Zháňam❗️❗️❗️❗️❗️
Cudle me friends zajačik z Tesco . My sme kupovali pred dvomi rokmi . Maly ho má za naj a iného nechce . Keďže náš už po 2,5 roka vyzerá ako vyzerá a pracka mu už nepomôže . Súrne zháňam kto predáva tohto istého alebo nevidel niekde v Tesco . Ďakujem

Nastal Sarin deň. Nevedela som sa dočkať, kedy ju uvidím v bielych šatách. Ako hlavná svedkyňa som jej sľúbila, že prídem hneď ako sa pripravím. S Joelom sme sa dohodli, že sa stretneme na mieste, keďže Janko chcel, aby bol s ním. Rozopla som obal na svojich šatách. Boli sýto červenej farby, posiate drobnými trblietkami. Ihneď ako som ich v salóne uvidela sa mi zapáčili. Vlasy som si natočila a sponou prichytila na jednu stranu. Tvár som skrášlila jemným make-upom. Lodičky som si vzala do prstov a obula si pohodlné topánky bez opätku. Ocko sa ponúkol, že ma k Sare odvezie. Ich svadba sa odohrávala v Sarinom rodisku, necelé dve hodiny cesty od nás. Rodičovský dom bol obrovský a pobehovalo v ňom množstvo detí. Na dvore sa zase tvorili skupinky ľudí. Chvíľu som sa cítila stratená, ale ihneď ako ma Sara uvidela, chytila ma za ruku a vtiahla do svojej izby. Bola útulná, naplnená príjemnou melódiou a vôňou. Na skrinke viseli jej svadobné šaty a na stoličke sedel fotograf. Sústredil sa na foťák. 

"Za chvíľu to všetko začne, prosím, buď stále pri mne." povedala jemne nervózne. Usmiala som sa na ňu a pohladil ju po chrbte. 

"Všetko bude úžasné, neboj sa. Najdôležitejší ste ty a Janko. Ostatné sú nepodstatné veci." povedala som pokojne a započula som ako mi v kabelke zapípala sms-ka. 

"Áno, máš pravdu, ale keď moja mamka je tak nervózna a trošku sa to lepí aj na mňa." uškrnula sa, ale okamžite sa jej výraz zmenil, keď dnu vošla žena s kozmetickým kufríkom. 

"A teraz si to užívaj, bude z teba princezná." stihla som jej pošepnúť, aby sa uvoľnila. Sadla si do kresla a veselo sa na mňa usmiala. Potom to už všetko išlo rýchlo. Fotograf behal kade-tade a fotil ju z každej strany, vizážistka ju upravila tak, aby sa cítila sama sebou a zároveň zvýraznila jej prednosti. A nakoniec som jej pomohla obliecť si svadobné šaty. Vyzerala naozaj ako princezná. Fotograf nám na záver spravil jednu spoločnú fotku. Keď bola Sara so sebou spokojná, zišla dole, aby postupne privítala všetkých hostí. Obdivovala som jej uvoľnenosť a bezprostrednosť ako ku každému pristupovala. Začínala som sa v takom hluku cítiť trochu stratená. Tak som sa rozhodla vojsť na toaletu, aby som mohla byť na okamih sama. Spomenula som si na svoj mobil. Na displeji svietila smska od Joela. 

Som uväznený v tvojej sladkosti. Aká si krásna, aká ľúbezná, láska moja.

Je zima. Sme doma. Máme tvrdý lockdown a ja som sa mala možnosť rozprávať s Luciou Gomez, ktorá už roky cestuje s celou rodinou po svete a vycestovala aj teraz... Počas LockDownu.

 Aktuálne je v krajine, kde vraj korona nie je, prežijete za pár sto EUR a vycestovať sa dá prakticky ihneď. S Luciou Gomez som sa rozprávala aj o charite, domácom vyučovaní jej detí a celkovo o živote v Tanzánii, ale aj o tom, ako udržať podnikanie na diaľku tak, aby prosperovalo, že v Tanzánii poznajú montessori prístup a aj o tom, ako vycestovať, čo k tomu potrebujete a koľko vás to bude stáť.. 

Prijmite pozvanie do podcastu, ktorý sme robili online a v pozadí budete počuť aj cvrčky, pretože Lucia s rodinou býva priamo na pláži... 

https://open.spotify.com/episode/4zDOZrNJK2Mc9cm4XYeVaz?si=McFJwLbDT2yPWFGVwNe1jg

Martina Valachová

Premenlivé jarné počasie pomaly nahrádzali letné teplé dni. Boli dva týždne do Sarinej a Jankovej svadby, tak sme sa dohodli, že si spolu posedíme na terase. Objednali sme si letný ovocný drink a veselo si rozprávali očakávania zo svadby. Najmä my ženy, muži sa skôr rozprávali o práci. Až teraz som zistila, že Janko bol stážistom v Joelovej firme. Ešte stále som sa dozvedala nové veci o svojom budúcom manželovi. A každá nová informácia bola pre mňa buď prekvapujúca alebo ohromujúca. Najviac som však na ňom milovala to, ako hlboko zakorenený bol v Bohu. To ako ma naučil vnímať ticho. Pri ňom nikdy nebolo nepríjemné, skôr ma učilo trpezlivosti. Sara mi rozprávala nejakú príhodu zo svadobných príprav a ja som si uvedomila, že nepočúvam. Vychutnávala som si ten pocit ako sedí vedľa mňa, hladí ma prstami po mojich prstoch a zaujato počúva Janka. Musela som sa prinútiť sústrediť opäť na Saru. Mlčky sa na mňa usmievala a prikývla. Týmto gestom chápala, čo sa mi premieta hlavou. Opätovala som jej úsmev. Po pol hodine Sare zazvonil telefón. Volala jej mamka, že nevie, čo má robiť. Nejaká teta sa rozhodla, že nepríde na svadbu, lebo nevie aký svadobný dar má priniesť. To by však nebolo až také hrozné, keby k nej nepatrili ďalší desiati členovia rodiny. Pobavene sme sa na ňu usmievali. A ona sa uškrnula a veselo pokrútila hlavou. Pozrela na Janka a pokrčila plecami. Ten sa ospravedlnil, vzal Saru za ruku a spoločne odišli riešiť "závažný" problém. Joel im hravo zakýval a poprial im veľa pokoja. Potom sa otočil ku mne a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Aj my budeme také riešiť dva týždne pred svadbou?" spýtal sa pobaveným výrazom. 

"Nestraš," zasmiala som sa, "máme tú výhodu, že sme sa rozhodli pre malú svadbu. Som za to rada a teším sa na ňu." povedala som zasnene. Priblížil ku mne svoju tvár a jeho oči sa zaleskli. 

"Ja sa neviem dočkať toho, kedy svadba skončí." jeho hlas znel hlboko, až mi do vnútra prileteli moje známe motýle. Nežne ma pobozkal na líce. Placho som sklopila zrak. 

"Joel." zaznel ženský hlas, ktorý ma prinútil pozrieť sa hore. Nad nami sa vypínala krásna žena. Mala nádherné čipkované biele letné šaty. Čierne vlasy jej jemne viali od teplého vánku. Prekvapene som na ňu zažmurkala. Priblížila sa k Joelovi a pobozkala ho na líce. Letmo sa otočila ku mne a prezrela si ma od hlavy až po päty. Priateľsky som sa na ňu usmiala, ona však nereagovala a ihneď sa otočila naspäť k Joelovi. 

"Miriam." povedal Joel so zaťatou sánkou. Strhla som sa pri tom mene. Naplnil ma zvláštny pocit. 

Po troch hodinách strávených v oblasti penzióna, nás Joel odviezol na miesto, kde som sa celý deň tešila. Do nášho domu. Za slnečného svetla bol ešte krajší ako keď som ho videla naposledy. Ihneď ako som vystúpila, som si všimla záhradu posiatu množstvom drobných, farebných kvetov. Keď som podišla trochu nabok, za domom zacínal malý lesík. Okolie zdobil krásne udržiavaný trávnik. Navodzoval dojem zeleného koberca a nútil ma k tomu, aby som sa po ňom prešla bosá. Pomalými krokmi som sa prechádzala okolo. Dom bol takmer celý presklený. V tejto chvíli zahalený drevenými roletami. Joel sa ku mne priblížil a malý ovládač nasmeroval k oknám. Rolety sa okamžite začali odostierať. S pootvorenými ústami som sledovala ako sa celý dom otvára. Nadšene som sa usmiala. 

"Keď si budeš chcieť pustiť kúsok prírody do domu, stačí stlačiť zelený gombík." hravo podotkol Joel. Rukou mi ukázal, aby som podišla k dverám. Ešte stále som nemohla uveriť vlastným očiam. 

"Kto sa tu o to stará?" spýtala som sa na záhradu. 

"Máme záhradníka, ktorý sem chodieva trikrát do týždňa. Neboj sa, je taký diskrétny, že si ho ani nevšimneš." povedal pobavene. Celé vnútro mi naplnilo vzrušenie. Joel otvoril dvere a spoločne sme vošli dnu. 

"Všetko je to tu dychberúce." povedala som nadšene a pomalými krokmi sa prechadzala. Joel ma nadšene chytil za ruku a viedol ma ešte bližšie k zadnej stene. Do rúk mi vložil malý ovládač a ukázal mi, aby som stlačila žltý gombík. Poslúchla som. Stena sa pomaly odsúvala a my sme sa ocitli v zadnej časti domu, kde bola nádherná terasa. Uvidela som krásnu drevenú lavičku a obrovské hojdacie vajíčko. Iba pár krokov ďalej som zazrela lesnú cestičku, ktorá sa strácala medzi stromami. Vydýchla som úžasom.

"Takto nejako vyzerá raj?" spýtala som sa nahlas. Joel sa zasmial a usadil sa na lavičke. Ja som ešte stále nemohla uveriť vlastným očiam a zvedavo si obzerala okolie nášho domu. Joelova tvár hrala veselým úsmevom. "A čo je tu?" spýtala som sa, keď som pristúpila na kraj terasy. 

"Nemám pred tebou tajomstvá." povedala som rázne a posunula papierik smerom k nemu. Zaťal zuby a prehrabol si vlasy. Letmo sa naň pozrel. 

"Lívia? Chcem, aby si vedela, že keď som sa rozhodol pre teba, tak do nášho vzťahu som vložil celé svoje srdce. S najväčšou dôverou a láskou, akej som schopný." odmlčal sa a jeho pohľad zjemnel. Dojalo ma jeho vyznanie. Postavila som sa zo stoličky a naklonila sa k nemu. Prekvapene zdvihol obočie. 

"Milujem ťa, si zhmotnený zázrak v mojom živote." pošepla som. Hravo sa na mňa usmial a do očí mu vošli iskričky. Pohladila som ho jemne po tvári. Privrel oči. Keď ich otvoril, stiahol ma k sebe a ja som spadla na jeho kolená. Pobavene sa zasmial a na lícach sa mu zjavili jamky. Vážne som sa na neho pozrela. Tiež zvážnel a pohľad mu potemnel. Pomaly sa ku mne priblížil a pobozkal ma. Jemne a nežne. Zachvela som sa od túžby a rukami mu vošla do vlasov. Zrazu zazvonil jeho telefón. Zamračil sa a neochotne sa odtiahol. Postavila som sa a vrátila sa naspäť na svoje miesto. Volal mu Peter a súril ho k tomu, aby tie dokumenty priviezol k súdu, lebo ich tam potrebuje okamžite odovzdať sudcovi, ktorý tam pricestuje na jeho žiadosť. Malo to byť promptne a potichu. Nešlo tu už totiž iba o môj prípad s Vilom, ale hlavne o skorumpovaného sudcu a ďalšie závažné zločiny. Joel vzal zložku, pobozkal ma na líce a okamžite odišiel. Dúfala som, že už bude všetko také, ako predtým. Pohľad mi opäť padol na papierik od Lukáša. Do srdca mi vošla zvláštna ťažoba. Dúfala som, že Lukáš bude v poriadku. Hlboko som sa nadýchla a usmiala sa. Teraz môžem v plnosti prežívať radosť z našej svadby. Ďakujem, Bože. 

Práve som zamykala dvere knižnice, keď ku mne pristúpil Joel. Podišiel ku mne a tvár mi pohladil ružou. Nežne som sa usmiala a chytila sa jeho ruky. Priblížil sa ešte bližšie a privretým pohľadom ma skúmal. Do vnútra mi vbehli motýle. 

"To je pre teba." červenú ružu mi podal do ruky. Privoňala som si k nej.

"Ďakujem." usmiala som sa placho. 

Nežne sa na mňa usmial. Zdvihol sa a spoločne sme zaplatili pri pulte. Nasadli sme do auta a šli naspäť k Noemi a Davidovi. Keď sme vošli do izby, Joel sa unavene posadil. 

"Kedy si sa naposledy poriadne vyspal?" spýtala som sa ustarane. 

"Dnes." nadýchol sa a veselo sa usmial. 

Pokývala som hlavou. Pristúpila som k nemu a pomaly mu začala rozopínať gombíky na košeli. Moju tvár skúmal horúcim pohľadom. Pomohla som mu vyzliecť ju a pomaly mu podala biele tričko, ktoré mal prevesené cez stoličku. Sucho som preglgla, keď som uvidela jeho nahú hruď. Odkašľala som si a snažila sa sústrediť na to, aby si oddýchol. Napravila som vankúše a prinútila ho ľahnúť. Unavene na mňa zažmurkal. Prikryla som ho dekou a nežne ho pohladila po tvári. 

"Môj milovaný, prosím, teraz si oddýchni. Si úžasný muž, ale tiež potrebuješ spať. Nechaj Boha, aby aj On mohol vykonať to, čo je potrebné." pošepla som do ticha. Zamilovane sa usmial. Pomaly zúžil na mňa oči a potom ich privrel. Okamžite zaspal. Postavila som sa k oknu a pomaly si kľakla. Vložila som hlavu do dlaní a v duchu vyslovila tichú a naliehavú modlitbu. 

"Môj drahý Otče, Ty vieš, čo sa deje v našich životoch. Urob zázrak. Osláv sa a pomôž nám, prosím. Potrebujeme Ťa, aby si nám ukázal smer a viedol nás. A hlavne pomôž Lukášovi dostať sa z tej nesprávnej cesty. Požehnaj ho Tvojou múdrosťou a udeľ mu Tvoju milosť a odpustenie. Ďakujem, že si tak starostlivý. V mocnom mene Ježiš Kristus. Amen."

Keď Joel zaparkoval, poprosil ma, aby som dnu vošla sama, že zachvíľu príde za mnou. Vraj si potreboval ešte niečo rýchle vybaviť. Prikývla som a priamym krokom sa vybrala k dverám. Videla som, ako ma jeho pohľad sleduje, až kým som nevošla. Lukáš už sedel v rohu na sedačke. Bol otočený chrbtom a niečo si prehliadal na mobile. Nadýchla som sa a sebaisto k nemu pristúpila. 

"Ahoj." povedala som rázne. Ihneď vypol telefón a postavil sa. 

"Lívia, som rád, že si prišla." jeho pohľad bol pokornejší ako naposledy. Posadila som sa oproti nemu tak, aby som videla na dvere. Objednala som si pomarančový džús. Lukáš si odpil z kávy a odkašľal si. Oblizol si pery a v zápätí sklopil zrak. 

"Tak, čo si chcel?" spýtala som sa prvá. 

"Veľmi ma mrzí, ako som sa včera správal. Neviem, čo to do mňa vošlo. Asi to bol tlak z toho, že sa budeš vydávať a že by som ťa mohol definitívne stratiť." hovoril ticho a ospravedlňujúco. Vo mne to však vyvolalo ešte väčší hnev. 

"Lukáš, čo to rozprávaš? Ja som ti nikdy žiadnu nádej k tomu, že budeme spolu nedala." povedala som rázne. Prikývol. 

Profil osobnosti partnera ako manipulátora
Podľa Bernsteina manipulátor dokáže u druhého vyvolať pocity viny za pomyslené pochybenie. Používa zdanlivo logické zdôvodnenia a morálne zásady, ktorými sa oháňa podľa toho, aký cieľ si vytýčil. Vie podivuhodne prekrútiť skutočnosť a celkom zmiasť partnera, s ktorým komunikuje. Ak má manipulovaný partners klon brať na seba zodpovednosť alebo vinu, stáva sa okamžite cieľom manipulácie.

Manipulátor je majstrom takzvanej „dvojitej väzby“ (double bind). „Dvojitá väzba“ je paradoxná komunikácia, pri ktorej sú dve navzájom odporujúce správy vyslovené tak, že keď vyhoviete jednej, odmietnete tým druhú. 

Manipulátor vo vzťahu dennodenne kritizuje. Nepriamo alebo celkom otvorene. Obracia sa priamo na svojho partnera alebo na to využíva prostredníkov. Všetci okolo manipulátora, nech sa akokoľvek snažia, predstavujú terče jeho útoku. Najmä jeho partner. Pretože dokonalosť neexistuje, je tu on, aby na to upozorňoval druhých. Jeho psychický život sa zrejme úzko spája so „znižovaním hodnoty druhých“, akoby si tak budoval vlastné „sebavedomie“.  Pre jedinca s manipulatívnymi rysmi je vzťah k partnerovi len večný boj. Aby dosiahol svoje ciele, neváha použiť ani lichôtky a pochvaly. Niektoré jeho pochvaly sú úprimné, no môžu sa obrátiť proti partnerovi. Snaží sa zmocniť toho, čo nemôže mať – dobrých vlastností svojich blížnych, nadania, úspechov i materiálnych statkov. Manipulátor sa s obľubou stavia do role obete. Ak ochorie, preháňa so svojimi ťažkosťami. Z jeho pohľadu za to môže jeho partner, lekár, alebo mu skrátka život nepraje. Pokiaľ ochorie jeho životný partner, nijakú pomoc mu neposkytne. Verí tomu, že druhý svoje ochorenie len predstiera. 

Manipulátor sa snaží zbaviť zodpovednosti, ak stráca kontrolu nad riešením nejakého problému. Zvaľuje zodpovednosť na druhých alebo na systém. Pokiaľ sa však záležitosť „obráti k dobrému“, stále zdôrazňuje, že na tom má nehynúce zásluhy. Niekedy sa stiahne do pozadia, ak je nevyhnutné rozhodnúť sa, no bude prvý, kto bude partnerovi vyčítať, že nedospel k očakávaným výsledkom. 

Tento článok som zhltla snáď na jeden dych.Celý je citovaný.Po prečítaní u mňa prepukla strašná túžba vymaniť sa z môjho  vzťahu.Uvedomila som si ,že to každodenné obviňovali aká som zlá a neschopná asi nie je moja vina.

Priklad:Ideme na výlet.Ja sa chystám deň vopred.Seba,deti,stravu atď.Môj chlap si spokojne leží na gauči a pozerá tv.Na druhý deň ráno vstanem prvá.On si ešte spinká.Príde čas odchodu a on sa začne chystať.Prave v tej chvíli treba skontrolovať milión vecí na aute atď.

"Potrebujem zájsť ešte za Petrom. Nevadilo by ti, keby sme išli o niečo skôr? Naobedujeme sa tu u babičky a potom môžeme ísť." 

"Mohla by som sa ešte na chvíľu zastaviť doma? Chcem sa pozrieť na ocka a zistiť ako sa má." 

"Samozrejme. Nezabúdaj však, že tvoj otec nevie, že si sa to dozvedela. Povedal mi, že počas našich svadobných príprav ti nechce spôsobovať žiadne starosti." 

"Môj drahý ocko. Vždy sa ku mne správal tak láskavo." usmiala som sa pre seba. 

"A ako vlastne vyzerajú naše svadobné prípravy?" spýtal sa zvedavo. Široko sa usmial a vo vnútri sa mi vyrojili moje známe motýle. 

"Dobre, všetko už je takmer pripravené, chcela som sa s tebou o tom porozprávať. Bude dobré, aby sme spoločne obzreli sálu a dohodli sa na obrade. Neviem ako by si si ho predstavoval ty." moje oči zažiarili radosťou a nadšením. Jeho pohľad zjemnel a pohladil ma po líci a potom prešiel až ku krku. Zachvela som sa. 

Ráno bolo iné ako predošlé. Viac som si začala uvedomovať svoj život. Akoby mi niekto otvoril oči a ja som sa mohla z hĺbky nadýchnuť. Dokonca aj moja modlitba k Bohu bola iná. Otvorenejšia, priamejšia, ľahšia. Ako keby som sa rozprávala s niekým, koho dobre poznám. Srdce som mala naplnené jasným pokojom. Nič ma nezväzovalo. Začula som jemné klopanie na dvere. 

"Áno?" povedala som do ticha. Dvere sa otvorili a uvidela som Joelovu veselú tvár. V rukách držal podnos s raňajkami. Usmiala som sa a on podišiel ku mne. Posadila som sa a on mi podnos položil na nohy. Potom ma pobozkal do vlasov. 

"Ďakujem." s láskou som sa na neho pozrela. Prisunul si kreslo vedľa mňa a posadil sa. Usmial sa na mňa. S chuťou som sa pustila do jedla. Joel vytiahol mobil a niečo doňho ťukal. Ovanula ma príjemná vôňa čaju. Ihneď som sa napila. Po chvíli mobil položil na stolík a pobavene sa na mňa pozrel. 

"Ako si sa vyspala?" 

"Výborne. Ani neviem, ako som zaspala. A ty?" odhryzla som si z obloženého toastu. 

"Mal som ešte nejaké pracovné povinnosti, ale som rád, že už môžem byť pri tebe." tvár mu znežnela. Uvidela som však únavu v jeho očiach. Odložila som podnos a chytila ho za ruku. Pritiahla som ho k sebe. Veselo si ku mne sadol. 

"Vilo má veľký vplyv. Má za sebou rôznych ľudí. S Petrom a Mikaelom sa nám podarilo dostať k jeho náväznosti až do politických kruhov." prekvapene som zažmurkala, keď spomenul Mikaelovo meno. 

"S Mikaelom?" zopakovala som so zdvihnutým obočím. 

"Áno, je to môj blízky priateľ. Pracuje v zahraničí a má blízke kontakty s vplyvnými ľuďmi tam u nich. Aj vďaka nemu som sa dostal k týmto informáciám. Keď sa to dozvedel, ihneď za mnou priletel. Úžasný priateľ." jeho oči sa zablisli. Zamyslela som sa a mlčala. Svoj pohľad som uprela na fotku, ktorá mi už pár dní vŕtala v hlave. Joel si toho všimol a zahľadel sa mojim smerom. Mlčky ma pozoroval. Začal si veselo pískať príjemnú melódiu a ja som sa strhla. Keď som sa na neho pozrela, prekvapene na mňa zdvihol obočie. 

"Čo ťa trápi, moja milovaná?" skúmal moju tvár. Nervózne som sa pomrvila na mieste. 

"Keď som zdvihla tvoju fotku, vypadol odtiaľ malý lístok.." odmlčala som sa a zakašľala. Nevedela som ako správne formulovať otázku, aby to nevyznelo ako výsluch. 

"O žene, ktorá ma zmenila?" pobavene na mňa zdvihol ľavé obočie. Zamračila som na neho obočie. Jeho pery zvážneli. 

Keďže boli aj komentáre o tom, aby som napísala o Božskom, tak to teda skúsim…

Bude to rozhodne príjemnejšie písanie, než o partnerovi, ktorý veď viete z predchádzajúceho článku…

Bol to prvý mesiac v mojej novej práci po materskej. Vyzeralo to nejako takto: „Nooo, tu bude také školenie o 5 minút začína, buďte tam“. Ešte som nevedela čo sa s čím je a už nás hodili na ďalšie školenia. Na jednom z nich zaznela príjemná angličtina, ale stále som sa cítila ako vyhodená z lietadla uprostred letu. Vlastne presne takto bolo: „toto je vaše lietadlo môžete lietať s celou skupinou a preukaz pilota dostanete, až keď sa naučíte lietať“. Nevedela som čoho sa mám chytiť v tom celom chaose. Síce nám dali lietadlo, ale rozmontované do poslednej súčiastky a zajtra malo letieť na testy.

Moje pocity boli, že som úplne vymletá po materskej a nechápem nič. Našťastie som v tom nebola sama a moja teória materskej demencie bola tým pádom mylná.

Celý ten chaos nového projektu zapríčinil to, že som nechápala kto je za čo zodpovedný. A vďaka tomu som nám naozaj nechtiac vybavila školenie u pána „pilota Božského“. Normálne nám mal každý deň doručiť niekoľko balíčkov a naša firma očakávala, že z toho bude „lietadlo“. Samozrejme s divným návodom, ktorý bol neaktuálny alebo nepochopiteľný alebo nebol vôbec. Trvalo to už mesiac a ja som mala dosť. Vravím teda Božskému, že keď už nám tie balíčky dáva, tak nech nám aj povie ako ich doteraz montoval. Bola som hrdá, že som nám zorganizovala školenie netušiac, že on v skutočnosti by to vôbec nemal robiť. Ale celá spokojná som si nechávala vysvetľovať  pokojným nežným hlasom veľkú vedu. Nepochopila? Nevadí od znova! Stále nič? Tak ešte raz. A stále ten pokoj v hlase. Fascinujúce! Toto som potrebovala po 3 rokoch mimo práce. Vysvetľovať do nemoty, bez nariekania, že tratí čas.

Jedného dňa vravím: „Božský, prečo nejdeš k nám do firmy, keď sa tak dobre vyznáš v „lietadlách“? A tak veľmi rýchlo sa začal proces so životopisom a pohovorom. Vybavím celému tímu super „pilota“ a poletíme po prémie, že budú len pozerať. Z mojej strany toľko….

"Si prekrásna, keď spíš a usmievaš sa zo sna." šepol mi do vlasov. Teplo mi vchádzalo do líc. Rýchlo som sa posadila a pozrela sa bližšie do jeho sýtomodrých očí. Ešte stále sa usmieval. Vystrela som dlaň a prstom nežne pohladila jeho jamku na líci. 

"Snívaš sa mi?" zmätene som sa pozerala na jeho pery, oči, jeho samotného. Široko sa usmial a zažiarila mu celá tvár. Neverila som vlastným očiam. 

"Chýbala si mi." povedal hlbokým hlasom. Približoval sa ku mne, až sme sa dotkli nosami. Jemne sa obtrel lícom o moje líce. Opäť som sa zachvela. Potom ma pomaly pobozkal naň. Sadol si blízko mňa, chytil moje dlane do svojich a skúmavo sa na mňa zahľadel. Prekvapene som nahla hlavu nabok. 

"Prečo sa na mňa takto pozeráš?" zahryzla som si do pery. Náhle svoju ruku položil na môj chrbát, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Horúcim, túžobným a naliehavým bozkom. Celé moje vnútro naplnili jemné kŕče túžby. Bozk si užíval a ja spolu s ním. Ani jednému z nás sa nechcelo odtiahnuť. Jemne ma hladil po vlasoch a vo mne to ešte viac umocnilo túžbu po ňom. Pomaly sa odtiahol a nežne mi pobozkal ešte spodnú peru. Zhlboka som sa nadýchla. Ucítila som jeho vôňu. Vážne zaťal svoju sánku a oči sklopil na moje ruky. Prstami ma pohladil po mojich. 

"Nevedel som sa dočkať tohto okamihu." zdvihol pohľad a hlboko sa na mňa zahľadel. 

"Ani ja." sklopila som zrak. Prstami mi chytil bradu a zdvihol moju tvár, aby ma mohol ďalej skúmať. Nebolo to nepríjemné. Skôr ma to napĺňalo ešte väčšou túžbou po ňom. Chvíľu na mňa hľadel a potom ma zovrel v náručí. Zamilovane ma pobozkal do vlasov. 

Práca ubiehala rýchlo a ani som si neuvedomila, boli štyri hodiny. Anetka sa už chystala domov a ja som sa ešte zhovárala s mladými študentami, ktorí hľadali knihy pre svoje práce do školy. Keď som skončila, David ma už čakal v aute. Poďakovala som mu za jeho trpezlivosť a on ma s úsmevom ubezpečil, že mu čakanie vôbec nevadí. Naučil sa počas toho, keď na niečo alebo niekoho čaká, zhovárať s Bohom. Obdivne som sa na neho usmiala. Keď sme prišli domov, zaplavil ma pocit radosti. Ako keď sa dieťa teší na darček. Spýtala som sa Noemi, či jej Joel nevolal, kedy presne príde. Odpovedala mi, že nie. Chvíľu sme sa zhovárali a potom som sa rozhodla ísť hore. Noemi mi ešte podala misku s ovocím, keďže som nemala chuť na večeru. Usadila som sa v kresle a zadívala sa na Joelovu usmiatu tvár na fotke. V mysli som zablúdila do svojim spomienok. Vzala som si ovocie z misky a myšlienkami som sa dostala k nášmu prvému bozku. Usmiala som sa. Aké vzácne, že teraz sedím v jeho izbe. Pokrútila som si snubný prsteň na prste. A čoskoro sa stanem jeho ženou. Zrazu mi zazvonil telefón. Prekvapene som sa na neho zamračila. Bolo to neznáme číslo. Vzala som mobil do rúk a chvíľu naň pozerala mlčky, potom som zdvihla. 

"Prosím?" povedala som vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš." jeho hlas znel vážne. Mala som chuť okamžite mu zložiť. Niečo vnútri ma však prinútilo počúvať. 

"Čo ešte chceš?" spýtala som sa znechutene. 

"Dostala si papiere?" zmenil farbu hlasu. 

"Pýtala som sa, čo ešte chceš?" do môjho vnútra vchádzal hnev. 

Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku…

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.

Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.

A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

"Poznáš ma lepšie, ako ja samú seba." povedala som ticho. On mlčal. Čakal, čo poviem. Nechával mi priestor. "Lukáš mi tu nechal ešte nejaké papiere." 

"A ty sa bojíš do nich pozrieť." dopovedal za mňa. Opäť som užasla. "Nič, čo tam je napísané nezmení fakt, že si úžasná a staneš sa mojou ženou. Budem za to bojovať, aj keby som mal precestovať celú Zem." do srdca mi vošla obrovská láska. Tento muž je úžasný. Vždy vie, ako mi dodať odvahu, pomyslela som si. 

"Ja som sa ťa ani nespýtala ako sa máš ty? Ako to vyzerá s projektom?" 

"Dnes pricestoval môj právnik a za pár minút sa stretneme s otcom. Rozprával som sa s investormi a všetko im vysvetlil. Vždy sme mali dobré vzťahy, takže mi veria, že s tým nemám nič spoločné." hovoril pokojne a vyrovnane. Ako rozprával, odhodlala som sa otvoriť zložku, ktorá bola od Lukáša. Očami som čítala, čo sa tam nachádza. Okamžite som spozornela, keď som zazrela názov otcovej firmy. Zaplavila ma triaška.

"Lívia, si v poriadku?" znel Joelov naliehavý hlas. Mlčala som. "Lívia!" povedal rázne. Strhla som sa. 

"Tu je písané otcovo meno. V projekte, v ktorom vystupuješ ty ako zriaďovateľ, je napísané, že otec podpisoval všetky dodacie faktúry pre váš projekt. Môj otec spolupracoval s tvojim?" Úplne som zamrzla. Zahryzla som si do spodnej pery. Joel si vzdychol. 

Čo robiť v tomto prípade, Bože? Všetko sa to valí, akoby ma to chcelo celú zničiť. Pokrútila som hlavou a bojovala proti myšlienkam, ktoré ma presviedčali o beznádeji. Zdvihla som sa zo stoličky a vošla na WC. Keď som otvorila dvere, rozsvietilo sa svetlo a ja som sa ocitla oproti veľkému zrkadlu. Uvidela som svoju tvár a hlboko som na seba uprela pohľad. Nedovolím, aby si vyhral. Viem proti komu bojujem a viem, o čo ti ide, hovorila som do ticha. Hlboko som sa nadýchla a zavrela oči. Predstavila som si Joela. Jeho objatie, ktorým má celú zahaľuje do pokoja. V predstavách som si spomenula na postavu Ježiša a pocity, ako som sa cítila pri Ňom. Zaplavil ma tichý hlas, ktorý mi pokojne šepkal:

Podriaďte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy, vnútorne rozpoltení, posväťte si srdcia!

Jakubov 4:7-8

Pomaly som otvorila oči a opäť sa na seba pozrela. Do srdca mi vošla istota. Nechcem sa už viac ničoho báť! Volala som v duchu. Tebe to prenechám, Pane. Viem, že Ty si najlepším Tvorcom všetkého. Začula som jemné klopanie na dvere. 

"Vstúp, Anetka." povedala som pokojne, opláchla si tvár a vošla naspäť do kancelárie. 

"Si v poriadku?" spýtala sa starostlivo. Prikývla som a usmiala sa na ňu. V rukách držala nejaké papiere. Podišla ku mne a podala mi ich. 

"Ahoj." povedal pokojne. 

"Ahoj Lukáš, čo tu robíš?" spýtala som sa priamo. Vzdychol si a vzal si do ruky šálku kávy. Odpil si a skúmavo sa na mňa pozrel. 

"Neozvala si sa a onedlho začne pojednávanie." povedal vážne. Zamrazilo ma, keď som si spomenula na Vila a jeho otca. Chvíľu som mlčala, potom som si sadla za stôl a ponúkla mu kreslo oproti. Usmial sa. 

"Nepotrebovala som tvoju pomoc, môj snúbenec sa o to postará." povedala som pokojne. Lukáš sa zamračil a odkašľal si. Jeho tvár bola na okamih zachmúrená. Premýšľala som, či nemal Joel v niečom tak trochu pravdu. 

"A ako ti chce pomôcť niekto, kto má problémy so zákonom?" spýtal sa mierne nahnevane. Prekvapene som na neho pozrela a zažmurkala. 

"Ako vieš, že má problémy... ?" nedopovedala som. 

Zvierala som lístok v dlani a premýšľala. Kto je tá žena, ktorú spomína? Prekvapene som sa opäť zahľadela na jeho písmo. Letmo som pozrela na fotku. Zaplavila ma zvedavosť. Posadila som sa na posteľ. Hlavou mi vírili myšlienky. Je mi jasné, že Joel mal vo svojom živote viacero žien. Z tohto však vyznievalo niečo omnoho vážnejšie. Aspoň tak som si to myslela. Vrátila som lístok naspäť a hľadela na mobil, ktorý bol položený vedľa mňa. Mohla by som sa spýtať Joela, ale čo by to zmenilo. Moja láska k nemu presahovala každé zistenie. Nadýchla som sa a snažila sa viac k tomu nevracať. Otvorila som dvere a vyšla dole do jedálne, kde Noemi už chystala večeru. Cítila som jej nádhernú vôňu a posadila sa. 

"David tu nie je?" spýtala som sa so záujmom. 

"Nie, onedlho príde. Išiel k našim susedom. Sú to mladí ľudia, ktorí sa sem prisťahovali len prednedávnom. Majú jedno malé, krásne dievčatko. Nádherná rodina. Žiaľ, muž prišiel o prácu, tak sa David rozhodol pomôcť im. Pokiaľ Joel nepríde. Sľúbil, že ho zamestná na jednej zo svojich stavieb. Dovtedy sa im snažíme finančne vypomôcť. Sú veľmi vďační. Žena doma šije nádherné veci, ktoré sa snažím predávať vo svojom obchodíku." usmiala sa a pokračovala v miešaní šalátu. 

"Ste naozaj výnimočná rodina." opätovala som jej úsmev. 

"Ďakujem. Ako sa ti páči izba?" spýtala sa a položila šalát na stôl. Potom si sadla oproti mne. 

"Veľmi. Som rada, že môžem byť tam, kde cítiť Joela." vedela som, že Noemi môžem povedať všetko. Jej tvár znežnela. 

Ahojte,

jednou nohou sme vstúpili do nového roka, pričom dúfame, že bude lepší ako ten minuloročný. Avšak rozlúčiť sa musíme nielen s rokom 2020, ale aj so skvelou Ambasádorkou. Ako ľahko sa nám lúči s minulým rokom, o to ťažšie je rozlúčenie s @holubicka28 🙂 Kto je na koníku „ako doma“, určite vie, o koho sa jedná ;)

@holubicka28 zastupovala firmu Sunar a sprevádzala nás svetom detských chutí. Ľubka, ďakujeme ti za tvoje posty, inšpirácie, súťaže, fotky a skrátka za všetko, čo si počas pôsobenia ako Ambasádorka do svojej úlohy vložila. Ďakujeme, že si nás zásobovala informáciami, ale zároveň nás nechala nahliadnuť do svojich všedných dní. Dúfam, že nám ostaneš verná aj naďalej 🙂

Verím, že ti tu medzi nami bolo dobre, že ti to veľa dalo, posunulo ťa to vpred a že budeš na tieto časy spomínať s úsmevom. Prajem ti, nech ti ďalšia etapa v tvojom živote prinesie iba to najlepšie a nech sa ti splní všetko, čo si zaumieniš. Budem sa tešiť, ak sa s nami budeš deliť o ďalšie zážitky, nech už bude tvoja ďalšia cesta akákoľvek 🙂

@dominika_c za Modrý koník

"Je mi obrovskou radosťou, moja drahá. Ani nevieš, akú veľkú radosť mi to robí." povedala dojato. Nežne som ju pohladila po dlani. "Vieš, som šťastná za to, aká si. Veľmi mi pripomínaš moju dcérku, keď bola v tvojom veku. Je to pre mňa obrovský Boží dar, že si sem, do našej rodiny, prišla práve ty." povedala zlomene. Počúvala som zaujato. 

"Aká bola tvoja dcéra?" spýtala som sa a opäť pohladila jej dlaň. Zamyslela sa a dojato sa usmiala. 

"Bola nádherná. Nielen svojim zovňajškom, ale hlavne svojim srdcom. Milovala ľudí a hlavne deti. Vždy, keď s nejakým trávila čas, jej tvár žiarila. A deti ju milovali. Bola stvorená pre materstvo. Vieš, keď sa zoznámila s Leom, Joelovým otcom, boli sme prekvapení. Leo bol iný. V tom zmysle, aby si chápala, mal veľmi rád ženskú spoločnosť. Bola som prekvapená, že si Marry vybrala práve jeho." keď to dopovedala, ustarane si vydýchla. Chvíľu mlčala a ja som čakala. Videla som, že potrebuje čas. "Tvrdila mi, že Leo sa zmenil. Miluje ju a nikdy jej neublíži. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť a nechcela som zasahovať do ich vzťahu. Veľmi som sa za nich modlila. Keď sa vzali, boli skutočne šťastní. Začala som veriť tomu, že ju Leo naozaj urobí šťastnou. Potom otehotnela." opäť stíchla a zahľadela sa do okna. "Jej tehotenstvo bolo dosť náročné. Bývalo jej často zle a celé dni preležala. Leo bol zvyknutý chodiť do spoločnosti. Nudil sa s ňou doma. Marry sa na dieťatko veľmi tešila a bola ochotná pretrpieť čokoľvek. Raz, keď som vychádzala z obchodu, zazrela som Lea v spoločnosti inej mladej ženy. Veľmi ma to ranilo. Marry som to však nepovedala. Mala dosť starostí aj bez toho a keď sa narodil Joel, všetko sa upokojilo. Leo bol hrdý otec a miloval ich oboch. Staral sa o nich príkladne. Potom Marry otehotnela opäť." zmĺkla a vzdychla si. 

"Joel má súrodenca?" spýtala som sa prekvapene. Prikývla. Čakala som na pokračovanie. 

"Joel bol nádherné dieťa. Prinášal do našej rodiny obrovskú radosť. Leo sa hrdil svojim synom a tešil sa na ďalšie dieťa. Marry však ochorela. Dostala silnú chrípku a hneď nato obojstranný zápal pľúc. O dieťatko prišla." do tváre sa jej nahrnuli slzy. Veľmi som s ňou súcitila. Muselo byť ťažké o tom rozprávať, nieto to zažiť. Objala som ju a ona sa schúlila. Za okamih sa odtiahla, utrela si oči a pohladila ma po tvári. Nežne sa usmiala. 

"Joel o tom vie?" spýtala som sa so záujmom. Prikývla. 

dotazník podcasty

Ak máš chvíľu čas, prosím o vyplnenie,veľmi mi to pomôže. Ďakujem 🙂 

"Tak na tomto budem musieť ešte popracovať." pousmiala som sa. 

"Moja milovaná, ja na tom pracujem každý deň. To nie je definitívne rozhodnutie, ale proces. Môžu sa stať veci, ktoré ťa vykoľaja natoľko, že zabudneš ako požehnane si sa cítila včera. Pocity, ktoré nás ľudí veľakrát ovládajú, nemusia ukazovať pravdu. Tou Pravdou je vždy iba Ježiš." 

Moje srdce zahorelo. Jeho slová mali takú hĺbku, že ma zaplavovali úplne celú. 

"Ďakujem Bohu, že ťa mám. Milujem ťa a milujem tvoju dušu, ktorá horlí pre Ježiša." povedala som dojato. Bola som šťastná za to, ako nakoniec táto situácia dopadla. Nevedela som ako, ale verila som, že všetko bude v poriadku. 

"Milujem ťa, moja drahá." 

"Nechceš vedieť, čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa pokojne. Bola som pripravená povedať mu všetko. S ním som sa už viac ničoho nebála. 

"Drahá, prečo mi neberieš telefón?" jeho hlas bol mierne napätý, ale aj napriek tomu spôsobil, že sa v mojom vnútri rozhorelo srdce. 

"Prepáč mi, prosím." povedala som ticho. 

"Lívia, cítiť z tvojho hlasu strach. Čo sa deje?" pýtal sa skôr zo záujmu. Nebolo z jeho hlasu počuť výčitku. 

"Nevolal ti právnik?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

"Volal. Chcem to však počuť od teba." povedal nežne a pokojne. Zdvihla som sa a pomaly sa začala prechádzať po obývačke. Očami som sledovala fotografie, ktoré boli položené nad krbom. Uvidela som tam malé modrooké bábätko s kučeravými vlasmi, ako sa usmieva na mladú krásnu ženu. Predpokladala som, že je to Joel s mamou. Pohladila som ju. 

"Bol si úchvatné bábätko." usmiala som sa na fotografiu. Joel na druhej strane mlčal. Predpokladala som, že asi premýšľa, prečo som to povedala.