Toľko som nato čakala..... a stále čakám a aj keď to pomaly, veľmi pomaličky prichádza, ja som ešte viac v strese, lebo mám zase o kúsok väčšie očakávania. Ešte na začiatku roka mi raketa nepovedala ani "bu", dnes pekne dáva citoslovcia aj pár slóv a ja som zrazu neni už s tým spokojná, už chcem rovno hotového človeka... Ozýva sa vo mne moja chuť všetko zdokonalovať a ja som nahnevaná sama na seba, že chcem všetko hneď a rýchlo. Podvedome sa hnevám aj na raketu, čo jej to toľko trvá, kde to sakra "viazne"...

Pekne ma štve, že slová pomaly naberá, ale sú nezrozumiteľné alebo povie iba časť z nich a mňa pot oblieva, že čo ak to takto zostane na veky vekov amen... Myslela som si, že keď začne rozprávať tak rovno krásne spisovne, gramaticky správne a ja si konečne nohy vyložím a začnem si "užívať" zvyšok materskej tak ako sa patrí... Asi si dám rovno facku za moje prehnané nároky a očakávania a snahu rýchlo ju dotlačiť do "normo" stavu... Som ako posadnutá ju neustále zlepšovať a opravovať a to nie je správne... Nemilujem ju menej, ale reč by ma celkom potešila, to zas nemôžem klamať....

ALE nejde to.. Nejde to, lebo kdesi-čosi je u tej mojej rakety pokazené a ja to z nej musím vyťahovať ako "z chlpatej deky" a znovu "zabávať", aby v radosti a ošiali niečo vykríkla, zopakovala... Stále mám na mysli slová Alfréda z Batmena: "Predstierajte, že sa bavíte a možno sa baviť začnete..." Jóój, ale mna to už nebaví a vlastne som sa ani nikdy nevedela pretvarovať. Pri rakete nič nepredstieram. KKeď mám zlú náladu, prvá si to chuďatko schytá, neviem to potlačiť. Snažím sa byť radšej tichšia a nezabávam ju nejak extra aktívne.... Ale som rada, keď sa smeje, keď je veselá a pobehuje okolo mňa a snaží sa ma upútať, keď aj ona sama inicializuje "šašociny", ktoré by ju mohli rozosmiať a aspoň čiastočne mi tým uľahčuje prácu... Napr. mi v poslednom čase slečna otvára "nápoky" šuflík, vytiahne rúž a ukazuje mi, že sa ide malovať alebo si položí niečo na hlavu a chodí s tým po izbe a smeje sa natom, či jej to spadne alebo začne napodobnovať sliepku (predklon hlavy vpred a ruky hore...)  a nápoky do niečoho narazí... Vtedy je to s ňu fajné a ja sa pritom natajnáša snažím preniesť pri týchto hrách a šaškovaniach nejaké nové citoslovce či slabiku...

Aj hra sa nám fajín tento týždeň rozbehla. Pekne si sama rozloží stoličky, poukladá zvieratká na ne, príde za mnou a spraví "uu" - čas nastupovať, mama...Trochu šoky robí s tým, že si začala ukladať kocky do radu, ale utešujem sa tým, že to robí odkedy som jej ukázala ako si postaví vlak z kociek, má z toho radosť a občas tam poukladá zvieratká,keď sa spýtam či je to vlak, takže hádam to neni nejaký "zlý" znak hry... Tento týždeň ma prekvapila aj tým, že keď si v obchode nechala pípnuť svoj nákup a vrátili sme sa domov, ona rozložila zvieratká z vlaku na koberec a začala pípať ovocie tak ako predavačka... dobré nie? Nato, že doteraz len hračky rozhadovala v tom začínam vidieť aj zmysel...

V slovách to ide tak-tak všeliak. Dostali sme za úlohu "zobudiť" "k" a "o". To mi príde ako hľadať jahody v zime. Kde nič, tu nič... o je stále i, k ani nie je... Ale dnes sa na moje prekvapenie veľmi ľahko naučila slovo "ešte", "dina", "spí" a snaží sa povedať "etm" - nechcem... už ani neviem, či to povie čisto, ale ja už viem, čo tým chce básnik povedať... Naparádu mi pomáha aj syn, ktorý všetko nasáva odomňa ako taký tovarišov učen a keď rakete zoberie hračku a tá sa jeduje, profesionálne zvýši hlas, zastaví ju a zakričí "povedz, daj" a ona povie "dá"...Vychovám z neho dokonalého vyhľadávaného klinického logopéda🙂 Toto moje prvé deco je veľmi všímavé a vnímavé a aj dnes prišiel za mnou, že či som smutná z rakety (Hanba mi, že sa neviem viac pred deťmi pretvarovať...)  Ale nie neboj sa, mimonko môj, nie som smutná, som skôr iba unavená a znovu hľadám kdesi odrazový mostík. A ja slepá, mám ich rovno pod nosom, a to rovno tri: jeden veľký a dva malé... Ale večne nespokojná matka ich akosi niekedy prehľiada a zbytočne hladí vpred a nechá sa opantať strachom...