Ešte keď Zuzka pristupovala ku dverám do Sebastianovej izby, v mysli sa jej vytvárali otázky. Prečo to všetci tak taja? Čo je na jej pôvode také zvláštne, že jej nikto nie je schopný povedať pravdu? A dozvie sa ju vôbec niekedy? Trikrát ticho zaklopala na dvere a pomaly vošla dnu. Sebastian okamžite uprel pohľad na Zuzkinu tvár a zo široka sa usmial. 

"Zuzka." snažil sa posadiť, aby mohol lepšie vidieť jej tvár. Srdce mu divoko bilo, keď si uvedomil ako blízko má svoju dcéru. 

"Dobrý deň, Sebastian. Som veľmi rada, že ste opäť medzi nami. Veľmi som sa za to modlila a nesmierne ma teší, že Boh moju prosbu vypočul." pristúpila k nemu bližšie, chvíľu si prezerala jeho oči, nežne sa usmiala a potom ho vtiahla do objatia. Sebastian sprvoti zmeravel, keď si však hlbšie uvedomil význam jej slov a gesto, ktoré k nemu urobila, odovzdane si ju privinul k sebe. 

"Vďaka Bohu." šepol s privretými očami. Užíval si túto chvíľu a považoval ju za najväčšie požehnanie, ktoré sa k nemu za posledný čas dostalo. 

"Cítite sa dobre?" spýtala sa, keď sa odtiahla a prisunila si k nemu stoličku. Sebastian ticho prikývol a dojato sa usmial. Zuzka prekvapene skúmala jeho vnímavý pohľad. 

"Nepotykali sme si náhodou? Ak som to ešte nenavrhol, budem rád, ak necháme formality stranou." navrhol jej s úsmevom. Zuzka mu úsmev opätovala a nesmelo prikývla. 

Zodpovednosť je dar. Nikdy však nevieme či nás poteší, alebo prevalcuje. Momentálne som účastníčkou jedného online kurzu, kde padla myšlienka, že zodpovednosť znamená silu a  zrelosť. Nie vek nás robí zrelími či silnými, ale práve zodpovednosť. Zodpovednosť za seba, za rodinu, za svoj tím... Môžme mať 40 rokov, no ak nezvládame zodpovednosť za svoj život a rodinu, vždy  budeme len nezrelí a "slabí" jedinci. 

Niekedy je na nás zodpovednosť zoslaná len tak... z neba... inokedy je nám zverená a je na nás či ju využijeme a dokážeme cez ňu rásť, alebo nás zloží na zem ako facka. 

V mojej bývalej práci som začínala ako pomocná čašníčka, utierala som stoly a pulírovala poháre. Hoci som mala titul a prax, svoju prácu som príjmala s pokorou a snažila som sa ju robiť na 110%. Po dvoch rokoch som začala rásť a dostala som ponuku, aby som viedla jednu z hotelových reštaurácií. Môj šéf mi veril, zveril mi zodpovednosť a ja celá šťastná som ju prijala. 

Hneď v prvý deň som však precitla. Bol mi zverený takmer čisto taliansky tím. Ja som taliansky vedela len slabo, moji čašníci zas slabo anglicky. Mnohí mali dlhoročnú prax. Najstarší z nich mal cez 60 rokov a tak keď sa medzi nimi objavila "mladá žaba z východu" (neskôr som zistila, že ma tak spočiatku volali) neboli príliš nadšení. Vedenie bolo stále zaneprázdnené. Nik na mňa nemal čas, nik ma nazaúčal a ja som sa domov vracala so žalúdkom na vode a nervami. Cítila som sa ako úplný lúzer, ktorý nič nevedel. Makarónovi som po pár dňoch povedala, že to asi nedám, no a ten mi povedal nech spravím ako uznám za vhodné. 

Jedného dňa som zrevala DOSŤ a povedala som si, že sa nenechám viac prehliadať. Cítila som, že na to mám, no bála som sa zodpovednosti. Od toho momentu som sa však začala na všetko pýtať. Bola som otravná a veľakrát som sa cítila trápne, no inak sa nedalo. Počas prestavky som si sadala k vedeniu a bombardovala ich otázkami ako veci fungujú. Veľakrát ma odbili a krútili očami, no mnohokrát mi poradili, dali rôzne materialy a dokonca časom ponúkli cross training. 

Vzala som zodpovednosť do svojích rúk. Počas servisu som zhodila sako a pomáhala svojmu tímu najviac ako sa dalo. Keď som mala čas, chodila som na recepciu a pýtala som sa na všetko čo ma napadlo. Pýtala som si viac úloh, viac zodpovednosti, pretože som cez ňu rástla a cítila som jej silu. Ľudia, ktorí na mňa kedysi pozerali cez prsty si odrazu chodili za mnou po radu. Cítili, že sa môžu na mňa spoľahnúť.