"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.
Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.
Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.
Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.
To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.
Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?
Pozastavili, to určite. No nemyslím si, že ich zaskočil muž fotograf pri pôrode. Skôr sa čudovali, že k cisárskemu rezu vôbec niekoho pustili.
Ako dlho trvalo, kým ste povolenie na fotenie získali?
To bola relatívne iba chvíľa. Napísal som e-mail vedeniu nemocnice a dostal som odpoveď, že sa to dá urobiť pod podmienkou, ak nebudem fotiť personál. Boli ústretoví a nemal som prakticky žiadne obmedzenia. Iba v prípade komplikácií pri sekcii by som musel sálu ihneď opustiť.
V ktorej nemocnici to bolo?
V Nitre.
Ako prebiehalo čakanie na pôrod? Mali ste posledné dni pred termínom stále "pohotovosť" a pobalený vak s fototechnikou?
Nie, v tomto prípade to bolo celé jednoduché. Mamička, ktorú som fotil, je moja kamarátka Tina a zároveň tiež fotografka. Sekciu mala plánovanú na konkrétny termín, s nemocnicou sme iba dohodli, že na sálu pôjde ráno ako prvá. Prišiel som v určený čas 7:30 a keďže neboli žiadne neočakávané okolnosti, prebehlo všetko podľa plánu.
Zažili ste nejaký pôrod už aj pred fotením?
Áno, mám tri deti. Moja manželka absolvovala dve sekcie a jeden klasický pôrod. Paradoxne, k sekciám ma nepustili 🙂 Ale to bude asi aj tým, že som vtedy ešte vôbec nefotil a zároveň mi ani nenapadlo, že pri operácií je možné byť prítomný. Ale klasický pôrod som absolvoval so všetkými detailami 🙂
Takže predstavu o reportáži ste čiastočne mali už vopred? Písali ste, že ste chceli zobraziť pôrod tak, aby nebol zbytočne šokujúci, no zároveň aby v ňom bola zachytená intimita, strach, bolesť a radosť, ktorú prináša narodenie človeka.
Predstavu som mal, ale naozaj iba čiastočnú. Ako som už povedal, pri sekcii som ešte nebol, takže som nevedel, ako dlho to bude trvať, čo všetko mi na sále dovolia a tiež ako to tam bude celé riešené stavebne. Tým pádom som nevedel, aké budem mať obmedzenia v kompozícii. Veľkým a dôležitým obmedzením pre mňa bolo už to, že som nesmel mať v záberoch personál, a tým pádom každá fotografia bola komponovaná s touto myšlienkou. Čo sa týka môjho plánu zobrazenia pôrodu, ten vychádzal z môjho celkového pohľadu na fotoreportáže - zameriavam sa v prvom rade na to, aby som do fotografií preniesol atmosféru udalosti. Aby sa na toho, kto si fotografie pozrie, preniesla emócia a ostal tam zachovaný príbeh. Takýto bol teda približný plán.
Boli zábery či okamihy, kedy ste mali prst na spúšti, ale povedali ste si, že to odfotiť nemôžete, alebo že to už je veľa, a spúšť ste nestlačili?
Boli, ale iba málo. Keďže som na to obmedzenie myslel, každý záber som komponoval tak, aby som s ním neskôr musel pracovať čo najmenej. Takže vznikli fotografie, kde síce je tvár personálu, ale iba niekde na okraji, a to som vedel neskôr pri spracovaní orezať bez toho, aby to narušilo celkový záber. Obmedzenia od Tiny som nemal žiadne, mohol som fotiť všetko. Ale to som nepotreboval robiť, pretože mi nešlo o nafotenie krvavého masakru a s tým súvisiacich detailov. Samozrejme, že vznikli aj fotografie, ktoré sme nezverejnili a budú uložené iba v rodinnom archíve Tiny.
Bol pri pôrode aj Tinin manžel?
Nebol, čakal však na chodbe. Keby sme veľmi chceli, pustili by tam aj jeho, ale s Tinou sme sa dohodli, že to lekárom a sestrám nechceme komplikovať a stačí, keď tam bude jeden človek navyše.
Plnili ste teda sčasti aj úlohu manžela? Alebo ste tam "akože neboli"?
Nie, to nie. Pri reportáži je najdôležitejšie byť neviditeľný. Aj rozhodca na futbalovom zápase má najlepšie hodnotenie vtedy, keď si po zápase na jeho prítomnosť nikto nespomenie 🙂 Ja som tam bol pracovne, sústredil som sa výlučne na to, aby som zachytil udalosť správne.
Ale nejaké emócie sa zrejme vo vás odohrávali. Ako celú situáciu vnímate ako muž?
Nechcem, aby to vyznelo necitlivo, ale skutočne som celú situáciu vnímal v prvom rade z toho pohľadu, že mojou úlohou je fotografovať. Takže som sa sústredil iba na to, aby som nachádzal zaujímavé uhly pre záber, pozorne som musel sledovať všetko, čo sa deje, aby som tam zbadal niečo, čo je dôležité a pre niekoho možno neviditeľné. Nestál som na jednom mieste, presúval som sa. Zároveň som musel zvažovať, aký typ objektívu na danú situáciu použijem. Toto všetko vyžadovalo maximálne sústredenie a nebol priestor na to, aby som sa nechal uniesť momentom narodenia človeka. Našťastie, patrím k ľuďom, ktorí nemajú problém s pohľadom na krv, takže som sa mohol koncentrovať výlučne na svoju úlohu, kvôli ktorej som tam bol. Emócie mohli prísť až po.
Keď už ste spomenuli ten futbal, tak ono to znie, akoby ste fotili futbalový zápas.
Môže to tak znieť, ale ja som sa musel odosobniť. Opakujem, bola to práca, ktorú bolo potrebné urobiť profesionálne. Fotil som pôrod prvýkrát, takže som to nechcel pokaziť. Robil som to, čo doteraz pri každej reportáži a kvôli čomu sa aj v minulosti moje reportáže (hoci ich nebolo veľa) stretli s pozitívnym ohlasom.
Ozvali sa vám po zverejnení reportáže ďalšie záujemkyne?
Ozvalo sa obrovské množstvo ľudí. S Tinou sme vedeli, že reportáž je kvalitná a že sa určite bude ľuďom páčiť, no to, čo sa dialo po zverejnení, prekonalo všetky očakávania. Cez Facebook sa to dostalo k tisíckam ľudí, malo to veľmi veľa zdieľaní a prebehli aj debaty s budúcimi mamičkami. Jednu ďalšiu reportáž som už takmer mal dohodnutú, avšak nakoniec manžel s fotením nesúhlasil. Je to citlivá téma a nie každému niečo také vyhovuje.
A čo manželka? Neprejavila záujem o ďalšie dieťa, alebo nehovorila, že je škoda, že nemá taký záznam aj ona?
Nie, tri deti nám stačia obom. Máme dvoch chlapcov a dievčatko. A bude to možno niekomu znieť paradoxne, ale napríklad ja a moja manželka by sme s takýmto fotením a zverejnením asi mali problém. Ale hovorím to úprimne a úmyselne, aby bolo jasné, že naozaj rozumiem každému, kto povie, že to nie je pre neho a že jemu sa to nepáči.
Čo takému foteniu predchádza?
Musí s tým súhlasiť nemocnica, matka a aj partner. Keď sa partneri nad tým detailne zamyslia a budú s tým súhlasiť, musia rátať aj s tým, že pri pôrode je cudzí človek, ktorý chtiac-nechtiac uvidí aj intímne partie mamičky, a to je niečo, čo nie každý zvládne akceptovať. Ja to samozrejme chápem, preto je dôležité, aby voči mne mali dôveru a rozumeli tomu, že tam nie som kvôli ničomu inému, iba kvôli nim a kvôli tomu, aby som pre nich nafotil jeden z najsilnejších zážitkov, aké v živote môžu mať. Momentálne komunikujem s viacerými záujemkyňami, takže predpokladám, že čoskoro pribudnú ďalšie reportáže.
Tentokrát už s cudzími osobami? Alebo stále v okruhu známych?
Tentokrát už s cudzími.
Plánujete sa s nimi pred pôrodom viackrát stretnúť a dôveru sčasti budovať?
Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Jedno osobné stretnutie je potrebné. Na ňom vysvetlím všetko, čo môžu odo mňa očakávať, dohodneme sa, čo môžem a čo nemôžem fotografovať. Najdôležitejšie sú však fotografie z tejto reportáže, ktoré podľa mňa veľmi jasne ukazujú, aký výsledok je možné očakávať. Keď budem fotografovať klasický pôrod, bude to ešte lepšie, pretože ten trvá dlhšie ako sekcia a bude možné urobiť viac záberov, na ktorých bude aj partner. Ten môže na mňa dozerať, či je všetko tak, ako sme sa dohodli 🙂
Má takáto reportáž aj snahu viac "sprístupniť" pôrod a "pozvať" k nemu aj mužov?
Nebolo to jej cieľom. A keby aj bolo, tak si nemyslím, že to je možné takýmto spôsobom dosiahnuť. Prítomnosť na pôrode je veľmi individuálna záležitosť. Častokrát som počul, že žena partnera pri pôrode nechcela, radšej tam mala kamarátku alebo svoju mamu. Taktiež zohráva úlohu, že veľa ľudí nemocničné prostredie alebo krv neznáša dobre a ich prítomnosť by pôrod iba komplikovala. Osveta v tomto prípade, podľa môjho názoru, zrejme veľa nezmení. Dnes už asi každý vie, že pri pôrode byť môže a je iba na dohode partnerov, či to chcú alebo nie.
Prečo ste sa rozhodli reportáž zverejniť?
Pretože sme to s Tinou nevnímali ako zverejnenie pôrodu, ale ako zverejnenie zaujímavej fotografickej práce. Obaja sme fotografi a pozeráme sa na to v prvom rade z tohto hľadiska. Zverejnil som to na svojom facebookovom profile, webovej stránke a vo facebookovej skupine Fotograf roku, kde je Tina administrátorkou. Vyvolalo to obrovskú vlnu záujmu a zdieľaní, videli to aj ľudia, ktorí fotografii nerozumejú a vnímajú iné jej aspekty a až sekundárne prišiel záujem médií s témou pôrodu a prítomnosti na ňom.
Stáva sa z takejto fotografie nový trend? V zahraničí som zopár podobných "projektov" už videl, u nás ste (pre mňa) prvý.
To uvidíme, no záujem sa ukazuje. Fotil som bez toho, aby som riešil, či to už niekto niekde robí alebo robil. Videl som dobrú tému, tak som po nej šiel.
Web fotografa: Igor Stančík
Rozhovor bol autorizovaný, Igor Stančík urobil v prepise úpravy bez zmeny zmyslu odpovedí.
Prečítajte si aj predošlé rozhovory:
- Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
- Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
- petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)
- decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
- tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
- janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
- gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
- 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)
Nadhera az mam zimomriavky 👍👏👏👏👏👏👏