Dnes sú to presne dva mesiace odo dňa, keď som si dala do úst prvú tabletku antidepresíva.

Prvé tri týždne boli peklo. Žila som akoby vo sne. Unavená, vyčerpaná, zničená. A potom sa mi začalo pomaly rozvidnievať. Začala som opäť cítiť. Žiť. Myslieť racionálne.

Mám o dve kilá viac. Manžel vraví, že konečne nevyzerám ako kosť a koža. Mňa to síce trochu štve, ale čo už. Jediné pozitívum depresie je, že človek schudne, lebo nemá chuť ani jesť, ani žiť. Ale nemôžeme mať všetko, tak sa s tými dvomi kilami naučím žiť.

A vlastne mi už ani nejde o kilá tak ako kedysi. V puberte som si ako šialená stopovala rozostupy medzi jedlami na presné štyri hodiny. Nejedla som sladké. Ani zmrzlinu. Niekoľko rokov. Aj to bolo svojím spôsobom choré.

Celý život som sa obmedzovala. Mala komplexy zo seba. Málo sebavedomia. Možno je už načase byť konečne spokojná sama so sebou.

Počas depresie som schudla šesť kíl, dve som pribrala späť. Takže bilancia je zatiaľ celkom priaznivá.

Nikto nevie, ako mi bolo, keď som sa mala najhoršie.
Nikto nevidel tie dni, keď som len ležala a pozerala do stropu, akoby sa život odohrával niekde mimo mňa. Nikto necítil tú únavu, ktorá nebola obyčajnou únavou po práci alebo po celom dni. Bola to únava existovať. Únava dýchať. Únava byť.

Nemala som chuť jesť. Nie preto, že by som chcela schudnúť. Nie preto, že by som sa o seba starala menej. Jednoducho moje telo prestalo cítiť potrebu života tak, ako ju cítia zdraví ľudia. Nepamätala som si, aké je to byť hladná. Pila som vodu len preto, aby som zahnala stres, ktorý sa stal mojou každodennou súčasťou. Neustály, tichý, vyčerpávajúci stres.

Schudla som päť kíl.
Oblečenie, ktoré mi ešte v septembri sedelo, zo mňa v novembri padalo. Nohavice boli zrazu obrovské, voľné, cudzie. Ale ja som sa z toho netešila. Nežila som vtedy život. Len som prežívala deň po dni.

A práve toto zdraví ľudia nikdy nepochopia.

Nevedia si predstaviť, aké je bojovať s depresiou, tou skutočnou. Nie so smútkom, ktorý po pár dňoch odíde. Myslím tú depresiu, pri ktorej máš pocit, že všetci stoja proti tebe. Keď bojuješ aj s vlastnou hlavou. S vlastným telom. So sebou samou.

Sama proti všetkým.
A zároveň sama proti sebe.

Posledný deň

49 dní.
Toľko beriem antidepresíva. A prvýkrát po strašne dlhej dobe viem, čo je pokoj. Ticho v hlave. Žiadne návaly. Žiadne pády každú hodinu. Lenže potom prídu tiene. Také tie zvyšky depresie, ktoré sa potichu vracajú večer, v aute, v sprche alebo keď ostaneš sama so svojimi myšlienkami.

A tie tiene mi hovoria, že som si pokazila všetko.

Vzťahy v práci. Pohľady ľudí. Dôveru. Svoje meno medzi nimi. A ja mám pocit, že už sa to nedá vziať späť. Že už nikdy neodídem so vztýčenou hlavou. Že už navždy budem tá, o ktorej sa šepkalo v zborovni.

Najhoršie je, že kedysi som tým ľuďom verila. A oni moje slabé chvíle zobrali a poroznášali ich ďalej ako noviny zdarma. Polopravdy, bludy, klebety. A potom tie pohľady. Vyhýbanie sa. Ticho, keď vojdem do miestnosti. Smiech za chrbtom. Človek sa začne cítiť, akoby mal lepru. Akoby bol nejaký pokazený kus človeka, ktorého sa ostatní boja dotknúť.

A ja už nevládzem byť stále tá silná.

Najhorší ľudia nie sú tí, ktorí kričia.
Najhorší sú tí, ktorí sa usmievajú, akoby boli tvoji spojenci, a pritom ti pomaly berú sebavedomie. Jednou poznámkou. Jedným pohľadom. Jednou „nevinnou“ vetou pred ostatnými.

A potom sa tvária, že nič.

Dlho som nerozumela, prečo to robia najmä ženy, ktoré už majú niečo odžité. Okolo päťdesiatky. Ženy, od ktorých by človek čakal pokoj, nadhľad, podporu. Namiesto toho prídu klebety, zosmiešňovanie a tiché podkopávanie nôh. Nie otvorene. To by bolo príliš úprimné. Robí sa to potichu. Medzi rečou. Tak, aby si si ešte aj ty sama povedala, či si to vôbec nemyslela zle.

A vieš čo?
Už nechcem hrať túto hru.

Nechcem súperiť o to, kto je najmúdrejší, najdôležitejší alebo kto má posledné slovo. Ja nikomu neberiem jeho skúsenosti. Neohrozujem ich. Nepotrebujem byť nad niekým, aby som mala vlastnú hodnotu.

Lenže niektorí ľudia nedokážu zniesť, keď niekto mladší ide pokojne svojou cestou. Bez závisti. Bez hier. Lebo oni sami ten pokoj nemajú.

Akoby ťa tá ťažoba tlačila späť do postele. Zatvárala ti viečka, aj keď už nechceš spať. Drží ťa pri zemi tak silno, že každý pohyb je boj – nie s časom, ale so sebou samou.

Nikomu by som ten pocit nepriala.

Ten moment, keď sa zobudíš a telo je akoby cudzie. Ťažké, neovládateľné, bez energie. Chceš vstať, ale ono ťa nepustí. Nie len únavou, ale niečím hlbším – akoby ťa zvnútra niečo ťahalo späť dolu, späť do ticha a nehybnosti.

Je to únava, ktorá nie je len o spánku. Je lepkavá, ťažká, nepríjemná. Tlačí na hrudník, na myšlienky, na vôľu. A ty vieš, čo by si chcela – normálne fungovať, postaviť sa, žiť – ale telo ide proti tebe.

A najťažšie na tom je možno to, že zvonku to nevidno. Ľudia si povedia: oddýchni si. Daj si kávu. Prejde to. Lenže niekedy to nie je také jednoduché. A kto to nezažil, ten to naozaj nevie pochopiť. Nie z nezáujmu, ale z jednoduchej nemožnosti cítiť to zvnútra.

A pritom… niekedy sa veci zlepšia. Pomaly, nenápadne. Po týždňoch, mesiacoch liečby príde deň, keď sa telo prvýkrát zdvihne o trochu ľahšie. A to je niečo, čo si človek, ktorý tým prešiel, vie vážiť úplne inak.

Niekedy mám pocit, že ženy medzi sebou nesúťažia v tom, ktorá je šťastnejšia, pokojnejšia alebo spokojnejšia.
Ale v tom, ktorá je viac unavená.
„Ja som išla spať o druhej.“
„Ja som ešte piekla.“
„Ja som všetko upratala sama.“
„Ja nemám čas si sadnúť.“
A ja pri takých rozhovoroch často len ticho sedím a premýšľam:
Prečo?
Prečo máme potrebu dokazovať si svoju hodnotu množstvom povinností?
Prečo sa ženskosť tak často spája s vyčerpaním?
A prečo máme pocit, že čím viac sa obetujeme, tým sme lepšie?
Úprimne, takéto rozhovory ma neskutočne unavujú.
Niekedy mám pocit, akoby sa od žien automaticky očakávalo, že budú stále vládať viac, robiť viac, vydržať viac. A ešte sa pri tom navzájom presviedčať, že je to normálne.
Nikdy som nemala rada preteky. Ani tie životné.
Nechcem súťažiť v tom, kto doma spraví viac.
Kto menej spí.
Kto viac vydrží.
Kto sa viac rozdá.
Pre svoje deti urobím čokoľvek.
Ale nechcem zo seba robiť slúžku vlastného života.
Nechcem žiť v neustálom tlaku, že ešte musím navariť, vyprať, vyupratovať, napiecť, všetko stihnúť a pri tom sa tváriť, že je to normálne. Lebo niekedy jednoducho nemám energiu. A myslím si, že je v poriadku to priznať.
Možno sme boli dlho učené, že dobrá žena stále niečo robí.
Že oddych je len odmena po dokonale splnených povinnostiach.
Že pokoj je luxus.
Ale ja tomu prestávam veriť.
Mám rada pomalý život.
Ráno bez chaosu.
Prechádzky. Hudbu. Ticho. Chvíle, keď nemusím nič dokazovať.
A možno práve toto je dnes malé tiché rebelstvo —
nežiť na výkon.
Nechcem byť obdivovaná za to, že som na pokraji síl.
Chcem byť spokojná. Pokojná. Prítomná.
A možno by sme sa my ženy mali menej pýtať:
„Čo všetko si dnes stihla?“
a viac:
„Ako sa vlastne máš?“

Vraj antidepresíva človeka zmenia. Možno hej. Ale ak mám byť úprimná, ja mám pocit, že ma skôr vracajú späť k sebe. K tej žene, ktorou som bola predtým, než sa mi v hlave usadil permanentný alarm, únava a pocit, že všetko musím ustáť sama a dokonale.

Dnes bol nádherný deň. Obyčajný, a pritom strašne veľký.

Odkedy som oznámila, že odchádzam, mám v duši pokoj. Taký ten skutočný. Tichý. Nie eufóriu, nie teatrálne „som free“, ale pokoj. Prídem do práce, odrobím si svoje, zasmejem sa, pokecám a idem domov. Bez vnútorného tlaku. Bez toho, aby som všetkých zachraňovala alebo riešila viac, než treba. Normálne som dospela do štádia „mám v pi*i všetkých“ a poviem vám — je to oslobodzujúce.

Bude mi ľúto za deťmi. Veľmi. Ale prvýkrát po dlhom čase necítim, že sa sama v sebe topím.

Po práci som išla na poštu s malou dušičkou. Jednak preto, že naša pošta funguje asi tak spoľahlivo ako aprílové počasie, a jednak preto, že mi prišiel žltý lístok — doporučená zásielka zo Sociálnej poisťovne. Samozrejme, hlava okamžite spustila katastrofické scenáre. Človek hneď rozmýšľa, čo nezaplatil, kde je problém, čo pokazil.

Otvorím obálku… a tam výpočet dôchodku.

Včera som mala kontrolu u psychiatričky. A skoro som tam neprišla. Nie preto, že by som nechcela. Ale preto, že môj mozog momentálne funguje v režime: „vytesníme všetko, čo je dôležité, a namiesto toho si budeme pamätať text pesničky z roku 2007“.

Spomenula som si asi 35 minút pred termínom. Bola som práve s manželom na prechádzke, tak sme bežali k autu, ja som sa doma prezliekla spôsobom, ktorý pripomínal zásahovku, a leteli sme tam. Meškala som. Ale vzala ma.

A ja vám poviem úprimne — momentálne je to asi moja najobľúbenejšia osoba. Viem, že je to jej práca. Ale ten pocit, keď vás niekto naozaj počúva… bez rád typu „mysli pozitívne“ alebo „choď si zabehať“… je dosť vzácny.

Zvýšila mi dávku z polky tabletky na celú. Čiže už idem „full depresia deluxe edition“. Dúfam, že chápete humor. Lebo ja už niekedy len cez humor viem rozprávať o veciach, ktoré bolia.

Potom som išla do lekárne. Mladé magistry si prečítali recept a zrazu mali ten zvláštny pohľad. Taký ten jemný mix ľútosti, zvedavosti a odstupu. Ja som sa usmievala, popriala som im pekný deň a potom som sa nenápadne otočila. Pozerali na mňa a šepkali si.

A viete čo? Nehnevám sa. Psychické ochorenia sú stále niečo, o čom veľa ľudí nevie absolútne nič. Keby som mala angínu, dostanem „nech sa skoro uzdravíte“. Pri antidepresívach dostanete pohľad, akoby ste si práve prišli vybrať plutónium. 😊

Päť rokov som kráčala za jedným cieľom.

Päť rokov učenia, skúšok, stresu, odriekania a predstavy, že raz príde deň, keď si poviem: „Dokázala som to.“ Verila som, že keď dosiahnem to, po čom som túžila, príde pokoj. Úľava. Radosť. Pocit naplnenia.

A ten deň prišiel.

Lenže neprišlo to, čo som čakala.

Namiesto radosti prišlo ticho. Únava, ktorú som už nedokázala prespať. Prázdno, ktoré sa nedalo ničím zaplniť. Zrazu som mala v rukách to, za čím som roky išla — a zároveň som cítila, že vnútri už nemám silu pokračovať.😞 

Vyhorela som.😔 

a žiť v prítomnosti

to nejde.

Isté súvislosti sú ako 

vedomosti,

ktoré si pamätáš celý život -

ako báseň z 1. ročníka.

21. deň

Dnes je to 21. deň, odkedy beriem antidepresíva.
A prvýkrát po dlhej doby mám pocit, že žijem.

Dlho, naozaj dlho som sa odhodlávala navštíviť odborníka. Najhoršie na tom je, že sa mi to stalo v období, keď som dosiahla, čo som chcela. Usilovala som sa o to 5 rokov. Celý čas som na to myslela, aké to bude keď konečne popri deťoch a práci doštudujem a budem robiť to, čo som chcela. Po čom som túžila. 

Sralo ma to. Ale povedala som si, že zdravie je prvoradé a naznačila som nadriadenej, že asi zvažujem odchod. Bola prekvapená, ale povedala, že nech si to rozmyslím. Nech si oddýchnem. 

Bola som taká na vážkach. Navštíivila som psychiatričku. Diagnóza, s ktorou som odchádzala: úzkostno-depresívna porucha. Čakala som, že ma niekto zachráni. Nádej som vkladala do týchto tabletiek. 

Chcela som oäť cítiť, žiť a nežiť v myšlienkach, v mojej hlave, ktorá bola taká preťažená, že som nedokázala súvisle komunikovať. Únava, ktorá prichádzala bola nezvládnuteľná. Nedokázala som sa postaviť z postele, nedokázala som komunikovať, rozmýšľať, plánovať, jednoducho normálne žiť. Boli víkendy, ktoré som celé prespala.
Preležala.
To nebola len únava. To bola neuveriteľná, neopísateľná ťažoba, ktorá ma pritlačila k posteli a nepustila.