Ahojte, mamičky,

dnes tu máme jedno lúčenie a jedno privítanie. Začneme tou menej radostnou novinkou, a tou je ukončenie spolupráce s Ambasádorkou Sunaru - @borka77, ktorá nám prezradila tajomstvo detskej chuti a spokojného bruška. Nenašli sme u nej iba veľa informácií, ale vďaka nej sme si zasúťažili či zistili, čo všetko má a nemá obsahovať detská strava. @borka77, ďakujeme ti za všetko ❤ Ako mamička tu medzi nami ostáva a verím, že o nej ešte budeme počuť. Jej rozlúčkový článok si môžete prečítať TU.

Čas však neúprosne beží a deti rastú ako z vody, preto @borka77 odovzdala štafetu @holubicka28, ktorá sa postará o to, aby bol svet Sunaru aj naďalej súčasťou Modrého koníka. Ľubka, teba vítame a prajeme ti veľa šťastia a radosti v týchto našich vodách 🙂

Nezabudnite sledovať jej profil. Skupinka Sunar pozná tajomstvo detskej chuti naďalej ostáva miestom pre všetky mamičky. Ľubka ju bude spravovať a postará sa o to, aby ste v nej našli množstvo informácií, tipov a odpovedí na vaše otázky.

Prajem vám krásny deň 🙂

dominika_c za Modrý koník team

Čo všetko sa dá popri rodinnom živote stihnúť za jednu jar mi dochádza až teraz. Okrem rehabiek, samozrejme množstvo lekárskych vyšetrení, z ktorých sú mnohé úplne zbytočné a patria do kategórie: mamička sa nudí, pošlime ju ešte tam. 

Jedným takým bolo aj odporúčanie z rizikovky navštíviť detskú psychlogičku. Keďže Sofi v 2 rokoch ešte len začínala používať slová, ale videli sme, že veľa rozumie, niektoré veci ako farby a tvary má hlboko na háku a zásadne odmieta opakovať, lebo práve prechádza obdobím vzdoru a radšej sa hodí na zem a obúcha si hlavu o zem ako by mala spraviť, čo sa od nej žiada, rozhodla som sa psychologičku odsunúť na neskôr. Bolo mi jasné, že v tej chvíli by nespĺňala tabuľky a nechcela som svoje dieťa zaškatulkovať ako retardované len preto, že na všetko potrebuje viac času. To, že zaostáva v psychomotorickom vývoji bolo každému jasné. Okrem toho je neustále pod dozorom skúsenej skvelej logopédky z Kramárov  a špeciálnej pedagogičky z CVI, ktoré nám neustále radia a  podsúvajú metódy ako s ňou cielene pracovať. Na psychologické posúdenie pôjdeme, keď to budeme naozaj potrebovať, napr. pred nástupom do MŠ.

Keď som na ďalšej kontrole z rizikovky oznámila, že ku psychologičke sa zatiaľ nechystáme, bolo mi povedané, že "oni by si to radi založili do karty" . 

A sme doma. Tak oni si chcú založiť ďalší papier do karty, a preto mamičky lietajú a objednávajú sa na vyšetrenie, po ktorom mnohé končia v depresiách, lebo ich dieťa nespĺňa tabuľkovú normu. Neskôr som sa dozvedela, že aj naše predčasniatka sa porovnávajú s priemerom, so zdravými donosenými deťmi a to ani nie slovenskými. Ďakujem, neprosím. 

Pre niektoré deti môže byť toto vyštrenie prínosné a posunúť ich ďalej, ale pre nás by bolo zbytočné. Keby som si mala prejsť rovnakým procesom opäť, selektovala by som spätne aj iné vyšetrenia. 

Sledovanie na rizikovke pre detičky končí v 3 rokoch, zaujímalo by ma, kde končia naše šanóny, pretože so Sofi som tam naozaj vliekla zakaždým celý štós kópií lekárskych správ. Za taký hrubý chorobopis ako má ona po 3 rokoch života, by sa nemusela hanbiť ani nejedna babka. Za svoj život už stihla navštíviť- niektoré ambulancie raz či dva krát, viaceré však pravidelne: ambulancia pre predčasne narodené deti (rizikovka), neurológia, chirurgia, rehabilitačná ambulancia, ortopédia, oftamológia, ORL, endokrinológia, kardiológia, nefrológia, pneumológia, gastrológia, zubná amb., logopédia, amb. liečebnej pedagogiky, antropometria, pediatria. Bolo obdobie, keď sa ma pri prvom vyšetrení pýtali, kde všade je sledovaná. Moja odpoveď bola: "Asi všade."  Bolo to najjednoduchšie zhrnutie. 

Deň, ako každý iný. Zobudí ma môj jeden a pol ročný syn, ktorý každé ráno kričí mapa. Áno mapa, to som ja. Neviem, aký to je pocit, keď vás dieťa osloví mama. Ja som bola vždy mapa alebo mamba. Vezmem môjho milovaného Alexeja z postieľky a prebalím ho. Prebaľovanie je vždy boj o holý život, vyhýbam sa kopancom a moje ušné bubienky stenajú pri reve môjho syna. Cesta vedie do kúpeľne, umyjeme tvár, zuby a zjeme kopu zubnej pasty a skoro aj kefku. Potom sa ideme pekne naraňajkovať. No, dobre, možno nie tak pekne. Vlastne mám šťastie, ak polovica raňajok neskončí na zemi, na oblečení alebo v mojej tvári. Úspešne naraňajkovaní sa obliekame a letíme von. Alexeja usádzam do super nadupaného športového kočíka, ktorý je už zvyknutý na rýchle tempo mojej chôdze.

Chvíľu sa prechádzame a zrazu na nás vyletí veľký hnedý pes. Rozštekaná beštia mi skáče po kočíku. Neviem, či sa viac bojím alebo hnevám. Odháňam ho preč a kričím na jeho paničku, ktorá sa pozerá do mobilu, nech si ho dá láskavo na vôdzku. Slečna sa tvári veľmi urazene, veď predsa s vôdzkou v ruke sa ťažšie ťuká do telefónu. Nezabudnem podotknúť, aké je nezodpovedné mať na sídlisku psa len tak na voľno. Nahnevaná odchádzam a celý čas sa nervózne obzerám, či zase po nás nevyletí nejaký čokel. Psy mám veľmi rada, o tom potom. Myslím si však, že dodržiavať nejaké základné spoločenské pravidlá by sme mali, už len kvôli bezpečnosti. Nestačí, že nemôžem dieťa pustiť behať do trávy, lebo psíčkari nezbierajú výkaly?

Zamierim do obchodu. Pomaličky si nakúpim, čo treba a postavím sa k pokladni. Rady sú dlhé ako zoznam klamstiev Róberta Fica. Alexej začína byť značne nervózny. Mám len dve veci, jablká a mlieko. Všetci sa po mne pozerajú, ako sa bezúspešne snažím utíšiť
malého. Nikto nás však nepustí prednostne. Dokonca sa pani predo mnou ešte vykecáva s predavačkou, veď predsa zvestovať jej, že jej neter objednala nové parkety do detskej izby, je životne dôležité. Nepočká to. Ešte to tak. Po únavnej tragikomédii pri pokladni odchádzam z obchodu. Samozrejme, že mi nikto nepodrží dvere. Pán predo mnou mi ich
zabuchne rovno pred nosom. Trielim domov, vykladám nákup.

Čaká ma druhá náročná časť môjho dňa. Musím ísť do mesta dať si vytlačiť jednu z dvadsiatich prác, ktorú mám odovzdať v škole. Autobus mi ide o 10 minút, to stíham. Pomaličky kráčame na autobus. Na zastávke už čakajú ľudia, nejaké dve babky a traja muži. Autobus sa už blíži. Všetci nastúpia, nikoho ani nenapadne mi pomôcť s kočíkom. Tak ho tam nejak vytrepem sama, veď predsa, byť gentleman už nie je v móde. Babky sa usadili na sklápacie miesta určené pre kočíky a veselo si švitoria o boľavých kĺboch. Slušne ich teda prosím, či by si mohli presadnúť, lebo to je miesto pre kočíky. S hundraním popod starecké fúziky a pohľadom zabijaka si presadajú o pár sedadiel ďalej. Odparkovávam kočík a utekám kúpiť lístok. Samozrejme, šofér si neodpustí poznámku, že lístky sa nekupujú za jazdy. Môj argument, že mám kočík, ho neupokojil. Vraciam sa ku kočíku a poslušne sedím, demotivovaná egoizmom dnešného sveta. Rozveselí ma pohľad na môjho syna, ktorý na zazerajúce babky vyplazuje jazyk. 

Vystupujeme v srdci Nitry, pri obchodnom centre. Pomaličky kráčame k prechodu. Nikde ani auta, tak sa smelo vydávam cez prechod. Zo zákruty sa vyrúti biele auto nemenovanej značky, ktorá má v znaku štyri kruhy. Ledva to ubrzdí. Vynadám mu vo všetkej počestnosti do všetkého možného, čo mi napadne. Určite nešiel maximálnou povolenou rýchlosťou. Dnes je totiž moderné sekať frajera na rýchlom aute, nikoho nezaujíma, že nevinných to môže stáť život. Nahnevaná sa rútim do obchodného centra. Papiernictvo je na druhom poschodí, takže mierim k výťahom. Stojím tam ako oteckovia na koncerte Mira Jaroša, znechutená a otrávená. Prešlo asi pätnásť minút a stále som sa nedostala do výťahu. To bude asi tým, že sa nimi vyvážajú zdraví mladí ľudia, ktorí sú leniví ísť po schodoch alebo prejsť sto metrov k eskalátorom. Och neverím, konečne sa dostávam do výťahu. Keď stúpame hore, cítim sa ako keby letím do vesmíru objaviť novú galaxiu. Vystupujem z výťahu, teda aspoň sa snažím. Ľudia zabúdajú, že najprv sa vychádza a potom sa vchádza. Čo už, nejako sa odtiaľ prederiem a idem do papiernictva. V pokoji si vytlačím, čo potrebujem. Idem k pokladni a môj syn zase chytá trochu raple. Začína nervačiť, asi sa mu už nechce sedieť v kočíku. Snažím sa v peňaženke vyloviť dve eurá, aby som mohla
zaplatiť. Samozrejme, pod nátlakom revu môjho anjelika sa mi všetky peniaze rozsypú. Predavačka mi ochotne pomáha zbierať, ale pohľady ľudí za mnou nevyzerajú práve
priateľsky. Som ešte vo väčšom strese. Ďakujem za pochopenie ľudia. Keď konečne zaplatím, celá červená zdrhám.

Už je obed, tak som sa rozhodla, že sa najeme niekde v reštaurácii. Sadáme si za stôl, čašníčka nás milo privíta. Pýtam sa, či majú detské jedálenské stoličky. Vraj nie. Paráda, veď deti nie sú ľudia, prečo by mali sedieť za stolom? Nevadí, už keď sme tu, je mi trápne
odchádzať. Vypýtam si porciu cestovín s kuracím mäsom a pýtam sa, kedy to bude. Čašníčka ma uisťuje, že do pätnástich minúť. No, čo vám budem hovoriť, po trištvrte hodine nám tie cestoviny konečne doniesli. Rýchlo sme sa najedli, samozrejme, neobišlo sa to bez toho, aby cestoviny skončili všade okolo nás. Nuž, keby majú detské stoličky, nemusela by čašníčka prevracať oči nad mojim akčným synom. Keďže sme po dlhej dobe v meste, idem si popozerať obchody. Zastaví nás milá staršia pani, teda na pohľad milá.
,,Aký krásny chlapček!“ hovorí mi.
„Ďakujem.“ slušne odpovedám.
,,Kým sú deti malé sú zlaté. Keď vyrastú, už to stojí za h...A po štyridsiatke už sú na odstreľ! Sú to malé nevďačné beštie.“ hovorí mi pani a ja na ňu v nemom úžase pozerám. Ako môže niekto niečo takéto povedať šťastnej matke? Rozčarovaná kráčam ďalej.

Značku LULL som ako správna shopping maniačka zaregistrovala pri ich vzniku. Za tých 5 rokov mám od nich v šatníku kabáty, bundy, legíny, šaty, krátke šortky, čapice a, samozrejme, už tak ospevované podkolienky 😊 Čo sa týka oblečenia, som veľmi vyberavá. Rada sa obliekam inak ako ostatní, rada pútam pozornosť pekným a netypickým oblečením. 

Značka Lull prišla na trh s niečím novým. Slovenská výroba, kvalitné mäkké teplákové materiály, to je presne to, čo mi vyhovuje. Nikde nič netlačí, všetko je teplučké, mäkké, spĺňajúce svoju funkciu, oblečenie krásne aj po xy praniach a sušeniu v sušičke. Kabát nosím už štvrtý rok, stále je krásny a púta pozornosť svojou horčicovou farbou. Neznášam syntetické materiály, preto si radšej priplatím, podporím slovenskú výrobu a mám krásne a hlavne kvalitné trvácne kúsky na veľa ďalších rokov, ktoré sú moderné ďalších 10 rokov.

V tomto teste som si objednala mikinu Huddy dark a tepláky Popkorns, balíček prišiel 2 dni od objednávky. Pri mojej práci asistentky riaditeľa sú na dennom zozname šaty, blúzky, sukne, lodičky. Ten výdych, keď prídem domov a môžem sa obliecť či už do pohodlnej teplučkej mikiny, alebo teplákov, je na nezaplatenie. Presne odhadnutá dĺžka aj na moju vyššiu postavu a presne padnúci a šmrncovný mladistvý strih. Mikina, legíny, mustang plátenky a ideš kdekoľvek... či na kávu, do prírody, do mesta alebo v hoteli na raňajky...
Už sa neviem dočkať jarnej kolekcie 😊

Milé mamičky, premýšľali ste niekedy nad tým, ako vás vnímajú predmety, ktoré každodenne používate? Zamysleli ste sa vôbec, ako sa asi cíti detská fľaška, hubka na riad, či metla? Nuž teda, ja vám prinášam exkluzívny článok, napísaný mojou rychlovarnou kanvicou. *personifikované rozprávanie každodenne používaného predmetu s expresivnymi prvkami - neprezivajte to ❤️*

Prebúdzam sa do krásneho rána, som prázdna a suchá. Zapojená som v elektrine stále, takže energie mám neúrekom. Dnes snáď budem mať pokojný deň, bez popálenín. Ako sa tak obzerám po kuchyni, snažím sa zaostriť čísla na ručičkových hodinách. Oh preboha! Už bude pol ôsmej. Začujem to – detský plač. Vnímam to ako výstražnú sirénu. Kiežby som tak mohla ujsť, energiu na to mám, lenže nemám nohy. Zostáva mi už len pár minúť, aby som sa pripravila na najhoršie. Počujem ju kráčať dolu po schodoch – matku toho dieťaťa. Ešte s ním ide do obývačky – neviem čo tam robia, ale tá žena vraví tomu dieťaťu niečo v zmysle ,,Jéééj kto nám to nacikal do plienočky?". Tieto jej nezmyselné monológy trvajú celý deň, asi ju to dieťa nemá rado, keď jej neodpovedá.

No super už ide! Prichádza tá ženská v rozťahanom pyžame. Dieťa usádza do kresielka a blíži sa ku mne. Preboha! Veď včera večer mala ešte obočie! Dnes ráno vyzerá horšie ako tá plná výlevka kúsok odo mňa. Berie ma do rúk a nalieva do mňa ocot. Super, pomaly sa vo mne rozpúšťa vodný kameň. Trpím pri tom síce, ale aspoň budem čistá. Chvíľu počkám, kým vyšumím. Ona zatiaľ robí tie nezmyselné grimasy a dieťa z nej chytá svalový kŕč v ústach – ľudia tomu odborne vravia úsmev. Blíži sa ku mne a berie ma do rúk. Jupí, objatie! Ále nie, to zo mňa len vylieva ocot. Ešte ma asi trikrát prepláchne nech nesmrdím po octe. 

Toto všetko by bolo fajn, keby nenasleduje tá horšia časť našich spoločných chvíľ. Tá desivá žena s oslintaným tričkom od dieťaťa do mňa znovu napúšťa vodu a nastokáva ma na kolík. Potom stisne tlačítko, ktoré keď je stisnuté, tak začnem ohrievať vodu. Ale ja sa nedám a tlačítko skočí naspäť. A ona ho stláča znovu. Ale ja sa opäť priečim. A zase ho stlačí. Ja však trucujem. A potom to príde! Dobre, dobre, zapnem sa, len ma nebi. A tak sa voľky nevoľky zapínam a ohrievam tú prekliatu vodu. Kým sa nenarodilo dieťa, používali ma oveľa menej. To dieťa je nejaké náročné, keď nechce piť vodu z vodovodu, ale len prevarenú. Na druhej strane sa aspoň cítim dôležitá. Tá ženská čo na mňa nadáva každý deň keď sa nechcem zapnúť, ma predsalen potrebuje. HA! Chvíľu som mala takú hypermodernú konkurentku, na nej sa dala nastaviť aj teplota. Ale jednej noci som jej zlomila kábel a rozdupala kontakty!

A tak som zostala už len ja! Domáci miláčik. Síce moja práca páli, mám ju rada. Naučila som sa tiež pišťať, ako čajník, teda aspoň tak hovorí tá žena. Neviem ako sa volá, ale asi GÚ, lebo tak na ňu kričí jej dieťa, Alebo macko? To zase hovorí taký pán, ktorý chodieva domov okolo šiestej večer a obchytkáva ju pri umývaní riadu. Pomaly sa blížim ku koncu, voda vrie a ja sa vypínam. Žena ma berie a nalieva zo mňa vodu do malej plastovej nádoby. Potom do nej sype nejaký prášok, asi kokaín, a zaštupľuje ju. Určite to bude kokaín, lebo dieťa je vždy po vypití obsahu veselé a šťastné. HALO! Prečo zo mňa nevyleješ zvyšnú vodu ty citovo vyprahnutá chudera? Zase sa vo mne bude usádzať ten vodný kameň – grr. Nechápem načo ma každý deň čistí, keď ma potom nechá takúto zanesenú. Ja asi tej ľudskej logike nepochopím nikdy. Nuž čo, idem si radšej oddýchnuť, lebo dnes ma použije ešte aspoň 5x. No a kým zaspím, budem premýšľať nad tým, ako si vypýtať od tej ženy dovolenku. 

Ahojte, mamičky,

určite ste už postrehli, že pred nejakou dobou sme sa rozlúčili so Zuzkou, ktorá bola 6 mesiacov súčasťou značky Fred&Flo, ktorú zastupovala ako Ambasádorka. @mummylina vám pravidelne prinášala novinky z tohto farebného detského sveta, inšpirovala vás, písala krásne články, organizovala súťaže, dávala tipy od výmyslu sveta a určite sa stala súčasťou nejednej domácnosti. Čas, žiaľ, neúprosne beží. A ako to už chodí, to dobré a príjemné utečie ešte rýchlejšie.

Zuzi, bola si úžasnou Ambasádorkou a svojimi tipmi si inšpirovala celý koník. Ďakujem ti za tú pozitívnu energiu, ktorou si spríjemňovala Modrého koníka. Tvoj úsmev a nadšenie boli priam nákazlivé.

Zuzka však ostáva na Modrom koníku a verím, že nás aj naďalej bude inšpirovať a rozdávať okolo seba všetko to pozitívne a srdečné, čo z nej priam srší.

Skupinka Fred&Flo však naďalej funguje, takže miesto, kde si môžete vymieňať tipy a zdieľať svoje skúsenosti, nezmizne.
Ešte raz veľká vďaka Zuzke za to, že do ambasádorovania dala to najdôležitejšie – svoje srdce ❤
 dominika_c za Modrý koník