Keďže moja malá nič nevedela okolo 17-18 mesiacov, nebolo sa s čím "chváliť". Presne si pamätám ako bol môj malý taký pyšný, keď mi vedel niečo nové ukázať. On sám sa hrdil a tešil, keď to ukázal aj pred ostatnými. Moju malú raketu som horko ťažko naučila "Aká budeš vysoká" aj to ukázala len tak možno raz za tri týždne, keď bolo vonku slnečno a Venuša sa stretla s Marsom... O tom, kde má očko, uško, ústa, pošli pusu, som vtedy mohla snívať... Pri mojej rakete som sa tešila skôr z každého skromného pohľadu, čo na mňa v tom čase hodila a ktorý udržala viac ako 0,23 sekúnd...

Ale keď sme sa začali "vyučovať", skúsila som medzi hry zaradiť aj učenie častí tela. Vedela som, že by nepochopila kreslené obrázky, tak som na nete pohľadala, čo najrealistickejšie obrázky častí tela. Inšpirovala som sa priraďovacími knižkami na internete a takú nejakú podobnú som si začala vytvárať aj ja.

Pred ňu som položila stranu A4 s časťami teľa a pomaly som jej podávala jeden malý obrázok. Vždy som pritom zase spravila veľkú šou, ukazovala a žmurkala, chytala moje alebo jej ušku, očko, bruško... Netrvalo dlho (cca 2 - 3 týždne) a pekne sa ich naučila.. mýlila si len oko, to jej trvalo dlhšie. Asi pred týždňom som jej vyrobila takú predpripravenú tvár, kde má vložiť oči a uši a krk na správne miesto (viď časť nalavo), ale moc ju to "nenadchlo", tak to skúsim asi zase nejak prerobiť. Existujú aj rôzne magnetické knihy a hry, tak sa nemusíte "piplať" s domácou výrobou, ja som chcela čo-to ušetriť, ale nie vždy to vydá, ale ešte jej to skúsim "podstrčiť"...

Dnes si však už vie pekne sama ukázať časti teľa aj pri pesničkách. Napríklad na tom otravnom vyhrávacom klavíriku, ktorý je opäť "potenciálne" autistický", si už pri pesničke: "Oči sú zrak, uši sluch a tu je nos na čuch...", všetko pekne správne chytá. Akurát včera za mnou prišla, keď klavírik vyhrabala z boxu a pýtala si zapnúť "lala" + gesto zapnúť... Začala som jej ho totiž upratovať do boxu, aby stále do neho neťukala a aby jej bol vzácnejší, keď sa k nemu dostane a vydržala pri ňom dlhšie a navyše jej ho po hre vypínam, aby mala opäť dôvod ma prísť osloviť. Takže mimochodom veľmi dobre to funguje, keď takýmto "poločudným" deťom ozaj dáte veľa vecí "mimo" dosahu. Zrazu začnú komunikovať a pýtať si veci a "neobslúžia sa " samé..

Dnes bol taký lepší deň. Raketa mala konečne po 5 dňoch dobrý deň a už ráno sa pekne začala usmievať v postielke a nie báchať sa o ňu. Išlo to s ňou všetko lepšie, aj keď boli jedy a trucy, ale nie tak často ako dni predtým... Hneď ráno ma nakopol optimizmus aká je ona normo decko, čo s ňou stále vymýšľam.... Dokonca s veľkou radosťou utekala aj za špeciálnou pedagogičkou. Zase som ju nestihla ani prezuť a už mi utiekla cez celé centrum priamo do "našej" učebne. Dnes prvýkrát pracovala aj tu za stolíkom a musím uznať, že jej to išlo veľmi pekne. Vydržala pekne prvých 10 minút bez hnevov a jedov, potom mala 5 minút voľna a tu nastala mierna kríza... Už sa jej moc nechcelo vrátiť za stolík, tak som si tam musela sadnúť s ňou. Dostali sme však pochvalu, že zvládla aj ťažké úlohy ako napr. roztriedila hudobné nástroje/dopravné prostriedky/oblečenie... Teším sa z toho, lebo toto sme moc ešte netrénovali.

Keď sú tieto dni také celkom normálne a pekné, tak ma napadajú myšlienky, ako to ide rýchlo a bude mi za takýmito (normálnymi) dňami smutno, akú máme pohodičku ráno, aj poobede, aj večer. Robíme si, čo chceme a kedy chceme a booom potom už budem do konca života chodiť do práce...Do práce, za ktorú fňukám a o ktorej si myslím, že mi veľmi chýba, zrazu sa premieňa táto moja túžba po nej na strach zo straty času s rodinou. Aj toto bol údel mojej malej rakety, ma spomaliť, "zdržať" doma a vážiť si tento pračudne-krásny čas s ňou...

• Takže začíname v testovaní 🙂  hneď po prebudení sme vyskúšali vlhčené servítky, ktoré sú na prvý dotyk odlišné než tie čo používame 🙂 dokonca niesu ani parfumované čo nám vyhovuje 🙂