Skúška svadobných šiat.
Presne pred rokom❤️.
Vikinka ma za domácu úlohu naučiť sa kresliť panáčika. Poslala ma upratovať s tým, že ma chce prekvapiť.
,, maminka pod sa polzieť,nakleslila som, to som ja , to si ty a o je tatino,,
Snaží sa bambulka naša 😉
💙/💗
Moja malá pomocníčka 👩🍳
Pomooooc, prosím nedávno som v blogoch videla recept s fotkou na citrónovú bábovku s tvarohom a teraz to neviem nájsť lebo dom si to nijako neoznačila ale hlavne že všetky suroviny nachystané....poradíte???? 🙏
Žienky, ktorá máte jednoduchý a dobrý recept na domácu knedľu? Ďakujem😉
🐶 ❤ 🌞
Cawte kocky ☺️Dnes sa nám podarila takáto vysmiata selfie ☺️Nás skerko 😊😘
Bezdotykovy Teplomer?? Baby aky .. ale aby normalne meral .. a nie bludy dakujeem
🙋♀️🌅
Pobavilo 👍😂
Keď som mala 6 mesiacov, mama ma dala do jasličiek a vrátila sa do práce.
Každý boží deň ma vyhadzovala von na dvor hrať sa s deťmi. Nekúpila mi hneď všetko, čo som chcela, každú jednu vec som si musela zaslúžiť.
Keď som nepozdravila susedku, dala mi takú poza uši, že sa mi v hlave zahmlilo. V autobuse som musela pustiť každú babku, tehotnú a chorého človeka, inak bola "odmena" rovnaká, ako v prípade nepozdravenia.
Odvrávať mame som skúsila len raz - prvý a posledný. A raz otcovi a to bolo ešte horšie.
Už od prvej triedy ZŠ som musela chodiť do potravín pre mlieko, maslo a vianočku a vodiť mladšieho 4-ročného brata do škôlky. A musela som každý víkend vysávať, utierať prach a keď nestíhala, aj umývať riady.
V reštaurácii sme museli s bratom sedieť slušne, spôsobne pri stole.
Neexistovalo, aby sme po reštaurácii lietali s krikom popod nohy ostatným stolujúcim, rozlievali po stole malinovky a ohadzovali sa hráškom. Tatko by nám spravil zo zadku rešeto.
Žila som v športovej rodine a tak sme s bratom od malička museli chodiť na tréningy a športovať. Nie nebola odpoveď.
Keď som v škole odvrávala učiteľke, tatko mi naložil, až ma zadok bolel. Nie, ani raz nebol vynadať učiteľke, aj moji rodičia dostatočne chápali, že to JA som neposlúchala. Nie učiteľka...
Do školy ma nevozili, kúpili mi električenku. Vraj ma vedú k samostatnosti.
Na telocvik som chodiť jednoducho MUSELA. Nikdy mi žiadne ospravedlnenky nenapísali. Neustále mi opakovali, že aj vďaka telocviku zo mňa niečo bude a že hlavne budem zdravá. A menzes nebola výhovorka pre nikoho, akurát pre jednu z mojich spolužiačok, ale tá ho vždy tri dni preležala na infúzkach. Vyhovárať sa na soplík a bolesť hlavy som radšej ani neskúšala.
Na obedy som chodila do školskej jedálne. A vôbec nikoho nezaujímalo, že nemám rada pľúcka na smotane a šalátovú polievku. Čo mi naložili, to som zjedla, lebo aj v tom tanieri som videla otcovu nasratú tvár. Nevarili nám bio ani raw, napriek tomu nikto v triede nemal histamínovú intoleranciu, alergiu na lepok, ani na mlieko. To bol asi čistý zázrak! MOžno vo vedľajšej niekto mal, ale to fakt neviem.
Všetci sme boli zdraví (výnimka potvrdzovala pravidlo), neboli žiadne chrípkové epidémie a masové uzatváranie škôlok a škôl sa nekonalo. Akurát raz, aj to boli uhoľné prázniny, lebo prišla fakt riadna zima a nenasypalo nám pol metra, ale rovno meter a pol snehu. Ježiš, to bola radosť!
Keď niekto dostal v škôlke osýpky, všetky ostatné mamičky chodili k pacientovi na návštevu s deťmi, aby to mali čím skôr za sebou. Aj ja som bola na návšteve s mamou. Tri krát, kým som ich konečne dostala.
Školské lekárky nás nevypisovali na péenku vždy, keď sme si prišli zavzdychať, že nás niečo bolí, tie v sekunde vedeli, že sa chceme uliať. A ešte to aj nahlásili rodičom, takže sme to doma schytali tak, že sme si deň nesadli. A hneď sme boli zdraví! A keď niekto fakt dostal nejakú chrípku, trvalo to týždeň, a do školy nás hnali piatou kozmickou.
Ihriská sme mali pod barákom. Naši tatkovia nám dokonca každú zimu postavili klzisko. Rovno pod oknami. Hrali sme sa, kričali, smiali sa a nikto zo susedov s tým nemal problém. A to neboli ani plastové okná...
Nikto v paneláku nemal problém s oslavami narodenín, menín, opravami bytu, kachličkovaním u susedov, psíkom v domácnosti, kanárikmi, cvičením na klavír, umývaním schodišťa a odkladaním topánok pred dverami. Pochopíte to ???
A keď sa chalani pobili na dvore, normálne nikto nevolal policajtov! Vyprášili im nohavice remeňom. Každému jeho vlastný tatko. Alebo mama. Aby si to zapamätali.
Nemali sme mobily, takže sme sa doma museli hlásiť presne načas. Kriste, to bolo čoro-moro, keď sme došli neskôr!
Na zápal hrdla sme dostávali zmrzlinu, na svalovicu acylpirín, na kašel cibuľový čaj a na vyvrtnutý členok octanový obklad.
JA NORMÁLNE PREMÝŠĽAM - AKO SOM TOTO MOHLA PREŽIŤ ??? 🤦♀️🤦♀️🤦♀️🤦♀️🤦♀️🤦♀️🤦♀️
P.S. Zase nemlátili ma denne hlava-nehlava za všetko. Aby ste si nemysleli. Ale občas som si fakt zaslúžila, uznávam 😄
Dobré popoludnie, poradíte, kto robí, alebo kto by mi mohol spraviť tortu vo Svite?
Žienky,tu mi isto budete vedieť poradit...Mamina ma bradavice na oboch pätách...už jej to viackrát vypalovali...no stále to tam ma...máte niekto skúsenosti s nejakým iným odstránením ?
🙏🏼🙏🏼🙏🏼
🤰Dnes poradňa a teda na pôrod to nevyzerá😂 A zvládla som aj poslednú skúšku v semestri 💪 Idem si kúpiť niečo sladké a leňošiť 😉
ČASŤ IV. REÁLNY A VIRTUÁLNY SVET – AKO ICH PREPOJIŤ?
Prečo majú média takú silu? Začalo to nevinne z „„internetu informácií“ sme vstúpili do „internetu zážitkov“. Počítač akoby dieťaťu implantoval zážitky do jeho hlavy a tieto mu vypĺňajú jeho vnútorný svet. Vzniká kvalitatívne odlišný virtuálny a reálny svet. Sklenený príklop a klietka. Je niečo vzrušujúcejšie v živote dieťaťa, čo by počítačové zážitkové implantáty v jeho hlavičke vytesnilo? Čím ich nahradiť?
1. Virtuálny svet – bohatstvo, rôznorodosť, akčnosť, farebnosť, atraktívnosť, dostupnosť, minimum námahy a všetko v obrazoch. Práve virtuálne obrazy a akčnosť virtuálneho sveta sú blízke detskej psychike. Dáva im možnosť zažívať zážitky – aj keď pod skleneným príklopom. Počítače sú dôkazom, že dieťa sa dokáže „zaľúbiť“ a ísť si za svojim cieľom.
2. Reálny svet – miesto zážitkov, živých obrazov a príbehov, je vyplnený priestor povinnosťami, učením, domácimi úlohami, strachom, konfliktami, problémami a všetko spojené s množstvomslov, ktoré deti často nechápu. Zážitky povedané slovami nemajú, tak silnú pozitívnu odozvu v psychike dieťaťa.
V učení prevláda pamäťové reprodukovanie a znovu slová, chýba tvorivosť a nadšenie niečo poznávať a objavovať. Doma možno viac kontroly, kritiky a možno aj konflikty rodičov.
Je tu aj direktívna výchova – dobré sú iba jednotky, je dobré učiť sa jazyky, budeš ich potrebovať, pôjdeš na vysokú školu. A duša dieťaťa – sníva, užíva si svoju slobodu, túži niečo zažiť tu a teraz …. a zrazu objaví virtuálny svet, nekonečný a ľahko dostupný.
Chlapec, ktorý seba nakreslil v klietke, nakreslil vonku počítač, mobil a psa – všetko symbol slobody. Postupne sme prišli na to, čo je tou klietkou – škola, učenie, domáce úlohy, krúžky a povinnosti – prísne organizovaný a naplánovaný život. Virtuálna realita a pes – sloboda, objavovanie, vlastné rozhodovanie. To mu dáva možnosť cítiť sa inak, zažívať niečo, čo bežne necíti.
Naučte sa počúvať vaše dieťatko. A začnite srdiečkom.
Všetky deti svoj príchod na svet ohlasujú plačom. A už v prvom roku dokážu niektoré (ako náš Miško) vysloviť prvé slová a formulovať krátke vety. No uvedomili ste si niekedy, že ten naozaj prvý zvuk, ktorý môžu počuť rodičia dieťatka je tlkot jeho srdiečka ešte v brušku matky?
Priznám sa, nie som veľký fanúšik čísel, avšak práve kvôli nim som sa rozhodol vytvoriť tento projekt:
- ročne sa na Slovensku narodí v priemere 400 detí s vrodenou chybou srdca
- okolo 200 z nich sa vďaka neskorej diagnostike ocitne v ohrození života
- len pri 35% z nich sa podarí zistiť diagnózu ešte počas tehotenstva matky
- v Čechách a v ostatných civilizovaných krajinách je to od 80 - 95%.
Náš projekt Ako zvon vznikol s jediným cieľom - aby sa na Slovensku do roku 2022 zvýšilo percento úspešnosti prenatálnej diagnostiky chorôb srdca z 35% na 85% - a my sme sa tak mohli zaradiť medzi ostatné civilizované krajiny.
Ako tento cieľ dosiahneme? Aktuálne pripravujeme kampaň, prostredníctvom ktorej sa mamičky dozvedia o možnosti vyšetrenie srdiečka ich plodu a súčasne pripravujeme projekt pre slovenských gynekológov, aby sa niekoľkonásobne zvýšil počet tých, ktoré tieto vyšetrenia dokážu poskytnúť.
Máme cieľ a vieme, ako ho dosiahnuť. Aj vďaka Modrému koníku a jeho podpore sa náš hlas dostane aj k vám. Pomôžte nám ho šíriť ďalej a držte nám palce.
Vcera som mala doma tuto krasnu babiku ☺
