Udusenie bábätka v 39. týždni
Ahojte,
Moja znama prisla o babatko v 39.tyzdni tehotenstva. Prave som sa to dozvedela. Este je v nemocnici. Pricina smrti vraj udusenie.
Je to vobec mozne, ze sa nieco taketo stane v tak neskorom stadiu ked bolo babatko este vcera v poriadku? Ona tiez.
Ako ju podporit? Som v soku, tak pisem sem.
@perdita11 ahoj. Stalo sa mi pred rokom, v 38.tt, aj podľa pitvy bola Sára zdravá. Z prístupu priateľov mne najviac vyhovovalo, keď sa ma spýtali, či o tom chcem hovoriť, či sa má môžu pýtať. Ja som chcela. Bolo pre mňa ťažké stretnúť sa tesne po s niekým, kto to nijako nespomenul, lebo sa bál, že ako zareagujem. Bola to naša dcéra, pôrod bol pre mňa napriek všetkému neskutočne silný a krásny zážitok a najťažšie pre mňa bolo, že akože hotovo, koniec. Ja som bola rada, že priateľov zaujímala Sara aj moje prežívanie. Že mali otázky, že som mohla o tom hovoriť. Isto, nie každý to má tak, ale teda to by som asi odporučila všeobecne - dať najavo, že ťa to zaujíma, že môže hovoriť o čomkoľvek. Aj ze jej dieťa je pre teba vzácne, vnímaš ho ako súčasť jej rodiny, že ona je mama. Pomohla mi aj poradňa Alexis, najprv emaily osobné a potom online skupinka žien s podobnou skúsenosťou. Čo je dôležité - musí spať. Ak by sa jej po týždni nedalo spať, nech si zoženie aspon niečo bylinkové v lekárni. Ja som spala v pohode, ale viem to, lebo psychiater ma upozornil, aby som to riešila, ak by som nemohla spať. Pár rokov predtým som mala epizódu úzkostno depresívnej poruchy, takže som sa ozvala svojmu psychiatrovi a išla za psychologičkou, s ktorou som aj predtým riešila veci. Ďalej - akákoľvek jej reakcia teraz je normálna reakcia na nenormálnu situaciu. Keby čokoľvek, pýtaj sa 🙂
https://m.facebook.com/story/graphql_permalink/...
@perdita11 jaj a určite jej nehovor také tie veci typu "vzchop sa, neopustaj sa,... Budú ďalšie deti..." Viem, že dobre myslené, ale znie to akoby šlo o šteniatko nie o dieťa. Pár ľudí mi také hovorilo, hlavne ešte v nemocnici. Nebola som hysterická, práve naopak, plus plakať ma videli len keď mi vyväzovali prsia po pôrode (aby nebolo mlieko, lebo nebolo pre koho). Napriek tomu som si vypočula, ako sa stávajú aj horšie veci a odchádzala z nemocnice s pocitom, že nemôžem smútiť, lebo sa mi vlastne nič dosť hrozné nestalo. Čo je blbosť. Smútok si musí dovoliť prežiť, nie sa tváriť že pohoda.
pred mesiacom sa mi narodil druhý syn, šnúra 2x okolo krku. Pôrod katastrofa, neskutočne dlhý lebo kvôli tej šnúre malý nemohol klesať dole. Nič som nevedela, napichali ma oxytocínom a len tlačíme, tlačíme..... Až na samom konci mi povedali, že syn má problémy a jednoducho musí okamžite von.
Akosi sme to s pomocou personálu dali, na brucho mi tlačila sestrička aj lekár.... Keď už som mala malého na prsiach, z lekára vypadlo, že "mamina nebojovala sama, chudák Eliáš mal šnúru 2x omotanú". Skoro ma trafil šľak 💔
Neviem, kedy sa omotal, či počas pôrodu alebo už predtým - na sone mi ale nikto nič nepovedal, neviem či je tam takáto vec viditeľná.
Každopádne, stáva sa sa, bohužiaľ. Môj syn to našťastie dal 🙏 Ale je kopec bábätiek, ktoré, nanešťastie, nie. ☹️ Držím kamoške palce. Stoj pri nej, daj jej priestor na vyjadrenie, nech plače, kričí, to je jedno. Prežíva obrovskú bolesť a neskutočnú krivdu života. Neviem, či je vôbec pre ženu možné sa z takého niečoho niekedy spamätať 😔
@any_soj ... "akákoľvek jej reakcia teraz je normálna reakcia na nenormálnu situaciu."
Krásne si to napísala. Naša Kristínka bola tiež zdravá. A 2 dní pred termínom bol v jednom okamihu koniec. Najhoršie bolo vedomie, že môj gynekológ ma poslal do nemocnice, že je niečo zle a zrejme bude nutná akútna sekcia. Z nemocnice ma poslali domov, že je všetko ok.
Ta krivda z nespravodlivosti môj žiaľ ešte umocnil. A živí ho dodnes už 6 rokov.
Ja som 10 dní po pôrode nastúpila do novej prace (manuálnej) , neviem co ma zo napadlo, ale vtedy som to videla ako nsjlepsie riešenie. Začala som športovať, cvičiť, behať (aj 30 km dlhe behy v horách na hranici mojich síl) lietať na rogale. Často som dosť nerozvazne (rýchlo) jazdila autom .potrebovala som cítiť adrenalín. Tak som akosi potlačila ci vyliecila smútok. No keď som mávala nočné mory s dcérkou a opakoval sa mi deň pôrodu, pripadne som ju v sne stále hľadala, lebo som myslela, že nezomrela, a ráno som vstala a ostala som na okamih zmätená, že čo je vlasť e realita... Bol čas navštíviť aj psychiatra. S plačom som ráno obvolavala niekoho, kto mi môže pomôcť, lebo som už nevedela ani dýchať. Taky pocit prázdnoty ma zalueval. A nehanbím sa priznať, že som chcela v určite okamžiky zomrieť, no zároveň som aj túžila žiť, aké bez tej bolesti.
A ako píšeš. Akákoľvek reakcia je normálna.... Okolie často nechápalo, prečo robím, vo robím. Dookola riešili prečo som ska do prace, prečo toľko behám.... A dookola len vety : chápem ta, viem ako sa cítiš.... Ale musíš robiť to a ono "
Do prdele. Nikto vtedy nemohol chápať, ako sa cítim, keď si neprešli ničím takým, ani ničím podobným.
Občas nesprávne zvolené slová vedeli sakra ublížiť. A potom som sa naučila, že empatiu ma v sebe sotva štvrtina ľudí v mojom okolí, čo je smutné...
Moja segra na fb vycapila samé sviečky a statusy s popisom RIP. A každý sa jej pýtal ci sa stalo a ona utrapena, ako jej milovaná neter zomrela (ta celé tehotenstvo ma videla až 2 razy) .... No v deň, keď som našu dcérku rodila imali s priateľom party . A okrem toho, že moju bolesť si privlastnovala, že ona prišla o neter... Mi oporou nebola. A pritom je to ta najdôležitejšia vec, ktorú vtedy rodicia pochovavajuci si dieťa potrebujú.
@perdita11 už si napísala kamarátke niečo? Ste v kontakte?
@perdita11 tiez poznam jednu, ktorej babatko zomrelo v 9. mesiaci. Udusilo sa pupocnou snurou. Neviem, ako dlho necitila pohyby, ale museli jej vsetko vyoperovat (aj maternicu atd). Cele tehotenstvo som na to myslela, bala sa a modlila sa. Este teraz si na to sem-tam spomeniem... Je to hrozne. Drzim palce, aby ste to zvladli 🙏