"Bude dobre, ak sa vrátime naspäť." vytrhol ma z príjemného dumania jeho známy hlas. Prikývla som. Ako prvý sa odtiahol on a potom sa postavil. Nepozrel sa na mňa. Iba s miernym odstupom čakal, kedy sa postavím aj ja. Ponaťahovala som si telo a potom sa postavila k nemu. Obaja sme pomaly vošli dnu a bez slova stúpili do známeho výťahu, do známej čakárne s miernym odstupom medzi sebou. Keď som mala chuť sa ho spýtať, čo sa stalo, pristúpil k nám lekár.

"Slečna, nechcem budiť vášho otca, môžete ísť so mnou do kancelárie vy? Potrebujem vám niečo povedať." 

Po týchto slovách som sa zdesene pozrela na Joela, ktorý na mňa povzbudivo pozrel a prikývol, aby som šla. Potichu som ho poprosila, aby išiel so mnou. Pomaly kráčal za nami.

Keď sme vstúpili dnu ovanula ma mentolová vôňa zmiešaná so zvláštnou vôňou nejakých byliniek. Lekár ukázal na stoličky a slušne nás požiadal, aby sme si sadli. Pozerala som zmätene na lekára, stôl, okolo kancelárie a napokon na Joela. Ten na mňa povzbudivo pozrel, aby som sa nebála. Lekár niečo pozeral v papieroch a potom sa na mňa vážne zahľadel. Sucho som prehltla a zaťala pery.

"Viete, slečna, v noci nastali komplikácie s vašim bratom. Okolo polnoci mu začali pípať stroje a z lekárskeho hľadiska mu na dosť dlhý čas zlyhal mozog." Lekár sa odmlčal a ja som si rukou zakryla ústa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Joel ma chytil za druhú ruku a jemne po nej pohladil. Potom sa opäť na mňa lekár pozrel a pomalým a istým hlasom pokračoval.

"Nevedeli sme mu žiadno pomôcť, ale potom nastal zvláštny jav. Neviem ho lekársky popísať inak ako zázrak. Všetko po pätnástich minútach začalo fungovať, akoby sa nič nestalo a keď sme mu urobili magnetickú rezonanciu po opuchu mozgu nebol žiadny náznak. Dokonca bol mozog bez jedinej známky poškodenia. Doteraz to ja ani môj tím nevieme pochopiť."

Začula som Joelov hlas. 

"Neboj sa, všetko je v poriadku."

Prebrala som sa a vydesene otvorila oči. Zrýchlene som dýchala a zmätene pozerala dookola. Všade bolo ticho a svetlá, ktoré svietili na strope boli jemne stlmené. Videla som ocka s opretou hlavou o stenu a privretými očami. Jediný, kto nespal bol Joel. S prívetivým pohľadom ma stále držal v náručí a snažil sa ma upokojiť. Nechápavo som si pretrela oči. Potom som si v plnosti uvedomila, kde som a kto ma drží. Zaplavila ma úľava. Opäť som pozrela do jeho tváre. Boli sme dosť blízko seba. Stačil by malý pohyb a mohli by sme sa dotknúť perami. On sa však narovnal a povedal vážnym hlasom.

"Bol to iba sen. Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť."

Prikývla som a snažila som sa dostať do normálu. Ten sen bol až príliš reálny a mňa sa hlboko dotkol. Odtiahla som sa od Joela a vzpriamene si sadla. Prekvapene na mňa pozrel, akoby to nečakal. Vzala som si fľašu s vodou a napila sa. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som na zem.

"Potrebujem trochu čerstvého vzduchu." povedala som mierne po tichu, akoby pre seba.

Veľmi som sa potešila, keď nám prišli cereálie na testovanie, lebo to bola moja prvá testovačka.

Najprv som ochutnávala ja. Bola som trochu sklamaná, že celozrnné krúžky sú bez príchute. Bola som si takmer istá, že deckám nebudú chutiť. Najmenší dvojročný prekvapil, a hneď sa do nich pustil. Len tak, na sucho si ich vyďobkával, keďže mlieko neľúbi.Najprv som ochutnávala ja. Bola som trochu sklamaná, že celozrnné krúžky sú bez príchute. Bola som si takmer istá, že deckám nebudu chutiť. Najmenší dvojročný prekvapil, a hneď sa do nich pustil. Len tak na sucho si ich vyďobkáva, keďže mlieko neľúbi. 

Prišla na rad dcéra, 4-ročná. S mliekom nechutili, ale zachránilo to vanilkové acidko. 

Žiaľ, u najstaršieho, 6 ročného vôbec neprešli. Je zvyknutý na čokoládové cereálie. 🤦‍♀️

Keďže si dávame raňajkové cereálie iba s mliekom, táto bezpríchuťová varianta u nás nevyhrala. Tým, ktorí si ich ľúbia zamiešať s jogurtami či ovocím, môžu viac vyhovovať. 

Asi ich dochrúmeme len tak, na sucho, pri telke, deckám pripomínajú burizony. 

Pred necelými dvomi týždňami mi na dvere zazvonil kuriér, že mi doniesol balíček, ktorého obsahom boli cereálie Cheerios na testovanie z Modrého koníka. Moja 3 ročná dcéra ho vítala už pri dverách so slovami WÁÁÁU (teší sa každému balíčku, či je, alebo nie je určený pre ňu). V balíčku nás čakali dve 400 g balenia cereálií Cheerios – ovsené a jablkovo-škoricové.

Staršia 10-ročná dcéra 5 dní v týždni raňajkuje cereálie každého druhu, tvaru, či príchute s mliekom alebo jogurtom, keďže popri dištančnom vzdelávaní sa jej nechce skoro vstávať a chystať si iný typ raňajok (pečivo, mäsové výrobky, zelenina, vajíčka, syry), ktoré zas preferuje cez víkend, kedy si k stolu sadá spoločne celá rodina. Mladšia, 3-ročná, dcéra Grétka zas uprednostňuje šunku, syr a pečivo a cereálie chrúmala skôr ako desiatu, či olovrant. No a posledným "testovačom", ktorého tiež testovanie neminulo, bola naša niekoľkomesačná mačička Charlie, ktorú potajme kŕmila Grétka so slovami: „Papaj, mňam, mňam!“

Testovať sme začali najprv balíček s jablkovo-škoricovými cereáliami, neskôr ovsené (môj favorit do bielych jogurtov). Po otvorení jablkovo-škoricového balenia ma ovanula neskutočne príjemná vôňa jablka a škorice (priznám sa, že som si k cereáliám privoniavala veľmi často). Obal je hnedo zelený, s dominantným zeleným jabĺčkom a škoricou. Ovsený balíček má zas hnedo-béžový obal, na ktorom je znázornená obilnina a „kolieskové“ cereálie. Tieto oba obaly na prvý pohľad nezaujmú deti, skôr rodičov.

Niektoré cereálie, ktoré sa predávajú na slovenskom trhu, obsahujú veľa cukru a namiesto celozrnnej múky sú vyrobené z bielej múky, preto som sa zamerala nielen na prednú, ale aj na bočnú, či zadnú stranu, kde je podrobne popísané zloženie na jednu porciu (30 g), na 100 g a na jednu porciu vrátane mlieka (30g cereálií a 125 ml mlieka).

Bielkoviny zastávajú v organizme predovšetkým stavebnú funkciu a potrebujeme ich na rast a obnovu všetkých buniek a tkanív  v tele, na činnosť svalov, na tvorbu hormónov, enzýmov, protilátok a ďalších biologicky významných látok a okrem iného prispievajú aj k pocitu nasýtenia.

Sacharidy sú súhrnný názov pre všetky cukry, teda cukry zložené, cukry jednoduché i vlákninu. Z týchto všetkých cukrov sú jednoznačne najrizikovejšie jednoduché cukry, konkrétne sacharóza, laktóza, glukóza a fruktóza. Jednoduché cukry prijímame hlavne v podobe sladených produktov, vrátane cereálií. Ich vyšší príjem je spojený s vyšším rizikom vzniku inzulínovej rezistencie a tiež s ochoreniami ako sú obezita, cukrovka, či metabolický syndróm.

"Viem. Viem ako sa cítite a viem, čím si prechádzate. Neviem ako ti dodať odvahu v tom, čo teraz zažívaš. Jediná istota, ktorá tu nad nami svieti je Ježiš. On je Svetlo z tejto tmy, ktorá vás pohltila. A On je zdrojom obrovských zázrakov v ľudských životoch. Aj ja som jeden z nich." povedal jasne a s istotou. Cítila som, že v tejto odpovedi sa skrývalo niečo omnoho hlbšie ako len to, čo tu zaznelo.

Pozerala som do jeho očí a on do mojich. Tvár mu znežnela a chytil mi opäť moju dlaň do svojej.

"Bude to v poriadku, ver Jemu." pustil moju ruku a prstom ukázal na miesto, kde sa nachádza srdce. Prikývla som. Pritisol si stoličku k mojej a privinul si ma opäť vo svojom náručí. Priamo na miesto, kde ukazoval pred chvíľou. Zaplavila ma obrovská vlna nehy a rozbúchalo sa mi srdce. Teraz v tejto obrovsky ťažkej skúške bol mojou istotou ten, ktorý mi pred pár hodinami oznámil, že odchádza. Snažila som sa túto ťarchu odhodiť a zahalila som sa do jeho nádhernej vône. 

Ďakujem ti, Bože za neho, hovorila som si pre seba a v duchu si opakovala jeho slová istoty. Môj brat bude v poriadku. Joel neodíde a ostane so mnou. Chcela som tomu veriť. 

"Chvíľku si oddýchni." povedal po tichu a nežne ma hladil po vlasoch. Privrela som oči. Aspoň na okamih chcem cítiť, že sa nič nestalo. 

Kráčala som po tenkom ľade. Bol všade, kam som sa pozrela. Cítila som obrovský chlad. Zima sa mi dostávala až pod nechty. Pálila ma. Štípala. Bola nepríjemná a ja som sa snažila nájsť východisko ako od nej uniknúť. Krok a potom druhý a zrazu.... puk.... Začula som praskavý zvuk a otočila som sa. Za mnou viedla obrovská puklina. Pocítila som strach a rozbehla sa. Lenže ten zvuk sa prehlboval. Bol stále silnejší a silnejší. Až som sa prepadla. Do ľadovej vody. Po prekonaní obrovského šoku z  mrazivého pocitu som sa snažila vyškriabať hore. Lenže som sa opäť šmykla a padla som ešte hlbšie. Videla som ako sa ľad nado mnou uzatvára a ja padám. Stále hlbšie a hlbšie. Pohltila ma čierna tma. Zatvorila som oči. Vychádzal zo mňa posledný dych. A zrazu ma zaplavilo obrovské, jasné, teplé svetlo. Otvorila som oči a snažila sa privyknúť si naň. Z toho svetla vyšla postava. Bola odetá v bielom rúchu a vystierala ku mne ruku. Chcela som sa ho dotknúť, ale aj napriek tomu, že bol blízko, nemohla som. Niečo mi v tom bránilo. Pred nami sa objavila priehľadná stena a na nej som videla tváre. Svoju, mojich rodičov, môjho brata, Martina. Mihali sa tam dejstvá z minulosti. Obraz zastal na nemocničnej posteli, kde ležal môj brat. Bol napojený na veľké množstvo hadičiek. Pristúpila som bližšie a všimla si, že pri jeho tele sa odohráva zvláštna situácia. Tma akoby sa bila so svetlom. Videla som tú postavu v bielom rúchu. Svetlo žiarilo všade okolo neho. Pristúpil bližšie k bratovej posteli a dotkol sa jeho srdca. Zazrela som, že prístroje začali podozrivo blikať a pípať. Displeje ukazovali rovné čiary a tvár môjho brata celá zbledla. Skríkla som.

"Váš syn je vo veľmi zlom stave. Museli sme ho uviesť do umelého spánku. Má silný opuch mozgu s obrovskou krvnou zrazeninou a táto noc bude kritická."

"Pán doktor, prežije to?" spýtal sa ocko so zatajeným dychom. Mamka ledva stála na nohách. 

"Nemôžem vám teraz dať žiadnu istotu. Verte, že áno a že sa stane zázrak." lekár ho chytil za plece a bolo vidno, že hlboko súcití s naším stavom. Z lekárskeho hľadiska však urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Povedal to druhý lekár, ktorý sa po chvíľke postavil vedľa neho. Mamka po týchto slovách odpadla. Sestričky ju rýchlo dali ľahnúť na lôžko na kolieskach a niečo jej pichli. Keď ju lekár vyšetril, uistil nás, že je v poriadku. Potrebuje si iba oddýchnuť. Zažila obrovský psychický šok a nasadili jej niečo na spanie.

Ocko sa po týchto slovách trošku upokojil. Smutne si sadol vedľa mňa na stoličku. Chvíľku mlčal. Trhalo mi srdce pozerať sa na jeho nešťastnú a strnulú tvár. Vždy som ho videla usmiatého, bol mojim údatným kráľom v ťažkých situáciách. Teraz to bolo naopak. Ocko skutočne trpel.

"Oci? Ver Bohu, že spraví zázrak." chytila som ho za ruku a on sa na mňa prekvapene pozrel.

"Bohu? Ako mám veriť, že nám pomôže, keď dopustil, že môj syn je v takomto stave." trpko vyslovil tento krutý verdikt.

Ticho adventu. Tento rok sa nám žiada akosi viac. Vyhnúť sa obchodným centrám, preplneným uliciam a nájsť úkryt doma, v kostole, v prírode. Počúvať praskajúce drevo v kozube, smiech našich detí (občas aj bojové pokriky🙉😂), koledy a vychutnávať si pomalý príchod Vianoc.

Po svadbe sme si s manželom vytvorili adventný kalendár s aktivitami, zameranými na spoločne prežívaný čas adventu. Tento rok prišiel čas, aby sme do adventných aktivít zapojili aj naše deti. Katku už pomerne plnohodnotne a Jakubka aspoň tak spolovice.

Adventné aktivity si môžete stiahnuť v pdf verzii na blogu (https://www.zvukyluky.sk/adventny-kalendar-pre-deti/). Nájdete tam aj pár tipov na DIY adventné kalendáre. Aktivity sú rôznorodé, cez tvorivé, aktivity vonku, čas strávený doma, až po duchovné prežívanie adventu. V kalendári som ponechala aj prázdne kartičky, do ktorých si môžete dopísať vlastné. Cieľom bolo, aby nás aktivity nevyčerpali, práve naopak. Teda sú to pomerne časovo aj materiálovo nenáročné záležitosti. K aktivitám si môžete pridať aj nejakú drobnosť do vrecúška, zdravú maškrtu, našla som inšpirácie s dielikmi lega, puzzle, napadli mi aj postavičky z betlehema, ktoré by sme si takto do Vianoc nazbierali do jasličiek.

Nech je pre vás čas adventu časom ticha a radostného očakávania Vianoc 😇🙏🎄.

Na konci čakárne boli malé stoly so stoličkami. Vedľa bufet a automat na nápoje. Sedel tam. Do srdca mi opäť vošla nádej, keď som uvidela jeho modré oči ako na mňa pokojne hľadia. Akoby ma na diaľku hladkal a upokojoval. V mysli som začula jeho slová. Kolísali ma a uisťovali, že všetko bude v poriadku.

"Donesiem vám niečo na pitie." ponúkla som sa a ocko súhlasne prikývol. 

Kráčala som pomaly a pokojne. Vedela som, že môj prístav je blízko. Búrka postupne ustávala a nahrádzal ju jemný teplý vánok. Sadla som si na stoličku vedľa neho. Na stole boli položené tri malé fľaše vody. Pozrela som sa na ne a potom na neho. Jeho starostlivosť neustávala.

"Ako sa má tvoja mamka?" zahľadel sa nežne na ňu.

"Je zlomená. Veľmi sa bojí." povedala som tichým hlasom. On prikývol. Akoby chápal, čo teraz prežíva. 

"Kúpil som vám vody." povedal potichu a starostlivo.

Sme mamy. Naším revírom je domácnosť. Naším srdcom je rodina. Naším poslaním je byť jednoducho nezastaviteľná. Áno, my mamy toho počas choroby veľa nenaležíme. Staráme sa doma o všetko a o všetkých, akoby sa nič nedialo. Veď ochorela mamina, nie tatino a deti. Ďalej si pokojne „mamovatieme“, perieme, varíme, upratujeme, prechádzkujeme, nakupujeme. No chorobu je nutné vyležať, inak by nám to naše telo mohlo časom nepekne spočítať...

Keď som si brala svojho muža, povedala som mu, že soplík nie je smrteľná choroba a budeme sa starať jeden o druhého, v zdraví aj v chorobe. Čiže aj on o mňa, nie len ja o neho. No teraz vážne. To, že chorý človek patrí do postele a nie medzi ľudí, vie aj malé dieťa. Ale každý organizmus má svoje limity. Našťastie, keď ochoriem (a to už musí byť strašný masaker), môžem sa s pokojným svedomím spoľahnúť na svojho manžela. Síce je naša domácnosť ako po výbuchu, malej oblečie sviatočné oblečenie do piesku či pyžamové tričko na ihrisko, no stále to všetko robí rád a s láskou, bez reptania. A čo je hlavné, prežijeme to. Ja ich za odmenu manažujem z postele a priebežne kontrolujem situáciu. A aby sa táto “soplíková katastrofa” u nás doma neopakovala príliš často, snažím sa počas celého roka myslieť na zdravie našej rodiny. Chcete vedieť, ako rozoznať chrípku od obyčajného soplíka? Čo môžete vy sami urobiť pre svoj imunitný systém? Kto je chrípkou ohrozený najviac a prečo je dobré nechať sa zaočkovať každý rok? Ako si počas chladných jesenných dní udržať zdravie a telo v kondícii, kde hľadať inšpiráciu na skvelé cvičenia a chutné recepty a ako si zachovať v súčasnej korona situácii chladnú hlavu? Ako farmaceut, no najmä ako mama, sa riadim 3 pravidlami...

1. Pre svoju rodinu chcem to najlepšie

Vyvážená strava je základom zdravia veľkých aj malých. Imunita začína už v našom čreve! Preto je logické, že to, čo jeme, má zásadný vplyv na to, ako funguje naša imunit. A asi naozaj platí, že sme to, čo jeme. Áno, neexistuje zázračná potravina, ktorá naštartuje imunitný systém k úplnej dokonalosti, no naše telo je dokonalý systém orgánov, tkanív a buniek, ktoré pre svoju optimálnu funkciu vyžadujú pestrosť a kvalitu na tanieri. Dôležitý nie je iba vitamín C, ale potrebujeme celý komplex vitamínov a minerálov, ktoré by sme mali dopriať deťom a aj sebe. Ak sa nevyznáte v mori výživových doplnkov a voľnopredajných liekov určených na posilnenie imunity a zbavenie sa sezónneho prechladnutia či chrípky, nechajte si poradiť od odborníkov. Hlavne sa nedajte zlákať iba na reklamu či pekný obal. Hlavne čítajte zloženie a premýšľajte nad tým, čo naozaj potrebuje vaše telo.

2. Prevencia je na prvom mieste

Máte horúčku, nádchu, suchý kašeľ, bolesti hlavy a svalov, pociťujete únavu, bolesť hrdla a sťažené dýchanie? O slovo sa pravdepodobne prihlásilo akútne vírusové ochorenie - chrípka. Chrípka môže postihnúť kohokoľvek, bez ohľadu na vek či pohlavie. Až tretina nakazených šíri vírus chrípky na iných aj vtedy, keď sa u neho neprejavujú žiadne príznaky ochorenia. Dospelý človek infikovaný vírusom chrípky je infekčný jeden deň pred prepuknutím príznakov až do piateho dňa od vzniku ochorenia. Vyššia úroveň zaočkovanosti v našej populácii prispieva k zlepšeniu epidemiologickej situácie a k zníženiu výskytu chrípky, čo je veľmi dôležité v školách, väčších kolektívoch, ale aj pre nás mamy, ktoré sa musia starať doma o všetko a všetkých. No najmä v zariadeniach sociálnych služieb a zdravotníckych zariadeniach, kde sú umiestnené rizikové osoby, čiže chorí ľudia, ktorých by chrípka mohla doslova zabiť.

Nákup hračiek pre bábätká je často intuitívny. Mnoho ľudí má pocit, že s väčšinou hračiek sa bábätká ešte plnohodnotne zahrať nedokážu, a tak siahajú po takých, ktoré v detskej izbe dobre vyzerajú, alebo sa spoliehajú, že ich deti využijú neskôr. Potrebujú novorodenci vôbec hračky a ak áno, tak aké? 

Od narodenia do prvého pol roka života prebieha detský vývoj najrýchlejšie. Detské zmysly sa rozvíjajú postupne, rovnako ako ich jemná motorika či myslenie. K správnemu detskému vývoju môžu napomôcť aj hračky. Dieťatko ich nepotrebuje veľa, no mali by byť vybraté správne – to je aj filozofia siete hračkárstiev TOYETO, ktoré sa zaoberá výberom hračiek pre potreby detí všetkých vekových kategórií, vrátane tých najmenších.

Hračky môžu urýchliť rozvoj zmyslov

Bábätká v prvých mesiacoch napredujú naozaj veľmi rýchlo, a čím viac rôznym podnetom ich budete vystavovať, tým väčšmi im pomáhate rozvíjať ich zmysly.

Zrak novorodencov si stále privyká na denné svetlo, kvôli čomu vidia bábätká približne do jedného mesiaca stále rozmazane. Najlepšie vidia predmety, ktoré majú blízko očí (20-30 cm), a preto je najlepšie rozprávať sa s nimi v naozaj tesnej blízkosti ich tváričky. Už v tomto období môžete ich vnímanie stimulovať rôznymi podnetmi, napríklad hračkami vo výrazných farbách.

Takýmito hračkami môžu byť napríklad hrkálky, ktoré kombinujú zaujímavé farby so zvukovými efektmi. Tak ako zrak sa totiž po narodení vyvíja aj sluch dieťatka. Predstavujte dieťatku celú škálu rôznych zvukov, od tých veselých, ktoré ho pobavia až po pomalé monotónne, ktoré mu pomôžu upokojiť sa. Výskumy tiež ukazujú, že deti do jedného roka, ktoré sú pravidelné obklopované hudbou a melódiami dokážu rýchlejšie reagovať na podnety a často u nich prichádza rýchlejší nástup reči.

Ležím v posteli, v dome ticho (konečne🤪). Počuť len kvapky dažďa na strešnom okne. Dievčatá sa konečne neškriepia, pokojne oddychujú vo svojich izbách a snívajú svoje krásne sny🤩Vedľa mňa ležia muži môjho života - z ľavá manžel NAHLAS dýcha, a v pravo v postieľke sladko spinká náš syn🥰 nemôžem spať asi si telo aj hlava chce vychutnať ten Božský kľud. A zrazu mi napadne : žena je zem,pôda, hlina, pole… a muž je roľník,gazda,...zasadí svoje semienko do zeme a ak chce aby z neho vzišla rastlinka,  musí sa starať o svoju zem a aj o to semienko ktoré doň vložil. Aku náročnú úlohu má muž. Nie vždy sa semienko, ktoré zasadil premení na rastlinku...niekedy semienko v zemi zanikne... inokedy vzklíči ale potom  uhynie,…Muž sa nevzdáva. Stále sa stará o svoju zem. A raz semienko vyrastie v prenádhernu rastlinu...zo zeme, ktorá ju živila a vďaka gazdovi, ktorý sa staral nielen o semienko ale aj o svoju zem ❤️

Dnes je presne ten deň, ktorý máte sto chutí zapiť nie pohárom, ale rovno celou fľašou vína. Tú ale doma momentálne nemám, kurnik šopa! A pritom sa ten deň tak pekne začal...

Dieťa sa ráno zobudilo a vítalo ma pusinkami na jedno líce, na druhé líce, na ústa, no čo vám poviem, totálny príval tej najväčšej materinskej lásky, a ešte väčšej. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a precítiť ten krásny okamih v náručí s mojim 1,5-ročným drobcom. To som ešte netušila, že vzápätí budem predýchavať od nervov takmer každú jednu minútu.

Hneď pri raňajkách sa malý začal hádzať od jedu kvôli tomu, že som si dovolila mu pomôcť s papaním. Potom chytil hysák číslo dva, pretože chcel, aby som mu s papaním pomohla. A že ja som nerozhodná. Potom chcel čajík, vzápätí ho nechcel. A tak ďalej, a tak ďalej, veď to pozná každá mamička. 

Po raňajkách som ho musela poumývať, lebo mal celú tvár zababranú od kaše. Umyli sme si aj zúbky. Jemine, to bol boj, aj ten som musela predýchať. V poslednej dobe to dieťa nenávidí umývanie zúbkov. Mece sa mi v náručí, zatiaľ čo ja pri ňom zápasím s kefkou. Teda len jemu som umyla zúbky. Tie moje ešte museli počkať. Ony si už od zrodu môjho potomka zvykli na nedostatočnú hygienu, lebo skrátka niekedy sa dostanem do kúpeľne, aby som sa dala dokopy, až okolo pol jedenástej. Snažím sa však, aby sa mi to darilo aj skôr. Keď sa mi to podarí hneď po raňajkách, cítim sa ako žena roka. Taká blbosť a ako dokáže zvýšiť sebavedomie ženy na materskej!

Keďže som po raňajkách chcela variť obed, zavrela som pre istotu obývačku, pretože malý sa s obľubou štverá na gauč. To by bolo OK, lenže ešte z neho nevie zliezť, a tak sa mi minule v sekunde, čo som sa naňho nepozerala, zrútil z gauča hlavou dolu. Ešteže existujú smetiari, vďaka ktorým sa môj syn za rovnako krátku sekundu upokojil a nadšene díval z okna (hoci tam vôbec neboli, ale mama ich okamžite vytiahla ako eso z rukáva).

Naspäť k tomu obedu. Musela som nastrúhať zemiaky, nakrájať mäso, zeleninu, „roztentovať“ vajce, nastrúhať syr... chcela som totiž urobiť zemiakovú tortu podľa receptu, čo som predošlý deň našla na nete. A trošku som si recept pozmenila a obohatila ho o kuracie prsia a slaninku (aby som muža potešila, keď už tak trpezlivo znáša moje materinsko-hormonálne nerváky). Dieťa sa na mňa v jednom kuse lepilo, ťahalo ma za pyžamové nohavice (nemám čas sa prezliecť), v jednom kuse mrnčalo alebo kričalo, skrátka ani sekundu nevedelo pohrať sa s niečím iným než je jeho mater. Hrnce a panvice ho dnes akosi nebavili, vlastne ani nič iné. A keď ho aj niečo na chvíľku zaujalo, urobil s tým taký neporiadok, že až. Aha počkať, chvíľu po byte pobehoval s metlou a dáždnikom, ktorým odháňal nášho psa, ale to je asi tak všetko. Furt bol nespokojný, štveral sa na mňa ako na rebrík. 

Po týchto slovách si ma privinul blízko na svoju hruď. Začula som zvuk jeho srdca. Na malý okamih ma zaplavil pocit pokoja. Držal ma pevne a hladil ma po vlasoch. Zaznel jeho hlas. Bol tichý a plný nehy.

"Všetko bude v poriadku. Neboj sa. Boh vie, čo teraz prežívaš. Vedel to ešte skôr ako si to zistila. Vedel, prečo ťa priviedol až za mnou. Som tu, neboj sa." privrela som oči a postupne sa upokojovala. Viem, že strach, ktorý som cítila v tejto situácii nepomôže. Joel mal pravdu, do žíl mi vlial novú nádej.

"Vezmem ťa do nemocnice." chytil ma okolo pása a pomohol mi vstať. Podala som mu svoj telefón s adresou nemocnice. S jeho pomocou som pocítila novú silu. 

"Je tu a všetko bude v poriadku," snažila som sa opakovať si v duchu. 

Priviedol ma k autu a otvoril mi dvere. Sadol si vedľa mňa. Ešte stále som bola mierne mimo, tak mi pomohol pripútať sa. Keď sa priblížil blízko, pocítila som jeho vôňu. Na pár nádychov a výdychov som zabudla, čo sa stalo a kam ideme a sústredila sa len na neho. Pohladil ma po tvári a dlaňou jemne zotrel všetky slzy. Opäť sa mi vrátili motýle do môjho vnútra. Zapol rádio a vnútro auta zaplavila pokojná príjemná hudba. Srdce sa mi ovinulo okolo spomienky na jeho teplé a nežné pohladenie. Jeho hlboké a pokojné náručie. Jeho ruka celú cestu držala moju. Nevedela som ako sme sa dostali na miesto. Na malý okamih som zacítila silnú potrebu nevystúpiť z auta. Ostať tu, v jeho spoločnosti, počúvať túto hudbu a nechať sa držať jeho rukou. Dodával mi odvahu. Keď vypol motor a hudba ustala, prebrala som sa zo snívania. Vyšiel z auta, otvoril mi dvere a chytil ma opäť okolo pása. Šepkal mi, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. Jeho hlas mi zaplavoval celé moje ustráchané vnútro a menil ho na pokojný prístav. Dvere nemocnice sa otvorili a my sme sa dostali do výťahu. Stlačila som štvorku. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu sa zahľadela do jeho nežných modrých očí plných istoty. Keď sa dvere otvorili, videla som mamu a ocka ako sedia v čakárni na stoličke. Držali sa za ruky. Ocko mal sklopenú tvár a mamka usedavo plakala. Rozbehla som sa k nim. Obaja ma silno objali. 

"Mami, oci, čo sa stalo?" rýchlo som sa spýtala. 

Skutočný príbeh Viky hovorí o tom, že niekedy odpovede nedostaneš. Prijmeš život taký, aký je a žiješ ďalej. Celý príbeh sa dočítate u mňa na blogu https://tribodky.online/niekedy-nedostanes-odpoved/ 

Môžem len povedať, že Viky statočná a silná žena. Dodnes nemá odpovede a vyrovnala sa s tým. Čo jej iné ostávalo, ak chcela žiť krásny život so synom, hoci bez manžela.

“Spočiatku som si myslela, že má milenku, ale to poprel. Nemal jasné odpovede prečo to takto chce. Tvrdil, že malého miluje, ale že sa len trápi. Že všetko je stereotyp a on proste vyhorel. Ponúkla som mu, že skúsim ísť do práce aj ja, hľadala som riešenia. No on nechcel žiadne. Ani pomoc psychológa ani manželskú poradňu.” 

Keď ten druhý nechce

Slavo sa viac a viac uzatváral do seba. Čím viac ona chcela vec riešiť, tým viac sa on odťahoval. Nakoniec pochopila, že aj keď majú problém, nezmôže nič, pokiaľ druhá strana nechce.

“On jednoducho nechcel. Založil ruky, vyložil karty, povedal taký som, takto to so mnou je a basta! Nemal snahu, a ani nám nedával nádej, že by to možno o mesiac – dva chcel zmeniť. Nevládala som v takomto vzťahu ostať a ešte v tom vychovávať malého.“

Bum! Rana pod pás. Zabolelo to skutočne, akoby do môjho žalúdka niekto vrazil päsťou. Zahryzla som si do pery, aby som zmiernila túto tupú bolesť. Nasucho som prehltla a zaťala zuby, aby sa emócie vo mne aspoň trošku zmiernili. 

"Odchádzaš?" zopakovala som skôr pre seba. Potom mi bliklo v mysli.

"Ako si vedel, že sem prídem?" zdesene som sa na neho pozrela.

Nežne na mňa pozrel.

"Nevedel som. Iba som veril a modlil sa."

Zmätene som pokrútila hlavou. Bola som nahnevaná a skľúčená. Nechcela som, aby odišiel. Ako som mu to však mohla povedať? Sama som nevedela, čo vlastne pre neho znamenám. Jeho oči ma upokojovali, no moje srdce bilo akoby na poplach. Celé moje vnútro zaplnil strach a nepokoj. Naozaj som to takto nechcela. Mala som chuť kričať. Vykričať mu všetko, čo vo mne rástlo. Moje pocity k nemu. A hlavne to, aby ostal. Čo by to však zmenilo, ak už bol rozhodnutý. V mysli sa mi vrátila spomienka na naše prvé stretnutie. Už vtedy predsa povedal, že keď skončí leto, odíde. Ja som však dúfala, že všetko sa to otočí a my dvaja budeme spolu. Vytvorila som si klamstvo, ktoré v tomto okamihu prasklo a ja som mala pocit, že padám. Sama, stratená, bez štipky nádeje. Zrazu zazvonil telefón. Najskôr som nereagovala, po piatom zvonení som si uvedomila, že je to môj. Otvorila som kabelku a pozrela sa na displej, bola to mama. Teraz nie. Vypla som zvuk. Po chvíli mi však volal ocko. Teraz som  nemala chuť na rozhovor. Keď však volal už tretí krát, rozhodla som sa zdvihnúť. 

Keby mi niekto povedal pred 5 rokmi, že sa budem vytešovať z testovačky detských kapsičiek a chrumiek, asi by som sa zasmiala. 🤷🏽‍♀️ Ale čo spraví matke dvoch malých detí, s ktorými je väčšinou sama doma väčšiu radosť ako kuriér s balíčkom? Och. Už asi iba sedenie na záchode bez doprovodu syna. 🤪 

Balíček si syn užil samozrejme viac ako ja, veď ešte aby nie. Bol samozrejme pre neho, 😒😏 no kapsičkám som podľahla aj ja, priznám sa, že ich milujem. 😌

A ako vidíte, chrumky boli jeho jasná voľba.

HRÁŠKOVE LUSKY

Úprimne, tieto sa zjedli hneď, ako som stihla odfotiť túto fotku.  Ani som ich neochutnala, 😱 ale keďže padli do 10 minút, tak zjavne boli dobré.

MRKVOVÉ KOLEČKA

    Áno, naozaj. My si počas korony, v snahe vyhnúť sa ľuďom a zároveň sa vyhnúť aj psychickým poruchám spôsobených dlhodobým pobytom v uzavretom priestore, robíme výlety kade-tade po okolí. Dnes to bola krásna, urastená a tajuplná Kobyla. Ale neerdžala nám.

    Hovorím o Dúbravskej Kobyle. Na jej vrchole len toto leto vyrástla vyhliadková veža. Niekomu nepríde moc vysoká, má zhruba 20 metrov a 112 schodov náskok pred pevnou zemou, no mne táto výška úplne postačovala. Nahnala mi strach a zároveň aj vyrazila dych výhľadom, ktorý návštevníkovi ochotne ponúkne. Je to majestátna stavba s tromi výhľadovými plošinami. Mne sa veľmi páčilo, že boli na zábradlí naznačené smery a vzdialenosti od rôznych záchytných bodov. To mi dalo možnosť pomachrovať pred deťmi, že mamina je ešte stále aspoň trochu inteligentná. Takže aj vy máte možnosť ohúriť malých vzrastom, negramotných alebo nečítajúcich.

    Na moje prekvapenie na vrchole Kobyly mal pánko stánok s občerstvením. A že tam tá káva a klobásky voňali jedna báseň. No odolali sme a vypili si čaj, poctivo vynesený na chrbte. S dobrým pocitom, že sme ušetrili 2,5€ za čaj sme sa ešte pokochali prírodou a výhľadmi. Čo sa cien v stánku tíka, neskúmala som to nejak zvlášť dopodrobna, no čo som počula od súturistov tak pánko má približne jednotnú cenotvorbu, asi aby sa to ľahko počítalo. Skrátka 2,5€ skoro za všetko.

    Cestou späť, ale je to úplne na vás kedy, sme preskúmali staré vojenské bunkre, budovy a raketové základne. Tu zas pre zmenu pomachrili deti a ukázali mi ako sa vedia nebáť a tým mňa, priposratú, bezkonkurenčne odpísali. Našťastie to obehli s tatinom.

    Tento výlet hodnotím ako krásnu prechádzku, dramaticky môžeme povedať aj ľahkú turistiku, ale moc by som nepoužívala toto slovíčko, príde mi prisilné. Je to síce mierne do kopca, no stále po krásnej asfaltke. My sme to vybehli bez problémov s kočíkom. Bez problémov, až na jedno nesprávne,  zároveň aj jediné možné, odbočenie. To ale znamenalo iba cca 10 metrov do prudšieho kopca po teréne. Zvládli sme to úplne bez problémov, ale pre nabudúce, pre vás a moje budúce ja, ODBOČ NA RÁZCESTÍ VĽAVO! VĽAVOOOO, POČUJEŠ? :D

    A ako sa k tejto majestátnej Kobyle dostať? Je hneď niekoľko možností. Táto vyhliadková veža je na delte turistických chodníkov smer Devínska Nová Ves, Devín a Dúbravka – inak aj 3D (konečne viem čo to znamená). Hľadať by ste mali na stromoch červenú turistickú značku. Tá vás bude sprevádzať z Karlovej Vsi – Kútiky, Jezuitské lesy, Švábsky vrch, až na rázcestie Dúbravskej hlavice. Z Devínskej Novej Vsi pre zmenu sledujete zelenú značku a pôjdete po trase okolo Istra Centra, Kostola Ducha Svätého, Výhliadky Rovnica a ukončíte to červenou značkou až po Devínsku Kobylu – rázcestie. Z Dúbravky ideme tento krát po žltej značke, okolo Domu kultúry, Kostola Ducha Svätého na Dúbravskú hlavicu.
Z Dúbravskej hlavice – rázcestia idete po červenej trase, nám tak dobre známej, na Dúbravskú Kobylu – rázcestie. Z Dúbravskej Kobyly je krásne trasa značená až na výhliadkovú vežu, prakticky idete stále rovno za nosom. Autom sa tam ísť, samozrejme, nedá, no parkovať sa dá pri ceste až po rampu pri Dúbravskej hlavici.

"Som stratený a opäť nájdený samotným Stvoriteľom. Zachránený a očistený od blata úžasným Božím Synom. Všetko okolo mňa tvorí On. Všetko nové. Vstávam, padám, hľadám, strácam, nachádzam. A v neposlednom rade učím sa, čo je láska. Tá skutočná bez podmienok, bez sebectva, od Toho, kto je." 

Sledovala som každý jeho pohyb na tvári. Počúvala ušami a srdcom zároveň. Mala som pocit, že úplne nechápem, čo tým chcel povedať. Hoci som túžila po inej odpovedi, toto bol on. Nebál sa vysloviť nič, v čo veril. Nehanbil sa za to. V jeho tvári sa zračilo odhodlanie a istota. A ja som ho obdivovala. Všetko na ňom. 

"Ďakujem za úprimnosť. Neviem však či úplne chápem, o čom rozprávaš. Nie som ten typ, ktorý by chodil do kostola. Hoci verím, že Boh existuje."

Zahľadel sa na mňa tak uprene, že som musela sklopiť zrak. Cítila som však jeho skúmavý pohľad neustále. Zaskočil ma jeho hlboký hlas.

"Lívia. Ja som nehovoril nič o kostole."

Znervóznela som a pohla sa na mieste. Po chvíľke som sa opäť pozrela do jeho očí a prekvapene zdvihla obočie. Jeho oči ma skúmali a zároveň boli plné pochopenia. Strácala som sa v ňom. 

Často mi píšete správy s prosbami o pomoc pri výbere hračky pre vaše detičky. Som tomu veľmi rada a zakaždým ochotne pomôžem s výberom 🙂 . Rozhodla som sa však že by nebolo od veci napísať článok na zopár tipov na hračky pre najmenších prckov. Toto je druhá časť článku. Prvý článok na Tipy na hračky pre detičky do 6m si môžete prečítať TU.

Už dva roky som ambasádorkou a úprimnou fanúšičkou značky kvalitných detských hračiek Fisher-Price, vďaka ktorej moji dvaja drobci ochotne testujú, skúmajú a podrobujú najrozličnejším skúškam všetky naše hračky. Aj preto vám s pokojným svedomím môžem odporučiť práve nasledujúce kúsky 🙂 

Tipy som vyberala podľa mojich osobných skúseností, podľa toho čo sme doma najviac využili s čím sa deti najdlhšie a najlepšie vedeli vyhrať. V nasledujúcich riadkoch nájdete najmä  hračky z dielne #fisherprice  🙂 

Ak sú hračky, alebo iné produkty zvýraznené modrou farbou, stačí ak na nich kliknete a otvorí sa vám stránka kde si o hračke môžete prečítať ešte viac, zistiť cenu, alebo to kde si ju môžete kúpiť. 

Kocky rock a star (6m)

Tento darčekový set je podľa mňa super  hračkou pre dieťatko napríklad k jeho prvým narodeninám. Obsahuje dve hračky, vďaka ktorým si môže cvičiť jemnú motoriku, logické myslenie a s vašou pomocou sa zoznámiť s farbami a tvarmi. Vedierko s vkladačkami a ikonické krúžky na tyči sú vyrobené z rastlinných materiálov a poteší sa im každý drobček. 

"Ahoj." povedal nežným hlasom a otočil sa ku mne.

Zmeravela som a opätovala mu pozdrav. Nechápala som ako vedel. Ako to, že nebol ani trošku prekvapený. 

"Môžeš si sem sadnúť, ak máš čas a chuť." pozrel na mňa tým skúmavým modrým pokojným pohľadom. Neodolala som a posadila sa. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo, ešte stále som bola prekvapená, ako som sa sem dostala. Ako to, že je tu on. Ticho mu neprekážalo. Zahľadel sa do diaľky. Privrel oči a na tvár mu sadlo zvláštne tajomno. Niečo, čo som nepoznala a nevedela definovať. Hľadela som na neho prekvapene a fascinovane. Chcela som sa ho spýtať veľa vecí. Sama som však nevedela svoje myšlienky dostatočne usporiadať. Kde vlastne začať? Otvoril oči a otočil sa ku mne, akoby on chápal všetko.

"Rád ťa vidím." povedal odovzdane, bez zmätenosti a bez trápenia. Nič ho neťažilo. Ako to robil som sama nechápala.

"Aj ja som šťastná, že ťa vidím." sama som bola prekvapená, že som to povedala nahlas. Usmial sa. Zmätene som zažmurkala a počet motýľov v mojom vnútri sa rozmnožilo na neidentifikovateľný počet. Zahmlieval dokonca aj môj pohľad. Bola som schopná urobiť čokoľvek, aby tento okamih pretrvával čo najdlhsie. Zároveň som však nevedela, čo povedať, aby som ten okamih nejakým slovom nepokazila. Tak som mlčala a nervózne v prstoch žmolila odtrhnuté steblo trávy. 

"Nemusíš byť nervózna. Žehnám ti pokoj." povedal nežným tichým hlasom. Nebola z neho cítiť ani štipka nadradenosti. Veril v to, čo hovoril. Pramenilo to z jeho očí a vyvieralo z tváre. Stebielko mi z užasnutia vypadlo z ruky. Hľadela som do toho zeleného mora trávy, že si ho chytím naspäť. Bez úspechu. 

Prešli presne štyri týždne a ja som o Joelovi nevedela nič. Horúce letné dni sa pomaly menili na príjemnú teplú jeseň. Kráčala som okolo námestia, popri fontáne a na lavičke som videla zamilovaný pár. Závidela som im. Aj ja som snívala o mojom princovi. Bol mi však taký vzdialený, že som nevládala ani vystrieť ruku, aby som sa ho dotkla. Ponorená do seba, som kráčala a ani som nevedela kam. Zahĺbená do spomienok na neho. Ako v čiernobielom nemom filme. Len on a ja. Nakoniec som sa dostala na miesto, kade som nikdy nešla. Nechápala som ako. Bola som azda taká stratená v myšlienkach, že už som ani nevedela, kam idem? Zastala som a porozhliadla sa. Bola tu prašná kamenistá cestička a okolo zelená tráva. Hore bol mierny stupák. Ťahalo ma, prezrieť si to tam. Po krátkom čase som sa dostala na malú lúku. Nádherné prostredie, balzam na moju stríznenú dušu. Začula som zvuk gitary, ktorý bol vzdialený a vychádzal z druhej strany, kde som stála. Otočila som sa, odhodlala sa vyjsť malým kopčekom a preskúmať, kto to hrá. Zvuky sa približovali. Znela jemná, nežná pieseň bez slov. Prešla som pár krokov a začula prvé slová. Veľmi som nerozumela. Napokon sa mi podarilo vyjsť až hore. Muž bol otočený chrbtom, ohromene som na neho hľadela. Jemne naklonil hlavu na bok a ja som takmer spadla z nôh. Bol to Joel. Moje srdce sa rozbúchalo a do žalúdka mi vošlo milión motýľov. Je to on. Je skutočný. Cítila som, že sa usmievam. Stála som tam a ani sa nepohla, aby som tento okamih nezničila. Toľko som snívala, že ho uvidím a teraz je tu. Nemohla som tomu uveriť. Hoci bol dosť ďaleko odo mňa, započúvala som sa do jeho spevu. Myslím, že by som v tomto opojení vydržala stáť aj hodiny. Bola by som tam stála donekonečna, keby neprestal. Odložil gitaru a usadil sa vzpriamene k slnku. Po krátkom váhaní som sa odhodlala zísť pomaly dole k nemu. Blízko pri ňom sa mi podarilo stúpiť na suchú paličku, ktorá vydala tupý zvuk. Videla som, že opäť vzal do rúk gitaru, niečo si vybrnkával a hmkal. Potom opäť odložil gitaru a usmial sa.

Náš príbeh začal nástupom syna do škôlky. Po preskúmaní jedálnička škôlky som zostala šokovaná. Na desiatu a olovrant pečivo, pečivo a opäť pečivo a pritom doma pečivo veľmi nejedávame. Začala som premýšľať, čo dať dieťaťu na raňajky. Cereálie s mliekom – fajn, ale dieťa zjedlo cereálie, mlieko v miske zostalo a pýtalo si ďalšie cereálie. Pritom cereálie obsahujú dosť cukru. Napadlo mi, skúsiť nahradiť mlieko, jogurtom, či acidkom. Je to hustejšie a dieťa nezje ani veľa cereálií. Nápad sa ujal a tak už skoro 5 rokov mám doma "cereáliožrúta", ktorý má denne na raňajky, či desiatu cereálie.

To, že ma vybrali na testovanie výrobkov Cheerios ma veľmi potešilo. Testovali sme dva druhy ovsených cereálií Cheerios – Jablko a škorica a Neochutené ovsené cereálie. Vlastne testovačom je hlavne moje dieťa. Prvé čo sa spýtal, keď videl testovacie balíčky bolo: „Koľko cukru obsahujú?“ Tak som začala porovnávať a skúmať výživové údaje a porovnávať s produktami, ktoré máme doma.

Testované ovsené cereálie Cheerios majú tvar krúžkov. Balíček váži 400g. Produkty sú vyrobené z celozrnnej ovsenej múky (ochutené 85 %, neochutené 91%). Jedna porcia (jedna plná miska) t. j. 30 g má 114 kcal (100 g - 381 kcal). Oproti ostatným porovnávaným produktom čo máme doma, majú testované cereálie1,5 až 2 krát viac tuku. V zložení je napísane, že obsahujú slnečnicový olej. Cereálie čo máme doma sú bez obsahu oleja. Ale to, čo najviac zaujímalo syna bol obsah cukru. „Cheeriosky“ majú menej cukru ako iné cereálie. V 100g výrobku je 9 % cukru (neochutené) a 13% v ochutených. Jedna porcia obsahuje cca 4g cukru, čo je zhruba 1 kocka cukru. Keďže ide o cereálne výrobky samozrejme obsahujú aj vlákninu. Na 100 g produktu je to cca 10 g. Na rovnakej hodnote sa pohybuje aj obsah bielkovín. Produkty, ktoré máme doma majú menej bielkovín aj vlákniny, a to od 7 do 9 %.

Moje zhrnutie. Testované produkty sú chutné. Obsahom tuku, je kalorická hodnota produktu rovnaká ako u iných produktoch. Za veľkú výhodu považujem, že nie sú presladené. Obsahujú primerané množstvo bielkovín aj vlákniny.

#test_cheerios  #recenzia #cheerios_skusenosti

Keď som ostala sama, vzala som si mobil a opäť si ľahla do svojej postele. Pozerala som naň a zbadala som zameškané hovory od Martina. Dúfala som, opäť, že možno Joel nájde spôsob ako sa mi ozvať. Prešla len hodina a už mi chýbal. Túžim počuť jeho hlas. Potom som si spomenula na krabičku a vytiahla ju z vrecka. Posadila som sa a rukami skúmala jej tvar. Nedočkavo som ju otvorila. Bola tam malá škatuľka a keď som ju otvorila, zistila som, že je to krém, ktorým mi natieral podliatiny a modriny. Usmiala som sa. Nezabudol. Dole v krabičke bol malý poskladaný papierik. Rozbúchalo sa mi srdce. Dúfala som, že mi tam zanechal svoj kontakt. Rýchlo som ho otvorila a v ňom bolo malým písmom napísané: 

A keby to chcelo byť ľahké, nechal by som, nech sa tak stane. Nech sa môj duch nadýchne z tvojej duše a ja by som smel byť blízko. Byť ľahké je azda pocit bez prekážok? Nie. Pamäť je odkázaná na to, aby zabúdala a bolestné spomienky, aby bledli. Láska však nie! Tá pretrvá, navždy. 

Krém si natieraj každý deň. Žehnám ti skoré uzdravenie.

J.

Takmer som nedýchala, keď som to čítala. A potom som to čítala ešte minimálne desaťkrát. Srdce mi odcestovalo opäť za ním a ja som sa zhlboka nadýchla. Malo to byť azda vyznanie lásky? Pri ňom nikdy úplne neviem. A jediný, kto mi túto šifru dokáže vysvetliť, je on sám. Opäť som si to prečítala. Pomaly. Písmenko po písmenku, slovíčko po slovíčku. Stále som nechápala. Najzvláštnejšie vyznanie aké som kedy počula, čítala, videla. Pri ňom to však dávalo zmysel. On sám bol výnimočný, ale zároveň zvláštny. Zostala mi len nádej. Dúfala som, že sa opäť čoskoro uvidíme. 

Prešlo pár dní. Ja som sa opäť dostala do kolobehu svojich pracovných činností. Z knižnice mi dali prísľub, že ma vezmú na trvalý pracovný pomer hneď po prázdninách. Potešilo ma to. Prvé noci boli dosť ťažké. Častokrát sa mi vracali spomienky k Vilovi. Budila som sa vystrašená a s krikom. Ocko ani mama netušili prečo. Vyhovárala som sa na to, že som na chate pozerala nejaký strašidelný film, ktorý sa na mňa nalepil. Martin mi občas zavolal a pozýval ma von. Nechcelo sa mi a vyhovárala som sa na únavu z práce. Veľmi mi chýbal Joel. Jeho blízkosť na mňa pôsobila liečivo. Zabúdala som pri ňom na všetko. Teraz tu však nebol a ja som na to ostala sama. Veľa ráz som sa vracala k jeho odkazu. Pri natieraní som sa napĺňala spomienkami na neho. Ako nežne sa o mňa staral on. Nechcela som zabudnúť. Žila som v prítomnosti, ale dýchala spomienkami. 

Ahojte maminky čo idete kupovať svojim ratolesiam na Vianoce budeme mat 14🌙 dajte inšpirácie.🙂

"Čo je v nej?" spýtala som sa s úsmevom. 

"Nezaspíš, ak ti to nepoviem?" opäť sa rozosmial.

Prikývla som a úsmev som mu opätovala. Pomaly som ju vložila do vrecka nohavíc. 

"Opatruj sa, Lívia." povedal nežne a jeho pohľad ma pohladil.

"Vďaka." povedala som nechápavo a so zaťatými päsťami som hľadela na to ako vstupuje do auta a odchádza. Zosmutnela som. Ešte päť minút som tam stála. Do môjho vnútra dopadol obrovský balvan. Ani neviem ako som vošla do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a privrela oči. Zrazu zazvonil zvonček. Pomaly som vstala z postele a zišla dole. Otvorila som dvere a tam stál Martin. Jeho pohľad bol vystrašený a nechápavý. Potom ma silno objal. Hlavu som mu položila na rameno a opätovala som jeho objatie. Po pár minútach sme si obaja sadli na sedačku. 

"Tak, čo sa stalo? Jano so Sarou mi večer povedali, že si v poriadku niekde s nejakým ich kamarátom a že sa viac netreba báť. Kde si zmizla?" spýtal sa mierne nahnevane.