Viete, čo je u nás nové? Máme karanténu! Nedávno nás totiž navštívil zákerný vírus varicella-zoster, takže máme plnú domácnosť bodkovaných detí. Ešteže sú len dve! Vždy si poviem, aké by bolo super mať aj tri, či štyri (deti), ale keď ochorejú, je to nočná mora aj pri dvoch.

Ale k veci. Áno, máme kiahne. Nefalšované ovčie kiahne.

Začalo to pred troma týždňami, keď som si domov zo škôlky priniesla umrnčané a mrzuté decko, ktorému sa záhadne nechcelo tristý raz vyliezť na kopec a pustiť sa na boboch dole, ako to za bežných okolností bývalo zvykom. Doma som mu vyzliekla spotené tričko a, kde sa vzali - tu sa vzali, žmurkali tam na mňa tri červené vodnaté bodečky a na brušku ďalších päť.

                                                       Zdroj: microbewiki.kenyon.edu

Staršia Drnda zvreskla a na pol dňa sa zabarikádovala v izbe, lebo "Fúj, mami, on ma nakazí!" Veru nakazí, drahá moja, a tou barikádou už teraz zmôžeš tak ničovaté nič, lebo kiahne sú infekčné už 48 hodín pred výsypom.

Tak sa u nás začala kiahňová tortúra. Prvé dva dni len pomaličky pribúdali nové ďobky, Junior však bol živý a veselý. Ani ho nič nesvrbelo, a tak som sa predčasne tešila bezproblémovému priebehu ochorenia. Kríza nastala na tretí deň. Dieťa sopľavé, umrnčané, podvečer už aj zimnica a teplota. A ako bonus plné ústa kiahní. Na jazyku, na ďasnách, prisahala by som, že aj na zuboch. Nič nejedol, nechcel piť, nerozprával. Celé zle. Trvalo to ešte tri dni, potom sa už prestali vyhadzovať nové vyrážky, robili sa chrastičky, teplota klesla a my sme si vydýchli.

Úprimný úsmev malej Nikolky v sebe ukrýva mnoho bolesti. Štvorročné dievčatko z Modry sa malo narodiť ako zdravé bábätko. Žiaľ, osud to zariadil inak. Pre zdravotné problémy strávila takmer tri roky v nemocnici. Podstúpila nespočetné množstvo vyšetrení a lekárskych úkonov. Bratislavské Kramáre sú stále jej druhým domovom, no spolu s rodičmi sa tešia, že viac a viac chvíľ trávia doma. Spolu. Ako rodina. Aj vďaka vám.

„Naše problémy sa začali, keď mala dcérka pol roka. Mesiac vkuse mala teploty, odmietala stravu aj tekutiny, vracala. Týmto sa začala naša ťažká cesta. Asi po mesiaci jej stanovili diagnózu – postinfekčnú gastroparézu - to znamená, že jej v dôsledku infekcie úplne prestal fungovať žalúdok. Naše pocity boli zmiešané, ale prevažoval strach. Strach z neznámeho, strach z toho, čo bude ďalej,“ otvorene priznáva pani Pešková, mama malej Nikolky. Lekári na Nikolke vyskúšali množstvo liekov a rodičov pripravovali na to, že je to beh na dlhú trať. Keďže dievčatku nefungoval žalúdok, chirurgovia jej zaviedli hadičku priamo do črievka – najprv cez noštek a neskôr operačne priamo do bruška. Žiaľ, neúspešne.  Museli jej zaviesť venózny katéter - hadičku priamo do srdiečka, cez ktorú dostávala infúznu výživu.

Nikolka žila v nemocnici na infúziách a najspokojnejšia bola, keď nemusela vôbec papať.  Každý príjem potreby bol sprevádzaný kŕčmi a bolesťou. Hadička na výživu ju síce držala pri živote, ale zároveň aj zabíjala. Mala veľa infekcií sprevádzané horúčkami a triaškami. „Toto boli a doteraz aj sú pre mňa a dcérku tie najhoršie stavy. Je to stav bezmocnosti. Triašky mala vždy spojené s ukrutnými kŕčmi, sťaženým dýchaním, vracaním, zimnicou, bola celá šedá a ja som jej nevedela nijako pomôcť. Niekedy to trvalo aj trištvrte hodinu. Bola už taká vyčerpaná, že dvakrát infekciu skoro neprežila. Naposledy to bolo presne na Vianoce 2014, kedy týždeň vkuse spala. Bola na kyslíkových okuliaroch, jej srdiečko bilo veľmi, veľmi pomaly. Zvládalo úbohých štyridsať úderov za minútu. Nikto nevedel, či to zvládne, či sa ešte zobudí. Boli to tie najhoršie Vianoce,“ spomína.

S dcérkou strávili v nemocnici takmer tri roky vkuse. Neuveriteľné, však? Nikolka sa v nemocnici naučila sedieť, loziť, chodiť aj rozprávať. Pre mladú rodinku je teraz najdôležitejšie to, že sa po takej dlhej dobe dostali z nemocnice domov a Nikolka môže vyrastať v kruhu najbližšej rodiny. Pobyt doma je však pre nich veľmi finančne náročný. Aby predišli infekciám, musia mať všetko sterilné. K tomu potrebujú množstvo zdravotníckych potrieb, lepení, dezinfekcií. Koncom minuloročných letných prázdnin sme pre Nikolku vyhlásili verejnú zbierku, aby sme jej mohli zakúpiť nevyhnutný zdravotnícky materiál. Jej príbeh oslovil množstvo ľudí so srdcom pre deti. Peškovci sú veľmi vďační všetkým darcom, ktorým záleží na zdraví ich dcérky a rozhodli sa ich podporiť. K poďakovaniu sa pripája aj malá Nikolka:

Facebook video

Strava ovplyvňuje vývin potomstva natoľko, že naň môže mať celoživotné biologické následky. Vyplýva to z prieskumu vedcov z Imperial College, ktorý zverejnili vo vedeckej publikácii Cell Reports.

Londýnski vedci zistili, že keď kŕmili myši stravou chudobnou na proteíny, u ich mláďat to ovplyvnilo gény, podstatné pre ich rast. Myšiam podávali takúto stravu pred graviditou, po nej a počas laktácie. Ich mláďatá potom kŕmili bežnou stravou. Keď dospeli, vedci zistili, že samčekovia, ktorý matky mali nevhodnú stravu, sú tučnejší, majú pomalšie spaľovanie a úzkostné správanie.

“Boli sme prekvapení, že sa zmena jedálnička dokázala natrvalo vpísať do génov. Tento výskum naznačuje, že počas gravidity existuje určité 'okno zraniteľnosti', kedy strava môže skutočne vplývať na gény potomkov do takej miery, že je to už na celý život,” povedala profesorka Amanda Fisherová. Podľa jej slov je dobrou správou, že výskum ukázal, že týmto zmenám je možné zabrániť normálnou stravou.

Vedecký tím chce vo svojom výskume pokračovať a zistiť, či tieto nové poznatky platia aj u ľudí. Ale načo riskovať? Veď zdravo sa stravovať nie je až také zložité! 

Nečakajte na problémy svojich detí.

Pripravte sa! 
Vidieť, cítiť a pochopiť, čo vaše dieťa prežíva a vedieť mu pomôcť, je
základom výchovy.
Už len to, že sa viete naladiť a prijať, čo dieťa cíti, keď plače, keď sa v noci budí, keď sa hnevá, pocikáva, kašle, keď nevie čítať a nevie sa sústrediť, pomáha psychickému prežívaniu dieťaťa.
Nečakajte, neodkladajte - 
- „zajtra TO pôjdeme riešiť“,
- „zajtra sa na TO pozrieme“,
- „zajtra si TO prečítame“,
- „možno TO prejde“.
NEPREJDE TO!
Ak zatvárame oči a nič nevidíme neznamená to, že TO prestalo existovať.
Aj onkologické ochorenie má svoj vleklý a nepozorovaný vývoj a preto sa zdôrazňuje prevencia.
Zavčasu vidieť a riešiť platí aj pre psychický zdravie dieťaťa.
Predstavte si dieťa citlivé, úzkostlivé a často poslušné doma aj v škole. Problémy s ním nie sú. Čo ale prežíva toto dieťa vo svojom vnútri? Žije v strachu a trpí.

http://vychovavkocke.sk/
#prevencia #zdravie

Prvé stretnutie s febrilnými kŕčmi býva desivé. Často rodičia o ich existencii netušia a ak aj áno, na ten pohľad sa nedá pripraviť.
„Myslela som si, že zomiera. Po kŕčoch, ktoré trvali približne minútu zostal syn úplne modrý, nedýchal, visel mi v náručí ako handrová bábika. Takú paniku som nemala nikdy v živote, len som kričala aby dýchal a dávala mu umelé dýchanie. Manžel zatiaľ volal záchranku,“ popisuje ich zážitok maminka vo Fóre na Modrom koníku.

"Bolo to hrozné, triasla som sa a bála o neho. Vôbec nereagoval, vyvrátené oči. Rýchlo sme volali záchranku. No a nasledovala hospitalizácia, vyšetrenia. Teraz sa bojím a stále mu len meriam teplotu, keď vidím, že je nejaký čudný, lebo tie kŕče prišli tak náhle, že som sa nestihla ani spamätať," popisuje ďalšia vydesená matka vo WIKI.

„Tiež sme si zažili febrilné kŕče u staršej dcéry. Prvýkrát sa objavili ako nechcený darček na jej prvé narodeniny, pri 6. chorobe. Na tento otrasný zážitok nikdy nezabudnem. Zaspala na obedný spánok so zvýšenou teplotou 37,5.  Zobudila sa o hodinu so zášklbmi končatín, omodreli jej pery a vôbec nedýchala. Hneď som vedela, že ide o febrilné kŕče, už som sa s tým stretla počas práce na detskom oddelení. Ale keď sa to stane vášmu dieťaťu, tak máte pocit, že ste úplne bezmocná a mala som pocit, že mi odchádza pred očami,“ popisuje svoj zážitok mamička z modrého koníka vo WIKI.

Febrilné kŕče sú najčastejšou neurologickou poruchou detského veku. Sprevádzajú horúčky a spôsobuje ich predovšetkým prudký a rýchly nárast či pokles teploty. Predpokladá sa, že ochorenie vzniká na základe podráždenia mozgových centier horúčkou, ktoré vyvolávajú sťahovanie a uvoľňovanie svalov. Ich prejavy sú veľmi očividné. Dieťa má horúčku, kŕče, potí sa, môže mať vyvrátené oči, opuch či dokonca zmodrie.

"Dcérka mala vyvrátené očká dohora, kmitajúci pohyb celého tela, po chvíľke nastalo sťažené dýchanie, ktoré sa prejavovalo aj vytekaním slín. Treba byť duchaprítomý, nerobiť paniku, ale snažiť sa dieťaťu pomôcť," radí na základe vlastnej skúsenosti ďalšia mamička vo WIKi.

Hlavne žiadnu paniku

Koľko málo stačí a stotina sekundy obráti život mladej rodinky o 180 stupňov. V tej chvíli nám nikto nevedel povedať, čo bude nasledovať...

Píše sa dátum 20.8.1990. Môj otec končí smenu v práci a vracia sa poobede autom domov. Skúsený šofér, otec dvoch dcér vo veku 7 a 5 rokov. Nezodpovedný vodič kamióna vytlačí otca z cesty a zbabelo uniká preč...

Moju mamku kolegovia z práce informujú, že manžel mal nehodu neďaleko práce a berú ju na miesto  činu. Medzitým prichádza sanitka a policajti. Bolo treba identifikovať aspoň auto. Naša škodovka bola na šrot. Záchranári ohlasujú, že pacient žije, ale nereaguje. Policajt, ktorý mal v čase nehody službu vysvetľuje mamke, že vodiča zachránilo to, že nebol pripútaný. Auto narazilo čelne do stromu a otca vyhodilo cez predné sklo von. Ak by to tak nebolo, nemal by žiadnu šancu na prežitie...

Sanitka odváža zraneného otca na oddelenie úrazovej chirurgie, kde sa podrobí všetkým vyšetreniam. Mamka čaká na chodbe. Službukonajúci lekár ju oboznamuje s výsledkami: "Manžel má poškodený mozog, mozoček, posunutý jazyk do strany, stlačené hrdlo, hltan, hrtan, stlačené pľúca, povrchové zranenia a navyše je v kóme. Kritické sú nasledujúce hodiny, treba čakať. Pri takom veľkom rozsahu poškodenia sa treba pripraviť na najhoršie. Alebo sa s tej kómy nedostane, alebo sa preberie, ale aké následky to zanechá, ukáže až čas."

V tom čase som mala 7 rokov a nechcem si ani len predstaviť tie pocity, keď človek nevie na čom je. Rozsah poškodenia bol veľmi veľký. Mamka chodila do nemocnice každý deň, no stále to bolo bez zmeny.

Podľa rozprávania mojej babky doktor, ktorý mal smenu skonštatoval, že nastala u neho klinická smrť a nepreberie sa už. Keď už ho viezli na patológiu a chceli mu priviazať na nohu štítok lekár zistil, že pacient sa potí a hneď ho previezli naspäť na izbu a napojili na prístroje. To mu zachránilo život.

Milé moje detoxové spolubojovníčky, tento článok som sa rozhodla napísať, ako rekapituláciu a návod pre tie, ktoré chcete s nami a s #riofresh pravidelne detoxovať.

Detox síce nie je úplne správny výraz, skôr by som to nazvala pôstom. Jeho podstatou je prečistiť tráviaci trakt a zbaviť ho nestrávenej potravy a cukru. Často sa stravujeme nesprávne, vo fastfoodoch, jeme jedlá z nízkym obsahom vlákniny a v našom jedálničku chýba surová zelenina a ovocie. Lebo povedzme si úprimne, komu by sa chcelo ju pravidelne šúpať, však?

Cieľom detoxu je preto aj dostať do tela vlákninu a dostatok vody a tekutín, ktoré pomôžu udržať hydratáciu organizmu. Tiež dôležité minerály a vitamíny obsiahnuté v zelenine a ovocí. Cieľom detoxu v žiadnom prípade nie je hladovať.

Na detox sme vyhradili deň dvakrát do mesiaca a to vždy pri splne a pri nove.

Veľa z vás sa ma pýta, či detoxovať s nami môžu aj tehotné a dojčiace ženy. Odpoveď je áno, ale s istými obmedzeniami. Tehotné a dojčiace ženy nesmú byť nikdy hladné, preto je pre ne vhodné okrem zeleninových a ovocných štiav, čajov a vody zaradiť do jedálnička aj surovú zeleninu a ovocie a nesolené nepražené orechy, prípadne sušené ovocie. 

Ako teda na to? 

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Máme tu čas chrípkových epidémií a vy si hovoríte: „Nemám čas byť chorý!“ Mám pre vás niekoľko osvedčených tipov, ako oddolať tomuto vírusovému ochoreniu.

• Primerane sa obliekajte. Počas chladných dní si dajte teplejšie veci, ale nie také, aby ste sa potili. Keď je vonku teplejšie, aj vy vymeňte hrubšiu bundu za tenšiu.
• Možno by ste to nepovedali, ale dodržiavajte pitný režim. Minimálne 2 litre tekutín denne, vyplavujete tak škodlivé látky z tela a vaše telo má lepšiu imunitu.
• Jedzte veľa surového ovocia a zeleniny, hlavne s vitamínom C. Poprípade si počas tohto obdobia nasaďte multivitamínový doplnok, je dobré keď obsahuje aj jód.
• Jedzte cesnak a cibuľu, najmä keď cítite že niečo na vás „lezie.“ Netreba to však s nimi preháňať, slúžia ako prírodné antibiotikum.
• Pite čaje, najlepšie tie, čo ste si sami nazbierali. Vhodná je prvosienka jarná aj vyššia, podbeľ liečivý, pľúcnik lekrásky, materina dúška prípadne šípkový čaj.
• Nestresujte sa. Nájdite si vždy čas na oddych, prospieva to našej imunite, a teda aj odolnosti voči chrípke.
• Otužujte sa. Nie stresovo, ale postupne po malých krokoch.

#chripka

Predčasne narodené deti sú tie, ktoré prídu na svet pred ukončeným 37. týždňom tehotentstva. Ročne sa takto narodí až 15 miliónov maličkých ľudí, na Slovensku je to približne 8 % z celkového počtu novorodencov.

Od prvých sekúnd sa musia popasovať s množstvom problémov. Nedostatočne vyvinuté pľúca majú problém s dýchaním, slabý imunitný systém dostatočne nechráni pred infekciami, s udržiavaním telesnej teploty musí pomáhať inkubátor a výživa im kvapká cez ihlu do žily. 

Nie je to ľahké ani pre bábätko, ani pre jeho rodičov, ani pre lekárov a sestričky. Našťastie dnes už majú veľkú šancu na prežitie aj tí najmenší a najslabší, a to vďaka perinatologickým centrám, kde dostanú adekvátnu starostlivosť od prvého nadýchnutia.

Svetový deň predčasne narodených detí sa každoročne oslavuje 17. novembra. Jeho symbolom je purpurová farba. 

Zo svojich pocitov sa vyznal aj raper ŠILO, ktorému sa v 32. týždni narodil synovec Peťko. Na počesť všetkých predčasniatok zložil skladbu Zázrak.

Prečítajte si skúsenosti mamičiek predčasniatok >>

Máte často aj vy problém s opakovaným zápalom močových ciest?

Ja osobne prekonám ročne 3 až 4 zápaly a takmer vždy skončím na antibiotikách… Po 2 rokoch trápenia som si konečne povedala dosť a rozhodla som sa s tým niečo robiť a nielen jesť brusnice... . 

Áno, brusnice sú osvedčená prevencia, lenže tiež sa nedajú jesť stále. Po dlhom „googlovaní“, babských radách, poradách u lekára som dospela k tomuto:

• Zásadne si obliekam bavlnené spodné prádlo. BIO bavlna mne osobne nevyhovovala, takže ju nemôžem odporúčiť.
• Obliekam sa teplo, ale nie tak, aby som sa v problémových partiách potila. Dbám hlavne na to, aby bola schovaná spodná časť chrbta.
• Pijem veľa tekutín, minimálne 2 litre denne. Pomáha to veľmi, veľmi … pretože sa vám vyplavujú baktérie z močovej rúry, čo býva najväčší problém pri zápaloch.
• Nesadám si na studené lavičky a podobne, hlavne na jeseň, pretože sa pri chlade množia  baktérie.
• Cvičím na chrbát. Možno tomu neveríte, ale nesprávne držanie tela má na to tiež vplyv.
• Cvičím cviky na posilnenie panvového dna. Nájdete ich aj na internete, odporúčam pozerať lekárske stránky.
• Robím si bylinkové kúpele napr. z prasličky roľnej, alchemilky lekárskej (2 – 3 krát do týždňa), prípadne s morskou soľou. Prospieva to správnemu pH.
• Do kúpeľa si pridám niekoľko lyžíc octu, verte či nie, pomáha to. Používali to už naše staré mamy a nemýlili sa. Napomáha to správnemu pH.
• NEJESŤ SLADKÉ, obmedziť cukor na minimum, pretože ovplyvňuje celkové pH vášho tela, teda aj močového ústrojenstva. 
• Keď už cítite, že zápal na Vás „ide“... netreba stresovať, treba si urobiť dobrý kúpeľ a veriť že to prejde. Hlavne pozitívne myslieť.  Verím, že si niečo z týchto rád vezmete, ale hlavne že vám pomôže. 

Každý z nás má strach. Bojíme sa mnohých vecí. Každý iných a inak.

A zažívame aj úzkosť. A tak je to dobré a prirodzené.

Strach a úzkosť nás totižto ochraňujú. Upozorňujú nás na nebezpečenstvo.

Na ohrozenie tela i duše.

Niekedy však strach a úzkosť prichádzajú bez zjavného dôvodu. Vtedy už nechránia. Skôr bránia. V živote. V bežných činnostiach. Fungovaní.

„Neboj sa, to dáš!“

Zdroj: pixabay.com

Vonia, chutí a lieči. Týmito tromi slovami by som charakterizovala kurkumu - elixír života. Táto stovky rokov stará korenina má široké uplatnenie vo východnej medicíne. Tu platí: ,,Kurkuma nie je len korenie, ale i liek."

Charakteristika kurkumy

Kurkuma svojím vzhľadom pripomína zázvor. Keď ju rozrežeme, vo vnútri nájdeme jasne žlté až oranžové jadro. V prvom rade je treba povedať, že kurkuma je trvalka. Prášok sa získava z rastliny menom Kurkumovník dlhý, latinsky Curcuma Longa. O kurkume sa píše, že má korenistú chuť, no mne príde skôr horká. 

Počiatky sa datujú okolo 2000 rokov p. n. l. Hlavnými výrobcami sú India, Čína, Haiti, Indonézia, Malajzia, Pakistán, Peru a mnohé ďaľšie.

Zdroj: pixabay.com

Možno je tento článok trocha nadsadený, patetický, pritiahnutý za vlasy. Nie je to ani úplne najbežnejšia téma, o ktorej by sme si poklebetili pri kávičke, alebo na detských pieskoviskách. Hoci sa týka každej z nás. Lebo my, ženy, sme proste neustále v jednom kole.

Nie som lekárka, ani žiadna fundovaná odborníčka. Som len pozorovateľka a aktívna prežívateľka. Niekedy otrávená, náladová, precitlivená, inokedy zas euforická, plná energie a odhodlania. Ja a mojich 28 dní.

Už asi viete, o čom točím. Jasné, záhady a inotaje menštruačného cyklu.

Cyklus náš každodenný

Neviem, či v tomto prípade platí, že čím viac okolo toho všetkého človek vie, tým viac sa stáva otrokom tohto zacykleného hormonálneho zázraku. Odkedy sme sa snažili o bábätko, som dokonale zasvätená do pojmov ako bazálna teplota, ovulácia, luteálna fáza, žlté teliesko, progesterón a tucet iných. Teda, jasné, že aj predtým som mala dosť rozsiahle vedomosti z biológie, ale až vtedy som to začala reálne vnímať. A vraj to súvisí aj s vekom. Čím je žena staršia, tým citlivejšie dokáže vnímať a prežívať jednotlivé fázy. A to nielen pozitívne momenty, ale, žiaľ, dosť výrazne aj tie negatívne.

Fáza: Bacha na mňa!

Babuľky, dnes (v rámci toho, že hnačkujem už dva dni a vraciam zároveň) by som chcela uverejniť jeden starší blog, ktorý som kedysi dávno napísala o tom, s čím občas musím bojovať a vlastne, som ním len chcela povedať:

• Že by sme mali verejne rozprávať aj o prdoch, grgoch a hnačkách
• Že medzi nami žijú ľudia, ktorí majú fakt problém dobehnúť na záchod ;)
• Že nikdy neviete, čo sa skrýva za kilami navyše
• Že psychická pohoda je mimoriadne dôležitá
• Že všetci máme svoje zlé skúsenosti s lekármi

Najprv dostanete hnačku. Takú normálnu, bežnú, pri ktorej beháte na záchod aj desaťkrát denne. Tá neprechádza a zrazu sa vám v stolici objaví krv. To si už poviete, že je aj na návštevu lekára. Vyberiete sa obvodnej pani doktorke a tá vás po mnohých nepríjemných otázkach, typu „mali ste v poslednom čase análny sex?“ odošle k internistovi, chirurgovi a gastroenterologóvi. 

V pätnástich síce len hmlisto tušíte, čo to análny sex vlastne je, no tejto otázke sa nevyhnete ešte asi trikrát. Všetci vám preventívne strčia do zadku prst, aby sa presvedčili či tam tá krv naozaj je. Absolvujete to toľkokrát, že vám to už príde normálne. Postupne sa prepracujete na kolonoskopiu a prajete si aby to bol váš posledný nepríjemný styk s medicínou. Vždy ste mali citlivé trávenie, no teraz vám je zle stále. Všetko čo zjete, vás preženie. Niekedy strávite na záchode aj hodinu s nutkaním, no všetko čo z vás vyjde, je trocha krvi a hlienov. Niekedy z vás tej krvi ide veľa. Podľa obdobia a toho, čo ste práve zjedli. To sa po čase naučíte rozpoznávať.

Keď vám konečne oznámia výsledky kolonoskopie a histológie, zistíte, že máte ulceróznu kolitídu. Síce o tom nič neviete, no všetko čo prečítate od tohto momentu, vám na nálade a optimizme nepridá. A to sa váš kolotoč liekov a vyšetrení ešte len začal. Skúšajú na vás lieky. Od najslabších po najsilnejšie, od čapíkov, klystírov až po tabletky. Mnoho závisí od toho, ako vám to lekár vysvetlí. Nakoniec sa dopracujete až k prednisonu. Tomu zázračnému lieku, po ktorom vám všetky problémy okamžite prestanú. Priberiete desať kíl, pokazia sa vám zuby a máte ťažkú depku, no už nehnačkujete, nekrvácate a pomaly sa odvážia vám ho vysadiť a prejsť na udržiavaciu liečbu. To je vaša prvá remisia. Vtedy ešte neviete, že na jeseň sa vám stav zhorší. Ako každú jeseň, napokon. Ale to ešte vtedy neviete, viete iba, že prednison už nikdy nechcete vidieť.

A tak sa začnete učiť, čo jesť, aby vám nebolo zle. Naučíte sa, že fastfoody sú zlé. Že mlieko vám tiež nepasuje. Vylúčite všetky potraviny, po ktorých utekáte na záchod. To znamená väčšinu obľúbených, ako: pukance, kávu, oriešky a strukoviny. Prípadne to občas risknete. Kávy sa neviete celkom vzdať a tak keď sa vyberiete s kamoškou na kávu, aj tak tam sedí pol hodinu sama, lebo vy musíte... Nepoučiteľná, aj tak by sa to dalo nazvať. A keď musíte, tak musíte. Často máte pocit, že vám kŕče roztrhnú brucho, ak sa hneď nedostanete na záchod. Takže máte zmapované všetky záchody, všade kam idete. Desíte sa myšlienky, že sa dostanete niekam, kde nebudú toalety. Desia vás dlhé cesty autobusom. A aj osemhodinové operácie, pri ktorých máte stáť. Nakoniec sa rozhodnete, že predsa len chirurgiu robiť nebudete, je predsa toľko iných odborov...

Začal sa september a na staršiu dcérku čakala opäť škôlka. Po dvoch mesiacov leňošenia nastal kolotoč povinností a ja namiesto dvoch detičiek som mala doma len tú najmenšiu, 20-mesačnú. Pokiaľ sme nabehli na istý režim, čo u nas znamenalo chodiť skôr spať, ráno skôr vstať, som si na sebe všimla, že sa mi ťažšie prehĺta a ako keby som mala niečo v hrdle. Pomyslela som si: "Určite mi len niečo zabehlo, alebo kôstka z jabĺčka mi ostala v hrdle," no bol to nepríjemný pocit. Preskúmam, čo sa mohlo stať....

Po mojom zistení som sa dostala do štádia zisťovania po internete podľa príznakov.  Čo to predsa len môže byť? Celú noc som rozmýšľala, prehadzovala sa, srdce mi búšilo ako splašené...

Čo teraz? Ako sa to vlastne stalo? Kto alebo čo za to môže?  Nepijem, nefajčím. Obavy ma držali v napätí.

Na druhý deň som vyhľadala svoju lekárku, nech sa na to pozrie. Zbežným pohľadom nevidela nič, tak ma poslala na krčné, nech tam zájdem čím skôr a pozrela na moje deti. Obavy sa u mňa ešte viac stupnili.  Deti na rozlúčku pekne zakývali a odkráčali sme pohľadať krčnú.  

Výťah sa pohol smerom hore a hľa - prázdna čakáreň. Deťom hovorím: "Nebudeme dlho, nikoho tu nie je."Prídeme bližšie ku dverám a tam veľký oznam: Celý september ordinujeme iba do 12. Pozerám nedočkavo na čas - 13.30 ale počujem vo vnútri známy hlas doktorky. Zaklopem a opýtam sa čo a ako, veď z nosa mi neodhryzne. Vo dverách na ňu vyvalím pomaly koktavým hlasom: "Našla som si hrčku." Momentálne sa u nich objednáva, ale keď je to taký problém ako hovorím, nech sadám do kresla a pozrie sa na to. Deti boli úžasné, ani necekli.

Otvorím dokorán ústa a pozerá, najprv nič nevidí ( človek si aj pomyslí,že si také niečo už iba vymyslel, keď už ani krčná so svojím zrkadielkom fakt nič nevidí) zrazu:" Tu to je, už to vidím." ráno nech  sa dostavím na lačno na výter z hrdla. Prichádzam, pozerá ešte raz a hovorí: "Nebojte sa, nádor alebo rakovina vyzerá úplne inak." Fúúúú, aspoň som si na chvíľku vydýchla a už len čakať na výsledky pár dní. " Keďže je to zapálené, predpíšem vám Penicilín."

Jeme všetci. Niekto viac, druhý menej. Zdravé veci. Aj tie menej zdravé. Radi si ho vychutnávame. Na oslavách jeme príliš veľa. No a potom detoxikujeme. Je to v rovnováhe.

Hoci potrebujeme jedlo k životu, nežijeme preň. Nejako extra našu myseľ nezamestnáva. Niektorých...

Sú medzi nami však aj takí, ktorí na nič iné nemyslia. Jedlom sú doslova posadnutí.

Jedlo.

Ako zjesť čo najmenej.

Ako sa jedlu vyhnúť.

Všetko sa dá prežiť, aj čakanie na zázrak a dokonca sa pritom nezblázniť. Alebo teda hej, ale len trochu. Aj takto môže vyzerať život budúcej matky - čakateľky v procese IVF (umelého oplodnenia).

                                                                                                               Foto: pixabay.com

Deň KET (kryoembryotransfer -viac TU)
Juchú juchu, už je Rybenka v bruchu! Tá 200-kilometrová cesta z Martina domov po serpentínach a krkahájoch ma až tak neteší, akurát my musíme bývať v psej riti pánubohu za chrbtom... ale budiž, prežijem, nech to škvŕňa na Javorinách nevytrasiem.

1. deň po KET

Je nedeľa. Manžel mi nedovolí nič robiť, tak celý deň prevádzkujem gaučing a teším sa, že mi nik neprepína telku na futbal alebo správy. Nechám si priniesť všetko až pod nos, hladkám Rybenku v brušku a vravím jej, ako sa máme fajne a cítim sa ako kráľovná matka.

2. deň po KET

Vznik cestovín sa datuje ešte do doby pred našim letopočtom. Prvé zmienky pochádzajú zo starovekého Grécka, kde cesto na koláč usušili na slnku, potom natrhali na kúsky a uvarili. Rimania tento nápad zdokonalili tým, že cesto nakrájali na rovnaké pásiky, ktoré nazývali laganon, čo zrejme súvisí s dnešným názvom lasagne. Prvé #cestoviny sa vyrábali doma. Prvé továrne na cestoviny začali vznikať až v 17. storočí v Taliansku.

ZÁKLADOM JE TVRDENÁ PŠENICA #semolina

Cestoviny sú vyrábané podľa pôvodnej receptúry z tvrdenej pšenice, vďaka ktorej sa nerozvaria a ich chuť je delikátna. Novinkou, ktorou ozvláštnite vašu kuchyňu môžu byť aj cestoviny s rôznymi príchuťami. Sme výhradným dovozcom cestovín značky Brundu na Slovensko.

Cestoviny Brundu píšu svoju históriu od roku 1923, keď Andrea Brundu so svojou rodinou založil továreň na výrobu cestovín. Základ najvyššej kvality týchto cestovín je v žite, ktoré sa pred spracovaním na múku dlho suší. Žito na Sardínii ma jednu z najlepších kvalít, aké môže žito mať, dopomáhajú tomu najmä dlhé slnečné dni. Dodnes firmu vlastní rodina Brundu, ktorej záleží na tom, aby si na kvalitných a chutných cestovinách pochutili aj ostatní.

Konzumáciou cestovín z tvrdenej pšenice (semoliny), môžete pozitívne ovplyvniť aj vaše #zdravie.

10 najlepších účinkov konzumácie semolinových cestovín:

Sedím na chodbe s hlavou zloženou v dlaniach opretých o kolená. Po lícach mi stekajú slzy a cez škáročku medzi stehnami kvapkajú na zem. Počujem, ako plače. Sledujem kľukaté cestičky, ktoré v priebehu rokov vyryli opätky do linolea. Snažím sa byť trpezlivá a dôverovať nášmu zdravotníctvu. Alebo staršej sestričke s popolníkmi na očiach, ktorá chce trafiť do detskej žily v tých macatých, bucľatých ručičkách 9-mesačného bábätka.

Idem tam opäť, chcem byť pri nej. Otáčajú ma medzi dverami. Na sekundu sa nám stretli pohľady. V tej chvíli som si istá, že mi nikdy neodpustí, že som ju tam nechala samú. Chcela som ju hladkať po jej orosenom čielku, chcela som jej šepkať, že to už nebude dlho trvať, nech len vydrží. Trvá to už pol hodiny. Zdvíham sa druhýkrát a tentoraz sa hrdím, že sa odbiť nenechám. Vraj by som im tam len zavadzala. Tak si nestavajte ošetrovne veľké ako podpriemerný zajačník. Dávajú mi ju do náručia. Prelepené rúčky v lakťových jamkách, prelepené hánky na rukách, no infúziu sa im nepodarilo napichnúť. Na čo tu potom sme?

Horúce leto

Bolo leto, teplomer ukazoval 37 stupňov v tieni. Závidela som kamarátke „jarných“ 32, ktoré mali práve na dovolenke v Turecku. Vychystali sme sa k sestre, tak ako každý deň v poslednej dobe, pripravené okupovať jej záhradný bazén. Kde inde by sa dalo prežiť to peklo? Bol august a leto sa ukázalo v plnej sile. Do tretej sme nevychádzali z domu, pozastierané žalúzie boli skôr placebo efekt, aby mal človek pocit, že proti tomu horku má ako bojovať. Starý tehlový dom odolával niekoľko dní a držal príjemnú klímu, no po tropických nociach, kedy teplota dosahovala 27 stupňov, by bol bezbranný aj protiatómový bunker niekoľko metrov pod zemou. Od rána sa mi zdala Bambuľka akási nesvoja. Myslela som, že sa jej hádam konečne prereže prvý zúbok, veď už bolo načase.

Vidina príjemného osvieženia v bazéne skrytom pred úpekom v korunách stromov, mi odohnala pochmúrne myšlienky. Dnes môžem povedať, že skôr zatlačila materinský tušák do úzadia. Po ceste mi malinká zaspala v kočíku, schovala som ju do tieňa statného smreku a chladného múru starej šopy. Keď sa prebudila a vzala som ju do náručia, poobzerala som sa opäť okolo seba aby som sa presvedčila, že bola skutočne v tieni. Jej telo horelo. Bolo to iné ako inokedy, keď chytíte čielko a cítite, že je teplé, tentokrát mala celé telo v ohni. Teplomer nameral 38,7. Čípok zabral po hodine a teplota začala klesať. Bolo štvrtkové poobedie a ešte som ani netušila, čo všetko nás čaká.

Horúčka neklesala

Modrý koník a Liga za duševné zdravie sú oddnes "vo vzťahu". A spolu s nami aj jedna ambasádorka a šesť odborníkov.

Po mesiacoch prípravy sa to konečne podarilo 🙂 Spustili sme projekt online poradne a prvej ambasádorky pre tretí sektor. Ako prvú oblasť sme si vybrali duševné zdravie. Údaje o najnavštevovanejších diskusiách hovorili jasne. Celkom najviac, až 9% návštevníkov stránky, kliká vo fóre na tému Rodinné problémy. Dnes, po dlhých diskusiách s Ligou za duševné zdravie veríme, že práve tento projekt tomu dokáže pomôcť. V spolupráci s Maťou (@mickazebra), jej skupinou a online poradňou.

Počas našich diskusií v Lige aj mimo nej zaznievali slová ako "duševné zdravie sa dá liečiť", "niekedy stačí vyrozprávať sa", "pomoc odborníka je dôležitá" či "je to normálne, nie je sa za čo hanbiť". Zaznelo toho mnoho a všetci sme presvedčení, že táto oblasť je dôležitá.

Pár slov o dôležitosti duševného zdravia napísal ešte v roku 1963 aj Július Satinský. A celkom sa mi teraz hodí spomenúť ich.

"Moje chabé životné skúsenosti ma presvedčili o tom, že prvé, čo si musí človek v živote utvoriť, je pohodlie. Myslím - duševné pohodlie. Za pohodlie telesné môžu len a len jeho rodičia. Už od detských čias totiž dospelí sústavne útočia na duševné pohodlie dieťaťa. Ako náhle som sa päťročný zamyslel pri jedle (myslel som na krásnu červenú loptu), už ma mama povzbudzovala k ďalšiemu jedeniu. Jednu lyžičku za bračeka, jednu za... Postupne som mamu navykol na to, že som jedol pomaly a neznervózňovalo ju to. Vytvoril som si duševné pohodlie." (úryvok z knihy Listy Oľge)

Duševné pohodlie je rovnako dôležité pre deti aj dospelých. Preto ak by vás - alebo niekoho z vášho okolia - trápil duševný nepokoj, využite našu online poradňu. Je bezplatná a dostupná 24 hodín denne.

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?