Ako som písala v predchádzajúcom príspevku, po mojom "zvolení" za člena rodičovskej rady som pre môj dobrý pocit a tiež preto, aby som bola platným členom, a nielen členom "do počtu" rozbehla kolotoč hľadania informácií o fungovaní združenia ako takom. V prvom rade ma zaujímalo, čo to vlastne rodičovské združenie je, na základe čoho vzniká a pod.  Počas môjho pátrania som narazila na množstvo diskusií a otázok zo strany rodičov. Rozhodla som sa teda, že postupne na tieto otázky budem hľadať odpovede.

V súčasnosti v takej forme, ako ho poznáme z minulosti už "ZRPŠ" neexistuje. Čo teda hovorí naša legislatíva o tejto problematiké? No, dalo by sa povedať, že v podstate...NIČ.  Nič v tom zmysle, že neexistuje žiaden zákon, ktorý sa zaoberá konkrétne vznikom a fungovaním rodičovského združenia ako takým. 

V Zbierke zákonov existovala v minulosti vyhláška o ZRPŠ, ktorá upravovala činnosť, organizáciu, hospodárenie a zánik združenia. Inak, bolo to zaujímave, miestami úsmev vyvolávajúce čítanie. Zaspomínala som si na časy dávno minulé. Na druhej strane však veľa vecí dávalo zmysel a malo to hlavu aj pätu. Ale aj  zmysle tejto starej vyhlášky členmi ZRPŠ mohli byť iba osoby, ktoré sa zapísali do zoznamu členov. Navyše, maximálny ročný príspevok člena mohol byť 20 korún! Vravím, zaujímavé čítanie. Táto vyhláška však bola zrušená spolu so zákonom, ku ktorému patrila.

V súčasnosti má väčšina rodičovských združení formu občianskeho združenia ("o.z."). K tejto transformácii došlo po roku 2004. Vtedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Ten v §50 umožnil podiel zaplatenej dane (poznáme to pod ľudovým názvom "2% z dane") poskytnúť prijímateľovi, ktorým môže byť aj občianske združenie.

Aby mohlo ZRPŠ (a teda aj škola) tieto financie získať (veď nešlo o zanedbateľnú sumu), mnohé rodičovské združenia sa teda zároveň stali aj občianskými združeniami. 

Ich činnosť upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (samozrejme v znení neskorších predpisov). Vyberám pár paragrafov, ktoré by vás mohli zaujímať: 

Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“!  Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.

Ale nie  o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať  trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“.  Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam 🙂). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.

Aj takto sa dá

Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“.  Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy.  Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.

Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel  medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne.  Samozrejme, šuškandy  s rukami na ústach fungovali  medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia.  Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!

Prvé zasadnutie

Prednedávnom som bola v jednej nemenovanej bio reštike. Chcela som kávu ale povedala som si, že si dám niečo zaujímavé. Tak prečo to neskĺbiť a nedať si špaldovú kávu? Keď mi ju priniesli, nevyzerala nejako výnimočne. Dala som si do nej mlieko, zamiešala a ochutnala. Na jazyku som pocítila orieškovú chuť. Bolo to iné ako obyčaná  káva. Milo ma prekvapila.

Bola som ohromená, keď som si neskôr prečítala o jej pozitívnych účinkoch. Jednoducho sa s nimi musím s vami podeliť.

Poďme sa pozrieť na jej históriu

Špalda je stará už tisícročia. Jej latinský názov je Triticum spelta. Poznali ju Gréci, Rimania, keltské i germánske kmene. 
Hoci bola špalda postupne vytlačená, svoju obľúbenosť si zachovala zvlášť v strenej Európe. Je totiž nenáročná na pestovanie a vďaka svojmu dvojitému obalu zrna je veľmi odolna voči škodcom. 

Pestovateľov špaldy v Nemecku zrazil v tridsiatych rokoch minulého storočia na kolená zákaz jej pestovania z dielne Adolfa Hitlera. Ten sa totiž rozhodol, že zvýši produkciu nemeckého poľnohospodárstva a na to mu úplne postačila beźná šlachtená pšenica.

Foto: Bio-predaj.sk

Začal sa september a na staršiu dcérku čakala opäť škôlka. Po dvoch mesiacov leňošenia nastal kolotoč povinností a ja namiesto dvoch detičiek som mala doma len tú najmenšiu, 20-mesačnú. Pokiaľ sme nabehli na istý režim, čo u nas znamenalo chodiť skôr spať, ráno skôr vstať, som si na sebe všimla, že sa mi ťažšie prehĺta a ako keby som mala niečo v hrdle. Pomyslela som si: "Určite mi len niečo zabehlo, alebo kôstka z jabĺčka mi ostala v hrdle," no bol to nepríjemný pocit. Preskúmam, čo sa mohlo stať....

Po mojom zistení som sa dostala do štádia zisťovania po internete podľa príznakov.  Čo to predsa len môže byť? Celú noc som rozmýšľala, prehadzovala sa, srdce mi búšilo ako splašené...

Čo teraz? Ako sa to vlastne stalo? Kto alebo čo za to môže?  Nepijem, nefajčím. Obavy ma držali v napätí.

Na druhý deň som vyhľadala svoju lekárku, nech sa na to pozrie. Zbežným pohľadom nevidela nič, tak ma poslala na krčné, nech tam zájdem čím skôr a pozrela na moje deti. Obavy sa u mňa ešte viac stupnili.  Deti na rozlúčku pekne zakývali a odkráčali sme pohľadať krčnú.  

Výťah sa pohol smerom hore a hľa - prázdna čakáreň. Deťom hovorím: "Nebudeme dlho, nikoho tu nie je."Prídeme bližšie ku dverám a tam veľký oznam: Celý september ordinujeme iba do 12. Pozerám nedočkavo na čas - 13.30 ale počujem vo vnútri známy hlas doktorky. Zaklopem a opýtam sa čo a ako, veď z nosa mi neodhryzne. Vo dverách na ňu vyvalím pomaly koktavým hlasom: "Našla som si hrčku." Momentálne sa u nich objednáva, ale keď je to taký problém ako hovorím, nech sadám do kresla a pozrie sa na to. Deti boli úžasné, ani necekli.

Otvorím dokorán ústa a pozerá, najprv nič nevidí ( človek si aj pomyslí,že si také niečo už iba vymyslel, keď už ani krčná so svojím zrkadielkom fakt nič nevidí) zrazu:" Tu to je, už to vidím." ráno nech  sa dostavím na lačno na výter z hrdla. Prichádzam, pozerá ešte raz a hovorí: "Nebojte sa, nádor alebo rakovina vyzerá úplne inak." Fúúúú, aspoň som si na chvíľku vydýchla a už len čakať na výsledky pár dní. " Keďže je to zapálené, predpíšem vám Penicilín."

Mnohé maminky počas tehotenstva, alebo kojenia preferujú bezkofeínovú kávu. Keďže sa vo voľnom čase trošku venujem aj káve, jej praženiu, tak sa ma niekedy pýtajú, či je takáto káva bezpečná, zdravá. Neodvážim sa dať nikomu priamu odpoveď, ale ak poznáme ako sa taká káva vyrába, tak si na to vieme ľahšie vytvoriť názor. Preto mi napadlo, že by bolo možno dobré o jej výrobe v skratke napísať.

Bezkofeínovou kávou nazývame kávu, ktorá obsahuje menej ako 3% kofeínu. Jedna šálka (250ml) bezkofeínovej kávy obsahuje cca. 2-12mg kofeínu, kým šálka klasickej kávy 100mg a viac.

Je niekoľko metód, ktorými sa tento stimulant z kávy odstraňuje.

Celý proces sa začína naparovaním. Následne zelené kávové zrnká sú namáčané v rôznych roztokoch, ktoré sú schopné vyluhovať kofeín. Je to veľká výzva, lebo zrnká obsahuhú vyše 1000 rôznych chemických zlúčenín, ktoré ovplyvňujú jej senzorické vnímanie. Ľudovo povedané, že ako bude káva voňať a chutiť. 

Kofeín je vo vode rozpustná látka, preto sa používa pri každej metóde spracovania. Jej nevýhodou ale je, že nie je selektívna, čiže spolu s kofeínom z kávových zŕn vyplavý aj iné v nej rozpustné látky, cukry a proteíny. Preto pre urýchlenie vyluhovania kofeínu sa používajú rôzne činidlá, ako metylénchlorid, aktívne uhlie, CO2, dichlorometán alebo etylacetát. Tieto znižujú tzv. "washed out effect", čiže efekt vypranej kávy, keď voda vymyje z kávy aromatické zložky.  

Najrozšírenejšie metódy "odkofeínovania" sú:

Boli časy, keď som si myslela, že sa to nikdy neskončí. Že nikdy neustanú pôrodné bolesti, kolikové záchvaty plaču niekoľkotýždňového bábätka, nočné vstávanie a kruhy pod očami, keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a v duchu si priala, nech už má, preboha, aspoň tri mesiace, nech už vie sedieť, nech konečne začne chodiť, utekať, spievať, obliekať sa... Boli časy, keď som si iný režim dňa ako plne sa venovať tomu malému tvorčekovi, nevedela predstaviť. Žila som pocikanými plienkami, dojčením, prvými kašičkami, vratkými krôčikmi a skomolenými slovíčkami.

Tak nejako plynul deň za dňom, prišlo druhé tehotenstvo, druhý človiečik, druhé voňavučké bábätko, a to už mi bolo sveta žiť! Lebo ženu-dvojmatku len tak ľahko niečo nerozhodí. Už vie, že porodiť druhé dieťa je brnkačka, že koliky trvajú len pár týždňov, dojčenie je tá najpohodlnejšia forma výživy, že plač bábätka nie je koniec sveta, a najmä - že to všetko neskutočne rýchlo uletí. Nebolo to náhodou len včera, čo som si z pôrodnice domov doniesla spinkajúci uzlíček, ktorý dnes už hrdo s batôžkom na chrbte cupitá do škôlky? Uštipnite ma niekto, že sa mi to naozaj iba nesníva!

No nesníva, je to fakt realita. Materská skončila. Skončili naše malé každodenné rituály, prechádzky, mamičkovské zrazy na pieskovisku, poobedné spánky. Viem, už som trochu patetická. Nostalgická. Umrnčaná. Ale 6 rokov som tým žila! Naplno! Každučký deň. Tak ma nechajte mrnčať. Aspoň na chvíľu.

A vôbec sa mi nechce debordelizovať skrine, každý deň leštiť podlahu, ani umyť tie špinavé okná, čo som si sľubovala, že urobím, hneď ako budem mať čo len trochu času nazvyš.

Prácu zatiaľ nemám. Bez mučenia priznávam, že ako najlogickejšie riešenie tejto situácie, ktoré sa opiera najmä o moje predchádzajúce 6-ročné skúsenosti, mi z toho všetkého vychádza „to tretie“. Aspoň by som dala príležitosť na klebetenie všetkým škodoradostným "dobroprajníkom", ktorí by ma donekonečna ľutovali a zalamovali rukami, ako som si už definitívne skazila život. A ja by som iba plávala v známych vodách – prvé trojmesačné grcačky prežijem, pôrod pri treťom - to už ani nebudem vedieť, že rodím, a zase si budem môcť tri roky túliť bezbranného mrňúsa. Ten rýchlosťou svetla zase vyrastie a ja budem tam, kde som bola. Alebo ani tam. Lebo napíšte si do životopisu, že máte za sebou 9 rokov MD. To si Vás ani neuložia do databázy. Rolu trojmatky som teda nateraz odsunula na dobu neurčitú. 

Počas materskej som sa naučila háčkovať. Podarilo sa mi pre deti spraviť milunké čiapočky na každé ročné obdobie a vrchol môjho umenia boli dvaja čapatí mimoni a hrkálka pre bábätko, ktorej kvickala hlava a spodná rúčka vyzerala ako penis. Dennodenne obdivujem všetky tvorilky na rôznych handmade portáloch, kde predávajú svoje dielka, a veľmi im fandím. Momentálne mám silné nutkanie zadovážiť si šijací stroj, ale snažím sa byť objektívna k mojim schopnostiam, a túto oblasť asi radšej prenechám profesionálkam.

Spoznali sme ďalšie auto pre rodinu

Citroën C Elysée - s vetrom o preteky 🙂

Stále na rodičovskej dovolenke a každé ráno bolo pre mňa výnimočné a vzrušujúce s ďalším novým autom. 14 dní zbehne veľmi rýchlo a stále za každým, keď si konečne na auto zvyknem, príde lúčenie a len spomienky ale už teraz sa tešíme na ďalšie🙂

A nadišiel deň "D", kedy sme si vyzdvihli ďaľšie rodinné auto od Citroën.

C Elysée alias " Elysejka - včelička "nás prekvapovala stále viac a viac.

Rodinný sedan pre mňa naozaj univerzálny - luxusný elegán, cítila som sa ako kráľovná a križovatku som opúšťala vždy ako prvá,že aký super pocit! Zrýchlenie na jednotku a na nerovnom povrchu naozaj minimálne cítite nejaké nárazy či hluk, veď bol testovaný na štyroch miliónoch kilometrov po celom svete a vo všetkých možných jazdných podmienkach! V zákrutách som nemusela veľmi šliapať na brzdu, prilepené na ceste ako kanagonom, tak som trošku zamachrovala😀

Perinka či zavinovačka? Túto otázku si kladie nejedna mamička, ktorá si chystá pre svoje bábätko výbavičku. Ako sa vyznať v tej širokej ponuke a čo je dieťatko najlešie? A prečo treba vlastne dieťatko po narodení zavinovať?

No zavinovanie je činnosť známa už od pradávna. Ak nakukneme trošku do historického okienka dozvieme sa niekoľko faktov:

• Najstaršou zmienku o zavinovaní poznáme z archeologických vykopávok na dnešnom území Grécka, kde našli skameneliny a sošky ešte z doby bronzovej z pred 2600-2000 rokov p.n.l  
• Najznámejšie zavinované dieťa na svete bol Ježiš Kristus. (Pravdepodobne najslávnejší záznam  je nájdený v novom zákone o narodení Ježiša Lukáš 2: 6-2: 7:
• „Aj porodila svojho prvorodeného syna, a zabalil ho do plienok a uložila do jasieľ;)

Zavinovanie ako spoľahlivú formu upokojovania novorodencov poznali a využívali mamičky po mnohé a mnohé stáročia o čom svedčia obrazy, sochy či kroniky.

Zavinovanie tiež prešlo za tie roky vývojom. Kedysi sa zavinovali deti až do 2rokov, napevno sa obväzmi uťahovali ich ruky i nohy , vraj „aby nebolo dieťa pokrivené“ čo samozrejme viedlo k nesprávnemu vývinu bedrových kĺbov a tiež chrbtice.

Dnes už nezavinujeme do tuhých obväzov a tiež vieme, že zavinovanie prospieva dojčatám hlavne prvé tri mesiace života, poprípade len na spánok do 6mesiacov.

Dnes (22.07.16) dorazil náš voňavý a chutný balíček. Hneď sa púšťame do testovania, skúšania, ochutnavania, ovoniavania a fotenia. #test_dm3

dmBio kandizované kocky zázvoru

Neviem ako vy, no my jednoznačne milujeme zázvor. V surovom stave ho pridávam do množstva jedál, od jesene do jari varím takmer denne zázvorový čaj s citrónom a medom (nie z nálevových vreciek!), korením ním sladké aj slané jedlá. S kandizovaným zázvorom skúsenosti nemám. Chuťovo nám ale veľmi pripomínal indické zázvorové cukríky. Skúsila som jedinečnou, exotickou a ostrou korenistou chuťou zázvoru vylepšiť recept na náš obľúbený mrkvovo-mandľový koláčik.

Mrkvovo-mandľový koláč s kandizovaným zázvorom

Cesto:
- 350 g najemno postrúhanej mrkvy, 3 PL citrónovej šťavy, 250 g zmäknutého masla, 250 g trstinového cukru, 1 balíček vanilkového cukru, štipka soli, 6 vajec veľkosti M, 250 g špaldlovej múky, 1 balíček prášku do pečiva, 250 g blanšírovaných mletých mandlí, hrsť kandizovaného zázvoru
Krém:
- 350 g krémového syra typu Mascarpone, Philadelphia alebo Lučina, cca 2 lyžice javorového sirupu (alebo trstinového cukru)
Rúru predhrejte na 180 stupňov. Nastrúhanú mrkvu zmiešajte s citrónovou šťavou. Mixérom zmiešajte dohladka maslo, cukor, vanilkový cukor a soľ. Potom po jednom zapracujte vajcia. Pridajte múku, prášok do pečiva, mandle a zázvor. To všetko mixérom spojte do homogénnej hmoty. Napokon varechou alebo veľkou lyžicou vmiešajte do cesta mrkvu. Cesto vylejte na plech pokrytý papierom na pečenie a pečte cca 45-55 minút. Upečené cesto nechajte vychladnúť aspoň hodinu v plechu. Potom ho vyklopte a nechajte vychladnúť úplne na izbovú teplotu. Mixérom dokonale zmiešajte krémový syr a javorový sirup. Vzniknutý krém natrite na vrch vychladnutého cesta. Dobrú chuť!

Zázvor je jeden z najlepších a najlacnejších liekov. Podporuje trávenie, pôsobí preventívne proti chrípke, nádche, nachladnutiu i rakovine. Okrem toho je to úžasné afrodiziakum. Keď vzniklo slovné spojenie "okoreniť si partnerský život", mali určite namysli koreň zázvoru. 

Všetko sa dá prežiť, aj čakanie na zázrak a dokonca sa pritom nezblázniť. Alebo teda hej, ale len trochu. Aj takto môže vyzerať život budúcej matky - čakateľky v procese IVF (umelého oplodnenia).

                                                                                                               Foto: pixabay.com

Deň KET (kryoembryotransfer -viac TU)
Juchú juchu, už je Rybenka v bruchu! Tá 200-kilometrová cesta z Martina domov po serpentínach a krkahájoch ma až tak neteší, akurát my musíme bývať v psej riti pánubohu za chrbtom... ale budiž, prežijem, nech to škvŕňa na Javorinách nevytrasiem.

1. deň po KET

Je nedeľa. Manžel mi nedovolí nič robiť, tak celý deň prevádzkujem gaučing a teším sa, že mi nik neprepína telku na futbal alebo správy. Nechám si priniesť všetko až pod nos, hladkám Rybenku v brušku a vravím jej, ako sa máme fajne a cítim sa ako kráľovná matka.

2. deň po KET

Na rolu rodičov ste sa svedomito pripravovali. Tých 9 mesiacov ubehlo ako voda a bábätko je konečne tu! Sú lepšie dni a horšie. Poznáme to všetci. No mamička to musí zvládnuť. Mnohé z nás prekvapilo, že bábätká toľko plačú... Veď čo im chýba? Sú prebalené, nadojčené, spokojne by mali spinkať, povie si nejedna ustarostená mamička.

No nie je to tak. Pár krátkych 10-20-minútových spánkov počas dňa. Ale čo robiť, aby sa dieťatko počas spánku nebudilo?

Na „chybe“ je vrodený Moorov reflex - nazývaný úľakový, ktorý bábätko zo sna strháva a budí. Americký pediater Harvey Karp študuje bábätká už 30 rokov a prišiel s revolučnou myšlienkou o existencii VYPÍNAČA PLAČU – to znamená navodiť dieťatku podmienky, aké malo v maternici.

Na začiatku bol nápad a odhodlanie      

Na základe tejto myšlienky a filozofie o tesnejšom zavinovaní bábätiek vznikol nápad.

„Keď môj syn plakával bez zjavnej príčiny, rozhodla som sa, že musím zistiť ako utíšiť dieťatko ako „vypnúť plač".  A tak som začala čítať mnohé zahraničné štúdie, publikácie až som natrafila na učenie o navodení podmienok, aké malo dieťatko v brušku,“ začínam rozprávať príbeh na jednom stretnutí mamičiek v materskom centre.

„Kde ideš?“ opýtala sa s úžasom a zlosťou.

„Von,“ odpovedal a snažil sa nevybuchnúť. V poslednom čase veľa ich rozhovorov končilo hádkou a iné rovnako ako teraz hádkou hneď začali. Vedel, že je to len prechodne, ale unavovalo ho to. „Teraz si prišiel a už ideš do krčmy? To nemôžeš zostať doma?“ hľadela na neho a v hlave jej explodovalo. Prišiel asi pred pol hodinou, najedol sa a už ide von. S chlapmi, čo je s nimi celý deň. V poslednom čase už takmer každý deň. Stále opakoval, že je to len dočasné, že majú v práci nápor a potrebuje na chvíľku vypnúť. 

„Sonička,“ skúsil to ešte mierne. „Vari chodím domov opitý? Dám si dve pivká a som doma.“ Bol unavený. Zájsť na pivo bola jeho odmena. Dom bol malý. A aj keď spal v obývačke, bol zakaždým hore,  keď sa Samko zobudil. Mal koliku a tak toho posledné mesiace veľa nenaspal. Veril, že to bude ako pri Patrikovi a po pol roku sa to upraví.

Vo vrecku mu zazvonil telefón. Peter. Asi zisťuje kde je tak dlho. Oni išli do krčmy priamo z práce, ale on chcel ísť aspoň na chvíľku domov a teraz to nesmierne ľutoval.

„Čo chýbaš im? Čo keby si im dvihol a povedal, že ostávaš doma? Poučíš sa s Patrikom a ja si okúpem Samka. Bolo by také strašné - vypiť tie pivá doma?“ Aj keď sa snažila, aby to znelo zmierlivo, tak jej to vôbec nevyšlo. V hlase mala až príliš veľa hnevu. Srdce jej bilo ako po maratóne a ona chcela, aby si mohla sadnúť. Vypnúť. Nekričať. Ale posledné dni ju rozhodilo úplne všetko a Ján to riešil tak, že radšej odišiel. Aj keď jej malý hlások niekde ďaleko v hlave šepkal, že to robí, aby sa nehádali, ona ho poctivo ignorovala. Hnev ju ovládal a ona bola bezmocná. 

Chcela ešte niečo povedať, keď Samko zaplakal. Možno ho aj prosiť, ale plač ju donútil ísť za ním. Keď ho dvíhala, počula, ako buchli vchodové dvere.

Nedávno som bola v škole po syna a keď som vchádzala do triedy, videla som situáciu, ktorú tak dôverne poznám. Vychovávateľka naháňala Jakuba, aby si odložil veci do tašky a len čo ma uvidela vo dverách, začala sa sťažovať, že ju nepočúva. Vždy, keď mu niečo káže, tak to neurobí a že sa to opakuje pravidelne.

Rozpovedala mi príklad:

"Jakubko odlož si fľašu do tašky," poprosí ho vychovávateľka.

Kubko vzal fľašu, odniesol ju k najbližšiemu stolu a tam ju nechal.

"Jakubko, ale odlož si tú fľašu do tašky," rozkáže mu vychovávateľka.

Jakub zasa vzal fľašu a preniesol ju o kus bližšie k taške, ale znova jeho pozornosť upútalo niečo iné a tak ju nechal, kde bol, a šiel sa hrať.

V sobotu večer som ostala v totálnom šoku. Nie, nie som opäť tehotná, ešte som sa neodhodlala k chudnutiu. Len som zistila, že pri mojom článku akosi astronomicky narástlo číslo čítanosti aj komentárov. Nevedela som, čo sa deje, či sa náhodou nepokazilo počítadlo. Pátrala som a dopátrala som sa! Niekto dal echo facebooku. Mrkla som sa teda na komenty a ostala som sklamaná. Samé pozitívne reakcie! No do kelu! A to čo? Nikto sa nepozastavil nad tým, že mám toľko detí? Nikto ma nekritizuje za to, že sme nepoužili „ochranu“? Nikto nebedáka nad tým, že mať toľko detí v dnešnej dobe je luxus? Nikto ma neodsúdil? Nuž, veru dovtedy NIKTO. Sklamanie bolo neskutočne hlboké.

Až dnes. Hurá, tak predsa! Mrknem na FB a tam ... no konečne ... zmienka o potrebnej ochrane, o tom, že aj dve deti v tejto dobe sú už veľa. Niektoré komenty medzičasom záhadne zmizli. No u mňa jednoznačne vyhral koment, ktorý si dovolím odcitovať (skopírovať): „Toto by so nechcela zazit ani v zlom sne ja by som tolko deti nechcela ale sak mna by to zabilo keby som konecne schudla a zase cakala babatko.“  A akosi sa mi to odrazu spojilo s jednou dnešnou správou, ktorá mi ráno tu na MK udrela do očí. Jedna členka sa odtiaľto rozhodla odísť a zanechala odkaz, ktorý na mňa zapôsobil. Okrem iného v tom odkaze bolo aj (tiež to skopírujem, aby to bolo autentické, teda preto tie preklepy): „ ... tu už nemam čo hladať .. jediné čo vidiíte su šaty kava ohovaraniematerializmus ....“  Fakt neviem prečo, ale nedalo mi to celý deň pokoj. Vo vnútri som ostala z tých dvoch komentárov tak zvláštne smutná.  Nie, nechcem sa dotknúť, ani uraziť tú pani z FB, ani podobne zmýšľajúce ženy, ale ten komentár mi prišiel taký... povrchný, trošku zaváňajúci práve tým materializmom (presne, ako písala tá odchádzajúca pani).

Ja som vyrastala ako jedináčik, aj keď som ním nebola. Ale medzi mnou a súrodencami bol veľmi veľký vekový rozdiel (15 a 12 rokov).  Vnímala som ich skôr ako rodičov. Neviem prečo, ale ja osobne som vždy tvrdila, že chcem 4 deti, a najlepšie 2 dievky, potom pauza a potom 2 chlapcov, alebo opačne. Chcela som, aby si boli baby aj chalani vekovo bližšie, lepšie si rozumeli a mohli sa spolu hrať. Aby nemali taký pocit samoty, aký som ako dieťa mala ja. Nevyšlo nám to, máme to teraz na striedačku. Priznám sa, že po druhom dieťati ma tento „štvordetný ošiaľ“ prešiel. Keď „tam hore“ videli, ako začínam pochybovať, ustupovať a vymýšľať, tak to rýchlo poriešili za nás. Aby sme si to náhodou nerozmysleli! Tretie bábo teda bol taký „blesk z jasného neba“. A je spätý s jednou ... hmm ... nemilou spomienkou.

Do konca svojho života nezabudnem na to, ako na mňa primár nakričal, keď som sa odmietla dať sterilizovať. Mala som na to zo zákona nárok, keďže to bol môj druhý cisársky. Celkom prvý pôrod som mala spontánny. Cítila som sa ako najposlednejšia „cigaňa“ – ponížená, strápnená, nezodpovedná... Vtedy som mu ale povedala niečo, čo absolútne nečakal a popravde ani ja nie. Opýtala som sa ho, prečo nenavrhne sterilizáciu môjmu mužovi. Veď moje telo už zažilo toľko zásahov... Prečo ja mám byť opäť „tá zodpovedná“? A kde je zodpovednosť manžela a chlapov všeobecne? Veď ja som si to (rozumej deti) predsa „nevystrúhala sama na kláte“. Nie som tatko Gepetto a moje deti nie sú Pinocchio. A prisahal mi pred oltárom, že zostaneme spolu v dobrom aj v zlom. Tak nech to dokáže. Nech sa so mnou teraz podelí aj o to „zlé“.

Dievčence, do konca života nezabudnem nielen na to, ako ma predtým primár ponížil, ale ani na jeho reakciu po tomto mojom preslove. Viete si to predstaviť? Kapor na suchu. Následne povedal niečo v zmysle, že či to myslím vážne a ako si to predstavujem pripraviť „pána tvorstva“ o jeho schopnosti. Nie je to presné, ale niečo v tom zmysle to bolo. Á že teda dobre, ako chcem, že je to na mne.

A mne v tej chvíli došlo, že mám pravdu, že musím mať pravdu!!!  Že aj o tomto je v dnešnej dobe toľko obávané manželstvo. Tá prísaha pred oltárom mi odrazu dávala zmysel, ale aj silu. Neviem, či niektorá z vás pochopí, o čom je tá predchádzajúca veta, ale nedokážem vám to lepšie vysvetliť, pretože pocity sa opisujú či vysvetľujú len veľmi ťažko.

„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:

• zaskočená, lebo som to od skoro trojročného dieťaťa vôbec nečakala;
• zhrozená z toho, že vôbec také slovo vie, lebo doma takúto komunikáciu medzi sebou nepoužívame (teda určite nie zámerne) a dokonca som mala pocit, že pozná aj jeho význam;
• bezmocná z toho, že som vôbec nevedela, ako by som mala správne reagovať;
• nahnevaná, lebo... no však ktorú maminu by aspoň trošku nenahnevalo, keď vám dieťa „vynadá“;
• pobavená z toho, že to povedala tak úžasne nevinne a detsky, s veľmi namosúreným výrazom tváre, ktorý by rozosmial asi aj šialene smutnú princeznú. Len mne okamžite zablikalo červené svetielko a akosi intuitívne som vedela, že za žiadnych okolností sa zasmiať nemôžem.

A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“  Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch!  Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.

Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“.  Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.

„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“

„Ty si šmutná?“, zopakovala.

Som tu v podstate nováčik (napriek dátumu registrácie). A takto to všetko začalo, týmto diskusným príspevkom sa odštartovalo moje odhodlanie dávať isté veci len tak, hlavne pre seba, pre svoju psychicku pohodu "na papier".  A aby som ostala aj v kontakte so svetom, tak som sa rozhodla pre tento spôsob, teda písanie blogu. Tak, a tu je teda ten "štartovací článok". 

Ahojte maminy ... rozhodla som sa založiť túto "divnú" tému hlavne zo zvedavosti. Zaujíma ma, či som v takej situácii sama, a ak nie, ako sa v takejto situácii "udomácnili" iné maminy.

Takže vydala som sa pred 9 rokmi (samozrejme z lásky), odsťahovala sa za manželom cca 200 km od pôvodného bydliska (ako inak z lásky), prišla som z dediny, kde to "žilo" do dediny, kde, poviem to tak veľmi škaredo, "zdochol pes" (to je ten kultúrny šok, ktorý som tiež prežila asi iba z lásky ). V mojej naivite som si myslela, že keď to tak fungovalo "u nás", tak to tak funguje asi všade. Bola som zvyknutá všeličo organizovať. Keďže som bola mladá (teraz som už iba pekná ), venovala som sa hlavne mladým a veľmi ma začali zaujímať aj "veci verejné", život v obci ako taký, písanie projektov a pod. Bola som ale veľmi nemilo prekvapená, keď som zo seba chrlila nápady a všetci sa na mňa pozerali, ako keby som prišla "z budúcnosti".

Takže sa z aktívnej baby stala demotivovaná mamina, ktorá tu v podstate nikoho nepozná a nemá tu žiadne naozaj blízke väzby. Žijeme v rodinnom dome spolu so svokrovcami. Ja s nimi z lásky k manželovi žijem spolu 24 hodín denne už 9 rokov. Je to celkom v pohode, poznám aj horšie a všetko je asi aj o tolerancii. Ale čo vám poviem, každá minca má dve strany a začína sa to akosi častejšie preklápať na tú jednu, skúste hádať ktorú.

Takže zhrniem to: som 7 rokov na materskej dovolenke, máme 4 detičky. Ja tomu vravím, že sme nakupovali v akcii 3+1 zadarmo, lebo to 4-té je nečakaný, ale milý bonus. Bývame na dedine s veľmi zvláštnou mentalitou ľudí, kde sa "nič nedá", kde nie je NIČ pre maminy s deťmi, ani len nejaká snaha to zmeniť, resp. všetky snahy sú pre istotu v zárodku potlačené. Preto trávim 24 hodín denne so svokrovcami, ktorí majú skoro 70 rokov, takže máme veľmi veľa "spoločných" tém na rozhovor, 24 hodín denne sa pozerám na tie isté steny toho istého domu. Rozdiel je len v tom, že raz je to zvonku, inokedy zvnútra. Po akom-takom rannom zobudení a zorganizovaní výpravy do školy a škôlky denne bojujem s domácimi prácami, ktoré som s pribúdajúcim počtom detí doslova znenávidela. Minule ma dokonca chytila panika, lebo som zistila, že začínam trpieť slepotou - nevidím prach, rozhádzané hračky, nezotreté podlahy a čo je najhoršie, prestáva mi to vadiť. A z niekedy veľmi činnej a aktívnej osoby sa stala demotivovaná a priam apatická tepláková mamina. Dievčence (dovolím si vás takto familiárne osloviť), je tu niekto v podobnej situácii? Stále mám chuť a hlavne potrebu sa z tejto apatie dostať, lebo ma to začina valcovať. Jedna z možností je opäť "niečo robiť", ale momentálne neviem, ako svoj potenciál využiť. Ako ste zvládli dlhší čas na materskej v dedine s minimom možností (ak neberiem do úvahy prírodu a záhradu, ale aj toho sa človek časom "preje", ak je to jediná možnosť relaxu a aktivít)? Vďaka za postrehy.

... potom nasledoval rad veľmi, veľmi pozitívnych komentárov s niekoľkými otázkami (veľa z nich ma povzbudzovalo začať práve s písaním). Preto som ešte niečo doplnila...

„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.

„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.

Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!

Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.

Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor.  Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“.  Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂

A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica.  Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.  

Citroën C4 Grand Picasso - vitajte na palube !

... ani v mysli by ma nenapadlo, že na rodičovskej dovolenke budem 14 dní testovať vesmírnu loď menom Citroën a o moju posádku bude postarané ako v prvej triede lietadla ... vôbec nepreháňam !

     Prvý deň bol naozaj zážitkom nielen pre mňa ale najmä pre naše deti. Nesmierne sa tešili, všetko skúšali a nadšene obdivovali. Staršia dcéra si hneď všimla ten priestor a pohodlie, ktorý mala so svojou mladšou sestričkou v druhej rade. Pultíky na jedlo na každom sedadle a svetielko - no pecka! - ako zhodnotila dcéra. Vlastná klimatizácia je aj v druhej rade , čo osobne vnímam ako výhodu najmä v lete na dlhšie trasy - príjemná klíma počas cesty aj vzadu, kde sú deti. Mladšia dcéra naňu nedosiahla, čiže nemala šancu "majstrovať " 😀 Decká mali podsedák a klasickú autosedačku a medzi nimi bolo ešte jedno voľné miesto - kde som sa zmestila v pohode aj ja - čiže plnohodnotné miesto pre dospeláka. Klimatizácia je aj v tretej rade sedadiel 🙂 Dvojica sedadiel v treťom rade je skutočne použiteľná aj pre dospelého.

...a tá strecha ! Pomyslela som si...to by bolo super, keby to bolo auto s posuvnou presklennou strechou ! Deťom by sa to určite páčilo...a veruže sa náš sen o streche splnil🙂 Dievčatá neskrývali radosť a bol to zážitok sledovať ich z každej našej jazdy. Panoramatické čelné sklo presklenná strecha vystihuje tohto rodinného tátoša.

Clony vpredu sa dajú posúvať a tak nám vznikne nádherná panoráma🙂 Decká mali vlastné slnečné clony proti slnku.

    Keď som si prvý krát sadla do auta,vidím množstvo tlačidiel a automatickú prevodovku hore na volante.Trošku netradičné riešenie, nakoľko som čakala na prevodovku niekde dolu..ale rýchlo sme si zvykli 🙂 Volant je kožený s prvkami pripomínajúcimi hliník - ako v lietadle. Na volante je viac funkcií, ale ja som používala najmä tempomat - konštantná rýchlosť-výborné na diaľnici, rádio, či parkovací asistent. Prístrojový panel vo forme obrovského displeja je umiestnený uprostred palubnej dosky a informuje ma akú mám spotrebu, dojazd a iné informácie ...i keď cúvam. Na obrázku je cúvacia kamera v akcii. Samozrejme parkovacie sensory ma na displey upozorňujú ako blízko som o 😀 Inak GPS systém, ktorý je súčasťou, mi veľmi pomohol,keď som zablúdila - och ten môj chýbajúci orientačný zmysel 😀  

Ahojte, 

Keďže o chvíľu k nám pribudne ďalší člen rodiny, tak sa aj ja obzerám čo tomu drobcovi na prdel. 

Ako mnohé z Vás tiez mám dilemu ale snažím sa mysliet racionálne a odolávať reklamám. Pri malej som používala plienky tesko,len to bolo 7 rokov dozadu a doba sa mení a s ňou aj plienky.

Tak som sa rozhodla, že si zaobstaram jedny Tescko a jedny Pampers (obe maju zeleny obal),zvolila som už rovno veľkosť 2. Keďže aj predtým som obe mala otestované.

Cena

Tesco v akcii s clubcard 7,99

    Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.

    Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.

    Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor. 

Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".

    Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D

    Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...

    Bola nedeľa 10. apríla a my sme sa s manželom rozhodli si spraviť malý výlet do Šenkvíc za priateľmi. Predpokladali sme, že sa s nimi tak skoro nestretneme, lebo sa blížil termín môjho pôrodu, ktorý bol vypočítaný na 18. apríla. Cesta prebiehala v poriadku, predsa len šlo o krátku cestu z Bratislavy. Avšak po príchode k priateľom som začalo pociťovať, že na mňa niečo lezie a je mi stále zima. Keď sme prišli domov, už som cítila, že mám istotne zvýšenú teplotu, čo nám nakoniec aj potvrdil teplomer - 38,5 °C... Tak som vytiahla výhrevnú deku, užila jeden paralen na rady starších a začala sa nalievať čajom. Tá noc bola veľmi krušná, lebo som bola na záchode asi 6 krát, keďže som do seba dostala asi 2-3 litre čaju. No najhoršie bolo to, že od 5. rána ma začalo neskutočne preháňať. Ráno som bola strašne vyčerpaná a hovorím si, že dnes ešte nemôžem rodiť, lebo sa musím ešte poriadne vyspať. Opäť na rady ostatných som zavolala do nemocnice, že mám zvýšenú teplotu a vlastne od večera som aj menej cítila pohyby bábätka. V skratke a slušnej verzii povedané - doktor povedal, aby som prišla do pôrodnice a tam ma vyšetria. Obliekla som sa teda a vyrazila spolu s manželom do pôrodnice v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Manžel ma len vysadil a išiel do práce.

    Po príchode do nemocnice som najprv musela zistiť, kde sa vôbec pôrodnica nachádza, lebo som to stále akosi neriešila, čo mi nakoniec dala pocítiť aj jedna sestrička, lebo som najprv zazvonila na zlom oddelení. "Ako to, že v 39. tt neviem, kde sa rodí..." :D Brala som to s humorom.

    Už na správnom oddelení ma hneď napojili na pásy, kde sledovali srdiečko bábätka, ktoré našťastie pekne pracovalo, tak som si trochu vydýchla, lebo som aj bábätko od večera slabšie cítila. Ďalej nasledoval ultrazvuk a ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že bábätko má menej plodovej vody. Po vzájomnej konzultácii doktorov som dostala odporúčanie vyvolať pôrod, čo ma úplne zamrazilo a vtedy som si uvedomila, že na pôrod nie som vôbec pripravená. Čítala som síce veľa článkov, kníh a radila sa s mamou či kamoškami, ktoré mali pôrod za sebou, ale to vôbec neznamenalo, že som sa vnútorne na pôrod pripravila. Nakoniec som sa pýtala o radu aj ošetrujúcej mladej doktorky, čo by mi poradila ako žena a ona povedala, že by asi ešte počkala na nejaké vyšetrenia... Po porade s manželom, ktorý mi jediný zdvíhal telefón, som sa rozhodla, že s odporúčaním nesúhlasím a tak ma hospitalizovali na oddelení rizikovej gravidity. Tam som si sotva sadla na posteľ a hneď za mnou prišla ďalšia mladá doktorka, že ako to, že nesúhlasím s pôrodom, keď je tam toľko rizikových faktorov od zvýšenej teploty, nižšieho množstva plodovej vody, slabých pohybov bábätka a navyše som mala aj prítomného streptokoka v pôrodných cestách... Poradila mi, aby som sa dobre rozmyslela a že sa príde opýtať čo a ako, keď mi dojde infúzia na zníženie teploty. Medzitým som opäť volala s manželom, ktorý volal s kolegovou manželkou - doktorkou a tá nám radila, aby sme vyvolali pôrod. Predsa len bábätko už bolo vyvinuté a pobyt v brušku by mu koniec koncov mohol len ublížiť ako prospieť, tak sme nakoniec na indukovaný pôrod privolili. Zatiaľ som vyslala manžela pre moje veci, čo som mala do pôrodnice nachystané. Kým mi ich priniesol, mala som v sebe ďalšie asi dve - tri infúzie na zníženie teploty a pichnutý čípok na vyvolanie pôrodu. Ten sa zavádzal do krčka maternice, takže to nebolo nič príjemné. Od tohto momentu keď sa ma niekto chytil v ten deň, vždy som cítila len bolesť.

    Po približne 1,5 hodine prišiel manžel aj s mojimi vecami, ktorých som sa už nevedela dočkať, keďže som ležala v posteli len v tričku a nohavičkách. Bohužiaľ, kufor som balila s tým, že však mi hádam bude teplo, resp. som istotne nepočítala s tým, že ma bude klepať od zimy, takže som mala zbalené len nočné košele s krátkym rukávom a dĺžkou nad kolená a župan, ktorý vyzeral ako dlhší kardigán a rukávy mal tiež sotva po lakeť (bolo to požičané od kamošky, ktorá rodila v 40°C horúčavách)... Preto som povedala manželovi, aby mi večer priniesol môj hrubý župan a nohavice od hrubého pyžama.

    V tej dobe som už začínala mať bolesti, ktoré pripomínali silnejšie menštruačné bolesti a zároveň ma dosť boleli kĺby. Spýtala som sa sestričiek, že kedy ma vyšetrí doktorka, ale ževraj tá povedala, že pokiaľ nemám kontrakcie, tak to netreba a že teda sa vyskúša vyvolať pôrod zajtra, tak to ma trošku nahnevalo, ale čo už. Bolesti by mali prejsť, tak to bolo hlavné. Našťastie asi po 2 hodinách a slabšom spánku, ktorý som si mohla za daných bolestí dopriať, prišla za mnou sestrička, že by ma chcela vyšetriť doktorka, čo práve nastúpila. Tá našťastie prišla na to, že som z 1 cm otvorená na 4cm a že sa môže ísť do pôrodnice. Tam ma uvítal mladý neskutočné milý doktor s tým, že sa mi za naše rozhodnutie vyvolať pôrod poďakoval - bolo to veľmi milé 🙂. Ten mi podal ďalší čípok s tým, že dnes sa istotne rodí.... (pokračovanie v 2. časti 🙂 ) 

Áno... lietam v tom tiež ...

        Od dnes som Ambasádorkou pre Citroën na Modrom koníku ... a prečo práve Citroën? Pretože mu dôverujem už osem rokov a nie je to typicky "koníkovská" téma. Navyše spoločnosť Citroën s takmer 100 - ročnou tradíciou prináša kreatívne a odvážne riešenia vo všetkých oblastiach a autá sú made in Slovakia. Kedže moje hobby je grafický dizajn, navrhujem logá a vytváram rôzne obrázky, napadla ma myšlienka vytvoriť motivačné video a spojiť tak moju kreativitu s kreatívnyn Citroënom. Toto video som pôvodne nemala v záujme sem uviesť,ale Zdenka pre Teba ho sem pripájam.

S malou dušičkou som čakala, ako to dopadne, predsa konkurencia je stále vyššia a vyššia ale napokon to vyšlo. Bol to fakt neopísateľný pocit - podarilo sa to ! Stretnutie v spoločnosti Citroën prebehlo nad moje očakávania. Dámy z Citroënu /obe Sašky/ boli úžasné, s akou prirodzenosťou a pokorou viedli somnou i s Vivim @gradan rozhovor. Na záver ma milo prekvapili presentom - tričkami a mini autíčkami. Vivi ďakujem za Tvoju podporu.

       Prezradím vám niečo o sebe...

      Som mamou na rodičovskej dovolenke a musím sa priznať, hoci mám vodičák od roku 2003, aktívne som začala jazdiť až po štyroch rokoch na to. Trvalo to veľmi dlho, kým som prekonala strach zo šoférovania. Pár kondičných jázd s inštruktorom a napokon som to dala🙂 Teraz som nezávislá,môžem s deckami ísť kedykoľvek a kamkoľvek. Hoci som rodáčkou z Košíc a bývame v srdci Slovenska, na východ cestujeme pomerne často. Osobne vnímam vlastniť auto v dnešnej uponáhľanej dobe ako potrebu, nie ako luxus a hlavne, ak sú už v rodine decká. Staršia dcéra Lenka trénuje každý deň a to si ešte vyžaduje pravidelné vozenie zo školy na tréning a naopak. Mladšia slečna Kristínka je riadny čertisko a snažím sa jej vždy pripraviť pestrý program, skrátka každý deň som na cestách. Modrý koník je pre mňa obrovskou inšpiráciou a projekt Ambasádorka na Modrom koníku je unikát a som rada,že som jeho súčasťou.

        Ako Ambasádorka pre Citroën vám prinesiem aktuálne novinky i zaujímavosti, témy súvisiace s autom a určite si tu každý nájde to, čo potrebuje. Dozviete sa to, čo je momentálne "v kurze", užitočné a praktické rady a čo je dobré vedieť. Už teraz sa teším na pripravované témy ako napríklad aké auto je tým najvhodnejším pre rodinu, kam s deťmi na výlet autom, ako správne parkovať, ako tankovať s deťmi v aute, ako zabaviť deti na dlhších cestách a pod...a samozrejme testovacie jazdy ! Už dnes si vyzdvihnem Citroën Grand C 4 Picasso - rodinného tátoša a počas nasledujúcich dvoch týždňov otestujem jeho vlastnosti a prinesiem tak užitočné rady aj online príspevky i videá.

Byť sám sebou-out, či in?

Už ako malé deti sme túžili byť niekým iným.

Hrali sme sa na princezny, baletky, tanečnice, maminky, speváčky a kto vie koho ešte.

Keď sa nás niekto opýtal :,, A budeš keď  vyrastieš?"s istotou sme odpovedali baletka, speváčka, princezná, krasokorčuliarka alebo bohatá, ako často odpovedala moja sestra.

Minule som pozorovala svoje princezničky, ako pozerali detský program Tanculienku a Smejka. V jednej pesničke tancovali dievčatká a moje baby sa začali hádať. Najskôr som tomu nejak nevenovala pozornosť, ale keď zvada nabrala hlasitejší rozmer, započúvala som sa. Rozhovor, respektíve dohadovanie: ,, Ja som tá červená,nie ja som tá červená,nie ja,ty si tá modrá" Skrsla mi  hlave myšlienka, prečo vlastne chceme byť niekym iným? Prečo je byť sám sebou out? Prečo moje bambuľky chcú byť iné, prečo nechcú byť samé sebou, také sú najkrajšie.

Odnepamäti sa ľudia hrali na niekoho iného vymýšľali postavy, snívali o lepšom živote či postavení. Muži chceli byť rytiermi, ženy dámami.

Minulý týždeň sme boli lyžovať. Keby som si mohla vybrať, určite by som sa vo svojom ďalšom živote narodila v malebnej zasneženej alpskej dedinke. Tie vysokánske končiare, zasnežené strechy, biele čiapočky na plotoch a obťažkané stromy bohatou bielou perinou! Vrchol romantiky u mňa. Boli časy, keď sme sa s mužom prví vozili ráno na lanovke a prví sa spúšťali po dokonalých „menčestrových“ zjazdovkách. Za jediný deň sme prejazdili štyri doliny a stále nám bolo málo. Pochodili sme Alpy aj Dolomity a každý večer "checkovali" skipasy, koľko kilometrov sme v ten deň najazdili. A 40-tka nebola vôbec výnimočné číslo.
Aktuálne máme doma dve malé tornáda a bohate nám stačí somárska lúka za prvou dedinou. Junior síce ešte nevie ani poriadne rozprávať, ale svoj prvý lyžiarsky set už dostal. A ja ako správna lyžiarska maniačka ho priučím láske k tomuto svetovému športu! Ide sa na vec!

Ako také chobotnice

Lyže na streche auta, sánky a boby v kufri, detiská zababušené v overaloch, rukaviciach a šáloch, s vypätím všetkých síl zapnuté v autosedačkách. Ešte lyžiarky a prilby, a konečne vyrážame. Atmosféra zatiaľ výborná.

Naše obľúbené lyžiarske stredisko má len jednu zásadnú chybu. Málo parkovacích miest. A keďže my, čo aká tma bude, vstávame o deviatej, do strediska prichádzame v čase najväčšej špičky a milý ujo v oranžovej veste nás zastavuje už zhruba pol kilometra od strediska. Asi mu ešte nikto nevysvetlil, že rodiny s dvoma deťmi do 6 rokov by mali mať VIP miesta priamo pod svahom. A očividne sa ani nikdy nepokúšal s dvoma tornádami, štyrmi pármi lyží, palicami, bobami, sánkami, lyžiarkami, prilbami a jednou taškou s proviantom presúvať pol kilometra pešo. Musel by byť prinajmenšom chobotnica, aby to všetko odniesol. My s mužom síce chobotnice nie sme, ale sme rodičia, a tí zvládnu všetko. Lyžiarky na nohy, prilby na hlavy, deti na sane, lyže na plecia, občas aj deti na plecia, a ide sa. Kam sa hrabe tá malá americká trénerka s jej cardio workoutami na náš slávnostný pochod na svah!

Cardio workout 

Malého Juniora si dnes beriem na zácvik ja. Dopotená a udychčaná mu zapínam lyžiarky a lyže, na trikrát ho dvíham zo zeme a na paličke robím akože vlek hore kopcom za neúnavného povzbudzovania „MAMA ZABÉÉÉR!“ Fakt vyskúšajte! S lyžiarkami na nohách. A ja som sa hnala do Lidla kupovať závažia??? No povedzte mi, že načo!

                                    Zdroj: dietprogramstoloseweight.org

Tak som si povedala, že to napíšem. Že sa trošku poľutujem, vyžalujem, potom si to po sebe prečítam, zistím, že je to kravina na desiatu, a asi to aj vymažem. Ak to práve čítate, tak som ešte stále vo fáze mrnčania nad mojou aktuálnou existenciou.

Minulý rok o takomto čase som bola krásna, štíhla, premotivovaná kočka frčiaca na endorfínoch po docvičení x-tého workoutu od istej šibnutej naspídovanej americkej trénerky. Išlo mi to fakt super, selfie fotky môjho rysujúceho sa 6-packu mi zahltili celú pamäť v smartfóne a pravidelné pondelkové čísla na váhe zvyšovali resp. znižovali moje nadšenie pre nový životný štýl. Skrátka, nevedela som sa dočkať leta, aby som mohla svoje ťažko vydreté úspechy prezentovať pred celým svetom. Dokonca som do veľkých vriec vyseparovala polovicu šatníka v tej nenávidenej veľkosti 40+, aby doň mohli pribúdať sexi vecičky vo veľkostiach začínajúcich sympatickou trojkou. Raz som sa dokonca v skúšobnej kabínke ulakomila na dvoje totálne priliehavé čierne ultra mini šaty – ulakomila rovná sa kúpila, jasné, že som ich aj zaplatila. Našťastie som ich na druhý deň prišla s poslednou dávkou zdravého rozumu vymeniť za letné oblečko pre mojich dvoch čertov. Nejako sa mi to do rána rozležalo v hlave.

Leto prišlo a s ním aj mega horúce dni, kedy som si ťukala na čelo pri akejkoľvek zmienke potenciálnej fyzickej aktivity. Potom to bola skvelá dovolenka v Chorvátsku, kde sme sa denno-denne napchávali tým ich návykovým chrumkavým domácim bielym pečivom a večerné grilovačky nemali konca kraja. Kto by už len na dovolenke myslel na líniu, no nie? A potom rodinná akcia na chate – opojná vôňa opečených špekáčikov a tá priškvarená dobre prerastená slanina!! K tomu krígeľ piva a pekný večer pred nami. Už asi tušíte, kam mierim. Ale metabolizmus frčal neskutočne, pri všetkých tých prehreškoch som na konci leta vážila asi len o dve kilá navyše. Potom prišiel krátky jesenný záchvat v podobe pokusu o nastolenie starého režimu, ten ale nanešťastie neustále narážal na iné bezodkladné (ne)aktivity a zrazu tu boli Vianoce, 13 druhov domáceho vianočného pečiva, 10 žmurkajúcich neskonzumovaných mikulášskych balíčkov mojich ratolestí, ktoré mi zavadzali v špajzi, a vuala k Novému roku plus 8 kilogramov – alebo smutný príbeh ako sa dá zahodiť ročná tvrdá drina.

                        Zdroj: ericasglamour.com

A tak tu sedím, fňukám, nariekam, ľutujem sa a nechápem - resp. chápem až príliš dobre, ale vlastne aj tak nechápem, fakt nechápem, ako to robí tá moja vychrtlá, neustále obletovaná perfektná mladšia segra s tými 49kg aj s topánkami, keď mne len dve deká chýbajú k nenávidenej sedmičke na začiatku čísla na váhe. A prečo som sa zase nominovala za vorvaňa rodiny, keď moja segra s tou istou genetikou a (údajne) aj s tými istými rodičmi nemá ani skoliózu, ani široké boky, ani plochý zadok a ani tie hnusné fialovo-modré pokrčené kŕčové žily na nohách. Ale nezááávidím, kdeže, ja som bola predsa odjakživa prajná duša. Karma je zdarma.