Milé moje, premilené, dievčence. Prudko sa zvianočnieva, koledy vyhrávajú, obchody sú na prasknutie... podľahli sme aj my doma a hecli sme sa. Jeden vetchý a krivý, vyrobený spoločne, je už aj u nás:

...a tým chcem povedať to, že hecnite sa aj vy a ukážte ostatným, že stromček môže byť fakt ozdoba bytu. Pochváľte sa tu, podeľte so svojím dielom. Tak napríklad to môže byť #nas_stromcek

Nuž, ale poďme k veci, nech sa páči 🙂

• Moji rodičia u nás na návšteve, prišla aj svokra... Sedíme, stalo sami osudným, že ťukám do telefónu pri návšteve. Päťročný syn sa ma pýta, komu píšem a ja žartovne, že frajerovi. A to decko sa ma smrteľne vážne, pred všetkými, opýtalo:
  „A to máš toho istého frajera, čo si mala, keď si robila na kúpalisku, alebo už máš nového?“
  ...prepadla som sa pod zem, podotýkam, že som odkedy som vydatá, frajera som fakt nemala! 😀

• Tento rok okná umývať nebudem:

• Keď bol prváčik čítal v čítanke o sove: „Hu mínus hu mínus huhu.“
  To mínus boli pomlčky: Hu-hu-huhu...

Tramta-da-dááá! A je to tu, druhá adventná nedeľa a k nej ďalší týždeň. Teda Týždeň. Veď viete... Tak pekný čas prajem 🙂

• Sťahujeme sa, môj muž nakladal auto a poslal preč aj kufor s oblečením... 700km od nás!!! Aaaaaa! Nechal ma v pyžame, pomooooc, nebudú moc divno na mňa kukať v obchode, keď si pôjdem kúpiť háby v pyžamku ružovom?

• Do vetrovky som mu do vrecka pribalila balzam na pery, že keď idú von, nech si ošetrí pusku. Tak mi slávnostne referoval, že si ju teda ošetril... A ošetril ju aj Erikovi, Grétke, Brankovi aj Terezke...

• Tá jeho fantázia. Stojí na stupačke (smetiarske auto):

• Chlap sám na nákupoch. Dostal podrobný zoznam, doma si ho ešte prechádzal... Už volal 4x!
  Že: „Detský olej je čo? Som pri olejoch!“

• Odvčera hľadám dreváky. Mám taký blbý zvyk, že keď idem na hocijaký koberček, tak sa vyzúvam a potom si ich zabudnem obuť a drahý sa furt na nich potkne. Mala som tušáka, že mi ich vyhodil, ale v koši neboli. Až keď deti dnes prišli zo školy... a že odkedy máme takú novú ozdobu?

Vitajte dievčatá, spravte si pohodlie a zabavte sa 🙂

• Držala som malú na rukách a dáko sa „rozmáchla“ a capla mi po hube... Ešte nikdy som nevidela svokru tak šťastne vysmiatu. Vnučka jej splnila tajné sny a túžby!

• Krstný má dva mobily - jeden bol v obývačke, druhý v pracovni. Hľadal ten, čo bol v pracovni, tak sa prezvonil tým prvým. Keď ho našiel, potešil sa, že mu niekto zavolal. Tak vola späť, počuje prvý mobil, dobehne za ním a neprijatý hovor z nového... Takto sa chvíľku navzájom prezváňal, až s plačom sme ho zastavili, vyzeral zúfalo, nie a nie sa dovolať!

• Rozkázal si vodu, cumlík a zakryť, že ide búvať. Veď prečo nie? Parapetná doska je super miesto:

• Aká bola najväčšia „hovadina,“ pre ktorú dostali vaše deti hysák? Pohľad na to, čo sa deje v hlávkach našich detí a pre nás je to nepochopiteľné:
  
  - zle rozkrojený chleba/toast,
  
  - brat ide pred ňou a ona „nič nevidí,“
  
   - že som uvarila horúci puding,
   
  - išli sme do dm-ky kúpiť bábätku plienky. Starší začal revať, že mu nechcem kúpiť kapsule Ariel,
  
   - chcel sa ísť večer v pyžame prechádzať po vonku,
  
   - starší preto, že má „tvrdú posteľ,“ presne jeden deň v roku, mladšia preto, lebo som jej nedovolila hádzať loptu do najmladšej,
  
   - že som prepla z kriminálky na rozprávky, že som jej nakrájala jablko na mesiačiky, že nemôže ležať vo vani, keď už nemá vodu,
  
   - lebo Anna a Elsa nechodia do škôlky a ona musí,
  
   - lebo chce žemľu, ale mame iba chleba (alebo naopak),
  
   - keď som synovi nasadila čiapku pod nesprávnym uhlom - iným, ako si predstavoval,
  
   - lebo tato odrezal z parenice priečne a nie vodorovne,
  
   - lebo mu nechcem dovoliť hrať sa s hrnčekom plným kávy,
  
   - na prechode pre chodcov v polovici spozoroval, že nás pustilo červené auto, ale on chcel, aby tam stálo zelené,
  
   - večer pri zaspávaní, že chce spať na strope tak, aby nespadol dole,
  
   - keď chcel ocikať na prechádzke kvietok a nedalo sa mu cikať,
  
   - lebo ju tlačia silonky a vlasy v čiapke,
  
   - lebo je sobota a on chce ísť do škôlky... a v pondelok, lebo on do škôlky chodiť nechce,
  
   - že je rožok zahnutý a nie rovný,
  
   - keď vedie cesta mierne hore kopcom, tak chce cesty iba rovné,
  
   - lebo sa neprepchá cez zábradlie mosta, aby spadla do potoka, lebo jej chcem ošúpať banán, lebo nemôže vypnúť práčku uprostred cyklu,
  
   - keď nám napadlo asi 1 cm snehu a si chcel ráno do škôlky zobrať lyže, lebo sa budú učiť lyžovať,
  
  -  lebo si obliala svoje obľúbene kvietkované šaty a nedovolila som jej, aby si vliezla do sušičky... (nechcela si ich vyzliecť a chcela sa trochu povrtieť v sušičke, aby šatky uschli priamo na nej),
  
   - minule hysák pre obchodom, že ona chce ísť hopá na ručičky - 7 rokov a 30 kilo živej váhy...

• Dnes Sofia:
  „Strč prst skrz krt.“
  ... chudák krt 🙂

Vitajte dievčatá 🙂 Krátky, ale zábavný - taký bude tento Týždeň, ku ktorému prajem príjemne strávený čas.

• Viktorka (4r) je dnes bojová. Celé popoludnie nacvičuje karate výkopy... a stále komentuje:
  „Ja som mindža!“
  Všemožne sa jej snažím vysvetliť, že to je nindža. Precvičujeme hlásky aj slovíčka. Bezúspešne. Tak jej vravím:
  „Ak povieš pekne „nindža,“ tak pôjdeme do Káčerova.“ (kaviareň a ihrisko v jednom)
  Viktorka: “Tak sa poďme rýchlo chystať, ja už budem Spiderman!“

• Nájdi kocúra. Úloha u nás na každý deň:

• Po x-tom pozretí Spievankova 4, sa idem uistiť, že si niečo zapamätala a tak nenápadne zapájam do rozhovoru anglické slovíčka a ona bez problémov odpovedá Zastaví sa až pri prasiatku. Smelo ju povzbudzujem:
  „Nooo, ako sa povie ináč prasiatko?“
  A ona: „Sviňa?“

• Keď sa tatino hral s dcérkou:

• Večer hovorím synovi, aby si odniesol všetky hračky z obývačky do izbičky. O chvíľu pozriem a stále sa ešte čosi váľa po gauči...
  „Prečo si všetko neodniesol?“
  „Maminka, ja som nato nemal toľko veľa rúk!“

Predčasne narodené deti sú tie, ktoré prídu na svet pred ukončeným 37. týždňom tehotentstva. Ročne sa takto narodí až 15 miliónov maličkých ľudí, na Slovensku je to približne 8 % z celkového počtu novorodencov.

Od prvých sekúnd sa musia popasovať s množstvom problémov. Nedostatočne vyvinuté pľúca majú problém s dýchaním, slabý imunitný systém dostatočne nechráni pred infekciami, s udržiavaním telesnej teploty musí pomáhať inkubátor a výživa im kvapká cez ihlu do žily. 

Nie je to ľahké ani pre bábätko, ani pre jeho rodičov, ani pre lekárov a sestričky. Našťastie dnes už majú veľkú šancu na prežitie aj tí najmenší a najslabší, a to vďaka perinatologickým centrám, kde dostanú adekvátnu starostlivosť od prvého nadýchnutia.

Svetový deň predčasne narodených detí sa každoročne oslavuje 17. novembra. Jeho symbolom je purpurová farba. 

Zo svojich pocitov sa vyznal aj raper ŠILO, ktorému sa v 32. týždni narodil synovec Peťko. Na počesť všetkých predčasniatok zložil skladbu Zázrak.

Prečítajte si skúsenosti mamičiek predčasniatok >>

Každý rodič z času na čas zapochybuje, či je jeho výchova správna. Či nie je zbytočne tvrdý, prehnane úzkostlivý, benevolentný... Základné princípy dobrej výchovy spísal Janusz Korczak a hoci sú z minulého storočia, platia dodnes.

Janusz Korczak, vlastným menom Henryk Goldszmit (1878 – 1942) bol uznávaný detský lekár, psychológ a pedagóg poľsko-židovského pôvodu. Bol autorom mnohých prác o detskej osobnosti, vytvoril systém internátnej výchovy a vo Varšave založil detský domov pre židovské siroty. 

                                                                      Janusz Korczak 

Po príchode nacistov do Poľska boli jeho malí zverenci a aj Korczak v nebezpečenstve. Korczak dostal ponuku odísť do Palestíny. Odmietol ju so slovami: „Ty by si opustil svoje dieťa v nebezpečenstve? Istotne nie. Ako by som ja mohol opustiť mojich dvesto detí?“ Druhýkrát mal možnosť uniknúť z varšavského geta, kam ho presťahovali nacisti, no on nechcel. Do tretice mal príležitosť na záchranu, keď viedol svojich malých zverencov do transportu. Esesák, ktorý dohliadal na celú akciu, v ňom spoznal autora svojej obľúbenej detskej knihy „Bankrot malého Jacka“ a ponúkol mu možnosť odísť. „A čo deti?,“ spýtal sa Korczak. „Deti pôjdu. Ale môžete si nechať auto,“ odpoveda esesák. „Mýliš sa. Nemôžem. Nie všetci muži sú bastardi,“ znelo Korczakovo rozhodnutie. S deťmi dobrovoľne nastúpil do vlaku, ktorý všetkých odviezol do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Tu sa jeho zmysluplný život skončil.

Tento obetavý muž, bojovník za detské práva, spísal „rodičovské desatoro“ – zásadné princípy vo výchove detí. Ich aktuálnosť sa nezmenila ani po vyše sedemdesiatich rokoch.

10 PRIKÁZANÍ PRE RODIČOV od Janusza Korczaka
1. Neočakávajte od svojho dieťaťa, že bude napĺňať vaše ambície. Pomôžte mu stať sa tým, kým je ono samé a nie tým, kým ste chceli byť alebo ste vy.

2. Neočakávajte od dieťaťa, že vám vráti, čo ste doň investovali. Dali ste mu jeho vlastný život - ako by vám ho mohlo splatiť? Ono dá život ďalšiemu človeku a to je nevratný čin vďačnosti.

Ja teda neviem či len mne, alebo aj vám, utekajú tie dni tak príšerne rýchlo. Veď len teraz som písala o horúčavách, lete a prázdninách a odrazu sú pred dverami Vianoce. Darčeky už máte? Ja teda nie 🙂 No ale poďme k veci, usaďte sa a nech sa páči, krátky výber je tu pre vás:

• Včera ma muž naháňal, že nech si pohnem, aby sme mohli ísť na cintorín... a toľko ma naháňal, že som si ja zblbnutá začala obliekať dcérkin overal, veľkosť 62.

• Dnes sa nám podarilo obrať ešte pár kúskov hrozna, doniesli sme domov dnu a tu som ich večer čistila a dávala zatiaľ do misky. Ako odstrihávam uschnuté, zbadám na bobuľke niečo guľaté... Má to 3 milimetre, jééjknem, že slimáčik, aký drobučký.
  Deti, milovníčky všetkého živého, pribehnú a hneď si ho adoptujú. Ešte som našla jedného, tak má každá, nech sa nevadia. Dala som im kelímok a keďže bol večer, staršia sa pýta, čo jedia slimáci a hlavne takí trojmilimetroví. Že či môže na nete pokukať. Tak hľadá, našla, číta mi... no super, našli sme ho na hrozne, na večeru môžu mať hrozno, tak sme im ho tam nechali. Obrovská radosť!
  Zrazu sa ma staršia pýta: „Mamííí, to hrozno má semiačka?“
   Vravím jej: „Áno, určite.“
  Ona: „Ups! To potom nemôžu, píšu tu, že bez semiačok. Nezadrhnú sa?!“

• Dnes v ZOO.
  Syn: „Mami? Aký je to vták?“
  Ja: „Emu.“
  Syn: „Aj v škole máme Emu!“

• Včera sme boli v podzemnej garáži a syn sa ma spýtal:
  „Sme tulene?“
  Chcel vedieť, či sme v tuneli.

• So mnou to začína byt už vážne. Týždeň si striekam taký inhalátor do úst a čudujem sa, že to nezaberá. Keď tu dnes na mňa kuká muž a hovorí mi:
  „Veď si to striekaš so zatvoreným vrchnákom!“

Bola taká pekná slnečná streda, keď som s Filipom uviazaným na chrbte farbila a strihala mojej kamoške vlasy. On sa nadšene prizeral, čo to mama stvára a mama bola nadšená, že nemraučí 🙂 Keď kamoška oodchádzala, našla som si v prasiatku zapichnutú desaťeurovku. Očká sa mi rozžiarili a už bolo po nej. Sadla som si k môjmu obľúbenému internetovému kníhkupectvu a len tak som naťukala:

MATEŘSTVÍ A SETKÁNÍ ŽENY S VLASTNÍM STÍNEM

Ani neviem, kde som na tento titul natrafila, ani prečo som ho chcela, ale vedela som, že za prvé voľné peniaze si kúpim práve túto knihu. Aj keď jej osud bol mierne ohrozený, lebo poštárka mi nechala trčať celý balíček von zo schránky, ale nakoniec sa knižka dostala tam, kam mala 🙂

Priznám sa, po prvých stranách som ľutovala celých mojich „ťažko“ zarobených 10€. Zdalo sa mi, že sú to len nejaké prázdne reči, bez systému, že autorka ani vlastne nevie, čo chce povedať. Potom začala písať o nejakých tieňoch, čomu som už vôbec nerozumela, ale veď čo by som aj čakala, keď je to v názve 🙂 Minule mi jedna kamarátka povedala, vraj myseľ funguje tak, že ak niečo nechce prijať, rozum to nevie pochopiť. Tak to bolo asi aj so mnou v úvode knihy. Možno som nechcela niektoré veci prijať a možno na ne ešte nie som pripravená. Každopádne, nedalo mi to a knihu som čítala ďalej. Ani neviem ako, úplne ma pohltila. Zrazu mi vety začali dávať zmysel a videla som v nich neskutočnú pravdu.

Táto kniha je ako lekár, ktorý sa snaží nájsť príčinu choroby a nelieči len príznaky. Takisto cieľom tejto knihy nie je radiť zúfalým rodičom, čo majú robiť, ale dať im podnet na zamyslenie, ako to aj sama autorka píše. Obsahovo sa celá kniha nesie v analyzovaní a popisovaní pocitov ženy. Či už z pohľadu tehotnej, rodiacej, dojčiacej, šestonedieľky, partnerky, milenky, vychovávateľky, kuchárky...  Naozaj vyčerpávajúco popisuje, ako sa žena cíti, prečo tomu tak je a prečo je väčšinu sama so seba zmätená. Ale kniha nie je len o žene. Je aj o jej dieťati, čo od neho možno očakávať a prečo na dieťa nefungujú univerzálne triky a takisto je aj o jej partnerovi, aké miesto má pri alebo po pôrode.

Väčšina kníh o materstve poskytuje univerzálne praktické rady. Kedy má žena spať, kedy dojčiť, kedy prebaliť, ako sa starať o novorodenca, na koľko stupňoch prať plienky a ako vyvariť fľaše. Ale táto kniha poskytuje pomoc duševnú, emocionálnu, takú ženskú.... Chvíľami ľutujem, že sa mi do rúk nedostala v období tesne po pôrode, keď som bola zmätená z toho, prečo môjho muža zrazu vnímam viac ako otca, nie ako partnera a trápila som sa tým, prečo už nič nie je ako pred tým. Vedela by som, že to je tým, že sa naozaj v najhlbšej podstate riadim svojimi inštinktami a intuíciou a keby to tak nebolo a bol by muž stále na prvom mieste, asi by nebolo všetko ok.. Totižto, muž bez ženskej opatery prežije, ale novorodenca by to stálo život.

Dojčenie je jednou z tých tém, vďaka ktorej si tu doma, na Koníkovi, vieme často poriadne skočiť do vlasov. Jedny by boli schopné bojovať za dojčenie aj svojim vlastným nahým telom, iné to zľahčujú, ďalšie smútia, že to nešlo tak ľahko. A pritom všetky máme istotne jedno spoločné.

Každá z nás chce pre svoje dieťa to najlepšie a verím, že takisto každá bola odhodlaná dojčiť a urobila pre to všetko, čo bolo v jej silách, aby sa dojčenie rozbehlo úspešne. A práve preto by som vám rada predstavila knihu, ktorá vie s dojčením veľmi pomôcť a poskytne aj odpovede na takmer všetky otázky, ktoré zaujímajú dojčiacu mamičku.  

Pohybujem sa v spoločnosti, kde je dojčenie bežné. V celej našej rodine ženy dojčili aj viac ako to vtedajší pediatri považovali za vhodné. A predsa, keď som otehotnela bála som sa, čo to bude také jednoduché, ako som to vždy videla u svojej mamy, tiet aj babky. (áno, aj babky 🙂  mala som 6 rokov, keď sa narodila moja teta a ja som len nakúkala ako Naty pije na prsníku).

Tak som sa začala pripravovať a už v 15tt som navštevovala kurz dojčenia vedený certifikovanou poradkyňou pri dojčení OZ Mamila, kde sa mi do rúk dostala aj kniha Praktický návod na dojčenie. Musím sa priznať, prečítala som ju jedným dychom.  Prelistovala som si všetky obrázky a znovu sa mi to zdalo také jednoduché.  Až do doby, kým sme si správne priloženie bábätka netrénovali na bábikách. Vtedy ma chvíľami prepadával aj strach, ale stále som verila, že správnou prípravou všetko zdolám.

Praktický návod na dojčenie je kniha, ktorú by si z môjho pohľadu mala zaobstarať každá mamička- čakateľka. Mňa osobne veľmi oslovila už len tým, že neponúka možnosť nedojčiť. V iných knihách som sa stretla s tým, že bolo na pár stranách popísané dojčenie a potom na mnoho stranách popísané typy cumľov, fľašiek a starostlivosť o ne. Proste táto kniha je o dojčení a bodka. Popisuje, aký je najlepší štart dojčenia, ako sa vyhnúť bolestivo naliatym prsníkom, ako spoľahlivo zistiť, že bábätko pije. Aj o tom, ako postupovať, keď dojčenie nejde, tak ako má, čo robiť, keď bábätko nepriberá, čo použiť na dokrmovanie namiesto fľaše,  ako začať úspešne dojčiť po cisárskom reze, čo použiť namiesto cumlíka a prečo jeho používanie môže znamenať komplikácie pri dojčení. Veľmi užitočné sú fotky a kreslené obrázky správneho prisatia a správnej polohy pri dojčení. Takisto som v nej našla mnoho fám a odporúčaní, s ktorými sme sa ako tehuľky určite stretli a vysvetlenie, prečo sú a prečo nie sú pravdivé. Záver knihy je  v duchu rozhovorov s dojčiacimi mamičkami, ktoré knihu príjemne dopĺňajú a uzatvárajú. Posledné strany patria pravidlám, ktoré by mali platiť v Babyfriendly Hospital, avšak aspoň moja skúsenosť bola presné opačná. A práve, čo sa dojčenia týkalo, nedodržali snáď ani jedno z uvedených ☹ 

Celá kniha je ladená neformálne, priateľsky, často som pri jej čítaní mala pocit, ako by mi rady odovzdávala najlepšia priateľka, ktorá to so mnou myslí úprimne dobre. Je praktická (formát A5, váha okolo 350g- šup s ňou do kabelky, keď idem na poradňu 🙂 ),  je v nej množstvo obrázkov dojčiacich mamičiek zväčša zameraných na správnu polohu pri dojčení, správne prisatie, ale aj fotky, na ktorých možno vidieť nezameniteľné puto medzi matkou a dojčiacim sa dieťatkom.

Podrobný návod, ako vyrobiť látkovú kocku pre deti.

Nový album od Coldplay hrá.

Fotky nahraté v počítači.

Muž i dieťa spia.

Môžeme sa začať hrať.

Môj dnešný článok mal byť napísaný už nejaký ten mesiac, ale držim sa jedného citátu z Biblie: Všetko má svoj čas. Kaz 3/3

Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa začala pohrávať s myšlienkou pravidelne pre vás pripravovať akýsi knižný magazín. Rada čítam a pomyslela som, že by nebolo na škodu podeliť sa s postrehmi aj s inými mamičkami, ktoré rady čítajú a možno by uvítali tip na dobrú knižku.

Dookola som rozmýšľala, akou knihou začať. A vôbec, ako začať. Už som mala pár článkov rozpísaných, ale stále to nebolo ono. Vždy to bolo také umelé a keď som si predstavila, že by som také niečo mala čítať, nudila by som sa. Tak som to nechala tak a čakala, kým to na mňa zase príde. A prišlo. Síce za iných okolností, ako by som čakala, ale predsa. Myslela som si, že prvá kniha bude radostná, pozitívna, bezstarostná. Ale práve smutné udalosti uplynulého víkendu ma nakopli k tomu vybrať si práve knihu od Peggy Pažitnej - Deti môjho srdca, príbehy pokračujú.

Kniha Deti môjho srdca sa mi dostala do rúk asi polroka po tom, čo som prišla o svoje prvé dieťatko a krátko na to som sa dozvedela, že moja vtedy 44-ročná mama má rakovinu štítnej žľazy. Stretnutie so smrťou bolo blízke. Ja sama sa jej bojím a asi preto o nej potrebujem čítať, aby som sa s ňou zoznámila z každej strany. Ale táto kniha ma prekvapila. Čakala som srdcervúce smutné príbehy, plné sebaľútosti a strachu. A viete čo? Úplne to tam chýbalo. Už začiatok knihy je veľmi pozitívny, keď sa na pár dvojstranách prehrabávate fotkami srdiečok, ktoré Peggy - sestrička na detskej onkológii - často nachádza. Či už srdiečko ako fľak, alebo mláka, ako oblak, ako kameň...

Samotné príbehy deti boli často veľmi smutné. Aj som plakala. Ale na druhej strane, či už išlo o príbeh so šťastným koncom alebo nie, každý jeden odovzdával veľké posolstvo. Presne také dovzdávala bubena tu. Je dôležité prehodnotiť priority a tešiť sa z každého nového dňa. Byť vďačný, že máme kde spať a čo jesť. A ak sme zdraví, je to to najcennejšie.

Táto kniha nie je na bežné čítanie. Treba mať na ňu náladu a odvahu čítať o smrti. Aj teraz, ako som sa rozhodla napísať o nej článok, nedokázala som ju prečítať celú, iba som si znovu prelistovala fotky srdiečok a prečítala dva príbehy.

Odkedy Danka zomrela, premýšľam nad tým dňom nocou. A nech už smútime aktívne a zdieľame svoje pocity s ostatnými kobylkami, alebo sa tvárime ako nás tieto emócie hroooozne otravujú, jedna vec je spoločná. Ani jednu z nás táto udalosť nenechala chladnú, bez toho, aby sme si nepoložili otázku PREČO? A nezamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Že je naozaj pravdou, že jeden deň tu sme a na druhý tu byť nemusíme. Žili by sme rovnako, keby sme vedeli, že zajtra zomrieme?

Je bezpečné otehotnieť aj po tridsiatke? Aké sú riziká? A ako to prežívajú staršie mamičky? Magazín MONO odpovedá na tieto otázky.

  --

Žena s malým chlapčekom vchádzajú do budovy zdravotníckeho zariadenia, keď v tom pri nich zastaví dodávka. Chlapcovu pozornosť zaujmú kúdoly zvláštnej pary, ktoré sa objavia po otvorení auta. „Chceš vidieť, ako vyzerá chlad?“ opýta sa ho pani v bielej rovnošate zodpovedná za prevzatie zásielky tekutého dusíka. Z výrazu chlapcovej tváre vidieť, že mu tá otázka príde zvláštna. „Ale aspoň si sa ma to nespýtala tým infantilným tónom, ktorý dospeláci používajú, keď sa nám chcú zapáčiť,“ pomyslí si možno chlapec. Nastaví ruku do chladného oblaku, ktorý mu prekĺzne pomedzi prsty. Keby tušil, že aj vďaka tomu oblaku chladu bude mať čoskoro súrodenca, čudoval by sa ešte viac.

Jeho mama ho chytí za ruku a spolu vojdú do útulnej čakárne Centra asistovanej reprodukcie (CAR). Priemerný vek žien, ktorých sa týka problém neplodnosti, a preto samy alebo s partnerom využívajú služby Centra, je 32,5 roka. Čoraz častejšie sa však rozhodnú splodiť potomka aj o päť a viac rokov staršie Slovenky. Akú majú šancu, že sa im to podarí?

Svätý grál

Pred ôsmimi rokmi sa v rámci Európskeho sociálneho výskumu zisťovali názory ľudí aj na ideálny vek, kedy sa má človek stať rodičom. U žien vtedy v očiach Slovákov bolo ideálne prvýkrát porodiť v dvadsiatich štyroch. Realitu v zmysle priemerného veku prvorodičiek dnes podľa Štatistického úradu predstavuje vek 27 rokov. Či možnosť počať o desať rokov neskôr spadá už do kategórie fantasy, zisťovali reportérky MONO okrem iného aj rozhovormi s viacerými ženami. Tri z nich mali bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke, keď sa stali matkami a u žiadnej z nich túžbu po dieťati nesprevádzali stovky neúspešných pokusov s meraním si bazálnej teploty pred pohlavným stykom. Otehotneli takpovediac prirodzene. A v prípade 38-ročnej Martiny Boor aj neplánovane.

Na úlohu mamy som sa neskutočne tešila- predstavovala som si ako dcérke zapletám vlásky, ako spolu kupujeme pukačky a učím ju chodiť na podpätkoch. Nádherné ružové sny trvali do chvíle, kým mi lekár neoznámil, že na sone vidí „čosi navyše“. Pri mojom zapochybovaní, či si je skutočne istý, rázne povedal, že ak sa mýli v tomto prípade, tak radšej vráti licenciu. Nemýlil sa!

Narodil sa mi nádherný zdravý chlapček a ja som sa tešila z každého dňa. Milované „ihličky“ som vymenila za tenisky a elegantné kostými za športové šušťáky. Vraj ostať elegantná aj na materskej? To by som chcela vidieť tých chlapov, čo tlačia kočík v 10cm podpätkoch, keď sa miesto v kočíku zmení na bojisko kto z koho a aj tak v ňom sedieť nebudem.... Namiesto kabelky nosím hokejku. Zabudnutie puku alebo lopty sa trestá najhoršími výčitkami, aká som len zábudlivá matka. Najúprimnejší kompliment, aký som dostala, bol: „Mamka, ty si taká pekná ako moja nová hokejka!“...hej aj tak sa dá 🙂

Prešli krásne dva rôčky a narodil sa mi druhý syn. Radosť najväčšia - vravím si, no čo už, však som už vytrénovaná... Dni ubiehali... Na sídlisku nemám konkurenciu v ženskom futbale. Varenú večeru mám hotovú do 20 minúť. Mäso nesmie chýbať - 6x za týždeň. Viem, čo je offside, trestné strieľanie aj Liga majstrov, aj kto vyhral pohár UEFA. No nie vždy sa mi ešte darí rozoznať Finna od Maxa a aký je rozdiel medzi týmto červeným Mcqueenom a druhým červeným Mcqueenom a prečo strieľať z NERFF je taká strašná zábava.

Mám dni, keď sa mi naozaj nedarí, pretože som len slabo nabúrala Porsche a len 2x sa prevrátilo, čo môj 4-ročný syn fakt nedokáže pochopiť, ako to môžem robiť tak slabo. Pri večerných rodinných hrách - stolový futbal - som jednoznačne „čierny Peter“. Hádajú sa o to, kto bude s mamkou, lebo to je predzvesť prehry. Vraj som málo zapálená do hry - tvrdí manžel 🙂

Stretnutie s dlhoročnou priateľkou volím predvídavo na ihrisku - musí to byť oplotené miesto, odkiaľ niet úniku 🙂 Zatiaľ čo jej dcérka stojí pri nej a pohráva sa s vláskami, ja som už 2x obehla preliezku. A obliekanie? Myslíte si, že len dievčatá si vyberajú oblečenie a majú svoju predstavu o móde? By ste sa čudovali, ako rýchlo dokáže chlapec zo seba strhnúť tú krásnu vyžehlenú košieľku pred vystúpením v MŠ.

A voľno? Aj to existuje! To sú chvíle, keď som sama - napr. mám priepustku na nákup potravín (dvomi rukami nesiem štyri tašky). Aj na narodeniny mám privilégium - môžem si upiecť tortu akú len sama chcem 🙂 Jáj a skoro som zabudla na oddychovú prestávku menom Rodičovské združenie! Neuvážene som súhlasila, že môže byť skupinové...Tak to si ma pani učiteľka vychutnala, že mali by sme viac ukočírovať synov temperament a nech si menej presadzuje svoju vôľu a vraj je viac priebojný, ako by sa žiadalo. Vraj s pani učiteľkou sa nediskutuje! AMEN.

Keď čítam dámske časopisy ako v nich dávajú rady "ako zbaliť muža v bare, ako zaujať..." a podobne, len si povzdychnem. To sa mi nezdá moc ťažké... ale "zbaliť" vlastného manžela po 10-ročnom manželstve, tak to už chce nápad!

Už vás videl v toľkých podobách (s maskou na tvári i bez nej, upravenú- neupravenú, rozospatú, nahnevanú...) Ved to poznáte... Aj motýliky v bruchu pri stretnutí sa už po rokoch premenili, no ako to slušne napísať... na iné zvuky.

A pritom starať sa o kvalitný partnerský vzťah je tak dôležité a potrebné. Takto som premýšľala aj v piatok večer, ked sa deň skončil nezmyselnou hádkou "o ničom". Nepodstatná vec, ktorá vyburcovala zbytočne emócie. Mrzelo ma to, ale som dosť hrdá a niekedy prísť a ospravedlniť sa keď až tak úplne necítim vinu, chce dosť veľkú odvahu. Napadol mi plán, že skúsim na vlasného manžela fintičky, na ktoré som pri dvoch temperamentných chalanoch a podnikaní nemala čas.

Sobota: Ráno tichá domácnosť. Pripravila som skvelé raňajky. Išla som do sprchy a len tak v uteráku sa mihla bytom. Čisto len na vzbudenie manželovej pozornosti. Obliekla som si total minišaty s čiernymi pančuškami, čo boli vlastne len predlžená tunika a nikdy by som v tom nešla von, ale na tento účel sa hodili. Zabralo! Manžel síce stále ticho, no akoby nič sledoval môj pohyb po byte. Ja tiež bez jediného náznaku úsmevu som v krátkych šatočkách začala vysávať 🙂 A potom variť. Stále som však cítila jeho pohľady a tajne som si ich vychutnávala - no tvárila som sa odmerane, akože nič 🙂

Nedeľa: Stále relatívne tichá domácnosť. Tak som si povedala, že na nedeľnom obede si dám obzvlášť záležať, no ako to býva, vždy sa musí niečo pokaziť a totálne sa mi rozvarila ryža. Ako zachrániť ryžu? No predsa veľkým výstrihom! Bežne vôbec nenosím, ale správna push-up urobí divy. Či veríte či nie, keď ma manžel zbadal za stolom aj zabudol, čo jedol. Ked som videla jeho výraz v tvári, začali sme sa nahlas smiať. Deti síce nechápali, o čo ide, ale my sme to napätie vo vzduchu cítili ako už dávno nie.

Niekedy stačí trochu humoru, niekedy nápad, ale manželstvo a partner si jednoznačne našu pozornosť zaslúžia vždy! Milé maminky, nezabúdajme na to, že okrem maminiek sme aj ženami - manželkami a partnerkami a každá jedna z nás by sa mala z času na čas premeniť na FEMME FATALE.

Môj príbeh som sa vám rozhodla rozrozprávať preto, aby ste si uvedomili, aké máte neskutočné šťastie, keď máte bábätko. Či už sa narodilo predčasne, alebo načas.

Viem, že je kopu párov, ktoré sa veľmi snažia o bábo a nedarí sa im. To však nebol náš prípad. Končila som školu, bývali sme vo svojom, priateľ mal dobrú robotu a je odo mňa o 6 rokov starší, tak sme sa rozhodli, že nemáme s bábom na čo čakať a vysadili sme antikoncepciu, že neriešime a uvidíme 🙂 Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ešte pred štátnicami objavili na teste dve čiarky. Vravela som si - krásne obdobie, skončím školu, ešte aj zamestnávateľ, u ktorého som robila brigádne, ma na tých zvyšných pár mesiacov zamestnal na trvalý, že nech nezostanem do materskej úplne bez peňazí. Bola som na prvej kontrole, všetko bolo ukážkové, krásne bilo srdiečko a my sme boli s drahým šťastní 🙂

Zoštátnicovala som, začalo leto a ja som sa tešila na ďalšiu kontrolu v 12tt. Keď som však pozrela na obrazovku sona, hneď som vedela, že to nie je v poriadku, lebo som videla chvostik, ktorý už v 12tt bábätko nemá. Doktor mi s poľutovaním oznámil, že plod odumrel v 8tt a že musím ísť na kyretáž. Volala som s plačom do roboty, že potrebujem voľno a potom drahému, ktory hneď prišiel z práce domov a bol mi veľkou oporou. Nasledujúce dni som prežila ako v tranze a po kyretáži som sa hneď na 4. deň vrátila do práce - nech na to nemusím myslieť. Keď som sa gynekológa pýtala, čo sa stalo, vysvetlil mi, že veľa tehotenstiev končí takto a že presnú príčinu asi už nezistíme, ale že ak chcem, môže ma aspoň poslať na vyšetrenie krvi, či nemám vysokú zrážanlivosť, že sa mohli tvoriť v placente zrazeninky.

Čakali sme na výsledky, medzitým sme boli s priateľom na dovolenke ne Kréte, kde sme minuli peniažky, ktoré boli pôvodne na malé, museli sme si proste užiť. Tu ma požiadal o ruku, takže sme boli opäť šťastní. Výsledky krvi sme mali až v novembri a zistili mi zvýšenú zrážanlivosť krvi. Mysleli sme si teda, že už vieme prečo sa to stalo a začali sme znovu "pracovať" na bábe 🙂

Podarilo sa znovu celkom rýchlo, už vo februári sme mali pozitívny test. Nasledovala kontrola u hematológa, z ktorej som odchádzala úplne zničená, lebo som čakala, že budem brať injekcie na riedenie krvi a on mi predpísal len kyselinu listovú, ktorú berie každá tehotná... Bola som z toho rozhodená, bála som sa a hnevala sa na doktora.. (To nehovorím o tom, že keď som prišla na odber krvi, vysmial ma, že čo tam robím, že tieto testy sa robia až po treťom! potrate..) Nevadí, rozhodla som sa teda, že sa budem alternatívne liečit, brala som kali mur - soľ na riedenie krvi, pila rybí olej na podporu funkcie štitnej žľazy a homeopatiká. Bola zo mňa šťastná tehuľka, všetko bolo v poriadku, drahý chodil so mnou na kontroly, rástlo bruško.

V 20tt ma poslal môj gynekológ na sono aj inému doktorovi, aby videli vývoj bábätka dvaja a bolo to objektívnejšie. Ten ma však vystrašil, že plod je veľmi nízko a že mám ísť ešte k svojmu dr, či sa neotváram. Našťastie bolo všetko v poriadku. V 30tt som opäť bola poslaná k tomu druhému doktorovi, to bolo 14.8.2013. Stále si niečo mrmlal, že to nezodpovedá týždňu a že to nenamerá. Keď sme sa konečne spýtali, čo to znamená, povedal, že niiiiiič, len budete mať menšie dieťa a ľahší pôrod. Lenže Anetkine bruško v raste zaostávalo až o 4 týždne a to sa mi zdalo moc. V piatok som teda ešte išla môjmu doktorovi, že sa bojím a že nech to pozrie ešte aj on. Hneď zmeral prietoky a mne sa začal znovu rúcať svet. poslal ma do rizikovej poradne, kde ma najprv zvozili!!!, že prečo navštevujem rovnakého špecialistu v jeden deň, že im to poisťovňa nepreplatí! Počas sona sa doktor vysmial môjmu doktorovi, že predsa v 30tt sa nerobia prietoky.. Lenže keď začal merať Anetku, zrazu spravil prietoky aj on a už ma prijímali do nemocnice, vraj na pozorovanie. Medzitým som si vybavila ešte hematológa, ktorý mi už zrazu predpísal injekcie na riedenie krvi s posmešnou poznámkou, že to vám už ale teraz nepomôže...

Od návratu na Slovensko uplynulo už asi pol roka. Niekoľko dní som sedel nad prázdnou stranou papiera a rozmýšľal, čo napísať. Ako to ukončiť. Odchod bola totiž najťažšia vec, akú som kedy v živote spravil.

Keňa si ma získala ľuďmi, deťmi a budúcnosťou v nich ukrytej. Napriek všetkým zjednodušeniam a predsudkom, deti sú len obrazom komunity, v akej sa narodia. A spoločnosti vracajú len toľko, koľko spoločnosť dala im. 

V jedno krásne nedeľné popoludnie (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Posledný deň

Koniec sa neúprosne blížil a ja som si stále neuvedomoval, že raz budem musieť odísť. Ešte aj v úplne poslednú sobotu v centre ma decká naďalej hnevali ako obyčajne, boli sme na prechádzke, žartovali, bláznili sa. A zrazu prišiel večer. 

A ja som tam len stál, všetko to na mňa doľahlo. Napínal som všetky svaly na tvári, hral hrdinu. Po veľkom nádychu zo mňa vyšlo: „Pomodlime sa a potom spať, lebo ráno nevstanete!“ Po motlitbe nastalo hrobové ticho. Strašidelné ticho.

O pár dní bude mať dcérka tri roky a preto sledujem fotoblogy s tortami, návrhmi na darčeky, prezerám si fotky z osláv 🙂 Pri opisoch týchto narodenín len zriedka chýba pripomienka s akousi nostalgiou, že to trojročné dieťa už nikdy nebude malinké, že radosť strieda smútok za tým bábätkom, ktoré ešte nedávno mali doma. Dodnes som to nepochopila.

Možno o desať rokov budem písať opak, no u mňa platí čím staršie dieťa, tým menšie starosti. Aspoň v prvé tri roky. 

Dcérkin príchod na svet hoci samozrejme bol očakávaný a po toľkých mesiacoch aj vítaný, bol pre mňa šokom. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že dojčenie nie je len prirodzené mojkanie sa, pri ktorom sa bábätko bezproblémovo napapá, ale že to aj dosť štípe a treba sa to naučiť. 

Myslím, že to nesúviselo s mojim relatívne nízkym vekom, lebo dodnes rozmýšľam podobne- nikdy som si svoje dieťa nepredstavovala ako bábätko. Neviem to opísať- vedela som prirodzene, že najprv bábätkom bude, len krajšie boli pre mňa predstavy ako sa so svojou dcérkou rozprávam, či ju vodím do školy. Zrazu som mala v náručí drobčeka, ktorého sme všetci nekonečne milovali, len sa mi na ňom každú chvíľu niečo nezdalo... Farba pokožky, šok, že bábätko si potrebuje aj odgrcnúť, a keď prišla saborea (vyrážky, ktoré majú na tváričke niektoré detičky do roka) bola som niekedy slzavé údolie. Nemala som depresiu, len som sa každú chvíľu obávala, že nieč zanedbám, alebo príde niečo, čo nebudem vedieť ovplyvniť. Dlho trvalo, kým som sa naučila tieto pocity držať na uzde. Až sa hanbím, keď si na to spomeniem a predstavím si mamičky aj tu na modrom koni, ktoré majú s deťmi neporovnateľne strašnejšie problémy než suchá koža.

Malé bábätko však prinášalo  našej rodine aj kooopu radostí ktoré si ťažko možno predstaviť, kým to dieťa nie je vaše- držanie hlavičky, plazenie sa, štvornožkovanie, prvá zjeden´miska varnej zeleniny 🙂 Zhrnula by som to tak, že najkrajšie na prvom roku života dieťaťa sú jeho pokroky. Najťažšie aspoň pre mňa bolo, že nepovie, čo mu je. Zmieriť sa s tým, že som detektív 🙂. Že 70% vecí v domácnosti mu môže ublížiť.

Na druhý rok spomínam rada. Obrovskú radosť nám robili prvé kroky a slová. zistenie, že na pieskovisku sa dá zažiť skvelý relax a nájsť si mnoho nových kamošiek. Malá však bola ešte stále drobček. Nechápala, že piesok sa nepapá, ani že hojdačka ju môže nepekne udrieť (čo sa nestalo, len zas to bola vec, na ktorú som musela striehnuť).  Ešte nevedela sama od seba objať, alebo dať pusu. 

Až teraz viem, že som pred narodením Hanky nemala ani páru o tom, čo materstvo obnáša. Čítala som o všetkom milión článkov, počuvala som zážitky (veselé aj menej príjemné) mojich kamarátok-rodičov, s úsmevom na perách som vravievala, ako o pár dni nebudem mať čas na nič okrem bábätka, ako sa nevyspím. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby farba postieľky sedela s našim nábytkom v spálni, aby veci od sestry po jej deťoch nemali na sebe ani jeden fliačik a dookola som opakovala, že nepotrebujem žiadne veľké hračky, hracie deky a kresielka, lebo v našom minimalistickom byte nemám na taketo veci miesto.

Takže čo ma (zatiaľ) naučilo materstvo?

Nemám cez deň ani minútu čisto pre seba a svoj kľud, ak sa do času pre seba neberie varenie obeda, umývanie zubov alebo pozeranie jedným okom TV/PC a druhým montitor kamery v spálni 2x 45 min denne. Nedostatok spánku je najväčší nepriateľ psychiky a nálady. Nazbieralo sa toho tak veľa, že som pokladala toho, kto povedal, že na únavu sa neumiera, za blázna. Je mi jedno, že máme bielu postieľku v spálni farby čerešňového dreva, hlavne nech sa mojej Hanke v nej dobre spinká (najlepšie celú noc 🙂 ). Sestre som vďačná za každy jeden kus "čistého" oblečenia, ktoré denne prezliekam niekoľkokrát, no a v obývačke ľudovo povedané "nemám kam pľuvnut", ale všetky tie hračky a dečky mi pomáhaju "prežiť" s Hankou každý jeden, hlavne upršaný deň 🙂

A ešte pár mojich objavov počas materstva:

• je možne mať na sebe jedny tepláky v noci, cez deň aj na prechádzke
• moje spevácke umenie sa dostalo na verejnosť - párkrát som prespievala prechádzku po celom sídlisku, len aby sme sa vrátili domov bez straty hlasu od plaču (Hankinho)
• ticha v byte som sa bála ako čert svätenej vody, no teraz ked malá cez deň spí, je to hudba pre moje uši
• existuje viac druhov lások - láska k manželovi: šialená, vášnivá, romantická, život zachraňujúca, láska k Hanke: pokojná, čistá, nevinná, život obetujúca
• potrebujem raz do týždňa psycho-hygienu vo forme večera s priateľmi von, ale cestou z mesta si pozerám v mobile fotky Hanky a neviem sa jej už dočkať
• sú dni, keď si viem predstaviť okolo seba behať ešte Dorotku alebo Alžbetku a sú dni, keď mam 100 chuti nájsť pre Hanku nejaké jasle a to hneď od poobedia
• môj "dospelácky" život trvá denne cca 2.5 hodiny - medzi hodinou, keď uložím Hanku spať a hodinou, keď padám do postele ja
• úsmev mojej Hanky ráno v postieľke má silu vymazať mi pamäť, takže si na to, že som v noci 100x dokladala cumlík do pusy neviem zrazu spomenúť 🙂

Mam úžasnú dcéru, ktorá je náročná aj jednoduchá, tvrdohlavá a vytrvalá po mamine, usmievava po tatinovi... A celá naša a navždy 🙂

Článok na tému striedavej výchovy.

Na Slovensko forma striedavej výchovy prišla pred niekoľkými rokmi. Prišla v akejsi skreslenej podobe. Nestriedali sa rodičia pri dieťati, ale dieťa pri rodičoch. Dieťa sa stalo nedoručeným balíkom, keď muselo putovať od jedného k druhému. V nízkom veku dieťa ani nevie, kde bude v ten deň spať.

Prejdime k mojim skúsenostiam.

Dostala som sa do štádia, kedy náš vzťah prestal plniť svoju funkciu a zvolili sme cestu rozchodu.

Vzťah medzi mojím expartnerom a mojou dcérou bol od jej narodenia veľmi silný, preto som sa nebránila striedavej výchove. Zo začiatku to nefungovalo. Dovolím si povedať, že to nefungovalo vôbec. Na moje smsky a telefonáty nereagoval, niekedy som umierala od strachu, či sú naozaj v poriadku.

Keď potom prichádzala na ten týžden ku mne, mala množstvo pre ňu nevysvetlených otázok. Vlastne, až po dlhom čase som si uvedomila, že jej nikto nič nepovedal. Nikto jej nevysvetlil, ako veľmi ju obaja ľúbime, ako nám vždy bude na nej záležať, ako vždy bude mať miesto… To svoje miesto… Iba sme si ju začali striedať.

Bola to krásna prechádzka v prírode. Videli sme množstvo zvierat, hrali futbal pri jazierku a užívali si tento raj. Pred zotmením sme sa vybrali domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím...

Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Väčšina z nich bola v ňom po celý čas až na pár výnimiek. Spomínal som ich už v 7. časti. 

Odmietala pomáhať, odmietala jesť jeden deň staré zohriate jedlo. Cítila sa u nás veľmi nešťastná. Chcela ísť domov. Keďže nie sme väzenie a nedržíme u nás nikoho proti vôli, tak s ťažkým srdcom sme ju poslali domov. Asi 11-ročné dievča spravilo rozhodnutie, ktoré významne ovplyvnilo jej budúcnosť.

Máme tu tiež pravidlo, že kto opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, napríklad že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné. A mohlo ohroziť krehkú harmóniu.

Tá vpravo je "ona", ešte u nás v centre (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

A po pol roku stála pred bránou. Nečakane, bola špinavá a sama. V tvári mala drsný až neprítomný výraz, chce la sa k nám vrátiť. Matka ju vyhodila z domu a je z nej bezdomovec. 

1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom 😀 😀 :

2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:

Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.

Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.

4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.

V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný 🙂 ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.

Keď si myslíte, že ste už dostatočne nad vecou a nič vás už nerozhádže, realita vie veľmi rýchlo vyviesť z omylu.

Klasická hra na telo medzi dobrovoľníkmi. Prvá otázka tiež "klasická" – ako to bolo "tenkrát poprvé". Blízka kamarátka Keňanka má zrazu vlhké oči a hovorí, že niekedy si človek nemôže vybrať ako o to príde. V mojich očiach to bola a je najsilnejšia a jedna z napracovitejších v centre. Nič ju nerozhodí, vždy má v sebe zápal pre všetko. V jej očiach prvýkrát vidím slzy. Neskôr sa medzi štyrmi očami zlomeným hlasom snaží opísať príbeh. Ako dieťa v živote verila len dvom dospelým ľuďom. A jeden z nich...... nie nedokončila príbeh. Nemusela. Nedokončili sme ani hru.

Kráčam s malou dvojročnou Oliviou - naším najnovším prírastkom ruka v ruke a ona začne plakať. V tom pribehne malá štvorročná Hannah, kľakne si a vezme ju na plecia. Je takmer rovnako veľká ako ona, neviem, kde sa v nej berie toľko sily. Očividne ju ani nevládze uniesť. Cestou jej všeličo vysvetľuje a ukazuje okolitý svet. Obidve sa pritom smejú. Hovorím jej so smiechom, že ja ju predsa ponesiem a odpovedala mi spôsobom, ktorý vyrazil dych. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete sa pozrie na mňa a odvetí: "ja sa musím o ňu postarať, odteraz je to moja sestra!"

Cez víkend sme mali návštevu. Prišiel CEO veľkej svetovej spoločnosti, ktorá je veľmi známa aj na Slovensku. Jeho návšteva Kene bola naplánovaná do poslednej minúty. Rozhodol sa zmeniť celý svoj program, aby navštívil naše centrum. Bol u nás asi hodinu, keď mal predniesť krátky prejav. Muž, ktorý precestoval celý svet sa postavil a ....nedokázal povedať jediné slovo. Oči sa mi začali lesknúť. Po pár sekundách z neho vyšla len tichá veta – „ja nemôžem.“ 

A ja som nemohol tiež...

--

Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...

Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.

Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.

Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.

Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.

Príčinou bol nádor na pečeni.