a žiť v prítomnosti

to nejde.

Isté súvislosti sú ako 

vedomosti,

ktoré si pamätáš celý život -

ako báseň z 1. ročníka.

21. deň

Dnes je to 21. deň, odkedy beriem antidepresíva.
A prvýkrát po dlhej doby mám pocit, že žijem.

Dlho, naozaj dlho som sa odhodlávala navštíviť odborníka. Najhoršie na tom je, že sa mi to stalo v období, keď som dosiahla, čo som chcela. Usilovala som sa o to 5 rokov. Celý čas som na to myslela, aké to bude keď konečne popri deťoch a práci doštudujem a budem robiť to, čo som chcela. Po čom som túžila. 

Sralo ma to. Ale povedala som si, že zdravie je prvoradé a naznačila som nadriadenej, že asi zvažujem odchod. Bola prekvapená, ale povedala, že nech si to rozmyslím. Nech si oddýchnem. 

Bola som taká na vážkach. Navštíivila som psychiatričku. Diagnóza, s ktorou som odchádzala: úzkostno-depresívna porucha. Čakala som, že ma niekto zachráni. Nádej som vkladala do týchto tabletiek. 

Chcela som oäť cítiť, žiť a nežiť v myšlienkach, v mojej hlave, ktorá bola taká preťažená, že som nedokázala súvisle komunikovať. Únava, ktorá prichádzala bola nezvládnuteľná. Nedokázala som sa postaviť z postele, nedokázala som komunikovať, rozmýšľať, plánovať, jednoducho normálne žiť. Boli víkendy, ktoré som celé prespala.
Preležala.
To nebola len únava. To bola neuveriteľná, neopísateľná ťažoba, ktorá ma pritlačila k posteli a nepustila.