Môj príbeh

Telo ako v ohni

alebo

keď horúčku strieda horúčka

„Keď sme s manželom čakali naše bábätko, bolo nám jasné, že deti prinášajú nielen radosť, ale i starosť. To sme však netušili, čo nás čaká...“ vyznáva sa na začiatku rozprávania Janka, mama dnes už 3-ročného Martinka.

Narodil sa v 37. týždni a hoci pôrod bol komplikovaný pre polohu koncom panvovým, Janka rodila prirodzene. Martinko bol krásny a zdravý. Až kým...

Pred varením, počas varenia, po varení, kedykoľvek si dnes oddýchnite pri ďalšom týždni zo života mamičiek. A keď zažijete niečo milé aj vy, pridajte to do komentárov pod článkom 🙂

• Naháňa ma po dome (som v tangáčoch). "Mamaaa, počkaj, máš napchaté slipy v riťke, to na čo?" 😀

• Varím dnes obedík a Matúš si behá bez plienky. Zrazu počujem, že nám hrá nočník. NESKUTOČNÁ radosť, že sa sám vycikal. Samozrejme, hneď sme to išli vyliať do wc a on spláchol ako vždy. Varím ďalej a zas počujem, že nočník hrá. Už sa mi to nezdalo, no opäť sme zopakovali procedúru. Keď mi to urobil tretíkrát, rýchlo som utekala za ním a vidím, že on si tam veselo leje vodu a to všetko len preto, aby mohol splachovať záchod.

• Opäť dnes perlil môj syn: "Mamička, ty sa dožiješ 150 rokov!" Ja: "Prečo si to myslíš Martinko?" On: "Lebo si ako korytnačka - veľká a pomalá, tie sa toľko dožívajú."

• V stredu sme sa išli kúpať so synom, ktorý má 5 rokov. Doma som si obliekla plavky a hovorím mu: "Tak čo, môžem ísť takto?" A on na to: "Mami, a to chceš ísť taká nahá?"

• Takto dal tatko sieťku na kočík, aby sa tam žiadny hmyz "nedostal" 😀 Kým som šla variť obed, poslala som dnes muža, nech uspí malú. Dala som ju do kočíka, dala mliečko a dudu, tatinko kočíkoval a keď už hajala, podala som mu sieťku, nech ju dá na kočík. O 10 min. vyjdem na terasu a on stále špekuluje a stojí nad kočíkom. Že mu to nejak nesedí... Prídem bližšie a vidím toto, dosť som sa nasmiala, slnečnú clonu dal dole, rúčku kočíka zdvihol a aj tak mu nejak nevyšlo 😀 Som sa zabavila 😀

Tent príbeh je venovaný všetkým mamičkám, ktore bojujú o mliečko alebo pritom aj dokrmujú svoje detičky. 

Ako sa to všetko začalo

11.3.2013 som porodila svoju nádhernú dcérku Emmu. Už v nemocnici som si prežila malý šok, keď mi druhý deň po pôrode vyťahala krv z prsníka a skončila cez noc na JIS-ke, keďže som ešte nemala mliečko a prikladala som si ju dlhšie ako by sa malo. To sa však už nezopakovalo, lebo už v ten večer mi mliečko začalo tiecť prúdom.

Začiatky kojenia boli síce krásne, ale tažké - bradavky ubolené, dotrhané - plakala som pri každom začiatku kojenia (každá mamička asi vie o čom hovorím). Po týždni mi detská sestrička odporúčila ochranné klobúčiky na kojenie, aby sa mi bradavky zahojili. Dalo sa to (no dnes už ľutujem, že som ich kúpila). No aj tak ako každá maminka som sa vytešovala, že všetko postupuje ako má a ja budem svoju Emmku šťastne kojiť aspoň do 3 rokov :D

Tento sen sa mi začal rozplývať, keď Emmka mala 2 a pol týždňa a mňa si akútne odniesla sanitka do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva. Ani vám nehovorím o mojích zmiešaných pocitoch (keďže žijem v Budapešti a nanešťastie maďarsky nerozumiem), takže okrem toho, že musím opustiť moje malé bábätko, som sa obávala aj toho, ako zvládnem túto situáciu bez manžela, ktorý mi vždy všetko tlmočil a musel ostať doma s maličkou.

Operácia prebehla rýchlo, bezproblémovo, no vďaka silným antibiotikám som nemohla Emmku kojiť. Mliečko som si aspoň odsávala, aby som oňho neprišla a tak ma na 3. deň ubolenú pustili z nemocnice, že už môžem kľudne ďalej kojiť. Medzitým bola moja maličká dokrmvaná s Milumil (Nutrilon). Moje myšlienky sa neustále točili okolo toho, že sme sa pekne zabehali v kojení a takto to muselo dopadnúť. Z každej strany som počúvala rady, že ak chcem kojiť, tak fľašku musím hneď vylúčiť a iba kojiť, kojiť a kojiť. Myslela som si, že ako sa to ľahko povie, ale napriek tomu som sa celý deň snažila iba kojiť. Večerný boj som už vzdala a dala fľašku s mliečkom. Obhájila som si to tým, že jej to dám preto, aby sa dobre vyspinkala s plným bruškom. Škoda však bola, že kojiť som musela cez ochranné klubúčiky, keďže Emmka sa nechcela (nevedela) prisať kvôli fľaši. Našťastie s postupom času sme dokrmovanie vylúčili úplne (v podstate do 5 dní sme to zvládli) a prišiel na rad výber stehov.

Rada by som vám vyrozprávala môj príbeh so štastným koncom. S manželom som sa spoznala keď som mala 19 rokov a on 32. Nebola to láska na prvý pohľad, teda aspoň z mojej strany. Po 2 mesiacoch 7/2007 čo sme sa poznali ma nečakane požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila. Všetko nabralo rýchly spád.

Na ďalší mesiac sme sa rozhodli, že sa začneme snažiť o bábätko, veď ktovie, kedy sa nám to podarí. O další mesiac som sa dostala do nemocnice, mala som dosť velkú cystu, ale naštastie sa vstrebala.

Navštívila som moju lekárku, aby som jej povedala, že sa snažíme o bejby, ale povedala, že mám prísť, keď sa nebude dariť rok. V 5/2008 sme sa vzali a boli sme tými najštastnejšími ľudmi na svete.

Bábo aj po roku v nedohladne, tak som opäť navštívila lekárku. Dostala som Duphaston, z ktorého som neškutočne začala priberať, ale stále som si vravela, že mi to stojí za to a manžel mi vravel, že aj keby mám 150kg, bude ma nosiť na rukách. Duphaston som prestala užívať po 3 rokoch a zmenila lekára.

Rok za rokom išiel, ja som naplakala more sĺz po každej neželanej mrche, až nastal rok 2012, keď sa moja malá sestra vydávala. V januári 2012 sme podali žiadosť o adopciu a začali s prípravami v Usmeve ako dar.

Odkedy som prestala užívať lieky, mrcha chodila alebo skôr nechodila málokedy. Po sestrinej svadbe som si uvedomila, že som ju už vážne dávno nemala a nemohla som prísť na to, kedy vlastne prišla. Mala som doma jeden ovulačný test, tak som testla.

Leto je charakteristické výletmi, dovolenkami a množstvom zážitkov. Beháme, lietame, zabávame sa, spoznávame. Je menej času na písanie a viac príležitostí pre fotenie.

Napadlo mi dávať do Vybrali sme (#magazin) cez leto viac fotiek, respektíve fotoalbumov. Foťte všade a všetko, Vybrali sme si to praje 🙂

Návrhy na fotoalbumy:

• tipy na cestovanie po Slovensku
• kreatívne tvorenie
• recepty (varenie, pečenie, limonádovanie)
• stretávanie mamičiek
• príroda, výlety
• voľná tvorba
• iné

Svoje návrhy na fotoalbum píšte do komentárov pod článkom, teším sa na ne 🙂

Ak však napíšete článok, určite mi o ňom dajte vedieť 🙂 Ten bude mať vo Vybrali sme svoje miesto vždy. Označte ho slovom s mriežkou #navrh. Viac o tom, ako to urobiť, nájdete v tomto článku.

Pár rád a skúseností pri nosení dieťatka.

Noste dieťa podľa jeho potreby.

U novorodencov bude interval nosenia najdlhší, postupne s jeho psychomotorickým rozvojom sa bude skracovať.

Striedajte nosenie s chvíľami, kedy sa dieťa hrá samé a pozoruje svet.

Doprajte svojmu dieťaťu priestor pre rozvoj vlastných aktivít (pretáčanie, plazenie, lozenie).

Dieťa môžete nosiť od narodenia až do veku 5 rokov.

Je to neuveriteľné, ale ja už mám POL ROKA. Ale pssst, nikomu to nehovorte. U žien sa predsa o veku nehovorí, všakže 🙂

A ako veľká *polročná slečna som za posledný mesiac zmákla toto:

Veľká som dva a trištvrte puzzlíka, keď dobre vystriem nohy. (71cm)

• Predprípravu na lezenie: po zmáknutí pretáčania na bruško som začala tulením skokom vpred (29.5.), pokračovala cúvaním /to sa mi podarilo dvihnúť ritku zo zeme, ale potom ma zošuchlo naspäť a dozadu. Strašne ma to vedelo nahnevať, hlavne to, že ja som chcela ísť bližšie k hračke a nie preč od nej/, a zakončila som to machrovským zdvihnutím na všetky štyri (22.6.). No dobre, ešte takým nedokonalým, ale poctivo cvičím kliky, odliepam hrudníček aj bruško od podložky a priťahujem kolienka, najprv len jedno a potom aj obe. Najkrajšie som to predviedla pri skypovaní s Alibabkou a dedom. Pre nich si vždy pripravím niečo nové na priamy prenos. A ešte viem pivotovať. To bude asi tým, že teraz v teple chodievam s rodičmi na pivo.

• Podarilo sa mi povedať mama. Najskôr som skúšala mamamamamamam, potom mam, mam…ale keď som povedala mama, tak ma mama hneď zobrala na ruky a pusinkovala, takže to bude to správne slovo, ktorým to mám u nej vyhraté. A inak sa občas mame posťažujem na Európsku úniu, keď krvivím pusinku, tak hovorím EU, EU, EU. A tiež viem: bbbbb, bva, vavava, grrr grrr.
• Ako a s čím sa rada hrám: Hrazdička je už u mňa na vedľajšej koľaji, už ma nebaví pod ňou ležať a búchať do hračiek, tak ju radšej chytím a odsuniem nabok. Alebo ju používam ako činku a posilujem s ňou. Skúsila som ju aj ochutnať. Hm, celkom to ušlo. Ale dudula je dudula, na tú nemá nič. Viem ju presne lokalizovať v akomkoľvek množstve hračiek, cielene ju chytiť a dať si ju do pusy. Niekedy to nie je na prvý pokus, ale vždy sa mi to podarí. Mama mi ju teraz dáva na retiazku, takže ju mám poruke a môžem sa obslúžiť sama alebo použiť retiazku ako hračku, keď sa nudím a nič iné nie je poruke.

• Od druhého mesiaca papávam v noci o 2hej a o 5tej. 5.6. som vyhlásila protestnú hladovku proti nočnému budeniu. O 2hej som si cucla, ale o 5tej nie, stisla som pusinku a nič sa mi do nej nedostalo. Počkala som si do raňajok o pol 9tej. Na druhý deň som to urobila znovu. Potom mama vymyslela, že radšej vynecháme to kojenie o 2hej a to o 5tej dáme, lebo ona potom už vstáva a chodí oddychovať do roboty. Tak som súhlasila. Niekedy to vydržím bez problému, niekedy som už hladoš o pol 5tej, ale to nevadí. Teraz v lete slniečko zobudí mamu vždy skôr ako ja.
• Okrem hladovky som za vylepšenie svojej línie (7795g) zabojovala aj novými gymnastickými prvkami. Cvičím ich doma aj v kočíku, snáď zaberú. Robím mostíky, kotúle doprava a doľava, váľam sudy, dvíham nohy a vystieram ich do prepnutia a mojou zbrusu novou špecialitkou je chytanie nožičiek. Mama pritom dáva pozor, aby som mala gaťulky zladené so šatočkami.

Nový týždeň zo života mamičiek plný úsmevu a lásky je tu 🙂

• "Mami, je dosť trápne erotikovať celú noc!" "Tamarka, čo? O čom to hovoríš"? "Mami, ja som to počula. Som dosť veľká, aby som vedela, čo ste robili. Celú noc som počula len cmuk a otoč sa na bok." "Tamarka, to ocino chrápal a kopnúť ho nemôžem, tak som mu cukala." "Iste mami, každý tomu hovorí inak. Rozprávky pre decká si nechaj pre Tadeáša."

• Môžem byť nenamaľovaná, neupravená, mať kruhy pod očami, strapaté vlasy, vyrážky na tvári a aj tak na mňa to moje dieťa pozerá ako na najkrajšiu ženu sveta, úplne krásne to je a keď dá ešte ako bonus úsmev od ucha k uchu, roztápam sa 🙂

• Môj najmladší by dnes jednoznačne dostal zlatú medailu za prvé miesto ako najšpinavšie dieťa v celom kempe. Musela som ho utrieť na tvári, aby som vôbec rozoznala, či je naozaj môj.

• Muž sa sprchoval s Markom v sprcháči, na mňa už len zakričal, keď išli von, nech idem po malého. Prišla som do kúpelky a pozerám: Markov sprcháč na vani. Pýtam sa muža: "Prosím ťa, s čím si umyl Marka, keď jeho sprcháč je na vani?" "No veď týmto sprcháčom, čo máš tu v sprcháči na poličke." Pozriem na poličku a tam môj gél na intímnu hygienu proti mykóze! Predýchala som a pýtam sa ho: "To si ho akože tým umyl?" "No jasné, čo je na tom, veď mu ovoňaj vlásky, ako krásne mu z toho voňajú!" Pomóc, buď sa rozum môjho muža vydal na vandrovku, alebo fakt chlapi nevedia rozmýšľať a čítať.

• Čo človek neurobí, aby to dieťa aspoň niečo zjedlo, no pomohlo 🙂

Ahojte všetci!

Olalá, už mám 5 mesiacov, 64 centimetrov (čo je tabuľková výška pre 5-mesačné dievčatká), 7295 gramov (čo je tabuľková váha pre 5-mesačných chlapčekov) a 0 zubov.

Tu je moja tohtomesačná bilancia. 

„Tenkrát poprvé...“ na tento mesiac:

• Prvá prechádzka v šatke okolo bytovky (24.4.) a priľahlých tienistých miestach (Mama chce, aby som mala alabastrovo bielu pleť, tak ma pred slniečkom vždy zakrýva. V kočíku mi tieni plienkou, čo sa mi nepáči, lebo nič nevidím, ale vraj aj príslovie vraví, že pre krásu sa musí trpieť)
• Prvé papanie na čerstvom vzduchu (26.4.). Vybrala som si miestečko v tieni pri zadných vchodoch bytoviek, aby som mala kľud. Bolo tam tichúčko, nikde nikoho, iba odrazu jeden ujo na bicykli. A akosi čisto náhodou mal za ten čas, čo som papala, cestu okolo nás paťkrát.
• Pustila som mamu večer žúrovať. Dokonca som aj krásne rýchlo zaspala, aby si to mohla užiť a vrátiť sa ako Popoluška z plesu s úderom polnoci.
• Prvé zoznámenie s o tri týždne starším kamošom Kubkom M. Sme sa predtým videli (vlastne nevideli) len v bruchách. Dozvedela som sa od neho, kde kúpiť tú super deravú loptičku s ktorou sa tak rada hrám, ale mám ju len požičanú. Tak som využila, že ma bola kuknúť babka Alenka a ukázala som jej, kde ju majú.

Inak, už som vyriešila, ako budem volať babku Alenku, keď nechce, aby som ju volala babka alebo stará mama. V nejakom rozhovore s Halinou Pavlovskou som čítala, že ju jej vnuk volá Halibaba. Tak potom logicky je babka Alenka Alibaba. Dedo tvrdí, že on bude 40 zbojníkov.

Dnes som si počas obeda otvorila zase MK a začítala som sa do diskusie s mamičkami, ktoré rozmýšľajú o tom, že dajú svoje talentované deti do špeciálnych škôl, ktoré sú pre takéto deti určené. A hneď som sa aj zamyslela nad tým, ako je v podstate túžbou každej matky, mať okrem zdravého dieťaťa aj dieťa, ktoré je nejako výnimočné. Myslím si, že táto túžba je pre každú mamičku prirodzená, lebo v jeho talente vidí hlavne perspektívu do jeho budúcnosti a možnosti dobrého/ lepšieho života. 

Moje dcéry už dávno nie sú malými deťmi, ale pamätám si ako dnes, ako som ich od malička pozorovala, čo vedia a čo nie a samozrejme aj porovnávala s inými deťmi (aj toto je veľmi prirodzené, aj keď si to veľakrát nedokážeme pripustiť). Staršia dcéra bola od malička veľmi šikovná na kreslenie a veľmi ambiciózna. Keď s ňou moja mama niekde išla a stretli susedku, alebo nejakú známu, hneď Paulínke (meno staršej dcérky) povedala: "Veď zarecituj niečo tete!" A Paulínka recitovala ostošesť, aj spievala (aj keď falošne, ale veľa 😀), za čo si vždy niečo od tiet vyslúžila a to ju ešte asi viac potom motivovalo. Ale v každom prípade bolo vidno, že má výbornú pamať a rada druhým ukazuje, aká je šikovná. Aj na zápise v prvej triede spievala, recitovala, kreslila a ja som bola hrdá matka svojho šikovného dieťaťa. Aj keď nevedela ako predškoláčka čítať a písať, ja som v nej videla talent. To sa aj neskôr potvrdilo. V škole vždy žiarila, chcela byť stále najlepšia a so svojou precíznosťou a ambicióznosťou to aj dokazovala. Čistá jedničkárka, či už na základnej škole, potom aj 8 ročnom gymnáziu, kde dokonca nemala dvojku ani počas bežného roka z písomky, či odpovede. Proste jedničky a jedničky. Na druhej strane, okrem školy nič iné nerobila, len kreslenie, čo je tiež išlo úžasne. Ale žiadna pomoc doma, bola len zavretá v izbe a učila sa a učila, alebo kreslila. Občas von s kamrátkami. Keď sa rozhodovalo o vysokej, padli 2 voľby - prvá bola VŠVU - to som jej rázne vyhovorila- umelecký chlebíček je nesmierne náročný a pokiaľ človek nie je génius, tak sa slabo uplatní. Druhá bola medicína a musím povedať, že to bol skor môj nápad (moj nezrealizovaný životný sen..), ale videla som, že tá škola by bola pre ňu, vzhľadom na to, ako sa profilovala. Tak teda po všetkých diskusiách, išla na medicínu- prijímačky urobila tak, že zo všetkých prihlásených bola 3 najlepšia na základe testov, takže ju prijali bez problémov. Teraz končí 4.ročník, takmer každý rok na prospechové štipko. Ale... Ale dáva mi neskutočne pocítiť, že ona si tú školu nevybrala, že mohla byť na VŠVU a robiť to, čo ju fakt baví. Lebo tým, že je taká perfekcionistka, na tejto medicíne nič iné nerobí, len sa učí a už má toho dosť. Doma mi nepomôže vobec nič, lebo sa učí. Na brigády v lete nechodí, lebo si chce oddýchnuť. A keďźe školu má 10minút pešo z domu, má doma plný "full- servis". Takže výsledok? Nadané dieťa (teda už žena), absolútne nepripravená do praktického života. A nado mnou leží len veľký otáznik. Je nadanie naozaj ten atribút, ktorý pomôže dieťaťu do budúcnosti?

A tento otáznik sa stal v súčasnosti ešte viac výrazný. Lebo mám ešte druhú dcéru - Romanku. To je také slniečko, ale v porovnaní so svojou sestrou, vždy bola len v závese. V škole priemerná, na výtvarnú chodila, lebo to robila jej staršia sestra a vždy, keď sme ich diela porovnávali, tak chúďa Romanka.. Na 8 ročne gymnázium sa nedostala, lebo neurobila dobre prijímačky. Tak končila normálnu základku a pred monitorom sme ju radšej dali na doučko, lebo sme sa báli, že to zase zbabre. Ale vtedy prekvapila prvý krát. Celoslovenský monitor z matiky dala na 100%, čím sa zaradila do prvej desiatky všetkých školákov, ktorí v ten rok ten monitor robili. A to jej výrazne pomohlo dostať sa na gympel, ktorý chcela, tak prvá starosť odpadla. Prišlo však stredoškolské štúdium a ďalšie prekvapenia sa akosi nekonali. Troječky na vysvedčku boli bežnou realitou, cez rok sa vľudila aj nejaká tá "baňa" z písomky. Keď sme jej dohovárali, nech sa učí, tak síce vždy povedala, že áno, ale namiesto toho mi radšej pomohla v kuchyni, neskôr začala piecť, chodila na Flamenco, výtvarnú a angažovala sa v škole pri vymýšľaní rôznych akcií a ako ich spropagovať, alebo sa zapájala do všetkého, čo malo nádych tvorby nejakého dizajnu, či už prezentácia na nejakú olympiádu, alebo sama prezentovala- či už moderovala školské plesy a posledný rok, samozrejme stužková- či už návrh a vypracovanie oznamka, scenár stužkovej a samozrejme moderovanie stužkovej... Ale školské výsledky samozrejme stále pokrivkávali, ale hlavne, nebolo jasné, čo by malo byť budúcnosťou tohto dieťaťa. Lebo každý rodič samozrejme chce, aby dieťa išlo na takú školu, ktorá je perspektívna, čo v tomto prípade nebolo jasné. Romanka totiž nechcela ísť ani na ekonómiu, ani právo, ani žiadne prírodné vedy (božechráň 🙂 ) ani nič s tým spojené, ani technika.. Ale ja poučená od Paulínky, som jej povedala: "Romi, vyber si čo chceš. Ja už nechcem nikdy počuť, že to som ja, čo ti "spackala" život, ako to počúvam od tvojej staršej sestry.". Lenže Romanka bola bezradná, lebo sama nevedela. Tak sme minulé leto sadli za internet a pozreli sme sa, aké sú vlastne možnosti. A jediné, čo sa jej z tých možností páčilo, bol dizajn a médiá. Masmediálku v Trnave sme vylúčili. Takže ostala Paneurópska VŠ (dizajn médií, alebo mediálna komunikácia), ale potom sme našli ešte Marketingovú komunikáciu na filozofickej v Bratislave. Tam sa ale každý rok hlási okolo 400 študentov a prijať možu 25-30. Čiže reálne sme zvážili, že toto asi bude skor nereálne, ale že si podá prihlášku aj tam. A tak sa aj stalo. Aby som to skrátila, druhé prekvapko prišlo v podobe maturít - čisté jedničky. Bolo vidno, že keď chce, vie zamakať a keď zamaká, je dobrá. No a ďaľšie prekvapko? Na Paneurópsku ju prijali bez problémov. Ale to, čo sme nečakali, je jej umiestnenie v rámci prijímačok na Marketingovú komunikáciu na filozofickej v BA. Prijímačky sa totiž skladajú z talentovej skúšky, kde študenti navrhujú plagát/obrazový inzerát na tému, ktorú im zadajú a zároveň tvoria slogan z 5 navzájom nesúviciach slov. Ďalej je tam test všeobecných vedomostí. No a Romanka je momentálne na 10tom mieste zo všetkých 350-400 uchádzačov, pričom má 5ty najlepší plagát. Musím povedať, že sme všetci z toho strašne vytešení (až prekvapení 🙂 ) a vlastne len čakáme na oficiálne papiere o prijatí! Držte palce!

Ale čo som tým chcela povedať? Vobec sa netrápte tým, ak vaše dieťa nie je v porovnaní s inými výnimočné. Ono totiž je určite výnimočné, len to možno nevidíte. A jedného dňa vás tak krásne prekvapí, ako nás v posledných dňoch prekvapila moja mladšia dcéra. Som na ňu taká hrdá. 

Toto sú základné predpoklady, z ktorých pri písaní tohto článku vychádzam:

• Deti sa chcú nosiť. 
• Matky chcú deti nosiť. 
• Nosenie je pre deti prospešné.

Každá matka chce napĺňať potreby dieťaťa, ale zároveň je úplne prirodzené, že si chce starostlivosť o dieťa čo najviac zjednodušiť. Preto často siaha po pomôckach na nosenie detí. Prvou a najrozšírenejšou voľbou býva práve klokanka. Napriek tomu, že výrobcovia deklarujú zdravotnú nezávadnosť klokaniek, nemusí to byť tak úplne pravda. 

Pod pojmom klokanka často označujú súhrnne všetky detské nosiče. Presne však toto označenie zahŕňa len neergonomické pomôcky na nosenie detí s úzkou sedacou časťou a vystuženou chrbtovou opierkou. Klokanky sú u nás bežne dostupné a používané, napriek tomu, že na nosenie detí nie sú vhodné.

Z pohľadu dieťaťa:

Klokanky neumožňujú dieťatku zaujať prirodzenú schúlenú polohu v klbku, kedy by nemalo namáhaný chrbátik. V klokankách dieťa visí za rozkrok, čo je nielen nepohodlné, ale u chlapcov môže viesť aj k vážnejším zdravotným problémom.

Morské plody- tvoríky žijúce v moriach sa v poslednej dobe tešia čoraz väčšej obľube medzi ľuďmi. No samozrejme nie medzi všetkými- niekto ich nemôže ani cítiť. Jedna moja kamarátka napr. tvrdí, že by v živote nezjedla chobotnicu, keďže cíti jej chápadlá (keď však je kuracie stehná, nesťažuje sa na nohy, no ale to je už trochu iná téma 😀). Ja som morské plody milovala, teraz by som ich však už nevedela zjesť.

Z oficiálneho hľadiska sa tieto tvoríky považujú za zdravé, s minimálnym obsahom tuku  a s veľkým podielom minerálov a nenasýtených mastných kyselín. Sú mimoriadne náročné na skladovanie, môžu sa predávať, kým sú čerstvé, pričom sa mimoriadne rýchlo kazia. Z tohto hľadiska mimo prímorských krajín sa rozšírilo ich skladovanie formou mrazenia, v poslednom čase sa však dajú vo veľkých hypermarketoch kúpiť aj čerstvé. Aj s mrazenými darmi mora však treba byť opatrní- často sa totiž nekladie dôraz na prepravu tohto tovaru a môže dôjsť k čiastočnému alebo úplnému rozmrazeniu a tým ku znehodnoteniu mäsa- predovšetkým v lete. Mne sa pred pár rokmi stalo, že som si kúpila krevety, ktoré som doma pripravila, no nedali sa vôbec jesť, keďže nesmierne páchli. Potom som si pozrela obal- samozrejme boli z Poľska. Takže aj pri týchto výrobkoch čítajte obal a hlavne skúste nájsť morské plody s nejakou vierohodnejšou krajinou pôvodu 🙂

Krevety sú obľúbené hlavne pre ich rýchlu prípravu, čo sa však väčšinou dosiahne tým, že pred mrazením ich predvaria. Známy kuchár Jaroslav Židek je napr. vyslovene proti takýmto výrobkom, a ja som tiež zástancom názoru, že keď môžem, vyberiem si čerstvo zamrazené krevety bez tepelnej úpravy. Majú veľmi vysoký obsah bielkovín a minerálov, hlavne selénu, železa a vápnika. Pripravujú sa z nich hlavne koktaily, šaláty, ale dajú sa upraviť aj na masle, podávať v sendvičoch. Mimoriadne vhodný na ich dochutenie je cesnak.

Marinované tigrie krevety so zemiakovou kašou

Autor: @drobec33

Deň pred varením si pripravíme marinádu a necháme krevety pácovať. K marináde zmiešame v miske olivový olej, šťavu z jedného citróna, roztlačený cesnak, trošku rozdrvenej hrubozrnnej soli s bylinkami. Na ďalší deň krevety prudko opečieme na panvici a následne ich podlejeme troškou vody a chvíľku podusíme. Podávame so zemiakovou kašou.

Pred víkendom vyberáme ďalšie príspevky z posledného týždňa mamičiek. Ak zažijete cez víkend nejaký aj vy, podeľte sa oň dole v komentároch 🙂

• Vyšla som zo sprchy a na laptope odkaz od Simi: "Maminka, išla som spať, zub, čo mi vypadol, je pod vankúšom. Bude mi stačiť aj 5 eur. Ľúbim ťa." Po kom to dieťa je.

• Hovorím môjmu: "Ďuri, stratila som hlas, musíš zavolať kvôli tomu nosiču, čo sme objednali malému, však vieš, už si tam volal minulý týždeň." "Dobre láska, pošli mi číslo, ja už neviem, aké to bolo." O pár hodín neskôr volá: "Ty si mi dala prosím ťa zlé číslo. Tak ja som tam zavolal, zdvihol to chlapík, tak mu hovorím: Volám kvôli tomu držiaku na dieťa. Na druhej strane zostalo chvíľu ticho a potom sa chlapík ozval: Držiaku? Ja som nepredával žiadny držiak na dieťa, ja deti nemám. Tak mu hovorím: Ale máte internetový obchod s detskými vecami a u vás sme ten držiak objednávali, ale zistili sme, že škodí deťom, tak ste povedali, že ho môžeme vrátiť. Na druhej strane zostalo zase ticho. A potom chlapík hovorí: "Kámo, ja neviem, čo za detský držiak chceš reklamovať, ale u mňa nepochodíš, ja som kuchár, u mňa môžeš reklamovať len vlasy v polievke." Este teraz ma bolí brucho od smiechu a vraj držiak na dieťa.

• Po 24.h. rozmýšľaní som to teda zo seba konečne vykopla a povedala som to drahému následovne: "Láska, vieš po čom sme tak strašne túžili." On: "Jasné, že neviem, vieš ako veľa by sme chceli." Ja: "Ale čo sme tak strašne chceli, už vieš?" On: "To neni možné, ty si bezo mňa kúpila auto?" Potom tie jeho bla bla bla bla reči. Tak som mu skočila do jeho rečí: "Zlatino, budeš otecko." Nastala asi minúta ticha on sa zdvihol, odišiel, ja som nechápala. O 30 minút sa vrátil, v ruke mal kyticu krásnych bielych ruží a povedal mi: "Milujem ťa najviac na svete, nikdy v živote sa ťa nevzdám a čo sa týka nášho dievčatka a teba (on tak nazval to maličké stvorenie v brušku), budem na vás dávať pozor celých 9 mesiacov," a v očiach mal slzy. Ja ho tak nesmierne milujem.

• Ide ide vláčik, ide ide vlak. A vy milé deti, poďte nasadať. Pôjdeme my do Popradu, kúpime si čokoládu, ide ide vláčik, ide ide vlak... Tak tomuto sa, vážení, hovorí "prepínačka" z materskej! Tá nastáva vtedy, keď si mamička (JA) prestane vyspevovať Rihannu, Beyoncé alebo Tinu a hlavou jej behá len spievankovo a iné detské pesničky.

• Tlačím si kočík nákupným centrom a za mnou párik. On: "Aha, aké mimino." Ona: "Pekné, ale ja deti nechcem. To by mi malo vyjsť z pipiny? No to určite!" "Moja, ty celá si pipina." 🙂

Mne ako vegetariánovi sa dosť ťažko píše o mäse a jeho prednostiach, ale pokúsim sa od toho odosobniť. Mojim účelom nie je vystrašit vás (dosť kritiky bude v článku), aby ste nekupovali ryby, len upozorniť na prípadné podvody výrobcov a trošku pomôcť, ako si vybrať kvalitné rybie produkty.

Všeobecne sa hovorí, že ryby sú zdravé a aspoň raz týždenne by mali mať miesto v našom jedálničku. Samozrejme aj v tomto prípade ide o polopravdu: ryby sú totiž zdravé, ale nie všetky. Napríklad taký mrazený pangasius, ktorý si môžete kúpiť v akcií za 3 eurá/kg, určite nebude patriť do kategórie zdravých rýb. Za kvalitu sa totiž pripláca, ale myslím si, že to si všimol každý, kto sa o to aspoň trošku zaujíma. Vlado Zlatoš, v poslednom čase dosť slávny odborník na zdravú výživu, tréner napr. hovorí, že namiesto veľkých rýb ako je tuniak a losos by sme mali uprednostňovať malé a tučné ryby ako sardelky, ančovičky a makrély. Zdôvodňuje to tým, že veľké ryby majú v sebe viac olova a ťažkých kovov a keďže dlhšie žijú, tieto kovy ich pečeň zmetabolizuje. Iní odborníci zase tvrdia, že treba jesť väčšie tučné ryby, pretože obsahujú viac omega- 3 mastných kyselín. Kde je pravda? Posúdenie nechám na vás 🙂

Omega-3 mastné kyseliny sa však veľmi rýchlo kazia, preto treba dbať aj na spôsob uskladnenia ryby- či už ide o mrazenie alebo konzervovanie. Konzervované ryby by som vám osobne moc neodporúčala, a to z toho dôvodu, že väčšina konzerv obsahuje nebezpečnú látku bisfenol A- BPA, ktorá je potencionálne rakovinotvorná. Keďže konzervy majú trvanlivosť aj niekoľko rokov, táto látka sa pomaly, ale isto uvoľnuje z kovu rovno do rýb. A keď už naozaj si chcete kúpiť konzervu, určite nejakú kvalitnejšiu, drahšiu. A ešte jedna vec- drveným tuniakom by ste sa mohli tiež vyhýbať, väčšinou obsahujú menej kvalitné časti ryby, často aj pomleté kostičky. Je síce pravda, že jedna nemenovaná internetová stránka pre ženy ich odporúča, pretože obsahujú aj kostičky a je tam veľa vápnika, ale ja som toho názoru, že vápnik sa dá doplniť aj z lepších zdrojov ako z rybacích kostičiek 😀 Najlepšie je si vybrať rybu uloženú vo vlastnej šťave- väčšina olejov, do ktorých ukladajú ryby, sú veľmi málo kvalitné( dokonca aj sójový olej sa skrýva pod týmto názvom). A ešte jedna perlička: keď si myslíte, že jete tuniak v konzerve, pretože je to na obal napísané, môžete sa veľmi mýliť. Podľa európskej legislatívy sa totiž ako tuniak môže označiť aj ryba tunec pruhovaný. Dôvodom tohto pre nás „prospešného“ opatrenia je aj fakt, že v poslednom čase sa vďaka príliš veľkému rybolovu značne zmenšil počet tuniakov žijúcich v oceánoch (v súčasnosti je to len 15% oproti stavu pred začiatkom intenzívneho rybolovu).

Keď máte prístup k čerstvým rybám vo vašom meste, určite siahajte po ne než po mrazené, či už ide o ryby z miestneho rybníka alebo ryby sladkovodné a morské ponúkané hypermarketmi. Rozdiel v kvalite a chuti pocítite aj vtedy, keď si kúpite čerstvú rybu, zamrazíte ju a následne rozmrazenú ju upravíte. Nedá sa porovnať s rybami, ktoré kúpite už zamrazené. Veľkým háčikom pri mrazených rybách je aj skutočnosť, že pri rozmrazení značne stratia na svojej váhe. Možno 400g treska, ktorú rozmrazíte a upečiete, nakoniec bude mať len 300 g. Nakoniec teda zaplatíte viac za kilo ryby, ako keby ste kúpili čerstvú. Dôležité je si všímať aj hrúbku glazúry, ktorú výrobca musí uviesť na obale a označuje ľadovú vrstvu, ktorou je ryba obalená. Najlepšie je, ak výrobca uvádza nulovú glazúru, v rybe by malo byť minimum vody. Pozor si treba dávať aj na mleté rybacie filety, ktoré výrobca môže „obohatiť“ škrobom, múkou, či vlákninou. Aj v tomto prípade platí: dôkladne čítať zloženie 🙂

A keď si myslíte, že v mrazených rybách nenájdete aditíva, mýlite sa 🙂 Najčastejšie sa z týchto „pochúťok“ vyskytujú predovšetkým polyfosfáty, ktoré pomáhajú naviazať do svaloviny vodu. Vďaka tomu výrobcovia do obalu musia zabaliť menej mäsa, keďže veľkú časť ryby bude tvoriť voda. No a keďže je obsah fosfátov v mäsa legislatívne obmedzená, výrobcovia vymysleli ďalšiu účinnú kombináciu, ako znížiť hmotnosť predávaného mäsa: je to kombinácia kyseliny citrónovej, jedlej sódy a soli.

V skratke sa ešte poďme pozrieť na nami najbežnejšie kupované ryby.

Dnes mi to prišlo mailom a dobre som sa pobavila, preto mi nedá sa s Vami o to nepodeliť: 

Mama ma naučila prekonávať samého seba:
Nevstaneš od stola, kým nezješ ten špenát!

Mama ma naučila logike:
Prečo? Pretože som to povedala.

Mama ma naučila náboženstvu:
Modli sa, aby to z toho koberca zišlo!

Mama ma naučila ohybnosti:
Pozri sa na tú špinu, čo máš na chrbte!

Mama ma naučila ceniť si dobre odvedenú prácu:
Ak sa chcete so sestrou pozabíjať, tak to urobte vonku, ja som tu práve
upratala!

Mama ma naučila irónii:
Ešte môžeš chvíľu plakať a ja ti dám potom na to skutočný dôvod!

Mama ma naučila čarovať:
Zavri ústa a zjedz tú polievku!

Mama ma naučila všetko o počasí:
Tvoja izba vyzerá, ako by tadiaľto prešlo tornádo.

Mama ma naučila, čo je závisť:
Na svete sú milióny nešťastných detí, ani jedno z nich nemá takých dobrých
rodičov, ako ty!

Mama ma naučila, čo je recyklácia:
Nebyť mňa, zhnijeme tu v špine.

Prajem krásny deň všetkým maminkám a ich pokladom 😉 

Pravdepodobne ste z názvu neuhadli, čo bude témou tohto článku, tak to hneď na začiatku prezradím - olejnaté semienka. Tieto malé zázraky prírody by naozaj mali mať dôležité miesto v našom jedálničku- a to každý deň. Žiadne syntetické vitamíny a minerálové tabletky totiž nedokážu vám poskytnúť toľko pozitív ako tieto semienka.

Ľanové semienka sú známe pre svoj vysoký obsah omega-3 mastných kyselín, ktoré si naše telo nevie vyprodukovať samo, dokáže ich prijať iba zo stravy. Okrem toho sa účinne používajú pri tráviacich ťažkostiach: dokážu vyčistiť črevá, totižto naviažu na seba všetky „nečistoty“, ktoré sa tam nachádzajú. Semienka sa odporúčajú konzumovať najlepšie v mletom stave a vždy len čerstvo namleté na mlynčeku na kávu alebo mak (teda nekupovať nasáčkované dopredu namleté semienka, ktoré predáva aj jedna nemenovaná drogéria J. Mali by sa jesť spolu s potravinami s vysokým obsahom bielkovín- okrem mliečnych výrobkov sem patrí aj pór, orechy, cesnak, pazítka, cibuľa. Tuky v semienkach obsiahnuté sa totiž rozpustia len vtedy, keď sa zlúčia s bielkovinami a tým sa zvýši ich vstrebateľnosť. Odporúča sa zjesť jedna polievková lyžica denne, v prípade choroby aj tri.

Niektoré zdroje uvádzajú, že ľanový olej má schopnosť bojovať proti rakovine a dokonca ju aj úspešne vyliečiť. Mnohokrát som sa stretla s odporúčaním, aby olej bol konzumovaný s mliečnymi výrobkami, napr. cottage cheesom- vraj sa v tomto prípade zmnohonásobňujú účinky oleja. Nemyslím si, že by vegáni alebo ľudia s intoleranciou laktózy, prípadne alergiou na BKM si mali robiť starosti- verím tomu, že príroda nás dokáže vyliečiť aj na báze rastlinných zdrojov bez potreby živočíšnych tukov.

Šupky ľanových semienok obsahujú tzv. lignany, ktoré majú silné antioxidačné účinky. Pri lisovaní ľanového oleja však väčšina týchto lignanov odstráni. Preto je dôležité kontrolovať balenie, ktoré kupujeme, niektorí výrobcovia totiž ich nevracajú späť do oleja. Ďalšia vec, ktorú treba sledovať pri kúpe ľanového oleja je, aby bol skladovaný v chladničke a v tmavej flaši- na svetle a v teple totiž dôjde k rýchlej oxidácii a tým k znehodnoteniu.

Ľanové semienka môžeme pridať do šalátov, chleba alebo pečiva, prípadne ako ozdobu na husté krémové polievky. Môžu sa jesť aj osamote, no dôležité je ich dôkladne požut. Určite odporúčam vyskúšať aj ľanové tyčinky, ktoré si viete veľmi jednoducho doma vyrobiť.

Ľanovky

Za posledný týždeň boli okrem krátkych správ výrazne obľúbené aj fotografie. Príspevky mamičiek tak dostali nový rozmer, ktorý naozaj skvelo dotvára textovú časť príspevkov. Čítajte, takýto bol posledný týždeň 🙂

• Ráno zapnem MK a mám správu na bazári ku kopačkám že: "Dobrý deň, je možný osobný odber? Prezvoňte ma" a uviedli číslo. Tak som zavolala a zdvihol mi to nejaký chlap a vraví: "Moja žena by chcela tie prebalovacie gate, len som nevedel ich nájsť, kedže žena nie je doma a kázala mi zavolať vám a tak som to napísal do kopačiek." Hovorím mu: "A ktoré? Ponúkam ich viacej." On vraví: "Všetky chcela." A ešte sa spýtal, čo stojí kus. Tak som mu povedala cenu a že ich je 15 kusov. Povedali sme si, kde sa stretneme, pán prišiel, zaplatil, zobral a bolo. Pozriem o 2 hodiny na maile a tam som mala správu k tým kopačkám opäť. To som zasa ja, čo som od vás kúpil tie gate. Žena ma zdrbala, že som jej kúpil 15 kusov a že ona chcela len tie všetky 3 kusy v jednej ponuke, ale nebojte sa, už som jej povedal, že dosť, že som to nemohol nájsť a napísal do kopačiek a že nebudem chodiť jak debil hore dolu a vracať ich. Ďakujem za ochod, s pozdravom Jozef.

• Dnes ma nesmierne prekvapil a potešil pre mňa cudzí človek, ktorý má však obrovské srdiečko. Už dlhšiu dobu si kupujem NotaBene stále od toho istého pána, vždy je k ľuďom milý, porozprávame sa, viem, že to nemá kvôli svojej chorobe ľahké, ale aj tak je večne dobre naladený. Vždy keď idem okolo so synčekom, tak ho obdivuje, že aký krásny a veselý chlapček a viete čo? Dnes ako nás ten pán zbadal, tak bol celý šťastný, že konečne Vás vidím a už aj vyťahoval niečo z tašky. Predstavte si, že aj to málo čo si zarobí je ochotný obetovať na druhých a spraviť len tak radosť, on vybral z tašky krásne policajné autíčko, že to kúpil pre môjho drobca. Ani som nevedela ako reagovať, či to vôbec prijať, ale kupoval to s dobrým úmyslom, tak som ho nechcela sklamať a videla som, že malý ma nesmiernu radosť. Naozaj to bolo od neho krásne gesto, veď nás vlastne ani nepozná a aj tak chcel spraviť radosť 🙂

• Ráno som si u nás v dedine vybehla kúpiť olej. Válim sa po ceste jak pirát diaľníc až 40-kou a v tom lapanka a policajt. V tom momente som rozmýšľala, čo je brzda a čo plyn, aby som si to náhodou nepomýlila. Zastavím, s kľukou stiahnem okienko a vyhrklo mi z huby: "Dobrý deň, volám sa..., bývam..., rodné číslo mám..., som vydatá a mám 2 deti, som na materskej, ... a ja sa vás strašne bojím. Ešte predtým ako som vyšla z brány, som si skontrolovala svetlá a celý čas som išla od 30 do 40. Nešla som rýchlejšie. Pásy zapnuté mám a keby som mala ešte z druhej strany, tak si ich zapnem. Ak by bola potrebné prilba, verte, že si ju dám. Idem kúpiť len olej, lebo nemám deckám na čom chleba vysmažiť k raňajkám. Peniaze nemám, len kartu a vodičák. Aha, dočkajte, mám aj fotky detí. Policajt konečne vydýchol, kukol na mňa s vyvalenými očami a ticho. Kuknem ja na neho: Máte ešte nejaké otázky? Zavolal kolegu a hovorí: Jožo, na tomto fleku robím 30 rokov, ale toto je sen. Toto sa mi ešte nestalo. Toto keď poviem chlapom. Človeče, nič jej nehovor, lebo budeš banovať, vy si hoďte jednotku a smerovku a ťahajte.

• Toto musím napísať, aj keď je to také, no, ale opíšem to tak, ako to bolo. Boli sme s manželíkom na kafíčko, mala sa o dva stoly ďalej hrala v detskom kútiku, sem-tam pribehla za nami, odpila džúsik a vrátila sa k hračkám. O chvíľu tá moja opica vykríkne: "Fuuuuuj, kto si tu prdooool?" Takmer celá kaviareň stíchla, ja som zmeravela, tvárila sa nenápadne a v duchu som rýchlo zvažovala, ako zachrániť situáciu, keď v tom ma muž predbehol: "Eluška, to je neslušné." Malá chvíľu ticho a potom s nešťastným výrazom v tvári zakričala naspäť: "Šak ja viem, že je to neslušné, tak prečo si tu potom niekto prdol, ked je to neslušné?" Už som nemohla ani ja, išla som do kolien a so mnou takmer polka kaviarne. Bože, čo už, keď mám také slušné dieťa 🙂

• Jeden poklad doma mám, ďalší v brušku schovávam. Je to pre mňa krásna správa, že sa zo mňa opäť tehulka stala. Tehotenskú knižku som už dostala, od šťastia som až plakala, že v decembri nás bude o jedného viac a ja maminkou malého miminka budem zas. ♥

Krásne zelené rastlinky, ktoré symbolizujú zdravie. Nielen dobre voňajú a dodávajú chuť našim jedlám, ale  môžu pomáhať aj pri boji s chorobami a zásobovať naše telo vitamínmi a minerálmi. Žiaľ, nie každý má doma záhradku, kde si ich môže vypestovať a v byte majú bylinky značne sťažené podmienky k rastu (alebo sa budem musieť priznať, že nie som úspešný záhraník, keďže doteraz sa mi podarilo vypestovať len žeruchu, trošku bazalky a majoránu 🙂 ostatné buď nevyklíčili alebo vyschli :-/.

Takže pre nás ostáva väčšinou kupovať sušené bylinky, ktoré je potom dôležité vzduchotesne skladovať, aby nevyciveli (myslím, že to každá gazdiná vie, ale predsa som to musela napísať 🙂. Aj tu je dôležité dbať o kvalitu, radšej by sme mali investovať viac do drahších byliniek, než kupovať vlastné značky hypermarketov. Mne osobne sa už stalo, že som si kúpila bazalku nemenovaného reťazca, doma som balenie otvorila, ten obsah však voňal všelijak, ale určite nie ako bazalka. V poslednom čase sa prikláňam ku značke Sonnentor, ale aj slovenskí výrobcovia nám ponúkajú kvalitné sušené bylinky.

Poďme sa teda pozrieť na tie, ktoré najčastejšie používame.

Bazalka  nás láka svojimi sýtymi, zelenými listami, ktoré majú veľmi výraznú chuť. Výborne sa hodí do paradajkových omáčok (polievky), do šalátov, ale môže sa z nej pripraviť aj pesto. Výhodu majú tí, ktorí majú doma veľa tejto bylinky. Málokto vie, že bazalka má aj liečivé účinky, predovšetkým pri uvoľnení kŕčov, udržiavaní rovnováhy črevnej flóry, ale taktiež pomáha pri hnačkách a nadúvaní.

Cestoviny s bazalkovým pestom

Autor: @careamell 

Ťažko vybrať, ktorý zo sedemnástich Týždňov zo života mamičiek je najkrajší, a nie som si istý, či sa to vôbec dá. Tento bol však veľmi prajný na krásne príbehy a preto som sa rozhodol vybrať dlhé krátke správy, ktoré zažili mamičky, detičky aj oteckovia. Páči sa 🙂

• Môj malý prišiel dnes zo školy a hovorí mi: "Mamina, aha, našiel som na ceste pri potoku penaženku." Vravím: "Ukáž, pozrieme sa komu patrí." Kukli sme teda dnu a nedalo sa nevšimnúť, že penaženka obsahuje väčšie množstvo penazí. Bol tam samozrejme aj občiansky a nejaké karty, ktoré boli v obale a v tých obaloch boli ešte aj pinkódy - teda tak sme si pomysleli, keď tam boli 4-miestne čísla. Nemala som ako majiteľa navštíviť do vedlajšej obce, kedže mám druhého syna chorého a dcérku doma, tak nám napadlo nájsť v Zlatých stránkach tel.číslo podľa mena a predstavte si, našli sme, a tak sme zavolali. Zdvihla nám to pani, a tak sa jej pýtam, či tam býva daný pán. Pani odpovedala: "Áno, býva, len nie je doma. Niečo stratil, tak to išiel hľadať." V hlase už bolo poznať, že je aj pani z toho nešťastná, a tak som sa jej zvedavo spýtala, či neprezradí, čo hľadá. Odpovedala, že peňaženku s celou jeho výplatou. Vravím" "Môj syn ju našiel pri potoku u vás v obci," a dala som jej teda adresu a moje číslo, aby sme sa našli. Tá od šťastia ani slovo nepovedala celé, úplne bolo počuť, že sa chveje a povedala, že prídu. Čakali sme ich na moste, keď prišli, to bolo šťastia, pani vraví, že to sú ich peniažky k celému mesiacu, že moc ďakuje synovi aj mne, že si moc cení, čo sme spravili a že čo sú dlžní. Vravím: "To nestojí ani za reč." A keď odchádzali, povedala: "Mám od syna poukážku do Tesca na akýkoľvek tovar a ak dovolíte, podarujem ju vášmu synovi za jeho šľachetnosť, nech si niečo sám za ňu kúpi." Som naozaj veľmi rada, že mám takéto deti. (pokračovanie príbehu z nasledujúcej krátkej správy) Tak si predstavte, že ten môj nálezca včerajšej penaženky prišiel dnes zo školy s 20€ poukážkou a vraví mi: "Mamina, tá teta ma čakala na zástavke, dala mi túto velikú čokoládu a túto kartičku a povedala, že si mám ísť s tebou niečo za to kúpiť a ešte povedala, že aby som ti odkázal, že ťa rada u nich uvidí, vraj máme zobrať aj Adelku a Paľka, že ťa pozýva na kávu a nás na dobrý koláčik." A teraz mi tu skáče od šťastia, hrkoce s pokladničkou a vraví: "Paráda, doložím si našetrené korunky a pôjdem si do Tesca kúpiť konečne tú kolobežku, na ktorú som si tak dlho šetril." Teším sa mooooooc s ním 🙂

• Prišiel mi tu zaplatiť jeden roztrasený otecko epidural manželke, položil si papiere a vraví, že pokým mu to všetko vypíšem, on vezme zatiaľ aj veci manželke. Reku dobre, choďte, tak som papiere vypísala, orazila a čakam. Medzitým mi volali s odd., či to ocko už vyplatil, že čakajú na to. Hovorím, že čakám, že šiel do auta asi ešte po veci. Chlapa vyšše hodiny nikde, keď konečne dorazil, pýtam sa, že a vy kde ste toľko? A on: "No, šiel som žene domov po veci a ja som taký nervózny, že som si musel dať doma kávu a cigu a viete ako to pri takejto kombinácii býva, tak nie a nie opustiť WC. Tak som mu oznámila, že už to platiť nemusí, že už to má jeho žena za sebou. Jeho prvá veta bola: "Môžem ísť k vám na WC?" 😀

• Deti idú v piatok na výlet do hvezdárne, a tak sa pýtam synov, koľko peniažkov si berú so sebou do ruky. Mladší vraví, že 10€, starší vraví, že 5€. A tak sa pýtam: "Paľko a ty si prečo berieš 5€? Čo si aj ty nevezmeš 10€? A on že: "To mi stačí. Nedalo mi to, tak som sa mu kukla do pokladničky a tam len 5€, a tak sa ho pytám: "Paľko a ty máš prečo v pokladničke len 5€? Opdovelal, že minul. Mladší syn ale doňho drgol a vraví mu: "Paľo, šak povedz mame pravdu." A tak mi vraví: "Mamina, nehnevaj sa, ale môj spolužiak chcel tiež ísť hrozne na výlet a mama mu nedala peniažky, lebo že nemajú, a mne ho prišlo ľúto, tak som mu ten výlet zaplatil a povedal som mu: Povedz mame, že ti výlet zaplatil učiteľ a že mu to nemusíš vrátiť, ked nemáte peniažky. A tak ide aj on s nami a vieš aký je šťastný? Mami nehneváš sa?" Odpovedala som: "Jasné, že sa nehnevám, veď sú to tvoje peniažky a urobil si dobrý skutok." 

• Ja sa nechcem nejak chváliť alebo čo, sama som z toho namäkko. Ale tá moja malá, ona je anjel, fakt. Boh mi zoslal tak dobré decko 🙂 Dobre spinká, dobre papá, poslúcha, vypráva tak krásne, vysvetľuje mi všeeetko, čo ona vie najlepšie a stále, ale stále ma stíska a bozkáva. Ja ani chlapa nepotrebujem. Zaspáva tak, že sa ku mne nahrnie ako milenec, šepne mi do uška "Júbim mamu", cmukne mi božtek a stiskáme sa o dušu. Dnes jej strihám nechty a hovorím: "Dobre, hotovo, máš." Silno ma chytí, vystíska a ze "Danke!" 🙂 Poďakuje sama od seba. Ráno, keď vstane, dá mi bocku, že mama spinkaj, idem dole, tam je dedo. Sama ide do kúpeľne, vyciká sa a sama ide dole zobudiť deda. A ja ešte búvam na to, ako mám teraz málo síl a energie. S ňou vôbec nie sú žiadne starosti,  je to anjelik.

• Včera som sprevádzala moju priateľku pri pôrode v Hainburgu. Prývkrát v živote som videla, ako sa správa pôrodná asistentka, ktorá naozaj, NAOZAJ, podporuje ženu. Dopredu sa jej pýtala, ako si pôrod predstavuje, pri pôrodnom procese ženu nerušila, na konci ju povzbudzovala a chválila za všetky polohy, ktoré zaujala, dokonca jej sama jednu navrhla. Jej hlas bol tichý, ani raz nezdvihla hlas, nezakričala, nezahriakavala ju, keď kričala (pri tlačení), neskákala po bruchu, nepichala injekcie, nemala ironické poznámky, nezosmiešňovala, nezastrašovala...bábätku dotepal pupočník, prestrihol ho tatino, keď maličkého nemohla držať mamička (keď sa presúvala z vane na posteľ), držal ho nahé tatinko. Dve hodiny koža na kožu s maminou, samoprisatie. Až potom odvážené a zmerané za prítomnosti tatina. Na všetky úkony s bábätkom sa pýtala dopredu, či ich môže urobiť. Bábätko obliekal otecko. Keď PA vchádzala do pôrodnej izby, klopkala na dvere. Priateľka bola bez poranení a počas pôrodu nedostala ani jednu jedinú injekciu, nepichli jej vodu, nič jej nikto ani neponúkal, dokonca ani žiadny príjem nebol v tom zmysle, ako u nás. Všetko už mali dopredu napísané. Počas celého pôrodu pila, pri tlačení vypila na ex 3 poháre malinovky, ktorú jej priniesla PA. Mamine priniesla PA ukázať placentu, chcela ju vidieť. Vysvetlila jej, kde ležkal maličký, pýtala sa, či ju chcú zobrať domov, zároveň priniesla takú akoby kartu, kde boli údaje o maličkom, jeho fotka, ktorú urobili pri meraní a otlačok jeho nožičky. Jednu fotku venovala PA aj mne. Usmiata mamina po dvoch hodinách po svojich odišla na izbu v sprievode tatina, ktorý niesol synčeka. Absolútny, absolútny, na SK zatiaľ nedosiahnuteľný rešpekt k matke, ktorá chcela rodiť prirodzene, k otcovi aj k rodine. Bol to pôrod, aký som doteraz videla iba vo filmoch, alebo o nich počula. Bol, najvhodnejšie slovo je "divoký", a to šťastie maminy s bábätkom v náruči hneď po pôrode, to ako sa mu prihovárala, ako ho vítala, mi vohnalo slzy do očí. Tak šťastná som bola, a zároveň tak smutná z toho, aké pôrody musia ženy, ktoré chcú porodiť prirodzene tu. Raz aj tu tak ženy budu môcť porodiť. Verím tomu.

Život je krásny, je to skladačka. A hlavne, je otázkou priorít.

Čo je podstatné? Pre teba -  deti, kariéra, úspech? Každý sme iný a čakáme od života niečo iné, no mali by sme vedieť, čo je skutočne to, na čom záleží.

Bola som ešte tínedžerka, keď som čítala jeden krásny príbeh, no myslievam naň dosť často aj teraz keď som dospelá - manželka - matka

Chcem sa s vami oň podeliť 🙂

Profesor filozofie stál pred svojou triedou a na stole mal pred sebou niekoľko predmetov. Keď sa začala hodina, zobral bez slova veľký prázdny pohár a začal ho plniť kameňmi veľkými asi 5 centimetrov. Keď ju naplnil, opýtal sa študentov, či je plný. Študenti súhlasili. Potom zobral profesor škatuľu menších kamienkov a vysypal ich do pohára. Trošku ním zatriasol a kamienky vyplnili medzery medzi väčšími kameňmi. Potom sa opäť opýtal študentov, či je pohár naozaj plný. Študenti opäť so smiechom súhlasili. Teraz zobral profesor škatuľu s pieskom, vysypal ho do pohára a piesok samozrejme vyplnil aj tie najmenšie medzierky. „A teraz si predstavte, „povedal profesor, „ že to je Váš život. Kamene sú tie podstatné veci – vaša rodina, váš partner, vaše zdravie, vaše deti – teda veci, ktoré v prípade, že ostatné stratíte, stále dokáže naplniť Váš život. Kamienky sú ostatné veci , ktoré tiež stoja za povšimnutie – vaša práca, váš dom, vaše auto. Piesok, to sú všetky ostatné maličkosti. Keď naplníte pohár len pieskom, nezostane žiadne miesto pre kamene a menšie kamienky. A rovnako je to aj v živote. Pokiaľ vynaložíte všetku energiu na maličkosti, nebudete mať priestor pre dôležité veci. Venujte pozornosť veciam, ktoré sú dôležité pre vaše šťastie. Hrajte sa so svojimi deťmi, nájdite si čas ísť si s partnerom zatancovať. Vždy vám zostane čas na prácu, upratovanie domácnosti...

Starajte sa hlavne o kamene – o veci, ktoré majú naozaj význam. Stanovte si svoj rebríček hodnôt.  Ostatné je len piesok.

Pri novorodencoch a malých deťoch môže byť babyšatka alebo vhodný nosič  na nezaplatenie. Niektoré deti (a nie je ich málo) vyžadujú časté a dlhotrvajúce nosenie na rukách, prípadne neznášajú kočík,veľa plačú, trápi ich bruško alebo majú ťažkosti s dojčením či zaspávaním... K riešeniu všetkých týchto problémov môžu byť nápomocné vhodné pomôcky na nosenie dieťaťa. Ako si však vybrať to pravé orechové, tak aby ste boli spokojní obaja, matka aj dieťa??

Dieťa sa dá nosiť v rôznych šatkách a nosičoch. Nie všetky sú vhodné na nosenie detí a niektoré môžu byť príčinou rôznych zdravotných komplikácií. Pri výbere nosiacej pomôcky treba brať ohľad najmä na vek dieťaťa, ktoré chceme začať nosiť. Tiež si treba zvážiť či budeme nosiť len doma alebo aj na prechádzkach, či budeme nosič používať aj na uspávanie a spánok, či bude nosiť len matka alebo aj otecko, či chceme nosiť len pár mesiacov alebo plánujeme nosiť aj batoľa...

Vo všeobecnosti môžeme nosiace pomôcy rozdeliť na ergonomické a neergonomické. Tie druhé sa na nosenie detí neodporúčajú.

 Ergonomické pomôcky – vhodné na nosenie

 Babyšatky - Sú to pruhy elastickej alebo neelastickej látky dlhej 2-5 metrov, ktorou sa upevňuje dieťa tesne na telo nosiaceho. Babyšatky umožňujú ergonomické nosenie. V babyšatkách je možné nosiť v polohe kolíska a v zvislých polohách na bruchu, na boku aj na chrbte. Možné sú symetrické aj asymetrické úväzy (cez jedno rameno). Babyšatky bývajú elastické a pevné. Elastické šatky sú NAJLEPŠOU voľbou pre novorodencov a maminky, ktoré nemajú žiadne skúsenosti s viazaním. Pružná látka dokonale obopne telo dieťaťa, viazanie je veľmi jednoduché. Pohodlne sa v nich dajú nosiť deti približne do 8-9kg, závisí od výrobcu šatky. Cena elastických šatiek je približne v rozmedzí 40-80 eur. Pevné šatky sú tiež vhodné od narodenia ale vyžadujú trochu viac zručnosti a trpezlivosti pri viazaní. Najčastejšie sa vyrábajú zo 100% bavlny ale predávajú sa aj modely s prímesami ľanu, hodvábu, bambusu, konope a ďalších prírodných alebo syntetických materiálov. Pevné šatky sú NAJUNIVERZÁLNEJŠÍM nosičom pre dieťa. Dá sa v nich viazať na mnoho spôsobov a unesú dieťa až do 3 rokov. Pevné šatky sa dajú kúpiť od 50 do 150 eur.

 Ergonomické nosiče (ergonosiče) - Nosiče inšpirované tradičnými ázijskými nosičmi. Majú širokú chrbtovú opierku, robustný bedrový pás, polstrované ramenné popruhy a upínanie na pracky. Na rozdiel od klokaniek zabezpečujú zdravú ergonomickú polohu pri nosení. Ergonosiče sú VEĽMI POHODLNÉ pre rodiča, váhu dieťaťa rozkladajú rovnomerne na plecia a bedrá nosiaceho. Nevyžadujú žiadnu viazačskú zručnosť. Dajú sa používať na vertikálne nosenie vpredu a na chrbte ale vždy LEN TVÁROU K nosiacemu. Niektoré druhy umožňujú aj nosenie na boku. Ergonomické nosiče sú vhodné od 3-4 mesiacov, keď si vie dieťa samostatne držať hlavičku. Ergonosiče sa vo všeobecnosti nedajú používať od narodenia, pokiaľ nie sú vybavené špeciálnym zmenšovacím patentom na nosenie novorodencov. Ergonosiče radi nosia aj oteckovia, kvoli ich športovému vzhľadu a jednoduchému spôsobu nasadzovania. Pre dieťa sú pohodlné približne do 2 rokov (alebo do výšky 90cm). Pre väčšie deti sa vyrábajú tzv. batoľacie nosiče, ktoré sú veľkosťou prispôsobené batoľatám a predškolákom. Tieto sú veľmi dobrou alternatívou k turistickým nosičom a krosnám. Cena ergonosičov je približne od 70 do 150 eur.

Chlieb je jedným z našich základných potravín. Niekto si bez neho nevie predstaviť raňajky, iný večeru.

V dávnych časoch to tvorilo aj samostatné jedlo, keď ľudia nemali čo jesť. Dnes je v hypermarketoch obrovský výber chleba, minimálne 20 druhov sa nám núka, aby sme ho zobrali. A to sme ešte nehovorili o pečive, biely rožok, grahamový, viaczrnný, multicereálny, tmavý... kto sa má v tom orientovať? Čo vlastne tieto vedecké názvy v sebe skrývajú? Ja vám to prezradím: v 99,9% prípadoch BIELU múku. Nejdem sa o nej tentokrát rozpisovať, to som už spravila v predchádzajúcich článkoch.

Chcem podotknúť len na to, že je úplne zbytočné platiť 5násobnú cenu za nejaký viaczrnný rožok, keď v podstate má také isté zloženie ako biely za 5 centov. Žiaľ, v tomto prípade neplatí, že za vyššiu cenu získavame aj vyššiu kvalitu. Nechcem robiť reklamu, no myslím si, že kto sa o to trošku zaujíma, nebude preňho prekvapením, keď poviem, že jediný 100%ne celozrnný chlieb na slovenskom trhu je Slatinský. Za celozrnný sa nemôže označiť chlieb, ktorý nemá aspoň 70% celozrnnej múky v sebe. Treba dôsledne čítať aj v tomto prípade etiketu - jasné, v prípade balených chlebov je to jednoduché, no ale čo chlebíky a pečivo, ktoré sú voľne vyložené na regáloch? Keď máme šťastie, nájdeme zoznam pečiva a jeho zloženie zavesené niekde v tom oddelení, v horšom prípade si ho treba vypýtať od personálu. Avšak ochota na ich strane nemusí byť - dajú vám 50stranný dokument a nech sa páči, nájdite si, čo hľadáte.

Výhodou balených chlebov je aj to, že môžeme odsledovať, čo všetko väčšina výrobcov pridáva do cesta na chlieb: väčšinou im nestačí múka, voda, droždie a soľ, pre dobro spotrebiteľa sa tam nájdu aj tzv. múku vylepšujúce látky, napr. benzoylperoxid (používa sa pri výrobe krémov na akné, do farieb na vlasy). V pekárenstve je celkovo povolených 100 aditív. Aby sa napr. cesto nelepilo, pridávajú lecitín a kyselinu askorbovú. Trvanlivé celozrnné chleby obsahujú konzervačné látky, ktoré zabraňujú splesniveniu, napr. kyselinu sorbovú (na potkanoch spôsobila nádory v žalúdku).

Je pravda, že kupovať ražný alebo špaldový chlieb je určite lepšie ako ten konzumný pšeničný, avšak aj v tomto prípade platí, že chleby sú väčšinou pripravované z bielej múky. V obchodoch so zdravou výživou určite nájdete aj ich celozrnných kvalitnejších kolegov, avšak za omnoho vyššiu cenu. Tak prečo neskúsiť upiecť chlieb doma? Je to úplne jednoduché: potrebujete k tomu kvalitnú múku, droždie (v lepšom prípade kvások - ale o tomto neskôr), vodu, soľ, možno nejaké olejnaté semiačka a dve silné ruky. No a rúru som zabudla. Myslím, že väčšina gazdiniek tieto suroviny máva bežne doma.

A teraz sa trošku vrátim ku kvásku, ktorá sa v poslednom období opätovne teší čoraz väčšej sláve. Tento živý „tvor“ je veľmi citlivý a treba sa oňho starať, aby prežil a obohacoval náš každodenný chlieb cennými baktériami. V bežných obchodoch kváskový chlieb sa vôbec nedá kúpiť, jedine v Tescu som objavila taký balený ražný - ale aj ten obsahuje droždie. A prečo? Lebo pripraviť kváskový chlieb trvá aj 2 dni. Nestačí vymiesiť cesto, nechať ho za hodinu vykysnúť a upiecť chlieb. Je to trošku zložitejšie, ale ten výsledný efekt určite stojí za to.

Zázraky sa nedejú? Ale áno dejú a ja vám to môžem dokázať:

Prvý zázrak sa zrodil 16.1. v maličkej skúmavke, kde sa to celé začalo.

Druhý nastal, keď mi ten malý zázrak zo skúmavky vošiel do bruška.

Tretí, keď mi 4.2. oznámili HCG 1813.

Štvrtý prišiel o pár dní keď som videla ♥ svojho ešte vtedy malého červíčka.

Pre mňa je zázrak každý deň, ktorý prežívam počas môjho tehotenstva, pretože sme zdraví, krásne rastieme a napredujeme a ja sa teším z každého pribudnutého tt. Ale ten najväčší zázrak ma ešte len čaká, príde v októbri a ja už teraz viem, že to bude najväčší zázrak môjho života.

alebo Kreatívne tvorenie s deťmi a pre deti tak,ako ho nepoznáte...

Farby,ktoré nás obklopujú,ovplyvňujú našu náladu či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle.Aj preto sú dôležité pre správny vývoj detí.Stačí,keď privriete na chvíľu oči a v duchu si predstavíte vašu obľúbenú farbu.Takáto jednoduchá predstava a následná vnútorná vizualizácia dokáža zapôsobiť na našu nervovú sústavu tak,že si predstavíme farbu bez toho,aby sa nachádzala niekde v našej blízkosti.Takto dokážu farby ovplyvňovať našu náladu,správanie, mimiku a reč.

Ešte citlivejšie vnímajú farby naše deti.Je zaujímavé pozorovať ich aké farby uprednostňujú pri maľovaní a kreslení.Výber farieb býva totiž často aj zrkadlom ich povahy.Napríklad extrovertné dieťa,ktoré je impulzívne a činorodé,  vyhľadáva kontakty a vrelo vyjadruje svoje city,spravidla používa veľa farieb a prevažuje červená, oranžová, žltá a biela.Naopak, introvertné dieťa, ktoré ťažko nadväzuje kontakty, je menej činorodé, sa uspokojí s malým počtom farieb, priemerne jednou až dvomi, najčastejšie sú to modrá, zelená alebo fialová a čierna, prípadne sivá.Je normálne,že v priebehu vývoja sa výber obľúbených či preferovaných farieb mení.

Nech Vám výber z tvorby vašich detí rozjasní farbami všetky dni,priatelia!

Nechajte fantáziu detí pracovať na plné obrátky a budete sa diviť aké kúzla dokážu papierom a vodovými farbami:

autor: @akab