Ako sa tešiť z nečakaného tehotenstva?

Ale veď aj s dieťaťom sa dá ísť hocikedy a hocikde. To ťa prejde, teraz máš iba obavy s nepoznaného.

@dusankomoj no nemyslim si, my sme teda extremne akcni ludia s manzelom a ja neobsedim na jednom mieste. "Zivot gombicka", proste nevidim v nicom problem, vsetko sa zvladne a vyriesi. Ale prve dieta bolo take, ze ani autosedacka, ani kocik, ani kresielko, ani nic kde ho odlozis polozis, inak revy. Cesty autom tragedia, do kocika ani za svet, take ze letecka dovolenka, mozes zabudnut. A este ze popri nom si budem robit part-time job... Som si naivne myslela.

Nelutujem nic, ale ano, vzdy som sa smiala ze ved vezmem dieta pod pazuchu a budeme s nim chodit uplne rovnako ako pred dietatom. A dostala som facku od zivota a musela som sa stotoznit s tym, ze sme mali velmi obmedzenu prevadzku nasej rodiny a vsetkych vyletov navstev a zalezitosti. A ze chvilu som musela sediet doma na zadku a nie, nedali sa nijake "hocikedy a hocikde" podnikat.
Ked vidim videjka ako beru male deti v kociku satke atd na 20 leteckych dovoleniek behom roka a cestuju po celom svete, myslim si o tom svoje. Kebyze mam decko, ktore polozis, uviazes, vozis, a ono kuka do blba usmieva sa a je spokojne, chodim tak tiez. Lenze nie kazde dieta je take, a kto to nezazije, nepochopi.

@autorka: neboj sa, za prve dieta ste chceli... Za druhe... Ano bude to velka zmena, velka obeta a aj obmedzenie, vo dne ci v noci. Nebudem Ti tahat medove motuze popod fuz. Ale ked sa na Teba usmeje, zabudnes, vezmes to ako sucast vsetkeho 🙃 Stoji to za to. A cim su deti vacsie, tym su vacsi partaci.

Mozno lepsie takto, Podla mna sa zacnes tesit neskor. Teraz je to moc nove a necakane.

@colsami máš pravdu,ale autorka ešte nevie aké dieťa bude mať a tak isto si neuvedomuje, že ona sama prirodzene uberie zo svojich aktivít, lebo nie dieťa, ale ona sama nebude chcieť. Moja skúsenosť je, že väčšina veci sa dá zvládnuť aj s dieťaťom. A to môj druhorodený do teraz (7r) vydrží v aute max hodinu, potom blije.

Inak my s dietatom chodime skoro vsade, nejak je tak zvyknute a my tiez. Ako nejake horory zatial neboli, mozno raz. Aj lety lietadlom sme prezili tak, ze o tom decku nikto nevedel. Nedalo sa to povedat o par dalsich spolucestujucich, co teda cukriky a plysove lietadlo za dobre spravanie nevyfasovali 😂 Dieta sa nastavi na styl rodicov, ked budes dieta od babatka vlacit do galerii, tak to bude akceptovat ako svet, ktory rodina zije, ked iba na zahradu, tak to bude akceptovat rovnako. Deti su nase zrkadlo, tak ziju. Ako jasne, ze sa aj prisposobis, ale vela veci pochytia automaticky.

@dusankomoj Toto neviem ako by som riesila , nas musi 2 x mesacne cestovat 3,5 hod autom. Ale vacsinou spi a ideme neskoro vecer. Chodi takto od cca 5 dni,co sa narodil. Mozno si to telo zvyklo

Moja kamoska sa dala na tehotenstvo a materstvo len skrz chlapa . Vlastne aj na svadbu, ona by bola spokojna aj bez toho.
Teraz uz maju dieta ... myslim ze je celkom rada nakoniec.
Kazdopadne sla si do toho dobrovolne ale casom Ta radost moze prist 😇

@minnie67 ja som bola na tom tak isto. Študovala som na VŠ, vydala som sa, deti som chcela až po skončení VŠ. Lenže 2 mesiace po svadbe som otehotnela. Aj keď som vedela, že prísť to môže, napriek tomu, bol to totálny šok. Nebola som vôbec nadšená. Ale napokon, všetko som zvládla, aj som doštudovala, kým bol syn malý, chodili sme s ním všade, dokonca som ho brávala aj na konzultácie k diplomovke 😀, už je dospelý, má svoj život a ja som ešte dostatočne mladá, aby som si ešte život užívala. Bolo to tak, ako to malo byť

@kiki68 20 minút prestávka,pobehať a všetko je ok. Naučila som deti ako sa správať v inštitúciách, reštauráciách,v parku...ako si písala, deti sa prispôsobia životnému štýlu rodičov ( pokiaľ sa nestane, že rodina sa podvoľuje vo všetkom dieťaťu)

@dusankomoj ano, nevie ake bude mat dieta, prave preto sa mi zda tvrdenie, ze s dietatom predsa moze ist "hocikedy hocikde" ako aj bez neho, velmi odvazne.

@kiki68 vidis, cestovali sme rovnake trasy mesacne, a okrem toho sme realne napriemerne vela fungovali v aute, aj denne od jeho narodenia. A nie, dieta si nezvyklo, lebo proste nenavidelo sedenie v autosedacke (a aj kociku a ostatok) a akonahle si ho tam polozila ci na dlhu ci kratku trasu, bol to boj a rev a hrozna cesta. Takze nesuhlasim, ze je to dieta Tvoje zrkadlo. Ale pisem zas len to co predtym, ten, co nemal take dieta to NEPOCHOPI a bude tvrdit ze dieta sa prisposobi, zvykne si a bude tak "ako si ho naucis". Keby som si to pri tom jednom konkretnom dietati neodzila ze sa naozaj spravalo inak ako ostatne, tak tiez tomu neverim a tvrdim si ze dieta je zrkadielko, ze staci 20minutova prestavocka, pobehat, a ze dieta sa prisposobi zivotnemu stylu rodicov 🙂 predstavte si, ze naozaj nie na kazde to plati (pozor, hovorim o malom dietati dajme tomu do 2r, nie uz vacsom, ktoremu sa vysvetli a ano, musi sa prisposobit). Ale to zbytocne hovorit. Naozaj kto nezazil, nepochopi a bude toto hovorit.

Ja som mala rovnaké pocity. Chceli sme dieťa, prestali sme si dávať pozor a hneď na prvý krát to vyšlo. Nečakala som to, dlho som sa liečila na mykozy, toľko liekov som si dala do seba ze som si myslela, že dieťa ani mat nebudem. Do toho muž má vraj nejaké pomalé spermie, tak s bola pripravená na to, že sa budeme snažiť dlho. A teda vyšlo to na prvý krát, a ja som miesto pocitu šťastia prežívala pocit smútku. Obavy, smútok... A bolo mi to tak neskutočne ľúto, že prečo sa tak cítim. Ale potom to prešlo, asi za dva/tri týždne a ja som si tehotenstvo začala užívať a taka láska k dieťaťu alebo ako to povedať prišla až keď som ho videla na ultrazvuku v Martine. Keď mi dal doktor Grochal jeho fotku tváričky a ja som sa neskutočne zamilovala.
A odkedy sa narodil, nás život (ktorý bol super aj bez dieťaťa) sa zmenil ale k oveľa lepšiemu. Chodíme s malým na dovolenky, výlety, a všetko dostalo taky iný rozmer. Lepší. Užívam si tento nový život, ale musím mať čas na seba. Taktiez muž. Keby nemám čas pre seba, asi by som to takto idilicky nevnímala.
Ale nie je to len ružové, ono za tieto dva roky co mam malého sa toho stalo viac ako za posledných sedem rokov môjho života mam pocit.

Nie je to až také zlé neboj.. Ja som tuším asi prvé 2 mesiace mala také že kým som sa s malým niekam vychystala tak to trvalo aj 2 hodiny a to že vylet alebo k rodine že vôbec len do obchodu alebo na prechádzku okolo ulice... A teraz má 5 mesiacov a vláčim ho kade tade už aj u kamošky sme na káve boli 🤣🤣

@minnie67 to je normalne ze sa aj.bojis..nevies co ta caka..z vlastnej skusenosti ale prilis neanalyzuj vsetko a nechaj to prirodzene plynut..ries len to co aktualne treba..nepremyslaj co by bolo keby bolo..nikam to nevedie a brani to tesit sa z kazdeho jedneho momentu v zivote..tehotenstvo a rodicovstvo sa da prijimat aj prirodzene ( hlavne neries tisic kadejakych nazorov a rad z netu a od inych) kazdy je a bol.v inej situacii..ty si jedinecna..to je potom pekny napor na psychiku a zena sa citi, ze zlyhava..neboj, postupne aj radost príde, netlač na to..pre tvoje dieta si uz teraz top človek😉 v jeho živote

@colsami ja sa nechcem hádať,ako je to na koníku zvykom a silou -mocou tvrdiť, že mám pravdu. Ja iba píšem akú mám ja skúsenosť s 2 deťmi. S mojimi sa dalo( samozrejme, že občas to chcelo prácnejšie prípravy,ale vždy to išlo).

Ďakujem všetkým za povzdbudivé slová. Asi to chce len čas, aby som to prijala a ten strach z "neznámeho" je predsa len prirodzený.

@minnie67 je to pochopiteľné ze človek má obavy. Ja som sa nejak netesila ani na prvé ani na druhé, brala som to tak, že bolo to v plane, tak to nejako dáme. Bruchu som sa vôbec neprihovarala, bolo mi to divne a keď sa dcéra narodila a dali mi ju na bonding tiež to nebol nejaký moment ako niektoré ženy opisujú- ze najkrajší moment života a láska na prvý pohľad. Pamätám ze mi ju dali a hovorím mužovi- hmm fajn a co a nou teraz budeme robiť? 😃 ale už v nemocnici som si to mojkanie s nou veľmi obľúbila a ta láska len rástla. Paradoxne prvý rok bol skvelý! Veľa sme chodili, veľa cestovali! Mala bola dobre babatko. Skôr druhý rok je pre mňa oveľa ťažšie v určitých veciach, mala stále chorá, vtedy je len na mne prilepena, nemám čas na svoje koníčky a potom sa necítim vo svojej kozí. Ale hovorím si prejde to, vsetko prejde, raz budem mst času viac a toto za to stojí. Jasne ze niekedy kútikom oka závidím kamošom keď vidím ich fotky z lyžovanie, bicyklovaciek, treniningov... ale keď vidím ze deti nemajú alebo sú sami, zase mi ich prejde aj ľúto, že majú toto ale zas niečo iné im chýba. Tie deti za to naozaj stoja.