Pár týždňov pred Petrovou stužkovou poprosila Zuzka mamu, či by s ňou nešla  do mesta. Chcela pomôcť s výberom šiat. Alenka bola nadšená a tešila sa z času, ktorý spolu strávili. Zuzke sa nakoniec podarilo vybrať všetko tak, aby Petra nezahanbila. Spoločne sa ešte zastavili v kaviarni, kde si dopriali sladkú odmenu. 

"Mami a kde zmizol Patrik?" spýtala sa Zuzka zvedavo. Alenka sa usmiala. 

"Nezmizol. Iba býva vo svojom byte, tu v meste. Sľúbil, že nás cez víkend navštívi. Potom odíde na pár týždňov do cudziny. Chce opäť pomáhať v nemocnici." 

"Páčilo by sa mi robiť to, čo robí on. Myslíš, že keď doštudujem, mohla by som niekedy odísť spolu s ním?" spýtala sa Zuzka nadšene. Alenku táto otázka zaskočila. Nevedela si predstaviť, že by svoju dcéru taký dlhý čas nevidela. Na druhej strane však chcela, aby bola šťastná a robila to, čo ju baví a napĺňa. 

"Myslím, že ak by si veľmi chcela, Patrikovi by to nerobilo problém." snažila sa Alenka usmiať. Jej srdce ju však pri tej vete zabolelo. Mala už len ju a zvykla si na to svetlo, ktoré jej prinášala. 

"Skúsim nad tým popremýšľať." povedala Zuzka nadšene. 

Aj vy ste sa zapojili do hry Veselé kamene, ktorú pozná už celé Slovensko? Ak nie neváhajte a určite sa pripojte! Dávajte si však pozor, čím ich maľujete! Najvhodnejšie sú akrylové farby, fixy na CD alebo akrylové fixky, ktoré sa nedajú zmyť vodou. Ideálne je kamene prelakovať, aby bol kameň odolný voči počasiu a aby vydržal niekoľko mesiacov. Najvhodnejšie sú laky na betón a kameň. Na kamene nelepte žiadne ozdôbky ani predmety, ktoré ktoré postupom času opadajú a mohli by zostať v prírode(napr.samolepky, lepiace pásky, stuhy trblietky, očká a iné). Musíme ochraňovať prírodu. Na zadnú stranu kameňa napíšte FB veselé kamene a PSČ. Kamienky do prírody ukladajte tak, aby ste neničili kríky ani stromy ani všetko čo je v prírode. Položte ich na viditeľné miesto, kde by ich mohol nájsť niekto iný. 

Kliknite na odkaz a prečítajte si. 👇

https://www.cas.sk/clanok/1101606/ludia-v-prirode-stale-castejsie-natrafia-na-malovane-kamene-ochranari-varuju-z-nevinnej-zabavy-hrozi-nebezpecenstvo/

Stretol som veľa ľudí, ktorí si myslia že sa predražené hodinky oplatia. Predražené - tým mám namysli cena nad 200€.

Podľa môjho osobného názoru, či sa to oplatí záleží strašne na situácii. Pokiaľ kupujem hodinky svojmu dieťaťu, vystačia aj cenovo dostupnejšie hodinky. Avšak, pokiaľ mi ide o luxus a počet funkcií, možno sa budem musieť buchnúť po vrecku.

Momentálne zvažujem či si kúpim Apple hodinky za takmer 200€, alebo naopak kúpiť https://www.eledora.sk/smart-hodinky/ za cca 100€.

Neviem sa rozhodnúť, ale predsa len asi zvolím Eledoru. Čo ma najviac u nich oslovilo je že k objednávke dostanem aj bezdrôtové slúchadlá zadarmo.

Čo si myslíte vy? 🙂

Prečo ostávajú hviezdy na oblohe? Ako si najlepšie pokecať cez WhatsApp? Odkedy sú deti urozprávané? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

* * * * *

Synovi (6 r.) som dala trochu väčšie ponožky, nech si ich oblečie. On na ne pozerá a hovorí: „To čo si mi dala? Veď to sú o generáciu väčšie ponožky!“

* * * * *

Dcéra (5 r.), je bilingválna, na vécku.
„Kakala si? Aké? Malé, veľké?“
„Medium size.“

* * * * *

Pri všetkom tom strese v škole, niekoľkých testoch a skúšaniach Zuzke týždeň prešiel veľmi rýchlo. Peter sa nevedel dočkať, kedy Zuzku opäť uvidí. A tak sa rozhodol ju prekvapiť a v piatok poobede ju čakal pred domom. Práve sa chystala s Haxom von.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene, keď Haxovi pripínala vodítko. 

"Čakám na teba." veselo sa usmial. Potom si nervózne strčil ruky do vreciek nohavíc a vážne zovrel pery. "Chcel by som sa ťa na niečo spýtať."

"To znie vážne." prekvapene sa otočila k jeho tvári.

"Kamaráti ma zajtra na obed pozvali na opekačku. Nechcela by si ísť tiež?" spýtal sa nadšene. Zuzka premýšľala. Nemala rada veľa ľudí. Už len ten sľub, že pôjde s ním na stužkovú, ju stál veľa zapierania. Peter videl jej zamyslenú tvár. Zabudol v tom nadšení, aká je. Má rada svoj pokoj a teraz ju postavil do nepríjemnej situácie.

"Neviem, Peťo. Chcela som si trošku oddýchnuť od tohto náročného týždňa." povedala priamo.

„Choď si upratať svoju izbu“, „urob si tu už poriadok“ – je známy príkaz rodiča, v pozadí ktorého často cítiť hnev spojený s krikom, výčitkami a kritikou neposlušníka.

Veľkou témou v rodinách býva poriadok a neporiadok – dva extrémy, z ktorých ani jeden nie je to, čo tvorí pokojný domov. Posadnutosť poriadkom a neschopnosť riešiť neporiadok sú chorobnými stavmi. Poriadok a neporiadok  môžu byť hlbokým zrkadlom vnútorného duševného poriadku alebo neporiadku, pretože sú viazané na osobnostné vlastnosti a mentálne schopnosti človeka. A u detí sú práve vo vývoji.

Pre deti je prirodzený skôr chaos alebo tvorivý neporiadok, v ktorom sa vyznajú. Úzkostlivé udržiavanie poriadku vedie deti k pasivite a obmedzeniu ich hravosti a tým aj spomaleniu ich vývinu.

Skúsme sa na problém poriadku a neporiadku pozrieť inak.

Klientka mi rozprávala príbeh starej mami, na ktorú sa jej matka hnevala, pretože mala neporiadok a špinu. Ako dieťa si však spomínala na izby, kde bol poriadok a ak otvorila starej maminu skriňu, bolo tam všetko krásne poukladané, vyšívané, voňavé. Neporiadok a “špina“ boli tam, kde sa pracovalo, kde sa zabíjala hydina, čistila zelenina, kde sa varilo, pieklo, zaváralo….

Nazvala by som to tvorivý neporiadok v prostredí stabilného poriadku.

V nedeľu bol Peter doma. Hoci ho spolužiaci volali do kina, nechcelo sa mu. Čoraz viac premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby mu Zuzka dala šancu. Bál sa jej to však opýtať. Poznali sa odmalička a obával sa, že keby sa jej vyznal, stratil by ju, aj jej priateľstvo. Vzal telefón do ruky a zamyslene hľadel na jej meno v kontaktoch. Prešla ním silná túžba napísať jej smsku.

Ahoj, čo robíš?

Odpoveď neprichádzala. Nikdy sa takto necítil. Mal úplne popletenú hlavu a nedokázal sa dokonca sústrediť ani na štúdium.

Práve sa učím. Čo ti chýbam? 🙂

Peter vydýchol a hľadel na displej. Ach, keby vedela, akú pravdu napísala.

Nepôjdeš dnes s Haxom von?

Pred dvoma rokmi v zime som veľmi chcela ísť niekde do zahraničia na predĺžený víkend. Môj muž však zrovna vtedy cítil potrebu šetriť a tak vybral úsporný výlet do Maďarska. Konkrétne do mesta Pécs. Celkom som sa tešila na rímske múzeá, na kúpele poblíž a na vychutnávanie si čaju na terase s výhľadom na hradby. Keď však Tomica za mestom odbočil do akejsi hory, rýchlo som pochopila, že hotel v centre sa konať nebude.

Vraj: „Ženica, našiel som super zľavu na ubytovanie. Je to trochu odľahlé, ale veľmi lacné. A na internete som čítal, že nablízku sú aj historické pamiatky – zatvorené uránové bane z komunistických čias. Bomba, čo?“ 

Išli sme hodnú chvíľku, z mesta sa čoskoro stala len bodka v pozadí, no auto stále stúpalo. Prisám vačku, ani som nevedela, že Maďari majú také kopce.  Akurát som pindala, že s Tomicom nikdy nepôjdem do exotickej krajiny, lebo za zľavu je ochotný prenajať ubytko na úšuste aktívnej sopky, keď sme konečne dorazili. Čakal nás malý penziónik v strede hory. Okrem nás a mladého recepčného tam nebol ani jeden hosť. Mladík nás privítal na planine Mecsek. Povedal nám, že hora poblíž sa volá Zengő a upovedomil nás s faktom, že kvôli jednej rezervácií sa majiteľovi neoplatí držať nočný personál a teda on odchádza domov. Dal nám však kartu od vchodových dverí a že ráno príde kuchárka vyložiť bufetový stôl. Keby niečo, máme volať z telefónu na recepcií. Číslo máme napísané z vnútornej strany slúchadla. 

Chlapec odišiel a ja som začala prskať. (Pravda, ešte stále som bola mierne ziritovaná z faktu, že keď sme sa cestou zastavili v Szigetvári, Tomica v múzeu trval na tom, aby zmenili nadpisy výstavy, pretože hrdina szigetvárskej bitky sa nevolal Miklós Zrínyi, ale Nikola Zrinski - hrdý Chorvát. Teda, nie že by Zrínsky nebol Chorvát, ale uznajte....) A teraz, ako bonus, zistím, že lokalita ubytovania je ako úvodná scéna z hororu?!

No Tomica to nevidel tak negatívne. „Ženica, aha aké dobrodružstvo. Sami v lese...romantika, len húkanie nočných vtákov a zvuky zľadovateného dažďa..Čo viac si môžeš priať?“

Nakoniec môj hnev prešiel. Izba bola čistá, posteľ mäkká a ako je v Maďarsku častým zvykom – kúrenie bolo vypeckované na maximum, čo ma rýchlo uspalo.  

Cez víkend, keď Zuzka sedela na svojom obľúbenom mieste, do mysle sa jej začali vkrádať zvedavé otázky. Kto je vlastne jej biologická matka a prečo ju opustila? A čo jej otec? V diaľke sledovala Haxa ako veselo naháňa motýľa. Vyrušil ju zvedavý ňufák Lejly, ktorý sa obtieral o jej ruku. Vždy to robila, keď sa s ňou chcela pozdraviť. 

"Moja milá a ty tu čo robíš?" poškrabkala ju za uchom. 

"Prišla som ťa pozrieť." ozval sa veselý hlas Petra za stromom, o ktorý bola opretá. Zasmiala sa. 

"Naozaj? A kde máš pána?" pokračovala v jeho načatej hre. 

"Neviem, ušla som mu. Bol strašne pomalý." zasmial sa Peter a prisunul sa k nej. Zuzka sa rozosmiala. "Konečne sa usmievaš." povedal Peter vážne a milo sa na ňu usmial. Veselo sa na neho pozrela a zrak sklopila na Lejlu. Odrazu k nim pribehol Hax a začal do svojej psej susedky dobiedzať. Tá sa postavila a ladným krokom sa začala prechádzať po lúke. Hax jej bol neustále pri zadných labkách a občas do nej hravo skočil. 

"Oni sú skoro ako my dvaja." usmial sa Peter, keď ich sledoval. Zuzka vážne zdvihla obočie. 

Keď bude vidieť, že sme pochopili prečo a načo prišiel...

Keď bude vidieť, že sa ho nebojíme a svoju ochranu sme našli v sebe a nie iba v rúškach …

Keď bude vidieť, že sme pochopili, že našou ochranou je láska, viera, pokoj, spolupatričnosť a mier v duši …

Keď bude vidieť, že si vážime a staráme sa, nielen o svoje telo ale aj o svoju DUŠU ….

Kde spať, ako spať, s kým spať je téma, ku ktorej je napísané množstvo článkov. Samozrejme ide o dieťa  – kde má spať malé dieťa, odkedy má spať samé, ako má spať a zaspávať a k tomu rôzne návody, metódy a doporučenia ako a čo s dieťaťom, ktoré nechce a nevie kľudne spať.  Dôležité je riešiť príčinu nespavosti a nie iba trénovať rôzne rituály.

Spanie je základná životná potreba fungujúca inštinktívne a automaticky, je viazaná na rytmus striedania tmy a svetla.
Prirodzené striedanie spania, oddychu, regenerácie s aktivitami a výkonnosťou sa evolučne vyvíjalo milióny rokov. Schopnosť SPAŤ je stará ako život na tejto planéte.

Pre pocit bezpečia, ochrany a kvalitného oddychu  spávali celé rodiny spoločne, čo je možné pozorovať ešte aj v súčasnosti v prírodných spoločenstvách. Rytmus spania a bdenia sa vyvíjal milióny rokov a my v 21. storočí nevieme, kde má dieťa spať, s kým má dieťa spať a odkedy má spať samé. 

ČO narúša tento základný inštinkt spania u dieťaťa?
Je to vždy neznámy STRACH, a ak zostane skrytý bude sprevádza dieťa celý život.
Problémy dieťaťa so spaním je potrebné riešiť ak trvajú dlhšie obdobie a kombinujú sa s nekľudným spánkom, nočnými desmi, ak dieťa prežíva nočné mory, ťažké sny, strach z tmy a depresiu. Súčasne je potrebné citlivo vnímať aj iné strachy a úzkosť u dieťaťa, ktoré sa môžu vzájomne kombinovať. Priblížiť sa k tomu, čo ruší spánok dieťaťa vám umožnia detské sny.

Rešpektujte potrebu bezpečia, ktorú dieťa potrebuje cítiť v tme a v určitom veku. Možno práve predčasná snaha rodičov o samostatné spanie dieťaťa, vytvorí jeho prvotný blok na prirodzené spanie.
Nerobte vedu so spaním a choďte spať s dieťaťom. Možno vás dieťa svojimi problémami so spaním chce prinútiť spať a oddychovať.
Čo viac ublíži dieťaťu  – pokojné, kľudné spanie, s pocitom bezpečia a s rodičom alebo snaha dieťaťa hrdinsky spať samo v tme, ale v strachu a v napätí. A ráno má ísť do školy.

Mgr. Adamcová Lýdia

Kočík - štvorkolesový tátoš, ktorý odvezie našich malých drobcov kamkoľvek. Za akýchkoľvek podmienok. Po náročnom či rovnom teréne. S penovými či nafukovacími kolesami. Skladný, retro, obojsmerný... Možností je mnoho a výber tak náročný! Tejto dileme sa nevyhne snáď žiadna mamička aspoň raz za život. A aby sme vám toto náročné rozhodovanie čo najviac uľahčili, prinášame vám, v spolupráci s kociky.sk, Kočíkovú poradňu s naslovovzatými expertkami na kočíky Dominikou a Mirkou.

Všetky vaše otázky sú samozrejme anonymné a zadarmo, ako v každej poradni na Modrom koníku. Môžete ich našim špecialistkám na kočíky pokladať v Kočíkovej poradni.

Krásny deň vám prajeme.

Modrý koník team 💙

Po ceste mlčali. Peter stále premýšľal nad jednou otázkou. O dva mesiace má mať maturitný večierok. Veľmi túžil, aby tam bola s ním. Stále však nevedel, ako by sa jej to mal opýtať. Obával sa jej plachosti, aby ju nevystrašil.

"Nie som zvyknutá na to, že takto mlčíš. Niečo ťa trápi?" spýtala sa Zuzka tesne pri dome. Peter si odkašľal a pozrel do jej pokojných očí.

"Vlastne, tak trošku áno." odpovedal vážne.

"A mohla by som ti nejak pomôcť?" spýtala sa povzbudivo. Peter hľadel do zeme.

"O dva mesiace mám mať maturitný večierok a chcel som sa spýtať, či by si naň nechcela ísť spolu so mnou?" odhodlal sa a skúmavo jej hľadel do očí. Zuzka prekvapene zažmurkala. Pozerala raz na neho a raz do zeme. "Nemusíš mi odpovedať hneď, ak nechceš. Máš na to dva mesiace." usmial sa na ňu veselo. Zasmiala sa.

"Pôjdem s tebou, rada." povedala potichu. Peter sa nadšene usmial. Zuzka sa musela smiať tiež, keď videla jeho rozradostený výraz v tvári.

Znenie článku

Montessori prístup. Čo to je? Princíp výchovy dieťaťa, založený na vzájomnom rešpekte. Ono to vlastne asi ani nie je "výchova" v ponímaní ako "drezúra" ale ako vedenie a nasledovanie. Je to akceptácia dieťaťa. Akceptujeme, rešpektujeme to, čo to dieťa baví, aké je, alebo čo nemá rado. Že keď sa s nejakou hračkou hrá inak, ako by sa "malo", nebudeme mu robiť prednášky o tom, ako sa má hrať. Lebo zo skúseností viem, že to dieťa sa vám potom na to vykašle a nájde si inú zábavku.

Montessori vidí rodiča ako láskavého sprievodcu dieťaťa. Ako záhradníka, ktorý svoje dieťa vidí ako jedinečnú osobu. Ako jeho kvietok, rastlinku, o ktorú sa stará, dáva jej všetky potrebné živiny a správne podmienky na jej rast, ale necháva ju samú sa rozpínať a ísť svojou cestou.  

Ale aj v montessori platia pravidlá. Hranice. Každý rodič si určí, aké hranice  ukáže svojmu dieťaťu. Je však dobré, priam žiadúce, mať hranice stále rovnaké. Dodržiavať ich a nepoľaviť. Pretože dieťa je potom zmätené a nedokáže rozoznať, prečo teraz áno, a potom nie.  

Tip na knihu

Už v tehotenstve som začala čítať montessori knihy. V tomto období čítam Montessori pre Batoľatá. Je pre mňa úžasnou studnicou inšpirácii. Okrem toho, že sa ľahko číta, veľmi som sa stotožnila s autorkou v tom, že obe milujeme batoľatá. Prečo? Pretože sú dokonalé! Dokážu oveľa viac ako si my, rodičia, myslíme! Žijú v prítomnosti, a nikam sa neponáhľajú. Fascinujú ich úplne obyčajné veci, a majú srdiečko na dlani. Sú úprimné, nepoznajú hanbu a ich hlava pracuje na plné obrátky. Dokážu absorbovať toho tak veľa! Oveľa viac ako si vieme predstaviť. Sú ako špongia a len nasávajú a nasávajú.

Ja som sa nevedela dočkať tohto obdobia. Keď začneme s Karolkou skúmať spoločne svet. Keď začne chodiť a my budeme objavovať mláky, či sa hojdať na hojdačkách. Keď budem na nej pozorovať ako vynakladá maximálne úsilie, aby dokázala preniesť obrovského medveďa z detskej izby až do obývačky úúúplne sama. Pretože ona vie, že to dokáže. A ja jej musím dôverovať. Ona sa veľa učí, ale ja sa učím spolu s ňou. 

"Premýšľal som nad tým, čo si mi hovorila, keď som ťa odprevádzal. Čo by bolo podľa teba dobré, v tejto situácii, urobiť?" spýtal sa Peter vážne. Zuzka na neho uprela svoj nevinný pohľad.

"Ty svojho brata poznáš lepšie ako ja. Nemôžem ti radiť." pokojný hlas, ktorý vyšiel z jej úst ho prekvapil. 

"Ty sa na neho ani trošku nehneváš?" spýtal sa zmätene. Zuzka si vybrala kvietok z bundy a skúmavo si ho prehliadala v prstoch. 

"Pozri na toto." vystrela prsty Petrovi pred tvár oproti slnku. "Nezdá sa ti, že keď cez ne presvitá slnko, tak žiaria? Keby sme mali možnosť vidieť Ježiša ako presvetluje naše nedostatky, bolo by to podobné." povedala zaujato. Stále sledovala ako slnko presvecuje medzierky medzi jej prstami. Peter ju nemo pozoroval. Hoci mala v sebe ešte stále dievčenské črty, to, čo nosila v sebe ju robilo neskutočne príťažlivou a ženskou. Keď sa otočila na Petrovu stranu a uvidela jeho skúmavý pohľad, stiahla prsty a zahľadela sa na Haxa, ktorý si veselo chrúmal Petrovu paličku. Peter sa nadýchol a posadil sa na trávu vedľa Haxa. Začal ho škrabkať za uchom. 

"Prečo si sa rozhodla veriť v Ježiša?" spýtal sa Peter zvedavo. Vždy sa jej to chcel opýtať a práve teraz mu prišlo, že je tá správna chvíľa. Zuzka na neho pozrela. 

"Ja si skôr myslím, že On sa rozhodol pre mňa. Prečo mi tvoj brat povedal, že som kukučka?" rozhodla sa Zuzka otočiť otázku. Stále nad tým premýšľala. Mohla sa opýtať mamy, ale neprišlo jej to správne. Peter na ňu zamračil obočie. 

Znenie článku

Môj. Môj syn. Môj 5-ročný syn. Môj 5-ročný neuveriteľný syn. A takto by som mohla pridávať prídavné mená aj ďalej. Ale niekedy nemusíme prezradiť všetko. By ste mi mohli ešte závidieť toho môjho SYNA.

SYN. Také tri malinké písmená, v ktorých je obsiahnutého tak veľa. Od lásky, strachu, bolesti, zodpovednosti, cez obavy, výčitky, radosť, nádej, až po smútok, hnev, statočnosť, šťastie... A ja si neviem predstaviť, akoby som žila bez obsahu tých troch písmen.

Viem, že mnohé matky vravia, že byť matkou nemá byť to jediné, čo ma má definovať a ani že život pred deťmi nebol NEÚPLNÝ, lebo potom to je trochu smutné. 

A hej, niečo na tom bude. Ale ak sa na život pozrieme veľmi "neklišeidne" (🙈😅) ako na nejakú mozaiku, tak pre mňa jedným významným dielom skladačky sú práve písmená S a Y a N.

Už len ako som ich teraz napísala, sa mi začala rozpínať hruď, spravila sa mi guča v krku a slzy sa mi tisnú do očí. (a nie, nie je to kvôli tomu guilty plesure seriálu, ktorý mám práve zapnutý a stále sa tam deje nejaká dráma🙈)... Je to neuveriteľný zázrak a je mi jedno ako trápne a prisladlo to vyznieva. 

Nie je to jednoduché a sú dni, kedy si vravím, že to ozaj nedávam a keď ma niekde stretnete na ulici, tak asi ani nevyzerám veľmi šťastne, ale ako vravím, život je mozaika. A sú v nej aj rôzne pocity, nálady a nadávky, ale keď sa môjmu už 5-ročnému synovi pozriem do tých jeho hnedých očí, som z neho PAF, lebo to neuveriteľné stvorenie je môj SYN. A ja jeho MAMA (ktovie, či mi aj on niekedy napíše pár milých slov na tie dve opakujúce sa písmená 😅🤞alebo radšej nie🙈)!

"Ahoj Zuzi, už si prišla zo školy? Ako bolo?" spýtala sa Alenka od sporáka. Práve dovárala obed na zajtra.

"Dobre, mamička." Zuzka položila tašku na zem a posadila sa chrbtom k Alenke. Skúmavo sledovala šatku, ktorou jej Peter previazal koleno.

Alenka nabrala jedlo a položila tanier pred Zuzku. 

"Čo to máš?" zvedavo nazerala na jej stranu. Zuzka sa otočila k mame a nevinne zažmurkala. Alenka zhíkla. "Čo sa ti stalo?" rýchlo si kľakla k jej kolenu. "Kto ti to takto starostlivo ošetril?" spýtavo ku nej zdvihla pohľad. Zuzka mlčala. Alenka jej opatrne šatku odviazala a prekvapene pozerala na skorocelové listy, ktoré na rane mala. Vzala lekárničku, ranu jej dôkladne vydezinfikovala a prelepila. Zuzka si k sebe vzala šatku, ktorú Alenka položila na stôl. Zovrela ju v dlani.

"Neboj sa, mamička, som v poriadku. Iba som bola trošku neopatrná a spadla som po ceste. Peter bol nablízku a pomohol mi." veselo sa usmiala. Alenke sa rozsvietili oči láskou.

"Všimla som si, že si v poslednej dobe s Petrom dobre rozumiete. Som rada, za vás oboch." povedala milo a na chvíľu si sadla vedľa nej. Zuzka sa usmiala a začala jesť. 

Každý si asi pod týmto slovným spojením predstaví tú svoju obľúbenú a verím, že nielen jednu. Vďakabohu, že ich je toľko! My sme tam najnovšie začlenili leporelo BRLÔŽKY ❤️! 

Čím nás očarila?

-Láska na prvý pohľad, predsa do detských kníh sa vždy zamilujeme najskôr cez vizuálnu stránku. 😍 Krtko s mobilom na záchode? Áno, aj. 

-Príbeh poteší nielen drobčekov, ale aj všetky mamy kváskovačky 🥔🥖🥐🥨, pretože je to putovanie za chlebovým kváskom.

-Koncept príbehu, kde niečo hrdina hľadá a úspechu predchádza najprv niekoľko neúspešných pokusov, učí deti viere vo vlastné schopnosti, vytrvalosti či usilovnosti.

-V brlôžkoch sa vždy dozvieme niečo zaujímavé, čo jeho obyvatelia práve robia. Podnetov na rozhovor s dieťaťom je v knižke obrovské množstvo.

Zuzka mala zrovna šesťnásť rokov, keď sa jej prvýkrát do uší dostali kruté poznámky o tom, kto vlastne je. Práve prechádzala po lúčnej ceste domov zo školy, keď si ju stopli dvaja spolužiaci z vedľajšej triedy. Jeden z nich bol Juraj, Petrov brat. 

"Zuza, vieš o tom, že si kukučka?" šplechli jej do tváre. Zuzka na nich uprela svoj belasý, nevinný pohľad. Nechápala, prečo jej to hovorili. Pridala do kroku a snažila sa nevšímať si ich. Juraj ju však dobehol a nečakane posotil. Zuzka spadla kolenom rovno na ostrý kameň. Potom sa obaja začali smiať a ušli. Všetko to z diaľky sledoval Peter. Bol nahnevaný z toho, čo videl. Práve jeho brat ubližoval dievčaťu, ktoré malo v jeho srdci výnimočné miesto. Zuzka sedela na zemi a so slzami v očiach pozerala na svoje rozrazené koleno. Viac, ako to, ju však bolelo srdce z toho, čo počula. Nechápala, prečo sa terčom posmechu stala práve ona. Peter k nej potichu pristúpil a pomaly sa sklonil k jej kolenu. Vystrašene sa na neho pozrela. Po ceste k nej, uvidel skorocel a natrhal ho. Teraz ho intenzívne zvieral v ruke a skúmavo pozoroval jej ranu.

"Veľmi ťa to bolí?" spýtal sa citlivo.

"Ani nie. Iba to trošku krváca." odhodlala sa na neho pozrieť. Usmial sa na ňu. Bol jej blízky priateľ a vždy sa k nej správal veľmi láskavo a citlivo. Bola rada, že to bol práve on, kto sa tu teraz objavil.

"Ošetrím ti to." povedal Peter vážne a z ruksaku si vytiahol fľašu s čistou vodou. Opláchol listy skorocelu, očistil pomaly ranu, poukladal lístky tam, kde bola rana najviac otvorená a obviazal jej to so šatkou, ktorú nosil zaviazanú o ruksak. Zuzka sa na neho s láskou pozerala. Jeho dotyk bol veľmi profesionálny. Priam akoby to robil samotný doktor.

"Skúsiš sa postaviť?" spýtal sa Peter priateľsky a podal jej ruku. Prijala ju a tak jej pomohol vstať. Noha ju trošku bolela, tak sa Peter rozhodol odprevadiť ju až úplne k domu.

Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

Patrím do menšiny mamičiek, ktorých deti nechodili do škôlky napriek už škôlkárskemu veku, čiže hneď od troch rokov. Keďže mám tú skúsenosť, aké to je byť v tomto smere iný ako všetci známi, ako celé okolie, ako väčšina, mám chuť toto svoje poznanie zhrnúť a tak trochu sa obhájiť.

Keď sa mi narodilo druhé dieťa, staršia dcérka mala 2,5 roka. A ani mi nenapadlo dávať ju do škôlky. Prišlo by mi to absolútne nelogické odkladať ju, keď ja jej mama som doma. A až vtedy som si začala všímať, že ostatné mamky to vôbec tak neberú a niekedy aj napriek skomplikovania životného fungovania celej rodiny tých starších súrodencov do škôlky vodia. Tak trochu som sa im čudovala, no samozrejme chápem, že pre každého je vyhovujúce niečo iné. Opačne to však až také rešpektujúce nebolo. U niektorých ľudí som sa stretla s pochopením, s rešpektovaním môjho rozhodnutia napriek tomu, že oni konajú ináč. Niekedy aj s plným súhlasom. To si skutočne vážim. U mnohých však nie, či už mi to dali najavo, alebo som to len tak cítila. A čím bola dcérka staršia, tým viacej. Mamičiek, ktoré podnikli to isté rozhodnutie, poznám osobne naozaj veľmi málo. Nebyť na MK skupinky neškôlkárskych maminiek, tak sa naozaj cítim v tomto smere osamelo. Asi je to so všetkým tak, keď si človek dovolí konať ináč ako drvivá väčšina.

Po čase viem, že ako nič nie je čierno-biele, aj neškôlkovanie má svoje pozitíva aj negatíva. My ako rodina sme v tom však našli viac výhod ako nevýhod, a tak keď mladší dosiahol 3 roky, dovolila som si ostať na neplatenej rodičovskej dovolenke. Proste som to chcela nám dopriať. Nielen jemu, ale aj sebe. 

Asi teraz v myšlienkach čitateľov naskakujú samé ale… A tak sa pokúsim všetky tie „ale“ vysvetliť:

Ale bežná matka musí zarábať peniaze a preto je škôlka nevyhnutné riešenie…

Áno, tak sa dnes žije. Živiteľmi rodín nie sú len muži, ale aj ženy. Dajme tomu, že väčšina matiek skutočne musí, prípadne chce. Niekedy však nejde o nevyhnutnosť alebo slobodné rozhodnutie, ale len zotrvačnosť žiť tak, ako žije väčšina. V každom prípade, ak žena ostáva so svojimi deťmi doma napriek tomu, že už sú staršie ako 3 roky, by nemala byť posudzovaná ostatnými v zlom, práve naopak. Ak je tá možnosť, že si to rodina vie zariadiť, tak prečo nie?

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom.