Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)