😔 Viete, aký je rozdiel medzi rozhovorom, ktorý nás zblíži a tým, po ktorom ostane ticho? Minulý týždeň mi klientka hovorí: „Každý rozhovor s manželom skončí hádkou. Chcem len, aby ma počul, ale vždy sa to zvrtne.“ Poznáte to? Hovoríme, ale nepočúvame. Reagujeme, ale nerozumieme. A pritom rozdiel medzi produktívnou a neproduktívnou konverzáciou je len v pár detailoch. 

🧬 Mozog reaguje na empatiu tak, že znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu. Preto sa ľudia v empatickom rozhovore cítia bezpečne. 

💬 Produktívne rozhovory zvyšujú tímovú efektivitu až o 35%. Až 67% konfliktov v práci dá vyriešiť rýchlejšie, ak sa ľudia naučia aktívne počúvať namiesto reagovania. 

📚 V pároch, ktoré aktívne počúvajú, je až 80% vyššia pravdepodobnosť dlhodobého uspokojenia vo vzťahu. Produktívne rozhovory znižujú úroveň stresu o 32% len tým, že druhého skutočne počúvame. 

🤔 Otázky na zamyslenie: 

Čo pre vás znamená „byť vypočutý“? 

Žiť ohľaduplne k prírode je niečo, čo by malo byť prirodzene prirodzené 🙂. Teraz je to navyše trendy, a ja som v podstate rada. Každým dňom tak narastá šanca, že stúpne počet ľudí, ktorí sa budú zamýšľať nad tým, ako veci robiť inak. Na Modrom Koníkovi máme skvelú inšpiratívnu skupinku Zero Waste a ja som veľmi rada, že zakľadateľka tejto skupinky @stellamaris súhlasila s rozhovorom 🙂

A hneď prvá otázka by samozrejme bola, aby si povedala niečo o sebe a o tom, čo ťa viedlo k tomu, zamýšľať sa o štýle zero waste v tvojom živote🙂.

Ahoj 🙂 Volám sa Lýdia, pochádzam spod Vysokých Tatier a 15 rokov žijem v Nemecku. Som vydatá a mám 6 ročného syna. V roku 2016 ma v jednom časopise zaujal článok o zero waste. Konkrétne to bola Bea Johnson so svojím zaváracím pohárom v ruke a jej pútavá životná filozofia 🙂. Vtedy prišla prvá myšlienka niečo zmeniť v mojom živote a začala som konať! Chcela som ekologickejší a jednoduchší život. Do môjho života zavítali zaváracie poháre a misky.  Začali sme do nich dávať desiate a aj nakúpené potraviny.

Plastov sme sa začali zbavovať postupne, najviac v kuchyni a v kúpeľni. Príznačným sa pre nás stalo obyčajné mydlo. To používame najčastejšie a dodnes ho dostávam od našich známych, keď sa vrátia z ciest 🙂.

Z toho čo hovoríš sa mi zdá, že prvým krokom po odhodlaní začať meniť veci, by bolo začať sa pozerať inými očami na to, čo už máme doma. Ako by si vlastne zadefinovala zero waste?

Keď chceš žiť zero waste, odporúčam sa držať  týchto vecí : Nakupuj rozumne a šetrne! Využi, čo máš! Recykluj či upcykluj! Čo nepotrebuješ, predaj, podaruj, či vyhoď!

Bábätko v inkubátore je takou dojímavou témou. Ak to povieme jednoducho, je to skrinka, ktorá detičkám pomáha prežiť a uľahčuje im dni, kým budú schopné fungovať bez neho, pri svojich rodičoch. Úžasná a skvelá vec, ktorú nám priniesol pokrok. V rozhovore s primárkou neonatologického oddelenia v Humennom MUDr. Máriou Vasilovou sa dozviete odpovede na rôzne otázky ohľadom bábätiek „bývajúcich“ v inkubátore.

Ako sme si povedali, je to taká zázračná skrinka. Na čo však primárne slúži? Vieme, že sa tam liečia nedonosené detičky. Ako a v čom inkubátor dokáže pomôcť?

Ak sa dieťa narodí nedonosené, má podľa stupňa nezrelosti nezrelé aj orgány a funkcie, ktoré mu neumožňujú  hneď po narodení  dokonale sa  prispôsobiť okolitému prostrediu a existovať v ňom. Na preklenutie  tohto obdobia sa používajú rôzne typy inkubátorov. Inkubátor je zariadenie, ktoré pomáha aspoň čiastočne nahradiť mamu a jej maternicu, aj keď treba povedať, že  ani najdokonalejšie inkubátory nenahradia  úplne všetky podmienky, ktoré má plod v maternici svojej mamy.

Samozrejme, mama je predsa len mama. Keď spomínate maternicu...Ako teplo majú detičky v inkubátore? Ako v maternici?

Je to veľmi pekné prirovnanie.  Áno, možno povedať, že sa snažíme prispôsobiť teplotu v inkubátore tak, aby to bolo porovnateľné s prostredím v maternici. Hovoríme, že v inkubátore sa snažíme vytvoriť termoneutrálne prostredie, aby teplota dieťaťa, ktoré je v ňom uložené sa pohybovala od 36,5- 37,5 °C meranej v konečníku. Čím je nedonosené dieťa nezrelšie, tým vyššia teplota v inkubátore musí byť nastavená, aby sa udržala termoneutralita prostredia. Inkubátory sú vybavené čidlami, ktoré kontinuálne   sledujú napr. kožnú teplotu  dieťatka.

Stretla som sa s tým, že niektoré detičky sa zakrývajú a niektoré nie. Je to kvôli teplu? Alebo aj dotyku, aby niečo na sebe cítili?

Celý život sa s láskou starala o svojho syna Števka s diagnostikovaným downovým syndrómom. Števko sa dožil krásnych 58 rokov (aj keď mu lekári dávali 18 rokov života), ale už nie je medzi nami.  Život zasvätila pomoci takýmto deťom. Dnes to majú downíci možno ťažké, ale v minulosti to bolo ešte ťažšie. Rozhovor s pani Kopalovou, veľkou bojovníčkou za práva ľudí s mentálnym postihnutím. Zakladateľkou združenia pre nich. So ženou, ktorá nedala na „radu“ doktora, aby dieťa dala do ústavu a ktorej sa to vrátilo v podobe neuveriteľnej lásky.

Koľko ste mali rokov, keď ste čakali Števka? Ako ste to vnímali, keď ste sa dozvedeli, že je downík? Bol to šok? 

Narodil sa dva týždne pred mojou dvadsiatkou. Bol krásne zdravé dieťa, 53 cm a 4,42 kg, rusé vlásky a ružové líčka – radosť pozrieť. No nesal, tak mu nasadili umelé mlieko a z toho dostal hnačku, ktorá ho s malými prestávkami sprevádzala osem mesiacov. Chudol zo dňa na deň, chrčal, lebo nemal vyvinutú priedušnicu a v šiestom mesiaci dostal prvý zápal pľúc. Do jedného roka ich mal tri a za celý život jedenásť – ten dvanásty už neprežil.

Detská lekárka nevedela, čo mu je, hoci sme mali najvychytenejšiu pediatričku v Bratislave, dávala mu vitamíny, chodila k nám domov, no nič nepomáhalo.

Že má DS som sa dozvedela na detskej klinike pri druhom zápale pľúc tak, že sa ma lekár spýtal, či som už počula o mongolizme. V živote som o tom nepočula, ale hneď som vedela, čo je vo veci.

K neurológovi sme sa dostali, až keď mal jedenásť mesiacov, no žiadna rehabilitácia sa nekonala. Až oveľa neskôr, okolo troch rokov, mi lekár poradil Cerebrolysin a po ňom o pol roka sa po prvý raz postavil a hneď aj začal chodiť.

Kedysi boli veci tak. Dnes sú inak a pred „kedysi“ boli zase inak. Naše mamky nám radia, čo a ako pri deťoch. Veď majú kopec skúseností. Nie však každá rada je na nezaplatenie. Manipulácia s deťmi má dôležitý vplyv na ich zdravý telesný vývoj. Predčasné sedenie, či chodáky (pavúky, chodítka) sú presne tie veci, ktoré boli kedysi tak i dnes sú inak. Niečo, čo vyzerá naozaj nevinne môže dieťatku škodiť. Viac si túto tému objasníme s fyzioterapeutkou Mgr. Ľubicou Rostášovou, ktorá sa špecializuje na funkčnú diagnostiku porúch pohybového systému a terapiu funkčnych a štrukturálnych porúch pohybového systému u deti (od novorodencov) a dospelých a na vývojovú kineziológiu. 

Ako vnímate manipuláciu dnešných rodičov s deťmi v porovnaní s minulosťou? A aký vplyv má nesprávna manipulácia na budúcnosť dieťatka?

V súčasnosti robia rodičia stále rovnaké chyby pri manipulácii s dieťatkom aké robili aj naši rodičia. Nerobia to vedome, jednoducho nevedia, že s bábätkom sa má manipulovať inak, že to má svoje opodstatnenie a významne to ovplyvňuje ďalší motorický vývoj dieťatka. Nesprávna manipulácia spôsobuje rôzne poruchy pohybového systému, a to už od narodenia dieťatka. Napr. asymetrický vývoj, polohový reflux, stranová plagiocefalia (zležaná hlavička na jednej strane), rôzne funkčné pohybové poruchy, ktoré v neskoršom veku života môžu byť základom pre vznik rôznych štrukturálnych porúch pohybového systému, získané formy skoliózy, poruchy príjmu potravy, poruchy spánku, neskôr poruchy v oblasti vnímania jednotlivých častí tela a prevedenia pohybu z hľadiska kvality a rôzne iné poruchy. Pretože ľudské telo pracuje ako jeden celok a porucha jedného systému ovplyvňuje zákonite všetky ďalšie systémy.

Kedy začať so správnou manipuláciou dieťaťa?

So správnou manipuláciou majú rodičia začať od úplného narodenia dieťaťa, pretože bábätko je odkázané na akýkoľvek pohyb, ktorý sa s ním bude robiť na rodičov (myslené tým, že sa nedokáže samé premiestňovať z miesta na miesto, nevie sa samé najesť, umyť, obliecť a pod.) Preto každý jeden pohyb, ktorý smeruje k dieťatku za účelom s ním manipulovať, musí byť vykonávaný správne - s ohľadom na vývojový vek dieťaťa. Keď mám doma čerstvo narodené dieťatko, tak ho nebudem nosiť na rukách vo vertikále, kde na jeho nevyvinutý nervovo-svalovo-kostrový aparát bude vplývať gravitačná sila, ktorej sa v tejto polohe nevie brániť. Ale budem s ním manipulovať v polohe horizontálnej, ktorá je pre neho najviac prijateľná. Nosiť dieťa väčšinu času z dňa na rukách, v šatkách a rôznych iných závesoch a nosičoch je pre jeho vývoj veľmi nepriaznivé. Motoricky sa bude dieťatko prejavovať iba vtedy, keď nato bude mať vhodné podmienky, ktoré mu poskytne pevná opora. A tou je zem - aby sa cítilo bezpečne a dostatočne stabilne. To znamená, že dieťa má byť počas dňa, keď nespí položené na podložke na zemi, aby sa mohlo voľne motoricky prejavovať a rodič musí byť pri ňom a sledovať jeho pohyby, niekedy mu zabezpečiť oporu svojou rukou, polohovať ho z chrbta na brucho, neskôr aj na boky. Na rukách, v šatke, závese či nosiči sa dieťatko nikdy motoricky prejavovať nebude, lebo nato nemá priestor a podmienky. Nakoniec to jeho centrálny nervový systém vyhodnotí tak, že to nepotrebuje, pretože väčšinu dňa visí vo vertikále, na ktorú ešte nie je stavané, ale ono to nevie a tiež to nevedia ani jeho rodičia. Keď sa potom dieťa položí na zem, začne plakať, pretože tú polohu nepozná, nedokáže sa v nej zastabilizovať a znova prídu rodičia a zoberú ho na ruky, aby neplakalo. Tým vzniká ohromné preťaženie celého tela a vytvárajú sa rôzne poruchy pohybové systému. Keby sa dospelí zahrali na malinké detičky, ktoré ešte neovládajú svoje telo, a pristúpil by k nim „obor“ (aby ich mohol uniesť) a nosil by ich na rukách vo vertikále, v šatke, závese či inom nosiči, vtedy by pochopili ako ich to preťažuje, a čo ich dieťatko vlastne prežíva.

Takže voľný, no kontrolovaný pohyb je pre deti najzdravší. Kedysi bol trend posádzať dieťa medzi vankúše, či podopierať ho v kočiari pomaly od 3.-4. mesiaca? Čo mu tým rodič spôsobuje?

Asi tak pred sto rokmi by táto téma nebola ničím výnimočná. A aby o tom niekto ešte písal na internete!? (Samozrejme, keby existoval). Pôrod doma s babicou bol jedinou možnosťou, ako a kde priviesť malého človiečika na svet. Dnes je všetko inak a predsa niektoré ženy chcú to isté. Za ich rozhodnutím porodiť doma sú rôzne dôvody. 
Zdeňka Solaříková je matka dvoch detí a obe porodila plánovane doma, s pomocou svojho manžela. Cesta k tomuto rozhodnutiu netrvala toľko, čo jej tehotenstvo. Tento príbeh je dlhý, ako to už býva. Začína v jej devätnástich rokoch, kedy jej bola diagnostikovaná Crohnova choroba. Jej stav bol z tých vážnejších. Bez liekov na celý život to nešlo. A založiť si rodinu? To už vôbec!

Po rodine si túžila už o devätnástich. Aké boli lekárske prognózy? 

Doktoři mi řekli, že rodina zůstane mým snem a mám být ráda, pokud to zvládnu já bez větších následků. S co nejmenším počtem operací... Byla jsem opravdu mladá a s tímto závěrem jsem se nehodlala smířit. Hledala jsem tedy i alternativy.

Čo všetko si musela podstúpiť v terapii Crohnovej choroby? 

Byla jsem na řízené detoxikaci, jedla ajurvédské čínské i české bylinky. Mezitím jsem docházela ke své gastroenteroložce v Praze. Nic mi nefungovalo. Jednoho dne jsem si přečetla článek o souvislostech stravy s nemocemi a začala měnit svůj jídelníček. Studovala jsem do hloubky principy výživy, živočišné i rostliné bílkoviny a jejich působení na autoimunitní choroby. Upravila jsem stravu, začala jsem užívat zelené potraviny.

Kedy sa to prelomilo?

V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť? S tým vám pomôže psychologička Mgr. Juliana Ambrová. 

Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote? V akom veku?

Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.

Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie,  či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť.

Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa  - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.

Zaujímavé. To určite mnoho rodičov nevedelo. Dal by sa klasifikovať aj čas? Ako dlho môže ostať dieťa doma v tom-ktorom veku? Napr. 9-ročné hodinku, 10-ročné 2 hodiny, atď.?

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Kristína (irsina83) z Modrého koníka patrí medzi mamičky s viacerými "naj" v prívlastku. Je jednou z najobľúbenejších a najaktívnejších báb v komunite, varí, fotí, zverejňuje, a preto ma veľmi potešila, keď prijala pozvanie do našej kuchyne.

Strávili sme spolu príjemné popoludnie a o pár minút z neho sa s vami podelíme v nasledujúcom videu.

Na Kristíninom blogu vás môžu zaujať aj tieto fotografie:

Ďakujem Kristíne a jej manželovi za návštevu a za podelenie sa o kúsok svojho súkromia. Slovami Kiky: Všetko sa dá, keď sa chce.

__________

Ďalšie príspevky zo série Rozhovor:

Ahojte mamičky. Máme tu ďalší rozhovor, tentokrát so Zuzanou Noskovou ml., vedúcou dvoch školských jedální pri materskej škole v Petržalke.

Zuzana nám vysvetlí, ako a z čoho prebieha zostavovanie jedálneho lístka a akých nariadení sa pritom musí držať.

Podľa zásad na zostavovanie jedálnych lístkov v zariadeniach školského stravovania (príloha č. 1 k vyhláške č. 330/2009 Z. z.) je týždenný jedálny lístok časovo štruktúrovaný nasledovne:

- týždenný lístok obsahuje jedno hlavné mäsové jedlo,

- jedno hlavné jedlo z rýb,

- jedno hlavné jedlo so zníženou dávkou mäsa (napr. mleté mäso s ryžou alebo vločkami),

Zdravím všetky aktívne mamičky, ktoré sa zaujímajú o to, čo ich deti jedia alebo budú jesť v školskej jedálni. Spolu s Anetou Orosiovou z Jem Iné vám prinášame rozhovor o vznikajúcom projekte Skutočne zdravá škola, ktorý už čoskoro môže výrazne zmeniť váš pohľad na školské stravovanie. 

S pozdravom, váš Ľuboš.

Viac na www.skutocnezdravaskola.sk

_______________

Ďalšie príspevky zo série Rozhovor:

irsina83, foodbloger odhalený! (Kristína)

Zrieknutie sa dieťaťa som nikdy neodsudzovala, tvrdí magimary. Majú tri vlastné deti, jedno ako pestúnske a deväť detí mali doma dočasne. Ako profesionálna matka sa snaží byť osobou, ktorá deťom dáva lásku, hoci len na chvíľu. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Klobúk dolu 🙂

Ďakujem. Mňa táto práca napĺňa, keďže si plním svoj sen z detstva, respektíve z ranej mladosti. Klobúk dolu treba dať predovšetkým pred mojím manželom, ktorý sa do toho dal so mnou, hoci o tom nič netušil. 

Aký si mala sen?

Nechcem, aby to vyznelo nejako klišoidne. Som veriaca a odmala som cítila, že interrupcie sú proti môjmu presvedčeniu, že sú proti životu a že nie sú "prerušením", ale ukončením života. Už od raného veku som proti ním "bojovala" ako som vedela. Zaumienila som si, že budem pomáhať mamám, ktoré sa pôvodne rozhodli pre potrat, ale potom si to rozmysleli. Mala som úplne konkrétne a presné predstavy, ako by to malo vyzerať. Chcela som vytvoriť domov, kde budú takéto matky aj s deťmi bývať, a vedela som celkom presne, ako bude vyzerať. Vedela som dokonca aj to, ako sa bude ten dom volať. Okrem matiek by som v ňom prijala aj deti samotné, ak by sa ich matky napokon vzdali, napríklad po pôrode. Starala by som sa o ne ako o svoje, boli by to také "moje" požičané deti. To bol môj sen. A potom postupne prichádzala realita.

Ako veľmi bol sen vzdialený od reality?

Keď som si prečítal článok o dcérke s Downovým syndrómom od mystery1, bolo mi jasné, že spolu musíme urobiť rozhovor. V ňom hovorí o tom, ako bojovali s úradmi, lekármi, školami či okolím. Preto odporúča trpezlivosť ako základ pre rodičov detí s DS. Jej jediné prianie je, aby sa na nich ľudia nepozerali cez prsty. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Ako 20-ročnej sa ti narodilo dieťa s Downovým syndrómom. Čo sa v takom veku a v takej situácii deje v hlave mladej baby?

Zrúti sa ti svet. Všetci okolo sa tešia a kontrolujú svoje detičky, či majú všetko, čo majú mať. Len práve okolo teba zostane ticho. Nikto nič nehovorí. Až neskôr ti niekto oznámi, že tvoje dieťa bude iné. Že asi nedosiahne to, čo ostatné deti, možno nebude chodiť, nebude rozprávať, ale bude sa krásne usmievať. Nikto ti nevysvetlí, čo ten Downov syndróm je. Mňa tam nechali ležať dve hodiny ako vo väzení iba so svojími myšlienkami. Keď sa mi Viki narodila, nebol DS taký medializovaný, nič som o tom nevedela. Ľúbila som svoje bábätko, ale uzavrela som sa do seba a nikomu som nič nevysvetľovala. Manželovi som sa to bála povedať, bolo to strašné. Spytovala som sa, prečo sa to muselo stať práve nám, prečo naše dieťa nemôže byť zdravé, bála som sa reakcie okolia. Keď to po týždni oznámil manželovi lekár, tak zostal pozerať, prečo som mu nič nepovedala. Jeho reakcia ma dostala: "Samozrejme, že si ju necháme a budeme ju vychovávať - normálne ako zdravú." Vtedy som sa cítila ešte horšie. Uvedomila som si, že on o tom nič nevie a prijal to, zatiaľ čo ja v hlave preberám všetky možnosti. No on ako otec vtedy preukázal viac odvahy a citu ako ja mama.

Vedela si ešte pred pôrodom, že dcérka sa môže narodiť s DS? Alebo vôbec?

Nie, vôbec. Všetky testy aj ultrazvuky boli v poriadku, na amniocentézu nebol dôvod.

Na ako dlho sa "svet zrútil"?

Robiť rozhovor s vladkap je ako čítať knihu o manželstve. Má päť synov a jednu dcérku a čakajú ďalšie. Počas materskej stihla diaľkovo vyštudovať vysokú školu, rada robí s drevom a na záhrade a chvíľa pre seba pre ňu znamená chvíľa s manželom, keď sa môžu sami porozprávať. Zažila už tri rôzne učebné osnovy a tvrdí, že školský systém sa mení, avšak k horšiemu. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Práve čakáte siedme dieťa. Očakávanie je stále rovnaké ako pri prvom?

V podstate áno. Prebieha to však trošku inak ako ostatné tehotenstvá. Siedme bábätko sme už neplánovali vôbec. Jednak kvôli môjmu zdravotnému stavu a zaskočilo nás to aj kvôli situácii, ktorá nastala ohľadom bývania. Všetko sa to tak trošku zamotalo. Nič na tom však nemení skutočnosť, že sa naň všetci tešíme 🙂 Samozrejme, ja to pri kopci povinností vnímam už trošku inak. Už nie je toľko času sledovať sa a zapisovať všetky zmeny tak, ako pri prvom.

Pri prvom zas nebolo toľko plnoletých posíl. Pomáhajú chalani?

To áno. Chlapci sú snaživí. Ja si ani neviem predstaviť, že by som ich nemala 🙂 Pomáhajú veľmi, čo sa to týka Benjamínka (najmladší syn) alebo aj inej pomoci. Niektorí vedia aj dobre navariť - a tomu sa povie už iná pomoc! Samozrejme, nemôžem nespomenúť aj Sárinku 🙂

Nový prírastok bude teda taký váš "spoločný rodinný".

"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.

Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.

Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.

Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.

To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.

Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?

elise  je na Modrom koníku od roku 2006, no začali sme spolu komunikovať až teraz. Napísala nám, že sa blíži Svetový deň povedomia o autizme a rada by si zmenila fotoportrét za symbolický modrý obrázok. Zdalo sa mi to málo, a tak sme sa hneď pustili do rozhovoru o jej synovi autistovi. O autizme sa informuje málo, pritom ním trpí jedno z 88 detí a celkovo je vo svete viac ľudí s autizmom ako s cukrovkou a AIDS dohromady. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Bývate v rodinnom dome či v byte?

Žijeme v malom rodinnom domčeku v blízkosti Piešťan.

Donútil vás k tomu autizmus a potreba mať súkromie a bezpečie?

Vždy sme chceli bývať v rodinnom domčeku a mať záhradku. Plánovali sme deti, tak sme chceli, aby si mohli vybehnúť von a boli na dvore, keď sa budú hrať. Autizmus ovplyvnil len zariadenie detskej izby.

Ako?

Každá žena chce vyzerať dobre, bez kíl naviac, chce mať peknú postavu a tým aj vyššie sebavedomie. A je úplne jedno, či je bezdetná alebo odrodila 1, 2, 3... detičky.

Na internete je milión "overených" diét. No u nás v skupinke sa diéty nedržia. Ideme cestou trvalou - ideme cestou k našej premene so zdravou stravou a s cvičením. Zahoďte za hlavu heslo "cica nežer", ale schudnite a udržte si svoju váhu kvalitnou a zdravou výživou. 

Dnešný článok sa venuje chudnutiu, no pokúsim sa v ňom zodpovedať často kladené otázky (Frequently Asked Questions), s ktorými sa stretávam nielen v reálnom, ale najmä vo virtuálnom živote v našej skupinke Cesta k mojej premene.

15 stručných otázok a odpovedí

(čítaj nižšie)

Môžem cvičiť večer/ráno/na obed?

petra_isteze  je na Modrom koníku od roku 2011, no prvýkrát som si ju všimol mimo neho. Má dve deti, tetovacie štúdio, venuje sa pečeniu a celá rodina sú vegetariáni. "Stretli sme sa" večer na čete, ja som dával otázky a ona popri tom piekla. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Čo robí petra_isteze takto večer o 21:00?

Pečie 😀 A varí deťom obed.

Bežne si po večeroch v kuchyni?

V kuchyni začínam pracovať vždy večer, keď deti pospia 🙂 Variť musím každý deň, keďže Šimon je vegetarián a v škôlke vege stravu nemajú.

Celá rodina ste vegetariáni?

Na Modrom koníku je už dlhšie, no nick decode si vytvorila len ako pseudonym pred necelým mesiacom. Chcela napísať príbeh, no nebola si istá, ako bude prijatý. Plánovala ho vymazať hneď na ďalší deň, no nakoniec sa príbeh uchytil a má už viac ako 30 častí a stovky pravidelných čitateliek 🙂 Najradšej ho vymýšľa pri umývaní riadu a pri písaní počúva drum and bass alebo dubstep. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Prečo si začala písať svoj príbeh?

Lebo som sa večer nudila. Muž sa hral na xboxe a v telke nebolo nič. Tak som si pustila hudbu a nejako to na mňa prišlo. Keďže som bola na koni, vytvorila som článok. Popravde, hneď na druhý deň som ho chcela zmazať, no keď som videla ohlasy, skúsila som pridať pokračovanie a už to išlo 🙂

Príbeh vzniká spontánne, alebo ho vymýšľaš spontánne?

(ticho)

Počkať 😀 Ešte raz 😀 Príbeh vzniká spontánne, alebo vopred máš naplánované, o čom budeš písať?