J. Robert Oppenheimer bol jedným z najgeniálnejších fyzikov 20. storočia.
Nazývali ho „otcom atómovej bomby“, pretože viedol projekt Manhattan — tajný americký program, ktorý počas 2. svetovej vojny vyvinul prvé jadrové zbrane.

Zaujímavosťou je, že Oppenheimer nebol len vedec. Miloval filozofiu, poéziu a dokonca sa naučil sanskrt, aby mohol čítať staré indické texty v origináli. Po úspešnom teste atómovej bomby citoval vetu z Bhagavadgíty:
„Teraz som sa stal smrťou, ničiteľom svetov.“

Paradoxom dejín však je, že muž, ktorého Amerika oslavovala ako hrdinu, sa o pár rokov neskôr stal nepohodlným.
Po vojne totiž začal upozorňovať na nebezpečenstvo jadrového zbrojenia a odmietal bezhlavé preteky vo vývoji ešte ničivejšej vodíkovej bomby.

V období studenej vojny a silného strachu z komunizmu bol následne obvinený z „nebezpečných kontaktov“ a v roku 1954 čelil ponižujúcemu bezpečnostnému procesu.
Neskončil vo väzení, ale prišiel o bezpečnostnú previerku aj vplyv vo vedeckých kruhoch.

👉❗️Mnohí historici dnes tvrdia, že proces bol viac ideologický a politický než spravodlivý.
👉❗️Aj demokratické systémy totiž dokážu pod tlakom strachu, politiky či propagandy vytvárať krivdy voči vlastným ľuďom.
👉❗️Demokracia nie je automatická záruka spravodlivosti — závisí od charakteru ľudí, ktorí ju vedú.

Príbeh Oppenheimera preto nie je len o vede a atómovej bombe.
Je aj pripomienkou toho, že moc sa často bojí ľudí, ktorí začnú hovoriť nepríjemnú pravdu.

Prosím nemáte niekto predplatné Trend? Veľmi by som prosila odomknúť 1 článok.

Najdokonalejšia kaviareň. Proste dokonalosť 😍

Nenajde sa nahodou u niekoho zlavovy kod na ikea? Dakujeeeem ☺️

V gruzínskom hlavnom meste Tbilisi sa nachádza jedno z najpozoruhodnejších miest krajiny – monument Chronicle of Georgia. Tento obrovský pamätník tvorí 16 masívnych stĺpov vysokých približne 30 až 35 metrov a už z diaľky pôsobí monumentálne a tajomne.

Na reliéfoch sú zobrazené významné postavy gruzínskej histórie – králi, svätci, ale aj biblické výjavy. Každý detail rozpráva časť príbehu krajiny a vytvára unikátne spojenie histórie, náboženstva a umenia.

Pamätník začal vytvárať gruzínsky umelec Zurab Cereteli ešte v roku 1985, zaujímavosťou je, že dodnes nie je úplne dokončený. Nachádza sa na kopci pri Tbiliskom mori, odkiaľ sa návštevníkom naskytá nádherný výhľad na okolie.

Svojím vzhľadom pôsobí toto miesto tak nezvyčajne, že mnohí návštevníci hovoria, že vyzerá ako brána do iného sveta.

dievčatá poradte prípravok na jemné krepovité vlasy🙏🙏🙏

pocasie je jedna z mala veci, co sa neda naplanovat 🙈 ale aj tak to bol super vikend 😊

nedeľa 💛

❤️zo života v zariadení ❤️ Približne 20 detí z nášho centra dostane možnosť zažiť niečo, čo mnohým z nich v živote chýbalo – pocit radosti, pokoja a bezpečia.

Tieto deti si prešli náročnými životnými skúsenosťami, ktoré zanechali stopy na ich detstve. Namiesto bezstarostných chvíľ museli často čeliť strachu, neistote či bolestivým situáciám doma. O to viac potrebujú prostredie, kde sa budú cítiť prijaté, vypočuté a v bezpečí.

Popri odbornej pomoci však potrebujú aj obyčajné, no nesmierne dôležité chvíle, počas ktorých môžu cítiť pokoj, prijatie, radosť a bezpečie.

Práve preto sa organizuje ábor plný aktivít, dobrodružstiev, smiechu a nových priateľstiev. Tento tábor má však aj oveľa hlbší význam. Nie je to len obyčajný letný pobyt – ide o terapeutický tábor, kde sa stretne tím odborníkov, ktorí hravou a citlivou formou pomôžu deťom, ktoré to najviac potrebujú.

Chceme im dopriať zážitky, na ktoré budú spomínať s úsmevom, a zároveň im pomôcť znovu budovať pocit dôvery, bezpečia a vlastnej hodnoty.

Preto sa na vás obraciame s prosbou o pomoc a podporu. Každý príspevok môže pomôcť vytvoriť miesto, kde budú môcť byť deti aspoň na chvíľu jednoducho deťmi. Jedno miesto stojí 150 € , niečo samozrejme máme našetrené, no pomoc nám je potrebná.
Bankové spojenie je v priloženom linku :

https://briezdenie.sk/kontakt/

Pripadne ako obvykle mi napíšte ❤️

...a znova pre bábätko 🥰

Také divoké 😊🤣 a keďže ešte nemám kúpenú bielu farbu tak tam trošku chýba. Zatiaľ sa mi páčia, ked sa prestanú urobím iné 🤣 nuž na kom inom môžem experimentovať ak nie na sebe 🤣 čo poviete?

Ahojte, zhanam presne tohto mojkacika..najde sa u niekoho novy, nevyuzity? Dakujem

Mala devätnásť rokov, keď svojmu vydavateľstvu povedala:
„Buď vydáte moju pieseň o duchovi, alebo odchádzam.“

Mysleli si, že blafuje.
Neblafovala.

Londýn, rok 1977.

Kate Bush sedí oproti vedúcim predstaviteľom spoločnosti EMI Records — jednej z najmocnejších hudobných spoločností na svete.

Je ešte tínedžerka.
Práve podpísala svoju prvú zmluvu.
Nik ju nepozná.
Jej debutový album ešte ani neuzrel svetlo sveta.
Nemá nijaký vplyv.
Nijakú moc.

Okrem jednej veci: presne vie, kým je.

Vedúci pracovníci sú znepokojení.

Kate napísala skladbu, ktorej nerozumejú.

Volá sa „Wuthering Heights“ a inšpiroval ju gotický román Emily Brontëovej z devätnásteho storočia — príbeh posadnutej a ničivej lásky.

Pieseň je spievaná z pohľadu ducha Catherine Earnshawovej, ktorá zúfalo prosí pri okne a túži sa vrátiť k Heathcliffovi.

Katein hlas stúpa do takmer operného sopránu, aký dovtedy éter nikdy nepočul.

Produkcia je opulentná, teatrálna a nepokojná.

Žiadne gitary.
Žiadny diskotékový rytmus.
Žiadna tradičná popová štruktúra.

V roku 1977 to neznie ako nič, čo dovtedy existovalo.

A práve preto chcelo EMI túto skladbu „pochovať“.

Príliš zvláštna.
Príliš vysoká.
Príliš literárna.

Rádiá ju odmietnu.

Vedenie malo na debutový singel pripravenú inú skladbu — niečo bezpečnejšie, komerčnejšie, niečo, čo neohrozí celý jej prvý album.

Kate si vypočuje všetky ich argumenty.

A potom pokojne odpovie:

„Ak nevydáte Wuthering Heights ako singel, album nevyjde.“

V miestnosti zavládne ticho.

Devätnásťročné dievča.
Ktoré sa odvažuje zadržať vydanie svojho debutového albumu.
Pred jednou z najmocnejších hudobných spoločností sveta.

Takto hudobný priemysel v roku 1977 nefungoval.

Interpretky nedávali ultimáta.
Počúvali rady.
Pristupovali na kompromisy.

Kate Bush povedala „nie“.

EMI stálo pred voľbou:
uveriť, že blafuje — alebo pochopiť, že to myslí smrteľne vážne.

Rozhodli sa veriť jej.

Dvadsiateho januára 1978 vychádza „Wuthering Heights“ ako jej debutový singel.

Rozhlasoví moderátori zostávajú zaskočení.

Verejnosť nikdy predtým nepočula nič podobné — éterický hlas spieva príbeh ducha, ktorý klope na okno a volá cez pusté yorkshirské vresoviská.

Vo videoklipe Kate tancuje bosá, odetá v červených šatách, pohybujúc sa s podivuhodnou, takmer nadprirodzenou gráciou.

Kritici sa rozdelili.

Jedni to označovali za samoúčelné.
Iní v tom rozpoznali zrod niečoho revolučného.

Publikum však nepotrebovalo cudzie názory.

V priebehu niekoľkých týždňov skladba prudko vystrelila v britských rebríčkoch.

V marci obsadila prvé miesto a udržala sa na ňom štyri týždne bez prerušenia.

Devätnásťročná Kate Bush sa tak stala prvou britskou interpretkou, ktorá získala prvé miesto s piesňou, ktorú sama napísala.

Nie cover verzia.
Nie skladba vytvorená „na mieru“.

Jej vízia.
Jej slová.
Jej odmietnutie ustúpiť.

Kate však nikdy netúžila byť obyčajnou popovou hviezdou.

V roku 1979 uvádza „Tour of Life“ — prelomové divadelné turné, ktoré nanovo definovalo podobu koncertu: kostýmy, tanečníci, príbeh.

Nebola to len hudba.
Bolo to umenie.

A potom prestala koncertovať.

Navždy.

Na turné už nikdy viac nevyrazila.

Ani v osemdesiatych rokoch.
Ani v deväťdesiatych.
Ani po roku 2000.

Stiahla sa zo scény — nie zo strachu, ale preto, že objavila niečo vzácnejšie než slávu: absolútnu kontrolu nad vlastnou tvorbou.

Kým ostatní nasledovali trendy, Kate sa uzavrela do štúdia.

V roku 1985 vydáva album „Hounds of Love“ s piesňou „Running Up That Hill“.

Majstrovské dielo.

A naďalej odmieta koncertovať.

Desiatky rokov tvorila podľa vlastných pravidiel.

A potom, v roku 2022, sa stalo niečo takmer nepredstaviteľné.

„Running Up That Hill“ sa vďaka seriálu „Stranger Things“ stala virálnym fenoménom.

Tínedžeri objavili Kate Bush.

V júni 2022 sa skladba opäť vyšvihla na prvé miesto britských hitparád.

Šesťdesiattriročná Kate Bush sa stala najstaršou ženou, ktorá dosiahla prvé miesto s piesňou vlastnej autorskej tvorby.

Tou istou ženou, ktorá bola kedysi najmladšou.

Kate Bush nikdy nehrala podľa pravidiel.

A práve preto navždy zmenila hudbu.

Hudobný priemysel od nej žiadal kompromis.

Ona ich iba požiadala, aby jej dôverovali.

Mýlili sa.

Ona mala pravdu.

A po štyridsiatich piatich rokoch jej pieseň o duchovi stále znie.

⚠️ Tento materiál má naratívny charakter a vychádza z verejne dostupných rozhovorov a biografických zdrojov. Niektoré detaily udalostí z hudobného priemyslu môžu byť podané v umeleckej interpretácii.

Ahojte chcem vziat deti do Space Parku v Bratislave. Poradte mi prosim ako sa dostanem z Hlavnej stanice do Sportmallu,kde je herna? Diki