Určite ste už niekedy boli v situácii, ktorú ste chceli dostať pod svoju kontrolu a snažili ste sa z celej sily, aby ste dosiahli, čo ste mali naplánované. Takáto kontrola je niekedy potrebná: niekedy si život vyžaduje, aby ste si dupli nohou a nepopustili.

No, v mnohých prípadoch sa držíme tejto kontroly až príliš upäto. Nechceme popustiť ani za svet...

Aby sme si boli plne vedomí kde sme, a ako žijeme, musíme sa sústrediť na prítomnosť. Ľudia, ktorí potrebujú mať všetko pod kontrolou, sa vždy sústreďujú len na budúcnosť. Celý čas trávia plánovaním do budúcnosti namiesto toho, aby žili v prítomnosti.

Ak sa snažíte kontrolovať všetko okolo vás už dlhú dobu, vybudovali ste si z toho silný zvyk. Potreba riadiť sa stala impulzom. Cesta k stabilite, zníženému stresu a zvýšenému šťastiu vedie ale cez to, že sa budete snažiť zbaviť sa tohto impulzu. Váš stres zmizne, ako šibnutím čarovného prútika, ak nepohľahnete inštinktu veci okolo seba riadiť, ale sa namiesto toho zhlboka nadýchnete a vydýchnete a necháte im voľný priebeh.

Z osobnej skúsenosti viem, že ľudia, ktorí majú potrebu mať všetko pod kontrolou, sú veľmi netrpezliví. Nástoja na tom, aby sa ich potreby uspokojili hneď a zaraz. Bez omeškania. Tvrdia, že ich potreby sú dôležitejšie, než potreby tých druhých. Poviem vám humorný príklad. Jedno leto som išla v okolí Banskej Bystrice "na vodu", t.j. nazbierať minerálku do fliaš domov na pitie. Zišli sme sa tam pekná hŕstka ľudí (bola sobota). Zrazu sa tam objavila mladá dáma, ktorá nerešpektovala to, že sme tam my ostatní a začala sa tlačiť k prameňu. Keď videla, že sa na ňu všetci pozeráme v nemom úžase, ona nám všetkým oznámila: "Nemôžem čakať. Ponáhľam sa."...Zatiaľčo sme sa my zasmiali nad jej "asertívnosťou", ona musela byť v dosť veľkom strese, pretože v podstate išla proti "pravidlám", ktoré každý z nás rešpektoval, lebo sa rozhodla, že prevezme kontrolu nad situáciou.

Znížte si úroveň vášho stresu akceptovaním, že veci sa uskutočnia, vyriešia, objasnia v ich vlastnom čase. Ak necháte veci, nech pracujú svojím vlastným tempom, veľa krát dosiahnete oveľa viac, ako keď sa silou mocou snažíte o to, aby ste dosiahli to svoje v tom čase, v ktorom vy chcete. Zníži sa vám stres a prestanete sa cítiť, že nemáte na nič čas, alebo že, "Bože môj, nič sa nehýbe, čo budem robiť?"

Tento príbeh bude z trocha iného súdka ako môj predošlý, no predsa v mnohom podobný. Že v čom? Vo vytrvalosti, viere v samú seba a o veľkom chcení. 

Začnem pekne po poriadku. Tam, kde sa to celé začalo. 

Nikdy som nebola ukážkovo chudá. Už ako dieťa som patrila k tím, ktoré každý chytal za líčka, no nebola som ani tučná. Také normálne dieťa, no vždy s pocitom že som tučná. 

Bola som ešte malá, keď moja mamka zomrela a ostala som s otcom, ktorý určite aj vďaka svojmu vysokému veku nemal čas ani nervy starať sa o mňa tak, ako by sa otec o dcéru starať mal. Často bolo aj peňazí pomenej a tak ovocie alebo mliečne výrobky či zelenina boli u nás skôr raritou. Chlieb, rožky, párky a cestoviny boli na dennom poriadku.

Pracovať som začala skoro. V pätnástich. Zrazu som si mohla dopriať to, na čo som mala chuť. Veď to mnohé poznáte. Postupne, za dva roky, som to vytiahla na 64 kíl. 

Keď som mala 17, pracovala som v jednej malej, sídliskovej reštaurácii, kde som sa napokon zoznámila aj s manželom. Práce bolo veľa, času byť spolu pomenej. Tak sme mali čas pre seba väčšinou len v noci. Spali sme tri, štyri hodiny a vstávali do práce. V práci nebolo času na jedlo a sýty sme boli asi z lásky. Za ani nie mesiac som takýmto štýlom schudla 10  kíl. Mala som 54 a vtedy sa mi to páčilo. Teraz viem, ze pre moje telo bol toto štart, zlý štart na ceste k ešte horšej obezite.