Život budúcej mamičky naberá nový rozmer a netýka sa to len telesných proporcií. Zrazu sa začnú vynárať prekvapivo príjemné aspekty!

Mesiace splnených želaní

Odkedy sa dozvedel, že bude otcom, zrazu je ochotný vstať o piatej ráno a priniesť ti zázvorový čaj do postele, aby ti nebolo zle, keď sa o hodinu preberieš. Uteká po zákusky a cestou kúpi aj zavárané uhorky, nech je tvojim chutiam učinené zadosť. Chápavo si vypočuje všetky tvoje nápady aj obavy. A večer, keď je ako vždy už úplne mŕtvy, pozbiera posledné zvyšky síl a pomasíruje ti chrbát či opuchnuté nohy.

Si hviezda spoločnosti

Všade, kam prídeš, sa ľudia na teba usmejú, prihovárajú sa ti aj kolegovia, ktorí dovtedy ledva odzdravili a žiadne stretnutie nesprevádza trápne mlčanie, lebo tvoj stav poskytuje množstvo konverzačných príležitostí. Všetci chcú vedieť, ako sa cítiš, ako sa má bábätko, kedy to bude, čo to bude…

Čistá hlava, jasná myseľ

Kedysi som s mužom zvykla žartovať, že radšej porodiť, ako ísť k zubárovi. A tak mám namiesto ošetreného (ale udržiavaného 😀) chrupu štyri krásne deti.

Už desiaty rok som mama na plný úväzok a materstvo je pre mňa školou života, kde každý môj krok sledujú štyri páry očí, ktoré ma naučili, že...

1. Ak stíhaš vypiť rannú kávu doobeda, je to znamenie, že si máš dať ešte jednu
2. Aj prsia A+ dokážu zázraky 😀
3. Štyri deti sú samostatnejšie ako 1, opačne to bohužiaľ neplatí
4. Ak tlačíš v potravinách plný košík s jedlom, nechystáš sa na koniec sveta, len ide víkend 
5. Ak zvládneš obliecť v zime (!) škôlkara,  mladšie dieťa a novorodenca,dokážeš všetko na svete!
6. Nakupovať (čokoľvek) s deťmi v istom veku je ako vypustiť výbeh goríl do voľnej prírody
7. Neexistujú zlé deti, len málo kreatívni rodičia
8. Najmilšie dieťa je spiace dieťa 😀
9. Pani učiteľky v škôlke oslovuješ krstným menom, keďže tam chodí už tvoje tretie dieťa 😀
10. S otcom tvojich detí sa vzájomne dopĺňate: Ty v noci kojíš, pretože on nemôže a on v noci spí, pretože ty nemôžeš 

Ako voda. Tak ubehol ďalší týždeň. A čo sa dozviete, ak budete čítať ďalej? Napríklad to, aké životné priority má ten-ktorý vek, ako chutia mravce či ako rýchlo uvariť obed 🙂 Prajem príjemný čas.

• Malá chcela nový koberec do izby. Keď som váhala, zabodla do mňa tie svoje veľké oči a zahlásila:
  „Mamka, neschudla si náhodou?“
  Polka obchodu sa hihúňala 🙂 ... PS: Koberec sme kúpili.

• Včera večer sa pýtam chlopa:
  „Dal si, prosím ťa, to navarené do chladničky? Lebo ja som zabudla.“
  Odpoveď: „Áno dal.“
  Dnes hľadám hľadám... a kde som to našla? V rúre!!!

• No a čooo, že je poool druhej, tato mi doniesol darček a ja ho musím rozbaliť ešte dnes! To dieťa má senzor ako straka!

• Naša malá bublinka gratuluje ráno ockovi k meninám a podáva mu croasant.
  Tatko: „Jéj ďakujem, to si mi kúpila?“
  Dcérka: „Nie, našla som v škôlke na zemi.“

• Sniežik sa nám chumelííí:

Od ohlásenia veľaváženej návštevy ubehli dva dni a my sme ich strávili upratovaním. Vrag sa ubezpečoval o priebehu príprav sústavnými telefonátmi a dával inštrukcie typu: „Utrite prach aj za pianinom, Dragica je zvedavé žieňa!“ Tomi razantne odmietol s odôvodnením, že ak Broskynka nie je Herkulesova dcéra, klavír neodsunie a chuchvalce neuvidí. Lenivý Dalmatínec sa však predsa nevyhol pulírovaniu okien ani umývaniu dlážok. Aby pani všetečná nepovedala, aj záves do kuchyne som nový zohnala. 😀  

V ruskom obchode som kúpila polievku v pohári (rozriediš vodou, zohreješ a mmmm - ako od babičky 😀) a hlavné jedlo bola ryža s kuraťom. Šalát robil Tomi. O pečenie som sa ani nepokúšala, odbehla som do cukrárne a vybrala najdokonalejšie kúsky. Veď čo je na tom, ak nebude koláč domáci? Lenže vragove inštrukcie boli jasné: „Pekne to naservíruješ na tanieriky a že si ich nepiekla ty, nepriznáš, ani keby ťa mučili!“ Ale barba... „Nie. Nemusí každá návšteva vedieť, že máš obe ruky ľavé.“ (No počkaj, toto si vyžereš! 😀)

Keď bolo občerstvenie hotové, v obývačke som prestrela najzánovnejší obrus 😀, vytiahla slávnostný set, zapálila vonnú sviečku a čakali sme.  Na chrbte ma škrabkalo sťahovacie tielko, no vrag zavelil „obliecť sa čo najreprezentatívnejšie“, tak sa šunky museli potlačiť. Presne na obed párik zvonil pri dverách. Svokrík tam stál vystretý, sťaby zhltol pravítko a sladučkým hláskom nám predstavoval svoju vyvolenú.  Pani, vkusne navoňaná, pekne namaľovaná a s očividne drahými šperkami, ma chytila za ramená a pobozkala na každé líce, ako dobré balkánske obyčaje kážu. Mala nefejkový kostým z fajnového materiálu a mňa chytilo podozrenie, že čaro, ktoré na nej vrag vidí, spočíva v jej peňaženke.  Musela som sa usmiať, keď som si spomenula na jeho výhražné „...Boh vás zavaruj sa prerieknuť a povedať jej Broskyňa!“ 

Po krátkom uvítaní poprosila Tomicu, či by ju nemohol previesť našim príbytkom. A vtedy prišiel „jeho“ veľký okamih. Oteplúch na pánske prirodzenie, dávnejšie na Koníku vydražený a nikdy nepoužitý, sa nám mesiace povaľoval  po byte a čakal na svoj čas. Keď som nakazovala Tomimu, aby ho odložil z radiátora v chodbe, ani vo sne by mi nenapadlo, že ho uviaže pod čajovú poličku v kuchyni 😀  A tento detail, pri všetkom tom upratovaní, úplne unikol mojej pozornosti.  Dragicinej nie 😀 Visiaca rekvizita vyvolala záujem okamžite.  „Oh, aká zvláštna rukavička“ 😀 😀 😀 "Viete, to je vlastne chňapka..." (na veľmi dlhé tenké prsty a guľatý palec 😀). S trápnym pocitom som pratala hostí do obývačky 😀.

Vrag sa slávnostne prežehnal a pustili sme sa do polievky. Hoci by zvyčajne jeho decibely mľaskania mohli konkurovať koncertu metalovej kapely, teraz jedol ako pravý gentleman. Broskynka všetko chválila, no najviac bola unesená z koláčov. „Ste znamenitá pekárka!“ Ech, no ďakujem. Zapáčili sa jej aj malé oranžové šáločky z pravého porcelánu. Dostala som ich už dávno, no keďže som ich vyťahovala z krabičky raz za uhorský rok, stále žiarili novotou.  „Náááádhernýýý porcelán, pani domáca, veľmi vkusný. Určite vás stál majetok?“ Netuším, bol to svadobný dar." Tomi, ktorý bol dovtedy väčšinou ticho, ma zaskočil otázkou: „Vážne, nepamätám si, kto nám ich priniesol?“ "Vieš, to som dostala ešte k prvému sobášu..." (Keby mohol svokor pohľadom vraždiť, moje bezduché telo by sa v tom okamihu sklátilo ako po Avada Kedavre 😀).

Po kávičke a ďalšom chválení mojich pekárskych zručností si pani Dragica zatúžila pozrieť s nami nejaké domáce video, najlepšie zo svadby, tej najnovšej (ako nezabudla podotknúť 😀). Nech vraj vidí, ako vie Ivo tancovať. Žiaľ, takýto kúsok nevlastníme. „A prečo???“ Po pravde, prvý raz som mala, no videli sme ho všeho-všudy dvakrát a odvtedy zapadalo prachom. Keď som teda organizovala nevestovské repete, vyhodnotila som kameramana ako zbytočnosť. Nechcela som však týmto vysvetlením dráždiť v svokrovi driemajúceho Voldemorta, tak som len sucho skonštatovala, že ani sama neviem 😀  

Čo všetko obnáša práca kuriéra, ako sa počíta do nekonečna, čo sa stane, ak je človek lenivý zažať si svetlo... všetko sa dozviete v prvom tohoročnom Týždni 🙂

• Bolo mi podozrivé, s akým záujmom ma manžel sleduje, keď Emke robím chvost. Spýtavo na neho pozriem a on že: „To sa robí takto? Ja najskôr dávam pukačky.“

• Deň pred Vianocami mi 6 ročná dcérka s úsmevom oznámila: „Mami, ja som zabalila darček so zatvorenými očami.“ Ja: „A nebolo by lepšie vidieť, či to dobre balíš?“ Malá, úplne vážne: „Nie, lebo je to pre mňa - môj osobný darček a to nesmiem vidieť!“

• Konečne normálna pračka, ktorá mi nežerie ponožky, ale zarába:

• Mohol dať muž pri upratovaní vecí do skrine našej 9 ročnej dcéry moje nohavičky? Mohol!
  Mohla si ich obliecť na seba? Mohla!
  Po chvíli prišla za mnou, že sú jej nejaké veľké nohavičky, či náhodou neschudla...

• Chudák môj manžel! Práve sa napil z pohára, v ktorom Tomáškovi dezinfikujem strojček. No môžem ja za to, že je lenivý si svetlo zažať?

Na záver roka ešte rýchlo, aspoň kratulinko, na rozlúčku so starým rokom 🙂

• Malú (4 r.) dnes dávam na WC a ona kričí švagrinke:
  „O chvíľočku prídem!“
  Potom na mňa pozerá a hovorí: „Mami, hovorila som pravdu, že o chvíľu prídem. Vieš, to takým trošku cudzím ľudom nemôžem povedať, že idem čúrať!“

• Dnes som pri príprave obeda chcela umyť použitý hrniec. Po piatich minútach umývania sa čudujem, prečo mi tá jar vôbec nepení a hrniec je stále mastný. Až po hodnej chvíli som prišla na to, že ho umývam olivovým olejom.

• Túto noc mal službu ocko. Len by ma zaujímalo, čím nahneval Matildu, keď sa rozhodla zbúrať pol postieľky:

• Opravuje podvozok:

Áno, málo, viem, polepším sa... 🙂

Vianoce sú sviatkom radosti, ale každá mamina vám povie, že aj poriadnou skúškou pevnosti nervov. Netreba nič hovoriť, stačí si pozrieť toto video a aj ten, kto nemal žiaden kontakt s malým deckom pochopí, že čas vianočný je čas náročný.

No a keď deti vyrastú a človek na to zabudne, tak si povie: Čo keby sme si kúpili mačičku? 

via GIPHY

Blíži sa polnoc, konečne popratané, môžem si kľudne ľahnúť do postele. Som spokojná. Zajtra nás čaká vyšetrenie, to bude zase plaču. Syndróm bieleho plášťa u nás funguje dokonale.

Zaspali sme. No super, máme 30 minút, aby sme sa s dcérkou obliekli a dostavili na vyšetrenie k lekárke. "Mami, hami!" Jasné Zuzka, už to bude. O chvíľku dcérka nakojená a ja utekám do kúpeľne. Nestihnem spláchnuť,  keď vo dverách sa malá objaví a kričí: "Kaki" a ukazuje na plienku. Paráda, v rýchlosti si umývam ruky a utekám za ňou. Malá si stihla už sama vyzliecť overal, keďže je na zips. Super, ušetrila som minútu času. Prebalená a už oblečená teraz čaká na mňa.

Obliekam sa rýchlo, čas letí ako šialený. Nestíham registrovať, keď mi malá z obývačky kričí: "Voda, moké, oliala!" Môžem prezliekať znova. Podávam malej princezné, nech sa trochu zahrá, pokým ju oblečiem. Princezná putuje naspäť ku mne: "Čevená," odpovedá mi Zuzanka. Opravujem ju: "Ružová." Malá pozrie na mňa: "Pink?" Pozeranie anglických rozprávok má svoje čaro. 

Pozerám na hodinky, prešlo 15 minút, najvyšší čas rýchlo sa obuť a ísť von. Nestíham sa začesať, tak vlasy aspoň zopnem do gumičky. To som mala ešte v pláne si ich ráno umyť. Ešte šál, čiapku a môžeme vyraziť. Som hrdá na seba, ako rýchlo sme sa dostali von a ešte máme 5 minút. Ideme dole a počítame schody. Zuzanka počíta so mnou: "Jeden, da, ti, štyji, päť."

Plaším, tlačím kočík, celá spotená, unavená, zadýchaná, ledva chytám dych. Natešená stláčam kľúčku na čakárni. Hurá, meškáme len 8 minút, nie je to až také zlé. Sadám na stoličku a Zuzanka: "Mami, juky, dole." Áno Zuzka moja, už to bude. Vyberám lásku z kočíka a dávam ju na zem. Pripravím si kartičku poistenca, rozopnem sa, pozriem sa na seba a naspäť sa zapínam. V tej rýchlosti mi ostal pyžamový vrch na sebe. Nevadí, nie je to také hrozné, vydržím byť vo vetrovke. Stále mám pocit, že niečo som zabudla. Nie, nie, všetko mám... Naozaj mám?

Mala som si ráno len vlasy umyť, nestihla som. Zuby? Fúha, ani tie som nestihla vyčistiť, zato Zuzanka si stihla vyčistiť aj za mňa. Horšie veci sa stávajú, čo už. Hovorím si: "Jani, kľud, zhlboka sa nadýchni, vydýchni, nič sa nedeje." Ešte si ponaťahujem krk, hlavu, oči sa mi dostanú na moje topánky. To už nevydržím a začnem sa smiať... Čo smiať, rehotať. Rehocem sa s celej duše. V tej rýchlosti som si obula rôzne topánky, jedna čierna zateplená topánka moja, druhá čierna botaska manželova. Keďže máme rovnakú veľkosť obuvi, nič ma netlačilo, len mi na jednu nohu bolo chladnejšie, čomu som nepripisovala veľký význam. 

Milé moje, premilené, dievčence. Prudko sa zvianočnieva, koledy vyhrávajú, obchody sú na prasknutie... podľahli sme aj my doma a hecli sme sa. Jeden vetchý a krivý, vyrobený spoločne, je už aj u nás:

...a tým chcem povedať to, že hecnite sa aj vy a ukážte ostatným, že stromček môže byť fakt ozdoba bytu. Pochváľte sa tu, podeľte so svojím dielom. Tak napríklad to môže byť #nas_stromcek

Nuž, ale poďme k veci, nech sa páči 🙂

• Moji rodičia u nás na návšteve, prišla aj svokra... Sedíme, stalo sami osudným, že ťukám do telefónu pri návšteve. Päťročný syn sa ma pýta, komu píšem a ja žartovne, že frajerovi. A to decko sa ma smrteľne vážne, pred všetkými, opýtalo:
  „A to máš toho istého frajera, čo si mala, keď si robila na kúpalisku, alebo už máš nového?“
  ...prepadla som sa pod zem, podotýkam, že som odkedy som vydatá, frajera som fakt nemala! 😀

• Tento rok okná umývať nebudem:

• Keď bol prváčik čítal v čítanke o sove: „Hu mínus hu mínus huhu.“
  To mínus boli pomlčky: Hu-hu-huhu...

Obyčajné piatkové ráno. Obriadim deti, seba, ale keďže sa chystám do mesta „ŽIŤ“ - rozumej idem na krv a do banky niečo vybaviť, tak sa chystám aj namaľovať. Pri troch hurikánoch menší problém ale s rozumnou organizáciou sa to dá.

Na Eli sa vyškieram, robím opičky len aby drobec nezačal plakať.
Teuško ma dovolené robiť inventúru v spodnom šuflíku so svojím oblečením. Takže vyhádže všetko to, čo sa mu nepáči, poroznáša po celom dome a to pekné si podľa uváženia poskladá späť do šuflíka. Zábava na takú polhodinku.
No a najstaršej som dala do ruky kefu, nech ma češe. Výborne, namaľovala som si tvár na svoj zúbožený ksicht a čakáme na mamu.

Keď prišla, beriem Ušku za rúčku a ideme do škôlky. Už cítim vietor vo vlasoch a závan „slobody“, tak spolu oduševnene obdivujeme každý kamienok, zdravíme všetkých psov a učíme sa nové farby, čím pozabudnem na čas... Klasická nestíhačka. V škôlke šupnem na topánky návleky, aby som im to tam nezablatila, prezlečiem piškotku, strčím ju do triedy a letím na autobus.

Po ceste na mňa pískajú roboši a ukazujú palec hore. „Nooooo Renáta, ešte nie si na zahodenie!“ Škerím sa ako na udeľovaní Oscarov a pyšná na seba nastúpim do plného autobusu. Ľudia sa na mňa dívajú, usmievajú a kyvkajú hlavou. Vypínam hruď v opare blaženosti, aká som hviezda, a rozdávam úsmevy na všetky strany.

Konečne moja zastávka, vystupujem a na to milý pán šofér: "Ale panička, to ste nemuseli. Blato sa tu ešte nanosí a ja to večer pozmývam. A kde ste kúpili tie sponečky? Aj dcéra také chce.“

Tak milé dámy, ja som celú tú cestu v autobuse mala na topánkach návleky zo škôlky (červené!) a vo vlasoch sponky (5 kusov) My little pony aj s farebnými stužkami, čo majú tie kone namiesto chvosta. Ešteže tam nebol nikto známy. Dúfam.

Časy sa menia bleskovou rýchlosťou a dobe internetovej sa prispôsobili aj ľudové múdrosti. 

• Kto sa veľa pýta, málo googli.
• Spam nechodí po horách, ale v e-mailoch.
• Kam Facebook nemôže, nastrčí Like button.
• Každý chvíľku ťahá torrent.
• Všechno padá, čo software má.
• Čo môžeš twitnúť dnes neodkladaj na zajtra.
• Tak dlho sa chodí s Acerom do práce, pokým mu veko neodpadne.
• Čo na srdci, to na Facebooku.
• Všade dobre, ale s WiFi najlepšie.
• Kto chce kam, nabúra sa tam.
• Dvakrát zálohuj a raz formátuj!
• Domov je tam, kde je wifi.
• Koľko máš účtov na sociálnych sieťach, toľkokrát si človekom.
• Prišiel, videl, vyfotil a zdieľal...

Vitajte dievčatá, spravte si pohodlie a zabavte sa 🙂

• Držala som malú na rukách a dáko sa „rozmáchla“ a capla mi po hube... Ešte nikdy som nevidela svokru tak šťastne vysmiatu. Vnučka jej splnila tajné sny a túžby!

• Krstný má dva mobily - jeden bol v obývačke, druhý v pracovni. Hľadal ten, čo bol v pracovni, tak sa prezvonil tým prvým. Keď ho našiel, potešil sa, že mu niekto zavolal. Tak vola späť, počuje prvý mobil, dobehne za ním a neprijatý hovor z nového... Takto sa chvíľku navzájom prezváňal, až s plačom sme ho zastavili, vyzeral zúfalo, nie a nie sa dovolať!

• Rozkázal si vodu, cumlík a zakryť, že ide búvať. Veď prečo nie? Parapetná doska je super miesto:

• Aká bola najväčšia „hovadina,“ pre ktorú dostali vaše deti hysák? Pohľad na to, čo sa deje v hlávkach našich detí a pre nás je to nepochopiteľné:
  
  - zle rozkrojený chleba/toast,
  
  - brat ide pred ňou a ona „nič nevidí,“
  
   - že som uvarila horúci puding,
   
  - išli sme do dm-ky kúpiť bábätku plienky. Starší začal revať, že mu nechcem kúpiť kapsule Ariel,
  
   - chcel sa ísť večer v pyžame prechádzať po vonku,
  
   - starší preto, že má „tvrdú posteľ,“ presne jeden deň v roku, mladšia preto, lebo som jej nedovolila hádzať loptu do najmladšej,
  
   - že som prepla z kriminálky na rozprávky, že som jej nakrájala jablko na mesiačiky, že nemôže ležať vo vani, keď už nemá vodu,
  
   - lebo Anna a Elsa nechodia do škôlky a ona musí,
  
   - lebo chce žemľu, ale mame iba chleba (alebo naopak),
  
   - keď som synovi nasadila čiapku pod nesprávnym uhlom - iným, ako si predstavoval,
  
   - lebo tato odrezal z parenice priečne a nie vodorovne,
  
   - lebo mu nechcem dovoliť hrať sa s hrnčekom plným kávy,
  
   - na prechode pre chodcov v polovici spozoroval, že nás pustilo červené auto, ale on chcel, aby tam stálo zelené,
  
   - večer pri zaspávaní, že chce spať na strope tak, aby nespadol dole,
  
   - keď chcel ocikať na prechádzke kvietok a nedalo sa mu cikať,
  
   - lebo ju tlačia silonky a vlasy v čiapke,
  
   - lebo je sobota a on chce ísť do škôlky... a v pondelok, lebo on do škôlky chodiť nechce,
  
   - že je rožok zahnutý a nie rovný,
  
   - keď vedie cesta mierne hore kopcom, tak chce cesty iba rovné,
  
   - lebo sa neprepchá cez zábradlie mosta, aby spadla do potoka, lebo jej chcem ošúpať banán, lebo nemôže vypnúť práčku uprostred cyklu,
  
   - keď nám napadlo asi 1 cm snehu a si chcel ráno do škôlky zobrať lyže, lebo sa budú učiť lyžovať,
  
  -  lebo si obliala svoje obľúbene kvietkované šaty a nedovolila som jej, aby si vliezla do sušičky... (nechcela si ich vyzliecť a chcela sa trochu povrtieť v sušičke, aby šatky uschli priamo na nej),
  
   - minule hysák pre obchodom, že ona chce ísť hopá na ručičky - 7 rokov a 30 kilo živej váhy...

• Dnes Sofia:
  „Strč prst skrz krt.“
  ... chudák krt 🙂

Nedávno som bola v škole po syna a keď som vchádzala do triedy, videla som situáciu, ktorú tak dôverne poznám. Vychovávateľka naháňala Jakuba, aby si odložil veci do tašky a len čo ma uvidela vo dverách, začala sa sťažovať, že ju nepočúva. Vždy, keď mu niečo káže, tak to neurobí a že sa to opakuje pravidelne.

Rozpovedala mi príklad:

"Jakubko odlož si fľašu do tašky," poprosí ho vychovávateľka.

Kubko vzal fľašu, odniesol ju k najbližšiemu stolu a tam ju nechal.

"Jakubko, ale odlož si tú fľašu do tašky," rozkáže mu vychovávateľka.

Jakub zasa vzal fľašu a preniesol ju o kus bližšie k taške, ale znova jeho pozornosť upútalo niečo iné a tak ju nechal, kde bol, a šiel sa hrať.

„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.

„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.

Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!

Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.

Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor.  Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“.  Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂

A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica.  Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.  

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

Na materskej tretím rokom
cítim sa byť už otrokom.­
Každé ráno pripravená,
že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím,
že to bol deň zas ten istý:

Plienky, hračky, kašičky
a dve zlaté detičky.

Starší o pol šiestej vstáva,
pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí,
ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko,
veľa roboty má tatko.
Mamička má času more,
pozri sa, už vstala hore!"­
Ja strapatá, pomalá,
nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať,
iba cicík cumľovať.

Manžel zdrhá: "Láska idem.
Navar niečo, hladný prídem!"­
Tak bez seba od radosti,­
začnem plniť povinnosti.

V ruke nočník, v druhej plienka:­
"Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď,
malého prebalím hneď."

Tvár umytá, zúbky čisté,
musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne,­
cestou otvárajú skrine.

Šaty, šperky, knihy, spreje,
zrazu nič na mieste nie je.
Dve stoličky, podbradníky,
k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť,
pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli
a čajík vraj strašne páli.

Po raňajkách hrôza čistá,
na vychádzku oboch chystám.
Obliekaciu vojnu zvediem
a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti,
nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy,
pos... sa až pod pazuchy!

Druhý pokus upotená,
zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam,
"Kam ich dneska zobrať?" hútam.

"Už viem, k rieke pri kačičky,
to je ten raj pre detičky!"
Ubieha nám rýchlo cesta,
na sedačkách divo vreštia.
O hračku sa naťahujú,
zvyšných dvesto ignorujú.

V parku je to čistý des,
holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá
môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí,
do jazera by hneď skočil.

Z kočíka sa rev ozýva,
celý park sa na nás díva.
Malý mi chce zvestovať,
že ho musím pestovať.

Na rukách ho teda vláčim,
ťahám tašku,kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam,
nech nespadne na preliezkach.

Keď lavičku voľnú zbadám,
od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky,
vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky,
veď majú hlad veliký.

Po desiatich minútach,
dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí,
výlet sa ku koncu chýli."

Cestou domov - radosť veľká,
zaspia obe strašidielka.
Do postieľok ich vyklopím,
varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny,
varím zo dve hodiny.

Priebežne periem a suším,
upratať nestihnem, tuším.
A hľa - už sú krpci hore,
musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia,
snáď len požiar nezaložia.

Vo dverách sa manžel zjaví:
"Hotový som" smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru,

Kým papá ja kŕmim deti,
umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím,
že po chvíľke kľudu bažím.
Chápavo mi hlavou kýva,
do novín sa pritom díva.

Vytratí sa nenápadne,
na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať,
počujem ho z gauča chrápať.

Chalanov do vane súrim,
"Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia,
do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú)
chcú sa hrať a kukať telku.
O polnoci, chvalabohu
nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička
a kamoška žehlička.

O pol druhej zbitá líham,
vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen,

NECH PREŽIJEM ĎALŠÍ DEŇ! 🙂