Cesta do minulosti

Sedim na dovolenke u rodicov pod Tatrami ,moj 81rocny tatko mi podava smutocne oznamenie ,ktore objavil.Vraj by rad navstivil hrob svojho bratranca,lebo slubil jeho mame na smrtelnej posteli,ze mu tam raz zapali sviecku.V jeho ociach bolo ocakavanie,prosba aj chut vydat sa na vylet.Ako odopriet laskavemu tatkovi velke a mozno aj posledne( tatko je onkologicky pacient)

zelanie….nemozne.Tak sme cestu do minulosti smer Morava naplanovali na pondelok.Priznam sa,ze moj manzel hned na moje vysvetlenie reagoval suhlasom.Takmer 400 km jazdy treba naplanovat.Pisala som na tamojsi urad,ci ten hrob este existuje.V rovnaky den prisla odpoved.Hrob je tam.Plus informacia,ze jeho syn zije v okoli.Tatko bol nadseny,ved vtedy na pohrebe bratranca bol a syn mal mozno 10 rokov a hned vyjadril radost,keby ho mohol vidiet.Viete,ochrana osobnych udajov znamena malo informacii alebo aj nic.Zalezi na uradnikovi.Slubujem tatkovi,ze urobim vsetko,co je mozne.

V pondelok rano sme cez Oravu vyrazili na Moravu.Tatko bol nadseny uz v aute,lebo jeho doterajsie vylety su iba navstevy lekarov alebo nakup v miestnom obchode.On uplne ozil v kozi a celu cestu nadsene rozpraval zo svojej minulosti ,od detstva zacal.Veru bolo v aute veselo.Snad ani nase dieta nikdy tak nadsene z vyletu nebolo🙂Ked sme mu kupili hotdog na pumpe,mal slzy v ociach.Dnes sa citil zase stastny a volny a pripraveny na nove zazitky.
Dorazili sme na miestny cintorin na Morave a hrob hned nasli.Tatko vybral pripraveny kahanec,sam ho zapalil a slavnostne polozil na hrob.Po 41 rokoch od pohrebu bratranca….este vytiahol burinu z hrobu ,aby to mal vraj ciste a pekne.Potom pobuchal na nahrobny kamen so slovami,aby odpocival dalej v pokoji.Bolo to skutocne velmi dojemne,lebo tatko si utieral slzy pomedzi smiech a keby sme mu nepripomenuli casobeda,snad by tam chcel aj ostat.

Poobede tatko vyhlasil,ze ked je tu,;rad by syna zosnuleho teda videl.V horucave vyrazame na mestsky urad pre informacie.Skusime vsetko.Pokracovanie nasleduje…..

Prvú časť som písala u najstaršej dcéry. Vtedy som ešte netušila, čo ma čaká, len som cítila, že sa niečo láme.
Druhú časť som písala ešte zo starého bytu, už som vedela, že je koniec, ale stále som hľadala nájom a niekde hlboko vo mne bola nádej, že sa možno spamätá.
Túto tretiu časť píšem z gauča v byte, kde sa cítim bezpečne. Je tu ticho. Žiadne dvere netrieskajú, nikto na mňa nekričí. Ale aj tak mám v sebe kopu obáv a otázok, čo ma čaká a  ako to zvládnem sama.

Otvorilo mi oči veľa veci, ale najviac  Ninka.
Raz sa pred cudzími ľuďmi sama rozrozprávala, že sa doma hádame, že na mňa kričí a že si myslí, že ja robím niečo zle. Že ak sa ešte budeme hádať, nahrá si to, aby mu to pustila.
To mi zlomilo srdce. Cítila som hanbu, smútok a hnev na seba, že som ju vôbec nechala žiť v prostredí, kde musí takto rozmýšľať. Sľúbila som jej, že už hádky počuť nebude. A vedela som, že to znamená len jedno ODÍSŤ!!!!!!

Potom tam boli tie jeho večné urážky.

Stačilo, že som bola ticho – už som vraj mala niekoho v hlave.
Stačilo, že som niečo povedala – bolo to zle.
Keď som išla do obchodu: A kto tam na teba čaká?
Keď som šla s kamoškou na kávu – presne vedel, kedy som odišla, kedy som prišla, a aj tak sa pýtal, čo som stihla medzi tým.
Normálny chlap by ťa už dávno poslal do p. Si ako detektor lži. Najhoršie bolo, že som to začala brať ako normálne.
Klamstvá – aj také malé, ktoré by iní prešli, ale mňa rezali do živého, lebo som vedela, že za nimi je viac.
Poníženia pred ľuďmi, keď mi vysvetľoval veci ako malému dieťaťu, a keď som povedala „viem to“, odpovedal „nie, nevieš“.
Trhavé pohyby, bludy, čudné správanie aj keď nepil.

Ešte v ten deň sme mali ísť k vode. Vyvolal hádku, silou mocou chcel nech vezmem iné auto a nie to čo som dala jemu. Samozrejme, už mal niečo za lubom chcel sa niekam vytratiť, a ja som to cítila a prekazila svojím správaním. Auto nedostal a došli sme tak akurát do obchodu, kde sa urazil pre blbosť a odišiel. Plán mu nevyšiel a jeho druhá možnosť bola samozrejme krčma. Bol asi v každej jednej v našom meste, až skončil v tej mojej, kde sa začal vychvaľovať hlúposťami a ja som cítila neskutočnú hanbu. My s Ninkou sme šli samé a užili si deň, aj keď vyvolával ja som už nereagovala ani na správy ani na hovory. A vtedy som vedela, už nemám čo zachraňovať. Zbalila som Ninku a odišla k dcére. Pamätám si ten pocit, keď sme sa vracali strach aj úľava. A myšlienku: „Neviem, čo bude zajtra, ale viem, že už nechcem späť.

 Nasledovalo hľadanie bytu, medzi tým prosenie nech sa vrátim a ja som už len  čakala kedy vypadne do práce nech si vezmem veci. Všetko sa nejak dalo do pohybu a to samo s pomocou iných ľudí. Možno nie každý má pri sebe takých to ľudí, no mne v ten moment do života prišli. Sami od seba a možno ich máš aj ty tá čo to teraz čítaš, ale ich nevidíš , alebo nechceš vidieť. Ja som to vidieť nechcela no napokon mi otvorila oči moja Ninka.

🛤️ Traumatická skúsenosť je niečo, čo nás dokáže zničiť, ale zároveň nás to môže aj formovať. Je to niečo, čo nás môže naučiť byť silnejšími, odolnejšími a empatickejšími. 

🧠 Naša mozgová štruktúra sa dokáže prispôsobiť a zmeniť aj po traumatických zážitkoch. To znamená, že môžeme preprogramovať svoje reakcie a správanie. 

🌊 Ľudia, ktorí prežili traumu, môžu rozvíjať lepšie schopnosti na reguláciu svojich emócií, ak sa naučia techniky ako mindfulness alebo koučing. 

💪 Až 70 % ľudí po traumatickej skúsenosti zažije osobný rast a lepšie pochopenie života. Kognitívne terapie môžu pomôcť transformovať trauma na silu. Keď sa naučíme prepracovať svoje negatívne myšlienky a emócie, otvára sa nám nový pohľad na život. 

👉 Koučovacie otázky na zamyslenie:

Aké lekcie sa môžete naučiť zo situácie, ktorá vás trápi?