Zaujal ma článok – „Toto je 6 najčastejších mýtov o neplodnosti“ a predovšetkým mýtus č. 5: Neplodnosť je psychologický problém

Fakty: Neplodnosť je ochorenie alebo stav reprodukčného systému, nie psychická porucha. O neplodnosti hovoríme, ak po jednom alebo viacerých rokoch, aj napriek nechránenému pohlavnému styku, nedôjde k otehotneniu. Okrem početných hormonálnych, genetických a ďalších fyzických, niekedy nevysvetliteľných faktorov, môže byť neplodnosť spôsobená aj psychikou. Často môže byť nevedomý, emocionálny stres príčinou toho, že žena nemôže otehotnieť. Táto reakcia môže byť považovaná za psychosomatický obranný mechanizmus. No skutočnosťou stále ostáva, že neplodnosť má vždy základnú fyzickú príčinu.

Moja otázka je - "ak neplodnosť nie je psychický problém, aký je to potom problém?"

Riešenie:

Neplodnosť nie je psychická porucha. Psychický stav a psychické prežívanie ženy je aj na začiatku problému s otehotnením, sú jeho príčinou. Rovnako sú aj dôsledkom, ktorý sa prejavuje strachom, pocitmi menejcennosti, ale aj neistoty v partnerskom vzťahu. Podvedome v psychike ženy môže byť traumatizujúce aj vnímanie cudzích detí, nastupuje depresia, závisť...

Akákoľvek fyzická alebo hormonálna príčina neplodnosti má taktiež svoje príčiny a to sú konkrétne zážitky, s konkrétnymi emóciami, u konkrétnych žien. Niekedy môže byť konštatovaný vplyv nevysvetliteľných faktorov. Ale aké sú to? Kde sa vzali? Ako vznikli?A aj tie majú svoju logiku.

06.05.2019

Dnes ráno som ako vymenená.

Akoby sa nič nedialo. Som pokojná, usmiata, jednoducho ja.

Som šťastná.

Aj moji blízki sa tešia.

Vonku je síce ešte nepríjemne, ale aspoň neprší. Aj to je pozitívne. Je škaredo, ale bude krajšie.

Ešte v novembri som poriadne malej ani nevedela ukázať obrázok, dnes už sama vymýšľam úlohy, aby som ju zaujala. Uvidím v obchode vyhodený kartón, už ma napadne pol tucta vecí, čo by som s ním vedela urobiť. Po zlepšení porozumenia na obrázkoch, som prešla na farby. Farby malá začala ovládať asi tak mesiac dozadu. Dovtedy ich triafala hociako, ale dnes to dáva raketovou rýchlosťou.

Odfotila som Vám pár "hier" pre inšpiráciu, ale väčšinou som sa tiež inšpirovala z internetu, takže možno budete väčšinu poznať.

My teraz doľadujeme "špilky" na kartičky, to ešte nevie, ale ako ju poznám len taký nejaký obyč deň to ona stlačí ako keby nič a zrazu to už bude vedieť. Napr. tak ako s navliekaním "gorálikov". Už dávnejšie som kúpila veľké navliekacie kocky, ale podľa mňa navliekanie na šnúrku je dosť ťažké, tak som to na istý čas odložila a vyťahovala len tak už z nudy. Dnes si však raketa zobrala tú najväčšiu kocku a prvýkrát sa jej to podarilo. S otvorenými ústami som kukala a podarilo sa jej to ešte 2x, potom som ju začala "velebiť" a "ospevovať" a už som to po...la.. Mala som radšej držať hubu, ale tak matka šťastná, nevedela som sa ovládať. Nabudúce budem vedieť, že ju nemám rušiť a mám si zakusnúť do všetkého možné, len ju nechať na pokoji.

Raketa je akosi "tu" pri nás, príde mi taká "normálna" v domácom prostredí a v mojej prítomnosti. Iné je to, keď človek "vytiahne" päty z domu...Ale inak sú to teraz fajn dni, asi preto, lebo sme väčšinou doma a nikam nechodíme. Žiadne škreky na verejnosti, v meste, v parku... Mne celkom toto počko vyhovuje aspoň v tomto smere🙂 Tak ako som sľúbila mužovi zato, že ma naháňal so sliepkou po dvore, dnes som varila kelový privárok (ten priam neznáša). No a keď som sa večer do toho pustila, tak ma napadlo, že škoda, že mi nepomáhajú decká. Boli takí rozlietaní a čosi robili v obyvačke, nechcela som ich rušiť, keď som im dala 20 minút voľna pred večerným kreslením. Ale len čo som si to pomyslela, zrazu prišla raketa za mnou a hneď potom syn... To ste mali vidieť tých "pomocníkov". Prisunula som stoličky ku kuchynskej linke, obom som dala príborové nožíky, ale v ich prípade zbytočnosť, kel viac trhali ako krájali. Dokonca som im dovolila nahádzať kel aj do polievky, takže bol skoro všade na podlahe, na sporáku, polka v hrnci... Neskutočne boli šťastní, že som im dovolila takéto "akčné" veci, aj keď museli "tolerovať" moje výkriky: "Pozor, pa! Pozor hrniec! Pozor opatrne!"... Malý mi tam šupol aj dajaký chleba, takže som zvedavá na trvacnosť prívarku🙂 Mne však asi bude chutiť najviac zo všetkým...

V nemocničnej izbe číslo 8 bolo nejako dusno. Nielen preto, že do priestoru šesťkrát štyri metre prišla rozvetvená rodina na návštevu dlhovlasej blonďavej tínedžerky, ale hlavne preto, že po operácii a lekárskom verdikte zostali všetci mierne vystrašení. Každý sa to pokúšal skrývať po svojom a z každého to trčalo ako z ucha banán.

Pacientka Paulína je vyslovene modelkovský typ. Súmerná tvár, plné pery, sivé oči, krásna pleť. Keď som vstúpila do izby, pohľad na ňu ma zaskočil. Ja ju poznám. Ale odkiaľ? Prebleslo mi mysľou a odvtedy som mala v hlave červíka. Pri mojom vstupe nebola vyslovene odmietavá, ale jej od únavy prepadnuté oči mi naznačili, že tam nie je veľa miesta.

„Neviem, či sa vôbec zmestíte,“ povedala tichým hlasom.

Keďže som pomerne spratná, nenechala som sa takýmto upozornením odstrašiť. Popri zoznamovaní sa s ďalšími členmi rodiny som si všimla, že aj Paulínin brat je mimoriadne pekný a sympatický. Začala som teda merať koncentráciu krásy na meter štvorcový. Žiadny závažný proces, bežná procedúra zdravotných klaunov. Pri dokumentovaní bratovho 3D úsmevu som neodolala a odobrala som si vzorku. Nasadila som mu ružové okuliare a dala niekoľko kontrolných otázok, ako: „Videli ste už niečo krajšie ako môj nos?“ Podľa odpovede som zistila, že chlapec je na dobrej ceste k zaľúbenosti.

Tatko ale stále zostával smutný. Prečo venuje toľko pozornosti len mladému? Čítala som z jeho očí. A tak som sa rozhodla poskytnúť bezplatnú zdravotnícku údržbu aj staršiemu pánovi. Poutierala som mu šatkou plešinu, dezinfekčným sprejom som mu strekla pod pazuchu a vyrobila som mu balónovú gitaru. Spolu sme vymysleli novú pesničku:

Vždy, keď si utriem prach z plešiny,