vydýchli a začali si užívať rolu RODIČOV.

A našla som skvelého pediatra H. Karpa. Celé noci som študovala jeho knihy, učenia, semináre….úplne ma to uchvátilo. Jeho filozofia a 25ročné štúdie bábätiek vychádzajú z toho, že dieťaťu chýba štvrtý trimester. Deti sa rodia v 9mesiaci, pretože neskôr by ho už žena nedokázala kôli veľkosti hlavičky porodiť. No organizmus dieťatka ešte nie je tak úplne dovyvíjaný- nedozretý tráviaci systém (čo je príčinou koliky, refluxu), nervový systém, zmyslové vnímenie…. Vymyslel „vypínač plaču“.

Že také niečo neexistuje?

Čo je vypínač plaču?

Čo to za čudné značky hádžu priatelia do statusov? Kopec modrých mriežok a akýchsi hesiel, ale na čo je to vlastne dobré?

Aj vy to používate? A cielene, alebo "len-tak"? Šup #mriezka kamkoľvek, nech nie ste úplne "out"? Ozaj a tiež ju  ("#") musíte zakaždým okopírovať v príspevku niekoho iného, lebo nepoznáte klávesovú skratku?  Aspoňže to nik netuší, že? 😀 Dobrá správa! Už nemusíte. Stačí ak na tento "manuál" včas natrafíte 😉  

Takže poďme na to... jednoducho a  krátko. Nie, ja nie som IT-macher 😀 Toto bude úplne pohodové čítanie 😉

Čo je to ten HASHTAG?

"Wiki" vraví, že sú to všetky frázy označená predponou „#“ (mriežka).

V praxi to znamená, že ku symbolu # (mriežka) pridáme kľúčové slovo a máme hashtag 🙂

Stať sa maminou v sedemnástich prináša so sebou mnoho vecí, ktoré staršie mamičky neokúsia.

Nikto vám negratuluje k pozitívnemu testu, skôr vidíte šokované pohľady, žiadne zverejňovanie testov na modrý koník a už vôbec nie na facebook, už dlho som bola na tejto stránke, písala si so žienkami, ale svoj vek som priznala až oveľa neskôr. Musím však povedať, že Moniku milujeme od prvého okamihu, odkedy sme sa o nej dozvedeli. Je však ťažké, že sa to netýka len vás dvoch (troch) ale všetkých, s ktorými žijete a vonkoncom na to nie sú pripravení. Táto príprava a zmierenie trvá mesiace, ale po nej prichádza zvedavosť, či je zdravé, čo to bude a s pozitívnymi informáciami radosť.  To by bolo poriešené. Čo sa mňa týka, nikdy ma ani nenapadlo fintiť sa, aby som bola krásna tehuľa. Ani raz. Hoci som sa už veľmi tešila z každého kopnutia, najradšej som nosila čo najvoľnejšie veci, pokiaľ to šlo (a to sa rada pekne obliekam aj maľujem).

Ani so svadbou to nie je jednoduché. Veľmi sme sa chceli vziať, obaja dodnes cítime, že sme urobili správne, keď sme sa rozhodli podať žiadosť na súd, aby nám to vôbec bolo umožnené pred narodením našej milovanej krásavice. To nám vyšlo a pán farár bol zhovievavý. Svadba nebola obrovská, ani biele šaty (ktoré som ani nechcela, chcela som modré ako nebo). Ale bola nádherná. Počas pôrodu všetci tí, čo boli predtým šokovaní a sklamaní vyvolávali každú hodinu, či už je to zlatíčko na svete. Prišla 🙂. Nevedela som ju ani správne nakojiť a už vôbec prebaliť. Pri odgrcnutí si mlieka som utekala za sestričkou, že malá zvracia 😀. Všetko sme sa spolu naučili. Bola s nami v našo prvom byte v podnájme. Bola tam, keď som sa učila pustiť práčku a žehliť.

Keď muž chodil na týždňovky, nikdy som nebola sama. Oslávila so mnou osemnástku, devätnástku aj dvadsiatku. S tatíkom zas 19,20 a 21.Dnes je z nej škôlkarka. Všetci ju milujeme a ona nám dáva toľko lásky, koľko by som vôbec od dvaapólročného dievčatka vôbec nečakala.Dnes po škôlke nám obom bolo zle, ona zvracala, ale potom už v poriadku  ja mám žalúdočné kŕče doteraz, Tatík šiel svokrovcom pomáhať s oknami a príde zajtra, tak sme spolu ležali v posteli a ona mi hovorí, že bude dobre, nebude ťa už bolieť bruško a hladká ma. Čo krajšie ma mohlo v živote stretnúť?

Ja viem, že to bolo náročné a nie len pre nás, ale to, že teraz v dvadsiatke mám dcérku, ktorá ma vie utešiť, opísať mi deň, povedať, že nás ľúbi a vie o čom hovorí je to najkrajšie, o čom sa mi kedy mohlo snívať.Možno som tento článok napísala preto, aby som vyjadrila svoje myšlienky, možno preto, aby aj ostatné mamičky videli, aké to má nevýhody a výhody a možno preto, aby si to raz moja dcérka prečítala a vedela, že hoci nebola plánovaná, bola veľmi milovaná a aj chcená 🙂

P.S. Pozdravujem všetky starostlivé mladé maminky zo skupiny Mladé maminky (16-20 rokov), plus @norikk, ktorá v nej síce neviem prečo nie je, ale je to moja kamarátka a starostlivá mladá maminka aj tak 😀

Príklady rodičovského prístupu k stimulácii:

• Chaotická stimulácia – tendencia rodičov predvádzať viacero hračiek naraz bez toho, aby mu ukázali, čo je s ňou možné robiť a nechali ho, aby si to vyskúšalo. Alebo v sociálnom kontakte striedanie väčšieho počtu ľudí v krátkom čase.
• Stimulácia s prevahou manipulácie inou osobou – rodičia hračkou manipulujú, ale nenechajú ho, aby si robilo, čo ono chce. Nútia dieťa, aby konalo tak, ako uznajú za vhodné oni. Odsudzujú dieťa do roly pasívneho príjemcu. V sociálnom kontakte by sme to mohli prirovnať k situáciám, kedy vyvíjajú aktivitu dospelí a nečakajú v komunikácii s dieťaťom na jeho reakciu a ak aj nejaká príde tak ju nerešpektujú. Napr. opýtajú sa niečo – a hneď si odpovedia alebo ani nepočkajú na odpoveď alebo reakciu dieťaťa.
• Stimulácia s možnosťou neriadenej, spontánnej aktivity – rodičia nechávajú hračky v dosahu dieťaťa dlhú dobu, aby sa s nimi hralo ako chce. V sociálnej oblasti sa to dá prirovnať kontaktu s ľuďmi, ktorí sú v blízkosti dieťaťa, reagujú na jeho správanie, ale sami komunikáciu a kontakt nestimulujú.
• Variabilná stimulácia s možnosťou vlastnej aktivity – rodičia dieťaťu hračku ukážu, ukážu mu, čo je možné s ňou urobiť a podporujú aj jeho vlastnú aktivitu. Ak v sociálnej oblasti je to podobné – dospelí aktivitu dieťaťa iniciujú a rozvíjajú. Dieťa je rešpektovaným partnerom.

Príklady stimulácie dieťaťa vo veku 3. mesiaca života.

• Pri kúpaní a zakaždým pri prebaľovaní umožníme dieťaťu dostatok pohybovej aktivity – dbáme na to, aby v miestnosti bolo primerane teplo, aby dieťatko neprechladlo. Tak často, ako je to možné nechávame dieťa nahé na podložke, aby voľne kopalo nožičkami a pohybovalo ručičkami.
  Podporujeme pohyb rúk, nôh aj hlavy stimulovaním pokožky – rozvíjame hmat dieťaťa.
  Keď je na podložke hladíme ho po celom telíčku – dbáme, aby sme mali teplé ruky a nezranili dieťatko prsteňom.
  Keď kope nožičkami pomôcť mu spolu s riekankou:
  S jednou nôžkou hore-dolu,
  s druhou nôžkou práve tak,
  a potom už hopki, cupki
  pobehám si sem a tam.
  Jemne mu trieť ručičky a skúšať pomaly tlieskať – veľmi jemne – znovu sprevádzané veršíkom:
  Ťap, ťap, ťapušky,
  išli mačky na hrušky;
  podriapali kožúšky
  povešali na vráta,
  príde drotár popláta.
  alebo
  Paci, paci, pacičky
  To sú pekné ručičky.
  Teraz je to mištička:
  Kto z nej pije? Mačička.
  Dieťatko môžeme stimulovať aj tým, že ho budeme hladiť rôznymi mäkkými tkaninami, príjemnými na dotyk, prípadne jemným pierkom – pričom pomenúvame časti tela, ktoré hladím.
  Dôležité: Sledujeme reakcie dieťaťa – pri náznaku nevôle alebo únavy prestaneme.
• Pohodlne sa posaďte do polosedu – s podopretým chrbtom a vystretými nohami. Na svoju hruď si položte svoje dieťatko (ak môžete tak, aby bolo aj ono aj vy vyzlečené – aby sa dotýkalo vašej pokožky) bruškom dole, aby malo hlavičku opretú a počúvalo vaše srdce. Jemne ho hlaďte po chrbátiku a tíško mu spievajte.
  Motivujte ho, aby dvíhalo hore hlavičku a pozrelo vám do očí. Prihovárajte sa mu tichým a upokojujúcim hlasom. Táto činnosť môže byť tiež relaxačnou pre vás oboch. Každý pokrok dieťaťa a každý úspech pochváľte a pohladkajte svoje dieťatko.
  Dieťatku sa neustále prihovárame. Dbáme na to, aby hračka bola pestrá, lesklá a dostatočne veľká.
• Dvíhanie hlavy v ľahu na brušku. Položíme dieťa na bruško a paže mu upravíme tak, aby ležali pokrčené a pritlačené k hrudi alebo trochu pod hruďou. Hlavičku dieťatku otočíme tvárou na podložku – dieťatko by malo hlavu dvihnúť. Necháme ho na brušku najmenej 2 – 3 minúty – ak je spokojné môžeme ho tak nechať aj dlhšiu dobu. Podnecujeme ho, aby dvíhalo hlavičku napr. tým, že mu vsunieme ruku pod hrudník – dlaňou smerom k hrudníku – a dvihneme hrudník asi o 5 cm, aby sa hlava nemohla dotýkať podložky.
  Dôležité: Dieťa nebude dvíhať hlavu len tak, ale preto, aby niečo zaujímavé videlo! Preto dieťa lákame niečím zaujímavým. Ešte stále v tomto období je ľudská tvár tým najväčším lákadlom pre dieťa, preto si kľakneme tak, aby naša hlava bola vo výške hlavy dieťaťa a voláme ho, aby sa na nás pozrelo. Postupne nahrádzame tvár rôznymi hračkami.
• Necháme dieťa v ľahu na brušku. Prstami a dlaňou ho jemne hladíme po chrbátiku. Druhou rukou mu mierne pritlačíme zadoček. Stimulujeme ho k dvíhaniu hlavičky. Môžeme mu pritom spievať – napr. Pásla ovečky v zelenom hájičku ....
• Pohyby hlavy pri rôznom spôsobe nosenia. Dieťatko uchopíme vo vodorovnej polohe do náručia, chrbátikom smerom hore a s hlavičkou vysunutou cez predlaktie. Nesieme ho teda v ľahu na brušku a dieťa sa tak môže lepšie rozhliadnuť. Prechádzame sa s ním takto po byte, po záhrade, po parku ... Dieťa sleduje svoje okolie a udržuje hlavičku dvihnutú a zároveň ju otáča všetkými smermi za tým, čo ho zaujíma. Táto poloha dieťa aktivuje. Poloha na chrbte ho uspáva.
• Prednožovanie. Posadíme sa na stoličku. Nastavíme paže a ruky tak, akoby sme chceli nabrať vodu zo studne. Dieťa si položíme zadočkom na svoje dlane tak, aby chrbátikom dieťa ležalo na našich oboch rovnobežne držaných predlaktiach a jeho hlavička je opretá o naše brucho. Dlaňami pohybujeme tak, že dvíhame a spúšťame panvu dieťaťa a tým dieťa dvíha a spúšťa nôžky. Dôležité je, aby sme cítili, že dieťa sa aktívne zúčastňuje a pomáha priťahovať nôžky ku brušku.

Básničky a pesničky, ktoré nám pomáhajú stimulovať dieťatko:

• poklopkávanie po chodidlách dieťatka: