Plánovaný pôrod v domácom prostredí začína byť trendom. V zahraničí takáto vlna pretrváva už niekoľko rokov a otázka "Budeš rodiť doma, alebo v pôrodnici?" nie je taká nezvyčajná. Duly majú svoje stránky a možno si ich k pôrodu privolať. "Haló, už tlačím!"

Legislatíva na Slovensku je v tejto problematike nejednoznačná. Nie je zakázané, aby žena rodila doma. Nie je ani legislatívne ustanovené, aby rodila len v zdravotníckom zariadení. Pri plánovanom pôrode doma preberá zodpovednosť za čokoľvek nastávajúca matka a jej manžel, alebo partner. Lekár môže prísť k pôrodu doma len v akútnej situácii, ak ide o poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Avšak, ak by bol prítomný počas plánovaného pôrodu, hrozí mu trest, takisto ak je prítomná dula, či pôrodná asistentka.

Čo slovenské ženy vedie k pôrodom doma?

“Myslím si, že pôrod je niečo také úžasné, že by som ho chcela prežívať so svojím partnerom v kľude doma a s minimálnym počtom ľudí. Bez cudzieho doktora, ktorý by do mňa pchal necitlivo prsty, stresoval ma a tváril sa, aký ťažký zákrok robí. Veď zdravý pôrod nie je zákrok pre skalpel, chirurgické náčinie, gumené rukavice a rúšky na ústach...,”  domnieva sa Kamila. Je to jej prvé tehotenstvo, zatiaľ bezproblémové a je rozhodnutá rodiť doma.
Sú rodičky, ktoré rodili v nemocnici a povedali si, že nikdy viac: “Prvé dve deti som rodila v pôrodnici, tretie doma, plánovane. Pre mňa osobne bol domáci pôrod najkrajším a najsilnejším zážitkom. Nikoho by som na to nenahovárala, každá žena, ktorá sa tak rozhodne, si sama musí zvážiť zodpovednosť, strach... Proste, s veľkým strachom by sa doma rodiť nedalo.”
Áno, strach hrá kľúčovú úlohu. Ťažko povedať, čoho sa my, ženy, viac bojíme. Sú to bolesti, komplikácie, ktoré by sme radšej nechali na odborníkov? Alebo naopak, tí odborníci, pôrodníci a ich zásahy?  "Ja na svoj prvý pôrod v nemocnici nespomínam rada. Nikto mi nevysvetľoval, čo so mnou práve robia a prečo. Bolo tam veľa zbytočných rutinných úkonov..." spomína Dobromila.

Hlavné dôvody žien pre plánovaný pôrod doma:

• jedine doma sa cítia bezpečne, majú pocit intimity
• predchádzajúca zlá skúsenosť z pôrodnice
• strach z nástrihu, cisárskeho rezu
• odmietanie klystíru
• odmietanie podania oxytocínu
• odmietanie oholenia
• odmietanie medikamentóznych zásahov
• odmietanie monitorovania plodu počas pôrodu
• obmedzenie jedla a pitia v pôrodnici pri pôrode
• bonding dieťaťa hneď po narodení
• prítomnosť manžela pri pôrode

Placenta sa dá zjesť a aj sa konzumuje. V niektorých krajinách je požívanie placenty – placentofágia, bežnou praxou a súčasťou pôrodu. U nás je to kontroverzná téma, lekári sa k nej stavajú po svojom a budúcim mamičkám sa možno núka ďalšie rozhodovanie v rámci pôrodu a aj samotného výberu pôrodnice.

Dočasný orgán

Na začiatok treba povedať, že placenta je orgán. Vzniká dočasne - v maternici počas tehotenstva. Cez pupočnú šnúru je spojená s dieťatkom a tak sa k nemu dostávajú všetky potrebné živiny a aj okysličená krv. Okrem tejto výživovej funkcie má aj funkciu ochrannú - tvorí bariéru, aby sa k dieťaťu nedostávali škodlivé látky - toxíny z vnútorného či vonkajšieho prostredia. Placenta sama o sebe produkuje aj hormóny, takže plní i sekrečnú funkciu. A nakoniec možno najdôležitejšou funkciou placenty je ochrana plodu pred imunitným systémom matky, ktorý by inak považoval plod za cudzie teleso.

Novodobý kanibalizmus?

Preto by sa dalo uvažovať, že placentofágia je istá forma kanibalizmu. Najmä u nás, v západných kultúrach, je takýto názor rozšírený. V tradičnej čínskej medicíne sa placenta konzumuje približne od 16. storočia dodnes. V Šanghai si ju z pôrodnice matky bežne okrem novorodenca, prinesú. Wang Lan tú svoju plánuje zjesť v podobe teplej polievky:

"Placenta je momentálne v chladničke, čakám na mamu, ktorá mi z nej príde uvariť polievku. Po umytí sa podusí a pripraví sa z nej silný vývar, aby sa odstránil charakteristický zápach akoby po rybách. Pomôže mi rýchlo zotaviť sa z pôrodu."

"Prísť s pôrodným plánom do väčšiny slovenských pôrodníc je stále neštandardné. Jediný zoznam, ktorý od vás očakávajú, že si doma v pokoji pripravíte, je koľko dojčiacich košieľ či popôrodných vložiek si vziať. Vaša vôľa začína a končí vybraním či odmietnutím EPI, partnera pri pôrode, či chcete erárnu košeľu či svoju. Pozerajú na vás, akoby kura išlo učiť sliepku. Vaším jediným plánom má byť porodiť a je na nich, ako."

"Do pôrodnice som si priniesla pôrodný plán a podľa reakcii sa s tým stretávajú len zriedkavo. Personál si však pochvaľoval, pretože je pre nich jednoduchšie viesť pôrod, keď vedia, čo si rodička želá, a čo naopak nie. Medzi kontrakciami sme spolu prešli bod po bode a aj vďaka pôrodnému plánu bol môj druhý pôrod krásny, veľmi rada naň spomínam. Netreba sa báť predložiť svoje požiadavky. Personál nemá ako vedieť, čo žena chce a rodička si ušetrí zbytočnú traumu z pôrodu, pretože nebol podľa jej predstáv (ako môj prvý pôrod, žiaľ)."

Takto popisujú skúsenosti so svojim pôrodným plánom mamičky z modrého koníka vo WIKI. Pôrodné prianie je zoznam bodov, ktoré si rodička želá, aby boli pri jej pôrode dodržané. Lekár aj personál nemocnice by mali pôrodný plán rešpektovať. Je vhodné ho prekonzultovať vo vybranej pôrodnici dopredu. Na Slovensku predsa len nie je ešte štandardom.

Ak máte pocit, že patríte k starej škole a takéto "módne výstrelky" nie sú nič pre vás, neunáhlite sa. Pôrodný plán nemusí obsahovať striktné pokyny pre lekárov, ale napríklad aj len požiadavku ohľadom dodržiavania intimity. "Rodila som niekoľko dní (nakoniec to skončilo aj tak akútnou sekciou) a za tú dobu videlo moje prirodzenie viac ľudí, ako keby som sa živila najstarším remeslom. Dala by som krk na to, že sa prišiel pozrieť aj nemocničný záhradník a údržbár. Každý len vošiel, nič mi nepovedal, pošpáral sa mi tam a odišiel. Keď som vyskočila na ženu v roláku a rifliach, ktorá mi zase ťahala nohy od seba, že odkiaľ mám vedieť, že nie je upratovačka a pred dverami nemá vedro s mopom, nemala ani plášť, ani uniformu, ani menovku, tak ešte na mňa nakričali. Pri druhom pôrode si píšem pôrodný plán, a mám jedinú požiadavku - dodržiavanie intimity," popisuje svoj zážitok Eva.

Čo všetko patrí do pôrodného plánu a ako ho formulovať?

Prvé predstavy o pôrodnom pláne by mala žena mať už vo fáze, kedy sa rozhoduje pre konkrétnu pôrodnicu. Darmo budete vyžadovať pôrod do vody, keď sa na celom oddelení nevyskytuje žiadna vaňa. Alebo prítomnosť partnera vo všetkých pôrodných fázach, keď pôrodnica nemá tzv. čakačku alebo ľudovo vzdycháreň. Do finálnej podoby by ste sa mali dopracovať tak v 35. týždni tehotenstva. Na zreteľ berte priebeh celého tehotenstva, komplikácie, ale aj možnosti pôrodnice, pre ktorú ste sa rozhodli.

Pôrod, kedysi čisto ženská záležitosť, sa otvoril svetu mužov. Páni čoraz častejšie doprevádzajú partnerky do pôrodnej sály a prežívajú príchod nového člena rodiny na svet spolu. Nič nedokáže tak partnerov spojiť, no rovnako aj vzdialiť. Ak vás čaká prvý spoločný pôrod, uistite sa, že sa vaše predstavy o úlohe partnera v tomto životnom bode zhodujú. Rozčarovanie na mieste činu by mohlo veci zbytočne komplikovať. A preto dnešný článok neadresujeme len vám, milé mamičky, no predovšetkým vašim partnerom. Pokúsili sme sa dať dokopy to, čo by mali o pôrode vedieť (aspoň minimálne základy) a ako vám pri ňom pomôcť a ušetriť vám trošku času s vysvetľovaním.

Ako zistiť, že sa TO blíži?

Ak je schopná vás zobudiť  o druhej v noci, že je naozaj potrebné dokončiť tú maľovku v detskej izbe. Inštinkt hniezdenia sa dostáva do finále a pravdepodobne aj tehotenstvo.

Bezdôvodné záchvaty plaču vystriedali tie extra nevyspytateľné. Hormóny pracujú na 4 smeny a berú si aj extra nadčasy.

Falošných poslíčkov (Brexton-Hicksove kontrakcie) vystriedali skutočné. Nepomáha masáž ani teplá sprcha. Páni, vezmite stopky a merajte. Ak sú pravidelné a trvajú dlhšie ako 30 sekúnd, je viac ako pravdepodobné, že ide do tuhého.

Alebo jednoducho praskne voda (nie, určite nejde o inkontinenciu). V nemocnici budú chcieť poznať pravdepodobne všetky detaily. Kedy, koľko, pramienok či prúd, farba či prímesy krvi. Tak si pamätajte detaily.

Ospevovaná aj zatracovaná. Opradená bájami o bezbolestnom pôrode, aj znecitlivenom tele, bez schopnosti tlačiť. Aká je v skutočnosti epidurálna analgézia, slangovo nazývaná aj EPI?

Ak čakáte jednoznačnú odpoveď, bohužiaľ, tak ako aj vo všetkých iných článkoch na túto tému, vám ju nie sme schopní poskytnúť. No môžeme vám priblížiť osobné skúsenosti, ako pôrod s EPI vnímali iné mamičky, ktoré sa o ne podelili vo WIKI.

Ako epidurálna analgézia funguje?

Špeciálnou ihlou sa cez kožu do epidurálneho priestoru v chrbticovom kanáli (nie do miechy, ako sa často mamičky mylne domnievajú) zavedie tenká cievka, zvaná katéter. Cez ňu sa v prípade potreby opätovne podáva malá dávka znecitlivejúcej látky a lieku proti bolesti. V tomto priestore sa nachádzajú miešne zakončenia nervov, ktoré obsadia určité receptory bolesti a lokálne anestetikum spôsobí, že rodička menej vníma pôrodnú bolesť.

"Zavedenie je skôr nepríjemné, ako bolestivé. A tá úľava potom... Sadneš si, nohy ti visia dole zo stola, zaguľatíš chrbát a anestéziológ nájde vhodné miesto vpichu. Cítiť pri tom tlak, keď ta dáva ihlu," popisuje zavedenie epidurálnej analgézie mamička vo WIKI.

Kto si musí nechať "zájsť" chuť?

V kalendári svieti dátum 24.10. 2016. Môj termín pôrodu. Slnečný a mrazivý pondelok. Na október dosť chladný deň. Už dva týždne pred ním mi môj lekár sľuboval pôrod. A nič sa nedialo. A ešte dlho sa nič diať ani nebude. To som však v ten deň vôbec netušila. A stále som dúfala,  že to príde. Udalosti však nabrali dramatickejší spád.

Ešte v ten deň, asi o 22:00 mi moja známa s rovnakým termínom pôrodu napísala správu: "Ahoj, som po prijíme, odtiekla mi plodová voda, drž palce!" Vo mne to spustilo vlnu emócií. Prečo ona a nie ja? Nech všetko dobre dopadne. Možno sa stretneme na pôrodnej sále, možno ja tiež zachvíľu začnem rodiť. Moje zlé ja jej prialo, aby sa dlho trápila, moje dobré ja odporovalo, a prialo jej všetko rýchlo a ľahko. Po polnoci porodila zdravého chlapčeka. Môj však ešte stále nebol pripravený...

V stredu som navštíla rizikovú potermínovú poradňu. Všetko bolo v poriadku, malý mal ozvy ukážkové, ja som však nebola vôbec otvorená. Podľa službokonajúcej lekárky to nič neznamelo, nález sa môže meniť z hodiny na hodinu. V čakárni sme sa stretli dobrá partia a keďže sme na lekárku čakali dlho, spríjemňovali sme si čas rozhovorom. O tehotenstve a niektoré aj o deťoch a minulých pôrodoch. Ani jedna z nás netušila, že všetky skončíme v nemocnici...

Piatok. 5 dní po termíne pôrodu. Ja som úplne apatická a vynerovaná zároveň. Neustále si čítam o pôrodoch iných žien, o prenášaní, vyvolávanom pôrode. Okolo 10.00 ležím na gauči a pozerám telku, teda skôr do nej len neprítomne pozerám. Donútim sa ešte cvičiť s Aniballom, predsa len, môžem si vyvolať pôrod. Aj keď týmto babským receptom už neverím. Po prvom vytlačení pohodových 25 cm citím medzi nohami vlhko. Siahnem si tam rukou, ktorá ostane celá od krvi. Vyskočím na rovné nohy. Uterák aj gauč sú celé červené. Bežím do sprchy. Po chvíli krv prestane tiecť. Celá roztrasená volám mužovi, ktorý rýchlo štartuje auto a priletí z práce domov. Trvá na svojom a napriek môjmu iracionálnemu odporu berie moju tašku a ideme do nemocnice. Ešte netuším, že tú tašku  nebudem ešte týždeň potrebovať...

Vyše hodiny čakám pred pôrodnou sálou. Lekári nestíhajú a tak sa riziková poradňa premiestnila tam. Mužovi volajú z práce. Musí sa vrátiť. Necháva ma tam a ja čakám. Nakoniec sa konečne dostanem na rad. Ozvy sú v poriadku. To ma upokojuje a zrazu sa mi náš byt zdá oveľa príjemnejší ako prostredie nemocnice, hoci doteraz na mňa pôsobil ubíjajúco. Lekár je však neoblomný. Hospitalizácia, pozorovanie. Keď to stále beriem ako žart, vytiahne papiere na reverz. To už mi úsmev mizne z tváre a rozplačem sa. Pred cudzím človekom, mužom... Upokojuje ma a sľubuje prepustenie hneď zajtra. Súhlasím. Je to vaše prvé dieťa, musíme byť opatrní. Má pravdu....

Na izbe sú milé žienky, hneď sa skamarátime a porozprávame o svojich osudoch. Na večeri stretávam ženy z rizikovej poradne. Jedna z nás to už má za sebou. Jej malý mal zlé ozvy, ešte v ten deň dostala indukciu a porodila. Povzbudzujeme sa, hoci každá ma slzy na krajíčku. Chýba nám domov, prostredie nemocnice je stresujúce. Jediné, čo mám predpísané sú ozvy dvakrát denne, záznam pustia hneď po večeri. Asi v polovici prichádza lekár a kontroluje ho. Máte kontrakcie, necítite to? Jediné čo cítim je tvrdnutie brucha, na ktoré som zvyknutá od 36 týždňa. Ešte dnes v noci porodíte, nebojte sa. Dnes v noci. Teším sa. Bojím sa. Budem to mať za sebou. Moje spolubývajúce ma povzbudzujú. Zaspávam s pocitom, že pôrod asi nebude taký bolestivý. Zobudia ma zvony, ktoré do vysokej budovy nemocnice doliehajú z veľkej diaľky. Už viem, že je ráno. A ja som stále tehotná...

Dve čiarky...juchú, sú tam. Po troch mesiacov som si našla vytúžené čiarky na teste aj ja. S manželom sme sa spoločne tešili. Radosť bola nekonečná.

Krásnych deväť mesiacov tehotenstva sa blížilo ku koncu a ja som sa už nevedela dočkať svojej dcérky. Už počas školských čias my učarovalo meno Bianka, také výnimočné a jedinečné. Dátum pôrodu bol určený na 1. 4. 2011. Magický a bláznivý deň, no nakoniec nevyšiel. Na vyšetrenie som sa mala dostaviť 5. 4. ak dovtedy neporodím. Cítila som sa zvláštne. Nervozita, strach a obavy boli na mieste...Nevedela som, čo ma čaká. "Každá si tým prejde," utešovala som sa. Keďže som už mierne krvácala, mala som sa poobede do 15tej hlásiť v nemocnici na príjem. "Spravia vám vyšetrenia a budete pod kontrolou, keďže už máte po termíne a krvácate. Ráno porodíte nebojte sa," oznámila mi moja doktorka.

Po príjme som odišla do izby. Super,potešila som sa spolubývajúcej. Najviac som mala obavy, že budem na izbe sama a nebudem mať s kým sa porozprávať. Meno mamičky som si nezapamätala. Ráno odchádzala aj s dcérkou domov, ani sme sa nestihli rozlúčiť. Nemohla som večer spať. Posteľ nepohodlná, pri každom pohybe škrípala, len som podriemkávala.

02:00 

ma začalo pobolievať bruško. Idem za sestričkou so správou: "už sa to začalo..."Sestrička ma medzi dverami rýchlo uzemnila: "Choďte si ešte ľahnúť, príďte, keď budú kontrakcie každých 5minút." Také rýchle vyšetrenie som veru nečakala. Zaspať sa mi už nepodarilo.

04:00 

Čakala som svoje prvé dieťa a tak bolo pre mňa dôležité, aby sa narodilo do príjemného prostredia, aby nám bolo umožnené byť od prvého momentu spolu, aby po celý ten čas manžel s nami. Preto som zvažovala pôrod v Česku.

Samozrejme, ako prvorodička som si od začiatku študovala čo budem potrebovať, na čo to budem potrebovať, ako prebieha tehotenstvo, či samotný pôrod. A vtedy prišlo na otázku výberu pôrodnice. Do úvahy prichádzal Trenčín a Považská Bystrica, do obidvoch to máme cca 30km.

Stále viac som však počúvala o skúsenostiach rodiť v Česku a bola to samá chvála. Povedala som si - prečo nie? Jediné, čoho som sa stále bála bolo, že by sme nestihli na Vsetín včas doraziť. Cesta od nás trvá asi hodinu.

Asi mesiac pred termínom sme si urobili výlet a vybrali sa omrknúť priestory, kde mal prísť na svet náš drobec. Ochotné sestričky nám všetko ukázali, porozprávali, bola som plná dojmov.

Týždeň pred termínom som mala prísť na kontrolu. Vyšetroval má mladý, sympatický, výrečný lekár. Vysvetlil mi všetko, čomu som dovtedy nerozumela, keďže môj lekár až taký zhovorčivý nebol. Rutinná prehliadka prebehla bez problémov a ja som odchádzala úplne rozčarovaná z úžasného prístupu toho mladého fešáka. Bol pondelok a tak som sa mala ukázať aj na ďalší, čo bolo deň PRED. Tentokrát má prijala milá lekárka s lámanou češtinou. Bolo zjavné, že pochádza zo Slovenska. Všetko bolo OK, nič nenasvedčovalo tomu, že o deň by som mala rodiť a tak som sa už videla s vyloženými nohami na dedinskej akcii, ktorá mala byť v nedeľu.

Termín bol však vypočítaný presne

Predčasne narodené deti sú tie, ktoré prídu na svet pred ukončeným 37. týždňom tehotentstva. Ročne sa takto narodí až 15 miliónov maličkých ľudí, na Slovensku je to približne 8 % z celkového počtu novorodencov.

Od prvých sekúnd sa musia popasovať s množstvom problémov. Nedostatočne vyvinuté pľúca majú problém s dýchaním, slabý imunitný systém dostatočne nechráni pred infekciami, s udržiavaním telesnej teploty musí pomáhať inkubátor a výživa im kvapká cez ihlu do žily. 

Nie je to ľahké ani pre bábätko, ani pre jeho rodičov, ani pre lekárov a sestričky. Našťastie dnes už majú veľkú šancu na prežitie aj tí najmenší a najslabší, a to vďaka perinatologickým centrám, kde dostanú adekvátnu starostlivosť od prvého nadýchnutia.

Svetový deň predčasne narodených detí sa každoročne oslavuje 17. novembra. Jeho symbolom je purpurová farba. 

Zo svojich pocitov sa vyznal aj raper ŠILO, ktorému sa v 32. týždni narodil synovec Peťko. Na počesť všetkých predčasniatok zložil skladbu Zázrak.

Prečítajte si skúsenosti mamičiek predčasniatok >>

Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

Bandazovanie, viazanie alebo pouzivanie poporodnych a brušných pasov je celkom bezne. 

Viete pre co sa to robi? 

V skratke a zjednodusene:

Brusne svaly v tehotenstve sa proste vplyvom tlaku a rastucou maternicou od seba oddaluju. 

Je to bezne a odborne sa to nazyva diastasis recti.

Alebo po slovensky, diastáza priamych brušných svalov.

    Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.

    Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.

    Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor. 

Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".

    Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D

    Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...

    Bola nedeľa 10. apríla a my sme sa s manželom rozhodli si spraviť malý výlet do Šenkvíc za priateľmi. Predpokladali sme, že sa s nimi tak skoro nestretneme, lebo sa blížil termín môjho pôrodu, ktorý bol vypočítaný na 18. apríla. Cesta prebiehala v poriadku, predsa len šlo o krátku cestu z Bratislavy. Avšak po príchode k priateľom som začalo pociťovať, že na mňa niečo lezie a je mi stále zima. Keď sme prišli domov, už som cítila, že mám istotne zvýšenú teplotu, čo nám nakoniec aj potvrdil teplomer - 38,5 °C... Tak som vytiahla výhrevnú deku, užila jeden paralen na rady starších a začala sa nalievať čajom. Tá noc bola veľmi krušná, lebo som bola na záchode asi 6 krát, keďže som do seba dostala asi 2-3 litre čaju. No najhoršie bolo to, že od 5. rána ma začalo neskutočne preháňať. Ráno som bola strašne vyčerpaná a hovorím si, že dnes ešte nemôžem rodiť, lebo sa musím ešte poriadne vyspať. Opäť na rady ostatných som zavolala do nemocnice, že mám zvýšenú teplotu a vlastne od večera som aj menej cítila pohyby bábätka. V skratke a slušnej verzii povedané - doktor povedal, aby som prišla do pôrodnice a tam ma vyšetria. Obliekla som sa teda a vyrazila spolu s manželom do pôrodnice v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Manžel ma len vysadil a išiel do práce.

    Po príchode do nemocnice som najprv musela zistiť, kde sa vôbec pôrodnica nachádza, lebo som to stále akosi neriešila, čo mi nakoniec dala pocítiť aj jedna sestrička, lebo som najprv zazvonila na zlom oddelení. "Ako to, že v 39. tt neviem, kde sa rodí..." :D Brala som to s humorom.

    Už na správnom oddelení ma hneď napojili na pásy, kde sledovali srdiečko bábätka, ktoré našťastie pekne pracovalo, tak som si trochu vydýchla, lebo som aj bábätko od večera slabšie cítila. Ďalej nasledoval ultrazvuk a ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že bábätko má menej plodovej vody. Po vzájomnej konzultácii doktorov som dostala odporúčanie vyvolať pôrod, čo ma úplne zamrazilo a vtedy som si uvedomila, že na pôrod nie som vôbec pripravená. Čítala som síce veľa článkov, kníh a radila sa s mamou či kamoškami, ktoré mali pôrod za sebou, ale to vôbec neznamenalo, že som sa vnútorne na pôrod pripravila. Nakoniec som sa pýtala o radu aj ošetrujúcej mladej doktorky, čo by mi poradila ako žena a ona povedala, že by asi ešte počkala na nejaké vyšetrenia... Po porade s manželom, ktorý mi jediný zdvíhal telefón, som sa rozhodla, že s odporúčaním nesúhlasím a tak ma hospitalizovali na oddelení rizikovej gravidity. Tam som si sotva sadla na posteľ a hneď za mnou prišla ďalšia mladá doktorka, že ako to, že nesúhlasím s pôrodom, keď je tam toľko rizikových faktorov od zvýšenej teploty, nižšieho množstva plodovej vody, slabých pohybov bábätka a navyše som mala aj prítomného streptokoka v pôrodných cestách... Poradila mi, aby som sa dobre rozmyslela a že sa príde opýtať čo a ako, keď mi dojde infúzia na zníženie teploty. Medzitým som opäť volala s manželom, ktorý volal s kolegovou manželkou - doktorkou a tá nám radila, aby sme vyvolali pôrod. Predsa len bábätko už bolo vyvinuté a pobyt v brušku by mu koniec koncov mohol len ublížiť ako prospieť, tak sme nakoniec na indukovaný pôrod privolili. Zatiaľ som vyslala manžela pre moje veci, čo som mala do pôrodnice nachystané. Kým mi ich priniesol, mala som v sebe ďalšie asi dve - tri infúzie na zníženie teploty a pichnutý čípok na vyvolanie pôrodu. Ten sa zavádzal do krčka maternice, takže to nebolo nič príjemné. Od tohto momentu keď sa ma niekto chytil v ten deň, vždy som cítila len bolesť.

    Po približne 1,5 hodine prišiel manžel aj s mojimi vecami, ktorých som sa už nevedela dočkať, keďže som ležala v posteli len v tričku a nohavičkách. Bohužiaľ, kufor som balila s tým, že však mi hádam bude teplo, resp. som istotne nepočítala s tým, že ma bude klepať od zimy, takže som mala zbalené len nočné košele s krátkym rukávom a dĺžkou nad kolená a župan, ktorý vyzeral ako dlhší kardigán a rukávy mal tiež sotva po lakeť (bolo to požičané od kamošky, ktorá rodila v 40°C horúčavách)... Preto som povedala manželovi, aby mi večer priniesol môj hrubý župan a nohavice od hrubého pyžama.

    V tej dobe som už začínala mať bolesti, ktoré pripomínali silnejšie menštruačné bolesti a zároveň ma dosť boleli kĺby. Spýtala som sa sestričiek, že kedy ma vyšetrí doktorka, ale ževraj tá povedala, že pokiaľ nemám kontrakcie, tak to netreba a že teda sa vyskúša vyvolať pôrod zajtra, tak to ma trošku nahnevalo, ale čo už. Bolesti by mali prejsť, tak to bolo hlavné. Našťastie asi po 2 hodinách a slabšom spánku, ktorý som si mohla za daných bolestí dopriať, prišla za mnou sestrička, že by ma chcela vyšetriť doktorka, čo práve nastúpila. Tá našťastie prišla na to, že som z 1 cm otvorená na 4cm a že sa môže ísť do pôrodnice. Tam ma uvítal mladý neskutočné milý doktor s tým, že sa mi za naše rozhodnutie vyvolať pôrod poďakoval - bolo to veľmi milé 🙂. Ten mi podal ďalší čípok s tým, že dnes sa istotne rodí.... (pokračovanie v 2. časti 🙂 ) 

Rozhodla som sa napísať tento článok, pretože mi písalo veľa mamičiek ohľadom môjho pôrodu a tak ma napadlo, že dám všetky svoje poznatky a skúsenosti spolu s pôrodným príbehom do jedného celku.

Na začiatok by som chcela napísať ako som sa vlastne dostala k myšlienke rodiť doma, aká bola moja cesta tehotenstvom a môj osobný názor.

SOM TEHOTNÁ

Prvý tehotenský test som si robila v strede januára. Vyšiel negatívny, čo ma trochu sklamalo ale hovorila som si "nechali sme to na vyššie sily, tak náš anjelik príde keď bude ten správny čas". Nechala som test ležať na umývadle, vlastne som ho tam zabudla. Večer, keď som si umývala zuby zablúdila som naň pohľadom a skoro mi zabehlo. Vedľa prvej sýto červenej čiarky sa objavila ešte jedna slabšia. Rýchlo som utekala po ďalší test a po niekolkých desiatkach sekúnd sa na ňom objavili jasné DVE čiarky. Myslela som, že od šťastia vyletím na mesiac. Nevedela som sa dočkať kedy to oznámim manželovi.

Presne o mesiac mal narodeniny, tak som obidva testy nalepila na výkres, dokreslila obrázky, napísala veľký nápis "Szia apa" (Ahoj ocko) a vložila do obálky, ktorú som mu akože len tak podstrčila na druhý deň po večeri. "To je tvoj predčasný narodeninový darček," prehodila som do vetra. Najprv nechápal, no za pár sekúnd mu všetko docvaklo a od radosti ma silno objal. Obaja sme boli neskutočne šťastní.

RODIŤ V NEMOCNICI? A TO MUSÍM?

Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo...

V tú sobotu, 19.9.2015, bolo presne také počasie, sychravé. Ráno sme vstali ako bežne, podľa pokynov našej malej herečky 🙂 naraňajkovali sa, pohrali a uvarili obed, slečna šla spať a manžel išiel dokončiť zatepľovačku, že to má na hoďku-dve robotu. Súhlasila som a dohodli sme sa, že keď skončí, dáme si kávu s laskonkami, na ktoré som sa veľmi tešila. Ja som upratala po obede a ľahla si trochu k notebooku, ešte som rozmýšľala:  "dokelu, už je sobota a ja stále 2in1." A vôbec som teda nemala chuť na pondelkovú poradňu a pravdepodobne vyvolávaný pôrod. Slečna sa zobudila, nabehla mi k notebooku a mne sa s ňou vôbec nechcelo bojovať, tak som jej doniesla obed do obývačky a kŕmila ju tam.

Ona sedela na gauči a ja na zemi, po pár lyžičkách som pocítila známe puknutie a zaliala ma voda. Bolo 15:10. Hneď som brala telefón a volala manželovi. Povedal, že akurát dokončil a uteká hore. Ja som obvolávala malej krstnú, jej sestru, aby som vedela, kto ostane s malou. Ani jedna z nich nemohla hneď, naši neboli doma. Slečna povedala, že ostane s mojim bráškom, ale nakoniec plakala, a tak išla k rodičom tých dvoch kamošiek (krstnej a sestry). Takže fofry, manžel do sprchy, ja na wecko, potom do sprchy, pomedzi to som balila veci malej, obliekala sa, plakala, stískala ju a manžel volal doktorovi a išli sme. Odovzdali sme Paulínku a 15:55 sme vyrazili a ja som práve vtedy pocítila prvú kontrakciu, dosť silnú. A keďže tie moje kontrakcie boli rovno každých 5 minút, ešte sa ma Lukáš pýtal, či stihneme ten Bardejov, či ma nemá odviezť len do Starej Ľubovne, ja som mu s istotou povedala, že stihneme, ale nebolo mi všetko jedno.

Takú jazdu som ešte nezažila, v niektorých úsekoch sme mali na tachometri aj 160km/h a niekde v polovici cesty sa intervaly kontrakcií skrátili na 2-3 minúty. Lukáš-manžel volal Jarovi-doktorovi (volám ho tak familiárne), že nech príde (predtým totiž povedal, že doktor, čo má službu ma vyšetrí a zavolá, čo a ako), ešte nás ubezpečil, že to stihneme. Dorazili sme v zdraví a vcelku, ledva som vyšla z auta do nemocky a tam sa ešte sbs-kár pýtal, načo nám má odomkúť výťah, pako jeden.

Na príjem som prišla o 16:55, Jaro do 5 minút po mne. Pozrel ma a zahlásil: "na 5 otvorená, ešte to trochu potrvá." Napojili ma na monitor a vypísali sme papiere. Jaro odišiel a mňa sestrička vyšikovala na wecko, klystír a potom sprcha. No na tom wecku som už skoro umierala od kontrakcií, lebo mne veľmi pomáhalo chodiť a tam som nemohla. Na sálu som došla o pol šiestej a vtedy za mnou pustili aj manžela. Vypýtala som si loptu a o pár minút som už mala tlaky, sestrička kukla a povedala, že už je to tak na 7-8 a ešte chvíľu mám pohopsať a bude to. A veru bolo, kontrakcie boli brutálne silné (oveľa silnejšie ako pri Pauli). Pamätám si, že som trochu aj "kričala", manžel ma upokojoval, držala som sa ho ako kliešť. Zavolali mi Jara, napolohovali posteľ a šli sme na to. Tlačiť som tentokrát vládala a nepočítala som tlačenia, ale nebolo ich veľa, asi tak 5 odhadujem a malý zaplakal. Mne sa uľavilo, že je to za mnou a znovu som zažila ten neopísateľný pocit, keď som sa Lukáša spýtala, či je to chlapec a Jaro mi ho vysmiaty hneď položil na brucho a mohla som si ho chytiť. Maxim v tom momente stíchol, Lukáš mal slzy v očiach, bolo presne 18:00. Ešte som prosila nech mu nechajú dotepať pupočník a Jaro mi povedal, že to už robia štandardne, tak som sa potešila a tepal mu ešte dosť dlho. Sestrička malého na mne trochu poutierala, zakryla ho dekou a takto sme si hoveli, kým Jaro šil a kecali 🙂 Lukášovi som nakázala fotiť a Jaro len konštatoval, že si ho nemám všímať a mám sa sústrediť na malého. A veru, šitie som takmer vôbec necítila. Keď som porodila aj placentu, tak sa ešte smial, že pri treťom už Lukáša poučí a rodíme doma 🙂 Nakázal sestričke, že chce malého miery, tak ho vzali, odvážili, odmerali a doniesli nazad. Trvalo to asi 3 minúty. Zatiaľ Lukáš volal jeho rodičom a ja mojim. Maximka mi doniesli nazad, stále holučkého, len pod dečkou a položili už vyššie, aby si dočiahol na prsník a nechali nás samých troch. Veľmi sme si to užívali a malý sa do pol hodiny ukážkovo sám prisal.

Proste nádherný, neopísateľne krásny pôrod, popôrodný priebeh a bardejovská nemocnica je proste top. (len tak pre zaujímavosť, obvod hlavičky Maxima pri prepustení 35cm, Pauli mala 28cm)

Ešte dvanásť dní po termíne som bola v pohode. Ale ďalšia návšteva doktorov ma veľmi zneistila. Vedela som, že synček je ok, no tie upozornenia na riziká, mortalitu novorodencov, a pod., mi vôbec nepadli dobre. Začala som byť v strese. Manžel si vytrpel, česť mu za to.

Deň pred očakávaným vyvolávaním si ale dal záležať, pustil nám film, a hoci to pre mňa vôbec nebolo pohodlné, videla som z neho iba prvých desať minút. Navyše mi neskôr urobil "pôrodný koktejl", (tajomstvo šéfkuchára), ktorý bol kupodivu celkom dobrý, tak som si teda dala.

Bola polnoc. Dcérke som dala vodu do postieľky, manžel tiež spal. Ako závislák som ešte pozrela MK, a pobrala sa spať aj ja. Budila som sa asi každú pol hodinu. Medzi treťou a štvrtou ráno som si odišla sadnúť na záchod, a celá spotená som cítila, ako mi koktejl prečisťuje črevá. Nastúpili aj kontrakcie. Najprv si hovorím: "jaka paradzina", ale za ďalších pár minút, chvalabohu po sprche, som sa ledva doplazila do spálne. Bez slova som strhla z manžela plachtu. Vyliezlo zo mňa potichúčky: "Je čas odniesť Božku k našim." Bola hrozne zlatá, akokeby mi dohovárala, aj ma pohladkala (to mala pätnásť mesiacov). Kadečo už zo mňa vytekalo, a triasli sa mi nohy aj v kľaku pred posteľou. Naši, napriek tomu že flámovali, boli zmobilozovaní do desiatich minút, veľká chvála im za to.

O piatej sme boli na ceste do pôrodnice vzdialenej dvadsaťpäť minút autom. Išli sme samozrejme päťnásť, a ešte sme aj dakoho brzdili. Vypudzovacie kontrakcie v aute nie sú nič-moc, veru. Človek nevie ako to ustáť, čoho sa chytiť. Kázala som mu kryť ručnú brzdu. Pre istotu.

V pôrodnici ma chceli odviezť na vozíku. Ale pri každej kontrakcii som im z neho vyskočila a odžila si kontrakciu opierajúc sa o ten vozík postojačky. Ďalšia vo výťahu.. Sanitár sa zľakol, že nech preboha nevytekám tam, nech si radšej sadnem. Čo samozrejme nešlo. Snažil sa aj konverzovať: "To je druhý pôrod?.. Aj moja žena nedávno porodila..", taký nadšený bol, a ja som sa zmohla iba na pusté: "Really? Super..". 

Z výťahu som urobila horko ťažko pár krokov, a už som cítila ďalšiu kontrakciu. Stihla som vojsť do známej chodby s CTG nápisom, a trielila som si to ku stoličke v čakárni, odžiť si ďalšiu. Pomaly sa pri mne začínal množiť nejaký personál - zatiaľ 1ks PA. Poznamela: "aah, contraction..", a chcela citlivo počkať. Manžel bol na ceste, musel bohužiaľ preparkovať z emergency garáže na parkovisko. Iba dve minúty bol preč, ale už z výťahu počul môj prvý krik (rev). Keď vošiel do tej chodby, práve som si sama postojačky držala synčekovu hlavičku, a čakala na ďalšiu kontrakciu-dve, tri, na ktoré celý vyšiel. A už aj som si ho dala na seba. Asistentky si ani nestihli rukavice zašpiniť, a aj tie si obliekli len tak ledabolo. Stihli ho len akože pridržiavať, keď už bol na mne. Jedna dokonca zakričala: "Oh mein got!", čo ma v tej chvíli pobavilo. Manžela som vôbec neregistrovala, len som si voňala dieťa, a opakovala: "moje bábo, moje bábo..". Až neskôr mi povedal, že hoc je to náš druhý pôrod, oprelo ho o stenu. Ja som ho vraj prebrala, keď som s krvavým synom v ruke a mláčkou pod sebou, na neho zvolala: "Foť, foť, na mobil, nech je to autentické!". Na posteľ som si ľahala so smiechom, synom v ruke, šnúrou medzi nohami, a tak sme odišli všetci na pôrodnú sálu. Trebalo ma trošku poupratovať aj napriek nacvičeným 30,5cm s epi-no-m. Asi kvôli tej raketovej rýchlosti môjho syna.

Celý pôrod bolí akosi menej, keď sa bojíte o zdravie svojho bábätka.

Aj problémy posledných týždňov tehotenstva sa dajú druhým závidieť. A bojovať o mliečko je síce ťažké, no bez bábätka ešte ťažšie.

Prvé dni

Prvé dni vám doktori povedia málo, pretože všetko sa môže razom zvrtnúť.

Puká vám srdce, keď čakáte pred dverami s nápisom JIS a oproti vidíte, ako maminky s bábätkami na 600-nedelí šťastne mávajú cez sklo ocinkom.

Z prvých úspechov svojho bábätka sa tešíte hneď od narodenia - pretože ak vie samé dýchať alebo sať, alebo ak mu už len laicky povedané "funguje" tráviaca sústava, už to je dôvod na radosť.

"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.

Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.

Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.

Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.

To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.

Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?

Niekto mi raz povedal, že pôrod je jediné rande naslepo, na ktorom sa určite zamilujem a hoci už neviem, kto to bol, musím uznať, že mal naozaj pravdu.

Môj veľký deň nastal 7.7.2014 a hoci som prakticky počas celého tehotenstva vedela, že budem musieť rodiť cisárskym rezom, bola som zrejme v rovnakom strese ako ženy, ktoré rodia prirodzene. Keď totiž nastal deň plánovanej sekcie, zrazu ma pochytila nepochopiteľná panika a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem, ako to celé bude prebiehať, no najmä som mala neopísateľný strach z toho, aby sme obe boli v poriadku. Keď sme odchádzali do pôrodnice, narýchlo sme urobili poslednú fotku s bruškom a vtedy som si uvedomila, že tých dlhých deväť mesiacov je zrazu za mnou a ani poriadne neviem, ako ubehli. Pred odchodom som sa poslednýkrát pozrela do zrkadla a zrazu som zatúžila byť tehotná ešte veľmi dlho. Nevedela som si predstaviť, že už nebudem cítiť pohyby bábätka a rozdýchavať každý kopanec akoby mi niekto chcel zlomiť rebrá, no zároveň som sa nevedela dočkať momentu, kedy svoju malú - veľkú lásku konečne uvidím naživo a budem sa jej môcť dotknúť...

Keď sme dorazili do pôrodnice mala som zmiešané pocity. Podstúpila som všetky nutné vyšetrenia a keďže som šla na rad ako prvá, nestihla som sa poriadne ani spamätať. Pamätám si, ako som s obviazanými nohami a infúziou v ruke prosila lekára, aby ma pustil domov, že ja si počkám do 15.7., kedy som mala termín spontánneho pôrodu. Lekár sa iba zasmial a povedal mi: "Dobre, veď ja Ťa tu nedržím, som iba zvedavý ako ďaleko sa s tou infúziou a zaviazanými nohami dostaneš."

Potom ku mne prišla jedna veľmi milá sestrička, ktorá ma poznala už predtým, keďže som sa v 35. týždni tehotenstva začala otvárať a takmer som porodila. Práve táto sestrička mi bola aj vtedy aj teraz veľkou oporou a vravela mi, že sa mám tešiť z toho, že som sa dostala až sem a navyše bez komplikácii a mala pravdu. Bola som neskutočne rada a hrdá jednak na seba, ale hlavne na dcérku, že to vydržala až do konca a tak sme sa vyhli predčasnému pôrodu. 

Zrazu tej sestričke začali všetci blahoželať k 25-tim narodeninám a vtedy mi došlo, prečo ma pred pár týždňami prosila, nech ešte nerodím, že ma chce vidieť siedmeho. Ako som tam tak ležala a usmievala sa nad vzniknutou situáciou, zrazu prišla anesteziologička a začala mi vysvetľovať, aké mám možnosti. Pôvodne som chcela spinálnu anestézu, pretože som veľmi túžila vidieť svoju dcérku ešte mokrú, špinavú, počuť jej prvý plač a ešte na sále si ju vziať do náručia a vybozkávať, no keď mi anesteziologička povedala, že budem vnímať absolútne všetko okrem bolesti, zrazu som dostala strach. Spomenula som si na predošlých trinásť operácii a rozhodla som sa pre celkovú anestézu, čo dodnes veľmi ľutujem, ale čas už nevrátim a tak som sa musela vyrovnať s tým, že ma opäť premohol vlastný strach.

Spolu s anesteziologičkou a sestričkou som pomaly kráčala k pôrodnej sále a bola som neskutočne rada, že som už tak blízko momentu, kedy uvidím svoju milovanú princezničku. Po príchode na sálu som sa s trasúcim telom obliekala do zeleného habitu a sestrička mi nasadila sterilnú čiapku. Musela som vyzerať ako E.T mimozemšťan... Nebolo to prvýkrát, čo som takto oblečená stála pred operačnou sálou, no na túto operáciu som sa na rozdiel od predošlých operácii, ktoré som absolvovala, naozaj tešila. 

            Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.

            Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.

            Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.

            V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.

            Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.

Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.