Nám všetkým, ktorí majú 20. až 70. rokov...

Podľa dnešných pravidiel a zákazov by sme my, deti narodené v 40., 50., 60., 70., 80. rokoch, nemali vôbec šancu prežiť... Naše postieľky boli namaľované farbou, ktorá obsahovala olovo. Nemali sme žiadne pre deti bezpečné fľaštičky na medicínu. Žiadne poistky na dvere a okná, a keď sme išli na bicykli/kolobežke, nemali sme helmy. Pili sme obyčajnú vodu z hadice a nie z fliaš. Jedli sme chleba a maslo, pili limonády s cukrom a neboli sme obézni, pretože sme stále lietali niekde vonku. Z jednej fľašky sme obvykle pili niekoľkí, ale všetci sme to v zdraví prežili... Niekoľko hodín sme sa morili a stavali motokáry zo starých nepotrebných vecí, jazdili sme z kopca, len aby sme prišli na to, že sme zabudli na brzdu. Až po niekoľkých pristátiach v plote sme ju domontovali. Skoro ráno sme sa išli hrať von a prišli sme domov, až keď vonku svietili lampy . Rodičia si užili pekné nervy, ale mobily neexistovali, takže nebolo kam volať... Nemali sme žiadne Playstation, Nintendo eller X-box - vlastne ani televízne hry, žiadnych 99 televíznych kanálov, žiadny surround-sound, počítače, chatrooms a internet. Mali sme kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali sme si ich!! Spadli sme zo stromu, porezali sme sa, zlomili si ruku či nohu, vyrazili si zuby, ale nikto kvôli týmto úrazom nebol zažalovaný. Boli to úrazy a nikto neniesol vinu - len my! Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa to predýchať. Našli sme si hry s loptičkami, palicami a jedli sme i trávu (hlavne šťaveľ). I keď nás druhí varovali, nikdy sme si nevypichli oko. Posledných 50 rokov bolo explóziou nových nápadov. My sme mali voľnosť i zodpovednosť - naučili sme sa chovať a poradiť si... Gratulujem!!! 

ahojte ,chcem sa spytat ako to tu chodi na tejto stranke?

1. apríla ráno sme šli 3tí krát  na monitor do nemocnice....kedže som už mala po prvom termíne a sestričky ma už na predchádzajúcom monitore strašili že si ma tam nechajú, akosi som s tým aj počítala a tak sme tašky zobrali so sebou....prišli sme tam, odovzdala som svoju tehotenskú knižku a už som aj počula že dnes určite ostávam..po monitore ma teda poslali rovno na príjem, kde som nenormálne dlho čakala. Ešteže som mala pri sebe maminu, ktorá je schopna rozosmiat aj mrtveho :D kym ja som čakala na prijem a následne na ultrazvuk, okomentovala každu osobu čo okolo nás prešla...konečne po vybavení všetkým papierovačiek a vyšetrení sme sa dotrepali na izbu, hned za mnou letela sestrička, vraj nemám nič jesť že to pre istotu...no tak OK....šak som sa dako hladná necítila tak prečo nie....od obeda som chodila zas na same vyšetrenia..raz ma chcel vidiet primar, raz lekar potom aj lekarka...už som si ozaj pripadala ako vo vyklade, šak nech si ma tam teda obzru :D :D večer dalši monitor a zas odznela veta, ktorú som nerada počúvala...."bábätko sa nám akosi moc nehybe, spravíme ešte jeden no a potom sa uvidi".....to čakanie ma ubyjalo..hlavne ked počujete ako si sestričky šepkaju že vraj to je jasny pripad...no tak to už človek ozaj nevie či sa báť alebo čo!!

2. monitor bol o niečo lepší..vedľa mňa tam ležala jedna kočka ktorú už pôrod čakal každu chvilku..zrazu pribehla sestrička že ju teda oholi a potom sa zo slovami "vy už ste vyholená?" na mna vrhla až som ostala vylakana že čo sa deje o porode dnes reč nebola :D našťastie ma druhá sestrička ukludnila, ked sa zacala smiat pochopila som ze to bol omyl :D :D

Na druhý den ráno...samozrejme ako inak zas dalsie obzeranie :D :D a tentoraz som dostala už aj čípku a vraj do 3 hodin by som sa mala začať otvarať a mala by mi odtiect plodova voda (do tej doby nebol ani náznak blížiaceho sa pôrodu, asi sa malej v brušku až moc páčilo) každých 15 minut ma sestrička kontrolovala a zakaždým som jej s úsmevom oznámila že sa nič nedeje.....samozrejme že jesť som zasa nič nemohla, takže už pomaly druhý den len o vode...večer som si kludne lahla s tým že mala sa neponáhľa tak si aspon pospim...

5 minút pred polnocou som sa zobudila na to, že som akasi mokra..zliezla som z postele a nenormalne zo mna tiekla voda..ukludnovala som sa slovami, že všetko bude OK...pekne si teraz zazvonim na sestričku /samozrejme akurat teraz sa sestrička niekde vyparila/....to už som začala panikárit..vybehla som na chodbu.../samozrejme na chodbe nikto/ :D :D pobehovala som po izbe sa snažila som sa odtečenú vodu z dlážky poutierat / no čo už ked ja som proste poriadkumilovna/..znova som zvonila a vtom vbehla sestrička s usmevom, že ona akurát na mna myslela / ja na ňu už pomaly 10 minut/ spravila monitor...lekarka ma hned prezrela s tým že som neni otvorena, tak hned musime na sálu a tam mi daju vyvolávačky..

hned po prvej nastali super bolesti....takže som vedela že to zabera...vraj mam bolesti riadne rozchodit a sem tam nabehnut do sprchy, aby som sa lepšie otvarala...medzi tým som stihla celu rodinu informovat sms-kou o tom, že už sa to začína. Teda myslela som si že to bude rýchlovka....NEBOLA...4 hodiny som mala neuveritelne bolesti a dalších 5 hodin neuveritelne krče, už sa to nedalo ani predýchavať ani rozchodit...hrôza...samozrejme že som každu chvilu dostavala dalšie a dalsie vyvolávačky....tuším ráno o5tej som ešte stihla manželovi v slzách oznámiť že stále trpím...chudák bolo počuť že keby mohol tak by si to so mnou vymenil!!!

o 9tej ma už chystali na pôrod, čo už som bola taka nedočkava / samozrejme že to v tých krčoch ani nevnímate/....nasadili sme kyslik a pekne tlačili...Nenormálny zážitok, ked citite ako to dieťa ide von...o to krajší bol pre mňa pôrod že som ani netušila čo to BUDE!! Ked sme už hlavičku porodili, telíčko vyšlo ani neviem ako a už som aj počula ako všetky sestričky jednohlasne zvolali " Máte krásnu dcerku"....moje prvé slova ked som ju videla zneli ako inak " aká je krásna"!! Ked už som si myslela že je po všetkom, lekár zahlasil, že ide sa šiť..ja na to "Vy ste ma nastrihovali?"...ach joj, šitie no hroza...boleť hrozna ale tak čo by som už teda po takomto pôrode neprežila že?!! medzi tym kym mi zas doniesli malu som sa dozvedela že moc krvácam a vraj sa mi pretrhla žila..no a potom som už ani nevnimala lebo predsa len ma ten pôrod vyčerpal...

„Dnes som taká unavená. Si nevieš predstaviť, čo je to, keď musíš od rána stáť na nohách a plniť príkazy toho malého teroristu, ešte k tomu navariť, pre seba, malú, ožehliť, oprať, upratať, prechádzka, nákup, a to jej zaspávanie. Fakt mám dnes toho dosť.“ Sťažujem sa svojmu mužovi, keď malá po hodinovom cirkuse zaspala. Zlý mamagment, nedbalá synchonizácia a celkové zlé zladenie vecí a následných povinností. Znela blesková odpoveď toho empatického hada, čo stojí veďľa mňa. Čo???? Neverím vlastným ušiam. Asi ma rozhodí....No počkaj. Na druhý deň, moja urazená ješitnosť a dotknuté ego odchádzajú trucovať k rodičom. Ešte rozdám pár príkazov. Chcem navarené, postarané o malú, oprané a ožehlené. Vraciam sa neviem kedy. Bách, dverami a už ma neni. A keďže nie som sviňa, „keby niečo zavolaj“. Užívam si, kávička, kaderníčka, pokec s našimi, už nebol taký príjmný. Nedzielajú moje nadšenie „náuka na vlastnej koži“. Vraciam sa o 16tej. Už z chodby cítim z bytu neznesiteľný smrad. Nedokážem ho ani pomenovať. Hovorím si, nebudem sa čudovať keď na chodbe nájdem policajtov, že nás susedia zažalovali, za otravovanie smradom a nebudem prekvapená keď v kuchyni nájdem hasičov. Vchádzam a pach sa stupňuje. Výjav našej domácnosti ma pobavil, Na perách sa mi zjavil slastný výraz blaženého víťazstva. Bordel v plnej kráse. „No konečne, že sa mladej pani uráčilo“ výta ma moj manžel. V tvári má výraz typu „ešte chvíľu a zoberiem motorovú pílu a zmením sa na nejaké netvora z hororu“ Malá stojí pri tatovi, pevne ho drží za nohavice a kvíli od hladu. Zarípaná a prečúraná. No pekne. Nie je čas nič riešiť, len túto katastrofu. „Čo papala malá?“ „No nič, kedy som to mal asi stihnúť? Akože ty si odkráčaš a necháš ma tu samého, na decko, na domácnosť a to chce mať paninka navarené, oprané a ožehlené. Jako čo som tu ja nejaká infantilná chobotnica Oswald? Alebo jako si to predstavuješ?!“ Koncert pre susedov v nevídanej HD kvalite. Jáj, on nie je chobotnica. Neriešim manažera roka, ale dieťa. „A prečo si jej nedal aspoň nejakú mäsovú výživu?“ „No to by som najprv musel vedieť kde sú!“ A neožehlil som, lebo ani netuším kde je tá p.....á žehlička“ Na toto len vždy hovorím. Vidličky sú v príborníku a periny v perináči. Bilancia „tatodňa“: jedna panvica k koši, už nepoužiteľná, druhá len prepálená, obed v nedohľadne, bielizeň z práčky po celom byte, vešala asi naša malá, použité plienky po celom byte, dieťa o hlade nevyspaté a tenzné. Po vyriešení domácej katastrofy. Malá najedená zaspala. Mužíček ofučaný, upotený, a nasraný. Ešte než pleskol dverami oznámil, že radšej bude mesiac jazdiť RZP, ako toto tu. Odišiel sa ukľudniť do najbližšej krčmy a vrátil sa pod vplyvom alkoholu o 2 v noci. Už nikdy nespomenul mamagment na hovno, a na moje ponosy reaguje vždy s dávkou empatie. Na vlastnej koži je to najlepšie.

- Podle posledních zpráv opustil sněžný muž Brahmaputru, střihnul si to přes Čěho-Čomo na Čhomolar... 

- Co chceš Pepino? Zkoušim jestli to funguje. 

- Když jsem byl ještě malej kluk, nosil jsem péro, šíp a luk...... 

- A Casanova vylez z kanafasu 

- Mamimka mě utřela lopuchem... byla ta beruška. To se smůla - lopuch tu není... 

- Pepíno! Už toho máme dost. My taky - Matýsek se posral. 

- Michale, já bych chtěl bejt hadem. Proč hadem? Protože když had jde, tak při tom leží. 

- No vidíš. Zvládli jsme to bez maminky... Ale maminka před koupáním sundává bačkůrky! 

- A nebo ta síť? Myslíš tu zahradní, jak pod ním rupla? ...nebo ten kočár? ... Moment, co by s kočárem?! Ale niiic... Albert v něm houpal Matýska a von mu ujel. 

- Má někdo za kamaráda takovýho ptáka... Má. A zrovna já... 

- Večeři máš v kuchařce na straně 34. 

- Buďte bez starosti pane. Povezu vaši tchýni jako by to byla moje vlastní. 

- Maminka je doma? - Né, to nadává papoušek. 

- Doktor Horák. To jsi ty miláčku. - Ne, tady Horáková. 

- Ále... To zvládneš. Máš přece talent na děti... a k tomu vysokou školu. 

- Jsem rád, že víš koho sis vzala. - A koho jsem si vzala s tím se taky rozejdu. - No, ještě aby ses rozešla s někým jiným. 

- [Albert:] Tak copak nám schází? [Michal:] Hlava!! [Dáša:] Na tos nemusel volat doktora. To o tobě víme už osm let. 

- Nikdy nevíme, jak na koho co zapůsobí. Ale faktem je, že i ty nejhorší věci můžou zapůsobit špatně. 

- Tati a prdí taky hadi?

- A pak mi ukázala sedmý div světa!

- Dnes vecer byla vásnivá noc STOP tri holky na nas dva byly moc STOP Meli jsme tu harem STOP dali nam to darem STOP Drz se nas a uzijes si na stokrat ( od Kamilky Špalkovej 🙂)

- Tady orel, Tady orel ( od Zuzana Strbianova )

- Tady poštolka....poštolka volá anděla - anděl slyšíííííí - moc se s tím flákáš - už to je!!! ( od Kateřina Svobodová )

- Nepřepínej...a šlapej ( od Tomáš Mihok )

- "Víš jakej je rozdíl mezi náma dvěma?" ..Ne... "Že ty máš dvě babičky a já ani jednu"...( od Kamila Špalková )

- byly jednou dvě budky, ale nebyly to obyčejný budky, byly to kadibudky.. ( od Lucie Bystričanová) 

- ...Co zas chce ten pták??? ( od Kristina Kosmalova) 

- Jestli mi navrhne, abych ho popones, tak mu ty jeho Rossignoly pošlu do údolí. ( od Jana Sýkorová )

Mama mam iba 8mm, ale mam vsetky moje organi. Milujem zvuk tvojho hlasu, vzdy ked ho pocujem pohnu sa mi vsetky kosticky v tele. Zvuk tvojho srdiecka je moja najoblubenejsia melodia.
tyzden 2:
Mama dnes som sa naucil ako si mam cucat palcek, keby si ma vydela povedala by si definitivne ze vyzeram ako babo..Este som neni velke dost aby som mohlo opustit moj domcek..Je tu krasne a teplucko..
Tyzden3:
Vies co mama som dievcatko, dufam ze ta to potesi, chcem aby si bola stastna pretoze nemam rada ked places, tvoj hlas znie tak smutno a ja placem s tebou aj ked ma nepocujes..
Tyzden 4:
Mama moje vlasky uz zacali rast..Su vsak este malinke ale pekne..Pouzivam tento cas na civecnie..Uz viem pohnut s hlavickou, pohnut s prstikmi, aj rucicky a nozicky viem vystriet ale mam este dost casu..
Tyzden 5:
Bola si dnes u doktora. Mama on ti klamal povedal ze niesom este nijake babo..Mama ja som babo a som TVOJE babo..mam citty..Mama co je to potrat?
Tyzden 6:
Zasa pocujem doktora, posobi tak chladno a bez srdca..Niekto sa mi vkrada do mojho domceka..Doktor to vola ihla..Mama co to je? Strasne to pali! Mama prosim ta povedz mu nech prestane! Mama ja nechcem od teba odist! MAMA POMOZ MI!!! Mama prosim..Ublizuje mi to! MAMAA!!NIEEEEEEEE!!!
Tyzden7:
Mama mam sa dobre..som v nebicku a Pan boh ma drzi v naruci..Vysvetlil mi co znamena potrat...
Mama preco si ma nechcela...???????

Zemiakový chlieb

1 kg hladkej múky T650
1 kocka čerstvého droždia
1 lyžica soli
1 lyžica octu
1 lyžica oleja
1 lyžica rasce
2 stredne veľké zemiaky
Voda podľa potreby (cca 500 ml)

Postup:
Zemiaky uvaríme a postrúhame najemno. Zarobíme si kvások. Kvasnice a lyžičku cukru dáme do teplej vody. Necháme niekoľko minút kysnúť. Kvások primiešame do rozmačkaných zemiakov, pridáme soľ, ocot, olej, rascu, 750g múky a vymiesime husté cesto.
Podľa potreby prilievame po troškách vodu. Zvyšok múky používame na podsypávanie pri miesení. Vymiesené cesto necháme nakysnúť na teplom mieste približne 45 minút, kým sa zdvojnásobí objem. Potom cesto na chlieb opäť premiesime a dáme na plech vystlaný papierom na pečenie. Necháme ešte raz nakysnúť. Rúru necháme vyhriať na 200 stupňov. Pred vložením chleba do rúry spravíme na ceste pár zárezov a potrieme slanou vodou.
Chlieb pečieme asi 1 hodinu. Po dopečení chlieb znovu potrieme slanou vodou.

Musím touto cestou, vzdať holt všetkým oteckom, lebo iba vy dokážete to, načo my mamy sme už prikrátke. A preto, som rada, že tatkovia sú, a sú takí akí sú. Napríklad môj muž, malá v noci nespí. Bol vyslaný na nocovanie so svojím malým pokladom v spoločnej izbe. Tatovi spinká, celú noc. Dopátrala som sa ako to môj mužíček vymyslel. Skôr náhoda, náš tatíček príšerne chrápe. Tým nikdy nedokázal z vlastných somatických príčin znepokojovať sa a reagovať na detské mrnčanie, pretáčanie, nebodaj zobudenie. Ak sa malá zobudila, dal jej mlieko a či spala alebo nespala spokojne odfukoval ďalej. Po pár nociach naše vynaliezavé dieťa zistilo, že s tatkom nepohne nič, a spinká pri tatkovi ako budulínček. Nehovoriac o tom, že tatíčkovi nehrozí spinkanie v spoločnej posteli, vraj by ju rozpučil Za jeden deň, skoval všetky moje mesačné pokusy naučiť malú pýtať sa na nočník. Išla som na nákup. Tatíček si zapol tv, futbal a neriešil. Až kým zistil, že izba je zamorená smradom, odhodlal sa ju prebaliť, kým našiel pomôcky k tomu potrebné, malá s vyštípaným zadočkom hlásila "tata poeeee" radšej ani nezisťujem ako dlho bola "poeeee" Jeden deň, a nedbalosť, a dieťa sa pýta na nočník. Prechádzky realizované naším tatíčkom, malá šľape v plnej poľnej aj 3 km, a tatík nerieši nič. Len cieľ, kúpiť si v tescu pivo. Dieťa sa umrndžané vracia, unavené a šup do postele. Žiadne mamine dlhé uspávanie, reči, rozprávky a truc. Tatko, oznámil, len sucho, že nejako zabudol kočík Malú naučil vnímať príkazy a rozkazy. Tatík letmo prehodený cez gauč sleduje televízor, a prikazuje malej. Prines mi telefon, odnes tanierik, povedz mame.........za každú kladnú reakciu dieťaťa podpláca malej keksami, ktoré sám pri pivku konzumuje. Hra. Tatík sa hraje, stavia si lego. Malá sa díva, búra, a tatík stavia. Vždy nájde hru, ktorá nemá absolútne logický základ, malá ju miluje, počuť odduševnený detský smiech.
Niekedy rozmýšľam, či tá naša materinská láska a reflexy naozaj dokážu také divy, keď príde tatík svojím jednoduchým počínaním niekedy dokáže viac ako ja za celé mesiace. Nikdy nečítal knihy a časopisy, ale výsledky má svojím "spôsobom" niekedy brilantné. Ak keď ma niekedy jeho počínanie dokáže vytočiť na ultimum.

"Ešte si daj, ešte kúsoček, anieliček, prosím, dnes si poriadne nič nespapuškal" Znie z úst jednej z mamín v materinskom centre. Chudáčisko dieťa, napchávané jogurtom, krúti hlavou, reve ako pavián. Tá mazlanina mu steká dole bradou, a bojuje s každým sústom, ktoré mu supermama cpe do krku. Áno, vážené mamy, aj takéto vieme byť. Keď som to pomaly sledovala, vyzeralo to ako scéna z hororu s názvom "Mireček dnes nepapal" Matka upotená, v očiach slzy, a výraz v tvári - každú chvíľu skočím z okna. Vždy som si myslela o sebe, že som najlepšia matka pod slnkom, viem odpoveď na všetko, hlavne radu, tú vám dám zdarma a na počkanie ako bonus dostanete aj poučenie. Nechápavo som krútila hlavou nad každou mamičkou, ktorej dieťa vrieskalo v kočiari. Prečo neurobí hento? Alebo tamto? Môj malý svet zvaný "som super matka" sa zrútil v deň keď mi dali do rúk, moju malú bosorku. Ale to som odbočila. Chodili sme do materského centra, iba chvíľu, lebo ma omrzelo hra na "supermatku" Všetky sa tam predbiehali, čie dieťa vie chodiť, ako dobre papá, ako dobre hajá a akú farbu stolice má. Nie nie som a nikdy ani nebudem supermama. Som človek. Žena, ktorá má pocity, city, a nálady. Dokonca trpím aj PMS (predmenštuačný syndrón) vysvetlivka pre pánov. Moje dieťa, je proste moje! Je také aké je. Skladá sa s genetickej informácie od svojho otca + genetickej informácie od svojej mamy + jej vlastná povaha, časom možno korigovateľná. Takže po úmorných 12 mesiacoch, mojej dôležitej a ťažkopádnej výchovy som sa rozhodla:

1. Keď nechce jesť nech neje, a hotovo, neumrie od hladu, a ak by bolo naozaj hladné zje aj slíže s klincami. A basta.
2. Ja som matka, milujúca matka, ktorá bude tu vždy pre teba. Nie som však otrok! Nie som veľká hračka použiteľná 24 hodín denne.
3. Keď nechceš spinkať, dobre, nespi. Nabudúce tvoja prechádzka nebude trvať 1 hodinu ale tri a peškom, šak ty zaspíš. Inak pre mňa za mňa, si tam v tej postieľke rob čo chceš. Nebudem tu nadskakovať na fit lopte, ako orangutan, ani ťa vláčiť 15mesačnú a 13kilovú na rukách.
4. Kadí sa do nočníka, bodka.
5. V noci sa spí, ak sa zobudíš, dostaneš čaj, skontrolujem tvoje životné funkcie, a ak sa nedeje nič čo by sa dalo nazvať "ebol nám meteorit" tak spím a ty máš smolu.

Nie som super matka, a viem, že ani nikdy nebudem. Svoje dieťa milujem naviac na celom svete. Som na neho hrdá. Dokonca priznávam, ak niečo poviem, asi tak 15krát a viem, že môjmu príkazu rozumie, tak po rici. A basta.
Niekedy dokonca rozmýšľam nad výchovou nás približne tridsiatnikov. Naše matky mali jednu knihu "Naše dieťa" a jelo sa. Keď napísali pridájať, pridájali. Keď si spomeniem na moju mladosť, bola iná. Matka zavelila do kúta a ja krava som tam stála, kým si matka neožehlila. Tri práčky. Keď matka rozhodla, že toto budem nosiť tak som síce vyzerala ako "idiot" ale nosila som. Vtedy sa učitelia nestrielali, len sme pod ich meno občas na "hajzli" nakreslili nejaký pohlavný orgán. Nefajčili sme na chodníku keď sme mali 12 rokov. Fajčili sme v 15tich a to za prísnych opatrení, najlepšie nájsť nejaký kanál a strčiť sa tam a nevyliezť kým nevypáchneme.
"Nedávame dudku, čo ak si na ňu zvykne. Nie som nadšená ani z plienok" Nad týmito slovami jednej mamičky som sa pozastavila. Logickou úvahou. Videli ste niekedy 40tnika v tescu čo platí pri pokladni a na riti má prilepenú plienku a v hube veselo dudká? Ja teda nie. Asi každý sa odučí.
Moja posledná úvaha. Cigánča z poslednej rómskej osady. Má päť rokov. A kukaj ho. Behá a bez plienok, nemá v puse dudku, pije z pohára, a rozpráva....... Myslíte, že jeho matka čítala jeden článok z nejakého detského časopisu? Že sa mu venovala 24hodnín denne?

Ukladám si tento článok do pamäti, lebo sa mi páči. 

Väčšina úrazov sa stane v blízkosti rodiča 
Základné pravidlo a zároveň hlavná myšlienka článku by sa dala zhrnúť do jednej vety:
„Dieťa, ktoré sa bez cudzej pomoci dostane do stoja, je zodpovedné za svoj „stav“ a musí sa vedieť dostať i späť na zem. Je to akoby ste vyliezli na nejakú horu, na vrchole zistili, že neviete ako zísť dolu a mobilom by ste zavolali vrtuľník, aby vás zniesol. Tým prehadzujete zodpovednosť za svoje správanie na druhých. U detí je to podobné. Dieťa, ktoré mamička zachytáva, má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu a ona je zodpovedná za to, aby sa dostalo dolu. Takéto dieťa sa pustí opory, kedykoľvek vidí matku v blízkosti, dokonca i v dobe, keď už dávno vie samo dolu. Úplne odmieta rozlišovať medzi tým, či sa na neho pozeráte a ste pripravená ho chytiť, alebo či napríklad varíte otočená chrbtom k nemu. V deťoch tento pocit pretrváva roky, a tak nie sú ojedinelé prípady, kedy trojročné dieťa skočí z preliezačky, pri ktorej stojí mama a rozpráva sa s kamarátkou. A to je i dôvod, prečo sa väčšina úrazov stane v priamej blízkosti rodiča, ktorý nestačí reagovať.

Naopak dieťa, ktoré rodič sústavne nepridržiava a neochraňuje pred pádom, sa veľmi skoro naučí spoliehať samé na seba. Počas dvoch až troch dní sa pomocou pádu naučí nájsť najlepšiu a najbezpečnejšiu cestu dolu. Každý pád je dôležitá informácia do mozgu, ako nabudúce pohyb neurobiť. Deti sa samy snažia spadnúť čo najlepšie, často padajú na bok či zadok. Rovnako ako vy, keď zakopnete na ulici. Dramatické pády, kedy dieťa padá a hlavu si udrie o podlahu, je možné vidieť práve iba u detí spoliehajúcich sa na zachytávajúcu rodičovskú ruku. Skúste si predstaviť situáciu, kedy na hodine telesnej výchovy trénujete pád vzad so spevneným telom a vzadu vás chytajú spolužiaci. Musíte v tej chvíli úplne zabudnúť na všetky bezpečnostné opatrenia fungujúce vo vašom tele. A teraz si predstavte, čo by sa stalo, keby vás spolužiaci nechytili. Pravdepodobne by ste skončili v bezvedomí. Úplne rovnako padá chytané dieťa. Našťastie jeho hlava ešte nie je napevno zrastená, takže sa pád „rozprestrie“ v pružnom spojení lebečných kostí. Ale stačí, že dieťa trochu povyrastie, jeho lebečné kosti sa zrastú a problém je na svete. Takéto deti často končia na chirurgických klinikách. Preto je veľmi dôležité naučiť deti ovládať svoje telo.

Najjednoduchšia cesta ako naučiť dieťa zodpovednosti za svoj pohyb, je odísť čo najďalej v okamihu, keď sa dieťa postaví. Dieťa musí vedieť, že ho nechytíte a vy to musíte vedieť tiež. Je dobré byť s dieťaťom v očnom kontakte a stále ho slovne upozorňovať, aby sa pevne držalo. Dieťa bude pravdepodobne kričať a dožadovať sa vašej pomoci, ale držať sa bude pevne. Chvíľku ho nechajte prežiť ten pocit, že sa nesmie pustiť a potom mu ukážte ako dolu. Najčastejší spôsob je sadnutie, respektíve drep na zadok, potom zliezanie cez pokrčené kolienko alebo opretie sa jednou rukou o zem a následné sadnutie si na bok. Pokiaľ niekedy v začiatku dieťa spadne, určite ho neľutujte. Skôr zľahčite situáciu, robte sa, že ste pád nevideli, usmievajte sa. Úzkostný výraz v tvári dospelého zaručene rozplače i najmenej citlivé dieťa. Niektoré deti po opakovaných pádoch prestávajú na pár dní vyhľadávať stoj. Je to známka toho, že na postavenie sa ešte nie sú pripravené. Až príde ich čas, bezpečne vylezú hore i zlezú dolu. Väčšinou je to otázka niekoľkých dní.

Banana Bread

Toto je vynikajúci mini chlebíček od kamarátky Tabby, z čias môjho silného „po-amerikanizovania“, keď som na každom kroku stretávala len samých Amíkov a britským prízvukom som patrične pohŕdala. Bolo to tak 10 rokov dozadu. Myslela, čítala a písala som takmer stale po angeľsky a vtedy som ešte verila tomu, že jedného dňa skončím aspoň na pár chvíľ v Amerike. No... a aký je zo mňa teraz Brit! :D

½ šálky margarínu
1 šálka cukru
2 vajíčka
3 zrelé banány, pomágané 🙂
2 šálky muky
1 čajová lyžička sódy bikarbóny
½ lyžičky soli
1 vanilkový cukor
1 varová čokoláda (nasekaná) – môže a nemusí byť

Všetko pekne zmiešame v tomto poradí. A ani mixér k tomu nepotrebujeme! 🙂
Pečieme pri 180stupnoch asi 45-60min. Ideálne vo vymastenej forme na chlebík, ale môžeme hocijako.

Necháme vychladiť, pokrájame na krajčeky a podávame ku káve, čajíku, mliečku a to na raňajky, na desiatu či na olovrant... alebo skrátka hocikedy sa nám zachce, pretože sú tááááke dobrééé! 🙂

Vynikajúci jogurtový chlebík

smutna baba ktora ma prazdnu naruc(((naposledy som prisla o babo v maji v 9tt a odvtedy sa velmi snazim byt mamickou ale nedari sa

Všetkým nesebeckým mamám na svete, ktoré vymenili spánok za kruhy pod očami, účesy zo salónov za vlasy v gumičke, dlhé sprchovanie za krátke sprchovanie, neskoré noci za skoré rána, kabelky od módnych dizajnérov za tašky na plienky - a nič by na tom nezmenili. Mamy, ktorým nezáleží na tom, čoho sa vzdali a namiesto toho milujú to, čo dostali naspäť. ♥

Dnes môj ježko riadne pichal. V škôlke vystrojila cirkus.  A ja som bola za matku, ktorá nezvláda výchovu. Pohoršila sa učiteľka, pohoršili sa rodičia a babičky detí a asi aj niektoré deti. Napodiv mi to bolo jedno, tak som zo svojho nepopustila. Doma to pokračovalo riadnym záchvatom vzdoru. Či skôr testovaním hraníc? Keď potom konečne zaspala, prišla chvíľa, aby som si to prebrala.

Nástojčivo sa vracali otázky: Je to moja chyba? Rozmaznávam ju? Alebo málo napĺňam jej potreby? Alebo je to ten slávny "bonus", ktorý systémom mačky vo vreci dostanete k prijatému dieťaťu? Dôsledok prvotného opustenia, alebo začína viac vnímať návštevy biorodiny? Ako by to s ňou asi vyzeralo, keby sa dostala do inej rodiny?

V mysli som sa vrátila do čias prípravy na náhradné rodičovstvo. Ako nás varovali, že mnohé deti sa budú na každého usmievať a do náhradných rodičov kopať a pľuť. Ako som si vtedy zaumienila, že dieťa neopustím, ani keby do mňa hádzalo kamene.

Dnes už nie som taká... odvážna? Sebaistá? Naivná?? Ale spomenula som si, ako Galadriel povedala Tomu, ktorý niesol prsteň: "This task was appointed to you. If you do not find the way, no one will." (Táto úloha bola zverená Tebe. Ak Ty nenájdeš cestu, nenájde ju nikto.)

A tak som znova v hre. Idem hľadať nejakú skratku alebo aspoň pohodlnú obkľuku.

A všekým náhradným rodičom želám šťastnú cestu 🙂
 

"Všetkým nesebeckým mamám na svete, ktoré vymenili spánok za kruhy pod očami, účesy zo salónov za vlasy v gumičke, dlhé sprchovanie za krátke sprchovanie, neskoré noci za skoré rána, kabelky od módnych dizajnérov za tašky na plienky - a nič by na tom nezmenili. Mamy, ktorým nezáleží na tom, čoho sa vzdali a namiesto toho milujú to, čo dostali naspäť.Daj si toto do statusu, ak miluješ svoj život ako matka."

Dnes pár slov o tom, ako správne vybrať zeleninu keď nemáme možnosť kupovať bio.

Teraz v zime v obchodoch uprednostňujme radšej zeleninu mrazenú, doprajme však deťom tú kvalitnejšiu, aby sme sa potom  doma nemuseli hrať na Popolušku a preberať dobrý hrášok od zlého. Ak kupujeme čerstvú, vždy radšej vezmime menšie nepoškodené plody. Skúsme kupovať zeleninu, v ktorej sa nezhromažďuje toľko dusičnanov. Dusičnany sú pre detský organizmus naozaj veľmi nebezpečné.

Zelenina, ktorá pri nesprávnom pestovaní hromadí dusičnany: šalát, kaleráb, kel, kel ružičkový, mrkva, petržlen – koreň . Ak už naozaj nie je iná možnosť, tak deťom podávajme časti, v ktorých sa dusičnany až tak neusádzajú. Pri mrkve nedávajme vnútornú časť, pri šaláte a keli a inej listovej zelenine odstráňme vrchné listy.

Nikdy deťom nedávajme nahnité časti, ani keď hnilobu vyrežeme, to isté platí aj pri ovocí.

A na záver, hádam nemusím zdôrazniť, že zeleninu aj ovocie treba pred použitím vždy dôkladne umyť.

Polenta 

V mojich blogoch blogujem hlavne o zdravej strave pre deti. Je však dôležité povedať, že naše deti majú vzor  v nás. Tak ako jeme my, tak budú jesť aj oni.

 Pokiaľ sa teda my nezačneme stravovať zdravo, nemôžme to chcieť ani od našich detí. Darmo budem dieťa presviedčať, že špenát a brokolica sú zdravé, pokiaľ my budeme mať na tanieri vyprážaný rezeň, alebo pečený bôčik. Je teda nutné začať najskôr od seba. Dieťa si postupne vytvorí návyk, bude pre neho normálne jesť napr. pšenový nákyp s tofu miesto klasickej žemlovky. Bude pre neho normálne zobkať počas dna sušené ovocie a nie cukríky. Samozrejme 100% sa nezdravému jedlu vyhnúť nedá, hlavne keď v rodine máte „akčné“ staré mamy alebo príbuzných, ktoré dieťatu „doprajú“ čokoládku a cukríky. Raz za čas to veľkú škodu nenarobí, ale buďme pre deti príklad a určite sa nám v dospelosti poďakujú.

      Dieťa sa najviac vyvíja v období do 3 rokov, počas tejto doby sa mu vyvíjajú všetky bunky a  ustáľuje sa ich počet. Tak isto sa vyvíjajú aj bunky tukové. Ak je dieťa prekrmované , zvyšuje sa aj počet tukových buniek,  ktorých množstvo ostáva v tele po celý život. Keďže ich je viac, je aj viac tuku v tele. Potom sa človek môže celý život trápiť s diétami, ich počet sa nepodarí zmenšiť. Zmenšiť sa môže len ich obsah. Bohužiaľ aj zväčšiť... Akonáhle si zas nedáme pozor na to čo jeme, rýchlo sa napĺňajú znova. Viem o čom píšem. Aj keď to nie je z mojej hlavy, viem to potvrdiť na mojom tele. Celý život sa trápim s kilami navyše a diétami. Odmalička som sa nezdravo stravovala, veľkú  časť detstva som strávila u starej mamy a tej sa preukrutne páčilo, že som do seba ládovala všetko čo mi prišlo pod ruku. Tu slaninku, tu masť, tu rôzne „cukráše“. Byť obézna nie je žiadna sranda, a to najmä v puberte. Aj kvôli mojej osobnej skúsenosti som sa rozhodla, že takúto stravu od starej mamy mojej Barborke radšej nedoprajem.

 Pšeno

 Včera sme varili z pohánky, dnes uvaríme niečo z pšena. Ale čo to vlastne pšeno je? Pšeno sú vylúpané semienka prosa. Ano presne toho prosa, čo sme ako deti sypávali andulkám, kanárikom a iným operencom. Možno vás to trošku zarazilo, ale pšeno je naozaj veľmi zdravé a hlavne neobsahuje lepok, čo je pri prvých príkrmoch pre deti dôležité. Dá sa jesť nasladko, naslano,  variť kaše, používat ako prílohu, robiť rôzne krémy, pridávať ako závarku do polievok.  Príprava je o máličko zložitejšia, lebo pšeno treba minimálne  2x preliať horúcou vodou, aby sme odstránili horkosť. Na prípravu pšena ako prílohy použijeme 1,5 násobný objem tekutiny, v ktorom ho varíme asi 15 minút a necháme „dôjsť“ v zakrytom hrnci. Pri varení na kašu zvýšime objem tekutiny na 3-4 násobok, u krémov až na 5-násobok. Pre zvýraznenie chuti môžeme pred varením pšeno nasucho opražiť na panvici.  

 Dnes dám dva recepty zo pšena, jeden pre vás dospelákov a jeden pre detičky, vhodný ako jeden z prvých príkrmov.

Konečne sme sa odhodlali. V Kauflande sme prešli okolo BIO poličky a zobrali stadiaľ tú nesympatickú hnedú múčku, v ktorej sú ešte aj dáke nepomleté tmavé veci, kadejaké vločky a všelijaké žlté čudá. Donesieme ich domov, položíme na dres. Čo s tým? To je, alebo bol problém mnohých z nás. Police obchodov zrazu plnia potraviny ako pohánka alebo cícer. Sú to pradávne, pôvodné a tradičné slovenské potraviny, ktoré boli základom stravy našich predkov. Medzičasom ich však vytlačili polotovary a výrobky zo západu, či exotické potraviny. Zabudli sme, čo s nimi. SKúsim vám teda priblížiť aspon trochu, čo všetko sa dá vykúzliť z týchto potravín. 

Ja osobne som vegetariánka, občas jem rybu. Preto v mojich receptoch mäso nie je. Mäso samozrejme nemusíte vylúčiť zo svojho jedálnička, ale dbajte pri ňom na kvalitu. Kuratá dopované antibiotikami dovážané z Thajska, ktoré stoja pár centov nie sú rozhodne zdrojom zdravej výživy. Radšej kúpte jedno kura,  morku, zajaca , či jahňa z biofarmy za viac peňazí, a doprajte si dobré pre seba aj pre dieťa.  

Takže tu je môj prvý BIO univerzálny raňajkový recept pre vaše dieťatko ale aj vás, či  otecka:

Pohánková kaša so sušeným ovocím: (cca 100ml)

2 lyžice pohánkových vločiek ( pre otecka môžmne pridať trošku viac)

1 dcl vody ( alebo viac, podľa toho aké husté preferuje vaše dieťa

Pripravena na porod som uz bola na zaciatku 38 tyzna. Psychicky som sa pripravovala aj ked som netusila co ma caka. Kedze ja ani moj priatel po anglicky nevieme, bala som sa ze ked to na mna pride, ani nebudem vediet ako im to poviem. Tyzden do porodu  som na zachode objavila ze uz mi vyteka hlienova zatka. To ma este nevystrasilo , pozrela som sa na internete co to znamena a kedze bolesti ani plodova voda neodtiekala tak som nijak nestresovala. No presne v termine 23 decembra , som sa zobudila na to ze som mokra . Rychlo som vstala a pozrela sa , vytekala mi aka si voda s jasnocervenou farbou. To uz ma vylakalo lebo som nevedela ci to nie je plodova voda , co aj bola ale to sme zistili tesne pred porodom. Moj priatel prisiel z nocnej smeni domou a hned z jeho znamim ktory aj vedel po anglicky sme isli do nemocnice. Najst oddelenie kde ist bolo tazke. Isli sme z pohotovosti na maternity unite ( materske oddelenie) Konecne sme sa dostali dnu. Najprv ma nechali cakat hodinu a potom prisla midewife take dievca usmievave , vesele, zobrala ma na izbu a vysetrila . Nic to nebolo , povedala ze je to ta zatka ale aj miesana s vodou . Mam ist domou a oddychovat. Vratila som sa domou a nemyslela uz na to. Vianoce som este stravila s bruskom , vsetko bolo v poriadku citila som sa dobre trosku nemotorne , tazka ale to asi kazda zena v 40 tyzny tehotenstva . Po sviatkoch zacali bolesti , najprv slabe , nepravidelne ktore som zaradovala medzy poslickou, ale na druhy den ma chytli silnejsie bolesti , ktore sa stupnovali a neprestavali ani po sprche . Nemohla som ani lezat . Mojho priatela som uz do roboty nepustila lebo som sa bala ze budem uz ten den rodit. Do vecera zacali Pravidelne bolesti to bolo 28 decembra no o druhej rano sme opat volali toho znameho a on nas odviezol do nemocnice. Znovu ma vysetrili a napojili na monitor kde som pocula tlkot srdca mojej Natalky. V tej chvili tie bolesti trochu ustupili ale nie uplne stale to bolelo. Poslali ma domou ze je to zacinajuci sa porod ale este je cas hlavicka dietata nie je uplne dole . Bola som nahnevana dva plane poplachy citila som sa ako debil. Cely den som lezala trosku chodila no bolesti neustupovali boli coras silnejsie a silnejsie . Bola som unavena , nemohla som spat iba v case ked to nebolelo a to bolo takych dvatcat minut , Cely den a noc som tak v bolestiach bola az do piatej rana , horko tazko som sa obliekla a isli sme do nemocnice . Tam ma uz zobrali rovno na izbu a po vysetreni som bola otvorena na 3 cm . poslali ma sadnut si na fit loptu a dala mi kyslik ani neviem aky ale pomahalo mi to pri kontrakciach. Cudovala som sa ze ma nutili jest ze mam vela jest a pit energiticky napoj ktori som do sebe tlacila aj pocas porodu , bolo to strasne. Donesli mi hrianky a vodu . Potom som mala na vyber obed ktory bol strasny vsetko polo surove a anglicky puding ktory bol odporny , nechutilo mi to ale to mozno preto ze nie som na anglicku kuchynu zviknuta. Do obeda sa pri mne vymenili dva porodne asistentky , po obede mi dali dva tabletky na uvolnenie bolesti aby som si trochu pospala , aj ked zabrali az o druhej poobede , takze som si velmi neoddychla , moj priatel cely ten cas statocne pri mne sedel az na momenty kedy sa isiel najest. O stvrtej po obede prisla dalsia porodna asistentka a vysetrila . Za cely ten cas som bola otvorena iba na 5 cm. Tak ma znova poslala chodit a na fit loptu. Pravidelne chodila ku mne do spolocenskej miestnosti kde bola aj plazma kde sme pozerali BBC a kontrolovala ma aj ozvi srdca. Vonku sa uz zatmelo a ja stale som chodila po chodbe a zvijala sa v bolestiach . Ked videla ze ma to velmi boli, poslala ma na izbu a chcela mi prepichnut plodovu vodu, ze to porod urychli. No smola nemohla najst plodovy vak s vodou. Tak povedala ze voda mi uz vytiekla pomali. No nic znova do spolocenskej miestnosti , kyslik v ruke a cakat. Bolesti boli coras silnejsie az mi bolo do placu ale este stale som sa smiala na vtipoch svojho priatela. Do Siedmej som tam bola , znovu ma cakalo vysetrenie a bolo to uz 7 cm , bola som uz zufala chcela som to mat uz za sebou a ona mi povedala ze porod moze nastat az o jednej alebo druhej popolnoci . Vseci sme boli unaveni , bolo to zdlhave stale mi kontrolovali moc a ozvi srdca dietata. dva hodiny som vydrzala sediet v tej spolocenskej miestnosti potom som uz nemohla ani dvojst do izby tak silno to bolelo kontrakcie boli kazdu chvilu ani neprestavalo. Dosla som sa nejak do izby a prisla druha porodna asistentka takze pri mne za cely porod sa vymenili styri . Ona ma chcela vysetrit ale malinka sa uz tlacila von , nestihla mi ani vypocut ozvi jedna kontrakcia za druhou, potom skricala " ja uz vidim hlavicku" vseci sme sa potesili , mohla som sa dotknut hlavicky, bola to mala vypuklina velmi makka na dotyk. Vseci na mna kricali tlac , tlac, no snazila som sa ako som len mohla . Vsetko to bolo pre mna nezvicajne a nove . Nespoznavala som samu seba ako som tam kricala ale nijak som si z toho tazku hlavu nerobila ze tak tam jacim ked mi to pomahalo tak co uz. Robila som vsetko co mi hovorili , ked som videla ako uz pripravuje uteraky , pomyslela som si uz to bude uz ju uvidim, a tlacila som este z vadsou radostou. A stalo sa do narucia mi dali malicky uzlicek , bola tak drobna a hned sa na mna aj pozerala. Preslo ma vsetko , mala som v sebe tolko radosti a adrenalinu ze sa mi nechcelo ani spat . Pichli mi injekciu a placenta ani neviem ako a uz bola von. Dva hodiny sme stravili na izbe este tam kde som rodila prinesli nam caj s mlikom  a mne  hrianky s maslom , potom ma poslali osprchovat sa a presunuli sme sa na izbu pre matky s detmi kde som bola sama , neprisla ani jedna mamicka , takze som mala pokoj , cely cas Natalka bola pri mne . Rano som este s malou isla na vysetrenie k doktorke a potom sme mohli ist domou. Domou som mohla ist aj po siestich hodinach po porode . Vsetko bolo dobre co sa tyka personalu v nemocnici alebo zaobchdzani , dokonca aj som rozumela co odomna chce , snazila sa rozpravat tak aby som jej aspon trochu rozumela .Pacilo sa mi to ze som mohla , byt s malou stale aj pocas vysetreni aj ze som ju mohla nakojit hned jak sa narodila. 

Buďme BIO zdravé 

Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou napísať niečo o tom, aké dôležité je zdravo sa stravovať, a prečo je dôležité, aby sa aj naše deti jedli zdravé jedlá. Nakoniec ma inšpirovali mamičky, ktoré by síce chceli dať svojmu bábätku to najlepšie, ale skončia len pri mletom mäso s mrkvičkou... Nie som lekár a ani študovaný odborník,  chcem len ukázať mamičkám, že variť zdravé jedlá sebe aj bábätku  môže prinášať nielen radosť z papkania, ale hlavne zdravie pre to najcennejšie,  čo máme - naše deti.

BIO. Čo to je? 

Kto by dnes nepoznal slovo „BIO“? Každý. Ale čo si pod ním predstaviť? Biopotraviny sú potraviny pestované tradičným spôsobom. Teda presne tak ako kedysi pestovali naši prarodičia na dedinách - bez pomoci chemických látok a spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Pri pestovaní sa nepoužívajú dusičnany, umelé hnojivá a ani pesticídy. Do hotových výrobkov sa nepridávajú emlugátory ani konzervačné látky.

Stereotypy o BIO

Mnohokrát som sa stretla s tým , že mamičky neveria nálepke BIO. Vraj je to len marketingový ťah, a taká nálepka sa dá kúpiť za pár šupov. Nie je to však také jednoduché... Každý výrobok  je kontrolovaný  niekoľkými nezávislými organizáciami a takýto typ ekopoľnohospdárstva je riadený a regulovaný aj zákonom. Vydávajú sa certifikáty, ktoré bývajú platné na dobu určitú – väčšinou jeden rok. Až po splnení mnohých požiadaviek, dostane výrobok nálepku BIO. Nič  z tohto nie je jednoduché a verte mi, že dopestovať niečo bio, nie je v tejto dobe vôbec ľahké. Máme doma záhradku a viem ako sa tam dá nadrieť s chemikáliami, aj bez nich. Čiže každá korunka (dnes už euríčko) zaplatená navyše za BIO je zaslúžená. 

Vydata 27 rocna mamicka 5 rocnej dcerky.

Tento súhrn som robila z viacerých dostupných zoznamov, čo som našla na nete a tiež zoznamov od kamošiek

Oblečenie:

Body 56 – 3ks

Body 62- 4ks

Košielky – 2ks

Dupačky- 5ks

je pol 6tej ráno a ja idem práve teraz spať.....a neviem kto je viac vyrevaný, či ja, či moje dieťa....za túto noc som naspala asi tak dve hodiny, a aj to nie vkuse,ale s prestávkami....no jednoducho luxus...malá revala jak pavián už od pol 2hej...odmietala jesť a spať. Ešte jedna taká noc a idem dobrovoľne na psychiatriu , aspoň sa niekde konečne vyspím ! a keď som si pomyslela na to, že jej hajzel otec chrápe denne minimálne 12 hodín, nakoľko ako on tvrdí, má náročnú prácu (dobrovoľne nezamestnaný a vlastní podnik) a k tomu si momentálne užíva lyžovačku na martinských holiach - ide ma doslova poraziť...keby bol doma, tak aj o 3tej ráno by som naštartovala auto a odniesla mu malú, nech vie čo to je decko...Zatiaľ vie len to, čo sú výhovorky a užívanie si...včera s ňou mal byť, volala som mu doobedu, a tvrdil že bude celý deň v práci ale nech dôjdem....hodinu pred odchodom z domu mu volám, a on zmenil názor - zrazu už v práci nebude,a v nedeľu má pracovné vybavovačky. A čo som sa nedozvedela? že on si odišiel na lyžovačku do Martina-také pracovné vybavovačky. Hlavne že tvrdí, že nemá ani korunu, keď som pýtala peniaze na autosedačku...no na lyžovačku sa furt peniaze nájdu...veď treba sponzorovať "kamarátky "...

a najlepšie na tom všetkom je, že zajtra mám v škole skúšku, na ktorú ešte nič neviem, a asi si viete predstaviť, akú chuť sa mám aj dačo učiť po dnešnej noci a aj celkovo po celom dni...

až sa "otecko" vráti z lyžovačky, tak mu doprajem jeden deň s ratolesťou, nech si skúsi, čo to je dieťa, ktoré nechce nič jesť , vôbec nič, pri každom pokuse o jedlo je len rev, a popri tom nechce ani spať. Či zvládne aspoň hodinu....a to si nárokuje na 50% výchovy....smiešne!

už som ako zadudraná stará baba, ktorá sa vkuse sťažuje.....ale aspoň sa mi trochu uľaví...

idem si konečne lahnúť - a modlím sa, nech jej ten spánok vydrží aspoň hodinu.....

Počas ceremónie ruží si nevesta a ženích navzájom darujú jednu ružu. Dve červené ruže, to je všetko, čo je potrebné. V starom jazyku kvetín jediná červená ruža znamená: „Milujem ťa." 

Počas ceremónie sa číta tento príhovor: 
„Pri svadobnom obrade ste dali jeden druhému obrúčku. Tieto prstene sú dôkazom toho, že ste si dnes vymenili sľuby lásky a že patríte k sebe. Teraz máte niečo, čo zostáva navždy, nádherný titul manžela a manželky. 
Vaším prvým manželským darom jedného druhému bude jednoduchá ruža. V minulosti bola ruža považovaná za symbol lásky a jediná ruža vždy znamenala len jedno, slová „Milujem ťa." Prosím vymeňte si svoj prvý dar ako muž a žena. 
Možno sa Vám zdá, že ste neurobili nič zvláštne. Pred chvíľou ste držali v ruke jednu ružu a teraz držíte v ruke tiež jednu ružu. V určitých veciach je sobáš ako táto ceremónia. V určitom zmysle sa zajtrajšok nebude zdať iný ako včerajšok. Ale v skutočnosti ste dnes, práve pred chvíľou, obaja dostali najkrajší darček zo všetkých, ktorý si budete navždy pamätať, dar pravdy a pretvávajúcej lásky v začínajúcom manželstve. 
Lilly a Tomi, urobím Vám jeden návrh. Kdekoľvek budete v budúcnosti bývať, či už to bude veľký elegantný dom, alebo malý a pôvabný domov, určite si v ňom nájdite špeciálne miesto pre ruže. A vždy, keď si budete pripomínať dnešný deň, obaja položte na toto miesto ružu ako pripomienku vášho manželstva a pripomienku toho, že toto je manželstvo založené na láske. 
V každom manželstve prídu časy, keď je ťažké nájsť správne slová. Je jednoduché ublížiť tomu koho milujeme. Je jednoduché nechať si ublížiť od toho koho milujeme. V takýchto chvíľach je niekedy ťažké povedať slová: „Je mi to ľúto", „Odpustil som ti", „Potrebujem ťa", „Prepáč mi, že som ti ublížil." 
Keď sa toto stane a vy jednoducho nebudete vedieť nájsť tie správne slová, nechajte na vašom špeciálnom mieste položenú ružu, ona potom povie všetko a premôže všetky zlé veci a slová. Táto ruža hovorí: „Ešte vždy ťa milujem." Ten druhý z Vás nech túto ružu prijme namiesto slov, ktoré nebolo možné nájsť a spomenie si na lásku a nádej, ktorú prežívate v dnešný deň. 
Lilly a Tomi, keď bude niečo, čo si ozaj zapamätáte z dnešného dňa, nech je to to, že to bola láska, čo vás sem dnes priviedla a spojila vaše osudy a že to bude láska, ktorá vám bude v manželstve najviac pomáhať.

štastny novy rok maminkam, aj buducim maminkam.. no nezabudnime aj na snazilky.. tento rok sa vam to uz určite podari.. :D