Prokrastinácia je umenie nevykonať nič zmysluplné počas určitého časového obdobia. Podľa definície sa jedná o chorobné odkladanie dôležitých vecí na neskôr. Nájdete mnoho návodov, ako ju prekonať. Dokonca aj tu na konci článku. Ale otázkou ostáva, čo ju spôsobuje? Kde je ten pomyselný začiatok?

Čo na to neurológovia?

Limbický systém v mozgu je veľmi primitívny.  Nájdeme v ňom pudové jednanie, hľadanie odmeny a vyhýbanie sa bolesti. Funguje najmä prostredníctvom emócii a to rýchlo a veľmi silno. Narozdiel od neho prefrontálny kortex (mozgová kôra v prednej časti mozgu) je flexibilný a veľmi inteligentný. Ale je unaviteľný, nie dosť silný a rýchlo mu vysrší energia.

Keď niečo veľmi, veľmi chcete, limbická časť riadi tento proces. Keďže reaguje rýchlo, žije ako by tu a teraz, nemá vzťah k dlhodobým horizontom.

Prefrontálny kortex povie, že budete držať diétu a pravidelne cvičiť. Máte peknú vyhliadku do budúcnosti, ako ležíte na pláži so sexi zdravým telom. Ale potom príde limbický systém a povie, že je v špajzi výborná čokoláda. A prehluší všetko, čo hovorí prefrontálny kortex.  Ako to dopadne, to viete aj samé.

Čo na to psychiatri?

Prečo ale ženy na materskej dovolenke majú pocit, že sú hlúpe?

Materstvo je pracovná doba trvajúca 24 hodín. A čo všetko zahŕňa?

Sekcia vývinovej psychológia v minulosti zastrešovala prácu psychológov, majúcich na starosti metodické vedenie výchovnej práce v detských jasliach. 
Ak by som skompletizovala personál pôsobiaci v detských jasliach - boli tam vedúca sestra, metodik pre výchovnú prácu, zdravotné sestry špecializované na výchovnú prácu s deťmi.

    Na každom oddelení boli pomocnice. V kuchyni kuchárky, v práčovni žena starajúca sa o prádlo a oblečenie detí, o záhrady sa staral záhradník a kurič v jednej osobe. 

Metodika výchovnej práce s deťmi, bola členená na rozumovú výchovu, pracovnú výchovu, výtvarnú výchovu, hudobnú výchovu, telesnú výchovu a to špeciálne pre každé vekové obdobie dieťaťa.

Zabezpečovaná bola volná hra, stravovanie, seba obslužné a hygienické návyky detí a dodržiavaný bol spánkový režim. 
A toto všetko robí v jednej osobe maminka na materskej, akože dovolenke.

Túžba poznať a učiť sa je deťom vlastná. Spôsobuje im radosť, uspokojenie, ženie ich vpred. Bažia po ďalších vedomostiach a zručnostiach, tešia sa do školy. Neveríte? Máte, dokonca, iné skúsenosti? Chyba nie je v deťoch. Štandardný školský systém je skrátka pre ne asi len nudný…

Pre deti chceme to najlepšie. Rozvíjať ich, pomáhať im, mať z nich niekoho, kto toho veľa dokáže. Máme svoje predstavy o tom, čo by mali vedieť, kedy by to mali ovládať a aké by mali byť. Často ich porovnávame s inými deťmi. Nie sú to deti, ako iné deti v ich veku, nie sú ani ako ich starí rodičia, hoci sa na nich podobajú, dokonca, nie sú ani ako my, aj napriek tomu, že majú niečo z našich génov. Sú to individuálne osobnosti. Majú svoje vlastné priania. Chcú byť nezávislé, slobodné. Montessori prístup toto rešpektuje.

Čo je Montessori?

Montessoriovský prístup (Montessori pedagogika) je alternatívny výchovno-vzdelávací program, ktorý je zavedený v niektorých školách už aj na Slovensku. Existuje však od začiatku 20. storočia v Taliansku, Francúzku, Nemecku i v Číne. Založila ho lekárka Maria Montessori.

Je zameraný na podporu dieťaťa pri rozvíjaní všetkých jeho poznatkov a zručností. Dieťa je považované za osobnosť, ktorá by mala byť vo svojej činnosti maximálne vhodne podporovaná dospelými. Vraví, že deťom treba ponúknuť dostatočné intelektuálne podnety – a to v správnom čase a správnou formou. Je na učiteľoch (alebo aj rodičoch, ak dieťa ešte nie je školopovinné), aby pripravili v škole (doma) také aktivity a poskytli také pomôcky, aby deti učenie zaujímalo.

Všetky aktivity vykonáva dieťa pre uspokojenie seba samého, nie vyučujúceho. Samotný vyučovací proces a tým aj vývin dieťaťa, prebieha bez stresu, bez negatívneho dopadu na psychiku dieťaťa. Cieľom celej pedagogiky je podporiť u dieťaťa prirodzenú túžbu po poznaní, objavovaní a učení sa. Sekundárne je podporený aj priateľský vzťah medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ má za úlohu dieťa pozitívne motivovať.

Nástup do škôlky bude veľkým krokom nielen pre vášho malého prváčika, ale aj pre vás. Drobec sa bude musieť naučiť fungovať v kolektíve bez toho, aby mal za chrbtom maminu, ktorá mu vždy pribehne na pomoc, keď je treba. Vy sa zase budete musieť naučiť žiť bez 24-hodinovej prítomnosti vášho malého pokladu. Aby jeho adaptácia v škôlke prebehla čo možno najlepšie, je dobré postupne ho na tento významný krok pripraviť.

Neznáme prostredie, nové tváre, iný režim ako doma, v škôlke zrazu nie je nič, čo by deťom dávalo istotu a bezpečie. Niet sa preto čo čudovať, že prechod z maminej náruče do škôlky je pre nich náročný. Bez slzičiek to asi nepôjde, no môžete napomôcť tomu, aby bola táto zmena čo najmenej bolestivá. Niektoré deti bývajú prvé dni nadšené, a keď stihnú všetko preskúmať, začnú sa prvé ranné plače. Iné sa cítia neisto už od prvého dňa a oťukajú sa postupne.

1. Zoznamujte sa so škôlkou

Veľa sa spolu rozprávajte o škôlke a škôlkaroch. Snažte sa drobca namotivovať, napríklad že škôlka je len pre veľké a šikovné deti, akým bude už o pár dní aj on. Určite ho bude zaujímať, čo sa v takej škôlke vlastne robí. Že si tam nájde veľa nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami, budú chodiť na dvor a na prechádzky, pani učiteľky ich naučia veľa nových vecí, ... Nezabudnite ale na jeden dôležitý fakt, a to že do škôlky ho privediete a budete musieť ísť do práce. Kým budete zarábať peniažky, budú sa o neho starať pani učiteľky.

Prechádzajte sa okolo škôlky, ukazujte si budovu, ihrisko na dvore, hádajte, kde by mohla byť jeho budúca prvácka trieda. Ak vám to škôlka umožní, urobte si prehliadku aj zvnútra. Pre dieťa tak pri nástupe nebude prostredie škôlky úplne neznáme.

2. Trávte veľa času s rovesníkmi

Váš drobec už čoskoro prekročí po prvýkrát prah škôlky a vy sa pýtate, či ste ho na tento významný krok dostatočne pripravili? Pobyt v škôlke je pre dieťa neskutočným ťahačom. Má tam množstvo podnetov, odpozerá od ostatných detí dobré veci, ale aj šibalstvá, pani učiteľky ho naučia veľa nového. To ale neznamená, že dieťa pri nástupe do materskej školy nemusí ovládať vôbec nič. Čo by mal mať taký prváčik v malíčku ešte skôr, ako príde po prvýkrát do škôlky?

• Nenosí plienky. Väčšina materských škôl vám dieťa s plienkami neprijme. V tomto veku sa netoleruje ani plienka počas obedného spánku. Jedinú plienku, ktorú nemusíte u malého škôlkara nikomu vysvetľovať, je tá nočná.
• Nekamaráti sa s cumľom. Cumeľ môže byť ďalšou komplikáciou, aj keď je naň dieťa zvyknuté len pri zaspávaní. Porozprávajte sa o tomto spoločníkovi s pani učiteľkou, možno bude ochotná pomôcť vám rozlúčiť sa s ním. No určite je lepšie seknúť s cumľom ešte pred nástupom do škôlky. Mojkáčikovia na spanie sú ale v škôlke viac ako vítaní.
  
• Chodí na WC. Nočníky sa v škôlke veľmi nenosia, dieťa sa tu stretne s detským záchodom, preto by nemalo mať s jeho použitím problémy.
• Vie sa obliecť a obuť. Nohavice, tričko, spodná bielizeň, ponožky či topánky by nemali deťom robiť problém. Nemusia si vedieť zaviazať šnúrky, zapnúť či rozopnúť gombíky, dokonca môžu mať v tomto veku ešte problém obliecť si mikinku či bundu na zips. Je pre nich náročné prechytiť si ju za chrbátikom a dať do rukávu druhú rúčku. Každopádne je vhodné obliekať dieťa do škôlky tak, aby sa zvládlo obliecť aj vyzliecť samé. Na trénovanie šnúrok, gombíkov, zipsov, ... máte dosť času aj doma. Pani učiteľka vášmu drobcovi isto pomôže, no je pochopiteľné, že nemôže kompletne poobliekať a povyzliekať 20 nesamostatných prváčikov bez toho, aby sa polka z nich nespotila, kým dá do poriadku tú druhú.
• Sám sa naje. Používanie príboru nie je podmienkou, no musí zvládnuť aspoň jedenie lyžicou a pitie z pohára. Odbiehať od stola počas jedenia sa v škôlke netoleruje.
• Má základné hygienické návyky. Prváčik by mal vedieť po návšteve WC použiť toaletný papier, umyť si a utrieť ruky. Dôležité je aj správne fúkanie nosa a používanie vreckoviek.
• Pozná si svoje veci. Stáva sa však, že rodičia nakupujú v rovnakých obchodoch alebo natrafia na rovnakú akciu, a tak sa môže v jednej triede objaviť to isté tričko dvakrát. Nie je preto na škodu dieťaťu oblečenie označiť menom. Uľahčí to prácu nielen pani učiteľkám, ale aj vám hľadanie po návrate z práce.
• Dokáže komunikovať a má rešpekt. Reč 3 či 4-ročného dieťaťa ešte nemusí byť stopercentná, no malo by vedieť komunikovať s dospelými slušne a s úctou a vedieť povedať, čo chce alebo potrebuje. Zázračné slovíčka ako „prosím“ či „ďakujem“, alebo pozdrav pri príchode či odchode zo škôlky by mal byť samozrejmosťou.
• Kontaktuje sa s deťmi. Zdravé nadväzovanie vzťahov s rovesníkmi je pre úspešný štart v škôlke základ.

A na záver to najdôležitejšie, drobec by sa mal aspoň na nejaký čas vedieť od vás odpútať. Tráviť čas aj s inými ľuďmi (starí rodičia, krstní, známi, ...) bez vašej prítomnosti je cestou k úspechu. Úplne bez slzičiek to asi nepôjde, no zžitie sa s novým prostredím a s novými tvárami to isto uľahčí.

Foto: pixabay.com

Oteckovia, ak túžite vytvoriť si s novorodencom čo najintímnejší vzťah hneď po narodení, nebojte sa to dať najavo. Buďte iniciatívni, preukážte vlastný záujem byť súčasťou novovzniknutej situácie hneď od začiatku. Ako však na to? Poradíme vám.

Vaša partnerka nosí dieťatko 9 mesiacov pod srdcom. Ona ho porodí, začína kojiť a trávi s ním väčšinu dňa. Nejeden otecko sa preto v takejto chvíli môže cítiť odstrčený, prípadne ani sám netuší, akým spôsobom nadviazať prvé, a často tak dôležité, puto s vlastným dieťaťom. Počuli ste už o bondingu? A ako ho vytvoriť medzi otcom a bábätkom?

Čo vlastne bonding je?

Ide o vytváranie intenzívnej väzby s novorodencom bezprostredne po jeho narodení. Nadväzovanie intenzívneho emočného a biologicky prirodzeného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, budovanie náklonnosti, intimity a dôvernej lásky.

Niektorí oteckovia sa cítia silne zviazaní so svojím novorodeniatkom už niekoľko minút po narodení, iným to môže trvať oveľa dlhšie. Je to však úplne normálne. Nie je dôvod cítiť sa previnilo.

Prinášame vám niekoľko tipov, ktoré vám na začiatku môžu dopomôcť vytvoriť so svojím dieťatkom lepší bonding:

Na ihrisku len smutne pozeráte, ako sa všetky deti spoločne hrajú, len to vaše ticho sedí a nepriblíži sa k nikomu na krok. Rozprávate sa s priateľkou v obchode a váš drobec vám div pod sukne nevlezie. Alebo si vás nebodaj zavolala do školy triedna učiteľka s tým, že váš školáčik je až príliš tichý samotár? Hanblivosť u detí je ťažkým orieškom. Nemusíte sa s ňou ale zmieriť a nečinne sa prizerať.

Niektoré deti sa s takouto povahou narodia, iné sa k hanblivosti dopracujú pri kontakte s druhými deťmi, alebo aj s dospelými. Deti sa ostýchajú skôr pred dospelákmi, ako pred svojimi rovesníkmi. Stačí jedna zlá skúsenosť, výsmech, konflikt a dieťa sa uzavrie do seba. „Keď sa to stalo zrazu, tak sa niečo vážne muselo stať, možno jej niekto niečo povedal a teraz má v hlávke, že cudzí sú zlí a maminka ma ochráni,“ pridala do diskusie svoj názor na problém jednej maminky alex49.  Každá mama pozná svoje dieťa najlepšie, a preto by mala sama vyhodnotiť, čo stojí za prehnanou hanblivosťou jej ratolesti.

Kedy je už dôvod na obavy?

U malých detí bývajú takéto prejavy normálne. Môžu to byť dokonca obdobia, kedy sa dieťa schováva za maminu sukňu pred neznámymi ľuďmi alebo je nesmelé pred rodinnými príslušníkmi, ktorých dlho nevidelo. Hanbiť sa pred cudzími je v poriadku, nie ale pred ľuďmi, ktorých dieťa dôverne pozná.

Zvyčajne to však prehrmí po tom, čo sa dieťatko trochu oťuká. „Prešlo to samé. Nikdy som ho nejako nenútila byť iný ako to cítil on sám,“ píše na Modrom koníkovi geegee. Ak dieťatko vyčkáva, pozoruje deti pri hre a osmelí sa až po nejakom čase, je všetko v poriadku.

Horšie je, keď takéto nesmelé správanie a samotárčenie pozorujete na dennom poriadku a ku kontaktu s deťmi akosi neprichádza. Nerozumiete tomu, prečo sa dieťatko len pozerá na ostatných ako sa hrajú, alebo sa chce hrať iba samé? Povahu dieťatka netreba silou mocou meniť a asi sa to ani nedá, môžete mu ale aspoň trošku pomôcť, aby bolo pre neho nadväzovanie kontaktov aj neskôr, napríklad v škôlke či škole, jednoduchšie.

Každý človek má schopnosť naučiť sa plynulo hovoriť cudzím jazykom, no pravdou je, že čím skôr začneme, tým jednoduchšie a prirodzenejšie nám to pôjde. Poradíme vám, ako postupovať, ak chcete, aby z vášho dieťatka vyrástol dvojjazyčne (prípadne aj viacjazyčne) hovoriaci jedinec.

Kedy začať?

Najlepší čas, kedy začať svoje dieťa učiť druhý jazyk je v čase, keď sa učí materinský jazyk. Odpoveď teda znie - začnite čo najskôr. Deti v najútlejšom veku sú totiž ako špongie. Nasávajú všetko zo svojho prostredia.

Každé dieťa sa narodilo so schopnosťou napodobňovať zvuky akéhokoľvek jazyka. Preto ak chcete viesť svojho potomka k viacjazyčnosti, začnite už v 1. roku jeho života. Najjednoduchšia situácia nastáva samozrejme vtedy, ak jeden z rodičov hovorí cudzím jazykom ako materinským. Aj tam však treba myslieť na niekoľko zásad. Dnes už však aj mnoho čisto slovenských rodín chce, aby sa dieťatko čo najskôr zoznámilo s cudzím jazykom, najčastejšie angličtinou, nemčinou alebo španielčinou.

Začnite doma

• Ukazujte dieťatku predmety v domácnosti a pomenujte ich slovenským a následne anglickým výrazom. Keď sa váš drobec naučí nejaké nové slovíčko po slovensky, predstavte mu rovnaký výraz aj v angličtine a opakujte mu ho.
• Rozprávajte sa s ním v cudzom jazyku čo najčastejšie. Jedine komunikácia, komunikácia a ešte raz komunikácia je kľúčom k úspechu.
• Predstavte mu prvé knižky, zvukové hračky, pesničky či rozprávky v cudzom jazyku. Čím viac a častejšie bude dieťatko cudzí jazyk počuť, tým ľahšie a prirodzenejšie sa mu dostane „pod kožu“, respektíve do ucha. Zároveň ide o veľmi neformálny, nenásilný spôsob vzdelávania. Samozrejme nemôžeme predpokladať, že sa už v útlom veku naučí plynule v cudzom jazyku vyjadrovať. Takýmto spôsobom však aspoň pochytí prvé návyky a zoznámi sa s tempom a melódiou jazyka.

Túžite po druhom dieťatku, alebo sa už nebodaj zadarilo, a tak si lámete hlavu nad tým, ako túto novinku oznámiť svojmu prvorodenému? Kedy je ten správny čas a ako ho čo najlepšie pripraviť na príchod nového člena?

Každé dieťa je iné, presný návod preto len ťažko nájdete. Dôležitú úlohu tiež zohráva vek. Kým malé deti sa s príchodom súrodenca vyrovnávajú často bez problémov, u tých starších to môže byť dosť komplikované. Niet sa ale čo diviť, keď boli roky zvyknutí na to, že všetko dianie vo vašej domácnosti sa točilo len okolo nich a teraz sa to má zrazu zmeniť.

Pýtate sa sama seba, ako sa nemôže tešiť z tak krásneho malého uzlíčka? Ako ho nemôže ľúbiť, keď je ten drobček na zjedenie? Možno vám to príde až príliš pritiahnuté za vlasy, no skúste si predstaviť, že prídete domov a tam na vás bude čakať ďalší člen domácnosti. Druhá pani domáca sa s vami s úsmevom zvíta, vaša polovička sa bude správať úplne normálne, akoby sa nič mimoriadne nedialo, len vy budeme mať sánku až po zem. Pobozká ju, pobozká vás, a na všetko to, čo ste doposiaľ robili spolu len vy dvaja, budete zrazu traja. Bude sa od vás očakávať, že si na novú situáciu v rodine jednoducho zvyknete. Podobné pocity zažíva aj vaše dieťa po príchode bračeka či sestričky. Nenechávajte preto nič na náhodu a dôkladne ho na túto veľkú zmenu pripravte.

Kedy je ten správny čas

Určite nie je dobré nechávať si túto novinku na poslednú chvíľu. Dieťa potrebuje čas, aby to spracovalo a zvyklo si na novú skutočnosť. Treba pritom ale prihliadať na jeho vek. Detičky mladšie ako 2 roky nemajú dlhodobú pamäť, takže s tým môžete ísť von pokojne aj krátko pred pôrodom. V tomto veku sú deti veľmi prispôsobivé a nechápu ešte veľmi, o čo ide.

U 3 – 4 ročných detí je to ako u väčšiny mužov. Kým nevidia bruško a necítia pohyby, akosi im nedochádza, že potomok je na ceste.

Ako sa ľúbia, starajú jeden o druhého a spoločne sa hrajú. Neviete sa vynadívať na svoje dietky a vravíte si, že oni boli to najlepšie rozhodnutie vo vašom živote. A len čo prekročíte prah detskej izby, začne sa ozývať krik, buchot a plač: „Mamííí, on mi robí zle! Mamííí, povedz mu niečo, zober ho preč! Neznášam ťa, bolo mi lepšie, keď si tu nebol!“ Tie slová vás na chvíľu zabolia, no vzápätí vás prepadne neskutočný hnev a zúfalstvo. „Čo mám s nimi robiť? Veď toto je už neúnosné! Prečo musia byť u nás takéto scény na dennom poriadku?“ hlavou vám behá jedna myšlienka za druhou. Súrodenecká rivalita je tvrdý oriešok, no nezúfajte, nie ste prvá ani posledná, kto rieši ako v takýchto situáciách zareagovať.

„Ja mám doma niečo podobné. Syn má 9 a dcéra 5 rokov. Bijú sa, nadávajú si a stále žalujú jeden na druhého. Je to hrozné a zároveň smutné. Istý čas syn hovoril svojej sestre, že ju nenávidí a nech sa vráti do nemocnice. Neviem ako na nich. Doma je len krik a ja strácam zdravý rozum,“ zverila sa na Modrom koníkovi zúfala mamina damainka.

„Aj u nás to je podobné. Niekedy sa bozkajú a stískajú ukážkovo a inokedy len počúvam - Viva vypadni, nechaj ma, si zlá a podobné veci. Krik, jej plač, no des. Ale asi to tak má byť. Ja mám 2 sestry a tiež sme si neraz skočili do úsmevu a štekali po sebe, občas sa aj riadne vyťahali za vlasy. Stále ho chválim, keď sa s ňou hrá alebo sú k sebe milí. Ale ja som si fakt myslela, že som asi sama, keď to riešim skoro denne, a že niekde robím chybu,“ pripája sa vinka.

Robiť doma policajta či nie?

Asi prvé, čo vám pri súrodeneckej hádke príde na um je: RIEŠIŤ alebo NERIEŠIŤ? Zrejme v tom mnohé maminy nemajú jasno. „Niekedy riešim, niekedy nie. Občas je to len hrešenie, občas zákaz obľúbenej činnosti alebo príkaz neobľúbenej,“ píše na fóre hujska. „Akurát som niekde čítala článok, že pokiaľ sa nebijú a nenadávajú si, tak do toho nezasahovať, nech si to vyriešia sami a povedať im, nech nechodia žalovať a neriešiť. Zasiahnuť, až keď to trvá strašne dlho, a keď sa začnú biť alebo si slovne nadávať,“ prispieva do diskusie geenna.

Niektorí sa rozhodnú, že nebudú pátrať po vinníkovi a spor zavŕšia rovným dielom pre každého, ako to robí aj svano: „Moji chlapci sa mlátili ako psi a aj si nadávali. Neriešila som, kto bol viac a kto menej na vine, pravdu by som sa nedozvedela. Takže, keď bol trest, tak pre oboch. Tak sa začali mlátiť potichu. Tak som utekala do izby, keď sa z nej ozývalo fučanie. Ale to bol raj na zemi oproti tomu, čo bolo v puberte. Dovtedy som netušila, koľkými spôsobmi sa dajú týrať rodičia. A moji anjelici teda boli riadne vynaliezaví.“ Monika1766 to už s vyšetrovaním vinníka vzdala: „Niekedy je to u nás psychiatria. Bitky, hádky, nadávky, pomaličky každodenné menu. Najprv som ich riešila, ale teraz som rezignovala a nechávam ich, nech si to riešia medzi sebou."

Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, hádzanie sa o zem, ... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, razom sa rodinná idylka mení na nočnú moru, a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti. „Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem, ...“ počúvate jedno nie za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nejde.

Ako dlho bude vzdorovať?

Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Kým u niekoho prehrmí za pár týždňov, iní sa s ňou snažia popasovať aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace kdesi „zašije“ a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roka a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov. „U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov, a mala pravdu. U staršieho sa to v 4,5 roku začalo po troške mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje,“ zverila sa na fóre Modrý koník mamička xlucia.

Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť

Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať svoje, postaviť si hlavu, aj vás dostať riadne do vývrtky. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá mama alebo nebodaj, že ste vo výchove zlyhali. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť „nie“, hľadá, kde sú hranice. Nerozumie často tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.

Obdobie vzdoru vie nejednu mamu priviesť do šialenstva. I keď mnohí radia, že si treba zachovať chladnú hlavu, vysvetľovať pokojne a s kamennou tvárou, nie vždy sa to v takej situácii dá. Svoje o tom vie aj akika722: „Môj starší syn mal prvé obdobie vzdoru vo veku dvoch rokov a bolo to hrozné. Potom sa to ako tak upokojilo, ale teraz sa to zase vrátilo. Je to už ale lepšie v tom, že mi povie, čo chce a občas si dá povedať. Ale keď to na neho príde, to by som sa najradšej vyparila. Mladší syn má skoro 14 mesiacov a už sa vie hádzať o zem, keď sa obliekame. Strihanie nechtíkov je hotová katastrofa. To len čakám, kedy na nás pošle niektorý zo susedov sociálku, čo vtedy plače, akoby sme ho rezali. Veľakrát predychávam a vrieskam ako blbá, čo aj tak nepomáha.“

Mnohé deti sa na príchod nového súrodenca do rodiny tešia už keď je v brušku. Chystajú pre neho hračky, rozprávajú o tom, ako vám budú so všetkým pomáhať. No realita je častokrát iná. Keď príde do domácnosti nový súrodenec, začnú žiarliť a až vtedy si uvedomia, koľko sa s jeho príchodom zmenilo. Ako si s novou situáciou poradiť?

Scéna, ako sa medzi sebou večne priečia dvaja súrodenci, neznie ako zo scifi filmu. Žiarlivosť a rivalita môže trvať rok, pokojne aj dlhšie. Niekedy dokonca úplne nevymizne celý život. Najviac sa však prejavuje práve pri malých deťoch. Starší súrodenec nechce akceptovať mladšieho, robí mu zle, nechce mu požičiať hračky. Nevie sa zmieriť s tým, že už všetky reflektory vašej pozornosti nesvietia iba na neho. Nuž, z postu najmladšieho sa ťažko odchádza. Je tiež prirodzené, že rodičia venujú mladšiemu dieťaťu, aspoň zo začiatku, viac pozornosti. Dávajú na neho väčší pozor, dieťatko je na rodičov väčšmi naviazané. Starší súrodenec sa potom môže cítiť odstrčený.

„Vo vyhrotených prípadoch môže dokonca nová situácia v domácnosti spôsobiť reverz vo vývine staršieho súrodenca. Začne sa pocikávať, nechce spinkať, je zlý, trucuje, robí vám napriek. Všetko sú to spôsoby, ako na seba upozorniť,“ približuje na fóre jedna mamina.

Ako na hojdačke

V mnohých rodinách sa situácia mení v závislosti od momentálnej nálady detí. "Niekedy sú úžasní a majú sa hrozne radi. Pekne sa hrajú. No dosť často starší otĺka mladšieho a berie mu hračky,“ opisuje situáciu ďalšia mamička na fóre.

"U nás je situácia podobná. Niekedy sa bozkávajú a stískajú, inokedy po sebe kričia. Ale asi to tak má byť. Ja sama mám 2 sestry a tiež sme si neraz skočili do úsmevu a štekali po sebe,"dodáva ďalšia. Niekedy zostáva len veriť, že časom a vekom ich táto detská rivalita prejde. No robiť medzi súrodencami večne policajta, rozhodne ani vám na pohode a pozitívnej nálade nepridáva.

Príroda nás a naše deti vybavila radarom, ktorý citlivo signalizuje zmenu v dianí na vedomej i na podvedomej úrovni. Takto vzniká rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a počuje a tým, čo cíti svojim radarom.

Nechcem hovoriť o klamstvách, tie patria do porúch správania, s nimi sa stretneme neskôr. Príroda nás a naše deti vybavila radarom, ktorý citlivo signalizuje zmenu v dianí na vedomej i na podvedomej úrovni. Takto vzniká rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a počuje a tým, čo cíti svojim radarom.

Sú situácie, kedy mu budete hovoriť, že to tak nie je ... „Nie, nie som nahnevaná, nič ma netrápi“, alebo: „Neboj sa, ani ja sa nebojím“, alebo: „My sme sa s ockom nehádali ...“. Rozdiel medzi vaším vonkajším správaním a vnútorným prežívaním, deti cítia a zneisťuje ich. Okrem toho, deti majú prirodzenú schopnosť rodičom dôverovať a veria všetkému, čo im poviete. Naučíte ich veriť slovám.

Deti prestávajú dôverovať sebe a svojmu cíteniu. Prestávajú vnímať rozdiel v tom, čo vidia a čo cítia. Zakrpatejú im tykadlá a mozog znecitlivie voči druhej skrytej realite. Uvedomte si, že aj ten psík vie rozlíšiť nebezpečných ľudí a bude na nich divo brechať. Táto „zvieracia inštinktívna časť mozgu“ u dieťaťa zakrpatieva.

A potom, raz príde do parku neznámy človek, možno pedofil a bude rozdávať sladkosti a bude sa s vaším dieťaťom pekne rozprávať a ono bude veriť jeho slovám. A k tomu ešte sladkosti. Čo asi dieťa urobí? Alebo príde niekto, kto mu ponúkne drink a v ňom možno aj drogu a vaše dieťa to nebude intuitívne vnímať. Môže sa stať, vaše dieťa ako teenager pôjde podvečer domov parkom a svoj inštinkt, ktorý mu možno hovorí „nechoď tadiaľ“ už nevie počúvať a skutočne sa tam môže niečo stať. A neskôr, môžu prísť mnohé životné situácie, ktoré zvonku budú vyzerať krásne , môžu to byť rôzne sľuby o láske, o zamestnaní v zahraničí, o finančnom zisku. Sú to slová, ktorým sa naučil veriť a nevie situácie kontrolovať svojim vnútorným radarom.

Čo všetko cítia deti svojim radarom: