Konecne slniecko 🌞
Ahojte dievčatá, mám 10 mesačnú dcérku. Uteka jej prave pravé očko do pravej strany pri pohľade do boku. Do 7.mesiaca to nemala :(. Taka som smutná trošku, lebo nerozumiem prečo. No stále verím, že sa jej to upraví🥹. Viem, že môjmu mužovi, keď bol malý tiež mu utekalo a upravilo sa to. Ak teda je to rovnaký problém.
Ak by to pretrvavalo, viete mi odporučiť nejakeho dobreho detskeho očného lekára v okolí Senec/BA ?
A aké presne postupy alebo má vyšetrenia detsky očný lekár s takým malým človiečikom?
Ahojte, mám takú otázku. Koľko dní mám na podanie zásielky po vygenerovaní hesla v aplikácii Packeta a zaplatení?
Zbavil sa vlastných zubov — vedome a v predstihu, aby na neobývanom ostrove nebol odkázaný na lekárov.
Namiesto nich si nechal vsadiť oceľové. Volal sa Friedrich Ritter. V roku 1929 opustil Berlín, zanechal manželku, pacientov i svet, v ktorom podľa neho ľudský duch tleje pod ťarchou pohodlia. Spolu so svojou milovanou, Dore Strauchovou, sa vybral tam, kde nechcel žiť nik — na vulkanický ostrov Floreana v súostroví Galapágy.
Nehľadali iba samotu, ale očistenie: únik pred mestským lomozom, spoločenskými rolami i nekonečným behom za klamlivým blahobytom. Ona — bývalá učiteľka sužovaná sklerózou multiplex. On — lekár presvedčený, že spása duše je dôležitejšia než spása pacientov. Spájalo ich presvedčenie, že človek má byť vlastným bohom. Bez moci, bez strojov, bez falošných úsmevov — len kameň, vietor a ticho.
Južná Floreana v ekvádorskej časti Galapág bola na to ako stvorená. Bez sladkej vody, bez stromov, bez ciest. Iba lávové polia, horúčava a vietor. Miesto, kde sa človek musí prispôsobiť, alebo zmiznúť.
Na ostrove si z čierneho kameňa a naplavených dosiek postavili príbytok. Bez nábytku, bez riadu, bez drobností, ktoré viažu človeka k minulosti. Žili uprostred lávy ako v laboratóriu ducha: sadili úbohé záhony, zbierali dažďovú vodu, viedli spory o Nietzscheho a písali si denníky. Nebol to útek, ale experiment — skúška, či človek obstojí v svete bez opôr, ak jedinou oporou zostane jeho vlastná vôľa.
Spočiatku sa veci vyvíjali presne podľa ich predstáv. Boli sami a v tej osamelosti bola takmer hudobná harmónia: hukot mora, večerné praskanie ohňa, šuchot jašteríc stuhnuto zastavujúcich v prachu. Vietor sa preháňal nad lávovými poliami ako dych cudzej planéty a oni si uvedomovali, že tento zvuk je azda jedinou podobou slobody. Ritter písal priateľom listy plné pohŕdania civilizáciou a nadšenia z „pravej existencie“: opisoval, ako sa voda získava z rosy, ako zem vonia sírou a soľou, ako telo mocnie, keď niet čo by ho rozmaznalo. Preňho to bol dôkaz, že človek môže začať odznovu, ak odhodí komfort.
Dore písala inak. Bez pózy, s nenútenou ženskou úprimnosťou. O bolesti v rukách, o prebdených nociach. V jej riadkoch sa ozýval tichý smútok za ľudským hlasom, ale aj vďačnosť za každý deň, v ktorom netreba predstierať.
Listy, prirodzene, neostali súkromné. Nemecké noviny, unavené nezamestnanosťou, politikou a rozčarovaním, sa ich príbehu chytili s dychtivosťou. Svet túžil po úteche — a našiel ju. „Adam a Eva Galapág“ — tak ich pokrstila tlač.
Keď sa pri Floreane začali zastavovať prvé lode, neprinášali iba poštu, ale aj správy, fotoaparáty a skreslené predstavy o raji. Reportéri kreslili palmy, ktoré tam nikdy nerástli, a tvrdili, že doktor žije v chalupe z kvetov. Floreana sa stávala mýtom a každý mýtus si žiada nových hrdinov.
V roku 1932 dorazili na ostrov Heinz a Margret Wittmerovci — nemecká rodina so synom Garrym a tehotnou Margret. Utekali pred nezamestnanosťou, biedou Weimarskej republiky, chorobou syna a pocitom, že život sa im odcudzil. Pre nich bola Floreana príležitosťou začať odznova, hoc aj na holej zemi.
Postavili si neďaleko dom z rovnakého kameňa. Žili skromne, no s pokojom. Na rozdiel od Rittera nič neodmietali — jednoducho sa snažili prežiť. Margret porodila na ostrove syna, bez lekára a bez pomoci. Chlapec Rolf sa stal prvým človekom narodeným na Floreane. Zdalo sa to ako znamenie: život zvíťazil nad prázdnotou.
Medzi osadníkmi vládla krehká rovnováha. Nekamarátčili sa, ale ani sa nehadali. Občas si vymenili zeleninu, občas novinky. Každý budoval svoju vlastnú utópiu. A každý veril, že práve tá jeho je dokonalejšia.
A potom sa na pobreží objavila ona.
Eloise Wehrborn de Wagner-Bosquetová, Rakúšanka, s dvoma milencami a samozvaným titulom barónky. V šortkách, so šifónovou šatkou okolo krku a sebaistotou, ktorá pôsobila tak prenikavo, že sa pred ňou akoby skrývali aj leguány. Oznámila, že na ostrove vybuduje „Hacienda Paradiso“ — luxusný rezort pre milionárov. Nemala ani peniaze, ani povolenia, ale mala charizmu, pred ktorou akoby ustupoval aj vietor.
Spolu s ňou dorazili Rudolf Lorenz a Robert Philippson — dvaja mladí muži predstavení ako jej „osobní strážcovia“. Žili v trojici a ostrov sa v okamihu prestal podobať na tichý kút sveta. Barónka sa prechádzala s pištoľou na opasku, preberala susedom poštu, vítala lode v hodvábe a námorníkom rozprávala, že je panovníčkou celého súostrovia. Reportéri šaleli: k „Adamovi a Eve“ pribudla zvodná Lilith.
Na ostrove sa začínala nočná mora (hoci sama by ju nazvala divadlom). Ritter ňou pohŕdal, vidiac v nej stelesnenie malomeštiackeho šialenstva. Dore mala strach. Wittmerovci sa držali bokom, no chápali: barónka prináša skazu.
Jeden z jej milencov sa zakrátko stal obeťou. Barónka zaobchádzala s Lorenzom kruto, ich vzťah sa napínal ako lano pred pretrhnutím. Utiekal k Wittmerovcom — vychudnutý, posiaty modrinami, žaloval sa a prisahal, že od nej utečie. No vždy sa vrátil. Philippson žiarlil, hádky sa množili, a barónka ich dvoch poštvávala proti sebe. Ich tábor sa zmenil na malý sopúch, pripravený vybuchnúť.
Pošta mizla, klebety sa rojnili. Barónka tvrdila, že Ritter je tyran a Dore jeho väzenkyňa. Ritter si do denníka zapisoval, že barónka je „tieň civilizácie, pred ktorým utekal“. Aj zriedkaví námorníci, čo sa zastavili pri Floreane, cítili husté napätie: primalo zeme, priveľa ego.
Dňa 27. marca 1934 barónka a Philippson náhle oznámili, že odchádzajú. Wittmerovcom povedali: „Našli sme jachtu na Tahiti.“ Usmiali sa, odišli — a nik ich už nikdy nevidel.
K ostrovu nepriplávala žiadna jachta. Žiadna loď nezaznamenala ich mená. Ich veci zostali v chate: šaty, zbraň. Rodina neskôr tvrdila, že ich odchod videla. Ritter s Dore neverili ani slovu.
Teórie rástli. Jedni šepkali, že Wittmerovci barónku odstránili, iní verili, že Lorenz zošalel a zúčtoval s nimi. Ďalší sa prikláňali k domnienke, že Philippson zabil svoju milenku a pri úteku sám zahynul. Telá sa však nenašli. Len ticho a slnko nad vulkánom.
Lorenz nezniesol samotu. Blúdil po ostrove, akoby mu pôda pálila pod nohami, napokon sa rozhodol ujsť. Dohodol sa s nórskym rybárom menom Nuggerud, ktorý súhlasil, že ho odvezie na San Cristóbal, kde možno nájsť loď na pevninu. Odpádlovali v malej loďke. A potom sa ich stopa stratila.
O niekoľko týždňov ich našli mŕtvych na ostrove Marchena — ďaleko od plánovaného kurzu. Vznikla verzia, že ich uniesol prudký prúd.
O osem mesiacov zomrel Ritter. Oficiálnou príčinou bolo otrávenie jedlom, no aj to sprevádzala záhadnosť. Bol vegetarián, kazateľ „čistej stravy“, lekár — a predsa sa otrávil zle pripraveným kuracím mäsom.
Alebo ho otrávili. Svedectvá sa rozchádzali. Dore tvrdila, že na večeri trval napriek jej protestom. Wittmerovci hovorili, že pred smrťou obvinil svoju družku. Pravda zanikla spolu s ním — bez pitvy, bez dôkazov.
Dore sa vrátila do Nemecka a napísala knihu „Satan prišiel do Edenu“. Opísala v nej všetko: lásku, rozklad, podozrenia.
Wittmerovci prežili. Postavili dom, neskôr penzión pre občasných cestovateľov. Ich syn Rolf sa dožil 21. storočia a prijímal hostí na tom istom mieste, kde ho matka priviedla na svet za kriku čajok. Margret zomrela v roku 2000, vo veku deväťdesiatšesť rokov. Do konca tvrdila: barónka odišla. Bodka.
Dore prežila zvyšok života v Nemecku, ďaleko od sopečného žiaru a skál ostrova, kde kedysi snívala o živote mimo civilizácie. No nikdy neprestala veriť, že roku 1934 sa stalo niečo temné.
Dnes stoja na ostrove len skromné domčeky a turistické mólo. Ľudia prichádzajú obdivovať korytnačky a počúvať legendy. Sprievodcovia sa usmievajú a šepkajú: „Chcete vedieť, čo sa stalo s barónkou?“ — a vždy si nechajú chvíľku ticha. Lebo záver nepozná nik.
A možno práve v tom spočíva príťažlivosť Floreany — v mieste, kde sa pokúsili vybudovať raj, no vzniklo zrkadlo ľudskej povahy. Kde sa filozofia zmenila na závisť, láska na posadnutosť a utópia na temnú legendu.
Podľa skutočných udalostí.
Bolí to, keď rastieš? - 167. časť
"Mám chuť urobiť to, čo predtým. Za iných okolností by som neváhal. Teraz si však nie som istý, či je to správne. Myslíš, že je to správne?" zaznel jeho hlboký hlas. Veronika mala pocit, že jeho pery sa už dotýkajú jej. Bol to však iba jeho horúci dych, ktorý ju opantával. Prekvapene na neho zažmurkala. Jej dych sa zrýchlil. Ruky si ovinula okolo jeho krku. Pohľad jej padol na jeho pery. Nespoznávala samú seba. Ešte nikdy sa so žiadnym mužom necítila takto. Gniavila ju úzkosť a zároveň túžba v jednom. Sebaovládanie, ktoré roky v Bohu trénovala, bolo luskutím prstov preč.
"Neviem." odpovedala so zatajeným dychom.
"Neuľahčuješ mi to. Vieš, že si neskonalo krásna? Vieš, že tvoje oči spaľujú celé moje vnútro? Vieš, že od nášho posledného bozku nemyslím na nič iné, len na to, kedy ťa opäť uvidím a budem to môcť opäť zopakovať?" Petrov hlas, hoci šepkal, rezonoval v jej ušiach a spôsoboval túžobné zovieranie jej podbruška. Cítila to presne tak isto. Celé jej telo bolestne kričalo, aby ju pobozkal. On sa však odtiahol a prehrabol si nervózne vlasy. Veronika na neho nemo hľadela s nechápavým výrazom. Mala chuť ho pritiahnuť naspäť. V okamihu ju však zaplavil bolestný pocit odmietnutia. Bez ohľadu na to, čo pred chvíľou hovoril, cítila sa odmietnutá.
"Chápem to. Prepáč, musím ísť, mám prácu." povedala vážne, otočila sa a rýchlym krokom sa snažila dostať k výťahom. Peter na ňu hľadel s neistým pohľadom. Ihneď ako si uvedomil, čo sa vlastne stalo, rozbehol sa za ňou. O pár sekúnd mu však zazvonil mobil. Volal mu Sebastian, ktorý ho volal naspäť na konzultáciu ohľadom Tomášovho otca. Magnetická rezonancia totiž odhalila nečakaný výsledok. Peter smutne hľadel na miznúcu Veronikinu postavu a s tichým, hneď som tam, sa otočil na druhú stranu.
Veronika stála vo výťahu a v očiach ju pálili slzy. Niekoľkými hlbokými nádychmi sa ich snažila prehĺtať. Neúspešne. Jedna z nich jej vypadla z oka a zblúdila až k jej perám. Presne tam, kde pred chvíľou cítila Petrov túžobný dych. Tak veľmi chcela opäť cítiť jeho bozk. Vnútro, ktoré toľké roky oplývalo pokojom, zaplavovala rovnaká vlna neutíchajúcej neistoty. Už vie, že ho miluje. Ale prečo práve jeho? Otázka, ktorá ju uväznila bola v tichej slabosti smerovaná voči Bohu. Hoci vedela, že On mal pre ňu zakaždým pripravené len to najlepšie, teraz nechápala. Prečo ju Jeho vždy dokonalá vôľa priviedla zrovna k nemu? K mužovi, pri ktorom si ničím nebola istá. Odpoveď na jej tichú výčitku neprichádzala. Ihneď ako sa otvorili dvere výťahu na jej poschodí, snažila sa všetky čriepky vlastnej sebaistoty pozbierať a celú myseľ upriamiť k práci, ktorá jej dopomohla v tom, aby sa aspoň trošku upokojila.
Zuzka s Tomášom sedeli v obrovskej zasadacej miestnosti, kde okrem Tomáša a Petra sedela ešte aj Tomášova sestra a mama. Oproti na stene visel obrovský televízor, na ktorom boli v online spojení s dvomi špičkovými neurochirgami, ktorých si Sebastian v rýchlosti zavolal kvôli konzultácii Bernardovho stavu. Magnetická rezonancia totiž ukázala, že okrem zranenia hlavy, ktoré utrpel má na mozgu nádor. Desivé na tom všetkom bolo to, že bol na mieste, kde sa dostávalo len veľmi ťažko. A takmer žiadny doktor by si nezobral na zodpovednosť operovať ho. Už len z toho dôvodu, že sa nevedelo, či by operáciu prežil. Všetci mlčali a ich pohľady smerovali k obrazovke, kde si obaja doktori študovali papiere, ktoré im Sebastian v rýchlosti poslal.
Ak by nieko zaujímalo ako sa šafári v našich lesoch...kradnú,ničia,po nich len potopa...
FB Alojz Hlina
🔹 Počujete to ticho?
Zlovestné ticho z našich lesov. Lykožrút už dožral, celé mesiace žral v úplnom pokoji, bolo ho „počuť“ až do Bratislavy, pretože to, že ničí naše lesy, sa mnohým veľmi hodilo. Teraz sa už aj on zazimoval a je ticho. A ľudia pracujúci v Lesoch SR sú tiež ticho.
Čakajú, čo bude.
🔹 A viete, čo bude?
Zajtra, v pondelok, majú Lesy SR oznámiť hromadné prepúšťanie.
Až 500 ľudí.
A otázka na mieste je: prečo podnik, ktorý by mal byť mimoriadne bohatý, musí prepúšťať stovky zamestnancov aj preto, že nemá na výplaty?
🔹 Prirodzene vzniká otázka, či bude alebo nebude ohrozený chod podniku a či budú alebo nebudú ohrozené naše lesy. Prepúšťanie skúsených a poctivých lesníkov našim lesom rozhodne nepomôže.
🔹 Lebo to, že na generálnom v B. Bystrici aj po prepúšťaní budú na dohodu pán poľovník Lebocký a nejakí futbalisti z Nitry naše lesy nezachráni, ale to, že poprepúšťajú dobrých a čestných lesníkov, to naše lesy poškodí.
🔹 To, že si Ficov svat vybaví od Lesov SR super cenu 1.2 milióna kubíkov vlákniny poteší Fica a jeho rodinu, pán Fiľo si kúpi ďalší palác v centre Prahy, ale našim lesom to nepomôže a ani lesníkom na Úrade práce.
🔹 V podniku Lesy SR je taká kríza, aká ešte nebola. A je to aj preto, že boli vydané ako povolebný lup nitrianskej skupine, a títo chlapci nevedia nič, len rabovať. A tak to presne dopadlo. Lesy SR nemajú na výplaty, prepušťajú 500 ľudí.
Nie je drevo, nie sú peniaze. Nech sa páči, to je karpatský managament.
🔹 Mnohí sa pýtajú aj na to, prečo je taký silný tlak na ovládnutie Úradu na ochranu oznamovateľov. Aj preto, že teraz sa má veľa prepúšťať a nechce sa, aby tí, ktorí by o stave štátnych podnikov a inštitúcií vedeli veľa povedať, získali ochranu a začali hovoriť.
Ak by lesníci začali rozprávať…
Ak by naše lesy začali rozprávať… bolo veľa plaču a smútku.
🔹 Chcem veriť, že aspoň časť lesníkov a ľudí, ktorým záleží na našich lesoch, príde na našu akciu v Banskej Bystrici.
Čo prinesie nový týždeň?
Nový týždeň prinesie svetlo, dynamiku aj radosť.
Slnko ukazuje, že vstupujete do dní, ktoré vám môžu zvýšiť energiu, sebavedomie a priniesť príjemné momenty.
Objaviť sa však môže aj päťka palíc, ktorá naznačuje menší chaos, súťaživosť či nezhody v komunikácii – nič vážne, skôr situácie, kde si budete musieť postáť za svojim.
Záver však patrí trojke pohárov: čaká vás stretnutie, dobrá správa, podpora od ľudí, alebo dôvod na oslavu.
Úspešný týždeň všetkým prajem 🩷
😀 👍
Viete, čo je úplne najviac?
Že v 40ke mi zavolá moja babi
s dedkom, aby mi popriali
k narodeninám❤️.
Viem, že to nie je samozrejmosť..
Ak máte rovnaké šťastie, zavolajte im✨️.
Ahojte.mali sme navstevu kamaratku s detmi a muzom.priniesli mi deti isli bez nich do obchodu a potom aj oni prisli.detom som dala male darceky(penazenku,fixky+vytlacky +zapisnik tam bol taka sada,elektricky bublifuk).deti si vsetko otvorili pouzivali to hrali sa s tym.zabalila som im to naspat do tasky a kamoskin manzel pozrel do tasky zacal to vytahovat vsetko prezeral a ze toto tu vsetko nechame ked prideme.nechodia k nam casto asi 2 krat za rok mame malinky byt vlastne deti nemame.ako by ste sa zachovali?mna to zamrzelo ako to preberalai tie veci a teraz neviem co stym.
❤️❤️❤️
Maminky prosím vás ako sedia co sa tyka cislovania Adidas detske tenisky na beh?ďakujem
Tento telefon redmi 14 je ok? Ake su fotky? Alebo radsej 14 pro za este raz tolko? Tam ma odradza ze nieje pamatova karta no aj cena😆Teraz mam 8pro uz 5rokov zatial ide .. Rozmyslam ze ho dam dcerke a sebe kupim novy.kedze este nema telefon.Dakujem
TikTok pozná žiakov lepšie ako ich učitelia
Prečo je to dôležité? Ako by mali lídri vzdelávania reagovať na umelú inteligenciu? Čo spôsobujú žiakom sociálne siete?
Keď sa Agathe Christie v roku 1928 zrútilo manželstvo, ocitla sa na križovatke. V Anglicku, kde sa neodpúšťali omyly a ženy mali zostať tichými tieňmi, sa zrazu ocitla sama — s prázdnym domom, prázdnym menom a kalendárom, ktorý nemal nič, čo by ju čakalo.
A tak si jedného dňa kúpila lístok na Orient Express.
Nie ako únik. Skôr ako pevné rozhodnutie nezostať stáť.
Vlak ju odviezol cez Európu až do Istanbulu, do mesta, ktoré hučalo životom a vôňami, aké predtým poznala len z cestopisov. Odtiaľ pokračovala ďalej, cez hranice a púšte, kde piesok pohlcoval zvuk krokov a dni plynuli iným tempom než doma v Anglicku.
Na konci tejto cesty stáli ruiny starovekého Uru, vykopávky, ktoré ju svojou tichou trpezlivosťou okamžite očarili.
Medzi rozbitou keramikou, vrstvami prachu a tichom tisícročí našla zvláštny druh pokoja — nie ten, ktorý človek hľadá, ale ten, ktorý ho nájde.
1930
O dva roky neskôr sa tam vrátila. Ten istý tábor, tie isté hviezdy nad púšťou, rovnaký rytmus dní.
No tentoraz stála na prahu niečoho nového.
Max Mallowan bol mladý, presný, trpezlivý — muž, ktorý rozumel zemi tak, ako ona rozumela príbehom.
Boli o štrnásť rokov od seba vzdialení, ale na vykopávkach má čas inú povahu:
zrelosť sa meria skúsenosťou, nie vekom.
Ich rozhovory boli najskôr krátke. V tieni stanov, pri stole s mapami, medzi nálezmi vyblednutými slnkom.
A potom sa z tých rozhovorov stal pokoj, v ktorom sa dá žiť.
V septembri 1930 sa vzali.
Ona mala štyridsať. On dvadsaťšesť.
A obaja vedeli, že ich život nebude stáť na Londýne, ale na miestach, kam sa bežné manželstvá neodvažujú.
Ich dni
Ich spoločné roky sa skladali z maličkostí, ktoré by iným pripadali neuveriteľne prosté:
• čaj na verande, keď sa deň láme do večera,
• smiech nad nedopatreniami v poľných zápisníkoch,
• dlhé hodiny čistenia nálezov — občas aj krémom, ktorý bol pôvodne určený na tvár, nie na keramiku starú tri tisíce rokov.
Neskoršie roky
Ich manželstvo trvalo štyridsaťpäť rokov — tiché, pevné a prirodzene zakorenené v práci, ktorá ich oboch formovala.
Max sa stal uznávaným archeológom a neskôr rytierom, Agatha autorkou, ktorú čítal celý svet.
S kamošom zo škôlky na pláži
Prosím vás keď som dostala výpoveď k včerajšie mu dnu ale odvody mám dokonca mesiaca mám sa hlásiť na úrade hneď zajtra či až v decembri? Ďakujem
Zeny, je toto vobec mozne? Vo vedlajsej izbe nam z policky popadali veci - kotuce s PLA. Policka ale nie. Tie kotuce su tam niekolko dni. Ale dnes teda nad nami zase hurhaj, trieskanie, neviem si predstavit co tam robia, ci sa o zem hadzu, ci nahanaju, ci zas na kolobezkach skacu... Akoze mna na gauci nadhodilo a potom to z tych policiek spadlo. Skoro som...
Ahojte.
Viete mi poradiť,koľko eur zameniť na víkend do Prahy?
Vianočné trhy,múzeum,obedy,večere. Tri osoby.
Ďakujem pekne
Čaute všetci.. Vcera mala dcerka úraz vyskočilo jej jabĺčko z kolena. Už 2 krát.. Len dnes má to koleno opuchnuté a nevime že čo mám robiť. Volála som na traumacku tak nepovedali že máme ísť hneď ale keď ju to bude bolieť. No a že zajtra na kontrolu na chirurgiu. Neviem mal niekto takýto prípad ako ste to riešili. Ja som ešte stále v strese bojím sa teraz veľmi. Má ortézu na nohe
Dievčatá prosím vás objednávate z eparfumerky.sk? Ďakujem 💝
Ahojte, som už zúfalá aký šampón vám pomohli na seboreu? Alebo nejaké tabletky?
Mám strašne zničené vlasy :( V septembr. mi neskutočne začali padat vlasy .
Ďakujem
Triboulet bol dvorným šašom kráľa Ľudovíta XII., ktorý vládol Francúzsku v rokoch 1498 až 1515. Azda najväčšiu slávu mu priniesla legenda o chvíli, keď drzo tresol kráľa po zadku.
Panovníka týmto výstrelkom nesmierne pobúril a v záchvate hnevu mu pohrozil popravou. Keď sa však vášne utíšili, rozhodol sa mu darovať život pod jedinou podmienkou – že Triboulet vymyslí ospravedlnenie ešte urážlivejšie než samotný skutok.
Šašo sa uklonil a pokračoval: „Je mi veľmi ľúto, Vaše Veličenstvo, že som vás nespoznal! Pomýlil som si vás s kráľovnou.“ Hoci bola jeho odpoveď duchaplná a skutočne provokatívnejšia, zároveň porušila prísny zákaz vysmievať sa kráľovnej.
Monarcha teda rozhodol, že rozsudok popravou zostáva v platnosti, no doprial Tribouletovi voľbu spôsobu smrti. A keď už mala ísť o jeho vlastný život, odpovedal: „Dobrý sire, pre lásku svätého Nituša a svätého Pansara, patrónov bláznovstva, želám si zomrieť na starobu.“
Umlčaný kráľ sa nezmohol na nič iné než na smiech. Rozsudok zrušil a namiesto smrti nariadil Tribouletovo vyhnanstvo.
