Škola zvierat

Dr. George H. Reavis

Jedného dňa sa zvieratá rozhodli, že sa musia nejakým hrdinským činom vysporiadať s problémami, ktoré so sebou nesie „nová doba“, a zorganizovali školu.

Zaviedli osnovy pozostávajúce z behania, lezenia, plávania a lietania. Aby bolo možné osnovy lepšie presadiť, všetky zvieratá preberali všetky disciplíny.

Kačka bola výborná na hodinách plávania, dokonca lepšia ako jej inštruktor, v lietaní však iba prospela a v behu na tom bola veľmi zle.

Pretože behala skutočne veľmi pomaly, zostávala po škole a zanechala plávanie, aby sa mohla cvičiť v behu. To pokračovalo tak dlho, až si ošúchala nohy a stal sa z nej len priemerný plavec. Priemer bol však pre školu prijateľný, a tak si s tým nikto okrem kačky hlavu nelámal.

Keď som vyšla von a zamykala dvere po záverečnej, zboku ku mne pristupoval Joel svojimi pokojnými krokmi. Jednu ruku mal skrytú za chrbtom a oči mu hrali veselými plamienkami. Do podbruška sa mi vrátili moje známe motýle. Zastavil sa blízko mojej tváre a jemne mi pošepol:

"Zavri oči." jeho hlas bol zahalený tajomstvom. Poslúchla som. Pocítila som na líci a krku jemný a mäkký dotyk. Usmiala som sa a jemne pohla viečkami. Zaplavila ma veľká túžba zistiť, čo to je. "Milujem ťa, moja jasmínová princezná." jeho dych som cítila blízko svojich pier. Jemne sa ma nimi dotkol a potom si so mnou preplietol prsty. Opäť som sa usmiala. Srdce mi divoko bilo. Otvorila som oči a v jeho rukách som uvidela malý jasmínový kvet. S láskou v očiach mi ho zasunul do vlasov za ucho. Zachvela som sa, keď som pocítila jeho ľahký dotyk na krku. Usmial sa a chvíľu na mňa mlčky pozeral. Potom sa otočil a spoločne sme nasadli do auta. Po chvíli jazdy som zistila, že neodbočil tam, kadiaľ sa ide do nášho domu. Zmätene som sa na neho zahľadela. Tajomne sa usmial.

"Kam ideme?" spýtala som sa zvedavo. Opäť sa usmial.

"Čoskoro sa dozvieš." povedal tichým hlasom. Nervózne som sa pohmýrila na sedačke. Pobavene skrýval úsmev. Snažila som sa sústrediť na cestu. Zvedavosť však bola omnoho silnejšia ako snaha koncentrovať sa. Opäť som sa pozrela na Joela. Sústredene hľadel dopredu a stále mlčal. S úsmevom som pokrútila hlavou. Čo si to na mňa zase prichystal? Odbočil na malú, skrytú cestičku. Pred nami sa zjavil obrovský sklad. Nechápavo som sa naň zahľadela. Keď zastavil, chvíľu sa naň pozeral a potom sa otočil ku mne. Jeho oči žiarili spokojnosťou. Vystúpil von, podišiel k mojim dverám a počkal, kým vystúpim. Potom si so mnou preplietol prsty a viedol ma k dverám skladu. Vytiahol si kľúče a odomkol dvere. Na chvíľku sa otočil mojim smerom a zamilovane sa na mňa usmial. Opätovala som mu úsmev. Pomohol mi vojsť dnu a zavrel dvere. Bola tam veľká tma. 

"Niekedy stačí chvíľu vyčkať a tá tma, ktorá sa ti zdá taká hrôzostrašná, sa zmení na niečo neočakávane krásne." zaznel jeho pokojný hlas. Prešli mnou zimomriavky. Vyhľadal vypínač na stene a keď sa všetko rozsvietilo, pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyrazil dych. Okolo mňa sa vynorilo obrovské množstvo rôznofarebných kvetov a nad nimi poletovali motýle rôznych veľkostí. Do srdca mi vrazil úžas. Nemo som stála a rozhliadala sa dookola. Joel ma pustil a pomalými krokmi odišiel do stredu. Stále som sa nevedela vynadívať na tú nádheru. Hlboko som sa nadýchla a ucítila nádhernú kvetinovú vôňu. Vystrela som ruky a veselo sa zatočila. Zrazu sa rozoznela jemná, tichá melódia. Usmiala som sa. Cítila som sa ako v raji. Pristúpila som ku zhluku rôznofarebných ruží a sklonila sa k nim. Ich farebnosť mi ťahala oči. Modrá, žltá, červená, ružová, biela.... Vyzeralo to ako pestrofarebná dúha. Vystrela som prsty a jemne ich pohladila. Zrazu mi na ukazovák sadol jeden z motýľov. Do srdca mi vošla radosť. Pomaly som otočila hlavu k Joelovi a usmiala sa. Zamilovane ma skúmal a trpezlivo vyčkával s rukami vo vreckách. Usmial sa tak, že sa mu na lícach zjavili moje milované jamky. Zrazu priletel ďalší motýľ a usadil sa na kvete, ktorý som mala za uchom. Nadšene som sa nadýchla a zahryzla sa do spodnej pery. Pomaly som vstala. Jeden z motýľov odletel. Joel sa pomalými krokmi začal ku mne približovať. Zastal kúsok odo mňa a vážne si ma prehliadal. Potom sa mu kútik jemne posunul dohora. Zaplavila ma horúčava. Otočila som pohľad a zamilovane sa rozhliadala dookola. Priblížil sa ešte bližšie. Náhle ma po líci pohladilo motýlie krídlo. Motýľ odletel na druhú stranu. Zaujato som sa pozerala za ním. Joelova tvár zastala pri mojej. Otočila som sa k nemu. S nežným úsmevom ma hladil očami.

"Si nádherná." pošepol mi a pobozkal ma na líce, kde som pocítila motýlí dotyk. Potom jemne perami prešiel cez moju sánku na kľúčnu kosť. Sladko ma pobozkal. Striasla som sa.

Do práce som prišla ako prvá. Keď som otvorila dvere zazvonil mi telefón. Bola to Anetka. Chcela mi oznámiť, že dnes nepríde do práce, lebo sa necíti dobre. Ubezpečila som ju, že je to v poriadku a nech si hlavne oddýchne. O pár minút nato, ako som položila kabelku a prehliadala si, čo by som mohla urobiť dnes ako prvé, vošla dnu poštárka. Ako vždy s krásnym žiarivým úsmevom. Ihneď som sa usmiala tiež. 

"Dobré ráno, tak, čo tu dnes pre nás máte?" spýtala som sa s dobrou náladou.

"Dnes iba jednu obálku. Je to zvláštne, ale je na nej len adresa knižnice a vaše meno." povedala s prekvapeným pohľadom a podala mi obálku do ruky. Skúmavo som si ju prehliadala z obidvoch strán. 

"Ďakujem." povedala som zamyslene. Poštárka sa rozlúčila a odišla. Sadla som si na stoličku a ešte raz preskúmala záhadnú obálku. Vzala som si nožnice z kancelárskeho pohárika, ktorý sme mali na stole a opatrne ju prestrihla. Nazrela som dnu a vytiahla biely papier poskladaný napoly. Keď som ho roztvorila prešla mnou hrôza.

ČOSKORO SA TI BUDE DÝCHAŤ OMNOHO ŤAŽŠIE 

Do žalúdka sa mi vkradla nevoľnosť. Odhodila som list na stôl a vystrašene sa rozhliadala dookola. Celé moje vnútro sa roztriaslo. S trasúcimi sa rukami som začala prehliadať kabelku a snažila sa nájsť svoj mobil. Keď som ho konečne vytiahla, rýchlo som vytočila Joelove číslo. To bolo prvé, čo ma napadlo. Srdce mi šialene bilo strachom a nevedela som sa žiadno upokojiť. Postavila som sa a napäto sa zadívala z okna. Zdvihol pri prvom zazvonení. 

Mnohí odborníci pracujúci s deťmi sa stretávajú s ich vyjadreniami typu: „Načo žijem?“; „Nechcem tu byť“; „Radšej keby som sa nenarodil“. Deti a téma života, o ktorej sa bežne nerozpráva.

Vzťah detí k životu je ovplyvnený predovšetkým vaším postojom k životu a emóciami, ktoré prežívate a prejavujete vo svojom živote.

Aký vzťah majú vaše deti k životu? Učíte ich vnímať život, jeho plynutie, jeho silu, jeho bohatstvo, jeho prekážky? Pomôcť vám môže krásne a symbolické prirovnanie života k rieke, ktorá má dva brehy, tak ako má aj dieťa dvoch rodičov.

Obdobím, kedy si môžeme uvedomiť hodnotu života sú Vianoce. Je to symbolické obdobie narodenia a začiatku života. Dokážu tento moment narodenia vnímať deti v množstve darčekov, ktoré na Vianoce dostávajú.

Potom prichádza jar, ktorá je spojená s prebúdzaním prírody a vždy je spojená s príchodom nového života. To už nie je symbolické – to je skutočné, videné, cítené. Pamätám si rána, keď prišla maminka a priniesla v košíku kuriatka a dala nám ich do postele. Vedela som, že sa už liahnu. Bolo krásne vidieť vytŕčať zobáčik v škrupinke vajíčka, alebo vidieť chumáč srsti a v ňom malé zajačiky, alebo sa zrazu objavila mačka a za ňou ťapkali malé mačiatka.

Časť svojho života sme ako deti so zvieratkami rástli, starali sa o ne, patrili do našej rodiny. Bola som svedkom aj ich smrti, ale na druhý rok sa znovu narodili. Všetky deti sme sa naučili vnímať život i smrť.

Pamätám si na klientku – peknú, štýlovo oblečenú aj napriek tomu, mala vo vzťahoch problémy. Muži ju opúšťali. Jej podvedomie nám poslalo známy obraz porcelánovej figúrky – baletky, ktorá sa točí na jednom mieste. Uvedomila si, že žije život stagnujúcej krásy, chýbala jej spontánnosť, zmyselnosť, hravosť.

Ako byť zmyselnou, zaujímavou, cítiť sa krásne a nie byť iba fyzicky krásna?

Možno by ste mi povedali – v bežnom živote sa to ťažko realizuje. Nech už prežívate akokoľvek zložité obdobie, zastavte sa alebo aspoň spomaľte.

Ak to neurobíte vy, môžu vás zastaviť zdravotné problémy, môžu vás zastaviť deti, ktoré trpia, ak vidia matku unavenú, bezradnú, možno depresívnu alebo si partner nájde ženu plnú ženskej energie, vitality, nadšenia.

INICIATÍVA NA PODPORU VINÁROV: Žijeme v čase, ktorý nie je ľahký pre žiadneho z nás. Medzi nami sú ale aj vinári, ktorých je možné stále podporiť. Je tu mnoho vinárov, ktorí sú veľkí, väčší, stredný, menší.. Máme radi slovenské vína ako mnoho iných ľudí, konzumentov. Nemôžme sa stretávať, akcie nie sú povolené. Ako podporiť vinárov v čase korony? To je otázka! Väčšina vinárov má svoje sociálne siete, ktoré môžte sledovať a získavať informácie priamo od nich o ich vínach, novinkách a podobne. Podporme slovenských vinárov tým, že si zakúpime víno od nášho obľúbeného vinára a vinohradníka. Sám som vinár, vinohradník a someliér. Viem, čo je pracovať vo vinárstve a vinohradníctve. Nie je to jednoduché. Každý z vinárov, ktorí vyrábajú kvalitné vína, žijú v tom, čo ich baví a vyrábajú každú kvapku vína s láskou. Väčšina z nich dáva do toho maximum, aby priniesli na trh to, po čom je veľký dopyt. Momentálne sa u skoro každého vinára nachádzajú novinky vín z roku 2021, ktoré sa ku nám všetkým nemohli dostať v čase pandémie. Preto, podporme ich kúpou vína, ktoré nájdete na ich e-shopoch, vinárstvach a podobne. Kvalita 2021 je na ceste k Vám. Budem rád za každé zdieľanie, je nutné, aby sa to dostalo k čo najviac ľuďom. Podporme spolu slovenských vinárov!

ďakujeme

Rodinné vinárstvo Gembala

Bosými nohami som kráčala po plytkom potôčiku. Jeho dotyk ma príjemne ovlažoval. Vedľa mňa kráčal Joel. Chytil ma za ruku a do očí mu vošli veselé iskričky. Priblížil sa ku mne a nežne ma pobozkal. Srdce mi prekypovalo radosťou a láskou. Slnko zrazu zahalili čierne mraky. Vystrašene som sa otočila nabok a snažila sa očami varovať Joela. Mizol mi však pred očami. Hoci som sa ho snažila zastaviť, nedokázala som to. Pomaly sa hladina zvyšovala a ja som už bola takmer celá vo vode. Trčala mi len hlava. Zdesene som sa snažila nadýchnuť. Keď som sa otočila na druhú stranu, uvidela som zelenú trávu. Zbesilo som sa snažila k nej dostať. Zrazu sa tam objavil Vilo so svojím nechutným pohľadom. Zastala som. Krivo sa uškrnul a prstom mi ukazoval, aby som prišla k nemu. Stiesnene som pokrútila hlavou a otočila sa na druhú stranu. Hladina stále narastala a ja som sa začala topiť. "Odpúšťam ti." ticho som zašepla pod vodou. Náhle voda zmizla a ja som sa ocitla na našej terase. V rukách som držala dieťatko. Nádherného modrookého chlapčeka, ktorý na mňa upieral zamilovaný pohľad. "Tvoj syn, Simeon." zaznel mohutný hlas v priestore. Telo mi zaplavili zimomriavky. Chlapček ma chytil za prst a usmial sa. Do srdca mi vošla obrovská dávka nehy. Zrazu chlapček zmizol. Otočila som sa. Za mnou stál Joel a držal dieťatko vo svojom náručí. Zamilovane som sa na neho usmiala. Jeho pohľad bol naplnený obdivom. Pozeral na dieťatko a nadšene sa usmial. Skúmavo som na neho pozerala. Snažila som sa k nim vystrieť ruku. Joel sa na mňa zoširoka usmial. Podskočilo mi srdce radosťou. Bol to nádherný pohľad. 

Pocítila som jemný dotyk na mojich perách. Usmiala som sa a pomaly otvorila oči. Bol to iba sen, pomyslela som si. Aký skutočný. Ešte teraz som cítila to nadšenie. Joel sa ku mne priblížil a zaujato ma skúmal. 

"Čo sa ti snívalo?" spýtal sa priamo. Tajomne som sa usmiala a sklonila pohľad. Zrazu ma napadla naliehavá otázka. 

"Ako chceš, aby sa volal náš syn?" zodvihla som oči k nemu. Prekvapene zdvihol obočie a skúmavo si ma prehliadol. 

"Nepremýšľal som nad tým. A ty?" veselo sa usmial. Skryla som sa do jeho náručia. Ľahol si na chrbát a ochranársky ma objal okolo pliec. Prstami som hladila jeho hrudník. 

"Čo hovoríš na meno Simeon?" spýtala som sa pokojne. Vzal moju ruku do svojej a priložil si ju k perám. Nežne ju pobozkal. 

Starať sa o svoje zdravie je prirodzené a každý uzná, že aj dôležité. Okrem fyzického zdravia, by sme mali dbať aj na psychické. Nie vždy však vieme, ako na to. 

Ak cítite, že potrebujete povzbudiť v ťažkom rozpoložení, poradiť v otázkach duševného zdravia a pohody, či partnerských vzťahov, nakopnúť  pri osobnostnom rozvoji, pripravili sme pre vás s Mgr. Andrejom Naščákom psychologickú a vzťahovú poradňu.

Všetky vaše otázky sú samozrejme anonymné a zadarmo, ako v každej poradni na Modrom koníku. Vaše otázky pre psychológa a terapeuta môžete pokladať v Psychologickej a vzťahovej poradni.

Krásny deň vám prajeme.

Modrý koník team 💙

Joel ma čakal vonku opretý o dvere auta, keď sme s Anetkou zatvárali. Ticho pozdravil Anetku, pobozkal ju na obe líca a potom ma chytil za ruku. Otvoril mi dvere a rýchlym krokom sa posadil vedľa mňa. Usmieval sa, keď si ma skúmavo prehliadal. Pobavene som uhla pohľadom na obrúčku na jeho prsteníku. Bol to úžasný pocit vedieť, že je odo mňa. Pomaly sa nahol ku mne.

"Si nádherná, moja sladká princezná." jeho nežný hlas mi pošteklil bubienok. Zdvihla som pohľad k nemu a jemne sa usmiala. Jeho pohľad zahorel a potom znežnel. 

"Veď si ma videl ráno. Som stále rovnako oblečená, nič sa na mne nezmenilo." povedala som ticho. Poškriabal sa ukazovákom na brade a pokýval hlavou. 

"V tvojich očiach vidím niečo nové. To, čo tam ráno nebolo." povedal a skúmavo sa mi opäť zahľadel do očí. Usmiala som sa. Bol tak veľmi vnímavý, dokonale vedel čítať v mojich očiach. Náhle sa priblížil k mojim perám a jemne ma pobozkal. Vnútro mi zaplavila vlna horka. Kútik sa mu pohol dohora a odhalil tak moju obľúbenú jamku. Potom zvážnel a naštartoval. Spustilo sa autorádio a zaplavila nás príjemná melódia.

Keď sme prišli k mojim rodičom, Joel otvoril zadné dvere a podal mi kyticu kvetov. Nečakala som to, do rúk si vzal ešte jednu, ktorú plánoval dať mamke. Prekvapoval ma jeho zmysel pre detail. Vždy, keď chcel darovať kyticu mamke, mal  jednu pripravenú aj pre mňa. Zamilovane som ho pobozkala na pery. Nečakal to a takmer mu kvety vypadli z rúk. Pobavene som sa uškrnula. Keď som otvorila dvere, rodičia nás už netrpezlivo očakávali. Joel podal kvety mamke a tá ho rodičovsky objala a pobozkala. Videla som, že to na neho veľmi zapôsobilo. Ako sme vošli do obývačky, začudovala som sa, koľko toho mamka s ockom prichystali. Pripravili hotovú hostinu, čomu sa potešili najmä Joel a Max. Musela som sa smiať, ako dobre si rozumeli, čo sa týkalo jedla. Joelovi sa nakoniec podarilo upokojiť ocka a mamku natoľko, že sa rozhodli súhlasiť s Maxovým návrhom, odísť s ním. Pohladila som Maxa po ruke, on sa na mňa veselo usmial a poďakoval Joelovi. Tešila som sa z času, ktorý sme spolu mali. Cesta bola dohodnutá už o pár dní. Nechcela som sa napĺňať smútkom z ich odchodu. Tešila som sa, že sú tu a môžem s nimi zdieľať svoje šťastie. 

Keď sme neskoro večer vchádzali na príjazdovú cestu k nášmu domu, uvidela som, že sa okolo nášho domu prechádzajú dvaja cudzí muži v oblekoch. Zmätene som sa zamračila a zahľadela sa na Joelovu premýšľajúcu tvár. 

"To bola cesta ako mať internetové spojenie so svojou dušou" 

Pred stresmi, ktoré zažívali, a nebolo ich málo, nemohli uniknúť. Nebola televízia, motivačná literatúra, počítače a nemohli ich liečiť liekmi. Bolesť prežívali v tichu, museli s ňou byť, vyplakať ju a vymodliť, čo je určitý spôsob meditácie.

Tkanie, vyšívanie, šitie, pletenie bol ich relax. Žili viac vonku, užili si viac slnka, nebáli sa dažďa. Hnev a zlosť odreagovali fyzickou prácou – kosili, rúbali, orali, starali sa o dobytok.

Potom prišla generácia zažívajúca rozmach medicíny, všetko je uľahčené predovšetkým liekmi a človek sa nemusí zaoberať sebou – čo zmeniť, čo riešiť. Na internete  sú rady a odporúčania skoro na všetko.

Ráno som sa zobudila trošku skôr, ako včera. Joel mal otvorené oči a s hlavou opretou o ruku ma zamilovane pozoroval. Usmiala som sa. Jeho oči sa zablysli a tvár zažiarila. 

"Dobré ráno, moja krásna." priblížil sa ku mne a pobozkal ma do vlasov. Nadýchla som sa a pretrela si oči, aby som sa prebrala. 

"Aké krásne ráno, keď môžem vidieť tvoje veselé oči." usmiala som sa a otočila sa celá jeho smerom. Usmial sa tak, že sa mu zjavili jamky na lícach. Potom mi nežne priložil dlaň na moje. Do srdca mi vošla obrovská neha a láska. Toto je skvelý pokrm pre môjho ducha, pomyslela som si. 

"Čo by si chcela dnes robiť?" spýtal sa veselo. 

"Potrebujem ísť do práce a potom som sa ťa chcela spýtať, či by sme nezašli na večeru k mojim rodičom?" jemne som na neho zdvihla obočie. Skúmavo si ma prehliadol a pobavene zdvihol kútik dohora. Potom si palcom obtrel spodnú peru.

"Už sa ti nepáčia večere, keď sme sami?" uškrnul sa a zdvihol na mňa spytujúco obočie. Sklopila som pohľad a potichu sa zasmiala. 

Nečakala som to, myslela som si, že mi dá nejakú radu alebo ma poučí. On však iba uznal moje pocity. Prekvapene som pootvorila ústa, vzápätí som ich opäť zavrela. Usmial sa a pohľad mu znežnel. Hlavu natočil nabok a mlčal. Akoby čakal, či nechcem ešte niečo povedať. 

"Ty ma chápeš? Zažil si niečo podobné?" odhodlala som sa spýtať. 

"Samozrejme." povedal stroho a opäť sa na mňa zahľadel. 

"Myslíš, že sa Boh bude na mňa hnevať, keď sa toho nedokážem pustiť?" spýtala som sa zaujato. Opäť sa usmial. 

"Nemyslím si. On vie, čo je pre teba správne, preto na teba pôsobí tak, že máš pocit, že je to naliehavé. Nevieš ako správne zareagovať v tej bolesti, ktorá ti bola spôsobená, však? Myslím, že keď sa ti to všetko stalo, vytvorila si si určitý druh obrany tým, že si sa rozhodla o tom nerozprávať a poprieť to, čo sa ti udialo. Je obrovský pokrok, že si sa rozhodla so mnou o to podeliť. Ježišova sila ťa dvíha a núti k tomu, aby si nezotrvávala na mieste, kam nepatríš. Chce ťa posunúť bližšie k Sebe. Tam, kde niet strachu, bolesti a ani trápenia. Iba úžasné miesto pokoja a odpustenia. To, čo spravil Vilo je hodné odsúdenia a podľa mňa musí skončiť vo väzení. Teba to však nemá zavrieť do väzenia spolu s ním." jeho hlas bol veľmi príjemný. Plný pochopenia, lásky a múdrosti. Napĺňal celé moje srdce. Uľavilo sa mi. Tá ťažoba, ktorú som si vytvorila svojim nesprávnym obrazom, bola razovo preč. Mohla som sa zhlboka nadýchnuť a v plnosti tak pocítiť Pánovu silu a lásku. 

"Môžem sa spýtať jednu otázku?" 

Keď sme prišli domov, letmo ma pobozkal do vlasov a ihneď sa zavrel do pracovne. Rozhodla som sa, že mu spravím malú večeru. Pristúpila som ku komode, kde bol položený čierny prehrávač na CD. Letmo som popozerala, aký štýl hudby sa tu nachádza. Oči mi padli na disk, na ktorom bol obrázok oblohy. Rozhodla som sa vložiť ho dnu do prehrávača. Rozoznela sa veľmi príjemná hudba s anglickým textom. Znížila som hlas tak, aby som Joela nerušila. Pri počúvaní sa mi srdce napĺňalo pokojom a istotou. Keďže sa text opakoval, rýchlo som sa napojila a potichu si začala spievať spolu s hlasom, ktorý mi vchádzal do srdca. Pristúpila som naspäť ku kuchynskej doske. V rytme som sa vlnila a z chladničky vyberala suroviny, ktoré som tam našla. Spravila som ľahký zeleninový šalát s opekanými kuracími kúskami. Keď som sa otočila, Joel sedel na barovej stoličke a pozoroval ma s hlavou jemne nahnutou do strany. Mal jemne pootvorené pery a úžas v očiach. Zastala som a placho sa usmiala. 

"Koľko tu už sedíš?" spýtala som sa so zadržiavaným úsmevom. Oči sa mu zablysli. 

"Máš nádherný hlas, keď chváliš Ježiša. Keď som ťa počul, nedokázal som sa udržať a musel sa prísť pozrieť." jeho hlas znel nadšene. Hanblivosť mi zaplavila líca. Otočila som sa a snažila sa sústrediť na vyťahovanie tanierov. Podišla som k jedálenskému stolu a položila ich tam, spolu s misou šalátu. Vracala som sa pre vidličky, keď sa náhle postavil predo mňa. Rozbúšilo sa mi srdce. Položil ruku na môj chrbát a priblížil si ma ešte bližšie. 

"Spievaj prosím vždy, keď to tak budeš cítiť. Budem ťa s nadšením počúvať. Tvoj spev mi do srdca vnáša pokoj." povedal potichu, pobozkal ma jemne na líce a odišiel, aby sa posadil za jedálenský stôl. Chvíľu som tam stála a snažila sa upokojiť od jeho náhleho vyznania. Usmiala som sa a vzala vidličky. Jeho pohľad ma neustále zamilovane skúmal. 

"Ďakujem za výbornú večeru. Daj mi prosím ešte pol hodiny, potom budem už iba tvoj." povedal, keď dojedol. Daroval mi zamilovaný úsmev. Jamky sa mu nečakane zjavili na lícach. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo. Prikývla som. 

"Budem hore." povedala som a rozhodla sa poodkladať špinavý riad do umývačky. Pohladil ma po ruke, priblížil si ju k perám a pobozkal ma na prsty. 

Nádych. Výdych. Nádych. Uprene pozerá do stropu. Nevšíma si, že sme s klaunským kolegom doktorom Karolom Žinčicom klopali, ani sa nepohne.

Prídeme k nemu bližšie.

Stále hľadí do stropu.

Predstavíme sa.

Pozrie na nás kútikom oka.

Chvíľa ticha.

Prstami do nich vchádzal a hladil s takou jemnosťou a opatrnosťou, až som sa zachvela. Telom mi prešla vlna túžby. Jeho hruď sa hlboko zdvihla. Užíval si tento okamih a vôbec sa neodťahoval. Sedeli sme v tichu a počúvali zvuk vody. Vietor nás unášal sám bez toho, aby sa Joel akokoľvek námahal veslovaním.

"Zostaneme tu celý deň?" usmiala som sa, stále v jeho náručí. Zdvihla som oči k jeho tvári. Jemne sa usmial. 

"Chcela by si?" spýtal sa a pobozkal ma na zdvihnuté čelo. 

"S tebou? Kedykoľvek." usmiala som sa. Pomaly sa odtiahol a nežne ma pobozkal na pery. 

"Mám lepší nápad, ale potrebujem sa sústrediť na veslovanie." usmial sa. Odtiahla som sa. Opäť vzal veslá do rúk. 

Dostali sme sa až na druhú stranu, kde sa nachádzalo ďalšie mólo. Pritiahol loďku bližšie a vyšiel naň. Priviazal ju a podal mi ruku. Prijala som ju. Razovo ma potiahol k sebe a ja som sa  inštinktívne zachytila o jeho hrudník. Spaľujúco sa na mňa zahľadel. Kútik úst sa mu pohol do úsmevu. Prerývane som sa nadýchla a pozrela smerom k lesíku. Odtiahol sa a prsty si spojil s mojimi. Viedol ma pomalými krokmi cez mólo, po kamenistej pláži, až na miesto, kde bol urobený chodníček. Viedol okolo celého jazera. Sadli sme si na malú drevenú lavičku. Zadívala som sa na tú nádhernú scenériu, ktorá sa pred nami vynímala. Mohla som vidieť jazero v celej svojej kráse spolu so zeleňou, ktorá ju dotvárala. Bol to prekrásny pohľad. Po chvíli som sa otočila smerom na Joela. Jeho tvár bola zahalená do zvláštneho tajomna. Nevedela som rozpoznať, akými pocitmi prechádza. Nerušila som ho. Sústredila som sa na krásu, ktorá ma obklopovala. Dlho sa díval do diaľky a mlčal. Do srdca mi vošiel silný pocit naliehavosti, chytiť ho za ruku. Pomaly sa otočil mojim smerom. Jeho tvár bola pokojná, ale vážna. 

Dobrý deň. Môžem poprosiť o radu? Dcéra (4 roky) si stále obhrýza nechty. Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku. No potom to vyzeralo tak, že hneď ako na nechte mala hoci len maličký vyčnievajúci kúsok, tak jej to jednoducho zavadzalo. Teraz mám pocit, že keď nemá čo robiť s rukami, automaticky si ich začne obhrýzať alebo prstami hľadať, či tam niečo nezavadzia… Nechty má už veľmi zničené a nevie prestať. Keď už nemá čo obhrýzať, stane sa, že si rozhryzie aj kožu pri nechtoch, často až do krvi. Netuším, prečo to robí, trápi ma to a veľmi jej s tým chcem pomôcť. Nekarhám ju za to, len jej vravím, že som z toho smutná. Skúšala som už rôzne spôsoby, ako tomu zabrániť, ale všetko zlyhalo. Ona to nechce robiť, uvedomuje si, že s tým chce prestať, ale nejde jej to, lebo to robí podvedome, niekedy si ani nepamätá, že si ich obhrýzala. Zaberá len jedna vec – olepenie nechtov leukoplastom. To však môžem robiť len doma, lebo iba doma jej ich viem nanovo prelepiť, keď sa zašpiní, v škôlke sa to nedá. Tento spôsob jej vyhovuje, sama si to pýta, aby jej nechty nešli do úst. Prosím, poraďte mi, ako jej s tým môžem pomôcť. Veľmi ma to trápi a vidím, že aj ju. Chce prestať, no sama to nevie a ja jej neviem pomôcť.

Obhrýzanie nechtov a záderov, odborne onychofágia, je diskutovaným problémom, ktorému však rodičia nie vždy pripisujú veľký význam. Existujú ľahšie formy, ktoré ustúpia spontánne, ale aj zložitejšie formy, ktoré sprevádzajú dieťa až do dospelosti, pretože bez pomoci odborníka nezmiznú.

Onychofágia je považovaná za ľahkú neurózu, no môže mať zložité pozadie. Porovnávam to s teplotou, ktorou vám telo  signalizuje niečo jednoduchšie ale môže to byť aj zložitejší problém, a obhrýzanie nechtov, záderov a iné zlozvyky sú tiež signálom niečoho.

Ako bojovať s obhrýzaním nechtov u detí? A je vôbec potrebné s tým bojovať?

Archetypálnym priestorom ženy je rodina, rodinný krb a vytvorenie domova, archetypálnym priestorom muža je vonkajší svet, lovenie mamutov a ochrana rodiny. Naše názory toto poslanie nezmenia, zariadila to múdra príroda a trvalo to státisíce rokov.

Iba v rodine sa môžeme stať “sebaistými múdrymi kráľovnami”. Ak pôjdeme do sveta mužov “loviť mamutov”, tam svoju krásnu sebaistotu nemusíme získať. Nechajme tento priestor mužom, je to ich “parketa”.

Netvrdím, že sa máme vrátiť ku šporáku”, keď už vieme loviť aj “mamutov”.

Muži nás potrebujú cítiť ako ženy, ktoré si zachovali svoju ženskú podstatu a ženskú energiu. A potrebujú to cítiť aj naše deti.

A ak už aj pôjdeme do sveta (práce), mali by sme to urobiť svojim ženským spôsobom a predovšetkým so ženskou hrdosťou.
Netlačme sa do sveta mužov a neporovnávajme sa s nimi, nesúťažme s nimi.

Kde majú korene všetky naše ženské ” SEBA…” – sebaprijatie, sebavedomie, sebaúcta, sebahodnotenie …..?

Znenie článku  Vyrobte si masku na karneval:

https://www.sdetmi.com/podujatia/detail/43355/30%252B-tipov-na-masky-na-karneval-ktore-si-polahky-vyrobite-aj-sami-doma/

"Prečo si myslíš, že som princezná?" spýtala som sa ho so záujmom. Vážne zdvihol noštek a zažmurkal.

"Joel mi rozprával rozprávku o princeznej s hnedými vlasmi, láskavými očami a nádherným úsmevom, presne ako ty. A keď si pri ňom, tak potom ťa Joel našiel a priviedol za mnou. A keď vyrastiem, vezmem si ťa za ženu!" povedal rázne. Opäť som sa pozrela na Joela. Ten pobavene zdvihol obočie a pokrčil plecami. "A ako sa vlastne voláš, môj udatný rytier?" povedala som vážne a milo sa na neho usmiala.

"Ja som Benjamín, ale môžeš ma volať Ben." priblížil sa ku mne a pobozkal ma na líce. Zaplavila ma neha a pohladila som ho po líci.

"Veľmi ma teší, môj drahý rytier, Ben." opätovala som mu bozk na líce.

"No tak to prrr", zaznel Joelov veselý, prísny hlas, "ja som myslel, že si môj kamarát a z teba sa vykľul môj sok." zamračil sa na neho Joel. Ben mu skočil na kolená a Joel ho začal veselo štekliť. Zamilovane som sa pozerala na ich hru. Odrazu k nám odo dverí zaznel mužský hlas:

"Ben, ty lapaj, kde si zase ušiel?" pri dverách na terasu stál muž s veselým výrazom. V rukách držal utierku. "Ale aká vzácna návšteva k nám prišla. Môj drahý priateľu, rád ťa vidím." jeho hlas sa zmenil, keď podišiel ku nám. 

Ako dobre rozumiete „bábätkovčine“? A u vás máte aké dekorácie? Kde máme kríže? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

* * * * *

Bonus dnešného večera. Tuľkáme sa s malým (6 r.), zrazu si ma s vážnou tvárou premeria a zahlási: „A netvár sa, ako keby si bola chudá!“
... tuším som dnes nemusela zožrať celu pizzu sama.

* * * * *

Boli sme s manželom v Kauflande. Manžel si akurát kúpil auto do práce, a to bielu Felíciu. Skočila som ešte do lekárne a manžel šiel odniesť nákup do auta. Ja som vyšla z lekárne, sadla do auta a spustila, čo som všetko nakúpila. Zrazu kuknem na „manžela“ a vedľa mňa asi 150 kilový chlap, čo sa na mňa smeje od ucha k uchu. Sčervenela som, povedala „pardon omyl“ a utekala do správneho auta. Ten môj muž to videl a rehotal sa ešte dobrých 5 minút tak, že nemohol ani naštartovať!

* * * * *

Ráno som vstala s ľahkosťou. Bolo úžasné budiť sa v tomto dome. Spev vtákov bol ako ranný budíček a mne to v srdci vytvorilo ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Keď som sa otočila na Joelovu stranu, nebol tam. Na vankúši bol iba papier. Usmiala som sa a vzala ho do rúk.

Je nádherné sledovať ako pokojne v noci spíš. Keď sa ťa smiem dotknúť a tvoje pery ma lákajú k bozku. Neopísateľná. Takou by som ťa nazval. Každé ráno ma prekvapíš niečím novým. Dnes to bol tvoj úsmev v rozospatej tvári, keď som ťa pobozkal, než som odišiel. 

Inak dobré ráno. Musel som ísť do pracovne, ale keď vstaneš, budem už iba tvoj.

J.

Na tvári sa mi usadil veselý a zamilovaný úsmev. Pritiskla som si odkaz k hrudi a privrela oči. Žijem rozprávku. Vďaka, Bože, že si mi doprial jeho. Nadýchla som sa a pomalými krokmi vošla do našej kúpeľne v spálni. Dopriala som si príjemnú vlažnú sprchu a umyla si vlasy. Obliekla som sa, vysušila si vlasy a ihneď zbehla dole. Porozhliadla som sa a na našom kuchynskom stole som uvidela vázu s krásnou farebnou kyticou. Opäť som sa usmiala. Odhodlala som sa pristúpiť k Joelovej pracovni. Bolo tam ticho. Zľahka som zaklopala.

"Poď ďalej, moja milovaná." zaznel jeho láskavý hlas. Nenáhlivo som pootvorila dvere a vošla dnu. Joelova tvár bola sústredená a hľadel do notebooku. Okamžite, ako ma uvidel sa jeho tvár rozžiarila. Okolo seba mal veľké množstvo papierov. Posadila som sa na kreslo oproti nemu. Postavil sa a prišiel ku mne. Rukami odhrnul moje vlasy a pobozkal ma na krk. Prešiel mnou pocit horka.

"Na čo máš chuť?" spýtal sa pobavene. 

"Hm?" spýtala som sa zmätene. Rozosmial sa. 

"Chceš ovocie alebo mäso so zeleninou?" spýtal sa s veselým výrazom v tvári. Posadila som sa a rezignovane vydýchla. 

"Ovocie." povedala som s úsmevom. Prikývol a podal mi malú dózičku s nakrájaným ovocím. Očami som sa snažila sústrediť na jej obsah. Náhle sa pritiahol k môjmu uchu a šepol: 

"Neskončil som, len sa posilním." prekvapene som sa na neho pozrela a vložila si do úst kúsok broskyne. Žmurkol na mňa a ja som pobavene sklopila zrak do misky. 

Čas s Joelom plynul veľmi rýchlo. Domov sme sa vrátili, keď sa už začínalo stmievať. Poprosil ma, aby som mu ešte podarovala pol hodinu. Prikývla som, pobozkala ho a vyšla hore do hlavnej kúpeľne. Rozhodla som sa dopriať osviežujúcu sprchu. Potom som sa prezliekla v našej spoločnej spálni. Keď som pozrela na hodiny, zistila som, že prešla hodina. Joel ešte stále neprichádzal. Rozhodla som sa zísť dole a potichu som zaklopala na dvere jeho pracovne. Nik neodpovedal. Odhodlala som sa zaklopať ešte raz, tentokrát hlasnejšie. Opäť žiadny zvuk. Pootvorila som dvere, ale zistila, že je tam zhasnuté a Joel dnu vôbec nie je. Zamračila som nespokojne čelo. Zavolala som jeho meno. Neozýval sa. Pomalými krokmi som sa rozhodla skontrolovať terasu. Keď som vyšla von, ovanul ma jemný teplý vietor. Ľahké letné šaty sa mi pohupovali v rytme vánku. Na stole bola rozsvietená sviečka a z malého, prenosného reproduktoru znela príjemná melódia bez slov. Pozerala som dookola a zrazu som si pred sebou všimla veľký bazén. Zvláštne, predtým som ho tu nespozorovala. Vo vode som uvidela Joelove nahé telo. Plával kraula a vôbec si nevšimol, že som vošla. Usadila som sa na hojdačku a skúmavo pozorovala jeho pohyby vo vode. Keď sa priblížil mojim smerom a vynoril sa z vody, aby sa nadýchol, na malý okamih som prestala dýchať. Náhle sa vynoril, rukami si uhladil mokré vlasy a prstami pretrel oči. 

Dnes je to rok. Znie to pre mna strašne neuveriteľne ale je to tak. A ja som sa konečne po roku dokopala k tomu, aby som svoje spomienky dala do nejakej podoby. Pred rokom si sa narodil a tvoj príchod na svet patrí medzi najkrajšie a najsilnejšie zážitky v mojom živote. Narodil si sa presne na deň termínu čo sa vraj podarí len niečo okolo 5% bábätiek a aj napriek tomu že sa to dalo čakať, úprimne to nečakal nikto 😁🙏🏻

Už pár dni pred Vianocami som stresovala že čo ak začnem rodiť o druhej ráno, čo urobíme, kto príde k Lili, kto ma odvezie do nemocnice… manžel sa ma snažil upokojiť že určite nezačnem rodiť v noci 😅🙄 že nemám stresovať, ale nakoniec sa stalo presne to čo som čakala a o pol druhej ráno mi odtiekla voda 😁👌🏼🤷🏻‍ dobre no sekla som sa o polhodinu ale predsa 😁🎉

A je to tu...

Na pôrodnej sále som dostala posteľ oproti nástenným hodinám a keďže som ešte nemala kontrakcie, čo ma dosť znervózňovalo lebo pri Lili som mala kontrakcie hneď po odtečení plodovky, tak som sa len pozrela na hodiny a bolo presne 3 ráno. Sama sebe som sľúbila že porodím najneskôr do 4:30 😁🙈 Takže bolesti stále nikde, ja nervózna, sama, vystrašená a v tom som si spomenula na moju babku. V ťažkých chvíľach sa modlila ruženec. Začala som sa teda modliť, ešte si pamätám že som sa stihla pomodliť desiatok ruženca - ktorého si panna bez poškvrny dedičného hriechu počala, priznávam sa však, že aj napriek tomu, že som veriaca, nezvyknem sa modliť a už vôbec nie dlhý ruženec... avšak, bolo 3:15 a začali prvé kontrakcie 🙂 O 4:00 som mala kontrakcie silnejšie a každých 5 minút, tak som na to šla upozorniť sestričky 😁

 A ďalej to už malo veľmi rýchli spád 😊🙏🏻 4:15 som volala manželovi nech príde, aj keď pri pôrode nechcel byť - čo úplne rešpektujem, chcel byť s nami hneď po pôrode takže nervózne čakal na chodbe kedy nás už uvidí 😁 o 4:30 som už mala veľmi silné bolesti a konečne prišla aj moja pôrodníčka. 

Nikdy nezabudnem že na sálu vošla ako hviezda 😁🙏🏻 Nalíčená, upravená, vyvoňaná so širokým úsmevom na tvári a ja som v tej chvíli vedela že všetko bude fajn 😄 Aj keď sa jej môj nález na pôrod ešte nezdal, ja som už sedela na koze a bola som pripravená. Kázala mi teda na skúšku zatlačiť a teda skúška dopadla dobre o pár zatlačení na to o 4:38 bol už Tomík na svete 😊 hneď po pôrode mi ho priložili na hruď. Bol neskutočne krásny, maličký, rozkošný a ako mi ho prikladali na hruď zaľúbene sa na mňa pozrel a v okamihu pokojne zaspal. To bol pocit, ktorý si budem pamätať do konca života. Ohromné a neskutočné šťastie, láska a puto. Pokiaľ dotepal pupočník, objímali sme sa a ja som zatiaľ plakala od šťastia a lásky 😄🙏🏻♥️🥲

Dlaňami som mu pohladila líca a prstami pomaly vošla do jeho vlasov. Vždy som to chcela vyskúšať. Aké to je, keď to urobí on vždy, keď je nervózny. Pocítila som jeho horúci dych na svojom krku. Vydýchol a ja som sa naklonila k jeho uchu. 

"Páči sa mi, keď si nervózne vchádzaš prstami do vlasov." odhodlala som sa priznať. Odtiahol sa a usmial sa tak, že sa mu na lícach objavili moje obľúbené jamky. Zaplavilo ma horko. Zamilovane som sa mu pozrela do očí. Opäť ma pobozkal. Tentokrát nežne a s obrovskou dávkou lásky. Cítila som ju hlboko vo svojom srdci. Mohla som ju vdýchnuť a voňala rovnako, ako on sám. Na malý okamih som mala pocit, že sa zastavil čas. 

Neviem koľko trvala cesta, pretože mi s ním bolo veľmi príjemne. Rozprávali sme sa, aj mlčali. Vysvetľoval mi, prečo vybral zrovna toto miesto na stavbu nášho domu a opisoval mi miesto, kam sa chystáme. Keď sme vyšli z lesa, ovanula ma nádherná sladká vôňa. Ocitla som sa na výnimočnom mieste plnom nádherných lúčnych kvetov. Bolo to ako  farebné kvetinové more, doplnené sýtozelenou trávou. Keď sme tade prechádzali, ich dotyk mi jemne hladil členky. Joel ma previedol na druhú stranu, kde sa vypínali ďalšie obrovské stromy a kúsok odtiaľ som začula šum potôčika. Bolo mi to tu veľmi povedomé. Až po chvíli som si spomenula na svoj sen. Pustila som Joelovu ruku a prekvapene postupovala ku zvuku vody. Zmätene som pootvorila ústa, keď sa predo mnou zjavila rovnaká čistinka, ako z môjho sna. Pomaly som sa posadila na mäkkú zem, vyzula si topánky a nechala, nech si nohy privyknú na príjemný svieži pocit zurčiacej vody. Neviem, ako to všetko robíš, Pane, ale je to ohromujúce. Povedala som v mysli. Do srdca mi vošiel nádherný pocit istoty. Privrela som oči. Po chvíli som začula zvuk chôdze za mnou. Chcela som otvoriť oči a pozrieť sa za seba. 

"Prosím, neotváraj ich." zaznel Joelov naliehavý hlas neďaleko môjho ucha. Usmiala som sa. Krásne déjá vu. Pocítila som, ako si kľakol k môjmu chrbtu a pobozkal ma na líce. Potom mi k perám niečo priložil. 

"Čo to je?" spýtala som sa so stále zavretými očami. Dotkol sa perami môjho ucha a chvíľu mlčal. Cítila som, ako vdychuje moju vôňu. 

"Vyskúšaj." opäť priložil niečo k mojim perám a ja som sa zahryzla. Okamžite ma naplnila sladká chuť jahody. Opäť som sa usmiala a zjedla aj druhú časť, ktorú mi ponúkal. Potom sa naklonil cez moje rameno a jemne ma pobozkal na pery. Pocítila som jeho horúce pery a prešlo mnou teplo. Keď sa odtiahol, ihneď som otvorila oči. Postavil sa a pristúpil ku stromu, kúsok odo mňa. Sadol si a oprel sa oň. Sledovala som, ako privrel oči a nastavil tvár k slnku. Jeho výraz žiaril pokojom, ale zároveň som vycítila vážnosť, ktorá ho napĺňala. Pomaly som sa postavila a vynorila nohy z potôčika. Rozhodla som sa, užiť si voľnosť chôdze bez topánok, vzala ich do rúk a priblížila sa k nemu. Posadila som sa kúsok od neho, tak, aby som sa ho mohla dotknúť. Položila som svoju dlaň na jeho a čakala, ako zareaguje. Stále mal zavreté oči a pokojne sa nechával pohládzať slnkom. Do mysle mi vošli otázky z domu. Začala ma napĺňať jemná nervozita z toho, prečo sa vôbec k tomu rozhovoru nevracia. Sklonila som oči a sledovala jeho prsty. Odtiahol si ruku od mojej a preplietol si so mnou prsty. 

"Nie, nepovedal som jej to... Nechcem ju zbytočne vystavovať strachu... Nemyslím si, že je potrebné..." zrazu stíchol. Potichu som pootvorila dvere. Stál pri okne a bol mi otočený chrbtom, takže netušil, že som vošla. Zmätene som na neho mlčky hľadela. Ticho počúval pre mňa neznámy hlas. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, čo som práve začula. Náhle sa otočil a pohľadom sa zapichol priamo do mojich očí. Prekvapene som pootvorila ústa. Zhlboka sa nadýchol, rukou si prehrabol vlasy a pery sa mu skryli do plnej rovnej čiary. 

"Mikael, zavolám ti neskôr, dobre?" povedal vážne a telefón ihneď vypol. Potom ho položil na stôl a priblížil sa ku mne. Jeho tvár vyžarovala pokoj. Chytil ma za ruku a priblížil si ju k perám. Zmätene som ho skúmala a snažila si utriediť to, čoho som bola pred chvíľou svedkom. 

"Vidím, že už si hotová." usmial sa na mňa. Nesmelo som sklopila zrak na jeho prsty a premýšľala, čo mu mám povedať. Možno si myslel, že som nič nepočula. Usmial sa, pobozkal ma na líce a otvoril dvere. 

"Idem ešte nachystať košík s jedlom." zaznel jeho uvoľnený hlas v diaľke. Ja som tam ešte chvíľu mlčky stála a sledovala mobil, ktorý nechal ležať na stole. Otočila som sa za ním, privrela dvere od pracovne a pokračovala pomalým krokom do kuchyne. Posadila som sa na barovú stoličku a sledovala, ako všetko v pokoji a dobrej nálade chystá. Mám mu povedať, že som všetko počula? Pomyslela som si pre seba. Vŕtalo to vo mne a nahlodávalo to môj pokoj. Hovoril s Mikaelom o mne alebo to bol niekto iný? Koho iného by nechcel vystavovať strachu a čím? 

"Môžeme ísť?" spýtal sa s úsmevom. Nechcela som túto chvíľu kaziť vážnym rozhovorom. Joel vždy vedel, čo robí a chcela som mu veriť. Nadýchla som sa a vydýchla. Skúmavo sa na mňa zahľadel. Pristúpil bližšie ku mne a moju dlaň vzal do svojej. Zaplavila ma neha. V druhej ruke držal košík a spoločne sme vykročili von. Otvoril dvere, počkal, kým vyjdem, položil košík na zem a potom ich zamkol. Na našej záhrade práve pracoval postarší, veľmi milo vyzerajúci muž. Joel mu zakýval a usmial sa. Muž sa uklonil a očami zablúdil ku mne. Priateľsky sa usmial aj na mňa. Pustila som Joelovu ruku a pristúpila k nemu. 

"Dobrý deň. Vy musíte byť ten vzácny muž, ktorý sa stará o všetku túto nádhernú farebnú krásu. Niekedy ma musíte zasvätiť do vašich tajomstiev." povedala som s úprimným záujmom a mužovi sa rozžiarila tvár radosťou.