Poznáte ten pocit, keď sa na všetko už chcete vykašľať. Ja som ho mala pred dovolenkou. Už som si povedala, že si dám od všetkého pauzu. Od učenia s raketou, od vyrábania všetkých čačiek mačiek, od drilovania hry a interakcií so synom a pod. Presne toto som si povedala v sobotu ráno o piatej, keď sme vyrážali na cestu a ja som sa potkla o pripravený šerblík, ktorý som chcela ešte zabaliť do auta. Chcela som podchytiť tých pár "cikaničiek", ktoré sa občas zadarilo rakete spraviť, ale reku kašlem aj nato. Keď dovolenka, tak od všetkého. Išlo sa bez šerbla....

A aj toto bola jedna z vecí, ktoré moja raketa na mňa vybavila práve na dovolenke. Do odplienkovania som sa pustila už v apríli, v júni to bola stále bieda.  Vtedy mi muž aj vynadal, čo sa nato nevykašlem, čo ju chudátko "trápim", že však ona je pozadu, tak sa do toho "pustíme"cez zimu. To množné číslo používa môj muž veľmi rád, pritom si to človek väčšinou "ods***" sám. Hneď po pôrode ma týmto množným vypecoval, keď povedal: "No, však sme to celkom zvládli." (3/4 pôrodu si zháňal bagetu, lebo bol tak hladný, že si to neviem ani predstaviť).

No ale späť k rakete. Žiadne pýtanie, žiadne cikanie ani kakanie tam kam malo.  V júni som to vypeckovala tým, že som ju nechala na "ostro" všade.  Bolo teplo a ja som chcela využiť to leto aj za cenu, že sa to nezadarí. Ta to max bude 3x pušťáť práčku. Navyše ma nebavilo stále objednávať plenky, aj keď zaflirtovať v teplákoch s kuriérom je celkom príjemná zmena počas dňa. Raketa bola stále ako mačka, všade kde ju to napadlo. Výsledky žiadne alebo minimálne a preto som sa chcela vykašľať na dofče aj na toto. A ona to na mňa zrazu vybalila hneď na prvom odpočívadle. Behájú si po tráve a zrazu príde, že "ccc", kukám na ňu, čo si smädná? a ona čupla, rekú íííha... Neverím, odpadla som z nej zase... Celé ubytko sa krásne učupkala alebo prišla za mňou s tým svojím ccc. Kako si nechávala výslovne vždy do vody, takže to ešte nemáme v "suchu",  ale takých 75 % už by to mohlo byť. 

Naozaj neviem, či to bol morský vzduch, ale celkovo to "civilizované" správanie tam mala jednoznačne iné. V reštauráciách pekne sedela alebo pobehovala len okolo stola. Proste neodbiehala na 300 metrov, šľahačky o zem minimálne a hra? To Vám bola almázia. Po celom dni sme si pred apartmánom na tráve otvorili "detský kútik", kde sme im dali stan a deku a krabicu hračiek a tá moja raketa sa sama hrala so zvieratkami, ukladala si ich do autíčka, jazdila s ním po lehátku, keď som jej ponúkala piť alebo jesť, vždy najskôr ponúkla zvieratko, ktoré držala v ruke... No proste, niekto alebo niečo mi tam počaroval dieťa.

Tu na SVK  si už pleskačky o zem na ihriskách alebo v reštaurácicách neodpustí. Za tri dni, čo sme doma, sa mi stihla popliesať snáď po celkom okrese. Tu je to stále moja raketa, preto mi prišla dovolenka taká čarovná a zázračná, lebo sme si s mužom nespoznávali vlastné dieťa. Ale posunulo nás to všetko vpred. Možno to ešte nie je všetko 100 %centné, ale tá dovolenka mi ukázalo takú "NARNIU" mojej rakety, ku ktorej sa chcem znovu vrátiť....

Toto bolo a stále je u mojej rakety ako na húsenkovej dráhe. Nikdy nemala problém s novým prostredím, AK ho mohla na začiatok preskúmať "po svojom", t.j. vrhnúť sa kam chce, chytiť, čo chce a kedy chce a samozrejme, ak sa jej nikto nepletie pod nohy. Niežeby ľudí ignorovala, ona ich registruje a fakt ma v poslednom čase na skoro každého "okoloidúceho" alebo "prichodzejšieho" upozorní svojím "a" + vztýčený prst... Ja osoby samozrejme pomenovávam aj 5x po sebe, lebo ona aj 5x po sebe ukaže na to isté... Neviem, či to robí zo zábavy alebo zo zábudlivosti, v každom prípade vyzerám ako drga "to je ujo", ... "to je ujo"... "poštárka"... "poštárka"... "teta"..."teta"... No, čo už s ňou, hlavne, že "nespí na vavrínoch".

Chcela som tým povedať, že pokiaľ jej všetci dajú svätý pokoj, ona je v pohode. Postupne sa oťuká, ale interakcie sa zatiaľ nejakej  okolie dočká len minimálne... Stále som ten prostredník - tlmočník - ja.... Na dovolenku sme išli s jednou rodinkou s dvoma deťmi (7 r a 8 m), ale prakticky napriek tomu, že sme boli v jednom apartmáne, za 7 dní som si nevšimla nejakú interakciu alebo snahu o komunikáciu medzi raketou a nimi. Každé ráno na nich ukázala prstom, ok - check, 5x pomenovanie a viac nič, dievčatko registrovalo možno viac, nevadilo jej nikde, keďže bolo skoro stále s nami, bábätko každé rano pomenovala "bááá" a bolo vybavené... Ak sa jej však niekto snaží prihovoriť, volať ju, niečo sa jej niekto pýta, na plnej čiare ich odignoruje alebo sa tvári, že ich nepočuje alebo začína amok... a ja ju chápem, ona nevie ako na nich, nerozumie im, nevie nič povedať a oni nevedia, že majú hovoriť na ňu jednoslovne alebo používať gestá☹ Preto mám z toho veľký strach, ako bude "komunikovať", ako "zvládne" nové prostredie, ľudí, ktorým nebude rozumieť a ktorí ju nebudú poznať a ktorí nebudú rozumieť, tým jej "a", "r", "chĺ" a "ccc", z ktorých ja už viem v preklade preložiť rozvité vety.... 

Tá moja kamoška sa jej skúsila len tak spýtať (ja som bola v kúpelke): "S kým ideš na pláž?"Pre bežné dieťa ok otázka, pre moju raketu rovnica s dvomi neznámymi:

1. S kým - nemala ani šajnu...

2. pláž - dovtedy nevidela, takže nerozumela...

Vtedy vznikali také slabšie amoky, ktoré som u nej postrehla. Píšem slabšie, lebo som 24 hodín prakticky stále pri mojej rakete, preto ich už viem väčšinou poriešiť v "zárodku".... No ale, ako to bude bez mojej prítomností, dokáže to vôbec niekto? Zatiaľ som nikoho takého nenašla, ktorý by moju malú raketu "pochopil" a hovoril "jej" rečou alebo "jej" úrovňou☹

A je po... Mozno si par z Vas čítalo moj posledný článok o tom, ako sa chystame s moju raketu na dofcu. Isla som tam s velmi malou dušičkou, lebo je to fakt strela a bezne nedavam s nou ani navstevu obchodu... Minuly rok sme boli v Taliansku prvykrat. Kedže  vtedy som neriešila žiadne podozrenie, užila som si to “bezstarostne” plnými dúškami. Aj ked fotky z tejto dovolenky mi potom tiež priliali olej do ohňa a “otvorili” oci..... fuj ble, spat k tohtoročnej...

Aj tento rok sme dali Taliansko. Zamilovala som si ho🥰 Neviem, kde som nabrala odvahu ist s takýmto polocudnym dietatom znovu niekam. Asi to bola túžba - netrcat iba doma alebo túžba žiť “normalne” a fungovat ako bežná rodina, túžba na vsetko na chvilu zabudnúť a utiecť od toho... Neviem, co ma tam ťahalo tak silno aj tento rok, ale ďakujem Bohu🙏🙏

Bolo super presuper... vsetky obavy, ktoré som zabalila so sebou, sa kdesi na hranici Rakúska stratili...Neberte to, prosim ako chvalenie, ako super pre super som sa mala... Este pocas jazdy som si citala par statusov, ako to proste maminy autistov alebo maminy s detmi, ktoré  maju riziko pas, nedávajú, ako si netrúfajú niekam s detmi chodit, ako sa dovolenky nedaria... Naozaj velky rešpekt som mala pred tohtoročnou dovolenkou, a pokorne a súcitne som myslela na vsetky maminy, ake to musia mat aj pocas “dovolenky” tazke... Ked druhí oddychujú, matkam takýchto deti sa zvýši stupeň náročnosti strazenie asi na sto a level oddychu klesne na nulu.

Preto mi z mojej rakety proste padla sánka prve dni... usmievavá, veselá, neverbálne komunikajuca... ja som si ju vobec nespoznávala. Taku dobrucku (az na par antisvetlych “okamihov”) si ju asi ani takúto nepamatam... Este aj nasi známi, co tam boli s nami, nechápali a boli velmi prekvapení, aká je dobrucka... Stretávame sa s nimi pomerne casto, takze, co sa týka rakety, boli dost v obraze a boli pripraveni na jej “horšiu” podobu....Je toho vela preveľa, co som u nej “pobadala” a  chcem vam to opísať vsetko a naraz a hned, nech sa tešíte so mnou, ale taka som unavena, ze to nechávam az na ďalšie dni... 

Prajem však každej mame, ci uz s auti dietatom alebo s dietatom v podozrení, nech si aspon trochu na svojich dovolenkách užijú a oddýchnu🙏

Ideme nato. V sobotu to balíme a ideme na "skusy" do zahraničia. To Vám bude opäť jazda. Asi ako každý výlet či návšteva parku je s moju raketu hotový adrenalínový zážitok. Aj dnes som taký jeden zažila. A nielen ja, so mnou "tŕpli" aj všetci, čo si nás "všimli".

Každý rok s jednou kamoškou podnikáme krátke výletíky. Minulý rok sa to s raketou ešte dalo, väčšinu času sedela v kočíku a navyše som ešte v tom čase bola v sladkej nevedomosti, čo mi možno celkom aj zľahčovalo situáciu. Ale tradíciu som nechcela porušiť a odhodlala som sa aj tento rok chodiť na naše spoločné výlety.  Najradšej chodíme do nitrianského parku, kde je veľa preveľa ihrísk a preliezok, oviec a kôz, všeliakých nafukovacích hradoch a elektrických motoriek a všetkých rodičovských nástrah "vrieskajúcich" detí. Tŕpla som už od vstupnej brány ako to s raketou dám. 

Ako správne hyperatívne dieťa si hneď vybrala tu najnebezpečnejšiu preliezku určenú pre hotových akrobatov a nie malé deti. V sekunde bola hore a začala liezť po rebríkovom oblúku, či čo to bolo, vo výške asi tak 1,8 m. Nemohla som vykríknúť, ani spanikáriť, len som ju zo spodu istila, keby sa jej šmykla noha. Krvi by ste sa mi nedorezali a zvyšku "našich" divákov tiež, ale raketa takéto akrobacie v poslednom čase dáva "ľavou zadnou". Išla pevne, sebeisto ako gymnastka na kladine, vôbec ju netrápilo, že keď sa jej šmykne noha na železnej tyči narazí si nohu, brucho, hlavu a asi všetko možné.  Keď to preliezla, chcela pokračovať ešte vyššie, ale ani neviem ako, v mirosekunde som vyskočila za ňou a stiahla dolu. Všetci ma "utešovali" aké ma akčné dieťa, že si pri nej veru"užijem" a podobne. V tom okamihu mi to bolo jedno, čo najskôr som utekala od tohto "diablovho" diela. 

Zvyšok výletu bol už menej akčný a nakoniec sme si to celom spolu užili. Aj odchod od zvieratiek nebrala tak tragicky, dokonca sa nebila ani o eletronické štvorkolky s chalanami a stačilo jej, keď jej dovolili sa na ne zozadu "vešať". Bolo to totiž viac adrenalínové ako "sedieť" na nej. Bola tam totiž lepšia možnosť, že sa jej nohy "popletú" pod kolesá, to ju viac rajcovalo. No čo Vám poviem, jazda je to s ňou. Babka mi hovorí, že sa bude modliť 3x intenzívnejšie cez deň ako v bežné dni, keď budeme na dovolenke. Ale pre istotu si ju mám hneď ráno priviazať o nohu... Joooj babka, veru si ju priviažem, ale Vy sa modlite aj tak.

Inak som si všimla ešte jednu zvláštnosť u mojej rakety. Už dávnejšie som písala, že začala používať slovo "ja". Začala ho používať pri otázkach, ktoré začínajú na otázku "KTO". Najskôr som túto otázku používala pri polievaní kvetov, keď mi krpci prvé dve minuty "pomáhali". Na otázku: "Kto chce vodu?", syn vtedy začal vykrikovať "JAAAA" a raketa začala po ňom toto super jednoduché slovo opakovať. Neskôr som sa pred spaním začala pýtať: "Kto chce vitamín?" Syn znovu to svoje "ja". Ľahne na posteľ a otvorí veľké ústa.  Raketa to isté ako cez kopirák. Tak som si všimla, že odpoveď "ja" sa jej spája nie s významom otázky, ale slovom "KTO". Muž to samozrejme začal hneď taktne využívať, "Kto najviac ľúbi tatina?" ----Jááááá

Sú to také naučené a "obkukané" odpovede, takže neviem, či sa z toho tešiť alebo to zase považovať za dajaký čudný znak.

Čítam už nejaký ten piatok knihy o reči, rozvoji, stratégiách, hrách, cvičeniach... Všetko sa mi pletie dve na tri, snažím sa zapamätať z každej knihy to najpodstatnejšie, vysvietené ich mám so zvýrazňovačom jak skriptá dve hodiny pred skúškou. Ale popravde, dochádzam k jedinému záveru, že je mi to aj tak na nič. Svoju raketu nedokážem v tomto smere nijak potiahnuť, aj keby prečítam všetky knihy o reči. Moja raketa to v tej svojej hlávke ešte nemá prepojené, z úst jej nevedia výjsť ani všetky písmenká, nie to ešte slová, dokonca som zistila, že sa jej pletú niektoré podobné slová začínajúc na d.

Ja si to predstavujem ako nejaký čínsky múr, za ktorým je celé more slóv, ktoré si tam len tak plávajú, ale raketa akosi nevie preskočiť ten múr. Ani keby som jej zadok tlačila zospodu, neviem ju tam prehodiť.  Ale stále pokúšam "šťastie" a ako som písala, skúšam všeliaké metódy. Cez rôzne priraďovanie, vkladanie, ukladanie, triedenie sa jej snažím zlepšiť porozumenie. Včera som čítala, (nič nové pod slnkom), že by som jej mohla rozšírovať slovnú zásobu, porozumenie i komunikáciu cez jej vlastný denník alebo fotoalbum. Klasicky a jednoducho, nemusia byť vytlačené fotky, ale len Vami nakreslený obrázok, čo ste v ten deň prežili. S týmto nápadom som sa opäť stretla v tejto knižke:

Túto knižku mi poradila jedna mamina na MK, začo jej veľmi pekne ďakujem. Je to taká kniha napísaná po "lotape", texty sú krátke, čo v stave preinformovanosti veľmi vítam. Je tam veľa tipov od úplnej "piky". Všetko, čo som dlhé mesiace hladala na niekoľkých miestach som opakovane našla tu v tejto knižke a oveľa oveľa viac praktických hier nielen o reči, ale aj o nácviku hier, symbolických alebo prieskumných, nácvik delenia a všetkého možné, čo bežné dieťa zmákne tak prirodzene. Ešte ju nemám celú prečítanú, ale časť o rozvoji slóv je mi teraz aj tak na nič. Možno sa aj Vám táto kniha zapáči a pomôže Vám....

Niektoré maminy alebo terapeutky či logopedičky skúšajú na deťoch "tlak", metódu "niečo za niečo".  Moja, čo vie spraviť, čo vie ukázať, čo vie "povedať" pri motivácií spraví, ale ak sa ju snažím silou mocou učiť slová ako napríklad "daj", "áno", "poď" a iné, nielen, že ich nepovie, ešte by som ju aj"vystresovala" a bola by akuráttak ešte viac podrážená, aj keď by som si ju kupovala "zlatými medailónikmiy".  Tadeto u nás cesta nevedie, takže mi nezostáva nič iné len byť trpezlivá.

No a k tej trpezlivosti mi muž veru ruže neprináša. Pred týždňom "prekonal" chrípku, ktorú veľmi ťažo znášal, štyri sople a žiadna teplota, ho priam zmorila. Dnes mi zahlásil, že má "depky",... Keby je ženská, poviem, že má svoje dni, ale takto, je to len také veľké ufrflané dzeco.

Ale s raketou je to celkom fajn. Učenie za stolom meníme viacej za hry a "skresali" sme sedenie za stolom na 2-3 x do týždňa. Skôr riešime praktické veci. Začali sme sa viac stretávať s deťmi, či už synových kamošov navštevujeme alebo chodia deti mojich kamošiek k nám. Už sa za ňu nehanbím pred nikým (len nech skúsia, čosi zašomrať, aspoň budem trenovať aj svoju asertivitu t.j. ako ľudí poslať do péčka s úsmevom na tvári). Sama sa nechcem izolovať a chcem jej, čo najviac pomôcť pracovať s detmi. Beriem to ako výzvu, každý jej kontakt s iným dieťaťom. Keď jej niekto berie hračku, snažím sa ju ukludniť, ponúknuť niečo iné, aj keď nie vždy sa to však podarí. Už sa cítim ako učiteľka v materskej škôlke alebo skôr ježibaba z perníkovej chalúpky, čo láka deti z ulice sa k nám hrať. Ale, čo človek nespraví pre trochu socializácie. Ešteže som dobrá hostiteľka, tie deti sa akosi u nás vždy dobre cítia a pri odchode plače nielen raketa, ale aj zvyšok, tak sa tie jej plače aspoň u nás doma celkom "stratia". Raketa ma však  začala "vytáčať" akýmisi škrekmi, ktoré začala vydávať, keď sa jej niečo nepáči. Neviem to ani opýtať, čo to za pazvuky vydáva, ale suseda od mamimy má sliepky, ktoré sa volajú škrekany a tie zvuky sú im veľmi podobné.  Ach slová hybajte sem, lebo ma raketa "uškrieka" zaživa...

Nikdy som nebola tvorivý typ ani typ vodcu. Raz nám na školení ukázali tím, kde uprostred stojí líder a po stranách jeho pracovníci. My sme si mali vybrať, ktorý z nich nás najviac "vystihuje" resp. ktorým by sme chceli byť. Väčšina sa videla ako líder, ja som ukázala druhého zľava. Bol nenápadný a predsa podľa mňa kľúčový hráč. Myslím, že táto úloha mi "prischla" aj pri deťoch. Robiť im oporný múr a kryť im chrbát. Môj syn je jasný vodca s tou najčudnejšou fantáziou, akú som kedy videla. V tomto ťahá  jednoznačne za povraz on... Stačí mu niečo vidieť, niečo počuť, o 2,5 minúty už má plán a hrá sa...On nepotrebuje hračky ani elektrické autíčka a aj napriek tomu vie do svojich hier vtiahnuť pol ulice detí a je jedno, či sú staršie alebo mladšie. Jeho level predstavivosti je nekonečný. Naposledy si vyzul ponožku, zobral kdesi nejakú palicu, napichol ponožku na palicu a začal si ju "opekať" nad mojím zapnutým vysavačom, keď som upratovala... 

Moja raketa má toho najlepšieho učiteľa vedľa seba. Problém je, že sa nevie zapojiť do týchto čudných hier.... Nerozpráva a nerozumie jeho fantázií. Som to ešte stále ja, ten sprostredktovateľ a tlmočník medzi nimi. Ale aspoň takto v trojuholníku nám to zatiaľ ide...

Dnes sme si spravili v obyvačke stanovačku,  "piknik" aj rybačku.Celé to samozrejme naplánoval syn, ja s raketou sme robili  iba "krovie", priniesli sme spoločne plyšákov, raketa vyberala, kto sa zúčastní.... Potom nám ešte syn rozkázal uvariť kávičku, polievočku, kým on išiel "nachytať" ryby... Nakoniec sme si išli spoločne s plyšákmi pospať... Táto časť sa rakete páčila najviac a vždy keď som popritom išla dovariť obed, dobehla pre mňa a začala mi chrápať pri nohách, že "už" je čas ísť spať...

Ach keby sa aspoň polovica fantázie a hovoreného slova z neho nalepila na tú moju raketu, tak by som mala aj tak dve najukecanejšie deti. Teraz to v hovorenom slove "ťahá" zatiaľ on aj za ňu. Syn už držkuje o 106 a cirkus za stolom pre zmenu nerobí raketa, ale syn... Dnes ma úplne prekvapila, že po 100 rokoch sedela za stolom, sama jedla "bez" kecov, kým ja som "riešila" syna. Uvedomila som si to skoro až na konci obeda, aká je ona konečne "vycvičená". Aj keď možno to bola iba výnimočná situácia, keď nebola "pupok" stola a hubovala som na jej brata a nie na ňu. Tak, či tak tie mesiace driny a výcviku za stolom, dnes konečne priniesli výsledky. Všetko ide takým slimačím krokom, ale potom Vás tie výsledky tak zaskočia, ako keby ste natom všetko pracovali iba dve  hodine. Hádam budem o pár dní, možno mesiacov držkovať "opäť" synovi pri stole a  tá moja raketa to zčista jasna začne komentovať ako keby sa nechumelilo...Dá to na ten svoj "tichý" štýl...

Už druhý deň si užívame s raketou "babskú" jazdu a ja mám po dlhej dobe doma opäť iba "jedno" dieťa. Zrazu mám akosi všetko porobené, dom uprataný, jedlo navarené, prádlo zložené a aj dosť času venovať sa rakete. No chlapi, mi očividne len robotu doma vyrábajú, ale aj tak mi akosi chýbajú...

Celý deň som premýšľala, či by som spravila väčšie pokroky s raketou, keby mám 100 % času sa na ňu sústrediť. Pri dvoch a viac deťoch je toho času na "učenie" alebo nácvik "sociálnych situácií" akosi málo. Len si predstavte situáciu, keď chcete raketu naučiť ako sa chovať na hlúpej zmrzline. Kúpite zmrzlinu dvom deťom, syn si ju ako správny chlap pomaličky vychutnáva, pri rakete je zas všetko opačne, začne sa nudiť raketovou rýchlosťou.  Ak by som bola na zmrzline iba s raketou, všetky jej cirkusy by som vyriešila napomenutím, keď by to nefungovalo, tak odchodom. Keď tam robí cirkus a  som tam aj so synom, jednoducho nemôžem vždy nútiť a obmedzovať aj syna, rýchlo napchať do neho zmrzlinu a vypadnúť. Žiaľ teraz to tak dosť často riešim:

"Poď, dojedz, ideme..." Mám z toho výčitky, hlavne vtedy, keď sa ma syn pýta, kedy sa ju konečne naučím "ovládať". Vôbec neviem, kde toto slovné spojenie zobral, ale vystihol to presne. Celkovo má talent na hovorené slovo, matika to bude zaiste jeho Achilová päta, ale slovom sa on vykecá určite aj u matikárky. Mne naposledy za dobré raňajky povedal, že som "požehnaná" medzi ženami🙂

Spoločenské sociálne situácie sú pre mňa veľká výzva. Najlepšie sa mi to trénuje, keď sme niekde iba my dve. Dlho som zanedbávala nácvik chôdze za ruku, stále sa kdesi ponáhľame, vysadneme na bicyle alebo kočík a chôdza nikde. Tieto dni, keď mi "prischlo" aj venčenie našej veľkej 60 kilovej "obludy", som práve toto využila nato. Asi 5 - 10 minút máme za domom pole, kde ho chodím dať vybehať. Ideálna vzdialenosť, počas ktorej  ma "musí" raketa držať za ruku. Neupustím, nezdvihnem ju na ruky a ani nie je na blízku muž, aby povedal to svoje typické: "Nechaj, ja ju odnesiem". Nič iné jej neostávalo, len "šľapať". Včera som ju síce viac vláčila po zemi, ale dnes to už bolo relatívne lepšie. Prichytila som samu seba, že ako sprostá jej dávam niekedy aj 3 upozornenie: začnem počítať 1, 2 na chvíľu prestane, potom zase 1,2.. už mi z toho dnes šibalo, tak som už upozornila iba raz a bolo. Hore na poli ich oboch nechám vybehať a potom hop-šup domov a znovu nácvik chôdze. Musím byť super dôsledná, super precízna, super prísna, aby fungovala nielen pri mne, ale aj pri iných ľudoch, nato by som však potrebovala super ochotnú a trpezlivú babku, tetku, kamošku či muža. Lebo aj toho musím akosi tej precíznosti a prísnoste učiť☹

Dnes až na malý cirkus na zmrzline, to bolo relatívne celom ok deň. Podľa pohľadov zmrzlinových spolusediacich to možno tak nevyzeralo, ale relatívne sa len "trochu" jedovala. V rámci jej možností to bol ozaj pekný deň. Nechala sa obliecť, jedli sme ako ľudia, hrali sme sa s hračkami... A v takýto pekný deň, ona na mňa vždy niečo "vybalí". 

Pri hre so zvieratkami v detsej izbe som si tak sama pre seba "povzdychla", že "jáááj škoda, že nemáme panáčika". Vtedy na mňa kukla, raketovou rýchlosťou sa rozbehla do obyvačky a priniesla mi panáka z auta, s ktorým sme sa naposledy hrali. Jééé srdce mi poskočilo a ešte viac, keď sama uložila zvieratka pod paplón, síce celé by ich  za živých okolností zadusila, ale ja som pochopila, že ich uložila "spať".  To je také pozitívne prekvapenie, že ma to hrialo asi aj na vlasoch. 

Prednedávnom som sa dostala k jednému dotazníku, kde som sa musela hlbšie zamyslieť nad skutočným porozumením svojej rakety. Myslím si, že takúto bežnú každodennú konverzáciu mi vie pochopiť veľmi dobre. Len také príklady našej "konverzácie":

Ideme k dedovi -  tak hneď začne krochať, 

Ideme na bicykle - začne kričať ááák (volá na brata)

Ideme do škôlky - brm brm po brade... reku nie, ideme na bicykli (ukážem gesto bicykla)

...

Proste takto poloslovne, polocitoslovcami sa mi dohovárame. Ale zistila som, že to je o "ničom". Je to vrchol ľadovca a pred nami ešte kopu prekopu práce. Pretože jedno je chápanie konkrétnych vecí a iné je chápanie abstraktných. Moja raketa by napríklad na otázku: Ako sa volá naše domáce zvieratko, nevedela odpovedať ani mäkkým f, pretože by pravdepodobne nerozumela  slovu zvierakto? V tom dotazníku bolo veľa preveľa slov, kde som zaškrtla, že nerozumie... Či už to boli podstatné mená, slovesá, prídavné mená alebo príslovky. Dokonca ani sloveso " volať" som si nebola istá, či rozumie....☹

Som trochu tieto dni zase tam, kde som bola na začiatku. Na amoky a škreky mojej rakety reagujem intuitívne ako bežná neauti mama, tak ako by som ich riešila u malého, niekedy krikom, inokedy hrubo odignorujem, niekedy aj capnem po zadku, inokedy sa pridám k škrekom... Ako keby som sa nič za pol roka nenaučila. Proste to tieto dni nemám chuť vôbec ale vôbec riešiť. Zamýšľať sa, že sa teraz touto mojou reakciou posunem o pár dní zase späť. Proste chcem fungovať ako normálna mama bez výčitiek, že niekedy to proste nedávam...

Zakazujem si čítať diskutie, skúsenosti a príbehy iných mam, pretože, všetko, čo prečítam, si opäť začínam hneď pasovať na svoju raketu a ako správna matka s podozrením si ju diagnotikujem 5x za deň. Nerobí nejak nič zlé cez deň, len to jej "skúšanie", jednadnie a fungovanie bežné detské je 100násobne náročnejšie ako pri synovi... Takých ako je môj syn do dvoch/troch rokov by som vychovala aj štyroch s prstom v nose. Nebolo to s ním easy, on mal tiež svoje muchy, aj vzdor mal a teraz aj papulovačky prišli, ale predsa to s ním išlo ako "po masle"... Včera ma vypeckovala dobre jedna diskusia, kde sa jedna matka predbiehala cez druhú, že ich deti sa nikdy nepliesali o zem a že všetko je o výchove. 100 čertov som mala v sebe a všetky tie matky by som "vyščicovala" za vlasy.

Tak pome mamy, je to naozaj tak? Možno predtým, ako som mala raketu, som mala také isté myšlienkové pochody, že si len matky nevedia vychovať deti... ALE teraz už vidím, sakra rozdiel a nie je všetko len o výchove. Tam Vám totiž hrá dôležitú rolu aj povaha decka. Môjho syna totiž nikdy nenapadlo plieskať sa o zem, pri hre na piesovisku bol kludný, sedel pri mne ako 5 peňazí, nákupy, vybavovačky či odchody z detských ihrísk boli celkom ok, žiadne scény... 

Raketa, to je iný oriešok. Pleskne sa o zem aj 25 x za deň, škrieka jak pavián a to ešte ani nevyslovujem nejaké slovo na "ne", človek si aj na hubu začne radšej dávať pozor... a teraz mi povedzte, kde sa to dieťa naučilo? To si ozaj matky myslia, že na deti s dvojročným rozdielom majú mamy iný meter? Ja teda nie, brala som ich rovnako ok, len pri jednom to fungovalo, pri druhej nie....

Ona je inak taká ňuňa malá, človek ju veľmi rád len pozoruje, lebo teraz sa jej z vláskov dajú robiť copíky, ktoré jej ešte pekne stoja po bokoch hlavy (čas na urobenie copíkov je tak 3,4 sekúnd). Ráno strapatá vycupitá z izby, kričí na mňa už od dverí ham-ham-ham...Dobre, tak ju paničku nakŕmim, aby neumrela hladom, potom už aj vlasy si dá spraviť, veď s plným bruchom to ide lepšie. Keď sa nikam nejdem, relatívne všetko ok, dávame to v pohodičke. Explózia vybuchne, keĎ človekhce niekam ísť a fungovať s ňou ako s normálnym dieťaťom, tak to ide akosi super zložilo.

Včera sme napríklad čakali 3-4 min v čakárni v ambulancií a už ju porážalo. Stála na druhom konci chodby a "trucovala" a škriekala jak pavián. Syn by tam lapel aj pol dňa. Stačilo vytiahnuť knižku alebo chrumky a super. Keď som bola tehu, syna dvojročného mi strážila vždy u gynekologa 87 ročná babka. Raketu by chudátko babka teraz neustrážila ani za nič. Neviem si predstaviť, žeby ju s tou svojou slimačou chôdzou a s paličkou naháňala. Proste pri rakete to tak easy nejde...

Dlho predlho som chcela napísať tento článok. Neberte to ako nejaký návod či propagáciu, ale odkedy riešim raketu, tak stále častejšie mi kdesi ktosi spomína homeopatiká. Jedna mamina mi o tom písala už v decembri. Vtedy som si ešte o tomto pomyslela svoje, ale potom nezávisle od seba, mi začala ďalšia mamička písať, že mala pozitívnu skúsenosť s homeopatikami. Reku kurnik, čo to vlastne je? Môže to byť náhoda? Už som na svojej rakete "vyskúšala" čokoľvek, asi ako každá mama na začiatku takéhoto obdobia a keďže toto nemohlo uškodiť, hor sa nato... Chcela som si zároveň sama vytvoriť názor na to čudné homeopatiku...

Moja predstava bola ako mi nejaká teta s veľa preveľa gorálikmi ide natrhať bylinky za mesačného svitu. Išla som k odporúčanej homeopatičke a to Vám nebola žiadna tetka, ale celkom pekná mladá žena, žiadne woo-doo, kancelária skor na štýl psychológa Charlieho Sheena.... Takže nič strašné. Pred návštevou a vlastne počas návšteve som opisovala svoju malú raketu. Hľadala som intenzívnejšie ten moment "prepínača", odkedy bola moja raketa taká "zaspatá".... Stále sa mi to spája s letom 2018, keď sme žiaľ mali aj to slávne MMR očkovanie. Nechcem šíriť paniku, to nie, možno je to zhoda náhod, ale viem, že hlas svojej rakety som naposledy počula pred očkovaním, keby sa rozbehla k mojim kolenám a brblala si mamamamama..... Odvtedy vzdochoprázdno, sociálny úpadok a však to vlastne poznáte, čo tu vypisujem už nejaký ten piatok... Vedela som teda, žeby som chcela vyskúšať MMR detox, ktorý by mohol zmierniť účinky očkovania, čo mohlo zle uškodiť na mojej rakete. Nechcem týmto článom vyvolať paniku na antiočkovanie, ale mne sa to v prípade mojej rakete spája žiaľ s ním, ale 100 % potvrdiť to veru neviem a zároveň to neviem ani vyvrátiť...

Tak sme teda skúsili MMR detox. Boli to 4 dávky po 2 týždňoch, čiže dva mesiace, každý pondelok a štvrtok som jej dávala homeopatiká.

Myslím, že detox nám pomohol. Homeopatička tvrdila, že najväčší rozdilel uvidím pri 3 dávke a mala pravdu. Vtedy bola úžasná. Dva týždne boli jedy také klasické detské, nie také záchvatové. Opíšem však radšej celý vývoj mojej rakety za dva mesiace.
Raketa je viac komunikatívna aj voči druhým, na každého najskôr ukáže prstom a potom kuká na mňa, aby som jej povedala, kto to je alebo aby som videla, že niekto prišiel. Krásne zdiela, neverbálne sa už vieme veľmi pekne dohovoriť, niektoré slová sa snaží opakovať, aj keď viac vo svojej hatlanine alebo v skrátenej verzií napr. buch - buchta, ja - jahoda.... Sociálne veľmi začala inklinovať k synovi. Smeje sa na ňom, vie sa pri ňom hrať (keď je sama, sa len motká pri mne, ale keď je on doma, tak sa paralelne pri sebe vedia hrať), volá ho napr. na trampolínu, šmyklávku ale skákať. Syn sa jej môže slobodne dotýkať  a ona už pri tom neškrieka ako keby ju drali z kože. Dnes som dokonca na vlastné oči videla, ako ukazovala na lietadlo a pozerala potom na neho. Alebo vždy keď sa vyciká alebo vykaká volá ho, aby sa prišiel pozrieť na "veldielo" a zakričál jéééj.  Hra sa podľa mňa pomaličenky rozvíja napr. si plyšákov vozí v kočári, potom si ich vyhodí na trampolínu, dáva im akože papať a párkrát to zopákne, vždy mi ukáže iné zviertké, povie napr. "búú", keď hádze kravu na trampolínu... neviem, mne to príde už fakt celom funkčná hra, samozrejme rolová ešte nenaskočila a ani nenaskočí, dokým nebude reč, nemôžem tvrdiť...

Nepripisujem všetko homeopatikám, pretože si myslím, že ukazovanie a zdielanie začalo naskakovať ešte predtým, aj keď nie tak aktívne a nie voči druhým.  V decembri/v januári som do dotazníka k psychológovi napísala pri otázke: "Čo Vám najviac chýba/vadí na Vašom dieťati?", niečo v zmysle, že moja raketa tu je, ale zároveň tu nie je. Nevedela som presne opísať slovami vtedy stav mojej rakety. Pani J mi vtedy povedala, že to čo mi chýba je prirodzená spätná sociálna väzba. Myslím, že týmto homeopatickým detoxom, sa mi to akosi čiastočne možno aj úplne vrátilo.

Čo však ostalo a je stále na mojej rakete výrazne, sú afekty alebo afektové záchvaty alebo prehnané emočné spracovanie stimulov, či ako to napísať.... Doma ich viem poriešiť, buď skríknem, dohovorím, odignorujem alebo aj po zadku dám, tu doma v domáckom prostredí ako keby mi viac rozumela, vníma ma, počúva.., Ale vonku, pri odchode z ihrísk, v zoologických záhradách, keď vidí holubov na námesti, tobogán s bazénom alebo včera na kolotočoch, to sú proste také záchvaty, kedy kope, škrieka, ide ma biť, lebo ju obmedzujem v čase, keď ona chce behať, skákať....ani vysvetlovanie ani po zadku ani ignorovanie nezaberie, lebo takýto amok ona sama nemá pod kontrolou.

Ja som nehádavý typ. Nemám rada konflitky a ani ich nevyhľadávam, dokonca ich ani poriadne neviem riešiť v "priamom" prenose.  Možno ste aj Vy také tipy, že Vás kopu vecí, ktoré ste chceli pri hádke niekomu vykríkuť,  napadne až po "funuse". Najsamlepší odborník v hádke som samozrejme s mužom. To Vám ide ako "po masle", lebo on je ešte menej hádavý človek ako ja. 

Jediné konflikty, ktoré mi bolo "príjemné" riešiť na verejnosti, bolo neprávo. Keď niekto ublížil slabšiemu. Pamätám si, že raz som ešte na základnej škole, nabrala takú odvahu, že som jedného chalana schmatla za tričko a hodila o zem, lebo sa posmieval jednej chudobnej a trochu postihnutej babe. Nikdy v živote a ani potom, som už niečo také podobné nespravila. Ale asi budem musieť byť znovú viac "akčná", lebo teraz je hlavnou hrdinkou "nepríjmených situácií" moja malá raketa....

Musím sa obrniť, aby som vedela odseknúť alebo odpapulovať  príliš zvedavým alebo "premúdrelým" okoloidúcim. Som typ človeka, ktorý nerobí druhým to, čo nechce, aby robili jemu. Mňa by úprimne nikdy nenapadlo vykarhať alebo komentovať matku cudzieho dieťaťa, ak ma "bytostne" neohrozuje.  To, že si pomyslím svoje, to nijak už neviem ovplyvniť, ale zvyčajne fakt druhých neja nesúdim... Ale asi si musím zvykať na všeliaké tipy, hlavne žien - matiek, ktoré proste ešte stále majú iba svoje "dokonalé" vychované deti a podľa nich uškriekané deti sú výsledkom zlej výchovy. Asi by som aj ja bola taká, premúdrelá a myslela si, že ostatné matky uškriekaných detí, si len nevedia dať decko doporiadku. Veď so synom som nikdy nemala takéto cirkusy, takže by som bola asi tiež v tom, že ide o neschopné matky.

Dnes som si taký koment mala "potešenie" vypočuť znovu aj ja. Kolotoče to je opäť niečo, čo moja malá nedáva, ale čomu sa kvôli synovi jednoducho nemôžem vyhýbať.  Mne to príde stále typický dôvod na "kvalitný" rev bežných detí, aj keď moja malá raketa ho vie pekne vypeckovať a dnes ho predviedla v dosť hysterickom záchvate. Keď sme sa presunuli ďalej a podarilo sa mi ju ukludniť, stretla som kamošku a ona mi rovno po pozdrave šplechla: Ale robila cirkus... Hmmm, čo nato povedať? Čakala som aspoň klasické ako sa máš? Tak som povedala, že to malá ešte nedáva - tie kolotoče. Niekomu to však nestačilo a potrebovala si asi rypnúť, tak rovno šplechla: kto si ako urobí ... Už som ďalej neriešila, pozdravila a odišla... 

Ale ako spadla mi sánka, kde niekto naberie odvahu si "kopnúť" do matky, ktorá práve "utíšila" vreskot upištaného decka, zvládla hanbu pred celým obecenstvom bez plaču a proste sa teší z toho, že tento debilný amok trval "len" 15 min... Toto viem s čistým svedomím odprisahať, žeby som žiadnej mame nikdy nepovedala, keď nepoznám "zákulisie"...   To mám každému hovoriť, že na nej už viac ako 8 mesiacov makám každý deň, že som doslova  v našich začiatkoch žobrala o očný kontakt a podplácala ju čokoládou len, aby na mňa kukla, že som sa musela pozerať nato ako sa jej môj syn nemohol ani dotknúť....  Existuje drahé mamy nejaká univerzálna formulka ako rýchlo a efektívne poslať do péčka takéto "TIP - TOP matky"?

Asi nie... Asi sa budem musieť obrniť na prípadne problémy v škôlke alebo v škole.  Nedať raketu vykopnúť pri prvom probléme, lebo mama je padavka trochu si dupnúť. Neexistuje, aby si stále o moju raketu niekto utieral hubu. Nedovolím to ani za svet....Ach, to bude ešte "hádok", mám sa načo tešiť...

Stále sa vypytujem svojej mamy, či aj ja som bola tak strašne jedovaté a uškrieané dieťa. Ona ani nezaváha s odpoveďou a povie áno a rovno dodá, že som bola najhoršia (milá mama, mohla to aspoň na "oko" trochu poprieť) . Keď sa pýtam na detaily, už si to veľmi napamätá, ale čo si pamätá je, že to bolo so mnou najťažšie, to má stále v pamäti. Ani sa jej nečudujem. Tiež si raketine škreky nebudem radšej pamätať detailne, ale to, že to bolo veľmi ťažké obdobie, tak to si určite zapamätám. Vždy mi moja mama povie, že som bola všade, že za mnou musela len chodiť, nevedela som sa pekne v tichosti hrať, radšej so mnou nikam nechodila... Božinku, ako keby opisovala moju raketu... že som ju dokonca dobre "vybila", keď ma brali z kolotočov... že strašné so mnou ísť niekam a tak radšej ani nikam nechodila, aby sa podobným situáciám vyhla..... Mám sa ešte "načo" tešiť s raketou, keď je aspoň čiastočne po mne...

Riešim dookola to isté, ale u nás je to stále tá istá pesnička. Raz hore, raz dole, ale tá "jedovatosť" je tu. Nedá sa situáciám vyhnúť, aj keď 95 % príčin hnevu viem určiť. Sú to bežné situácie, ktoré niekedy raketu nakopnú viac a niekedy menej. Raz to zvládne v pohode, raz to zoberie super tragicky, žiadna logika, žiadny algoritmus, nič podľa čoho by som mohla nejak logicky postupovať. Raz ju naštve, že ju dávam cikať, inokedy sa vyciká "bez breptov", raz je odchod od hračiek v pohode, inokedy pošľahá, čo alebo koho má práve po ruke, príchod z vonku je na obed ok, večer ani za pána nechce dnu... Keby jej celkový vývoj bol ok, že nikto na nej "nič" nevidí, tak to beriem, je to  super vzdorové deco. Ale teraz človek stále "nevie načom je"... asi hodnú chvíľu ani nebudem vedieť, teda POKIAĽ nezačne hovoriť  alebo POKIAĽ nepôjdeme na diagnostiku...

Raketa je inak tieto dni s výnimkov super častých  vreskotov taká ok. Mne už príde také "normo" omeškané decko. Hlavne v cudzom prostredí,  v parku alebo na ihriskách sa už podľa mňa "normálne" hrá teda, ak sa za normálnosť považuje posadenie zvieratiek, panáčikov do autíčiek alebo autobusov. V nedelu dokonca povozila plyšákov v kočíku, povyhadzovala na trampolínu, znovu nahádzala do kočíka a chvíľu kočíkovala a hop šup do kočíka znovu... Nie je to síce super rozvinutá hra, ale mne sa to zdá celkom ok, vtedy som fakt pri nej mohla aj 2 min sedieť. Horšie to bolo už pri odchode, to zas bola scéna ukončiť túto jej super mega funkčnú hru... Veľmi sa však teším, že hlavne za synom labruje, smeje sa na ňom, schovávajú sa do domčeka, vyliezajú, raketa samozrejme na navyšší stupeň , syn tak do polovice vylezie... Práca za stolom tieto dni o ničom, stále čosi kdesi, sme rozlietaní a jednoducho sama cítim, že tomu nedávame 100 % a mám výčitky, ale úloha bola jasná... zlepšiť treba bežné fungovanie, takže hádam sa nám toto "zlajdašenie" za stolom nevypomstí a v septembri všetko dobehneme....

Keď sa niekto niekedy dostal k článkom alebo k skúsenostiam žien, ktoré sa snažili dlho o bábätko, tak kopu žien píše o tom, že otehotneli potom, čo nato prestali myslieť alebo sa aktívne o to snažiť. Aj niektoré mamy mi píšu, že deti urobili veľký pokrok, keď sa od toho "odosobnili" a prestali nato myslieť.

Nedarí sa mi to úplne, ale dnes bol akýsi pokojný deň. Tieto prázdninové dni mám celkovo rada, lebo nemáme žiadny program a môžeme si ho "manažovať" s deckami ako chceme. Nemusím rýchlo dať poobede spať raketu, aby sme utekali vyzdvihnúť syna zo škôlky. Len sa ráno pomotkáme, malého na chvíľku zabavím s telefónom, aby som chvíľu pracovala s raketou a potom šup na chvíľu sa vyvetrať. Obed môže byť neskôr, nič sa nedeje, jašenie pred spaním môže byť dlhšie, tiež sa nič nedeje, aj spánok môže byť dlhší... Toto je jedna z výhod materských, ktoré oceňujem až teraz, keď sa mi toto obdobie pomaličky "končí"... Možno preto si to tieto dni tak užívam, lebo čo ak budúcí už bude uponáhlaný alebo kadejaký divný. Tak mi to dnes akosi behalo po rozume, že si tieto dni aj napriek všetkému musím ešte viac vychutnať. A možno práve preto, že som si to dnes tak povedala a "užívala", to bol celkom fajn deň...

Raketa si vydrichmuje do deviatej a vždy taká strapatá prelezie z postielky a pricupitá k nám do obyvačky či kuchyne. Pri stole som dnes povyťahovala staršie "úlohy" a chcela som raketu preskúšať, či to nezabudla. Zvieratká, čo kedysi veľmi rada priraďovala k obrázkom a urobila úlohu za pár minút, však bola dnes oveľa "dlhšia" záležitosť. Pri každom zvieratku sa zastavila, obzerala si ich, sliepku a kohúta ani z ruky nechcela pustiť a rovno si ich chcela do auta "naložiť" a jazdiť s nimi,  potom začala "chrápať" akože sliepka zaspala... Ulohu splnila s odretými ušami, ale nevadí, tieto zvieratká som jej všetky dala a oficiálne som "zrušila" túto úlohu s nimi. Odvtedy po dome pobehuje len so zvieratkami a to mi stojí aj za túto splnenú úlohu.

Včera som čítala jednu knihu na rozvoj reči a bola tam taká veta, niečo v zmysle, že dieťa medzi 2 -3 rokom si samé určuje hru a pri jej rozvoji ju treba nechať samé viesť a nesnažiť sa zapojiť. Večer som nad tým premýšľala, že toto sa mi ešte nestalo, aby si moja raketa "viedla" hru, vlastne som sa celý čas, čo s ňou pracujem (ak nepočítam knihy), nemala do čoho zapojiť.... A keď som videla, že s tými zvieratkami sa jej otvára fantázia a už ich pri úlohe len "sucho" nepriradí k obrázkom, všetky som je ich dala desiatimi prstami... Nie je to nejaká mega veľká rozvinutá hra, ale mne to pride na pomery mojej rakety celkom fajn... Dokonca z kočárika "vyšmarila" bábätko a vozí si tam tie malé pidi zvieratká. A ešte nakúka, či sú tam... ani vidieť ich tam nie je, tak pomerne často nakúka do kočára..no  zlatá je, čo ja viem, mne to príde aj celkom funkčné... Občas im ponúkne aj malinovku, aj keď skôr ich viac obleje ako im dá napiť... Nevadí, nech obleje, len nech to má hlavu aj pätu....

Celkovo začala byť taký malý "škrečok" a všade musí čosi vláčiť so sebou. Na bicykel kadejakú plastovú kravu alebo psa, potom zas do kočára rybu, zo šmyklávky tiež furt kdekadejakého hrocha spúšťa, na trampolínu rovno živú sliepku doterigá.... No hádam je to všetko v rámci "normy", lebo ma picne, ak jej to pripíšu ako "plusový bodík"... Ale zajtra napriek tomu, budem ešte radšej pokojná, nech máme opäť pekný deň

Ja vidim v tom teraz len jeden rozdiel a ten sa týka nádeje. Že toto všetko sa raz vyrieši alebo to bude stale "naprd". Počuť teraz pravdu by ma ešte veľmi bolelo. Nech to spracovávam koľko chcem, ešte nie som v tom super štádiu zmierenia... Stále rozmýšľam, kde Vy ženy ste zobrali toľko sily a ako ste to dokázali. Vždy, keď mám chuť samú seba trochu polutovať, tak si spomeniem na jedného pána, ktorý žije u nás v dedine. Má postihnutého chlapca na vozíku a či je dážď či slnko, tak ten chudák tato rozdáva noviny. Je to človek s veľkým Č a ja mám chuť sa nakopať dozadku a tomuto pánovi dať Nobelovú cenu ako statočne a pokorne bojuje so svojím osudom. Oproti nemu či ostatným maminám, ktoré to "rozdýchali" sa cítim veľmi sebecky a nevyzreto až sa zato hanbím...

Tieto dni som nepisala, lebo sme mali celkom pekne dni, take ktoré ani neviem ci mam rada, lebo ten “pád” po nich ma boli este viec. Raketa si viac všímala syna, imitovala ho a prenasledovala kam sa pohla, kričala to svoje “aaak” (šimiak), ked ho volala k niečomu, jedy som považovala za "znormalizovan"e, proste som to zrazu chcela všetko "zavesiť" na klinec, napísať bodku za týmto blogom a tým "blbým" obdobím... V takom ošiali som bola, že som znovu vytiahla paty z domu a hor sa na vylet a zrazu j**** b facka. Vtedy uvidíte, co je skutočne normo decko a co nie... co uz pokladáte, za “v pohode” uz ani nie je tak v pohode a je to len milimeter, co ste sa niekam posunuli, co oproti normo skokom, ktoré robi dvojročné dieta je vlastne nic... A tak som znovu tu....

Fakt klobuk dole pred Vami mamami, ktoré ste dokázali vsetko prijať, neutápat sa v nádejí, ktorá ma na jednej strane drzi nad vodou a na druhej strane nici... Bojim sa diagnostiky ako čert kríza, v noci sa mi sníva o tom, aku hracku v ambulancií raketa chytí, ze zas s nou poriadne nic neurobí... no proste mi to tu kvapka namozog, ale vypnúť sa to momentálne neda... Skoro tyzden sme poriadne nerobili, a je to rovnaké a možno ešte horšie, pretože ten čas za stolom je pre nás vlastne pekne strávený čas. Nehovorim, ze vsetko zabudne, skor je to o tom pocite “ze nic s nou nerobím”... Len tak akosi preliezame dni...

Potrebovala som sa znovu naštartovať a tak som sa dnes zase "pustila" do vyrábania. Momentálne vidím potenciál v každej škatule, tak ich skladujem a odkladám a dnes prišiel ten čas ich akosi využiť. Nápady nie sú z mojej hlavy, veľa čerpám z pinterestu, takže kopu vecí a ešte krajších tam určite nájdete aj Vy.

Uz som si zvykla na pohodový rezim, ked som s raketou mohla robit doobeda kedy chcem. Pri synovi hladam aspoň par minut a väčšinou sa snažím ich zapájať spoločne preto som sa pustila do takejto poloautodráhy... Mám "veľké plány" rozšíriť ju o autoumyvárku, pumpu a kopu všetkého pre chlapcov a samozrejme moju raketu, ktorá síce vyzerá ako zlaté dievčatko, ale je to chlapčisko, takže myslím, že zajtra sa im to bude páčiť....

Chcela by som ju naucit slabiky “D” a “T”, ale tie ešte vobec nedáva ani vo svojom "blabote". Tolko slov by mohla pochytiť, keby vedela tieto slabiky. Zvláštne je, že sa mechanicky vie naučiť reagovať napr. na písmeno O ukazuje oko, pri P ukaze prst, na U ukaze ucho...ale vysloviť ich nevie... Je to také moje čudné stále nehovoriace motovidlo...

Dala by som ruku do ohňa, že som autistu za celý život poriadne nevidela. Všetko, čo som si naštudovala za posledné mesiace je a bolo iba z internetu a videí. Ale reálne je šanca, že za celý život som nikoho nestretla? Nie, nie je... len som bola hluchá, slepá, malá a hlavne nevzdelaná... Dokonca som mala jedného celé detstvo pod nosom a ja som o tom ani netušila. Až do dnešného dňa, keď som si vypočula rozhovor mojej mamy a našej susedky. Pani bola veľmi smutná, lebo jej dospelý vnuk je odmietaný vo všetkých zariadeniach pre jeho agresívne správanie a jej nevesta je z toho veľmi nešťastná. Vtedy mi to celé "doplo". Všetko začala do seba zrazu "zapadať." 

Začali sa mi vynárať spomienky z detstva, keď sa z ich dvora (asi 7 dom od nás) ozýval zvláštny  detský krik a tiež krik jeho otca. Pamätám si to, lebo keď som bola menšia, často som vyšla na kopec a rada tam hrávala pod stromami. Bolo tam vidieť na celú dedinu a niektorým blízkym susedom aj do dvorov. Chlapec sa nikdy nechodil s nami hrávať, nikdy neprišiel na ulicu aj keď sme všetci boli tam. Nikto mi nikdy nič nevysvetlil a načo aj niečo vysvetlovať krpatému decku. Keď som už bola staršia, presťahovali sa do obeceného bytu a mňa akosi "prestali" trápiť kriky toho chlapca. Ale teraz už mi je jasné, prečo ide 3 metre pred rodičmi, nikdy nepozerá do očí, vždy iba do zeme a hovorí si sám pre seba, nikdy, ale nikdy s nikym nerozpráva a veľa veľa zvláštnstí, ktoré mi až teraz dávajú zmysel. 

Tak som sa prvýkrát začala pýtať. Pýtať mojej mamy na toho chlapca. A až po 30 rokoch som sa dozvedela "pravdu"... Keď si tak reálne zoberiem, bolo by mi to asi naprd ako 10 ročnej vedieť, že ten chlapec má autizmus. Nemala som vtedy o tom ani tušenia, čo to je. 20 ročnej mi to už bolo "jedno", vtedy som bola viac mimo ako v realite, ale kruh sa točí a ja sa k tomu dostávam ako 30 ročná. Premýšľam, či by som ja vysvetľovala synovi, že má nejaký chlapec autizmus, ak by sme mali takého v susedstve. Tiež by som sa radšej k tomu nejak konkrétnejšie nevyjadrila. Môj syn má v škôlke chlapca s downovým syndrómom a musím povedať, že to pekne v škôlke vysvetlili, lebo syn veľmi pekne o ňom hovorí. Síce sa ma pýta, prečo tam je s ním maminka a prečo tam nemôžem byť ja (to jediné ho trápi), ale vždy sa teší, keď ho vidí. S jeho maminkou sa zdraví ako starý kamoš, takže možno by som sa to synovi aj snažila lepšie objasniť ako to bolo vysvetlené mne v prípade toho chlapca z nášho susedstva (vlastne nijak, len že je iný či postihnutý...)

Tento chlapec je pre svoje správanie "nezaraditeľný" do spoločnosti, ale čo tí, čo sú zaradení. Koľkých v živote som už prehliadla?Nie, nebudem teraz hľadať všade autistov, ani sa nezačnem každého vypytovať na presné diagnózy, len sa nad tým dnes zamýšľam. Jedna kamarátka pracuje ako psychologička s dospelými v jednom sociálnom zariadení a keď jej  dcére tiež vyjadrili podozrenie, povedala, že dostala takú "facku" ako nikdy. Iné je starať sa o ľudí v práci a iné je to mať doma. Napriek tomu, že celý život pracovala s dospelými s rôznym mentálnym postihnutím (aj s autistami), žiadneho detského autistu ešte nevidela. Požiadala svoju kolegyňu o pomoc a išla sa pozrieť na autistické deti do jednej škôlky. Svet je proste zvláštny. Reálne s tým môžete byť v kontakte, vedieť teóriu odpredu aj odzadu a aj tak to môžete "prehliadnuť", keď to máte rovno pod nosom...

Moja raketa bola dnes "neprehliadnuteľná". Je nás všade veľa a aj taký obyčajný obed v reštaurácií sa zmení na rýchly beh okolo stolov a detského ihriska, tobogánu a všetkého možného, len nie sed na stoličke. Vždy si nás ľudia na obede, raňajkách, večery všimajú. Na dovolenke v Taliansku našu malu raketu všetci hostia od Maďarov, cez Talianov, Poliakov či Nemcov volali "Powergirl". Hore dole a my šalení s mužom za ňou. Dnes ju aspoň čiastočne viem udržať pri stole, aby sa najedla "v kuse" a neodbiehala, považujem to za megaúspech, ale keď do seba nahádže pár lyžíc, už aj práši lietať znovu hore dole. O kľudnom sedení pri jedle s mužom môžme stále iba snívať a pri jedle sa striedame. Neznášam studené jedlá, tak ja ho väčšinou jedávam prvá, muž zatiaľ naháňa raketu a potom opačne. Musíme vyzerať ľudom smiešne, niektorí na nás "súcitne" pozerajú a iní pozerajú s pohľadom "ako si si vychovala, tak máš..." 

Tak či tak, v poslednom období sa to s ňou celkom dá (až na tú rýchlosť a krátku pozornosť). Ak nemá okolo seba veľa podnetov, tak je to krásne malé zlaté mega rýchle slniečko. Dnes nás navštívil švagor z Anglicka, tak som im nabalila obe deti na bicykle a šup mi z očí na tri hodiny. Za tri hodiny som stihla toľko, koľko za celý mesiac nie. Okná vydrhla, dlážku pozametala, chladničku pretriedila a vyčistila... To Vám je taká pomoc, keď Vám niekto aspoň na chvílelenku zoberie deti. Praca za stolom dnes žiadna, zajtra to bude vyzerať podobne. Mne sa totiž tieto dni veľmi nechce. Leto, voda, bicykel, lenošenie a nie rozvíjanie hry a trénovanie trpezlizovať a pozornosti za stolíkom... Dám tomu ešte dva tri dni lenošenia a potom sa pustíme zase do toho... Ale musím sa priznať, že sa  chytám  hociakých vecí v "praxi"... 

Už som viackrát pisala, ze jediná nasa funkčná hra su “knihy”... Aj ked sa zrovna tomuto “nemame”venovat, ja ich jednoducho milujem a som velmi rada, ze aj moja raketa.  V súčasnosti skor citam, aby som “vedela” nie, aby som si oddýchla, ale aj tak dobre hlavne, ze je kniha🤷‍♀️. Cez knihy som sa mohla dostat k svojej rakete, ktorá si ich vzdy iba rada solitarne prezerala a odmietala niekoho prítomnosti pritom.  Spolocne čítanie sa chvalabozku stalo nasim hobby a vzdy pred spanim fici nejaká stara dobra známa knizka. Tieto patria v súčastnosti k nasim naj: 

Najskor som začínala s knižkami, pri ktorých som mechanicky menovala predmety: auto, jahoda, balón.... nic viac, žiadny príbeh, žiadny opis. Kedže bola doslova aj ona v mechanickom móde, vsetko vtedy nasavala do seba ako počítač, ked ho plníte dátami... Tiezo knizky vyssie uz su “vyššia” trieda.... napr. Daj si pozor, drobček je kniha na 100 spôsobov, a mozem v nej opísať co chcem a vzdy nejaky detail zase pridat... prasiatko telefonuje, líška place a pod. Perfektne su tam zobrazene zvieratka, ktoré robia nejaku činnosť... Pri tychto knižkách uz s raketou nevediem jednostranný dialóg, ale “pytam” si od nej interakciu... aky je sporák: “pa”, co spravilo auto lopte “puf”... v rámci svojich giest a citosloviec mi niekedy odpovedá, sice naučené odpovede, ale funkcne🤷‍♀️ 

Posledné dni však fici kniha o skolke, ktorá uz je sice v salátovom vydaní, ale prave na nej raketa velmi  intenzívne napodobňuje napr. Ako dievcatko placi, umývanie rúk, ked akoze hresim dievcatko, ze sa váľa pozemi, tak raketa uz ma tiez zdvihnutý prst... tento cas pri čítaní mi velmi pripomína cas čítania so synom. Vzdy pred spanim uz sme si recitovali spolocne básnicky a pesničky, niekdy sme uz ani knihu nemuseli otvorit a uz sme “sypali”... Ak by moja raketa nemala regres ci stagnáciu ci kery ďas to bol pred rokom, asi by bola aj ona natom podobne....

Posledne dni sa mi totiž zda, ako keby niekto vymazal u mojej rakety “polrok” a zrazu znovu zapol “on” a pokračujeme.... Pokračujeme tam, kde sme prestali: v detskom blabote, aktivitách, spravani, reci a v hrách úroveň cca 12–18 m. Nemozem si pomoct, ale mne moja raketám nepride ako viac ako dvojročná, ale naozaj nieco medzi 12-18 m. Teraz pomaly nabieha to, co je typické pre jednoročné deti... 

V sprostistiach to je však úroveň 4 a viac🙈Od nej sa aj syn ma, čo to naucit... dnes si nasadila mužov klobúk na hlavu tak, aby nic nevidela a chodila a vrazala do stoličiek a stien cela nadsena🤷‍♀️ Obmedzovať ani nahodou, ☝️ takze dve hrče na cele a mozme fičať ďalej , ale  uz radsej len pri knihách...🤦‍♀️

Dostala som na leto dve kľúčové ulohy, ktorymi mam “vylepšiť” moju raketu.

1. Spomaliť ju

2. Rozvit u nej hru

Paradicka👌 Žiadny dlhy zoznam úloh a predsa pre mna akesi super tazke “zadanie”. Na spomalenie som uz skusala par trikov, ktoré napríklad odporučila metóda OTA.  Nieco v zmysle “byt lenivý”, neskočiť hneď, ked dieta po Vas žiada zapojenie do hry... Tento princíp ja osobne využívam rano v posteli, ked sa nahodou raketa“prespata” zobudi o piatej - siestej a skusa behať po izbe, ani ma nehne sa zdvihnúť (aj ked ju samozrejme poloospata sledujem a checkujem). Som velmi vďačná zato, ze syn ma super medvedí spanok a nevadi mu, ked mu pri uchu spusti raketa skreky... muž to sice “schyta” a uz nespi dalej tvrdym spánkom ako syn, ale co uz🤷‍♀️

Potom som sa ju snažila spomalit cez príkazy upratať a dokoncit činnosť, ked ju napríklad vkladanie gombíkov prestalo bavit v polovici...  Toto používam aj pri praci za stolíkom... Nech som skusala na nej doteraz čokoľvek,  ona je jednoducho taky typ: “rychlo urobím, nech mam pokoj” a potom si ide obehnúť 5x svet svojou turbo rýchlosťou... Podla mna jej rýchlosť je jej “druhe” meno a ona to ma v sebe a spomalí sa len, ked ju nieco baví alebo jej dochádzajú baterky🤷‍♀️ 

Hra to je u nas stale bieda sama o sebe. Kedže je rýchla, pri žiadnej hre som ju neudržala dlhsie ako 2 min. Naposledy ju bavilo ťahanie stužiek cez otvory krabičky, ale to nebola zrovna “top” detská tematicka hra...

Prednedávnom som sa snažila spomenut nato, co bol moj najväčší problem pred novembrom... mala som sa fajn, žiadne extra hádky s muzom, obcas ponorka, deti uz tolko nesoplali... proste svet Gombička... dala som si jediny cieľ a to, aby som sa co najviac “vymakala” na pohovory, zaplatila babu na anglické konverzácie, urobila nove kurzy, pripravovala a štylizovala životopis...Vsetko dva roky pred samotným návratom len, aby som bola tip-top pripravena🤦‍♀️Tlieskam si, co za “sprostosti” som to vtedy riešila...

Od novembra je to ina hudba... Kazde rano sa zobudím a myslim, len nato ci je alebo nie je moja raketa aut...  Vsetko predtym padlo ako domček z kariet a mna teraz tato nová situácia ovláda a zožiera... Vsetky zabomysacie hadky so svokrou su mi zrazu “u prd*li”, je mi jedno, ze sa mi nejaká kamarátka rok neozvala, ci sa moj brat “10x” rozvedie alebo ci sa sused, ktory parkuje jak deges, niekedy odnauci stat s autom na ceste.... mam jeden jedulinky cie...vsetko ostatne som dala”bokom”... teraz momentálne je to uplne jedno, ci moja raketa ma aut alebo nema, lebo tento rok mame pracovať tak ako by ho tam mala, robit metódy, využívať princípy prace s auti detmi... tato nasa cesta ma len “dve” križovatky a ja viem urcite, ze ci skončime tak alebo onak, uz nebudem taka ako predtym... 

Takáto situácia jednoducho s Vami zatrasie a nieco sa vo vas zmení a Vy aj keby chcete uz sa nikdy nevrátite, k svojmu starému “egoistickému” ja... ak sa Vam aj podarí “utiecť” z auti lopaty, uz budete inak vnímať tuto problematiku, s ktorou ste sa par mesiacov alebo rokov pasovali... myslim si to, ale co bude ak bude, uvidim az za par mesiacov... teraz sme stale v “pracovnom” štádiu...

Dnes to bol krasny den...Teda aj posledné dve-tri dni su cudne krasne az sa bojim o nich pisat... Moja raketa zacala byt velmi “komunikujúca”... nepisem len o troch slovách, ktoré používa, ale pisem o očnom kontakte, mimike a gestike, co tu sice par mesiacov bolo, ale take ine, vydreté a naučené, to prave detské prirodzene to tam jednoducho nebolo... Az na tento  tyzden... slovo mama je nie len mama - osoba, ale aj mama - “aha, co mam”, mama - “pomôž, nejde to”, mama - “poj, kde si, uz chcem citat”...

Presne si pamätám na video syna, ked tak polooprety o postielku a kričal mama a malo to presne tolko zvláštnych významov, ze mi to vtedy ani nenapadlo... u rakety to teraz zrazu “naskocilo” a mne padla sánka, ze zrazu viem, z jej oci vyčítať, co chce... ze uz sama za mnou chodi a žiada ma o pomoc, ukazuje veci alebo ma hlada...

Dnes to bolo o to krajsie, ze tym ocnym kontaktom komunikovala nielen so mnou, ale napr. Aj s mojim synovcom, ktorého predtym vzdy ignorovala... dnes bola z neho “unesena” ako z princa z rozprávky a očami ho “vabila”, ked potrebovala pomoc...

Prednedávnom som čítala článok o tom, že pár rokov dozadu doslova vypukla epidémia autistov v USA. Z roka na rok jednoducho takýchto detí pribúda. Odkedy som sa ocitla v tomto kolotoči aj ja, nemôžem si pomôcť, ale tiež mám pocit, že tých detí akosi pribúda. Možno je to tým, že sa medzi autistov začali zaraďovať aj "ľahšie" formy či aspengeri, ktorí boli dovtedy považovaní len za nevychovaných. Stačí sledovať diskusie, stránky a tam jednoducho vidíte, že sa každým dňom do diskusie pridá nejaká zúfalá mamička, ktorá si  na svojom dieťati začala všímať dajaké čudnosti alebo sa objavili problémy v škôlke či v škole...

Nie som diagnostička ani psychologička, ale z toho mála, čo viem, vidím, že to je na prd.... Už teraz je situácia veľmi ťažká, logopédov, špecialistov, čakacie doby... čo budú robiť mamičky o 5/10 rokov, to budú čakať 3 roky nato, kým sa dostanú na diagnostiku? O zaradení na terapie ani nehovorím... Ja len niekedy dúfam, že možno môj blog pomôže nejakej "zúfalej" mamičke, aby sa aspoň trošku inšpirovala ako začať pracovať nejako so svojím poločudným dieťaťom, hlavne nech nestráca drahocený čas... Napadlo ma, žeby som tomuto všetkému mohla dať hlavu a pätu, rozdeliť na kategórie, trebars aj vytvorila stránku, kde si každá mamina vytvorí svoj príbeh o sebe a svojom dieťati, kde si môžu prikladať videá a fotky (všetko súkromne), zoznamy škôlok a škôl ochotných integrovať, možno dopyt/ponuka pre pomoc s deťmi v domácnosti a to len za jedným jediným cieľom - nech si - my mamičky - dajako pomôžeme. Je veľa stránok a diskusií na fb alebo mk alebo individuálny blog mamičiek či centier, ale nič také, že začnete od piky, tak by ste nemuseli lustrovať celý google, kym sa dostanete k základným informáciám... To boli len také moje dnešné úvahy o tom, ako je málo pomoci pre mamičky a deti s postihnutím, možno si k tomu raz poriadne sadne a pustím sa do toho...Ked si totiž nepomôžeme navzájom, tak sa veru "načakáme" ...  

Dnes to bol super funkčný deň. Taký funkčný, že sa teším po dlhých dňoch normálne na zajtrajšok, či bude tiež taký pekný. Tak nám je veselo akosi od rána, cez deň takú pohodičku máme, poobede už so synom a s mužom... Takéto dni mám pocit, že toto moje dzeco tu svoju čudnosť na mňa tie predchádzajúce dni len hrá. Dnes ma napr. super prekvapila u našich. Niekedy tam chvíľu robím veci pre otca na počítači a sú "odkázaní" na vylúčnú 10-15 minútovú starostlivosť starých rodičov. Priznám sa niekedy sa aj dlhšie "zašívam" za počítačom, len aby som mala "chvíľu" kľud. Ale dnes to dali "na pánov", keď som sa vrátila na poschodie  kuchyňa bola plná porozhadzovaných hračiek, ale oni sa tam hrali. Každý s čímsi iným, malý tuším s transformerom a malá s autíčkami, dráhou, bábikou.. proste také super funkčné dieťa som dnes mala, že som skoro odpadla z nej... Dnes sa aj super funkčné vycikala do šerblíka a išla si to sama dokonca vyliať do wecka. Len tak ako-keby sa nechumelilo išla okolo nás a rovno na wecko... Moje zlato, keby to tak stihla aj tých zvyšných 7x za deň...🙂 Uvidíme, či jej to vydrží aj zajtra..

Včera ma nakopla múza a znovu som sa po dlhej dobe dostala k tvorbe "úloh". Nato jednoducho musím mať náladu a veľa inšpirácie, aby som čosi vytvorila pre tu moju raketu. Ale keďže som neni práve najkreatívnejší človek veľa vecí obkukávam z netu, z terapií i od Vás maminy. Posledné úlohy som zamerala väčšinou iba na jemnú motoriku, pretože veľa mamičiek píše o tom, že pri zlepšení jemnej motoriky sa u ich detí rozvinula reč. Aký je čudný ten mozog a nervová sústava však? Človek aj ľutuje, že neštudoval neorológiu. Ale späť k téme. Takto asi vyzerala naša dnešná práca za stolom.

1 Najskôr som začala s nejakou známou úlohu (bola to vyhrávacia knižka, ku ktorej priraďuje zvieratká - nie je na foto). To ju dobre naštartovalo, lebo tú knižku ma veľmi rada + zvuky zvierat z nej = BINGO pre raketu.

2. Potom som je dala doložiť ruky a nohy k hlavám postavičiek. Za toto už dávam odmenu, lebo túto úlohu ešte nemala, takže ju chcem motivovať.

3. Potom som jej dala ťahanie stužiek. Na konci každej strany som spravila uzlíky, tie som prepchala cez malé dierky v priesvitnom plastovom obale z oboch strán. Tak s týmto som zabodovala, toto ju veľmi bavilo. Nechala som jej túto hru dlhšie ako ostatné. Všetky štyri pekne potiahla, potom otočila, znovu z druhej strany potiahla... Dobrých 5 minút sa s tým vedela zabaviť, normálny šok mi spravila.

4. Po ťahaní som jej dala vkladačku. Tie nikdy nesklamu. Táto bola moja najjednoduchšie "vyrobené", lebo ja vždy pri vkladačkách bojujem s vydierkovaním najnormálnejšieho otvoru. Sa celá dorežem alebo dostrihám vždy. Ale táto sa jej páčila a najlepšie na nej je to, že sa musí sakra trafiť s tým špáradlom do malej dierky.

5. Potom som vytiahla magnetické ryby a spoločne lovili na striedačku. Už mi celkom ochotne podáva udicu, aj keď niekedy si neodpustí svoje najobľúbenejšie slovo "niééééé" (takže jej to niekedy musím vytrhúť)... Inak je to zlaté nesebecké dzeco..

Po štyroch dňoch totálnych opušťákov som sa konečne vyhrabala z depiek a dala akosi dokopy... Neviem, čo ma to "zase" chytilo, prerástlo mi to cez hlavu, nad všetkým som až príliš premýšľala, všetko pripúšťala...  Človek, keď trochu rezignuje, zmieri sa s danou situáciou,sa ako keby "naladí" na danú skutočnosť. Mňa by doslova šokol deň bez kriku alebo keby moja raketa "sedela ako päť peňazí" bez neustáleho behania.

Dnes to však bol celkom ok deň. Rakete konečne nešiši celý deň. Stačí ju iba 14 hodín neustále zamestnávať a je to v "suchu"... Človek by jej dal aj väčší priestor pre "voľný" program, ona ho však využíva zatiaľ len na motkanie a lašovanie šuflíkov, takže na oplátku mi aj ona pripravuje zábavku na zvyšok dňa.

Už som viackrát som písala, že moju raketu úplne rajcujú zvieratá. Preto návštevy zoo a minifariem sme museli na istý čas odložiť, lebo ich nevie emočne spracovať. Bývame však na dedine, takže môžeme sa učiť spracovať zvieratká postupne... Keď ju muž straží je to vždy šoková bomba. Dnes to znovu poňal chlapsky a dovolil je babkinu sliepku vyceperiť na trampolínu. To Vám bol pohľad, dve deti a sliepka na trampolíne + otec roka, ktorý si to musel natočiť.

Nemôžem povedať, že sa nesnaží, len to dáva tým typickým chlapským spôsobom. Včera im chcel ukázať zraneného vtáčika, ktorý asi vypadol z hniezda, ale len čo decká dobehli na dvor, vtáčik mu  vyletel z dlane na zem a "ham" zožral ho pred očami deciek náš pes🙂 No a bolo po vtáčikovi a ja som zas mala, čo vysvetlovať, ako je vtáčik v brušku psa, že mu je "tam" dobre a asi by aj tak umrel... Niekedy sa mu jednoducho nepodaria jeho "otcovské triky"🙂

Večer pred spaním máme takú našu spoločnú chvíľku, keď sa válame a jašíme všetci v posteli a on robí deckám všeliaké vývrtky, pri ktorých im raz určite doláme väzy.... Ako som písala včera, začala som s malou rozvíjať tie najjednoduchšie bábätkovské interakcie a využila som práve tento čas. Začala som schovávať pod paplón najskôr seba, potom malého a potom muža. Malo to úspech. Najviac sa jej páčilo schovávanie syna, toho potom sama začala prikrývať a kukala na mňa, aby som začala hovoriť "kde je? kde je? kde len môže byť?" Neskutočná radosť z nej išla a nám s mužom pištalo srdce, že ich takto konečne vidíme sa aspoň "trochu" spolu hrať. 

Pracu za stolom tiež už viac orientujem na interakciu a pýtam si vždy napr. za kocku nejakú imitáciu. Dnes som ju aj za kúsok čokolády, ktorý našla v šuflíku, poriadne vytrápila. Musela mi tlesknúť, poklepať si prstom po nose a ešte sa aj otočiť. Nič nové, nič prelomové, nič na porozumenie, ale predsa tak dôležité...

Velmi mi pomohlo, ze som zistila, ze najväčší problem uz nie je rec, ale aj socialna oblasť.  Budem na tejto oblasti makat oveľa viac ako na samotnej reci ci praci za stolom. Mozno aj viac ako na samotnej hre. Dnes som nad tym premyslala cely den, ako začnem a napadlo ma, ze sa vratim k úplným babetkovskym začiatkom. Tie klasické detské hry na varila mysiska kasicku, baran baran buc, hru na schovku za podusku, vsetko krôčik po krôčiku presne tak ako, ked si vytvárate vztah s vašim bábätkom... mylila som sa, ked som si myslela, ze uz by mala robit idylkovu interakciu so synom, ked este neprešla ani “štádiom s mamou t.j. so mnou”. Pevne však verim, ze aj toto vsetko zameškané doženieme...

Dnes bol super lenivý den. Nikomu sa nic nechcelo a keby s muzom mozme, cely den sme vyvaleni v posteli... babky dedkovia sa nemajú 2x k cinu, takze aj soboty/nedele je to len s len na nas... mne sa nechcelo s raketou absolútne nic, az do vecera som sa ani k nicomu neodhodlala a nedonutila.

Vďaka bozku sama však zacina byt krasne iniciatívna a ten jej krpaty maly prštek lieta na vsetky strany a ked k tomu este povie “a”+ obcas aj pohľad letí, viem, ze to chce pomenovať robi ma to klamlivo pokojnú (ze toto by autik nedal)😏( viem, vsetko moze dokázať nejaky autik a nie je nic, co nemôžme☝️)

Vecer uz pri prezliekani ked muž chcel opäť deckám zapnúť telku (Ano dnes mali telku aj rano aj poobede 🙈 uz som dala stopku a syn teda po 100 rokoch vytiahol menšiu spúšťaciu autodráha. Joooj normalne 10 minútové funkcne spolocne hranie...

S muzom sme sa cely den bavili, kde moze byt sakra len problem v tej našej rakete. On po tomto vikende ostal totiž dost šokovaný ako keby som polroka hovorila do vzduchu😏🙄🤔(typicky chlap, 3/4 veci nepočúva)... zhodli sme sa natom, ze sme videli uz dost 2-ročných deti, aby sme vedeli, ze toto nase babo uz by mala byt ďaleko niekde inde... ako sa však spieva v obľúbenej Malina Džem  pesničke: Montujeme, montujeme lietadlo, pozor pozor, aby nespadlo.... aj my musime tu nasu malu raketu opravit, zmontovat alebo rovno celu postavit🙈🤷‍♀️😊

Prednedávnom som pisala, ze som sa dostala na zaciatku našej prace s raketou k jednej knihe, ktorú som však mala iba požičanú, ale vďaka ktorej som napr.naucila pit moju raketu z pohára... tento tyzden som si ju objednala, lebo je to kniha podla ”mojho gusta.” 

Je super prehľadná a ukážkový prototyp pre tabuľkovu matku🙈 

Je rozdelená na 5 casti:

-socialna oblasť a samoobsluha

-jemná motorika

- hrubá motorika

Dnes radšej nebudem písať žiadnu esej, lebo keby mám skutočne napísať, čo si myslím, je to tu vyhviezdičkované od A až po Z... Nedávam to vôbec, chodím ako mátoha, pohľadom ľudí sa radšej vyhýbam oblúkom, keď robí malá cirkus kade chodí... Nič sa nezlepšuje, možno to z tých pár riadkov, čo tu denne napíšem tak vyznie, ale sú to skôr moje náplaste a opisy sekúnd a minút z celého dňa, moje utešovanie, že to možno nie je až také zlé. Zvyšok je o ho*ne... Nič sa nehýbe vpred, hra a sociálne fungovanie v spoločnosti nula bodov, empatia kdééé, môžem snívať atď...Nechcem šíriť negativizmus, pretože problém už nielen len v rakete, ale hlavne vo mne.... Ja ju beriem ako svoje sklamanie, neviem ju prijať takú aká je a to nie je jej chyba, ale moje nenaplnené očakávania... Dnes sa necítim ani ako dobrá mama a ani ako dobrý človek.... Človek by si zobral aj nejaké to "voľníčko" nech nemusí takýko vyhoretý pokračovať zajtra, ale nejde to.... treba fungovať, treba bojovať, treba raketu ľúbiť.... 

Hra, hra, hra... Nič iné mi dnes nebehá po rozume. Predvčerom som písala o diagnostike a zabudla som na jednu dôležitú vec. Pri vyšetrení u neurológa, psychológa, psychiatra sa vždy v prvom rade pozoruje hra. Preto je v každej ambulancií menšia herňa alebo polička s hračkami. Hra je ukazovateľ, vyjadrovací prostriedok aj toho úplne najmenšieho dieťaťa. Nepotrebuje mať k tomu nacvičenú prácu za stolom, ani vedieť farby či tvary a dokonca ani hovoriť.  Je to také prirodzené, také úplne normálne, také bežné a čarovné, čo robí deti deťmi.

Moja raketa je natom biedne, čo sa týka hry. Nevie sa hrať. Nevie hru rozvíjať. Nevie využiť hračky na nič iné iba nato, načo boli určené. A navyše jej hra trvá pár sekúnd nanajvýš 2 minuty. Dala som si veľa cieľov, ktoré chcem s raketou dosiahnuť, viem... viackrát ste mi tu písali, že "bojujem" na viacerých frontoch.... Nedá sa 100 % rozvíjať jemná motorika, nedá sa 100 % rozvíjať hrubá motorika, nedá sa na 100 % rozvíjať reč  či hra... Ja som chcela skočiť všade, hneď a zaraz, ale v súčasnosti si dávam iba jeden jediný cieľ. Rozvíjať hru. Všetko ostatné ide bokom resp. má poradie nižšie ako hra.  Viem presne, čo by predviedla moja raketa za hru u psychologičky a s takou nálepkou ako lusk by sme odišli, ani dvere by som nestihla otvoriť.

Dnes sme ju "opäť" pozorovali u logopedičky, ktorá sa ju znovu márne snažila získať. Nevie nájsť dostatočný stimul a motiváciu, aby s ňou pracovala dlhšie 3 príkazy. Raketa ide okamžite do "útoku" a končí to škrekom alebo ignoráciou. Stále mi nedáva logiku, prečo má výdrž za stolom, kde plní jednu úlohu za druhou, príkaz za príkazom, ale pri tej hre nič nula bodov. Zvieratkám dáme napiť zo šálky, pomojkáme a šup ich dať spať do postele a hotovo -  koniec, game over. Celková dĺžka nech nežerem dnes 1,35 sekúnd. Svieti mi blinker s nápisom: "Nevie sa hrať, preto ju baví práca za stolom!" Vždy odchádzam od logopedičky zbičovaná. Nie, nie je chyba v nej, len sa mi akosi ťažko na raketu pozerá, keď ju nevie k ničomu "donútiť" resp. iba na veľmi krátke chvíle. Cítim sa potom tak divne. Pripomína mi to jednu z najťažších skúšok, ktorú som absolvovala.  Pedagóg bol prísny, ale spravodlivý. Nič neprikrášľoval, nič neprilepšoval, len objektívne hodnotil moje vedomosti. Ten istý pocit mám aj práve v jej ambulancií. Ak raz odídem z tejto ambulancie s vetou: "moja rakete určite nie je autistka" budem tomu veriť na milión percent.... Také však ešte "nehrozí" a ja som dostala za "úlohu" rozvíjať hry. Rozvíjať, podporovať, ukazovať, učiť a motivovať moju raketu k hre. Aké lahké však, ale radšej by som išla zostrojiť jadrový reaktor ako naučiť toto dzeco hrať sa...

Nevadí, idem nato, zase niečo vymyslím, umyjem zuby aj koňovi, keby bolo treba, len nech to prinesie aj dajaké výsledky. Moja síce neukladá hračky do radov, netočí všetko možné (iba občas brnkne), ale už mi ide pekne-krásne nanervy celé to jej lašovanie šuflíkov, otváranie a rozhadzovanie všetkého možného... Už mám toho plné zuby a za 5 minút hry by som vymenila peknú prácu za stolom. Ona to totiž robí stále a nonstop a to by vyčerpalo aj Schwaizenegra. Vždy keď má "voľno" bez dozoru, keď sa má hrať podľa seba, tak nerobí nič, len sa nudí a motká,  posedkáva si raz na okne, raz skáče na posteli v stručnosti hračiek "plná" r*ť a ona robí všetko možné, len sa nehrá... Tak pome nato, lebo ma picne z toho, keď to nerozviniem u nej...

Dnes to bol taký unavný deň. Ráno síce pekné, mala dobrú náladičku, ale z logopédie, chodí tiež väčšinou podráždená, tak sme ostali radšej už iba doma. Prekvapila ma, že si vypýtala kreslenie, ale ocenila som výber "jej" hry. Veľmi sa jej totiž začalo páčiť obkreslovanie zvieratiek do náčrtníka (všetko robím ja s jej rukou). Pred nás položím knižku so zvieratkami a dám jej na výber, ktoré si nakreslíme. Ovca musí byť to je jasné, ale okrem toho sme dnes nakreslili leva, opicu, papagája.... potom som pustila jej ruku a ukazovala, kde ho treba vyfarbiť, tak vždy načmárala čaribanec na dané  miesto. Na konci "kreslenia" nebolo už nič vidieť, len jej čaribance, ale nevá, ďalšia vec, čoho sa môžem chytiť. 

Jedy a hnevy sú naše "bežné" každodenné, ktoré už považujem za také normálne, že keď sa ma opýtala logopedička, ako sa máme: ja som povedala ok... Už  tieto jedy žiaľ beriem tak ako keby súčasť našich dní, že mi to už nepríde divné... Poobede testovali novú šmyklávku, ale pre adrenalínový sklon, ju musím rýchlo vyreklamovať, lebo si na nej nohy, ruky, krk vyláme.  Bežpečnostný analytik by mohla byť moja raketa.

Myslím si, že každá mamina, ktorá má u svojho dieťaťa podozrenie na autizmus a niekomu sa zdôverí, začne reťaz "utešovania" a vyvracania, čo dokáže autista a čo nie. Určite to nikto nemyslí v zlom, vlastne sama by som nevedela, čo povedať kamarátke, keby sa mi s takým niečim zdôverila. Tiež by som asi reagovala podobne. Po tých všetkých mesiacoch, čo som si napozerala videá autistov (reálne som žiadneho fakt ešte nevidela), viem, že toho dokážu veľmi veľa a naozaj si pod autistom netreba predstaviť len veľmi ťažké stavy.

Moja mama ako prvé povedala, že moja raketa nemôže byť autistka, lebo sa vie usmievať. Pamätám si to presne, lebo to bolo práve v deň po vyšetrení u neurologičky, zastavila sa u mňa, že ako sme dopadli a ja som jej všetko povedala so slzami v očiach pri vchodovej bránke. Raketa vtedy pozerala na nás z okna a usmievala sa. Ja som plakala a nevedela, čo viac nato povedať. Moja mama ostala ticho a nikdy mi už nič nepovedala na "vyvrátenie".

Môj muž vyhlasoval a vyhlasuje, že určite nie je autistka, lebo mu dáva pusinku a príde ho objať, keď príde domov z práce.

Moja švagriná mi povedala, že nemôže byť autistka, lebo vie používať veci teda napríklad konkrétne, keď zobrala hrebeň a očesala sa alebo zobrala prilbu a dala si ju na hlavu a pod.

Lektorka na jednom kurze sa ma spýtala, či sa raketa zapája do domácich prác. Keď som odpovedala, že spoločne vykladáme myčku, tak ma v polovici vety zastavila a sebavodomo vyhlásila, že raketa určite nie je autistka.

Lektorka na Play Wisely mi povedala, že jej sa nezdá autistka, že tam je úplne iná sociálna interakcia ako u autistov, s ktorými pracuje. 

Všetky maminy, ktorých čaká prvýkrát diagnostika, asi nevedia ako to prebieha. Ja som bola tiež v "očakávaní", chcela som počuť nejaký ten odborný názor na tu moju čudnú raketu. Vlastne nielen ja, ale aj všetci za kým som zašla (špeciálne centrá, logopéd a pod.). Všetci chceli počuť ako a čo tam "môže" byť. Všetko som začala riešiť v novembri, keď mala moja raketa 18 - 19 mesiacov (žiadny blabot, žiadna komunikácia, žiadna hra, slabý očný kontakt, selektívne reagovanie na meno....). Dôvodov bolo až až, tak som nelenila a pustila sa dotoho. 

Ak nepočítam ušné s prvou oficiálnou diagnostikou som sa stretla u neurologičky. Prebiehala ako klasická návšteva malej herne. Malá vtrhla do ambulancie ako raketa, prvá bez ohľadu nato kde som, ani obraz ani zvuk, rovno k hračkám. Nevšímala si, nepozerala, hračky len prehrabala, očný kontakt minimálny, 3x si tam udrela "gebulu" o umyvadlo a nič, hrala sa ďalej, neurologička jej "bachla" silno po ruke a nič, pokračovala v hre... Ostala ju "pozorovať" s otvorenými ústami a rovno mi povedala, že môže byť asi aj hluchá. Reku wtf? No ci páni, čakala som tradičnú vetu: že má ešte čas, že som "akčná" matka, nech sa dám vyšetriť, ale nikto mi nič nevyvracal, všetci všetko začali potvrdzovať...☹ Záver z diagnostiky: Hyperaktívne dieťa s minimálnym záujmom o okolie. Šup ho na ďalšie vyšetrenie...

Vyšetrenie u psychológa. Najskôr som skúsila klasického z centra pedagogicko-psychologického poradenstva. Slabý odvar na menej ako dvojročné dzeco treba "lepšieho" odbnorníka. Ale opäť herňa a pozorovanie. Nič stresujúce pre dieťa (skôr pre matku). Keďže to nebol vhodný odborník, ani ten záver nestál "za nič". Len také útržky:... dieťa nejaví záujem o prítomné osoby, hračky skôr rozoberá, očný kontakt nefixuje... No zase som si aj po tejto návšteve poplakala, ale "vsádzala" som nato, že na tú moju malú raketu lepšieho odborníka... Tak sme teda išli za tou najlepšou na Slovensku...

Strach väčší ako pred pôrodom, ale potrebovala som to počuť od tej "najpovolanejšej". Už som vtedy s malou pracovala asi 2 mesiace, takže ovládala gesto "prosím" a vedela mi pokrútiť hlavou na znak "nie". Pokladala som to za mega úspech, to určite nedokáže žiadny autík, rovno pochvalu som očakávala s odkazom na psychologické vyšetrenie nie pre raketu, ale pre seba. Ale ani tu sa nič také neudialo. Raketa začala svoju skúšku štandardne hrabaním sa v hračkách a ignorovaním psychologičky. Všetko všečičko na mojej rakete mi bolo len potvrdené a niečo aj žiaľ pridané a ja som sa mohla z toho všetkého aj zblázniť. Keďže som nechcela do správy ani len spomenúť autistické črty, po ústnej dohode bol záver nasledujúci: Narušená komunikačná schopnosť so zásahom do správania. Odporúčaná práca s logopédom, špeciálnym psychológom a zlepšenie hry... V podstate nič iné sa asi 20 mesačnému dieťaťu ani nemôže napísať, lebo ani ten najväčší odborník, si netrúfne odhadnúť "skutočnú" silu vývoja dieťaťa a prírody samotnej. Takže definitívny záver žiadny, len vízie: 

1. Buď sa rozhovorí a všetko ostatné ustúpi

2. Bud sa rozhovorí a všetko ostatné sa nalepí...

S týmto sa pasujeme stále a ešte hodnú chvíľu budeme. Pri nehovoriacich deťoch si toho človek asi "užije" oveľa viac ako pri hovoriacich. Ja som dosť čítala o správaní auti detí a veľmi sa mi páčili opisy o problémovom správaní a jeho zvládnutí na tejto stránke:

http://www.autizmus.info/04Odbornici/OdborniciProblemySpravania.htm

Na poslednom sedení s raketou som túto tému nadhodila aj so špeciálnou pedagogičkou a psychologičkou a tie mi dali nejaké praktické rady ako zvládnuť takéto výbuchy, ktoré oni využívajú pri práci s deťmi. Ešte sme stále v štádiu spoznávania a oťukávania raketinho správania a spoločne hľadáme, čo je ok,  čo nie je ok, čo by bolo pre ňu najlepšie... Za ten čas, čo pracujem na svojej rakete, viem povedať  z vlastnej skúsenosti, že som nenašla 100 % metódu na jej výbuchy, hnevy, amoky či kerý das. Je to stále o kombinácií a skúšaní. Ale viem určite, že na začiatku všetkého by som si už teraz spätne lepšie kategorizovala hnevy. Už teraz viem, ktorý hnev ignorovať, ktorý nie, ktorý napodobniť, ktorý utíšiť objatím... A to je podľa mňa mega dôležité. 

Ja som najskôr vyskúšala zvládanie amokov a odstránenie nežiadúceho správania pomocou metódy OTA t.j. jej hnevy som napodobňovala. Dobrá metóda podľa mňa, len ja som ju vtedy používala fakt na všetky. Nerozlišovala som ich a vždy som ju pri nich napodobňovala. Niektoré hnevy sa nám však podarili vďaka tejto metóde ostrániť napr. také hnevy pri cikaní na šerblíku, tie sme skoro vždy premenili na smiech a teraz si tam lapne aj sama a vyciká sa a kričé jééééj, tlieska a smeje sa.... Nečakajte výsledky hneď, som sa čoto nasedela pri nej na tom šerblíku (celú mladosť), ale vyskúšajte, hnevy  to určite zastaví, lebo dieťa dostane taký šok, že wtf, čo to tá matka robí? Takže možno pomôže aj Vám "vyriešiť" niektoré..

Druhá vyskúšaná metóda je metóda cez ABA princíp. Nedať dieťaťu našu pozornosť pri amoku, tváriť sa maximálne pokojne a konať pokojne počas hnevov aj po hnevoch, ako keby sa nič nedialo. Tiež dobrá metóda, len to chce fakt dobrú výdrž, trpezlizovať, štuple do uší, pri verejných výbuchoch odhodiť hanbu, ale výsledky sa dostavia. Mne sa táto metóda osvedčila pri zákazoch alebo jednoduchých požiadavkach, ktoré moja rakete velice zle znášala. "Umyť zuby", "Neber flašu na trampolínu"... ani vysloviť som to nechcela, už som vedela, že o 3,2,1 bude výbuch. Ale keď sa nato naladíte a pripravíte, tak to zvládnete a fakt najlepšie nacvičovať čo najviac týchto výbuchov doma, aj keď vonku si ich pri tejto metóde tiež užijete. Keď som teda povedala: "Umyť zuby" a ona sa hodila o zem, len som ju pokojne prekročila a počkala v kúpelni. O pár minút pochopila, že v izbe nie sú diváci a prišla za mnou do kúpelne a bez "breptov" zobrala kefku. Drží ju to do dnes bez hnevov...

Najnovšiu metódu, čo som sa naučila, mi pomohla vyriešiť hnevy z jej podráždenosti. Keď je od rána odporná, ani prihovoriť ani nič, ale potrebujem odísť z miestnosti do inej a pod... postavím sa k dverám, chrbtom k rakete, ale ponúknem jej ruku do pozície nech ma za ňu chytí, "ak chce".... Také jednoduché, ale u mojej rakety to zatiaľ funguje 100% (aj keď som to vyskúšala iba párkrát). Ona sa vždy rýchlo upokojí, pochopí "nadstavenú" ruku a chytí ma za ňu a už z miestnosti odchádzame pokojne...

Veľakrát z mojich článkov vyznie moja raketa take “ok” decko a co mi tu vadia akési hnevy kde-kade. Pravdou však je, ze su to skor emočne výbuchy, ktoré moja mala raketa nevie ovládať, ak ich nezastavim v začiatkoch. Uplne vidim doslova, ako ju to ovláda a ona to vobec nevie zastavit... Môj syn mával tiež riadne amoky, pri ktorých skoro vždy zvracal, najmä keď som prevliekla návliečky, vtedy to vždy "stihol" vždy do nich... Moja rakete má však iné amoky, také, ktoré nevie decko už ovládnuť, podobajú sa hystérií a nech robíte hocičo, zväčša len musíte odísť z miesta alebo čakať. Dnes som jej jeden taky fajny sama spôsobila🤦‍♀️ (Nechtiac)...

Vďaka mojej rakete spoznávam lepsie aj samu seba a prednedávnom som tu o sebe pisala ako milujem dodržiavanie časových plánov, sklzy a posuny treba vzdy efektívne naplánovať , aby vsetko “klapalo”🙄😏🤷‍♀️ Dnes som zistila, ze moja mala raketa cosi z toho (zial) pochytila. 

Boli sme na terapii, naucila som sa nove metódy (napisem neskor) na utíšenie amokov a ked sa mi prvy taky mini-pidi amok podaril vyriesit už v zárodku, isli sme spokojne spolu domov, ruka v ruke, paradicka, pohodicka a booom, zahlásila som, ze idem na wecko a mojej rakete zrazu padol systém. Musela ma pockat s terapeutkou pri kocari🙈🤦‍♀️ Skoro vzdy ide so mnou aj na wecko, proste dnes som sa akosi “pozabudla” a len tak sama som si odbehla... no revy take, ze ani jedna metoda nepomohla😞  jej emocie ju totálne prebili... Ta narušená postupnosť, ze “ideme uz domov” a ja si zahlásim na wecko a navyse bez nej a bez dostatočného oznámenia 😏. No je to moja mala planovacka... Take zrkadlo mi nastavuje, ze sa stanem radsej totalne spontánny hipik.

Inak to bol pekny den. Dostala pochvalu, ze ide jak ozajstná raketa, ze nechápu ako moze ona pri svojej pozornosti a koncentrácii, krasne pracovať za stolom. Potenciál, logika v úlohách ci intelekt(aj ked to je podla mna skoro hovorit, ale dobre sa to počúvalo😊), zvedavosť po vedomostiach😍🥰 to vsetko v mojej rakete je + dajaka inakosť tiez (zial???🤔 neviem🤷‍♀️ ani srnka netuší). Za odmenu sme si spravili zvyšok doobedia v parku. Hádzali kamienky do jazierka a jasili sa na lanovke. 

Dnes sa ma este psychologicka pytala, preco sa bojim budúcnosti a nežijem radsej dneškom. Povedala som, ze sa bojim, co bude, ked predvedie takéto amoky v normoskolke, ze ju vyhodia na počkanie... ze neocenia na nej to dobre, ale vypichnúť len to zle na nej...A tak sa ma dalej pytala a co budem potom robit... A ja, ze skusim inu, budem to riešiť... A ona, ze presne tak: Taka som: “vyhodia ma dverami, oknom sa vratim.” Tie psychologicky vedia hned prekuknut cloveka🤔 V kazdom pripade trafila do čierneho.

Som typ cloveka, co sa neda odbiť, budem dobiedzať, bojovať a ked bude treba cely nefungujúci prehnitý systém rozkopem😇  A možno aj s amokmi😊

Som systémová. Všetko podľa poradia, v časovom slede, najlepšie naplánované na 5 rokov s minimálne tromi rezervnými plánmi, zmeny oznámená aspoň 3 dni vopred...  Svojho prvého syna som si "oťukala" za 2-3 týždne po pôrode a odvtedy poznám každý jeho pohľad, pohyb, náladu, reakciu, príčinu aj prípadné následky jeho správania... Všetko mi je na ňom dôverne známe. Možno mi to uľahčil tým, že bol od začiatku taký moj cici, mazláčik a bol vždy veľmi ohľaduplný na moje pocity.

Pri mojej rakete je to však úplne iná muzika. Prešlo viac ako dva roky a pri nej nemám ani šajnu "načom" som. Snažím sa nájsť nejakú logiku, nejaký vzorec v jej správaní, ale nech robím, čo robím, neviem idetifikovať jej výkyvy, jej reakcie, jej nálady. Nedáva mi to nijako zmysel a takáto"húsenková" dráha veru nie je podľa môjho "gusta". Ale pán Božko asi veľmi dobre vedel, čo robí a povedal si: "Tak táto matka, potrebuje poza uši a poriadnu priučku." a BOOM poslal mi moju raketu.

Tak dík, pán Božko. Dnes som na teba intenzívne myslela, ale stále mi vyskakovala v hlave jedna myšlienka.

"Kde je Boh, keď ho potrebujete?"  a odpoveď znie: "Každý profesor je pri skúške ticho."

Vyzerá to ako keby som tu s raketu bojovala kung-fu alebo iný súboj o život, nie je to také tragické (viem, sú aj horšie prípady). My zatiaľ bujeme iba s jej výbuchmi a podráždenosťou. Dokelu kvôli čomu môže byť dvojročné decko večne podráždené. Totálne samonasieraci typ je tá moja raketa. Moja mama by mi dala dve varechy po zadku a tri pohlávky poza uši a hneď by ma prešla zlá náladička. Dnes som s tým chcela už aj ja začať, lebo už o desiatej sa prnčala asi 66x pre nič za nič. Neviem, čo je toto za dzeco, že si ho vlastná matka nevie "omotať" okolo prsta.

Je to taká potmehútka. Vždy na záver dňa sa snažím zrekapitulovať deň viac z pozitívna, , aby som zaspávala a prebúdzala sa s pozitívnou myšlienkou na ňu. Tak sa teda teším z toho, že vždy večer pekne polievame kvetiny a záhradu. Pomáha nám aj syn, ale ako každý chlap v polovici práce začne kecať a kecať a zrazu sa hrá na batmena a polievam iba ja s raketou  Tá je síce mokrá od plienky nižšie, niekedy aj vyššie (keď jej syn vyleje krhličku na hlavu), ale musím povedať, že pri polievaní sa mi naučila funkčne odpovedať na otázku: "Kto chce ešte vodu?" Synátor kričal vždy "jáááááááá". Asi dva dni dozadu to začala opakovať aj ona. Nevedela som, či chápala významu, čo kričí, ale dnes mi aj ukázala prstom na seba, tak si myslím, že tomu celkom rozumie... alebo mi ukazovala obrázok princeznej na tričku? Ty brďo, fakt sa v tomto dzecu nevyznám  Nevadí, píšem si novú polovično funkčnú odpoveď.