Tehotenstvo bez radosti
Ahojte dúfam že ma tu neukameňujete ale potrebujem to zo seba dostať von a možno získať nejakú radu alebo názor niekoho druhého...som v 2 mesiaci tehotenstva dieťa plánované nebolo jednoducho mi zlyhala antikoncepcia...s mužom sme spolu už pár rokov ale deti sme veľmi neriešili...otehotnela som všetci sa z toho tešia a sú radi a ja to nenávidím a nechcem to...k tomu dieťatku necítim vôbec nič,ráno sa zobúdzam s úzkosťou že je to naozaj pravda a ja som naozaj tehotná a nebol to len sen...uvažujem nad interupciou ibaže neviem čo na to rodina keď pár členov to už vie...ľutujem to že som otehotnela a to dieťa nechcem a netúžim po tom chcem jednoducho žiť ako doteraz bez tohoto všetkého...nemyslím že to prejde a že je to len obdobie proste som nešťastná a nechcem to...riešila ste niektorá toto ?? Viem že sú ženy ktoré deti mať nemôžu a veľmi by chceli to ma samozrejme mrzí ale teraz riešim moju situáciu... jednoducho neznášam svoj život teraz kvôli tehotenstvu
Kvoli comu neznasas svoj zivot? Bojis sa, ze stratis slobodu, pokoj? Nemas vztah k detom? Alebo v com vidis problem?
Prave to riesi osoba v mojom blizkom okoli. Tehotenstvo ide ukoncit. Akurat ze to nikomu z rodiny nevesala na nos. Preco ste to vlastne oznamili ked sa netesis a vlastne deti velmi nechces ? Kazdopadne ak si sa chranila tak to dokazem pochopit. Keby dieta naozaj nechcem, nenecham si ho len skrz rodinu. Oni Ti ho chovat nebudu a nebudu zit ani tvoj potom nestastny zivot aky si nechcela
Rozober si ze preco sa tak toho bojis
Daj ho na adopciu, naozaj urobíš ďalšiu rodinu veľmi šťastnou.
A co na to manzel?
Tesi sa na dieta?
Alebo ma k tomu rovnaky nestastny postoj, ze je to skrt cez rozpocet?
Suhlasi s potratom (ak o tomto plane vie)?
Nebudem ti hovorit, ze si to dieta mas nechat, ze ho raz budes milovat. Ani ze to prejde, ked par mesiacov pockas. Ze sa budes postupne tesit.
Mozno budes a mozno vobec nie.
Mozno narodenim dostanes konecne naval oxytocinu a zalubis sa do dietata.
Mozno ostanes iba neutralna mama, co sa stara z moralnej povinnosti, no inak ju dieta nechava chladnou. Netesi ju to.
Nie si povinna zistovat, co z toho by bolo.
Nehovoriac, ze ak by si ho nakoniec nemala rada, bola neutralna, bez pocitov a nevedela mu dat lasku, mozes vychovat pri vsetkej najlepsej snahe dieta, ktore vdaka tejto traume bude vyhladavat nespravnych partnerov a odovzda svojim detom dalsi nespravny vzor do zivota. Cim sa mozu vo vasej rodine retazit problemy.
Na druhej strane poznam zenu, co bola v zlej zivotnej, pracovnej, bytovej aj financnej situacii. Mali jedno narocne dieta, zili v garzonke, prisli obaja o pracu. Ked zistila, ze je zas tehotna.
Strasne to dieta nechceli, boli z toho nestastni. Vsetko to velmi skomplikovalo. Casto si zelala, aby proste nebolo.
A potratila.
Az vtedy si uvedomili, ze by to dieta prijali, ze by to zvladli, zrazu videli moznosti, co dovtedy nevideli. Vinili sa, ze ho tak neznasali, az ich "opustilo", lebo to "citilo".
Uplne sa z toho zrutila a dlho sa z toho dostavala (za co mohla aj burka hormonov, aku zena casto zaziva po potrate - a to je dalsia vec, co sa ti moze stat).
Popremyslaj si za i proti. Rozober si, preco tak velmi dieta nechces. Co ta na tom vlastne najviac znechucuje.
A ci to nie je riesitelne.
Urcite neostavaj iba pri tom neurcitom pocite odporu, co mas. Ten ti poradi najhorsie.
Prečo ste to roztrubovali keď ho nechcete? Je to na tebe, u nás je stále potrat povolený ak ho stíhaš a rodine nič nemusíš vysvetľovať. Bábo nebude, každý pochopí.
Kvoli comu neznasas svoj zivot? Bojis sa, ze stratis slobodu, pokoj? Nemas vztah k detom? Alebo v com vidis problem?
@anajka266 celkovo nemám chuť riešiť dieťa a tehotenstvo a všetky tie veci okolo...bolo mi dobre do teraz...s mužom sme si robili čo sme chceli chodili sme kam sme chceli a kedy sme chceli ale toto bude teraz celé tehotenstvo len strach a obavy o dieťa by bolo zdravé atď a ktovie či bude vôbec čo ak nie? Proste nechcem to neviem si predstaviť život s dieťaťom
Prečo ste to roztrubovali keď ho nechcete? Je to na tebe, u nás je stále potrat povolený ak ho stíhaš a rodine nič nemusíš vysvetľovať. Bábo nebude, každý pochopí.
@januska12323 my sme to nevytrubovali jednoducho rodičia ma poznajú a všimli si že sa niečo zmenilo na mne určite som nebehala celá natešená že som tehotná
Neviem ako poriešiš tehotenstvo teraz, ale zamyslite sa, či vazektómia v budúcnosti nie je riešenie. Lebo ak tak strašne nechcete dieťa, mohli ste si to poistiť. Antika, kondómy nie sú 100%. Mňa tu ukameňujú, ale fakt sa mi protivia interupcie z dôvodu, lebo "si nebudete môcť robiť čo chcete". Toto je veľmi nešťastná situácia.
No autorka, nie ze tehotenstvo strach atd... to je nic. Ale porodom to len zacne vsetka Ta zodpovednost a vsetko to ustavicne dennodenne prisposobovanie sa niekolko rokov niekomu inemu vo vsetkom.
Ale co muz na to ?
Tak si dohodni zakrok potajme a povedz, ze ste o to prisli?
Ked mas taketo nastavenie. Nechapem ako moze zlyhat antika
nemas este ziadne deti? kolko mas rokov? Take pocity mala aj Rachel Karnižová, pozri si nejake video s nou, ju to preslo, udajne mala prenatalnu depresiu
Myslím si že pokiaľ by si si si bola naozaj istá že to nechceš, nepísala by si sem ale riešila by si si to vo svojom súkromí. Samozrejme že tehotenstvo je veľká starosť, a po narodení ani nehovorím, ale myslím si aspoň z môjho pohľadu, že ak si to dieťa nenecháš, budeš celý život rozmýšľať či si urobila správne rozhodnutie a v určitej chvíli života ťa toto rozhodnutie bude mrzieť. Tie deti rastú a pokiaľ máš zázemie a oporu v rodine či manželovi, nebude stále závislé len od teba. Budeš môcť fungovať a žiť si svoj život aj po narodení dieťaťa len v obmedzenejšom režime. Ale keď sa teraz rozhodneš si to dieťa dať vziať, už to nikdy nevrátiš a ďalšiu možnosť už mať nemusíš. Tieto tvoje momentálne pocity môžu byť súčasťou tehotenských hormónov a strachu ktorý prežívaš. Možno by som skúsila sa o tom porozprávať so psychológom pred tým, ako urobíš záverečné rozhodnutie. Môže prejsť pár týždňov a na situáciu sa budeš pozerať inak, len rozhodnúť sa musíš čím skôr. Zároveň si myslím, že by to malo byť na dvoch ľuďoch, aj keď to dieťa musíš vynosiť a porodiť ty.
Koľko máte rokov? Čo na to muž?
Ja ťa chápem. Ale raz v budúcnosti to na teba doľahne.
To je tak…. Keď je sex, je tu možnosť mať dieťa. ;D
Ahoj. Do veľkej miery sú to hormóny. Pamätám si okolo 12.tt, hoci sme sa o dieťa snažili, aj tak som sa cítila tak, že raz v noci som nahnevane a zúfalo kričala, že nechcem ani jedno dieťa (mali sme už ročného syna v pestúnskej starostlivosti), nieto dve. Pre mňa mať deti bolo vždy racionálne rozhodnutie, neboli v tom emócie ako zamilovanosť a podobne, žiadne spontánne ťuťu muťu (hoci so synom sme mali veľa fyzického kontaktu, tulenia, a podobne, bolo to skôr z vedomia, že to je dôležité, nie kvôli mojim pocitom). Dcéra nakoniec zomrela v 38.tt bezproblémového tehotenstva. Keď som ju porodila a držala v náručí, prvýkrát som sa zaľúbila do nejakého dieťaťa. Manžel potom hovoril, že som odvtedy bola aj celkovo nežnejšia, aj k staršiemu synovi. Chcem tým len povedať, že podľa mňa to teraz nevidíš objektívne. Nemyslím, že je dobré rozhodovať o živote a smrti pod vplyvom tehotenských hormónov a šoku.
Ešte som chcela - keď sme predtým prijali syna do pestúnskej, chodili sme na stretká takýchto rodičov, čo mali čerstvo prijaté dieťa. To bolo samé "konečne sme šťastní", "konečne máme zmysel a už nám nič nechýba" a podobne. A my sme hovorili, že "šťastní sme boli doteraz, bolo nám s manželom super, a chýba nám kvantum vecí, odkedy máme dieťa" :D
Každopádne odvtedy sa veľa zmenilo. Prešlo skoro 6 rokov. Máme okrem Tomiho a Sáry ešte 2 "bio" deti. Kúpili sme obytný príves (môj sen od detstva), začali sme cestovať cez workaway, ja som začala chodiť na contemporary dance, v ktorom som našla neskutočnú radosť a psychohygienu. Popri tom organizujeme kadečo ako dobrovoľníci pre miestnu komunitu, ale aj na celoslovenskej úrovni... Proste dieťaťom život nekončí. A hoci by som to nikdy nebola o sebe povedala, ja som sa v tom našla. Baví ma to. Naše deti ma bavia. Čojaviem sadnúť do vlaku a cestovať s nimi sama cez celé Slovensko... Dobrodružstvo. Menšie, inokedy väčšie. Alebo len tak sa nechať objať...
Ak začneš po pôrode dieťa chciet, fajn. Ak nie, môžeš tomu prípadne dať šancu, ale ak zostanú tvoje pocity, že nechceš - na novorodenca voľného na adopciu čakajú už teraz roky noví milujúci rodičia.
Skôr to vidím na nejaký psycho problém. Veď nezabijaj, donos a niekto iný mu bude rodičom. Možno len taký strach z neznáma. Určite nezabijaj, lebo obete sú vždy dve...( dieťa a mama).
Vsak chod na potrat