Počuli ste už o znakovej reči pre batoľatá? Nie?! Chyba! Baby signs alebo po našom znakovanie je úžasná dorozumievacia pomôcka pre rodičov, kým ich deti ešte nerozprávajú.

Teoretických informácií nájdete na webe neúrekom, my sme pre vás vyspovedali mamičku, ktorá si znakovanie zamilovala a priblížila nám jeho používanie v každodennej praxi.

"Prvýkrát som sa o znakovaní dozvedela na internete, ešte skôr, ako som otehotnela.  Táto myšlienka má oslovila, no zatiaľ nebola aktuálna. Druhýkrát mi znakovanie pripomenula jedna známa, ktorá ho tiež úspešne praktizovala so svojimi ratolesťami a keďže som už bola tehotná, začala som si o tomto prístupe v komunikácii s malými deťmi hľadať viac informácií," začína svoje rozprávanie @tarniah, mamička malej Adelky.

Čo je to znakovanie?

Baby signs rozvinuli americké profesorky vývojovej psychológie, ktoré znakovanie batoliat starostlivo preskúmali a zistili, že znakovanie je pre deti aj rodičov výborný základ pre obdobie rozprávania. Akonáhle deti začnú používať na komunikáciu namiesto rúk a rôznych pohybov svoje ústa, upúšťajú od znakovania a následne sa zlepšujú a zdokonaľujú v hovorenej konverzácii.

"Veľa ľudí sa obáva že deti nebudú chcieť rozprávať, keď sa naučia znakovať. Pravda je taká, že znakovanie deti v rozvoji reči vôbec nebrzdí, ale naopak. Znakovanie reč rozvíja a znaky sú len nejakým dočasným medzistupňom, ako napríklad aj štvornožkovanie pred chodením. Podľa vykonaných štúdií vraj dokonca znakujúce deti začínajú rozprávať skôr a majú bohatšiu slovu zásobu, čomu na základe vlastnej skúsenosti so znakovanim aj verím. Vďaka znakovaniu totižto veci pomenúvate nielen z vlastnej iniciatívy, ale aj zakaždým, keď ich odznakuje vaše dieťa. Tým pádom rozprávate nespočetne viac ako bez znakovania. Napríklad také slovo strom. Ak by som neznakovala, zmienila by som sa o ňom počas prechádzky možno raz, ak vôbec, ale odkedy tento znak začala používať naša Adelka, o stromoch rozprávame skoro celou cestou. Takže namiesto toho, aby slovo strom počula raz, ho počuje aj 20-krát. Preto verím že sa jej takto slová do hlávky dostanú skôr a akonáhle bude schopná rozprávať tak to pôjde ako po masle," pridáva @tarniah svoj pohľad na vec.

Placenta sa dá zjesť a aj sa konzumuje. V niektorých krajinách je požívanie placenty – placentofágia, bežnou praxou a súčasťou pôrodu. U nás je to kontroverzná téma, lekári sa k nej stavajú po svojom a budúcim mamičkám sa možno núka ďalšie rozhodovanie v rámci pôrodu a aj samotného výberu pôrodnice.

Dočasný orgán

Na začiatok treba povedať, že placenta je orgán. Vzniká dočasne - v maternici počas tehotenstva. Cez pupočnú šnúru je spojená s dieťatkom a tak sa k nemu dostávajú všetky potrebné živiny a aj okysličená krv. Okrem tejto výživovej funkcie má aj funkciu ochrannú - tvorí bariéru, aby sa k dieťaťu nedostávali škodlivé látky - toxíny z vnútorného či vonkajšieho prostredia. Placenta sama o sebe produkuje aj hormóny, takže plní i sekrečnú funkciu. A nakoniec možno najdôležitejšou funkciou placenty je ochrana plodu pred imunitným systémom matky, ktorý by inak považoval plod za cudzie teleso.

Novodobý kanibalizmus?

Preto by sa dalo uvažovať, že placentofágia je istá forma kanibalizmu. Najmä u nás, v západných kultúrach, je takýto názor rozšírený. V tradičnej čínskej medicíne sa placenta konzumuje približne od 16. storočia dodnes. V Šanghai si ju z pôrodnice matky bežne okrem novorodenca, prinesú. Wang Lan tú svoju plánuje zjesť v podobe teplej polievky:

"Placenta je momentálne v chladničke, čakám na mamu, ktorá mi z nej príde uvariť polievku. Po umytí sa podusí a pripraví sa z nej silný vývar, aby sa odstránil charakteristický zápach akoby po rybách. Pomôže mi rýchlo zotaviť sa z pôrodu."

Dojča sa hovorí bábätku do jedného roka. Je vôbec možné také malé dieťa naučiť čistiť si zúbky samé? Tu je dôkaz!

No dobre, nebolo to skutočné čistenie, ale na začiatok dobré, nie? Počas víkendu s Curaproxom sme sa okrem starostlivosti o vlastný chrup, dozvedeli veľa aj o tom, ako sa starať o zúbky svojich detí. V mojom prípade o dve malé perličky mojej 8-mesačnej dcérky Amálky. Tie správne návyky, ktoré budú mať vplyv na jej úsmev neskôr, jej začíname budovať už teraz. Dúfam, že nasledujúce informácie vám pomôžu pri starostlivosti o zúbky toho vášho dojčiatka. 

U nás má večerné čistenie zúbkov na starosti Dede. Amálka totiž zatiaľ delí svet na dve časti: MAMA - to som ja a DEDE - to je všetko ostatné. Dede je napríklad ryža, ktorú vie päť minút skúmať a podávať si ju z prstíka na prstík. 

Plyšový macko je Dede, pohľad z okna je Dede, a ten najobľúbenejší Dede je ocko. Ten sa snaží vyťažiť čo najviac z jednej či dvoch hodín, ktoré mu na Amáločku po práci zvýšia a preto sa dobrovoľne prihlásil ju nie len večer kŕmiť a striedavo kúpať, ale vzal si na zodpovednosť aj jej mini dentálnu hygienu. Nielenže ma tým odľahčil, ale zároveň vidím, aký pozitívny vplyv to má na ich spoločný vzťah. 

My sme už CuraKid kefku mali doma aj predtým, ale symbolicky sme jej ňou prešúchali tie dva malé zúbky len každý druhý deň. Nová kefka, ktorú sme dostali na testovanie, má o niečo kratšie vlákna a tak sa s ňou vieme lepšie dostať tam, kam chceme. Naučila som sa, že aj takémuto bábu treba šúchať zúbky aspoň raz za 24 hodín, aby sme rozrušili vrstvu zubného povlaku a nemusíme sa obmedzovať len na večerné čistenie. Podľa dentálnej hygieničky je občas dobré vytrieť pusinku vlhkou gázičkou, keďže povlak sa usádza aj na slizniciach. Sliny sú super v tom, že neustále obmývajú zúbky, ale na odstránenie povlaku samé nestačia (spomeňte si na môj príklad s Domestosom z predchádzajúceho blogu!) A už vôbec nie, keď vyjdu horné zúbky, na ktoré nahromadené sliny kvôli gravitácii nedočiahnu.

Amálka neplače, keď jej dávam kefku do úst, ale keď jej ju z nich vyberám. Je jej príjemná, lebo je potiahnutá mäkkou gumou (s trblietkami!). 4260 mäkkých štetiniek jej jemne masíruje ďasná. Určite zaberá aj to, že občas vidí "hrať" sa s kefkou v ústach aj mamu. Odtajnila som svoje záhadné čistenie zubov v uzavretej miestnosti a začala som si čistiť zuby aj pred ňou - kým je ešte hore. Deti vraj opakujú, čo robíme. No pri pomyslení na to, koľkokrát ma Amálka vidí ťukať do mobilu sa len modlím, aby to nebola tak celkom pravda.