Neplodnosť, adopcia a smútok v duši

@slnecnicova Tiez som sa toho vobec nebala. Ved moj muz by mi to nikdy neurobil. Vsadila by som na to svoj zivot. A urobil. Takze to nie je zhadzovanie. To je len upozornenie ze pre muzov je sex ovela dolezitejsi nez si my milujuce zeny myslime.

@kveta problem nie je vo mne ale v nom...nebudem konkretizovat..

@slnecnicova ja som ti svoj príspevok tu už napísala, ale nedá mi ešte niečo nedodať. Mne sa totiž zdá, že to celé berieš, akokeby sa ti stala tá najväčšia krivda v živote. Ale skús byť možno trochu viac vďačnejšia. Sú v živote oveľa väčšie krivdy a sú tie príbehy aj tu na Koníkovi - mamičky či deti, trpiace závažnými ochoreniami, týrané deti, či ženy, ženy trpiace takou núdzou, že nemajú na potraviny, či elektrinu, nemajú kde bývať atď.. A to samozrejme sú "len" príklady z Koníka - nehovoriac o iných krivdách, či tragédiach, ktoré sa dejú vo svete. Vzchop sa dievča, začni sa tešiť, ale naozaj tešiť zo života. Pozri na svojho chlapčeka, ako ťa ľúbi a potrebuje. Buď šťastná, že máš milujúcu rodinu a že netrpíte nedostatkom a že ste zdraví. Vykašli sa na negatívne myšlienky a na to, čo "malo byť inak", alebo "keby bolo keby"... Áno, nie je to ľahké, ale skús na tom popracovať - veď ty máš dôvod byť štastná! Teš sa a rozdávaj lásku radosť. A uvidíš, ako sa ti to vráti...

@miskap2111 ano presne takyto typ prispevku som cakala uz vcera...nebudem dookola vysvetlovat ze to je hlupost.... ze som vdacna za to co mam ale....
viem ze su horsie veci, aj hrozne tragedie.... tak sa teda ospravedlnujem, ze mam zle dni ked to cele na mna dolahne a najradsej by som zaliezla do garaze do kartonu a plakala kym ten den neprejde...

@slnecnicova ty sa neospravedlňuj- nestavaj sa zase do úlohy obete. Vravím, vzchop sa a "zabojuj". Sama so sebou. A keď sa ti bude chcieť "plakať do kartónu", tak sa kľudne navštvi a kľudne si do neho aj kopni a povedz si "Nie!". Už si plakala dosť. Teraz to musíš nasmerovať trochu inak, lebo ťa to bude kváriť eśte strašne dlho. Buď proste silná... Ja mám už viac ako 45 a dosť za sebou. Ale vždy, keď mi bolo najťažšie, tak som s tým smútkom či krivdou proste takto zabojovala. A vždy mi to pomohlo. Vždy.

@miskap2111 keby som nebojovala, tak som tam, kde v roku 2006 a 2007, co boli vseobecne najhorsie roky... najradsej by som bola zahrabana doma, aby som nahodou nestretla mamicky s kocikmi, ked som videla tehulu, mala som chut ju vytahat za vlasy, nenavidela som vsetko a vsetkych... najviac male deti a mamicky s kocikmi a bruskami...nenavidela som boha, nenavidela som seba..nepriala som im to, chcela som, aby vsetci boli taki nestastni ako ja...

dostala som sa do stadia ked to tym ludom aspon prajem.. ze sa s nimi neviem tesit, to som sa este nenaucila.. ani to, ze to nepocitujem ako krivdu..uz nie taku silnu, lebo mam krasne dieta, ale pozostatok z tych pocitov tam stale je..
takze si myslim, ze tvoj "utok" (vsimni si tie uvodzovky) bol zle miereny, pretoze si nemyslim, ze sa mi stala najhorsia krivda v zivote... len proste mam pocit krivdy, mozno malej, ale mam ho a navzdy tam zostane...pretoze som vzdy mala tuzbu a viem, ze sa nikdy nesplni, aj ked som pre to dokazala hory prenasat, kym som na to mala sil...

@slnecnicova neber tie slová, ktoré som ti napísala vyššie ako "útok" - ani ten s úvodzovkami... Ja som sa pokúšala ťa len trochu "naštartovať" - niekedy toto zaberá viac, ako slová útechy, čo pochopenia- toho si sa už napočúvala asi dosť. Ale keď ti je príjemnejšie počúvať slová útechy, či pochopenia, tak samozrejme, rob to, čo sedí tebe. Ja ťa nepoznám a mojím jediným zámerom bolo ti trochu pomocť... Ja ti držím palce.

Vsetko je to v hlave 🙂 a ver mi ze ked zacnes ludom priat bude dopriate aj tebe 🙂 To po com tuzis.. Je to velka pravda a ked zmenis zmyslanie v tvojej hlave uplne o 180 stupnov tak sa zmeni vela veci 🙂
Je to tazke ale urcite to stoji za to 🙂 Drzim palce.. nic ine neries 🙂

Viem o com hovoris,ale ber to tak,ze matka si, mas dieta,za ktore by si dala zivot a to robi matku matkou,nie to ci to dieta vynosila a porodila,ale to ,co je dalej, bezsenne noci,ked sa opieras o stenu a male reve ako tur, ked si uplne mimo,lebo ho nieco boli a ma teplotu a dala by si vsetko za to,aby ten bacil ani nelaplo na tych par dni, proste to,ako sa staras, pre neho budes mamou navzdy. Ja som adoptovane babo,vtedy ziadne CAR a tieto metody neboli, cize to bolo bud alebo a nikdy som to nebrala tak,ze by mi mama nebola naplno na 100% mamou. Viem,ze by si chcela zazit ten pocit,ze to male rastie v Tebe,ale dieta musi narast v srdci,nie v maternici. Moja profesorka raz povedala,ze presne vidi,ktore deti boli na svet privedene z lasky, ze vyrastli v tom srdci. Ono nie je mama ako mama, ja som teraz videla v parku matku,co tak strasne nadavala svojmu dietatu,tak skaredo,pritom chybu spravila ona....tak to dieta ked vyrastie,tak nikdy nebude mat asi ten pocit,co ma Tvoje dieta,ze je milovane,ze moze prist domov aj keby sa co stalo. V zivote su dolezitejsie veci,nez tehotenstvo, byt rodicom je sakra narocne, lebo ides na 200% a vsetko,co pokasles zanecha stopu. Takze ani takto nemysli a tes sa z pokladu,co Ti tam doma odfukuje. 😉

Ja nechcem byt nijak zla,nakolko som si precitala tvoj prispevok+komenty na 1.strane. Ale vies kde je chyba? V tebe! Si uzatvorena do seba a bojujes sama so sebou. Chces nieco,co podla lekarov nikdy nemozes mat. Ano je tazke sa s tym zmierit no na druhej strane,opytaj sa sama seba ci bolo obdobie ked si nato intenzivne nemyslela a nezozierala svoje vnutro myslienkou ze chces vynosit dieta a porodit ho? Mas doma krasne dieta,sikovne a zdrave ako si sama pisala tak naco silis veci? Mozno si citala na XY forach ze porod bol najuzasnejsi zazitok v zivote no kolko bolo takych co to bola ich najhorsia skusenost v zivote? Alebo zamysliet sa nad tym ze ano ostat tehotna je jedna vec ale druha je donosit zdrave dieta. Urcite by si chcela prezit ako niektore tehule 8 mesiacov priputana na lozku bez pohybu a nemoct travit cas so svojim dietatom. Vies vsetko je na urovni keby. Nechcela som sa ta nijak dotknut nezazila som to co ty,samozrejme ta obdivujem kolko si toho vydrzala a ze davas svojmu synovi plnohodnotny zivot a rodicov ktori ho miluju. Prajem dobru noc 🙂

ahoj, dlho som si čítala tvoj príspevok a vlastne ani niet čo písať... Pôsobíš dojmom, že to takto v sebe máš uzavreté, že to už inak nebude a ani nechceš aby to bolo inak... 😔
Môj životný príbeh je vo faktoch približne ako tvoj, ale v prežívaní úplne iný...
Podľa mňa by ti mohla pomôcť psychoterapia 😔 sama si asi nepomôžeš, ak si si nedokázala pomôcť doteraz. Lebo vyrovnať sa s bezdetnosťou je jedna vec - áno, tam to vyrieši adopcia, ale vyrovnať sa s neplodnosťou je niečo úplne iné, to za teba nikto nespraví.... Nedovoľ, aby ťa to ovládalo, život je predsa o inom 😔 A teraz už nielen tvoj, ale aj tvojho dieťatka....

Ahoj, prečítala som si tvoj príspevok až teraz, držím palce, aby bolo viac tých lepších dní, plných lásky , bez depresie. Len chcem ešte povedať jednú vec, ktorá tu neodoznela. Akokoľvek krásne je mať dieťa, príroda je oveľa múdrejšia ako my a niekedy treba akceptovať možnosti svojho tela. V dnešnej dobe sú možné naozaj skoro zázraky, aby mohla žena porodiť svoje dieťa, ale je to uspôsobené umelými zásahmi do homeostázy organizmu. Som lekárka a v praxi som sa stretla žiaľ s mnohými prípadmi žien, ktoré po umelo navodenom tehotenstve ochoreli na autoimunitné alebo nádorové ochorenie, jednoducho tehotenstvo bolo pre nich stimulom pre prejavenie ochorenia, ktoré by možno nikdy nedostali. Niekedy to , čo my vnímame ako zlo,životné nešťastie alebo trest od Boha, je pre nás darom a možnosťou prežiť svoj život s inými hodnotami.

@slnecnicova precitala som si cely tvoj pribeh.Zazila si toho dost,ale myslim,ze si stojis sama v ceste.Ked chces cakat vlastne dietatko pod srdcom,zmen myslenie na pozitivne a ver,ze maminou aj budes.Vykasli sa na diagnozy,never lekarom kazde slovo,zapracuj na svojom vztahu.Mas niekolko rokov neuspechov za sebou,ale mas adoptovana dieta,toto je uspech 😉
Este nieco,aj ja mam pco a kukni na profil,po 16 rokoch a negativnych prognozach lekarov mam syna vlastnej vyroby. 🙂Zazraky sa deju,iba treba v ne verit!Drzim ti palce! 😉

@slnecnicova Ahoj, to všetko čo si písala, je presne skoro čo som ja prežila, plač, bolesť,ked som videla tehotné ,,,atd,,,, ☹ ja som 12 rokov pokúšala otehotnieť IVF,,,,,ale bokužial,12vkladov a dieťa nikde,a roky nám pribudli,bolo sa treba zamyslieť,čo dalej,ja som aj mm vždy adopciu odmietali,už sme nechceli žiť ako samotari, stále smutní,ukrivdení,už sme ani nevládali,,,ale len čo sme začali vybavovať adopciu, tak nás to naštartovalo,tešili sme sa ,ked sme chodili na prípravu,že niečo už sa snažíme zmeniť ,aby sme mali bábo 😉 a máme krásne,a hned ako sme ju prvý krát videli, sme do nej zaľúbili,,a sme konečne šťastníííííííí,čo som myslela,že asi nikdy nevyslovím ,,,,,a som,,,,aneviem-prežila som to čo ty,ale ja ako sme videli malú od prvého dňa,mňa ani už nenapadlo, že do frasa-ja som chcela porodiť si svoje dieťa ,nie hotové,,,,čo som kedysi hovorievala, automaticky som chcela ľúbiť ako ty niekoho a mať dieťa hned sme to hovorili naše,,,môj manžel,by najradšej aj teraz hned druhé bral,on ol hlavne zástancom-ked nebudem mať vlastnú krv,tak žiadne,,,,,,,a ako sa zmenil,absolutne mu natom nezáleží a ani nás to netrápi,práveže si ešte hovorím, ako mi je dobre, nemusím 9mesiacov .....a mám dieťatko,,,bez starostí,už sa natom viem aj zasmiať,nás hladí na duši pocit, že pomáhame dcerke ,ktorá nikoho nemá, 🙂 nato ani nemysli,že si nerodila,podla mňa ťa to prejde,ja som to to tiež tak cítila, ale asi v 37rokoch mi to bolo fuk,,,,teraz kočíkujem-o čom som snívala,mám veľa zrazu kamarátok-bavíme sa o deťoch-o tom som snívalaatd....teš sa,,,,,,že máš malého, 🙂 🙂

@slnecnicova chceš naději? co takhle toto? Bylo mi 32, měla jsem osmiletou dceru, PCO a po jednom abort missed a jednom mimoděložním těhotenství pouze jeden vejcovod.
Na klinice mi řekli, spontánní otěhotnění nemožné, nebudeme zkoušet ani IUI, jdeme rovnou na IVF. Trvalo 3/4 roku než k tomu došlo , ale i tak to dopadlo špatně. Po tom psychickém tlaku po té zmařené naději, jsme si řekla že nemám sílu to absolvovat znova, jedno dítě mám, nebudu jediná která je na tom takto. Tak jsme si v sobě uklidila a smířila se s tím že budu mít jenom jedno. Našla jsme si novou práci....a otěhotněla. Navzdory diagnozám lékařů, a to v období kdy jsme měla dostat menstruaci. Nic nebylo tak, jak by z hlediska biologie mělo být. Dnes má syn 11 roků a vždy když si na to období vzpomenu, tak věřím na zázraky.. 🙂

@slnecnicova Ja na tom nie som ako ty, ale viem sa vcitit do tvojej situacie, ta tuzba nosit dieta pod srdcom je pre niektore zeny nesmierne silna, myslim, ze by som mala velmi podobne prezivanie, po tom, cim si si presla ty. Skusim ti napisat, co mne pomaha vo vseobecnosti z depkoidnych stavov. Poviem si, ze musim byt silna pre svoje dieta. Viem, ze ma potrebuje. Nechcem, aby videlo, alebo podvedome citilo, ze sa trapim. By sa to mohlo preniest na dieta (v zmysle aj do buducnosti ako vzor spravania). Ano, niekedy je naozajsny dovod sa trapit, ale ked si poviem, bud silna, lebo si mama, tak zistim ze niekedy to nie je opodstatnene. Ked som nebola mamou, mohla som si plakat do vankusa, teraz musim byt silna. Aby som bola dobre pochopena, nemyslim si, ze to co ti tu pisem, je navod ako sa vysporiadat s neplodnostou. Myslim to skor vseobecne. Ja napriklad, ked ma nieco trapi, tak sa nenecham padnut az na dno. Uz ako to na mna prichadza si poviem, si mama, ty tu musis byt pre svoje dieta, musis byt silna.

Tak....rovno cez slzy ti pisem.....SI PRE MALICKEHO TA NAJLEPSIA MAMA!!! NA SVETE!!! Si uzasny clovek....to, co si vo mne vyvolala je neopisatelne..naradsej by som teraz k tebe prisla a objala ta....ja proste si ma zlozila uplne na kolena....Pytas sa preco nie si ty ta pozehnana a ostatne ano...poviem ti ze ty si pozehnana takisto...za to aka si, aky si clovek, aka si matka....

A este jedna vec... V hlbke srdca tuzis po dietati, byt tehotna... Keby sa stal zazrak. Pripomenulo mi to jeden vtip. Nechcem ta urzit, len na ilustraciu to pisem. Pride povoden, pridu babku hasici zachranovat a ona povie mna zachrani Pan Boh a odmietne ist s nimi, voda stupa, stupa, pridu este 2x a babka zopakuje svoje. Babka sa utopi a v nebi sa pyta Pana Boha preco ju nezachranil. A on povie: A co si myslis, kto ti poslal hasicov?
Narazam na vas sexualny zivot. Plne chapem, ze nepoznam vasu situaciu, a ze mate toho vela za sebou. Nedala by sa najst odborna pomoc v tejto oblasti? Lebo takto ani ten Pan Boh nema kedy spravit zazrak.

@slnecnicova Ja myslím, že každý má v živote niečo, čo iným závidí, čo ho mrzí... ja mám vlastného syna, ale má hydrocefalus - väčšina detí s touto diagnózou je telesne alebo mentálne postihnutá. Malému sa darí vynikajúco, ale nikdy nevieš...
Chcem tým povedať, že ťa chápem v tej závisti - že niekedy mám tiež dni, kedy revem a ľutujem (sa), prečo ja mám "problémové" dieťa a závidím všetkým kamarátkam čo majú krásne zdravé deti, s ktorými nemusia absolvovať kolotoč lekárov a rehabilitácií a nemajú tú hroznú neistotu, čo bude v budúcnosti.
Je to veľmi ťažké zmieriť sa s takýmito vecami, život je niekedy dosť nefér - a podľa mňa je úžasné, že to vieš takto dostať zo seba, už to samo o sebe je výborná terapia. 🙂 Neviem čo ti poradiť, len ti chcem zaželať čo najmenej takých zlých dní a čo najviac radosti s rodinkou, snáď to nejako časom prebolí 😵

@slnecnicova robili Vam drilling vajecnikov? sexualny zivot je dolezity, uvolnite sa a urcite sa snazte dalej, aj ked ma zena PCO, tehotenstvo ju moze prekvapit. len sa vykasli na to sledovanie sa a tak, testovanie a pod. TO uz mas za sebou. Teraz sa milujte len tak a kaslite na to. Zivot je kratky, dal Vam vela, a ked nie vsetko. A teraz asi naozaj nema ako, aj keby chcel 🙂

ozaj, kupit Nosifol alebo Inofolic, sup sup do lekarne. Aspon bude dovod ozivit milostny zivot 😉 .

Dakujem kocky ale mne uz je lepsie. Zase nachvilku.
Inofolic beriem uz treti mesiac a tak isto dlho si robim ovulacne testy. Nic, ziadna ovulacia. Ani pod clostilbegytom. Proste neovulujem, takze otehotniet nemozem. Lekarka mi povedala, ze treba silne lieky na stimulaciu v centre liecenia neplodnosti a tomu sa vyhybam, pretoze uz sme do umelych oplodneni dali tolko penazi, ze sme mohli mat nove auto. Len pre info, pred 6 rokmi sme za jeden cyklus doplacali na liekoch vtedy este v slovenskych korunach 28 tisic.
Nechcem byt nevdacna, dakujem za podporu ale ja som skutocne nepotrebovala nejake "nadeje" pretoze viem, ze v mojom pripade by sa to rovnalo zazraku. Ja som sa v ten den len potrebovala vyrozpravat, to je vsetko.

@slnecnicova ahoj, natrafila som na tvoj príbeh, od vtedy co si ho napisala preslo pár mesiacom a chcem sa ťa opýtat ako sa máš, či sa niečo nezmenilo.

Ahoj,
uplne Ta chapem...viac IP.
A tie, ktore uz maju vlastne deti, to nikdy nepochopia.

@slnecnicova ahoj, sme na tom velmi podobne, vzdy som sa zatial dostala max po 10tt, potom koniec 😖 .... adoptovat dieta si chceme, ale kedze ja mam 40 a manzel 56, asi to nepojde kvoli jeho veku ☹ , aj ked on vobec nema 56, len v dokladoch, je to take hyperaktivne decko stale 🙂..... cakame na vyjadrenie.....a neviem, mozno sa na papieri rozvedieme a ked si sama adoptujem dieta, tak sa znovu vezmeme....... ale kazdopadne zatial vyzera moj zivot dost beznadejne.....uz 20 rokov tuzim po detoch a rodine, mala som obdobia tazkych depresii, prisla som o vela znamych aj kamaratov, dokonca aj z rodiny, pretoze nedokazem travit cas s nimi a ich detmi a tazko sa im vysvetluje, ze to nemozu brat osobne, ale ja proste uz nechcem upadat do tych depiek, tak sa tym stretnutiam a rozhovorom radsej uplne vyhybam 😒 , tie reci o tom, ze su aj ine veci v zivote a blabla, to pre niekoho ako som ja nikdy fungovat nebude, bola by som stastna, keby sa nieco vo mne zmenilo a zmierila by som sa s tym, ale nezmierim sa. A u mna je tiez strasne silno vyvinuty pud rodit a vynosit dieta, fyzicky trpim, vzdy ked som bola tych par tyzdnov tehotna a potom to skoncilo, tak moje telo upadalo a trpelo, neviem to vysvetlit, viem, ze to pochopi iba zena ako ja.
kazdopadne si stastna, ze mas synceka......
nech sa ti dari

@slnecnicova precitala som si to cele a je to dost smutne, ale nevzdavaj sa. ja som tiez mala pco a to mi vraveli lekari ze nikdy nebudem mat deti, ze maternica je skrpatena a neviem co este. a ze ked sa mi podari otehotniet tak potratim.takto ma vydesili, ze som s placom isla domov. ja som vzdy po detoch tuzila, ale ked mi lekarka povedala, ze musim podstupit laparoskopiu povedala som jej vtedy ze nepojdem.nastali u mna potom depresie ale som sa vyliecila a kaslala som na to, co lekari tvrdili. brala som jedny kvapky ktore mi velmi pomohli lebo som nedostavala ani menzes a ver tomu, ze sa mi podarilo otehotniet.mam 2 deti a nepotrebovala som ziadnu laparoskopiu.skus na to nemysliet, mysliet pozitivne.a nie depresivne lebo to je najvacsi zabijak plodnosti.

mám kamarádku ktorá išla na umelé ,nedarilo sa chcela to vzdať ale chodila tam stále a dnes sa teší z 11 ročnej Kajky

Si veľmi milujúca žena, vychovávaš dieťatko, ktoré žiaden domov nemalo, pokiaľ nenarazilo na teba! Kto je tu požehnaný? Podľa mňa si tak isto požehnaná ako matky, ktoré svoje detičky nosia pod srdcom. Ty si ho možno neporodila, nevzniklo z Tvojho tela, ale vďaka Tebe dostalo novú šancu na život. Si tak isto matka a to s veľkým M. Vychovávať adoptované dieťa chce obrovskú odvahu. Buď na seba hrdá.
Ja viem, ľahko sa mi to hovorí, nie som v Tvojej situácii, je to veľmi ťažké - ale život je proste nespravodlivý. Celý život už od detstva si hovoríme: Prečo ona má krásne vlasy a ja nie? Prečo ona dostala jednotku a ja dvojku? Prečo ona si našla frajera a ja nie? Prečo ja mam obrovský zadok a celulitidu k tomu a ona nie? Prečo tento dostal tú skvelú robotu a ja nie? Prečo ona má fungujúce manželstvo a ja nie? A prečo ona má vlastné dieťa a ja nie?
Treba brať život so všetkým, čo nám dáva a berie. Buď na seba hrdá. Tvoje dieťa sa nezrodilo v Tvojej maternici, ale vďaka Tvojmu srdcu dostalo druhú šancu. A to za to stojí, no nie?

Akoby si napisala moj vlastny pribeh. Az s tym rozdielom, ze moj stale neskoncil. 9 rokov snazenia, mam 33 rokov a stale sami. A pre tieto pocity ktore opisujes zial nedokazem akceptovat adopciu. Moj zivot radsej necham nenaplneny pretoze moja jedina tuzba bola prezit tych 9 mesiacov nosit v sebe zivot. Rozhodla som sa zmierit sa s tym, hoci v mojom vnutry uz navzdy zostane jedno velke prazdne miesto. Drzim ti palce 🙂