Máj roku 1996. Everest. Zdalo sa, akoby sa živly rozhodli zbaviť ľudí, ktorí zašli priďaleko. V tú osudnú noc zahynulo osem horolezcov, medzi nimi aj najlepší vodcovia svojej generácie. Ostatní prežili len zázrakom.

Ráno otriasla svetom správa o tragédii a všetci žiadali vysvetlenie. Kto nesie vinu? Odpoveď našli rýchlo — vraj ona, Sandy Hill Pittman. Newyorská prominentka, ktorá si mala „kúpiť“ cestu nahor a zdržiavať tím vlastnými projektmi. „Princezná Everestu“, „zloduch Everestu“, „domáca pani s kapučínovarom“, „stelesnenie všetkého falošného v modernom horolezectve“ — tak ju vykresľovali noviny.

Keď sa však človek prizrie bližšie, zistí, že verzia predhodená svetu bola len pohodlným klišé. Kým vlastne tá žena v skutočnosti bola? A do akej miery boli obvinenia vôbec spravodlivé?

Keď mala trinásť, prvý raz vystúpila na vrchol s ironickým názvom Vrch Sklamania (Disappointment Peak) v pohorí Teton. Pre ňu to však nebolo sklamanie, ale zjavenie. Sama neskôr povedala: „V horách som pocítila slobodu.“ Toto precitnutie sa stalo jej vnútorným kompasom — a dokonca aj výber univerzity prispôsobila nadmorskej výške: Colorado, miesto blízko hôr, kde sa dá žiť aj trénovať.

Na univerzite sa prirodzene vtiahla do spoločnosti horolezcov, trávila víkendy v skalách a viedla si denníky, kde opisovala každý krok svojich výstupov.

Po štúdiu ju život zavial do New Yorku. Manželstvo, večierky, svet prominentných stretnutí. Vybudovala si kariéru v módnom priemysle, no čím boli sály preplnenejšie, tým hlasnejšie ju volali hory. Mestský hluk ju dusil.

A tak sa raz opäť vybrala do Himalájí. Najprv len na trek k Annapurne. Táto cesta ju vrátila k starej vášni — k horám a k prírode. Potom prišli ďalšie dobrodružstvá: kajakovanie v Arktíde, jazda na koni v Keni, nové trasy naprieč Severnou Amerikou. Každým krokom, každou expedíciou jasnejšie chápala, že to nie je koníček, ale jej skutočný život.

Mnohí horolezci snívajú o „Seven Summits“ — siedmich najvyšších vrcholoch kontinentov. Sandy si stanovila cieľ aj termín: zvládnuť ich do štyridsiatky.

V roku 1992 začala Aconcaguou (6 960 m). O rok neskôr vystúpila na Kilimandžáro (5 895 m) aj Denali (6 194 m). V roku 1994 zdolala Elbrus (5 642 m) a následne Vinsonovo masívum (4 897 m) v Antarktíde. V roku 1995 prišla na rad Pyramída Carstensz (Puncak Jaya) v Indonézii, vysoká 4 884 metrov.

Takto, krok za krokom, uzatvárala jednotlivé kontinenty. V čase tragédie na Evereste mala za sebou šesť zo siedmich vrcholov.

Zažila aj dva predchádzajúce pokusy o výstup na samotný Everest: v rokoch 1993 a 1994. Obe výpravy boli neúspešné, no s poctivým rozhodnutím obrátiť sa späť, keď riziko prekročilo hranicu únosného. To, čo médiá s posmechom nazývali „turizmom“, bolo v skutočnosti desaťročie tvrdej prípravy a skúseností.

V polovici deväťdesiatych rokov sa Everest zmenil. Po prvý raz v histórii tam naraz pôsobilo vyše desať komerčných expedícií. Na oboch stranách hory žili v táboroch stovky ľudí; objavili sa satelitné telefóny, faxy, dokonca malé generátory elektriny. Vrchol sveta pripomínal malé mesto pod holým nebom.

Za desaťtisíce dolárov viedli klientov najsilnejší vodcovia: Rob Hall z Adventure Consultants, Scott Fischer z Mountain Madness, a popri nich tímy z Taiwanu, Indie či Japonska. Nastala nová éra: niekto v nej videl demokratizáciu a šancu pre nadšencov zažiť veľký vrchol, iní ju považovali za profanáciu a hrozbu bezpečnosti.

V takejto atmosfére bolo až príliš ľahké urobiť z klienta obetného baránka. A Sandy sa ocitla v epicentre tejto novej doby.

Vstúpila do tímu Mountain Madness Scotta Fischera — legendy, ktorá dobývala vrcholy bez kyslíka. Po jej boku stáli Anatolij Bukrejev, Neal Beidleman či Charlotte Fox. So stanicou NBC uzavrela zmluvu: viesť elektronický denník, aby americké deti mohli sledovať jej správy takmer v reálnom čase. V očiach mnohých kolegov to však pôsobilo ako výstrelok proti tradíciám. Sama neskôr priznala:

„Chápala som, že časť horolezeckej komunity tým dráždím. Nikdy som to však nerobila pre efekt. Chcela som len ukázať, aké je to — žiť v horách.“

Tento novátorský krok sa neskôr stal terčom posmechu: „espressostroj v tábore“, „šou na hore“.

Ráno bolo jasné. Tímy Halla a Fischera, spolu s ďalšími, vyrazili smerom k vrcholu. Zátarasy na fixných lanách, omeškania pri výstupe, nafúknutý časový plán — všetko pohlcovalo drahocenné hodiny. Sandy vystúpila na vrchol spolu s ostatnými. Uzavrela svoj projekt — stala sa jednou z mála žien, ktoré zdolali všetkých sedem vrcholov. No radosť trvala krátko. Zo západu sa valila snehová búrka.

Vietor silnel. Teplota klesala. Sneh menil chodník na bielu prázdnotu. Tam, kde bolo treba kráčať rýchlo, ľudí paralyzovala únava a strata orientácie. Na Južnom sedle sa skupina okolo Sandy ocitla prakticky v pasci: po bokoch priepasti hlboké tisíce metrov, pred nimi nepreniknuteľná tma. Neskôr opísala: „Mala som pocit, akoby sme sa vznášali v pohári mlieka.“

Časť ľudí priviedol dolu Anatolij Bukrejev, ktorý tej noci opakovane vychádzal z tábora a vracal horolezcov do bezpečia. Pri Sandy stáli aj Tim Madsen a vodca Neal Beidleman. Strávila približne desať hodín na otvorenom svahu a prežila. Pretože vedela, ako si udržať vedomie pri hypoxii, poznala príznaky podchladenia, bola fyzicky pripravená. V tú noc mnohí zahynuli, ona nie.

V New Yorku sa však nehovorilo o uragáne ani o chybách. Rozoberala sa žena s módnymi časopismi, ktorá vraj priniesla do tábora kávovar, jej reportáže pre NBC. Obraz „prominentky“ bol jednoducho príliš pohodlný — a prilepil sa.

V Krakauerovej knihe sa jej postava stala súčasťou kritiky komerčného horolezectva. Noviny opakovali rovnaké tézy. Napokon sa celý príbeh zredukoval na jednoduchú schému: ľudia zomreli preto, že na hore boli „nesprávni“ ľudia.

Aj medzi jej blízkymi známosťami panovali rozdielne pohľady: jedni v nej videli zdroj inšpirácie a príklad odvahy. Nicole Griscom povedala:

„Je nesmierne inšpiratívna, pretože si vždy nájde spôsob, ako žiť naplno.“

Iní v nej videli sklon k okázalosti a prehnanú pozornosť venovanú sebe samej:

„Rada sa predvádzala.“ „Obvolávala všetkých známych, len aby im oznámila, že sa chystá splaviť East River na kajaku.“

Tento dvojitý pohľad len posilňoval obrazy, ktoré šírila tlač, a robil z postavy Sandy ešte rozporuplnejší symbol.

Kolegovia si ju však pamätali inak. Charlotte Fox, ktorá prežila, hovorila: „Je to silná, odhodlaná žena. Len nevedela, ako sa poďakovať za záchranu.“ Bukrejev ju nazýval „schopnou a vytrvalou“. Fischer jej dôveroval a zaradil ju do tímu nie z rozmaru.

Prešlo takmer tridsať rokov. Sandy je stále v pohybe. Surfuje, chodí na sopky, vydáva sa na expedície a zostáva verná svetu športu. V šesťdesiatke sa púšťa do fitness súťaží a neskrýva:

„Stále rada skúšam hranice vlastných možností.“

Jej život po Evereste sa naplnil desiatkami nových ciest — od Strednej Ameriky až po odľahlé ostrovy Tichého oceánu. No v každom jej rozprávaní sa vracia jeden motív: tá istá túžba, ktorá sa zrodila v trinásťročnom dievčati na vrcholku vo Wyomingu. „Nedokážem odolať volaniu hôr,“ hovorí aj dnes. Pre ňu nebola tragédia roku 1996 koncom, ale ťažkým prahom, za ktorým sa život nezastavil — len sa naplno odhalila krehkosť a cena každého kroku.

Keď zahynulo osem ľudí, medzi nimi aj najlepší vodcovia sveta, médiá hľadali jednoduché vysvetlenie. No v horách jednoduché odpovede neexistujú. Je to vždy spleť okolností: neskorý výstup, preplnené laná, únava, nedostatok koordinácie a napokon prudká búrka. Mnohí výskumníci neskôr zdôrazňovali, že práve kombinácia chýb a nepriaznivého počasia spôsobila, že noc z 10. na 11. máj 1996 bola taká tragická. Obviniť jedného človeka znamená odmietnuť pochopiť povahu rizika a ochudobniť príbeh o jeho skutočnú zložitosť.

Sandy Hill Pittman nie je „zloduchom Everestu“. Je jednou z tých, ktorí sa ocitli v pasci živlov — a prežili. S odbornosťou, s prípravou, s vnútornou húževnatosťou. Jej príbeh pripomína, že spoločnosť rada hľadá vinníkov, najmä ak sa to hodí do jednoduchého obrazu.

No tragédie v horách nikdy nemožno zredukovať na jedinú tvár. Rodia sa tam, kde sa človek stretne so silou väčšou, než je on sám. Všetko ostatné je len pokusom zjednodušiť to, čo sa zjednodušiť nedá, a zmierniť vlastný strach z nepredvídateľnosti.

Založené na skutočných udalostiach.

Múza deviatich tvorcov: škandálna vdova, ktorá prežila takmer všetkých svojich geniálnych druhov

Alma Schindler-Mahler-Gropius-Werfel bola dcérou maliara, manželkou skladateľa, architekta a spisovateľa, milenkou najznámejších a najnadanejších mužov svojej epochy. Väčšinu svojich slávnych životných druhov prežila, čo poskytlo jej životopíscom dôvod nazývať ju nielen „múzou deviatich tvorcov“, ale aj „vdovou štyroch umení“.

Na sklonku života vydala škandalózne pamäti, v ktorých sa o svojich milencoch vyjadrovala mimoriadne nelichotivo a neraz prejavovala antisemitické názory, hoci väčšina jej vyvolených bola židovského pôvodu.

Alma Schindler sa narodila vo Viedni roku 1879 v rodine krajinára. Keď mala sedemnásť, zahľadel sa do nej samotný Gustav Klimt – a keby nebolo prísneho dozoru jej matky, ich vzťah by sa neskončil iba pri tajných stretnutiach a bozkoch. Dvadsaťročná Alma sa napokon zaľúbila do skladateľa Alexandra Zemlinského, u ktorého študovala hudbu. Sama komponovala piesne a bola výbornou klaviristkou.

Tento hudobno-romantický vzťah trval takmer dva roky a mohol prerásť do niečoho vážnejšieho než do listovej korešpondencie, no rodina Alme zakázala v stretnutiach pokračovať.

Jej prvým manželom sa stal preslávený skladateľ Gustav Mahler. Bol od nej o dvadsať rokov starší a v tom čase zastával post riaditeľa a hlavného dirigenta Viedenskej opery. Mahler trval na tom, aby mladá manželka odložila vlastnú tvorbu a venovala sa domácnosti a výchove ich dvoch dcér. Tak to istý čas aj bolo. Roku 1907 však ich dcéra Maria zomrela na záškrt a u Gustava sa objavilo ochorenie srdca. Navyše sa na jeho hudbu zosypala vlna kritiky, a tak bol nútený opustiť svoju funkciu a odísť z Viedne.

Manželia sa usadili v New Yorku, pričom na oddych cestovali späť do Európy. Na jednom z kúpeľných pobytov sa Alma zoznámila s mladým architektom Walterom Gropiom a začal sa medzi nimi románik, o ktorom sa Mahler onedlho dozvedel. Namiesto škandálov sa skladateľ vybral na psychoanalýzu k Freudovi, po ktorej zásadne zmenil svoj postoj k žene: venoval jej viac pozornosti, vydal zbierku jej piesní, jej venoval symfónie. A Alma pri ňom zostala až do jeho smrti v roku 1911. Na okrajoch svojej poslednej partitúry Mahler napísal: „Žiť a zomrieť pre teba, moja Alma!“

Po jeho smrti mala Alma krátky vzťah s biológom Paulom Kammererom (neskôr spáchal samovraždu), no omnoho hlučnejší a škandálnejší sa stal jej pomer s expresionistickým maliarom Oskarom Kokoschkom. Bol to najvášnivejší a najnepokojnejší román jej života. Už na druhý deň po ich zoznámení jej umelec poslal horúci ľúbostný list, nato jej navrhol, že ju namaľuje – a už počas prvého sedenia sa na ňu vrhol s bozkami.

Oskar Kokoschka maľoval jej portréty, zaplavoval ju listami (napísal ich vyše štyristo), trápil ju záchvatmi žiarlivosti a bezmocnými hysterickými scénami, takmer denne ju prosil, aby sa zaňho vydala. Najznámejším obrazom, na ktorom zvečníl svoju múzu, sa stala „Nevesta vetra“, namaľovaná na plátne takých rozmerov, aké mala posteľ jeho milovanej. Alma túžila tento mučivý vzťah ukončiť – desila ju umelcova posadnutosť. No v tom vypukla prvá svetová vojna a Oskar narukoval ako dobrovoľník.

Keď sa Kokoschka po zranení a zajatí vrátil z frontu, Alma bola už vydatá za Waltera Gropia a čakala s ním dieťa. Táto správa oslabila maliarovu myseľ do krajnosti: objednal si v bábkarskej dielni vernú podobizeň svojej múzy v životnej veľkosti a potom túto látkovú postavu obliekal, vodil so sebou medzi priateľov i do opery, predstavujúc ju ako svoju manželku Almu.

Manželstvo Almy s architektom Gropiom sa rozpadlo pre jej ďalší vzťah. Tentoraz sa jej vyvoleným stal spisovateľ a expresionistický básnik Franz Werfel. V tom čase mala Alma približne štyridsať rokov, on dvadsaťsedem. Svojho židovského manžela neraz šokovala otvoreným antisemitizmom, no keď vypukla druhá svetová vojna, bez váhania ho nasledovala do emigrácie.

Jedna zo známych Werfela raz s trpkou iróniou poznamenala: „Kto sa ožení s Almou Mahlerovou, musí zomrieť.“ V roku 1945 Almin posledný manžel zomrel na následky srdcového záchvatu. Mal päťdesiatpäť rokov. Mahler zomrel v päťdesiatjeden, Gropius – podľa zlomyseľníkov – prežil iba preto, že sa včas rozviedol s touto „čiernou vdovou“.

Na sklonku života Alma vydala pamäti, ktorými šokovala verejnosť nielen antisemitickými výrokmi, ale aj drsnými a odhaľujúcimi spomienkami na svojich slávnych milencov. Je ťažké povedať, či Alma skutočne milovala ktoréhokoľvek z nich. No jedno je nespochybniteľné: mala neomylný cit pre géniov a priťahoval ju predovšetkým talent – nie muž ako osoba.

Predstierala šialenstvo, aby sa dostala do psychiatrickej liečebne — a to, čo tam objavila, navždy zmenilo svet.

September 1887.
Mala len dvadsaťtri rokov, keď Nellie Bly vstúpila do newyorského penziónu s nebezpečným plánom:
presvedčiť všetkých, že stratila rozum.

Upierala zrak do steny, hovorila nezrozumiteľne, nespala, predstierala, že si nepamätá vlastné meno.
Po niekoľkých hodinách zavolali políciu.
Na druhý deň lekári rozhodli – „zjavná duševná porucha“.

O dva dni neskôr bola zatvorená v ženskej psychiatrickej nemocnici na ostrove Blackwell’s Island.
Bez skutočného vyšetrenia, bez kontaktu s rodinou.
Lekári sa na ňu pozreli len raz – a uvideli to, čo vidieť chceli:
ďalšiu úbohú ženu, ktorú treba izolovať.

No práve to chcela Nellie ukázať.

Nebola chorá.
Bola investigatívnou novinárkou, ktorá sa pustila do misie, čo ju mohla stáť život.
Keby sa novinám nepodarilo ju vyslobodiť, alebo keby niekto odhalil jej pravú totožnosť,
zostala by tam navždy.

To, čo videla vo vnútri, bolo hotové peklo.

Viac ako 1600 žien žilo v podmienkach, ktoré pripomínali trest, nie liečbu.
„Terapie“ boli formou mučenia:
ľadové kúpele, až im pery zmodreli,
pokazené jedlo, špinavé nádoby,
ošetrovateľky, ktoré pacientky bili a vysmievali sa im.

Lekári sa objavovali zriedka a nikoho nepočúvali.
Rany sa ignorovali, utrpenie nazývali „bludmi“.

Najstrašnejšie však bolo to, že väčšina tých žien vôbec netrpela duševnou chorobou.
Boli to prisťahovalkyne, ktoré neovládali angličtinu.
Chudobné ženy, ktoré opustili rodiny.
Dievčatá označené za „problematické“ alebo jednoducho nepohodlné.
Ich jedinou „chybou“ bolo, že prekážali.

A keď sa raz dostali dnu — prakticky sa už nedalo vyjsť.
Každý pokus dokázať, že sú zdravé, sa len považoval za ďalší dôkaz ich „šialenstva“.

Nellie tam strávila desať dní.
Pamätala si každý detail, každé meno, každý prejav krutosti —
lebo vedela, že o tom musí povedať svetu.

Keď ju napokon denník The New York World vyslobodil, napísala svoj slávny reportážny cyklus:
„Ten Days in a Mad-House“ (Desať dní v dome šialených).
Vyšiel v októbri 1887 — a otriasol verejnou mienkou.

Ako je možné, že v modernom New Yorku sa deje niečo také?
Ako mohli s ženami zaobchádzať týmto spôsobom?

Nasledovalo vyšetrovanie.
Úrady potvrdili všetko, čo opísala.
Krátko nato mesto New York vyčlenilo viac než milión dolárov — obrovskú sumu na tú dobu —
na reformu psychiatrickej starostlivosti a ochranu pacientov pred zneužívaním.

Životy boli zachránené —
pretože jedna 23-ročná žena mala odvahu riskovať všetko, aby povedala pravdu.

Príbeh Nellie Bly navždy zmenil žurnalistiku.
Dokázala, že vyšetrovanie a pravda môžu byť zbraňou proti nespravodlivosti.
Ukázala tiež, ako ľahko spoločnosť dokáže odvrhnúť tých najslabších —
a ako rýchlo možno označiť ženu za „šialenú“, len aby ju umlčali.

Psychiatrická nemocnica na Blackwell’s Island už neexistuje.
Dnes sa ten ostrov volá Roosevelt Island.
No odvaha Nellie Bly žije ďalej.

Každý novinár, ktorý dnes pracuje „v utajení“, aby odhalil pravdu,
každá reforma v psychiatrii —
to všetko je ozvena tých desiatich dní.

Nellie to neurobila pre slávu.
Urobila to pre tých 1600 žien, ktoré trpeli v tichosti.
Prešla temnotou, aby svet konečne uvidel svetlo.

A vďaka nej — ľudstvo už nikdy nemohlo odvrátiť zrak. 💔🕊️

PRÍBEH LÁSKY

ANTOINE DE SAINT-EXUPÉRY A CONSUELO

Azda jeden z najpozoruhodnejších milostných príbehov minulého storočia! Keby v živote francúzskeho letca a spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho nebola existovala malá diablica menom Consuelo, jeho Malý princ by možno nikdy nepoznal svoju Ružu. Práve z Consuelo totiž vznikol obraz nádherného, no pichľavého kvetu.

Oficiálni životopisci však s týmto názorom nesúhlasia – naopak, sú presvedčení, že manželstvo s touto ženou bolo tragédiou Exupéryho života.

On – dobromyseľný a mierny, ona – nepredvídateľná a rozmarne búrlivá. Spájal ich však jeden spoločný znak – obaja akoby nepatrili do tohto sveta.

V leteckých kruhoch sa legendárna roztržitosť Antoina stala doslova príslovečnou. Lietal tak, že zabúdal zatvoriť dvierka kabíny, vtiahnuť podvozok, zapájal prázdnu palivovú nádrž či pristával na nesprávnej dráhe. Niet divu, že jeho lety sprevádzali neustále nehody. Len pár mesiacov po prvom vzlete rozbil lietadlo a utrpel otras mozgu. Roku 1932 sa pri skúškach nového hydroplánu len zázrakom dostal z tonúcej kabíny. Koncom roku 1935 havaroval pri prelete z Paríža do Saigonu a Nový rok privítal v líbyjskej púšti, kde ho, polomŕtveho od smädu, náhodou našla karavána. V roku 1938 zasa takmer zahynul pri havárii v Guatemale...

Keď sa stretla s Exupérym, Consuelo Gómez Carrillo už dvakrát ovdovela. Keby bola prírodným živlom, pokojne by jej pridelili dvanásť bodov na Beaufortovej stupnici. „Malý salvádorský vulkán“ – tak ju nazýval Antoine, a slovo „malý“ sa vzťahovalo len na jej drobnú postavu, nie na silu temperamentu, ktorá ju sprevádzala.

Všetci Antoina odhovárali od sobáša s „prírodnou pohromou“. Neposlúchol ani vlastnú matku, ktorej inak vždy ustupoval. A tak vzniklo manželstvo, v ktorom nebolo miesto pre pokoj, rozumný rozpočet, manželskú vernosť, deti ani pokorné starnutie. No možno práve takéto manželstvo Antoine potreboval – kolísajúce sa ako plachetnica v neustálom vetre.

Svadba, ktorú spočiatku tak naliehavo chcel, sa stále odkladala – čakal na príchod matky. Keď Consuelo stratila trpezlivosť, odviedol ju do radnice, aby sa konečne vzali. No vo chvíli, keď mal vysloviť posvätné „áno“, rozplakal sa: „Nechcem sa ženiť ďaleko od vlasti a svojej rodiny!“ „A ja nechcem ísť za muža, ktorý plače,“ odpovedala mu pohotovo Consuelo. Až po dvoch rokoch známosti sa stala grófkou de Saint-Exupéry.

Súčasníci ich vzťah opisovali jediným slovom – paradox. Consuelo, prudká, neovládateľná, vrtkavá a neúnavne výbušná, kričala, hádala sa a zúrila stovky ráz denne. Rozbíjala riad, preklínala manžela – a on sa len uhýbal a usmieval.

Tam, kde iní videli len hádky a chaos, Exupéry nachádzal poéziu. Consuelo snívala o tom, že kúpi karmínové plachty a na nich Antoina zabije – a on by ju sám možno zabil, keby namiesto kriku začala zašívať jeho ponožky.

Rozprávalo sa, že s jednou milenkou sa rozišiel práve preto, že ju pristihol, ako štopká. To, čo väčšina ľudí nazýva šťastím, považoval Exupéry za stagnáciu. Pokoj a ticho boli v rozpore s jeho povahou – pre tvorbu potreboval nepokoj, napätie, ktoré mu vytvárala práve jeho žena. Veril, že láska je šťastie, štedro okorenené utrpením.

Toto osobité šťastie ho však hlboko ranilo – a rany sa nestačili hojiť. Raz Consuelo zmizla na dva dni bez slova. Antoine celú noc blúdil po baroch, hľadal ju. Ráno si unavený a rozrušený sadol za riadenie lietadla, zablúdil, vrazil do dún v líbyjskej púšti a len zázrakom prežil – zachránili ho beduíni. Neskôr napísal matke: „Je strašné nechať za sebou niekoho, kto, ako Consuelo, neustále potrebuje tvoju prítomnosť. Cítiš neznesiteľnú túžbu vrátiť sa, aby si chránil, a lámeš si nechty o piesok, ktorý ti bráni splniť povinnosť.“

Consueline búrlivé romániky čoraz viac dráždili Exupéryho. S rokmi ho navyše začala verejne ponižovať výčitkami z impotencie. Vtedy sa v jeho živote začali objavovať iné ženy. Consuelo to znášala s ťažkosťou – nežiarila ani tak na sokyne, ako na pozornosť, ktorú jej muž dostával. Vždy túžila byť stredobodom jeho sveta.

Treba povedať, že vymyslená impotencia, ktorú mu Consuelo pripisovala, nijako nebránila mladej herečke Natalii Paleyovej ani maliarke Hede Sternovej byť Exupéryho milenkami a obdivovať ho ako muža. Významnú úlohu v živote autora Malého princa zohrávala aj mladá Sylvia Reinhardtová. Hoci Exupéry pohŕdal malomeštiackym pokojom, občas ho predsa len potreboval. So Sylviou nachádzal to, čo mu Consuelo nikdy nevedela dať – teplo domova a tichú nehu. A predsa sa rozporuplný Antoine vždy znova vracal k svojej žene, ktorá ho rokmi trápila čoraz viac.

Spisovateľ-letec, obdivovaný celým svetom, niesol svoj kríž statočne – tú divokú lásku k napoly šialenej klamárke. Neraz sa rozhodli rozísť. Roku 1938, po ťažkom rozhovore, Consuelo, napoly mŕtva od žiaľu, odplávala loďou do rodného Salvadoru. Cesta sa už chýlila ku koncu, keď jej doručili telegram od matky: „Tvoj manžel je ťažko ranený, má tridsaťdva zlomenín, jedenásť z nich vážnych. Zabránila som amputácii, čakám ťa v Paname – prilet čo najskôr.“ (Exupéry vtedy havaroval v Guatemale.)

„Len s námahou som v tej opuchnutej tvári spoznala svojho Tonia. Jedno oko mal takmer na čele, druhé viselo pri fialovom, bez tvaru zdeformovanom ústí,“ písala Consuelo vo svojich pamätiach. V deň, keď ho prepúšťali z nemocnice, vychudnutý a zjazvený Exupéry povedal: „Zajtra ma posadíš do lietadla do New Yorku. Tam si dám urobiť plastickú operáciu – nemôžeš predsa žiť s netvorom.“ No ženu so sebou zobrať odmietol: „Veď sme sa rozišli, nezabudla si?“

Keď sa v lete roku 1944 vydal na prieskumný let, zrejme už vedel, že sa nevráti. A cítila to aj Consuelo, ktorá sa vrhla tvárou do postele a odmietla sa s ním rozlúčiť pohľadom z okna. Tesne pred odletom mu veštkyňa predpovedala smrť v morských hlbinách. Antoine s úsmevom rozprával proroctvo priateľom, dodávajúc, že ho zrejme pomýlila s námorníkom. No 31. júla vzlietol smerom k Lyonu – a čoskoro spojenie s lietadlom zmĺklo.

Trosky stroja sa nikdy nenašli. Kde a ako zahynul, zostalo záhadou. Prežila len krásna legenda, že – podobne ako jeho Malý princ – nezomrel, iba odletel k svojej hviezde.

Consuelo po celé roky odmietala uveriť, že jej manžel je mŕtvy. „Často ma nechával samu,“ tvrdohlavo opakovala, „ale vždy sa vracal.“

Consuelo prežila svojho muža o tridsaťpäť rokov – zomrela v roku 1979. Až po jej smrti vyšla kniha Spomienky Ruže, v ktorej s dojímavou úprimnosťou opísala roky spoločného života so slávnym spisovateľom. O niekoľko rokov neskôr sa do rybárskej siete zamotal náramok s vyrytými menami Antoina a Consuelo – bol to náramok Exupéryho.

Nemáte niekto knihu Zima v New Yorku?

Vianočná Budapešť 🥰🎄🪔 + reštaurácia New York paláce jedna z najkrajších na svete😍

Zmrzka v New Yorku. Krajšiu som nejedla.

Jesenný New York

🩵🇺🇸🗽New York, New York…. Pro mě je NYC láska života. Buď si ho zamiluješ, nebo už nikdy víc… já ho miluju ! Od prvního dne tady, jsem v úžasu. Monumentární stavby, místa, které jsem znala jen z filmů jsem najednou měla možnost zažít osobně. Zjistila jsem na vlastní kůži jaké to tady je a musím říct , že tady žádný extrémní nepořádek opravdu není, mnohokrat jsme jeli metrem a upřímně více blaznů a podivínů potkávám v Praze. Závan marihuany z každého koutku mne tedy maličko zaskočil, nejvíce pak situace, kdy si paní s kabeličkou od Diora zapalila jointa hned vedle policejní hlídky😂Aha ono je to tady legální… bezva;)))Konečně chapu souvislosti, ja jsem od prvního dne tady vysmátá jako lečo jelikož jsem okouzlená a nejraději bych celý den objímala celý NY, ( trávy jsem se přísahám ani nedotkla🙏😂) a lidé tady zase tak moc usmevaví nejsou, když mě tedy vidí pravděpodobně si myslí , že jsem pod vlivem💚😂🗽Nevadí… usmívám se dál…
Měla jsem možnost poznat místa kde se točil můj milovaný Sex ve meste, Sám doma a nejbáječnější snídaně u Tiffaniho🩵
Jelikož i já jsem se v mládí dotkla prken co znamenají svět, Broadway jsem nemohla vynechat. Okouzlujíci představení neuvěřitelných profiků, mne opět dohnalo k slzám.. Broadway je opravdu nejvíc a nelze při návštěvě NYC vynechat❤️🙏🗽🩵🦋
Vyhlídky jsou tady neskutečné Summit One Vanderbilt nádherná❤️
Také jsme ochutnali nejlepší pizzu v NYC Julianas pizza… Byli jsme tam třikrát, občas musíte vystát frontu , ale stojí to za to … většinou je přítomen již velmi starý majitel a velmi mile se zdraví s hosty❤️ Mají neuvěřitelnou pizzu, ale i božské špagety…
V neposlední řadě musím zmínit muzeum 9/11 🖤🇺🇸
Celé jsem to proplakala… emotivní, smutné… Autentické nahrávky lidí, kteří vědí, že je konec, volajíci svým milovaným… slzy tekly , v životě nepochopím kde se bere tolik zla aby někdo mohl způsobit takové neštěsti…
Jednoduše NYC musíte vidět❤️🇺🇸🗽
Opravdu to stojí za to. Cesta je fajn, přímý let z Prahy trvá 8apůl hodiny a utíká to rychle.
Takže žijte teď a tady a poznejte vše na vlastní kůži.
Možná doporučím raději jaro nebo podzim, jelikož venku je skutečně v létě vedro, Nicméně všude se tady opravdu klimatizuje, takže se dá krasně schovat a schladit pri vnitřních akcích.
Veškeré akce doporučuji naplánovat předem a zakoupit online listky. Vyhnete se zbytečným frontám.
Jednoduše I ❤️ NYC 🗽
Insta: andreanathart ( více fotek a videí koho by zajímalo více)

Dnes má narodeniny Barbie, celým menom Barbara Millicent Robertsová a bola prvý krát predstavená 9.3.1959.

Barbie sa stala kultúrnou ikonou a dostalo sa jej vyznamenaní, ktoré sú vo svete hračiek zriedkavé. V roku 1974 bola časť Times Square v New Yorku na týždeň premenovaná na Barbie Boulevard. Musée des Arts Décoratifs v Paríži v Louvri usporiadalo v roku 2016 výstavu Barbie. Výstava predstavovala 700 bábik Barbie na dvoch poschodiach.

Tak všetko najlepšie Barbie🎂🥂.

Táto fotografia, ktorú urobila Nathalie Kalbach, zobrazuje 85-ročnú ženu, ako kŕmi veveričku vlastnou verziou bábky v parku Washington Square v New Yorku.

#vevericka #babicka #babka #krmenievevericky

Zdroj: https://www.facebook.com/331076697652789/posts/...

Muz mi vravel,ze kazdy raz za zivot musi do New Yorku a ze proste musi vidiet klzisko a vianocny strom.tak som mu vcera poslala fotky z nasich lokalnych vianocnych trhov🤣🤣Aj klzisko,aj strom, a ze aky mega👌👌🤣🤣

Máme více svobody než 90% planety, tak proč... stavíme zdi?

Iva Roze Skochová je česká novinářka, kterou rakovina v mladém věku rozhodně nezastavila. Naopak, utvrdila ji v tom, že život může být opravdu hodně krátký a nemá cenu nic odkládat na lepší časy. Po absolvování žurnalistiky na Kolumbijské univerzitě získala grant od Pulitzerovy nadace a strávila tři roky cestováním po světě. Celkem navštívila 70 zemí včetně nejnebezpečnějších míst. Na poslední dovolené byla v Afghanistánu, a pak se vydala mezi papuánské kanibaly. Nyní připravuje anglické vydání knihy o svatbách a vztazích ve 23 zemích. Pracovala v amerických The New York Times a Newsweeku, nyní publikuje také v dalších amerických médiích, například Global Post nebo Smithsonian Magazine. Žije střídavě mezi Prahou, New Yorkem a zbytkem světa.

Americký indián, ktorý bol navštíviť svojho priateľa v New Yorku, sa pri prechádzaní po rušnej ulice obrátil na svojho priateľa a hovorí: „Počujem cvrčka.“ „Zbláznil si sa?“, odpovedal priateľ. „Je dopravná špička, mesto je plné hluku a ty mi chceš tvrdiť, že počuješ cvrčka??“ „Naozaj ho počujem“, nedal sa odbiť Indián. Prešiel k veľkému vybetónovému priestranstvu pred budovou, prehrabal lístie, ktoré na ceste ležalo a spod neho vytiahol cvrčka. Obrátil sa k priateľovi a hovorí:“ Všetko záleží na tom, na čo sú tvoje uši naladené. Niečo ti ukážem.“
Z vrecka vytiahol hrsť drobných mincí a pustil ich na chodník. Okamžite sa otočila každá hlava až do polovice ulice. „Vidíš?“, povedal Indián. „Záleží na tom, čo počúvaš.“

autor Bruno Ferrero

PROSÍM nemá niekto cestu do obchodu New Yorker? A bol by mi ochotny kúpiť tieto tepláky xs,alebo xxs? U nas uz nikde nemajú. 😔 bola by som veľmi vďačna🤗😇

Aj so slabšou angličtinou sa jej podarilo presadiť v Amerike. Nenechajte sa odradiť, hovorí

„Bojuj, tu chceš pracovať,“ opisuje Katarína svoje kariérne začiatky v USA, keď sa ako čerstvá absolventka bez skúseností uchádzala o prácu vo firme, kde začiatočníkov dovtedy neprijímali. Vedeniu sa jej cieľavedomosť zapáčila, a tak si vybojovala prvú prácu. Po 20 rokoch v poisťovníctve sa vypracovala na výkonnú riaditeľku (managing director) SwissRe Corporate Solutions v New Yorku a počas pandémie vybudovala nový startup Elevate. Čo je na Slovensku lepšie ako v USA a prečo na našu krajinu nedá dopustiť? Katarína nám porozprávala nielen o budovaní startupu či o vyjednávaní s klientmi, ale aj o tom, čo by sme si mali na Slovensku vážiť.

https://www.forbes.sk/aj-so-slabsou-anglictinou...

Stojí za prečítanie a azda aj vyskúšanie, aspoň niečoho:

Prekvapivé tajomstvo: Ako vychovávať deti tak, aby sa dobre správali
**********************************************************
Moja kamarátka má tri fantastické deti, ktoré sa správajú úplne vzorovo. Keď im povie, že si majú upratať hračky, bez reptania to urobia, zaspávanie nie je žiadny problém, a dokonca si vedia aj samy vyriešiť svoje nezhody.
Osobne som bola svedkom toho, ako si jej trojročný syn bez nejakých emócií vyžiadal naspať nákladiak, ktorý mu kamarát vytrhol z ruky.

Eva priznáva, že aj jej deti majú svoje slabé chvíľky. Veď sú to deti! No problémov s disciplínou je naozaj málo.
„Ako to robíš, prosím ťa? Máš nejaký tajný recept?“ opýtala som sa jej s nádejou, že mi prezradí veľké tajomstvo, ktoré mi navždy pomôže vyriešiť problémy s disciplínou.
„Hrozíš im trestom? Dávaš im time-outy? Alebo ich podplácaš čokoládou?“
„Nič také,“ pokrútila hlavou. „Ak som niečo urobila správne, tak to muselo byť jasné sformulovanie mojich očakávaní. Teraz mi stačí pozrieť sa ich smerom a hneď vedia, čo treba robiť a ako sa majú uzemniť samy.“

Znie to až nereálne, viem, ale odborníci sa zhodujú, že Eva postupovala správne.
„Ak deťom jasne vysvetlíte, čo sa od nich očakáva, keď sú ešte len batoľatá, zvnútornia si vaše očakávania a prijmú ich za svoje vlastné,“ hovorí Sharon K. Hallová, PhD., autorka knihy Výchova detí v 21. storočí.
Inými slovami, deti sa snažia správať tak, ako ich to naučíte, aj bez vášho ďalšieho zaangažovania, pretože majú prirodzenú túžbu potešiť rodičov. Odborníci tvrdia, že už 18-mesačné deti sú empatické a vnímavé na očakávania svojich rodičov.

A to nie je všetko: naučiť malé dieťa sebadisciplíne nie je také náročné, ako by sa mohlo zdať.
„Ak sa zameriate na to, aby sa dieťa začalo učiť sebadisciplíne už od veku 2 rokov, chytí sa rýchlejšie, bude menej odporovať a jednoznačne sa bude lepšie správať,“ tvrdí Robert Brooks, PhD., spoluautor knihy Ako vychovať sebadisciplinované dieťa.

Stanovte pevné pravidlá a vyžadujte od detí rešpekt
Deti, ktoré sú presvedčené, že sa môžu správať, ako sa im zachce a že môžu mať čokoľvek, na čo si pomyslia, často vyvádzajú a vybuchujú hnevom, ak sa im nevyjde v ústrety.
„Deti, ktoré majú jasne stanovené hranice, sa naučia regulovať svoje pocity a správanie a rešpektovať dané medze,“ vraví Hal Runkel, rodinný terapeut a autor knihy Rodičovstvo bez kriku.

1. Udajte dôvod. Nemusí to byť žiadny prepracovaný elaborát. Ak však dieťa rozumie, že vaše pravidlá majú svoje opodstatnené dôvody, bude ochotnejšie spolupracovať.
Môže to vyzerať napríklad takto:
„Potrebuješ si ľahnúť už o ôsmej, pretože tvoje telo si musí odpočinúť, aby si bol silný a zdravý,“ prípadne „Musíš si upratať hračky, aby sme vedeli, kde ich nabudúce hľadať.“

2. Chváľte. „Či je to uprataná posteľ, prestretý stôl alebo požičanie lega súrodencovi, nezabúdajte správanie dieťaťa oceniť podľa pravidiel,“ hovorí Larry J. Koenig, PhD, autor knihy Rozumná disciplína.
Pochváľte dieťa, že si nezabudlo upratať postieľku a povedzte mu, že ste naň hrdí, pretože si pamätá pravidlá. Povedzte mu, že máte radosť z toho, ako pekne si od vás vypýtalo pastelky a nezabudlo použiť slovíčko prosím.

3. Sami dodržujte stanovené pravidlá a buďte pre deti príkladom. „Keď si po príchode domov odložíte kabát do skrine, spracete po sebe riady do drezu, nebudete kričať, hoci ste frustrovaní, vaše deti pochopia, že pravidlá platia pre vás rovnako ako pre ne,“ upozorňuje Judy Arnall, autorka knihy Disciplína bez ťažkostí.
„Keď deti uvidia, že sa správate podľa pravidiel, budú vás kopírovať.“

4. Nebráňte výčitkám svedomia. Ak sa malé dieťa cíti zle, pretože nedodržalo pravidlá, nesnažte sa hneď eliminovať jeho diskomfort.
Pocit viny je základným predpokladom toho, aby sa naučilo rozoznávať, čo je dobré a čo zlé. „Vnímajte to ako príležitosť niečo ho naučiť,“ navrhuje doktor Hall.
„Povedzte dieťaťu, že viete, ako sa cíti a že všetci robíme chyby, ale snažíme sa z nich poučiť a druhý raz urobiť veci lepšie.“

Budujte zručnosti potrebné pre efektívne riešenie problémov
Jeden z najčastejších dôvodov, prečo sa deti správajú zle, je pocit frustrácie a bezmocnosti.
„Ak deťom dovolíte, aby samy prišli na to, ako problém vyriešiť, budú sa správať lepšie, pretože budú pripravené postarať sa o seba samy. Neprídu za vami s plačom a krikom zakaždým, keď sa im do cesty postaví nejaká výzva,“ hovorí Robert Brooks.

1. Nechajte deti rozhodovať. Hneď ako prídu do veku, kedy začnú veciam rozumieť, poskytujte im príležitosti rozhodovať o veciach za seba.
„Chceš si obliecť toto pyžamko s dinosaurami, alebo radšej nočnú košeľu?“ „Aký džús chceš na desiatu, pomarančový alebo jablkový?“
Keď zvládnu drobné rozhodnutia, posuňte latku vyššie. Pri škriepke súrodencov nekričte a nerobte rozhodcu, ale sa opýtajte, ako inak by sa dala daná situácia zvládnuť. Možno budete veľmi prekvapení, s akými riešeniami prídu.

2. Povzbuďte ich a podporte k tomu, aby sa neprestávali snažiť. „Pravdaže je pre vás oveľa jednoduchšie urobiť všetko namiesto nich, no škôlkari potrebujú uspieť a zvládnuť veci bez vášho zasahovania,“ hovorí Donna M. Genettová, PhD., autorka knihy Pomôžte deťom všetko zvládnuť doma aj v škole.
Je jedno, či ide o zaväzovanie šnúrok na topánkach, upratovanie hračiek, alebo párenie ponožiek.

3. Veďte ich tak, aby odpovede našli samy. Posilnite kognitívne zručnosti vašich detí a nechajte ich, aby samy našli odpovede na svoje otázky.
Ak sa vás pýtajú, ako majú niečo urobiť, opýtajte sa ich, čo si myslia ony a ako by sa to podľa nich dalo spraviť. Takáto odozva im zvyčajne dodá dôveru, že to dokážu zvládnuť a prísť na niečo samy.

Trénujte s nimi trpezlivosť
Nikoho nebaví čakať, no najťažšie to zvládajú práve deti. „Je to pre ne z vývojového aj neurologického hľadiska veľmi zložité, pretože deti prežívajú práve tak, že o svojich potrebách dávajú okamžite vedieť,“ vysvetľuje Michael Osit, EdD.
„Preto je nevyhnutné, aby rodičia učili deti trpezlivosti už od raného detstva. Deti sa musia naučiť prijať pocit netrpezlivosti, hoci je veľmi nepríjemný a nereagovať naň impulzívne či podráždene.“

1. Prinúťte ich čakať. Nesnažte sa okamžite zareagovať na požiadavky dieťaťa. „Doprajte dieťaťu zažiť nepríjemnosť čakania,“ hovorí doktor Osit.
Ak mu nedáte džús hneď ako si ho vypýta, bude to preň výborný tréning, ako zvládnuť svoju netrpezlivosť.

2. Pomenujte jeho pocity. Batoľa ešte nedokáže vyjadriť svoju frustráciu z toho, že musí na niečo čakať. Môžete mu však pomôcť tým, že ho naučíte pomenovať svoje pocity a pochválite ho, keď sa bude správať trpezlivo.
Ak váš škôlkar musí vydržať, kým príde na rad, povedzte mu: „Viem, že je pre teba ťažké len tak tu stáť a čakať. No vedieš si skvele, si veľmi trpezlivý, a to je fajn!“
„Keď dieťaťu dáte najavo, že rozumiete jeho pocitom a problémom, zvyčajne sa zaprie a začne sa viac snažiť,“ hovorí doktor Brooks.

3. Zapojte sa s dieťaťom do činností, ktoré vyžadujú trpezlivosť. Povzbuďte dieťa k tomu, aby sa pustilo do vecí, ktoré mu neponúkajú okamžité výsledky.
„Ideálne je stavanie lega, riešenie hlavolamov, pestovanie kvetov a sledovanie ich rastu. Dbajte o to, aby netrávili čas len s technológiami, ktoré ich učia, že výsledky sa dostavia hneď, ako stlačia kláves či urobia jeden klik,“ upozorňuje doktor Osit.

Klaďte dôraz na empatiu
Koľkokrát ste už museli robiť rozhodcu, pretože medzi deťmi došlo k roztržke? „Deti sa rodia s pocitom, že svet sa točí okolo nich,“ domnieva sa Steven E. Curtis, PhD., autor knihy Ako pochopiť zvláštne správanie vášho dieťaťa.
„Čím skôr im pomôžete pochopiť, že každý má svoje pocity a emócie, tým skôr sa naučia nerozčuľovať druhých a neubližovať im.“

1. Vyzdvihujte dobré skutky a prejavy láskavosti. „Všeobecne vzaté, empatiu najlepšie naučíte pri prirodzených príležitostiach,“ hovorí Lisa Aaron, M.D., detská psychiatrička z New Yorku.
„Vždy, keď sa vaše dieťa správa k niekomu druhému ohľaduplne, treba to slovne vyzdvihnúť. Ak napríklad vidíte, ako vaša škôlkarka prikrýva bábiku perinkou, povedzte jej, že je to od nej veľmi pekné a že bábike je teraz určite vďaka nej príjemne.“

2. Pýtajte sa, nehovorte. Batoľaťu nedokážete vysvetliť, čo je to empatia, no dokážete ho viesť tak, aby myslelo na pocity druhých ľudí.
„Deti v tomto veku nerozumejú vysvetleniam, ale ak im budete klásť správne otázky, dokážete ich nasmerovať,“ hovorí doktor Curtis.
Ak vaše dieťa nechce požičať kamarátke svoje plyšové zvieratká, spýtajte sa ho: „Ako sa podľa teba teraz Miška cíti, keď jej nechceš požičať svoje hračky?“

3. Naučte ich rozumieť reči tela. Správnou interpretáciou gest, výrazu tváre či postojov dokážeme svoju empatiu rozvíjať.
Poukážte na jednotlivé situácie: „Videl si, ako sa tvárila Grétka, keď si sa s ňou podelil o keksík? Všimol si si, ako sa na teba usmievala? Veľmi si ju potešil.“
Možno to na prvý raz nepochopí, ale keď sa tak stane, bude vedieť lepšie sledovať a pochopiť reakcie ľudí a to, ako ich jeho správanie ovplyvňuje.

Záver
Na záver malé upozornenie: Deti nenaučíte sebadisciplíne za jednu noc. Pravdaže príde čas, kedy sa budú správať zle, nech sa tomu budete akokoľvek snažiť predísť.
Nevzdávajte to a aj naďalej sa snažte dodržiavať uvedené odporúčania a uvidíte, že vaše deti budú potrebovať čoraz menej zásahov a náprav.

Spracoval: Skvelyrodic.sk