Rodičia sa častokrát sťažujú na obrovský neporiadok v detskej izbe či dokonca v celom byte. Napriek tomu neprestávajú a príbytok naskladňujú stále väčším množstvom hračiek. Trápite sa aj vy s otázkou, koľko hračiek je pre vášho malého škriatka dostatok a kedy to už tak trochu „preháňate“?

Pohľad na izbu preplnenú najrôznejšími detskými výmyslami je dnes úplne bežný. Hračky sú cenovo dostupné, na trhu je ich nepreberné množstvo, nejaké zdedíte, kopec ich dostanete. Často počúvame výhovorky typu - moje dieťa sa s jednou hračkou dokáže hrať iba veľmi krátko, hneď sa unudí a potrebuje nový impulz. Aj preto rodičia neprestávajú "naskladňovať". Je to však ideálne riešenie?

Detská studňa nápadov

Dieťa sa naučí najmä to, čo mu my sami ukážeme. Preto keď mu kúpite novú hračku zakaždým, keď sa rozplače, učíte ho vlastne, že radosť a šťastie znamená dostať novú hračku. Zvykne si na to pomerne rýchlo.

Naopak - ak sa vám zdá, že je váš drobec "znudený" hraním sa s tými istými hračkami, no vy ho napriek tomu "nezachránite" tým, že by ste hneď utekali do hračkárstva po novú zábavku, naučí sa, že sa vie vynájsť a rozptýliť aj s pôvodnými možnosťami. Detská predstavivosť a fantázia je predsa nevyčerpateľnou studňou nápadov. Nechajte svojho špunta túto studňu využívať.

Aj preto sú niektorí rodičia, aj napriek tomu, že netrpia práve finančnou núdzou, v dnešnej dobe zástancami teórie - čím menej hračiek, tým lepšie pre dieťa.

Strach je emócia, ktorú deti veľmi prežívajú. V období rozvoja fantázie môže nadobudnúť veľké rozmery. Deti sa navzájom rady strašia a nevedia oddeliť skutočnosť od fabulácie. Vymýšľajú si rôznych duchov a bubákov. Rodičia to často podceňujú, ale keď strach dieťaťa prerastie únosnú medzu, musia sa tým začať zaoberať.

Pozor na rozprávky?

Viete zodpovedne odhadnúť, aký dopad majú na dieťa rozprávky? Skúste si spomenúť na to, čo v nás vyvolávalo iracionálny strach. Ježibaba, zlý vlk, múmia alebo aj postavička s veľkými očami... Nájdite si čas a pozerajte s dieťaťom rozprávky spolu. Pokojne mu vysvetlite, že to, čo pozeráte nemá žiadny vplyv na svet, v ktorom žijeme a zbytočne ich nestrašte.

Čert v pivnici, bubák pod posteľou

V pivnici býva čert. Keď nebudeš v škôlke jesť, tak po teba neprídem. Pod posteľou býva bubák. Uvedomujete si, čo to s detským rozumčekom spraví?

Pôvodcami takýchto viet bývajú nielen rodičia, ale aj starší súrodenci. Deti milujú strašidelné historky, ale kým tie mladšie pochopia, že ide o hru, tak sa ešte mnohokrát strhnú zo spánku a zobudia s plačom. Stále opakujte, že nič také nejestvuje a pozornosť dieťaťa odpútajte na niečo príjemné.

Detská dezintegračná porucha - Hellerov syndróm je zriedkavý stav, kedy dovtedy normálne sa vyvíjajúce dieťa prestáva rozprávať, stráca záujem o hru a svoje okolie a prichádza o motorické zručnosti.
Hellerov syndróm po prvýkrát opísal v roku 1908 Theodor Heller, špeciálny pedagóg z Viedne. Publikoval prípad šiestich detí, u ktorých medzi tretím až štvrtým rokom života došlo k výraznej strate nadobudnutých schopností a nástupu ťažkej mentálnej retardácie. Vývoj u týchto detí predtým prebiehal normálne. Hellerov syndróm je zložitá porucha, ktorá postihuje rôzne oblasti vývoja dieťaťa a jej príčina nie je známa. 

"Naše dieťa sa vyvíjalo ako zdravé dieťa. No kým dovŕšilo 3 roky, prestalo rozprávať, nejavilo záujem o hru, malo problémy s motorikou a opäť začalo nosiť plienky. Najskôr sme si mysleli, že je to prechodné obdobie a keď sa s ním budeme navštevovať špecialistov, tak mu pomôžu. Dúfali sme, že začne opäť rozprávať, behať a hrať sa. Ale diagnóza nebola priaznivá a lekári povedali, že je mentálne retardované." To je jeden z podobných príbehov, s ktorými sa mamičky zveria.

Kedy zbystriť pozornosť

Hoci každé dieťa má svoje vlastné vývinové tempo, rodič vníma vývoj svojho dieťaťa. Kontaktovať lekára by ste mali už pri podozrení zaostávania vo vývoji, straty nadobudnutých zručností a schopností v jazykovej, sociálnej, motorickej a poznávacej oblasti. Úpadok vo vývoji postihuje aj samoobslužné úkony, dieťa sa nedokáže samé nakŕmiť a pýtať sa na nočník. Poruchu sprevádza stereotypné správanie, podráždenosť, vzdorovitosť. Rodičia sa môžu domnievať, že u dieťa má poškodený mozog, ale v prípade Hellerovho syndrómu k poškodeniu nedochádza. Lekári sa domnievajú, že mozog nepracuje správne. Pre rodičov nastane kolotoč vyšetrení, na konci ktorých čakajú nepriaznivé prognózy. 

Lekár musí najprv vylúčiť iné ochorenia a následne je odovzdané do rúk odborníkov - neurológa, psychiatra... Neurologické vyšetrenia zriedkakedy odkryjú neurologickú alebo inú príčinu. 

Spolupráca s odborníkmi