Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden vytúžený, usmievavý a roztomilý chlapček, ktorý roztápal svojim pohľadom všetky srdcia. Každé ráno sa budieval za štebotu svojich starších sestričiek a každý večer zaspával v náruči kráľa alebo kráľovnej.

Čas plynul a keďže kráľovná mama nikdy predtým nemala skúsenosti s výchovou syna, verila múdrym radám dobrých tiet, víl a iných čarovných bytostí, s ktorými žila vo svojom kráľovstve.

Až prišiel čas, keď už zvyčajne všetky kráľovské dietky začínajú odvrávať a mudrovať, jednoducho prejavovať svoje kráľovské JA, no malý princ ostal akoby zakliaty, aj keď stále usmievavý, spokojný a roztomilý.

Vtedy sa kráľovnej matke prisnilo o dobrej čarodejnici, ktorá vie pomôcť s rozviazaním zakliateho princovho jazýčka.

I začali navštevovať tetu čarodejnicu Logopedičku a začali sa diať veľkeee veci.

Netrvalo dlho a po celom kráľovstve sa začali ozývať slová malého princa.

Ahojte! 

Pred nedávnom som sa prihlásila do testovania Fred&Flo produktov a vybrali si ma. Veľmi ma to potešilo, pretože kozmetiku testujem rada, ešte viac ma baví fotenie, a tak som mala možnosť spojiť príjemné s užitočným. 

Na začiatku upozorňujem, že môj názor nie je nikým a ničím ovplyvnený. Som mama skoro 3-ročného Olivera, ktorý mi s testovaním pomáhal a myslím, že si to aj užil 🙂

Tesco prišlo na trh s produktami vhodnými pre našich najmenších, s hravými obalmi a za dobré ceny. My sme dostali v balíku plienky (číslo 4), dva druhy vlhčených obrúskov, púder a krém na zapareniny, šampón, vatové tampóny a vatové guľôčky. 

Hneď na začiatku napíšem, že PLIENKY sme darovali Oliverovmu malému kamarátovi Jurkovi, ktorý sa narodil ako predčasniatko (700 g). Maminka Katka sa potešila, a keďže Jurko priberá “ako z veľkej knihy”, o chvíľu plienky využije. Takže plienky hodnotiť nebudem. Poslala som im aj tie vatové guľôčky (100 ks za 1,99 eur).

Čo sme si s Oliverom veľmi obľúbili bol ŠAMPÓN s jemnou vôňou, ktorý obsahuje  prírodné výťažky z harmančeka a nechtíka a pšeničné bielkoviny. Šampón, ktorý neštípe v očiach, má tekutejšiu konzistenciu, ale naopak, hustejšiu penu. Ja, ako mama, oceňujem jemnú vôňu produktu. 500 ml za 2,70 eur (cena je cez eshop platná do 24.3.2019, inak stojí 3,39 eur)

Neviem prečo to Vy chlapi tak zaužívané máte, že sa stále za niekoho iného vydávate. Kým nás chcete dostať do svojej priazne, ukazujete nám Vaše vlastnosti krásne. Snažíte sa nám zniesť aj modré z neba, presviedčate nás, že ste tá najlepšia trieda, tvárite sa, akí ste úžasní, a sľubujete, že život v Vami bude prekrásny. Zahŕňate nás pozornosťou a láskou, predstierate, že sme Vašou jedinou kráskou, že život s Vami bude gombička, až kým sa v našich očiach nestane z Vás jednotka. Potom zrazu príde zlom, prestane Vám záležať na tom, ako pred nami vyzeráte, falošnú masku zo seba dole dáte. Hneď ako cítite, že ste dosiahli svoje, úplne sa zmenia Vaše postoje. Prestane Vás baviť lásku nám vyznávať, už sa nechcete s nami rozprávať. Vadí Vám, že pýtame tú pozornosť, ktorú ste nám predtým sami dali, ste spokojní s tým, že sme Vám lásku opätovali. Už sa viac pretvarovať nemusíte, veselo si na vavrínoch spíte. Baví Vás, že sa kvôli Vám trápime, že o Vás po nociach snívame. Zrazu Vám je jedno ako veľmi Vás ľúbime, už nechcete počúvať, čo k Vám cítime. Nerozumiem tomu, prečo je to tak, žiadna kniha mi zatiaľ nechcela, odpoveď na toto dať. Prečo nemôžete zostať takí, akí ste boli, neviem na čo bolo dobré, že ste sa pretvarovali, keď nakoniec aj tak ukážete svoju pravú tvár, a život s Vami už nie je žiadny dar. Utekajte si potom kam len chcete, aj tak sa najbližšie problémom nevyhnete. Zase len oklamete nejakú inú, a nebudete cítiť žiadnu vinu, za to, že neviete žiť pekne a skromne, že nie ste schopní zo svojou milou, užívať si spokojne. Pekný život s láskou a úsmevom nechcete žiť, a stále len nejaký problém potrebujete vyrobiť. Preto v dnešný deň záväzok chcem si dať, že budem radšej samú seba milovať.   

Autor: Ivana 

Ahoj,

včera jsem avizovala jednu úžasnou věc, ze které mám osobně velkou radost, a tou je Pediatrická poradna u nás, na Koníku! 

Na všechny vaše bezplatné a anonymní otázky týkající se dětských onemocnění a zdravotních problémů je Vám každý den připravena odpovídat MUDr. Denisa Malá.

Sama dobře vím a znám, že zdraví vlastních dětiček řešíme kolikrát o hodně více, než zdraví vlastní a radu, zkušenost anebo povzbuzení tak hledáme kde se dá. I proto věřím, že se Vám poradna bude hodit, načerpáte z ní mnohé zkušenosti, rady, tipy a bude k užitku nám všem.

Mějte fajn den a hlavně pevné zdravíčko! <3

Jennyska

Presne tak vyzeral dnes náš den. Uz o desiatej som bola z malej a jej nefunkčnej hry na sra*ky a normalne som bola rada, ze moj štvorročný syn mi s tym pomohol. Zacal iniciovať hru a vykrikovať: chyt ma chyt ma. Mala dnes akosi maleho mala na haku, co ma este viac zabolelo. Tak som sa uz na*rala a zacala sa hrat iba so synom. Do 5 sekund  bola aj nasa mala raketa pri nas a naháňala sa s nami😊

Vtedy som v srdci citila, ze som synovi vybrala to správne meno do života. Moj syna sa vola Šimon a krestansky význam tohto mena je Šimon - pomocník. Sama som od tom to význame nevedela, povedal mi to az kňaz, ked som ho isla dat krstiť. Povedal, ze som vybrala krasne meno. Ze Šimon pomáhal Jezisovi niesť kríž. Dost trúfalé, sa prirovnávať k Jezisovi, preto to berte skor metaforicky.  Moj maly syn je moj najväčší pomocník, ktory mi moj “kríž” pomáha niesť. Ani muž ani nikto iny, mi tak nepomáha ako on a ja ho zato neskutocne milujem. Dnes to bol on, kto ma “zdvihol” zo zúfalstva a povzbudil k ceste dalej. Plac premenil na smiech. Ja neviem kedy sa mu v zivote za tuto jeho pomoc odvďačim, tak sa fakt kazdy vecer modlim nielen o zdravie mojich deti, ale aj silu pre seba, nech som im dobrou a trpezlivou mamou.

Interakcia raz ty-raz ja, je stale v štádiu: ja-ja-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-ja-ja.  Tych 5-6x sa nam to podarí vymenit, pri jasnom svetle slnka, strete Marsu a mesiaca a pri jemnejšom severozápadnom vetre 🤷‍♀️Dnes som skusala asi vsetko mozne, pri prechádzke som jej jemne stlačala ruku. Urobila som to viackrát AZ prislo stlačenie aj mojej ruky. Jemne detské, ale bolo. Pred spanim pri hre varila myšička kasicku, som si vypytala hru aj na svojej ruke. Zatial len s mojou pomocou, ale s jej rukou (bez protestu). 

Co ma dnes však mrzi je, ze z malej sa stal moj “cecek”, nikto nic, len ja. A fakt uz neviem ci je to žiarlivosťou, dnes to schytal aj syn, ked chcel vedla nas napr. Lezat alebo peciatkovat s jej pečiatkami. Mne dovolila, jemu nie. Zeby mu zacala vracat, to co jej robil par mesiacov dozadu on?🤔 Moze jej prekážať objatie, ale pusu, jedenie vedla neho, objatie pri naháňacke uz su ok?Fungujú takto normalne súrodenci? Ja som v štádiu antinormalnosti, a fakt uz neviem co je normalne a co nie🙈

Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som v marci 2016 končil svoj prvý deň fotenia na Oddelení detskej kardiochirurgie na 5. poschodí Národného ústavu detských chorôb na Kramároch. Po 6 hodinovom foto-maratóne som kráčajúc dolu schodmi držal v hrdle hrču veľkú ako tenisová loptička. Plač prišiel až v aute, dlhých 30 minút. Nebol som ani trochu pripravený na to, čo som videl a zažil. Bolo to však to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť.

Je streda, nádherné slnečné ráno. Môj deň však začína hlboko v podzemí Nemocnice na Kramároch v Bratislave, na operačnej sále spolu s tímom Detskej kardiochirurgie Detského kardiocentra. Počas dvoch hodín fotografujem takmer celý priebeh operácie - uzáveru komorového defektu - 2-ročnej Danky. Osvetlený je len operačný stôl a v hľadáčiku fotoaparátu vidím atmosféru ako z obrazov geniálneho Caravaggia. Danka je veľký bojovník, operáciu zvládne a o niekoľko týždňov už by ste na nej nepoznali, čím si prešla na operačnom stole. Vidieť na vlastné oči drobnú postavičku prikrytú plachtou a celý chirurgický tím opravujúci jej choré srdiečko ma dostane už po pár sekundách. Keď vyjdem po dvoch hodinách z operačnej sály, do hlavy mi vojde myšlienka, kde sú a čo prežívajú jej rodičia. Pri predstave toho, čo musia práve prežívať ma prelomí napoly. Naozaj.

Obliekam si veľký zelený plášť, rúško a návleky a po špičkách vojdem na Jednotku intenzívnej startostlivosti. JIS-ka je oddelenie, kde sa chodí po špičkách a kde sa často rozhoduje o tom, či malé srdiečka budú biť aj ďalej. Zo štyroch lôžok sú obsadené len dve, na jednom leží 7-mesačná Elenka a na druhom 3-týždňový Adamko, ktorý má za sebou prvú náročnú operáciu srdiečka. V najbližších mesiacoch bude musieť podstúpiť ešte dve. Pri jeho postieľke sedí mamina a ticho mu spieva. Taký malý ostrov ľudskosti a nekonečnej materskej lásky uprostred prístrojov, ktoré dieťatko držia pri živote. Keď sa o pár hodín vrátim urobiť ešte pár záberov na JIS-ku, pri Adamkovom lôžku ešte stále počujem tichý spev. 

O pár dverí ďalej, na ošetrovni, práve berú sestričky vzorky krvi Adriánkovi. Dve z nich ho držia za ruky, jedna mu šepká do ucha slová útechy. Pre väčšinu detí je to stále ešte bolestivý zákrok, pre tie ostrieľanejšie - ako napríklad pre Jakubka - denná rutina, ktorú zvládajú bez problémov. Práve fotografie z odberov krvi som neskôr zaradil do svojho výberu pre vernisáž - pre ich rozmanitosť a práve pre tie momenty, kedy sa sestričky spolu s mamičkami pokúšali tíšiť bolesť a plašiť strach malých pacientov.

V herni stretávam malého Samka s maminou - je to neuveriteľne živý šinter, ktorý miluje pohyb a hru a zatiaľ ho vôbec netrápia dve a možno až tri náročné operácie srdiečka, ktoré ho čakajú. O chvíľu sa skamarátime a vyvádzame spolu, fotoaparát ide na chvíľu bokom. Tá smutnejšia strana fotografovania na oddelení ma čaká o pár dní neskôr, keď Samka fotografujem na JIS-ke a na izbe, kde sa zotavuje po operácii. 

Po mojom prvom dni na 5. poschodí, nasledovalo ešte niekoľko fotografovaní na oddelení - ranné vizity, ošetrovňa, veselá herňa, chodby, izby pacientov. Každé z nich odhalilo zaujímavý príbeh - Adriánko v pestúnskej starostlivosti, malý Samko - najväčší šibal na oddelení, Jakubko so smutnou tvárou alebo Peťko - chlapec s krásnymi modrými očami. O pár mesiacov sme vďaka našej nadácii pripravili vernisáž fotografii, ktoré na oddelení visia doteraz.

Anna Veselá    24.04.2018   16

Podľa kanadskej terapeutky Victorie Prooday sú naše deti v úbohom emocionálnom stave. Posledných 15 rokov je svedkom tragédie, ktorá jej v tichosti prebieha pred očami. Môžu jej to dosvedčiť učitelia aj profesionáli pracujúci s deťmi.

Upozorňuje na alarmujúce štatistiky, podľa ktorých má 1 z 5 detí duševné problémy, hovorí o 43 % zvýšení ADHD, 37 % náraste depresie u dospievajúcich a 100 % náraste samovrážd medzi deťmi vo veku 10 – 14 rokov.

Deťom chýba normálne detstvo

Terapeutka sa pýta: Koľko dôkazov ešte musíme mať k dispozícii, aby sme sa zobudili? A dokedy to budeme zvaľovať na diagnózy, či zle nastavený školský systém alebo na frázy, že sa už tie deti také narodili?

Možno je bolestivé pre nás, rodičov, priznať si to, ale áno, v mnohých prípadoch stojíme za problémami našich detí práve my, tvrdí Prooday.

Niekde som čítala, že ak vidíte neželané správanie svojho dieťata nemáte prejaviť absolútne záujem, úžas, úľak, nič, čo by dieťa zaregistrovalo. Či už Vás to šokne, ide šlak trafiť, musíte situáciu vyriešiť s kľudom Angličana a nesmiete ukázať dieťaťu, že Vás to nejak vyviedlo z miery alebo prekvapilo alebo nahnevalo. Toto som si začala všímať u mojej malej rakety minulý týždeň. Zhodou okolností som ten článok čítala týždeň predtým, tak som si to zase akosi privolala....

Malá je ešte stále v akomsi "objaviteľskom" mode, tak mi lustruje šuflíky a vylieza kade-tade, skúša žalúzie a podobné srandičky. Teraz sa to snažím ignorovať, proste sa tvárim, že to, že mi behom 10 minút rozhádže pol domu vôbec nevadí, pohodička. Akosi som sa však pozabudla a keď vytiahla veľkonočné ozdoby, ktoré jej spadli z ruky, tak som čosi zašomrala alebo som nejako zhíkla, už fakt neviem. Ale odvtedy mi tá moja malá raketa raz za deň, keď som v kuchyne príde k tomu inkriminovanému šuflíku a vytiahne tie ozdoby a položí (nehodí) ich na zem a kuká na mňa, či to vyvolá vo mne rovnaký efekt úžasu. Dnes mi to spravila opäť, už som sa v duchu musela smiať, jak čaká reku: "čo nato poviem", ale držala som sa statočne a ani mäkké f som nepovedala. Túto metódu mi odporúčila aj klinická logopedička, keď je napr. malá už znudená a pýta si pozornosť, napr. keď sa s niekym rozprávam alebo niečo robím, proste ju mám chvíľku ignorovať resp. keď vidím neželané správanie, neriešiť nechať tak. Mysleal to aj na tie divadelné scénky v obchode, proste nepovedať ani slovo, nekomentovať nič. Držím sa tejto rady a asi sa mi zdá najrozumnejšia z tých mojich všetkých otestovaných. Keď sa už cítim vypeckovaná, žeby som malú vystrelila na mesiac, tak sa radšej niekde odpracem na 5 min hodím si jeden otčenáš a idem ďalej. Vidím na sebe aj na deťoch a aj na mužovi, že keď ja vybuchnem, vybuchne celá rodina. A keď ja škaredo rozprávam, rozpráva škaredo celá rodina. Je to veľké bremeno matky toto podľa mňa, byť stále dokonalá a dobrá, lebo v takejto situácií sa cítim hociako inak, len nie dobrá a trpezlivá a milá...

Dnes to bol však celkom fajn deň. Malú som oblbla s tými hlúpymi zajacmi a motýlmi a premenila som toto zadanie na vkladačku do krabice, pričom pri každej dierke na vkladanie som spravila ešte jednu dierku a tam vopchala špajdlu, na ktorú som nalepila motýlika alebo zajaca. Myslím, že táto forma sa jej páči viac, ako ukladanie do misky. Musím vymýšľať stále nové zadania, priraďovanie nám ide ľavou zadnou, triedenie ešte drilujeme, začnem zajtra s asociáciami. A musím sa priznať, že som sa vrátila k mobilu, ale len z "edukačných" dôvodov, kde som si stiahla Vami odporúčanú appku: "Výučbové kartičky". Malá natom celkom fičí a malého zase natom drtím čísla, ktoré mu, ale že fakt nejdu... Moju milovanú matiku, moje dieťa úplne neznáša🙂

Alfou a omegou je však stále hra, ktorú malej musím stále nejak vymýšľať a ja som teda neni veľmi kreatívny typ. Kávičku si síce vypijeme, ovocie zjeme, aj bábo nakŕmime, ale všetko to stihneme akosi za 5 min a potom už mi došli nápady, čo s ňou ďalej, takže musím si naštudovať ako sa hrajú dvojročné deti, dlhšie ako 5 min.

Jedným z mojích koníčkov už od detsva je písanie. Je to pre mňa určitý únik od reality.

Avšak s pribúdajúcim vekom sa pri písaní poviedok nebojím odviazať o trošku viac.

A pre tie odvážnejšie,  prikladám mnou vytvorenú krátku poviedku, aby bolo ešte viacej horúco! 😄😋

Upozornenie! Obsah: 18+

Prejde mi prstami po odhaľenej šiji a pokračuje nižšie. Prikáže mi nech sa nehýbem a pokračuje vo svojej hre. Prstami uchopí zips šiat a ťahá ho neúprosne dolu po mojich bokoch. Zaborí mi svoje prsty medzi polovičky zadku a potiahne. Zo šiat sa zrazu stáva len látka zo zipsom, nechá ju dopadnúť s cinknutím na podlahu. Zahryznem si do jazyka. Stojí tesne za mnou. Cítim ho. Ale nedotýka sa ma. Mentolový dych na mojom zátylku, mi sposobuje hotové muky. Chcem sa pohnúť, otočiť, vidieť ten pár prenikavých očí, ktoré ma od zadu prepaľujú. No namiesto toho, stojím vzpriamene spájam pery do priamky a čakám.

Rozopne mi sponu na vlasoch a nechá nech mi dopadnú voľne na lopatky. Chytí mi boky a pritiahne ma k sebe. Na zadku pocítim jeho erekciu. Zaplaví ma horúčava, i keď v miestnosti je chlad. Ozve sa rozopínanie zipsu nohavíc. Je to zlomok sekundy, keď mi silné ruky roztiahnú doširoka nohy, nahmatajú moje vlhké miesto a prsty sa do mňa ponoria. Jeden za druhým vnikajú hlbšie, hýbu sa rýchlejšie, a keď ich začnem v sebe tuhšie stískať sú preč. Skor než stihnem zalapať po dychu, vnikne hlboko do mňa a zakrúži. Moje telo si pýta viac, on to vie. Ozve sa plesk a pokožka mi na zadku ružovie. Prirazí. Z úst sa mi vyderie dlho potláčaný vzdych. Ďalší príraz, tentokrát silnejší. Zadok mi oblieva čoraz vačšia páľava, ktorú vzápatí nahrázda príjemný pocit. Som na tom rytme závislá. A keď sa mi palcami obtrie o stvrdnuté bradavky, viem, že som blízko. Ťahá ich. Štípe. Masíruje. Cítim ako ma celú vypĺňa. Berie si kúsok po kúsku. Nebojujem s ním. Len sa podávam. Jemu. Jeho dominancii.

No po dlhšej dobe sa ozývam....mám za sebou veľmi zaujímavé a psychicky náročné obdobie, kedy sa mi zmenil celý život a aj môj pohľad na seba.

Za toto obdobie som sa začala znova spoznávať a začala som si vážiť samú seba.

S manželom už nežijeme spolu. Ale na rozdiel od ostatných párov v našom okolí, ktorý sa rozišli my sme sa rozišli v dobrom a nehádame sa.

Momentálne sme tak že si rozumieme a robíme všetko pre nášho syna aby ho to čo najmenej zaťažilo. Nehádame sa a ani si nerobíme napriek. Manžel súhlasí s mojími podmienkami a ja vychádzame si v ústrety. Je to fajn.

Podali sme žiadosť o rozvod a manžel už žije s inou ...ale nehnevám sa ...som rada. Mám pocit neskutočnej slobody a aj keď mi je niekedy clivo a smutno, som opäť sama sebou a som spokojná.

Aktuálne si hľadám novú prácu a znova som začala čitať a robiť zmeny tak ako sa to páči mne. Plánujem si večere s kamoškami tiež mamičkami a robíme prespávačky.

Dnes trávim čas doma s chorým synom. Čas sa na chvíľu zastavil, človek prestal riešiť všetko mepodstatné, veď to najpodstatnejšie, musíte uznať, je zdravie.
Ak ste choré vy či Vaše deti, o program je razom postarané. 
V dnešnom uponáhľanom svete sa vytrácajú chvíle, ktoré trávime len s našimi blízkymi, venujeme im svoj čas a zaujímame sa o nich. Zabúdame na chvíle pokoja a zahĺbenia sa do nášho vnútra. Naháňame sa za tým či tamtým, všetko chceme dokonalé a na 100%. Pojem ,,mať či vlastniť,, začína prenikať aj do sŕdc našich detí a my ich zabúdame učiť, čo je na svete najpodstatnejšie...to čo oči nevidia. Ja som sa obadala, keď sa syn minulé Vianoce rozplakal. Nie preto, že by darčeky neboli podľa jeho vkusu, ale preto, že boli len tri. Tri! Kde sú tie časy keď nám Mikuláš nosil len ovocie, keď mama kúpila za odmenu šunku, keď sme si pod Vianočným stromčekom našli topánky či zimnú bundu. Ak tam bola hračka, to bolo radosti! Dnes sú plné obchody rozličného tovaru. Ľudia sa predbiehajú kto kúpi viac. Máme dva či tri úväzky aby sme utiahli rodinné ropočty a máme pocit, že nedopriať našim deťom by bol hriech. Naopak, chyba je to, že im doprajeme až príliš. Aktuálne čítam knihu o výchove detí, kde autorka píše, že dnešné deti nie sú frustrované a to im do budúcna uškodí. Nedokážu sa totiť tešiť z toho čo je, z maličkostí, zo zázrakov každého dňa.

Je pondelok a v nemocnici  dnes okrem bežných odborne vyškolených zdravotných sestričiek a doktorov ordinuje aj netypicky, no stále odborne, vyškolená klaunská dvojica — ja, sestrička Krvinka Obehová, a moja kolegyňa, doktorka Dialýza Odmeraná.

 Čaká nás posledná izba vzadu na chodbe, celkom vľavo. Keďže spoza dverí nič nepočujeme, pomaličky otvárame. Je tu tma a zdá sa, že aj prázdno.

Zrazu sa ozve šuchotavý zvuk periny a tlmený chichot. Svetlo z chodby dopadá na dve postele, kde sú dvaja pacienti od hlavy po päty zakuklení v perine. Len kde-tu trčí ruka alebo noha.

„Pani kolegyňa, to sú tie vzácne larvy, ktoré sa práve kuklia,“ s údivom som skonštatovala.

„Tie treba pozorovať v absolútnej tme a tichu...“ pokračovala doktorka Odmeraná.

„Myslíte, že sa z nich niečo vyliahne?“ nedočkavo som sa ozvala.

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

Dobré ráno,

niekto ešte prázdninuje, u nás prázdniny skončili takže sa môžeme plne sústrediť na tohto týždňovú súťaž. Dúfam, že sa vám budú súťaže páčiť a spoločne sa zabavíme a zahráme si o srdiečka. Budem sa snažiť indície pridávať v pravidelný čas, ale predsa aj ja môžem pozabudnúť vo víre povinností, tak vás poprosím o trpezlivosť.

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

Popravde, keď vyslovila psychologička o mojej malej rakete, že má zážitkovú pamäť tak som si pomyslela, že to je zase jasný rizikový znak AUT. Zabudla som sa jej opýtať, či to je dobré či zlé a doma som sa neodvážila o tom ani čítať  až do dnešného dňa, keď som si všímla na mojej malej rakete, že ona sa k tým zážitkovým "situáciám" rada vracia. Celá veda zážitkoch predstavujú novú formu vzdelávania, ktorá sa dostáva do popredia, pretože dnešní žiaci sú zahlcovaní stále väčším množstvom informácií, z ktorých si aj tak nič nepamätajú. Avšak, ak to prežijú a precítia, vryje sa im to do pamäte.

Tak to bolo aj s mojou malou raketou. Na diagnostike som ukazovala jedno z domácich videí, kde sa moja malá "rehnila" na mojej mame, tak že sa až "zadúšala", mala s ňou krásny očný kontakt a dokonca si dávali aj "zvukový ping-pong": Raz ty, raz ja. Počas toho, ako som toto video ukazovala psychologičke, moja malá pobehovala po miestnosti a obkukávala hračky, ale zrazu ako začula známy zvuk z videa, dobehla a začala sa zase rehotať a vydávať smiešne zvuky na telefón. 

Fakt neviem, či je to dobré či zlé, či je to auti/neauti črta. Viem len,  že to je cesta, ktorou môžem vzdelávať svoju malú raketu aj ja. Píšem o tom práve dnes preto, lebo ma dnes prekvapila tým, že na stôl v detskej izbe pripravila pracovné zošity pre ňu a pre malého, tak ako to robievam ja každý pracovný večer, keď si dáme spoločné "učenie". Sadneme si za stolík, malému zadám jednu stranu a malá sedí oproti nemu a buď si "kreslí" alebo s ňou robím plastelínu alebo hocičo iné. Podstatné však je, že sa ju snažím udržať za stolom v pokoji, bez behania aspoň počas toho, kým si syn napíše zadanú úlohu. Poviem Vám bola to fuška, lebo prvé dva mesiace plakal malý, že sa mu nechce, že ho to nebaví, malá plakala, lebo chcela len behať, ale teraz sú tie večera tak krásne, že mi chýbajú cez víkend, keď máme od nich "oddych". Krásne si večer sadneme do izby, už sa nikto nehnevá, nikto nejeduje.Je to taká naša spoločná chvíľa, keď sme v "tichosti" bez hnevu a jedov. Jooj som veľmi rada, že sa mi "toto" podarilo s nimi doladiť a som ešte radšej, že pre malú je to príjemný zážitok, ktorý si chce sama zopakovať aj cez deň.

S malou raketou nám to ide striedavo-oblačno, ale pokroky sú stále nejaké. Dnes sme trénovali interakciu raz ty, raz ja pri naháňačke. Syn je fantastický komunikačný a playpartner a ani o tom nevie. Vedie a ťahá a volá a kričí na ňu a ja vždy s malou dušičkou dúfam, že to raz bude u nich 100%-centné. Nemôžem povedať, že ho ignoruje, fakt sa vedia už pekne blázniť, len tam chýba ešte tá väčšia interakcia, dlhšie trvanie a iniciatíva z jej strany. Dúfam, že to je stále iba nízkym vekom malej. Dnes som im teda trochu pomohla a začala som ich naháňať aj ja. Raz jedného, raz druhého a potom som zakričala "a teraz ty". Malý povel samozrejme splnil, aj malá pochopila, že chcem nejakú zmenu, ale ešte nechápe príkaz "chyť ma", tak vlastne nevedela, čo spraviť. Tak som zobrala jej rúčky a chytila som sa sama. Hádam sa to zlepší a bude vedieť vymeniť role spontánne a sama.

Banánový chlebík je u nás už klasika. Vždy, keď máme doma prebytok banánov a niektoré sú už viac hnedé ako žlté, vyťahujem zo skrinky formu na chlebík a v priebehu pár minút vyčarujem chutné raňajky na pár dní. 

Občas to chce ale zmenu a tento mrkvový chlebík je mu viac ako slušným konkurentom. Navyše v sebe skrýva lahodnú sladučkú a osviežujúcu krémovú vrstvu, ktorá ho povyšuje z raňajok na dezert. A keďže mrkva je zdravá a je jej tam požehnane, pokojne si môžete dopriať ešte jeden kúsok navyše 🙂

• 2 vajíčka
• 200g kryštálového cukru od #korunny
• 350g hladkej múky
• 2 lyžičky prášku do pečiva
• 300ml plnotučného mlieka
• 350g mrkvy
• lyžička vanilkového extraktu
• lyžica oleja

• 200g cream cheese (alebo mascarpone/lučina/bánovecká)
• púdrový cukor od #korunny podľa chuti (cca 50g)

• dve hrste vlašských orieškov na posypanie

Celé vajcia miešajte s cukrom do peny. V jednej miske zmiešajte múku s práškom do pečiva a v druhej mlieko s olejom a vanilkovým extraktom. Postupne obe zmesi na striedačku pridávajte k vaječnej pene, kým sa suroviny nespoja. Na záver už iba ručne pridajte najemno nastrúhanú mrkvu.

Drahý prvorodený,

je v poriadku zlyhať – znova a znova.

Naše puto je dačím výnimočné. Nie je lepšie alebo dôležitejšie, je skrátka iné. Ty si bol začiatkom môjho prebudenia, tým krokom, ktorým som prešla bránu materstva. Tvoj príchod na svet bol mojím príchodom. V deň, keď si sa narodil, som povedala zbohom jednému životu a rozbehla sa s otvorenou náručou v ústrety druhému.

Stále si viem vybaviť, ako som ťa držala na rukách. Neveriacky som pozerala na tvoju tváričku. Ako by som len mohla pre teba pripraviť detstvo, ktoré si zaslúžiš? Ešte stále som na to neprišla. Každý deň sa mi podarí dačo krásne a každý deň dačo pokazím, ale neexistuje žiadna iná úloha, ktorá by si odo mňa vyžadovala viac než ty sám.

Tu je pár vecí, ktoré chcem, aby si vedel.

Nech pôjdeš kamkoľvek, nech sa staneš kýmkoľvek, nech urobíš čokoľvek, nič ma neprinúti prestať ťa ľúbiť. To sa nedá. Moje srdce bude navždy tvojím, bez ohľadu na okolnosti. Nemusíš si naň zarobiť, nemusíš si ho zaslúžiť. Je tvoje.

    Zmena hlasu je najčastejšie spomínaný znak nastávajúcej puberty u chlapcov. Je to však len jedna z mnohých zmien, ktorá rodičom napovie, že ich ratolesť sa mení a to nielen fyzicky, ale aj osobnostne.

Pubertálne obdobie u chlapcov sa zvyčajne začína prejavovať medzi 11. a 16. rokom, ale tak ako u dievčat, aj u chlapcov je veľa prípadov, keď puberta nastáva skôr.

"U nás to začalo tak pred rokom, teda okolo 12, ale už predtým mal obdobia rýchleho rastu počas krátkeho času, doslova cez noc narástol, teraz meria tak 175 cm a úžasne mu preskakuje hlas," napísala do diskusie o chlapčenskej puberte jedna z mamičiek.

"Na jedného z mojich synov prišla puberta neskoro, až okolo 13 rokov, na druhého zase pomerne skoro, už v 10. rokoch a u najmladšieho si ešte chvíľu počkám. Prvý zo synov bol celkom v pohode povahovo, aj čo sa týkalo akné, len tak rýchlo rástol, až mu z toho popraskala kože na bokoch a na chrbte. Druhý mal zase strašné správanie, sústavne odvrával, všetkých učiteľov mal za hlupákov a o akné ani nehovorím," opísala vo fóre nástup puberty u svojich synov ďalšia mamička.

Fyzické zmeny chlapcov v puberte sú pre mnoho mám veľmi prekvapujúce

    Niektoré fyzické zmeny, ktoré sa stanú v krátkom čase, dokážu chlapca zmeniť na nepoznanie. Napríklad nie je ničím výnimočným, že počas dvoch-troch mesiacov sa chlapec veľmi "vytiahne" do výšky a všetky veci zo skrine sú mu zrazu malé. Aj rast chodidiel môže byť obdivuhodne rýchly a nejedna mamička zostane prekvapená, keď v rozmedzí pol roka narastie o dve až tri čísla. Chlapcom začne veľmi chutiť a namiesto jedného obloženého rožku ich naraz dokážu zjesť trikrát toľko, neustále sú v chladničke a hľadajú si niečo pod zub a tí viac pohodlní trvalo rodičia upozorňujú, že sú hladní.

Vcera som mala zase “opustaky” tak som sa rozhodla, ze radsej nebudem ani pisat a šíriť negativizmus. Nejako som sa príliš sústredila iba nato zle na mojej rakete a zabudla som oceňovať, co uz vsetko dokáže oproti nasim začiatkom. Hlavný zdroj negativizmu je moje vecne študovanie a prezeranie videii a porovnávanie mojej rakety s auti/neauti detmi, co by mala robit, co nevie a pod. Vcera mi moj muž povedal múdru vetu( po dlhšej dobe😂🙈): keby som ju namiesto toho prezerania videii, radsej isla polubit. A ma pravdu. Končím s prezeraním a hľadaním deti s diagnózami, len aby som sa utvrdila, ze co? Je aut alebo nie aut? Budem na nej pracovať tak ci tak, aj ked strašiak A tam v podvedomí bude stale. Budem sa ho však snazit co najviac potlačiť a mysliet hlavne na posuny.

Vcera ma dozrala tou svojou manipulačnou hrou, vecným stukanim a zapínaním gombíkov na autách. Pritom som zabudla oceniť to,ze popritom do auta vklada aj zvieratká, aby ich aspon mikrocentimetre odviezla. Nevedela som oceniť,  ze sice nam funkčná hra trva krátke chvíle, ale velmi pekne napodobňuje mnou predvedené manipulovanie s hračkou. Nevedela som oceniť, ze sice triedenie motýľov a blbých zajacov nam este nejde, ale zato ukazovanie na predmety v knižke sa zlepšuje. 

Proste som sa sústredila len na to zle a myslela nato, ze toto bude urcite predvádzať aj na diagnostike. Moj vecný strach z budúcnosti z mojej aj jej ma zožiera a ja som mu opäť podľahla. Drzim si palce, aj vsetkym ostatným maminám prajem, nech vidime na svojich detoch hlavne to pozitívne.

ℒℴνℯ❤

❤ Když slyší o pořádku, má mnoho lidí sklon se ušklíbnout. A to prosím nemluvíme o dospívající mládeži operující většinou heslem, že pořádek je pro blbečky a inteligent zmatek zvládne. Dost lidí má v sobě tak nějak zakódováno, že ve lpění na pořádku je cosi negativního a automaticky si ho spojují s určitými ženskými typy šůrujícími od rána do večera.

❤ Nemáme na mysli klinicky čistý domov, který postrádá jakékoli individuální rysy svých majitelů a přímo člověka vybízí, aby si nazul gumové přezutí vhodné na operační sál, ani na nástěnce vyvěšený celotýdenní program pro každého člena domácnosti, ani po americkém vzoru pořízení kouče, který nás udržení pořádku naučí. Myslíme obyčejný pořádek. Čistotu. Uklizenost. Přehled, kde co je. Ale také životní řád, plánovitost, pravidelnost.

❤ Zdaleka ne všichni lidé věnují pořádku uvnitř sebe a kolem sebe náležitou pozornost. Stačí se však trochu zamyslet, aby člověk dospěl k poznání, že pokud si ponechá pouze to, co doopravdy potřebuje a co mu přináší užitek, nebude zbytečně ztrácet čas a rozptylovat svou pozornost věcmi, které mu k ničemu nejsou.

❤ Jejich přesunováním a odkládáním. Hledáním toho, co potřebuje, mezi tím, co se někde jen tak hromadí a leží. Co je lapačem prachu a zabírá pouze místo. A co by třeba jinému ještě dobře posloužilo. V zaměstnání nás nepořádek někdy vyloženě zdržuje.

Kde už nastal čas udělat si pořádek:

    Oproti dobám, kedy sme vyrastali my, je dnes skloňovaných hneď niekoľko spôsobov, ako vychovávať deti. V dobrej viere ich veľa z nás číta a študuje. Môžete si vybrať z princípov "rešpektovať a byť rešpektovaný," kontaktného rodičovstva alebo raziť cestu sedliackeho rozumu. Kde sa nachádza skutočná pravda o tom, ako najefektívnejšie vychovať z bábätka dobrého, zodpovedného človeka, sa zrejme nikdy nedozvieme, už len z podstaty jedinečnosti každého z nás.

Ak však hľadáte inšpiráciu a rady, ako výchovu dieťaťa viesť - spomeňte si, čo si z detstva pamätáte vy a pridajte k tomu pár rád od skúsených žien, ktorých deti už odrástli. Možno si uvedomíte, že pričiniť sa o to, aby vaše deti boli šťastné a spokojné, je vlastne veľmi jednoduché. A že žiadny návod na to, ako mať celú rodinu v pohode, ani nepotrebujete.

Koľko času svojim deťom skutočne venujete?

    Ak zaspomínate na svojich rodičov, možno aj vám sa vybavia tie chvíle, kedy ste ich prehovárali k tomu, aby si s vami hrali alebo rozprávali, ale rodičia nemali čas. Určite rovnako ako vy argumentovali tým, že musia pracovať, upratovať alebo variť.

To, že každý deň zabezpečujete deťom teplé jedlo, čisté prádlo a uprataný domov, a navyše do toho chodíte do práce, aby ste na tieto potreby mali vôbec peniaze, deti bohužiaľ veľmi netrápi. Deti si vás považujú hlavne vo chvíli, keď im venujete svoju pozornosť. Je úplne jedno, koľko im kúpite hračiek a koľko im ich kúpiť odmietnete, aj keď sa to tak nemusí podľa detského plaču zdať. Ak si spomeniete na svoje detstvo, ani vám určite v spomienkach neutkveli materiálne veci.

Ak si pamätáte na niektoré hračky a poklady, ktoré ste mali, dosť pravdepodobne sa k nim viaže nejaká historka alebo príbeh, ako ste k veci prišli, kto vám ju dal, kam ste si ju so sebou vzali. A často to býva vec, ktorá nebola ani drahá, ani módna, len to bol krásny darček od niekoho milovaného. A vám urobil veľkú radosť.

Kto sa rodí cisárskym rezom? Ako si rýchlo spraviť parádnu manikúru? Ako opraviť epilátor? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

• Malý (5 r.) bol upozornený, aby nebehal s palicou, že si môže ublížiť.
  Jeho odpoveď: „Ocko nemusíš mi to hovoriť, ja som to už dávno vedel, už keď som sa vyvíjal!“

• Keď chceš preliezť k mame, ale na pol ceste zaspíš:

• Umývame s deťmi ruky a hovorím: „Poriadne šúchame ruky, šúúúchame, šúúúchame!“ A Adamko neskôr zvestuje tatovi novinku: „Mamka dnes šukala poriadne!“

• Samko (10 r.): „Mami, čo je to cisársky rez?“
  „Keď musia maminke narezať bruško a rýchlejšie pomôcť bábätku von.“
  „A kedy sa to stáva?“
  „No napríklad, keď je bábätko veľmi veľké.“
  „A ja som sa narodil cisárskym?“
  „Ty nie, ale tvoj ujo Adam (teraz má 23) sa tak narodil.“
  Chvíľa ticha, prudké zamyslenie...: „No ja sa ani nedivím, že musel cisárskym. Videla si aké má obrovské nohy?“

• „Maminka, už aj ja mám nechtíky!“

"Mám dve deti, pravidelne chodím k lekárovi na kontrolu. Asi pred rokom som začala mať zmeny na čípku a teraz po poslednej kontrole mám dyspláziu maternice (predrakovinové bunky). Doktor ma chce skontrolovať o tri mesiace. Mám z toho celkom strach."

Rakovina krčka maternice je strašiakom mnohých žien. Bodaj by nie, keď sa jedná o celosvetovo druhý najčastejší typ rakoviny u žien. Na prvom mieste sa nachádza rakovina prsníka. Len na Slovensku na toto ochorenie zbytočne zomrie okolo 200 žien s deťmi, ktoré ešte nie sú samostatné. Viete, aká proti nej existuje prevencia a ako ju odhaliť?

    Asi jednej štvrtine žien od 18-25 rokov veku zistí lekár pri vyšetrení HPV infekciu, a práve tieto vírusy najčastejšie spôsobujú rakovinu krčka maternice. S postupujúcim vekom klesá počet žien, u ktorých sa dá dokázať infekcia, ale zvyšuje sa riziko vzniku rakoviny. Tá začína nádorovou premenou buniek nachádzajúcich sa na povrchu krčka maternice. Odtiaľ sa skryto môže šíriť na ďalšie orgány v tele.

Ľudských papilomavírusov je známych cez 100 typov a delia sa do troch skupín podľa rizika. Najviac nebezpečné sú typy 16 a 18. Infekcia môže sama odznieť, zostať v pretrvávajúcej forme alebo sa rozvinúť do karcinómu (to sa deje asi v jednej štvrtine prípadov). Riziko sa zvyšuje s príliš skorým začiatkom pohlavného života, častým striedaním partnerov, fajčením a vznik rakoviny ovplyvňujú aj poruchy imunity. Znížiť riziko nákazy HPV môžete pomocou kondómov, ale ani tie nie sú stopercentné, pretože nezakrývajú celé genitálie.

Ako vzniká rakovina krčka maternice?

    Cervikálny karcinóm, karcinóm krčka maternice alebo karcinóm krčka maternice. Všetko toto sú názvy pre jedno ochorenie. Než vznikne samotný nádor, objavujú sa prednádorové zmeny, tzv. prekancerózy. V tejto chvíli ešte žena nemá žiadne zdravotné problémy a zmeny odhalí len špeciálne cytologické vyšetrenie. Ako už bolo riešené, príčinou je vírusová infekcia ľudským papilomavírusom (HPV). Tie sa prenášajú pohlavným stykom alebo intímnym kontaktom s infikovanou sliznicou. Tiež je možný prenos z matky na dieťa pri prechode pôrodnými cestami, ak je žena HPV pozitívna. Je možné infekciu prenášať a pritom nemať žiadne problémy.

Píšem tu už dlhšiu dobu a vlastne som zabudla napísať ako to celé začalo. Ako som si začala všímať niečo iné na mojej dcére. Po videách a čítaní z diskusií začnem vetu klasicky.

Do 18 mesiacov som si nič nevšimla.  Bola úplne v pohode, mala síce blabot slabší, ale však "ona sa rozhovorí".

Lenže mne to práve okolo 18 m začalo veľmi chýbať, pretože ona síce nehovorila, ale nepoužívala ani žiadnu náhradnú komunikácie ako sú gestá či ukazovanie. To už ma trochu vydesilo a tak som si utekala po radu sem na MK. Začala som hľadať nejaké podobné prípady a neskôr som založila  diskusiu o tom, či je normálne, že moja mi v 17 m nepoužíva žiadne gestá ako "pa-pa", "aká bude vysoká" resp. používala ich tak občasne. 

https://www.modrykonik.sk/forum/staram-sa-o-dietatko/ziadna-komunikacia-minimalna-interakcia-u-18-mesacneho-dietata/

Opísala som ju tam hrozne, keď si to teraz spätne čítam, fakt ako čistého autíka, ale jednoducho vtedy to tak bolo. Zhrniem to:

- slabšie reagovala na meno,