Je to možno zvláštne ale... Niekedy sú bežné veci také nádherné, že si ich človek chce pamätať. Chcela by som, aby to aj ona raz vedela, ako veľmi úžasná bola, dať jej aj takto pocítiť tú jedinečnosť, ktorú dáva pocítiť ona mne každý deň.

Si úžasná. Neviem, kde sa to v tvojej maličkej hlavičke berie, ale tie tvoje šibalstvá nám dávajú zabrať. Koho by napadlo ukradnúť fľašu s minerálkou a napchať do nej tucet ceruziek? Všetko ospravedlňuješ svojím úsmevom a tými očami. Pozeráš sa na mňa presne takými očami, aké mám ja. A v každom úsmeve vidím to šibalstvo a potmehútstvo, pre ktoré milujem aj tvojho otca. Podobáš sa na nás, ale si taká iná, taká malá osoba, ktorej základom sme boli my. Si to najkrajšie z nás a ešte toho toľko ukrývaš.

Možno to tak znie, no nie, ja si ťa veľmi neglorizujem, ty taká si, nie je to len slepá láska matky, ktorá si myslí, že jej dieťa je dokonalé. Kto ťa stretne, toho dokážeš očariť, je v tebe čosi, čo s tebou chodí ako nejaký transparent, ktorý ukazuje tú tvoju jedinečnú vlastnosť, tú svojskosť, ktorou zaujmeš. Milujem tie tvoje pripoviedky, ktoré stále máš "tatinko, panebože toľko si mi dal mlieeekaaaaa?" 

Rýchlo sa učíš, tak rýchlo, že to teší každého kto ťa čosi naučí. Chodíš pomedzi nás a rozosievaš radosť. Deti sú úžasné, úprimné, ľúbiace, bezbranné. Kiežby sme všetci dokázali milovať ako deti - bez hraníc. Je mi ukradnuté, že sa vraví, že dieťa nemá ísť k rodičom do postele, občas vylezieš z postieľky a prídeš k nám. Žiadna kniha mi nevyvráti to, že v tvojom zatiaľ malom svete sme tvojimi opornými stplmi my, u nás hľadáš bezpečie, lásku, útechu... a ak chceš len sa večer pritúliť nemám žiaden dôvod odmietnuť ťa, lebo aj ty si stredobodom môjho života.

Niekedy je dojemné sledovať ťa. Hráš sa, čokoľvek máš, vždy mi to prídeš ukázať, dáš ochutnať, poďakuješ - je to krásne vedieť, že si taká dobrosrdečná a myslíš na nás stále, aj keď nemusíš. Si pre nás tá najkrajšia a najúžasnejšia bytosť a nedá sa zmerať ako veľmi ťa milujeme - nielen my, tvoji rodičia ale aj všetci blízky. Si taká dobrá, až tomu nerozumiem, ako sa z takých krásnych destkých osôb môže raz vykľuť čosi také ako je dospelý človek - častokrát s oveľa horšou podstatou. Mohla by som by som poznať Freuda samotného, či Ghándiho ale nedal by mi lepší príklad ako žiť. Nie lepší ako jediné dieťa - ty.

Tento list som písala najmä preto, že v tejto dobe ľudia zabúdajú, že deti nie sú samozrejmosť. Nikdy nám nepatrili, ani nebudú -my sme luk a oni šíp. Dostali sme však ten dar, že nad nimi môžme bdieť, ochraňovať ich, vychovávať a milovať.

Viete ono je to vlastne tak, ja som sa mezdi Vás mladé maminy tak trocha doplichtila, dcéra je na MK registrovaná už dlhšie, asi od polovice tehotenstva, a mne sem-tam ukázala aké pekné vecičky sa tu predávajú. Ja som občas sadla k počítaču a stalé som od dcéry chcela nech ma pustí na modrého koníka, že idem Adelke niečo nájsť, až ma to prestalo baviť a zaregistrovala som sa aj ja, dúfam, že ma ako babinu a nie maminu nepošlete niekam🙂 Tak občas niečo najdem mojej vnučke, ktorá ma inak  zajtra 8 týždňov, a keď som tak prechádzala inzeratiky, našla som jeden taký no neviem či zaujímavy, ale som sa nad ním zamyslela. Jedna mamička prosí o pomoc pre svoje deti, a ja už som raz taká ako hovorí moja dcéra, že keď nemôžem pomáhať a vychovávať, tak moj život stráca zmysel. Tak som si vytvorila pre túto mamičku a jej 3 detičky takú malú súkromnú charitu. Tak a to by bolo asi všetko snáď len to, že dúfam že moje prizanie (že niesom už mladá mamina) ale babinanebude na škodu.

Prajem všetkým pekný večer,

Mária

Striehnem. Či nezačujem plač alebo rozospaté krôčiky vedľa z izby. Nevypínam, neviem to vypnúť. Nedá sa to. Kdesi v mojej hlave je nastavený mód, ktorý beží v akejsi slučke, dokola. Ak by nefungoval, cítila by som sa chybná - je to vo mne, vštepené hlbšie ako ktorékoľvek hodnoty či priority.

V piatky mesto žije, každý žije, resetuje hlavu, vykonáva duševnú hygienu po celom týždni ťažkej práce, ktorá mu zahlcuje mozog, uberá čas a sily. Nevyvrátiteľným argumentom je, že človek potrebuje oddych.

Mama nie je človek, som si tým istá, už len pre to puto, čo je medzi ňou a dieťaťom. Presne, presne to klišé "puto medzi dieťaťom a mamou" myslím. Nie je to fráza, každá mama dá za pravdu, že je priam hmatateľné, že ho cítime, ako nejaký drahý kameň v hrudi, ako tá intuícia kam sa pozrieť keď dieťa zmizne z dohľadu, ako ten súcit, ktorý má. Mama sa nevie vypnúť, nie je toho schopná. Často sa zrieka priateľov, kariéry a niekedy aj samej seba.

Najpriestrannejšou formou súkromia človeka je jeho myseľ, mnoho ľudí ju priveľmi miluje a tvrdí, že svojich myšlienok sa nedokážu zriecť. Žena ako jediná dokáže nezištne a tak prirodzene venovať časť svojej mysle jedinej osobe - dieťaťu.

Materstvo je forma závislosti, ak raz žena zistí, že je tak veľmi potrebná, tak veľmi jej to lichotí a dáva najavo aká dôležitá je, už len preto, že ju miluje malý výnimočný človiečik, nedokáže sa toho vzdať. Možno ani vtedy, ak by chcela.

Včera zabilo auto v Košiciach mamičku na ostrovčeku, keď prechádzala cez cestu s kočíkom. Zase raz jeden "všemohúci" vodič na super veľkom aute si myslel, že môže všetko, aj jazdiť na červenú!

Bývam v Bratislave v Starom Meste. Mám 3-mesačného synčeka, s ktorým minimálne 6 x denne prechádzam cez Štefánikovu do parku (kto to pozná, vie čo je to za cestu). Stáva sa úplne bežne, že ma pustí jedno auto v jednom pruhu, ale v tom druhom si to ženú akoby som bola neviditeľná. Neviem, čo ešte viac, ako je žena s kočiarom by malo prinútiť vodičov, aby zastali.... Každý deň sa bojím, keď stojím uprostred tejto cesty, že si to niekto do nás napáli, pri nejakom obiehaní... náhoda .... hocičo. Samozrejme, najdú sa aj takí, čo zastavia hneď, bohužial ich ŠPZ nie je zo Slovenska :(

Najhoršie na tom je, že tento "môj" prechod pre chodcov je priamo pred POLICIOU! Áno! Ale ako sa hovorí, pod svetlom najväčšia tma. Policajti pofajčievajú vonku, alebo len tak stoja a vidia, že niektoré tie autá určite nedodržujú rýchlosť ani pravidlá .. a oni? NIČ.

Takže v akej dobe to žijeme? Keď si majitelia veľkých, drahých áut myslia, že pre nich pravidlá neexistujú. Že môžu všetko. Ak by sa im aj niečo povedalo, tak sa začnú ešte aj rozčulovať. A my? Nemôžeme nič. Lietať nás nenaučili, takže môžeme tak akurát tŕpnuť, aby sa nám nič nestalo.

Nedalo mi nenapísať, resp. sa niekde nevyjadriť, lebo pri pozeraní včerajších správ som mala zimomriavky a synčeka som si  tuhšie privinula, ako mi to prišlo ľúto.

A to už nehovorím o neohľaduplnom parkovaní na chodníku, že nemôžem s kočiarom ani prejsť .... ale to je už na inú tému.

1 týždeň:
Maminka ,, Mám iba 8mm, ale mám všetky moje orgány. Ľúbim zvuk tvojho krásneho hlasu, vždy keď ho počujem pohnú sa mi všetky tie moje malilinké kostičky v tele. Zvuk tvojho prekrásneho srdiečka je moja najobľbenejšia melódia.
2 týždeň:
Maminka,, Dnes som sa naučil ako si mám cucať palček,,keby si ma videla povedala by si že vyzerám úplne ako bábo. Je mi tu tak krásne teplučko.
3 týždeň:
Vieš čo Mami ?? ..ja som dievčatko ,, Dúfam že ťa to poteší..som tvoje dievčatko.Chcem aby si bola šťastná lebo nemám rada keď plačeš…Ja plačem wždy s tebou aj keď ma nepočuješ.
4 týždeň:
Maminka začali mi už rásť vlásky.... Len škoda že sú také malinké, ale tuším že sa podobajú na tie tvojé. A už viem aj pohnúť s mojou malinkou hlavičkou, aj s prstíkmi,a nožičky a ručičky, viem len trošililinku vystrieť ale na to mám ešte čas nemyslíš????
5 týždeň :
Maminka ty si bola dnes u lekára ?? On ti klamal že ešte nie som nijaké bábo..Maminka veď ja som tvoje bábätko…a ľúbim a ..Mami???? ,, Čo je to potrat??
6 týždeň:
Maminka ja zase počujem lekára..Prečo je k tebe taký zlý?? ??..Prečo sa mi vkráda do môjho domčeka?? ?? Maminka on to volá ... ihla čo to je,?? ?? Maminkaaaaa?? strašne ma to páli, povec mu nech už prestane ..Mami ja nechcem ísť preč :(( ..Nechcem od teba odísť prečo mi to robííí??? ?? …Prosím maminka pomôž mi, ubližuje mi to :((…MaMiiNka Niee !!
7 týždeň:
Maminka mám sa dobre... Som v nebíčku, Ježiško ma drží v náručí .Strašne mi chýbaš , chcem ísť naspäť :( ..Ale Keď to nejde.. Vysvetlili mi už čo to znamená potrat :(… Mamička prečo si ma nechcela ?? Veď ja ťa tak neskutočne ľúbim. Prečo Ty mňa nie????
Aj keď je to tak navždy som tvoj Anielik …Mamička nedaj si už nikdy zobrať Anielika.:(

Tak. Hotovo. Je po prázdninách. Nadáchnem sa a definitívne zamávam uvoľnenému letnému režimu totiž cítim vlhkosť jesene. Zmena. Tento rok bol veľmi vlhký, od júnových záplav sa neviem tej vône zbaviť.  Nemám rada vlkosť, akoby tá voda leptala ľudské pocity.

Jeseň je obdobím veľkých zmien. Od počasia (ktoré nás vytrvalo štve), prostredia (to nás naposledy poteší farbami a troškou tepla) až po náš režim (ktorý nám nelichotivo ukazuje, ako nám dokáže ubrať síl jeho dodržiavanie). Popravde, desím sa tej chvíle, keď odnesiem malú prvýkrát do škôlky. Bojím sa toho rok vopred (ak by som to mala povedať nahlas, asi by som mala jemnú ale citeľnú paniku v hlase). Moje milené, jediné, nádherné, najúžasnejšie dieťa, tak veľmi výnimočné, ako je každé dieťa pre svoju matku dám do štátnej inštitúcie. Koľká krivda voči nej! ... Ale viem, je to nutné.

Obdivujem všetky mamičky, a všetkých oteckov, ktorý teraz prechádzajú týmto obdobím, kedy každé ráno presviedčajú svoje deti o tom, že v škôlke je čas strávený prospešne, že je tam dobre, že je s kamarátmi... a naše svedomie potíšku trpí, pretože odmieta jeden z najväčších komplimentov aký rodič môže dostať, a jeho malé dieťa dať - že jeho dieťa chce jeho. Iba jeho nie kopec nových hračiek, nie kamáratov, ale jeho náruč, ktorú malo tri roky doteraz vždy. Aké je to ťažké. Aké ťažké sú rozhodnutia, ktoré sú správne?

Nateraz sa na tú psotu voknu len zabalím do deky, dám masku na vlasy, niečo alkoholické do čaju a dobrú knihu. Kým mám ešte (stále nedeľnú) nočnú chvíľku na psychohygienu.

A samozrejme, všetkým ranným bojovníkom so svedomím, prajem veľa zdaru, vedzte, že robíte dobrú vec (aj keď vám niekedy ide srdce puknúť).

Timotej 24.1.

Mužské meno Timotej má grécky pôvod a v preklade znamená "uctievajúci Boha". Obľúbené farby týchto mužov sú tmavomodrá, žltá a zelená. Ochranná rastlina je harmanček, ochranné kamene sú sokolie oko a obsidián. Najviac ich ovplyvňujú planéty Saturn a Urán. Osobným číslom tohto mena je 3 - Schopnosť. Títo muži sú veľmi spoločenskí ale občas leniví, čo im neprospieva, aby dosiahli úspech. Majú vždy prehľad, vedia čo chcú. Timotejovia sú extrovertmi a vedia dobre zapôsobiť na ľudí. Vždy musia vedieť, čo sa deje, sú zvedaví. Radi hovoria o svoj ich vedomostiach a zážitkoch. Občas majú problém niekomu veriť a niekedy pochybujú o svojich plánoch. Títo muži sú šetrní, zbytočne svoje financie nerozhadzujú. Keďže radi skúmajú, hodia sa k nim povolania ako je práca redaktora, vyšetrovateľa, právnika, alebo prokurátora. Čo sa týka ich zdravia, nie je vyhovujúce. Mali by si dávať pozor na ich slabšie kosti. Toto meno je vhodné pre znamenia : Rak, Lev, Panna a Váhy.

Alexandra 2.1.

Ženské meno Alexandra pochádza z gréčtiny a znamená "ochrankyne mužov".Jej osobným číslom je 8 – Peniaze. Ich obľúbená farba je tmavomodrá a oranžová, ochranná rastlina puškvorec a ochranný kameň rubín. Nositeľky mena Alexandra sú veľmi zvedavé a majú veselú povahu. Na Alexandry si treba však dávať pozor. Vedia totiž dlhší dlhý čas skrývať svoju vlastnú tvár a hrať sa na niekoho iného, len aby dosiahli svoj cieľ. Dokážu sa presadiť v akomkoľvek prostredí, majú veľkú prispôsobivú schopnosť. V láske sú Aleaxandry veľmi otvorené, úprimné a snažia sa splniť svojmu vyvolenému všetky priania. No vždy za svoju ochotu niečo chcú a ak nedostanú adekvátnu odmenu, potom sa vedia kruto pomstiť a zničiť toho, kto ich oklamal. Disponujú priam neuveriteľnou pamäťou. Vždy všetko vedia a ak aj nie, tak sa snažia do danej problematiky preniknúť. Rady sa učia a štúdium im nerobí problémy. V profesii, ktorú si zvolia, sú precízne a cieľavedomé. Je to meno vhodné pre akékoľvek znamenie.

Napriek neustalym problemom so spankom a únavou sa na maličké stále viac s tatinom tešíme.

Doma už je všetko nachystané, ešte také malé dorábky ako: namontovať stropné svietidlo do detskej, poskladať komodu a už len čakať na nejaké vecičky pre mimi...

Som strašne vďačná, že sme to zatial takto zvládli, nemali problemy s otehotnením, že je maličké v poriadku, pekne kopká, ale už to chcem mať za sebou... Som hrozne vyčerpaná a začína ma všetko bolieť - hlavne panvove klby, lýtka a podbrušok...

Už nech toho našeho drobca držím v náručí - na to myslím asi 100 x za deň...

Inak začínam si myslieť, že budeme mať dcérku, tak som zvedavá, lebo do siedmeho mesiaca som bola na 100% presvedčená, že to bude chlapec 🙂, asi ma tatino nainfikoval, lebo on od začiatku tvrdí, že to bude dievčatko 🙂

nie je problém nakúpiť plienočky za 500 eur, ale dá sa to aj za 120... Ak hodláte investovať minimum peňazí, oplatí sa čítať ďalej...

Pre novorodeniatko postačí

40-50 štvorcových plienok

3 vrchne nohavičky  - odporúčam jedny už väčšiu veľkosť M - bábo rýchlo rastie a v prípade núdze sa dajú aj na priemernom novorodeniatku použiť M-ka. Pul, flísové či vlnené.

Investícia na úvod cca 70 eur. Nohavičkové plienočky, AIO, SIO, kapsové plienočky či separačné plienky nie sú potrebné. Ak sa vám látkovanie zapáči, okolo pol roka zaobstaráte pár nohavičkových, väčšie vrchné nohavičky a máte vystarané do odplienkovania.

Po pol roku postačí cca

Sara - Luisa Kowatsch

Zacalo sa to niekedy koncom februara ... to som este prve tyzdne netusila, co ma caka. Nezazila som ranne nevolnosti, ani nic podobne, co sa spaja s tehotenstvom. Jednoducho som jedneho dna nedostala periodu - a hned som vedela, ze nieco nieje v poriadku. Inokedy to prislo vzdy na cas, a teraz??? Pockam tyzden, a nic. Cakam dalsi tyzden, a to ma dost znepokojilo, tak som letela s kamaratkou do drogerie kupit tehotensky test. A pre istotu rovno 2, aby sme mali istotu - ci negativnu alebo pozitivnu. Ocikala som prvy test, nic - negativne. Zdoverila som sa mojmu drahemu, ze nieco nieje v poriadku. Zacala som pocitovat akusi zvlastnu unavu...spala som 10, 12, 14 alebo aj 16hodin ... vypila som 4-5 kav denne, a stale som bola unavena. Raz sa mi dokonca nechctiac stalo, ze som zaspala v praci :( hups... Tak som sa rozhodla, ze ocikam druhy test. Moj drahy mi musel asistovat, aby mal istotu aj on, ze teda aky bude vysledok...a ak pozitivny, sme v tom obaja 🙂 Tak tentokrat znova negativ. Uz takmer 3tyzdne mi meska perioda a ja mam nafuknute brucho ako balonik, zjem vsetko, co mi pride pod nos, a mam neuveritelne chute zjest vsetko naraz (slane, kysle, sladke...ovocie, zelenina). Rozhodli sme sa teda zajst k lekarovi, aby nam povedal, co je so mnou. Zatiahla som do toho aj kamosku. Moj isiel so mnou dnu, ale lekar znova vyvratil moje pochybnosti: " Tehotna nie ste slecna, nemusite si robit starosti. Perioda pride kazdym dnom." Takze cakam, cakam...a pri rozhovore s kamoskou mi ona zahlasi: " Ty mozes cakat, ale minimalne 9mesiacov na tu tvoju periodu! " V podstate to myslela uplne vazne, ale ja som sa rozosmiala na cely lokal.

Moj posledny pokus. Uz nevladzem cakat. Spravila som 2 testy kupene v drogerii, bola som u lekara v Rakusku, vsetko negativne, tehotna vraj nie som...ale preco ta perioda stale nechodi? 7.tyzden, a my cestujeme na SR - sesternica sa mi vydava ... rozhodla som sa den pred svadbou dohodnut si termin u mojho slovenskeho lekara. Ten nakoniec potvrdil vyrok mojej kamosky: "Slecna, ste tehotna! Cca. 6tyzdnov a 6dni." Teraz mi polozil otazku, ci si chcem babatko ponechat alebo poziadat o umele prerusenie tehotenstva - interrupciu. Nevahala som ani sekundu. Ale predsa len som upozornila lekara, ze sa poradim s oteckom dietatka. Samozrejme aj ten bol proti interrupcii.

Prisli sme domov, a oznamili sme rodicom: "Mami, budes babka...tati, budes dedko!" Tak a je to vonku! V hlave sa mi vynaraju vselimozne myslienky...nechat, nenechat? Aka bude nasa buducnost? Aka budem mama? Ako budem vychovavat moje dietatko? Bude moje tehotenstvo bezproblemove? Co to vsetko obnasa? Zrazu stoji predo mnou obrovsky balik otazok, na ktory budem postupom casu hladat odpovede. Dufam, ze som sa rozhodla spravne...

(Pokracovanie nabuduce...)

tak túto basničku mi dnes poslal môj priateľ:

"V januári už budeme malá rodinka,

veď sa nám narodí krásna blondínka.

Zlaté vlásky bude mať,

ktože sa s ňou bude hrať?

Kto ju prvý pohladí,

Zdravie neprichádza skrz ihlu

       Od Maine po Maui, od Vancouveru po Miami (rozumej: od severovýchodu po juhozápad, od severozápadu po juhovýchod USA, tzn. skrz-na-skrz celými USA - pozn. prekl.) výskyt autizmu prudko stúpa. K februáru 2010 bolo v USA odhadom 300.000 vážne autistických detí, čo si vyžaduje 9 miliárd dolárov ročne za služby im poskytované. Výskyt autizmu v Kanade rovnako prudko stúpa. Keď zvážime oveľa menší počet obyvateľov, počet autistických detí v Kanade sa odhaduje na 190.000. A to všetko nezahŕňa milióny detí s menej závažnými poruchami autistického spektra.

       Rodičia do svojho každodenného života zavádzajú fyzickú terapiu, terapiu zamestnaním i rečovú terapiu, pristupujúc k týmto činnostiam, ako keby boli bežnou súčasťou vývoja detí, podobne ako futbal alebo hodiny klavíra. Lekári už začali hovoriť: "No, dva roky sú, keď deti dostanú astmu", ako keby dostať astmu bolo vývojovým míľnikom.

       Je jeden jednotiaci činiteľ ovplyvňujúci deti od jedného pobrežia k druhému. Nie je ním dedičnosť. Dedičnosť je rôzna u rôznych rodín. Nie sú ním ani vplyvy prostredia. Niektoré deti žijú vo vilových štvrtiach, iné v chudobných getách. Nie je ním ani potrava. Niektoré deti jedia iba BIO potraviny, iné jedia prevažne u McDonalda. Nie je ním ani cvičenie. Niektoré deti sú atlétmi, iné sú zápecníci vysedávajúci pred TV či počítačom.

       To, čo majú takmer všetky deti spoločné, a čo je najpravdepodobnejšou príčinou epidémie chronických chorôb a autizmu v Severnej Amerike (i mimo nej), je očkovanie v detstve.

       Výrobcovia očkovacích látok a málo vzdelaní zdravotníci tvrdia, že očkovanie vyhubilo choroby, ale úradné štatistiky jasne dokladujú, že to, čo voláme "očkovaním preventabilné ochorenia" bolo už takmer vyhubené pred vynájdením očkovacích látok proti daným chorobám. Očkovacie látky prišli "za päť dvanásť" v takmer každom prípade, a boli nezaslúžene vyhlásené za hrdinu.

Aj dnešné ženy chcú rodiť a dojčiť svoje deti. Žijeme v treťom tisícročí, no stále privádzame na svet deti rovnakým spôsobom, stále sme cicavce. Moderný človek sa síce pokúša posledné desaťročia umelo zasahovať do tohto procesu, no len veľmi nedokonale. Najlepším inkubátorom zostáva maternica , najlepšou výživou dojčenie , najlepšou postieľkou mamičkina náruč.

Prečo by matka mala dojčiť? Pretože jej dieťa má právo dojčiť sa. Pretože dojčenie je prirodzené a jednoduché. Dáva mamičke voľnosť a slobodu napriek tomu, že má ešte nesamostatné bábätko. Dojčiť sa dá kdekoľvek a kedykoľvek, na prechádzke lesom, v kútiku kaviarne či na lavičke v parku.  Nie je nič jednoduchšie ako cestovať s plne dojčeným bábätkom. Mliečko je vždy okamžite k dispozícii, má správnu teplotu, je hygienické a zadarmo. Dojčiaca matka sa nemusí obmedzovať vo svojom životnom štýle. Môže jesť všetko čo jej chutí. Deti zvyčajne veľmi dobre tolerujú stravu mamičky. Čím pestrejší jedálniček mamička má, tým viac budú bábätku chutiť príkrmy. Vôňa a chuť ponúkaných jedál mu už budú dávno známe. Môže bez obmedzenia športovať, formovať si postavu, starať sa o svoje telo.  

V období finančnej krízy a uponáhľaného spôsobu života je dojčenie o to viac dôležité. Pretože dojčenie znižuje stres u matky i u bábätka a tým pozitívne vplýva na ich fyzické i psychické zdravie. Tvrdí sa, že  matka, ktorá prežíva nejaké ťažké obdobie musí “stratiť” mlieko. Že matka, ktorá má “oslabenú imunitu” nedokáže tvoriť mlieko. Nie je to pravda, matky v koncentračných táboroch, vo vojnách, matky z hladujúcich oblastí sveta dokážu svoje deti dojčiť a vyprodukovať nutrične hodnotné mlieko.  Choroby neobchádzajú ani dojčiace mamičky, no je v skutočnosti len vemi málo ochorení, ktoré s dojčením nie sú zlúčiteľné. Lekári ústretoví voči dojčenie dokážu nájsť takmer vždy vhodné lieky. V dnešnom svete kultu umelej výživy je neustále spochybňovaná schopnosť matiek dojčiť, spochybňuje sa kvalita materského mlieka, ktoré  organizmus vytvára pre ich deti.

Materské mlieko sa státisíce rokov vyvíjalo pre potreby ľudského mláďaťa. Vznikol z neho dokonalý koktail živín, minerálov, vitamínov aj obranných látok. Bábätku chutí, dokáže ho dokonale stráviť, umožňuje mu rásť. Vďaka kontaktu pusy bábätka s bradavkou sa v priebehu niekoľkých hodín v mlieku vytvárajú protilátky na mikroorganizmy v okolí matky. Bábätko vždy pije mliečko ušité presne na mieru. Neustále sa prispôsobuje jeho vnútorným potrebám. Umelé mlieko je unifikované pre každé bábätko, nedokáže sa prispôsobiť v danej chvíli potrebám konkrétneho dieťatka. Stále v ňom chýba množstvo dôležitých látok. Obsahuje cudzorodú kravskú bielkovinu, ktorá je silný alergén a je veľmi ťažko stráviteľná. Preto by sme s umelým mliekom mali zaobchádzať ako s liečivom, ktoré má svoje vedľajšie účinky, podávať ho len výnimočne a dočasne .  

V roku 1981 bol prijatý Medzinárodný kódex marketingových náhrad materského mlieka. V jednom bode zakazuje výrobcom vydávať texty naznačujúce, že dojčenie môže byť zložité a dieťa môže vyžadovať dokrmovanie umelým mliekom. Kŕmenie z fľaše je intervenčný, neprirodzený spôsob výživy . Každých 30 sekúnd na svete umrie bábätko, pretože bolo kŕmené fľašou a umelé mlieko bolo kontaminované. Každý rok umrie v chudobných krajinách 1.500.000 detí, pretože neboli dojčené. (zdroj UNICEF) . Kŕmenie z fľaše umelým mliekom nie je náročné? Je oveľa ťažšie a náročnejšie. Matka nemôže reagovať na prvé náznaky hladu, musí sterilizovať fľaše a cumle,  ohrievať vodu a namiešať umelú výživu. Jej dieťa zatiaľ musí čakať, plakať, naučiť sa zvládať samotu. Musí sa uspokojovať umelou náhradou prsníka. Dojčenie i predčasne narodeného dieťaťa sa spája s menšou desaturáciou kyslíka než kŕmenie z fľaše. Už predčasniatko môže pri prechode z výživy žalúdočnou sondou prejsť priamo na dojčenie.  

Práve potreba dokrmovať istý čas bábätko a nedostatočný váhový prírastok spojený s množstvom chýb pri dojčení sú zneužívané producentami umelých výživ, fľaší a cumľov. Isteže, vzácne sa objavia i mamičky, ktoré z nejakej príčiny nedokážu vyprodukovať dosť mlieka pre svoje bábätko. Môže sa to stať napr. adoptívnym matkám, matkám s nevyvinutými prsnými žľazami. A potom sú tu matky, ktoré dokážu produkovať dostatok mliečka, no pre umelé zásahy, nesprávne postupy a nesprávnu pomoc sa ich laktácia dobre nerozvinie a bábätko neprospieva. Žiadna správna poradkyňa či lekárka  netúži bábätko vyhladovať a nebráni sa dokrmovaniu, ak je to ozaj nutné. Ale dojčenie nie je len kŕmenie. My dokážeme bábätko dokrmovať priamo na prsníku pomocou cievky. Bábätku i mamičke tak zabezpečíme všetky výhody dojčenia. Zároveň bábätku zabezpečíme dostatočný prísun živín, ktorý mu prúdi zo zásobníka cez cievku v puse. Bábätko neprestáva prijímať materské mlieko, dojčením a blízkym kontaktom má zabezpečené optimálne podmienky na jeho rast, vývoj, upevňuje si väzbu s mamičkou.  Matka takisto nestráca výhody dojčenia, či už zo zdravotného alebo psychologického hľadiska. A čo je podstatné, dokrmovanie na prsníku zvyšuje produkciu materského mlieka. Na rozdiel od kŕmenia fľašou.  Videli ste na škatuli s umelým mliekom odporúčanie dokrmovať bábätko pomocou cievky? Asi nie. Cievka totiž stojí cca 1 €. Fľaša viacnásobne viac. K tomu sa nabaľujú rôzne cumle, ohrievače fliaš atd. A čo je dôležité – potreba príjmu umelého mlieka sa jeho podávaním z fľaše neustále zvyšuje až na 100%. Na rozdiel od dokrmovania na prsníku, pri ktorom sa v priebehu pár dní  laktácia v drvivej väčšine prípadov  môže naplno rozbehnúť. Budú producenti takýto postup propagovať? Nebudú, veď by išli proti svojim záujmom – predávať viac. Ak by výrobcovia odporúčali upraviť prisatie a dokrmovať cievkou, umelé mlieko by ozaj zostalo v polohe ” lieku”. Tak ako to bolo pôvodne s umelou výživou zamýšľané. Zachrániť vo vzácnych prípadoch život, lebo materské mlieko nie je k dispozícii. Bolo by užívané dočasne, po nevyhnutný čas. Pretože najneskôr po prechode na tuhé príkrmy by už bábätko mohlo byť naplno dojčené a popritom i prikrmované zeleninou, ovocím či mäsom. Dojčenie by pokračovalo tak dlho, ako by to mamičke a bábätku vyhovovalo.  

Dojčenie skutočne nie je len kŕmenie, dáva bábätku i mamičke oveľa viac. Základné potreby bábätka sú zasýtiť hlad, byť v teple a bezpečí. Toto všetko nájde v náručí mamičky, na prsníku. Niekedy sa dojčí krátko od smädu, inokedy dlhšie od hladu. Chce sa dlho dojčiť, pretože sa cíti preťažené, opustené alebo mu je zima. Preto sa niekedy dojčí každú hodinu a inokedy každé 4 hodiny. Bábätko vie, že na prsníku dostane všetko, čo potrebuje. Cíti, že je mamičkou prijímané, že ho neodmieta. Dostáva jej lásku a pozornosť. Dojčenie je liek na každú boliestku. Na boľavé kolienko, na udretú hlávku, na veľkú krivdu , čo sa mu prihodila. Matka , ktorá je v tesnom fyzickom kontakte s bábätkom, reaguje na jeho potreby včas,  vie ich ľahšie rozpoznať a uspokojiť. Dojčenie ju napĺňa. Je hrdá, že dokáže živiť svoje dieťa vlastným mliečkom. Rozumie svojmu dieťatku i keď nerozpráva.

Po kŕmení sa bábätko vďaka dojčeniu nerušene prenesie do ríše snov. Bez plaču a nekonečných hodín neúspešného uspávania.  Dieťatko, ktoré leží samé v postieľke  s cumlíkom v puse, netuší, že mamička je len vedľa. Má pocit, že odišla navždy. Cíti sa odmietnuté, opustené a ohrozené. Nervózne saje cumeľ i celé hodiny len aby potlačilo nahromadený stres. Je nespokojné, plačom volá o pomoc. Dojčiaca matka dokáže rýchlejšie reflektovať na potreby svojho bábätka. Zvyčajne zasahuje okamžite pri prvých náznakoch nespokojnosti – ponúkne prsník, vezme na ruky a bábätko, hoci i plače, vie, že na jeho volanie príde odozva. Bábätko, ktoré sa od malička nedojčí  si možno ľahšie zvyká na samotu, pretože už útleho detstva je viac osamotené, čo sa možno javí ako zdravá samostatnosť . Ale: ak naraz vypije veľkú dávku mlieka, zaspí na dlhú dobu a nevládze ani protestovať, lebo má plné bruško. Jeho organizmus  sa musí naplno sústrediť na trávenie. Ak pozná cumeľ, upokojuje sa ním namiesto toho, aby sa upokojovalo na prsníku a v náručí mamky. Alebo ak ho kolíše lehátko na motorček namiesto mamičky . Alebo ak viackrát absolvovalo metódu vyplakania a odozva neprišla a už rezignovalo. Nedojčené bábätko sa  možno ľahšie odcudzí , nie osamostatní.  


Okamihom pôrodu sú prsia matky pripravené dojčiť, prvé mliečko sa v nich začalo tvoriť už dávno pred pôrodom. Je fascinujúce sledovať, ako sa novorodeniatko nahé bez pomoci inštinktívne doplazí po hrudi mamičky až k prsníku a nájde si bradavku. Ak sa tento proces nenaruší, v priebehu 1- 2  hodín od pôrodu dôjde k samoprisatiu bábätka na prsník.  Bábätko sa začne samé dojčiť. Pohyb bábätka, masáž prsníka rúčkami bábätka pred prisatím vyvoláva u mamičky oxytocínové impulzy, bábätku po prisatí dobre tečie mliečko – tekuté zlato nazývané kolostrum. Zvýšenie hladiny oxytocínu rozšíri kožné cievy na hrudníku, čím mamička prenáša teplo na svoje dieťa a stáva sa tak živým inkubátorom. Uvoľnený oxytocín, nazývaný i hormón lásky,  prechádza i do centrálnej nervovej sústavy matky, čo ovplyvňuje jej vzťah k bábätku. Vyvoláva v nej pravú nekonečnú materinskú lásku, pevné puto k bábätku, láskyplné materské správanie. Nikdy v živote sa v žene neuvoľní toľko oxytocínu než tesne po pôrode.  Matka, ktorá zažila prirodzený pôrod a po pôrode zažila samoprisatie bábätka, si dokáže už v prvých hodinách vytvoriť takú silnú väzbu s bábätkom a tak pevne sa utvrdiť v role matky, že otázka dojčiť – nedojčiť sa v nej nezrodí. Matka, ktorej bude umožnené prvé hodiny tráviť so svojím bábätkom najmä  kontaktom “koža na kožu”, sa bude cítiť kompetentná živiť a starať sa o bábätko tak,ako jej to hovorí materinský inštinkt. Bude chcieť podvedome dávať bábätku pocit bezpečia, zasýtiť hlad a cítiť ho živé a teplé. A ak sa aj vďaka nesprávnym zásahom vyskytnú problémy, bude pravdepodobne vyvíjať snahu prekonať ich. Pretože ony sa prekonať dajú, najmä ak má kvalifikovanú pomoc.


Žijeme v nedokonalom svete plnom nedokonalých ľudí. S dojčením je spojené množstvo mýtov.  Jeden z nich je, že dojčenie je bez príčiny niekedy ťažké, bolestivé. že mamička môže len tak stratiť mlieko. Otázka dojčenia bola vždy otázka života a smrti. Aj preto má žena dva prsníky. Ak jeden nefunguje, nahradí ho naplno druhý prsník. Jeden prsník dokáže tvoriť dostatok mlieka pre jedno ba i dve deti. Prečo teda tak veľa mamičiek neúspešne dojčí? Pretože sa počas alebo po pôrode nevhodne zasiahlo.  

Pokiaľ počas tretej doby pôrodnej môže mať mamička nahé bábätko na svojej hrudi, vylúči dostatok oxytocínu i na bezpečné porodenie placenty.  Syntetický oxytocín, ktorý sa pri pôrode často neuvážene a rutine podáva vnútrožilovo, nepreniká do mozgu. Pôsobí iba na sťahy maternice. Blokuje jeho prirodzené a veľmi dôležité  uvoľňovanie. Prvý umelý zásah, ktorý dokáže negatívne ovplyvniť dojčenie a život s bábätkom je na svete.  

Umelým zásahom do dojčenia je i zdanlivo nevinný cumlík, ktorý mamičky berú ako povinnú súčasť výbavičky. Mamičky netušia, že práve on má na svedomí často predčasné ukončenie dojčenia. Stojí za boľavými bradavkami,  hryzením bábätka keď mu rastú zúbky, ale i za typickým dojčeneckým štrajkom, keď bábätko niekoľko hodín či dní tvrdohlavo odmieta prsník. Jedna jediná skúsenosť s cumľom môže oslabiť pristie bábätka. Už nebude otvárať pusu doširoka tak, aby uchopilo čo najväčšiu časť dvorca. A tu máme ďalší mýtus o tvare bradaviek.   Mliečko do pusy nasáva bábätko stláčaním dvorca prsníka. Bradavkou mliečko len vyteká. Bábätko sa dokáže prisať na prsník s akýmkoľvek tvarom bradavky bez použitia klobúčikov. Na tvare bradavky, či je plochá alebo vpáčená vôbec nezáleží. Základom úspešného dojčenia je správne prisatie. Hovorí sa, že  najmä spočiatku musí dojčenie bolieť. Nie je to pravda. Správe prisaté bábätko môže byť na prsníku i celé hodiny a bradavky bolieť nebudú.  

Používanie umelých náhrad bradavky oslabuje správne prisávanie sa bábätka a snáď najviac ovplyvňuje úspešnosť dlhodobého dojčenia.  Pre mamičku je medvedia služba, ak ju necháme po pôrode samú oddychovať a bábätko jej vezmeme na noc či aj na celý deň preč. Namiesto toho, aby sme jej bábätko položili na holú hruď, vďaka čomu by sa oveľa rýchlejšie zotavila a bábätko sa dojčilo na požiadanie a tým si vytváralo a pilo dostatok mliečka.

Súčasnou praxou je potláčanie príznakov , nie odstraňovanie príčin. Nevie sa prisať na prsník? Skúsime klobúčiky namiesto toho, aby sme bábätko učili správne sa prisať a mamičku správne bábätko na prsník prikladať.  Má žltačku? Vezmeme ho pod lampu namiesto toho, aby sme bábätku umožnili prijímať veľa mliečka efektívnym dojčením na požiadanie.  Bolí bruško? Nasadíme liek na koliku namiesto toho,aby sme mamičku naučili ako prsník dobre vyprázdniť. Grcká? Zahustíme mliečko, nariadime predlžovať intervaly. Namiesto toho, aby sme mamičku upokojili a naučili ju šetrne s bábätkom manipulovať. Nepriberá? Nariadime dokrmovať fľašou namiesto toho, aby sme mamičku naučili efektívne dojčiť. Horúčky, zápaly prsníkov či vyčerpanosť z dojčenia sú následok intervencií a nesprávnych rutinných  postupov,  ktoré sa pri dojčení udiali.  


Mnohé mamičky povedia, však mne to fungovalo, dávala som fľašu i cumlík a dojčila som rok. Mamičiek, ktorým sa to nepodarilo je oveľa viac. V roku 2008 bolo na Slovensku v 3 mesiacoch dojčených 61,9% detí, v polroku už len 41,1 % detí. 6 mesiacov  nie je koniec dojčenia, je to len prvý míľnik na ceste dlhodobým dojčením. Prikrmovaním nenahrádzame dojčenie, len k nemu pripájame nové jedlá či neskôr i trochu tekutín. WHO odporúča v dojčení pokračovať popri zavádzaní príkrmov do 2 rokov, a potom tak dlho ako to mamičke i bábätku vyhovuje.  Dieťa má právo byť dojčené až kým sa samé dobrovoľne neodstaví. Dobrovoľne sa bábätko odstaví najskôr v druhom roku života. V druhom roku mu rýchlo rastie mozog a materské mlieko obsahuje práve v druhom roku faktory, ktoré rastu mozgu napomáhajú. Materské mlieko prispieva po prvom roku významne k výžive dieťaťa, niektoré imunitné faktory v materskom mlieku sú v druhom roku života prítomné vo vyšších dávkach než v prvom roku, pretože vtedy sú deti vystavené väčšiemu množstvu infekcií.


Ak dojčenie bolí a “ničí” mamičku až do takej miery, že kŕmenie z fľaše považuje za menšie zlo, resp. za oveľa výhodnejšie pre seba i dieťa, je to chyba a rozhodne to tak nemá byť. Je to tým, že mamička nedostala najmä od začiatku kvalifikovanú pomoc.  Mamička i bábätko sú tak svojím spôsobom okradnutí o krásnu a dôležitú súčasť ich života. Aby sa tak nedialo, matka by sa mala už v tehotenstve pripraviť na dojčenie. V súčasnosti sa neustále rozširuje sieť certifikovaných poradkýň pri dojčení o.z. Mamila, ktoré pomáhajú mamičkám v predpôrodoných kurzoch i neskôr pri dojčení. Je fajn vybrať si pôrodnicu i podľa toho, aká starostlivosť o bábätko bude matke umožnená. Najlepšie podmienky sú v BFHI nemocniciach (Nemocnice priateľské deťom). No nič nenahradí kvalitnú prípravu. Dobre informovaná matka bude vedieť čo má očakávať a o čo má pri a po pôrode žiadať. Zdravé dieťatko  má právo byť s mamičkou od narodenia non stop. Nepotrebuje samostatnú postieľku, v posteli (i nemocničnej) pri mamičke mu je najlepšie.

Ľudské mláďa potrebuje takmer neustálu prítomnosť matky. Len vtedy bude ozaj spokojné. Potrebuje sa dojčiť, nosiť v náručí, spať s ňou v spoločnej posteli. Normou je dojčenie. A ak sa bábätko nedojčí, aj tak má právo správať sa ako dojčené bábätko.  

na zaciatku to bolo len ,,kostovanie lasky,, ktora z nasej spolocnej viny po pol roku vyhasla ... :( preslo dlhych 5 rokov nebavenia sa a vobec ziadneho kontaktu az do jednej osudnej noci ked mi zapipala sms a staaalo v nej ,, prepac ,, myslela som si ze sa asi pomylil ved pre boha mi nenapisal 5 rokov preco by mi zrovna teraz mal pisat... vtedy sa nejako vyhovoril ze si to nepamata ani nevie ci sa teda pomylil alebo nie.Nechala som to teda tak.O tyzden mi prisla dalsia sms... ,,ako si vikendovala?,, a tak sme zacali trosku viacej komunikovat a dokonca sme sa o dalsi tyzden ,,nahodne,, stretli na dicso.Nemohla som uverit ze ozaj tam je a bavime sa spolu.Bola som ako v raji a stale som snivala ... (mozno tomu dopomohla aj ceresnicka 🙂 )...v ten vecer sme skoncili ako inak ...spolu ...🙂 Konecne po 5 rokoch som sa dozvedela pravu pricinu nasho rozpadnuteho vstahu a ako na mna po cely ten cas sem-tam myslieval.Bolo mu luto ze sme sa rozisli,ale bol velmi rad ze sme zase spolu.Po nejakom case (3 mesiace) sa do naseho domceku nastahoval a zacali sme pomalicky prerabat a vynovovat nase ,,hniezdocko,, po 2 rokoch spolocneho byvania som mu oznamila ze bude tatinko,na co bol neskutocne hrdy a moc moc moc stastny (co je aj dodnes) zacali sme teda planovat svadbu,ktora skoncila nad moje ocakavania🙂 Ondrejka moc moc milujem a nevedela by som si predstavit zivot bez neho.Obaja teraz cakame na nasu malu lasku na Leuska ktoreho moc lubime a tesime sa na neho kedy vykukne na tento svet. Som moc stastna ze mam za muzicka zrovna moju PRVU lasku!!!! ako sa hovori :STARA LASKA NEHRDZAVIE !

Domáce vlhčené obrúsky

125 ml vriacej vody

1 sáček harmančekového čaju

(pre detičky s citlivou pokožkou je lepšie harmanček vymeniť napr. za nechtík, repík)

1 lyžica mandľového (olivového) oleja

4 kvapky levanduľovej silice

Keď som prvýkrát počula o látkových plienkach, predstavila som si kopu bielych štvorcových plienok, ich vyváranie a následné žehlenie. Takže prvá reakcia bola, že my určite budeme baliť do jednorazoviek, veď čo môže byť jednoduchšie? Prebaliť a vyhodiť. Bola som vtedy v 22 tt.

Druhýkrát som o nich už začala uvažovať trošku vážnejšie. Bolo to v januári 2009, v 33 tt. Niečo som si prečítala v časopise Dieťa, niečo na internete, a urobila som prvú objednávku. Potom som objednala ešte pár ďalších a krpec sa mohol narodiť.

V pôrodnici som mala jednorazovky. Postup bol jednoduchý, prebaliť a vyhodiť. Behom 6 dní som ich minula skoro 40, ale na cestu domov som už krpca a zabalila do látkovky. Kým sme prišli domov, stihol ju aj pokrstiť.

Nasledovalo drsné obdobie. Plienok som mala asi 10 ks, takže ráno som začala baliť do látkových, keď sa minuli, prišli na rad Pamperska a poštolky.

Začala som znova pátrať po nejakých ďalších plienkach, a behom dvoch mesiacov sme mali doma už väčšinu výbavy. Po kontrole kĺbov sme mohli látkovanie rozbehnúť naplno, keďže sme mali oficiálne dovolené nebaliť naširoko. Samozrejme, že som manžela musela prehovárať, lebo stále mal pochybnosti - pamperska a poštolky bola jeho oblúbená kombinácia.

Priznávam, že prvé týždne bol boj. Doma nový člen rodiny, o ktorého sa treba postarať. Kým sme si ako-tak zvykli ako naňho, na nočné vstávanie, kedy je hladný, ako ho prebaliť aby plienka (nielen látková, ale aj jednorázová) nepretiekla, kedy sa môžem najesť alebo osprchovať, a k tomu ešte neustále pranie, bolo to vyčerpávajúce. Ale dôležité bolo, že som to nevzdala. Postupne sme si našli systém, a asi od 2,5 mesiaca bol krpec balený len do látkoviek. Prala som raz za tri dni, plienky som vyvešala a po uschnutí poukladala na prebalovací pult na kôpky. To je celé. Aby som to uľahčila sebe aj manželovi, kôpky plienok boli rozdelené - na jednej boli vrchné nohavičky a štvorcové plienky, na druhej plienky na deň, na tretej nočné plienky a posledná kôpka boli plienky všetko v jednom. Manžela som inštruovala väčšinou podľa farby plienky.Teraz máme plienky uložené v šuflíkoch pod prebalovacím pultom v tom istom poradí.

Ja som začínala z flísovými vrchnými nohavičkami - šije sa dobre i začiatočníkom, je ho dostať v každej lepšej metráži, nepára sa, nekrúti. Odporúčam však kvalitný suchý zips - pokiaľ budete kupovať v galantérke, čím širší (4-5 cm), keď tak si ho zúžite. Mne sa osvedčilo, že čím je širši, tým je kvalitnejší. Gumku som použila klasickú prádlovú. Strih som mala odtiaľto:

http://latkovepleny.cz/usijte-si-fleesove-kalhotky

Keď  zvládnete flísačky, prejdite na vkladačky. No a  samotná plienka už nie je o moc ťažšia.  Tu sa však už oplatí investovať do kvalitných látok - predsalen má vydržať dvojročné nešetrné používanie a pranie a naviac nechceme, aby bola plienka po mesiaci tvrdá ako doska. Látky sa už dajú kúpiť aj u nás. Odporúčam natrénovať jeden, dva kúsky na starých uterákoch, či tričkách a hor sa do šitia.

Na nete je kopec strihov aj postupov, stačí si vybrať. Pokiaľ máte svoju obľúbenú plienočku, odporučam šiť podľa nej, nič nepokazíte. Ja som nakoniec skončila pri vlastnom strihu.

Na šitie vám stačí klasický šijací stroj, je dobré ak má aj cikcak, ešte lepšie, ak má aj trojkroký cikcak na našívanie gumičky. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že ušijete plienočku aj na starom šľapacom stroji, ktorý má len rovný steh.

Z materiálov sú na telo plienky vhodné aksamity, froté, ako savá vrstva bambusové, či konopné flísy. Na vonkajšiu vrstvu, pokiaľ chcete mať plienočky farebné sa dá použiť bavlnený úplet, či teplákovina. Ja mám radšej biele.

Takze uz piata prebdená noc... Dnes sme spravili rekord - zaspala som o dvanastej, o tretej uz hore a spánok opäť prišiel až o siedmej ráno ☹...

Pozitívum je, že som sa asi hodinu a pol zabávala nad tým, čo maličké robilo v brušku, chvíľami som mala pocit, že mi tú nožičku prestrčí cez pupok 😀... Je sranda, ked si človek predstaví, ako sa tam to bábo môže zmestiť a nieto ešte takéto srandy tam robiť. Niekedy mám pocit že tam tie deti musia byť najmenej dve...

Termín pôrodu som mala vypočítaný na 29.06.2010,ale malému sa nechcelo íst von tak som týžden prenášala. V noci z 5 do 6.7 som začala mat kontrakcie každých 7 min -dalo sa to vydržat.  rano som šla do nemocnice na prjem,kde sme spísali všetky potrebné papiere atd.O 8.00 mi  urobili odozvy srdiečka,dali klystír a už sme len čakali. Plodová voda mi neodtiekla - pred obedom prepichnutie -trošku to bolelo. Otvorená len na štyri prsty. O 12.30 podanie oxytocínu na urýchlenie - kontrakcie sa začali stupnovat,každú pol minútu -strašná bolest,na nevydržanie ani fit lopta nepomáhala. Ešteže som mala pri sebe partnera,ktorý mi bol oporou a pomáhal mi 🙂)O 14.15 prevoz na pôrodnú sálu,pichnutie dalšej infúzie a už len tlačit a tlačit 🙂)

O 14.30 narodenie krásneho synčeka Timka - váha 3350g,dĺžka 52 cm.

Ešte 96 dní do termínu... Hm, ked to takto poviem, tak to znie strááášne dllllho :(((

lepšie je: Už iba september, v októbri na materskú a v novembri tu máme naše vytúžené bábätko 🙂) - hneď to je kratšie 🙂))

Naše prvéééé....Neprestávajúcimi kopančekami a prebdenými nocami si začínam naplno uvedomovať, že onedlho budeme rodičia... Zatial ma neprepadajú žiadne paniky z rodičovstva a zodpovednosti, ani z pôrodu. Na ten sa dokonca teším, bude to ÚŽASNÝ ZÁŹITOK 🙂)) Manžel tam bude so mnou, tak verím, že mi bude oporou. Aj keď... Dnes som pozerala na tv reality pôrody a jeden otecko si musel sadnúť, lebo to nemohol ustáť, predstavila som si na jeho mieste môjho Stanka 🙂)) A slzy mi tiekli.... riadne.... Hlavne keď položili mamičke bábätko (ešte také slizké) do náručia - nádherný moment

A začínam nakupovať - manžel si myslí, že som závislá, ale na druhú stranu sa obhajujem tým, že takto postupne to tak veľmi nezaťaží rodinny rozpočet a vyberiem si tie najkrajšie kúsky. Kočík už máme, kúpili sme Quinny buzz 4 - nemôžem sa dočkať, kedy vyrazíme do ulíc, som ním nadšená 🙂

30. augusta ideme opäť na poradňu, dúfam že sa maličké pekne ukáže a konečne budeme vedieť, či čakáme dievčatko, alebo chlapčeka... Ja si síce myslím od prvého momentu, že to bude chlapček, ale posledný týžden sa mi snívalo, že sa nám narodila bambulka a bola taká kráááásna, že som sa od nej nemohla odlepiť...

A sú vôbec nejaké? Príbeh o tom, ako som hľadala pôrodníka.Odohralo sa v marci 2010 v čakárni v nemocnici na Kramároch. Mňa už zlosť dávno prešla, no vám táto informácia možno pomôže...
Už vyše týždňa mám kýchačko-kašlačko nádchu, ktorá intenzívne dolieha na moje tehotenstvom nafúknuté telo v 34tt. Nie je nič horšie ako obsmrkať päť záchodových roliek a pri každom smrku počuť kvílenie a popukávanie v ušných bubienkoch. Napokon pred dvoma dňami mi odíde, ako na truc, aj hlas. Takže mi rozumieť tak asi polovicu z toho, čo vyslovím a môj hlas znie ako po poriadnom žúre, akúrat, že ho asi absolvoval niekto iný. V tomto stave, zdeprimovaná z rôznych modrokoníkovských príbehov mamičiek, sa vyberám na Kramáre hľadať pôrodníka môjho nenarodeného ale túžobne očakávaného dieťaťa.

Mysliac si, že ak slušný človek platí dane, je ochotný zazmluvniť si finančne pôrodníka, a pre istotu skúsiť nájsť aj nejakú ľudskú väzbu na konkrétneho doktora, sa mi nemôže nič stať a všetko musí vypáliť na výbornú prichádzam na Kramáre, ignorujúc splesnivelé stropy, mračná podobne nafúknutých žien žiadostivo upierajúcich pohľad na jedny jediné dvere.

Keď sa po prvýkrat po patnástich minútach otvoria dvere a vidím v nich stáť sestričku arogantne odháňajúcu ženu, ktorá potrebuje len kus papiera, začínam cítiť problém. Sestrička vyhúkne na auditórium žien "kto ešte čaká k doktorovi?!!!" prichádzam k nej spolu s ostatnými a podávam jej kartičku poistenca, odvrkne mi "chcem od vás tehotensku knižku!", vravím, že som nová, som tu prvýkrát a neviem, ako to chodí, ona "doneste mi knižku, načo mi dávate katičku! knižku, rozumiete?!" Už tuším, že ten problém bude väčší. Donesiem knižku a čakám.

Čakám. Sestrička postupne vyhukuje mená, aj tie, čo prišli dávno po mne... Nevadí, ja čakám. Prejde polhodka, čakám, čo iné mi zostáva. Už stihli vojsť asi všetky ženy do dvier s názvom ultrazvuk a vyjdu a znovu čakajú - nechápem to. Ja nie som po trištvrte hodine ani len zavolaná. Po hodine aj pol, už sestrička vreští namiesto mien len "ďalší!!!", tak sa tam vocpem, povzbudená ostatnými, že už som určite právom na rade.

Ocitnem sa v malej prezliekarni, kde sestrička vydáva povel - bez dobrý deň, veď načo by ku mne bola aspoň elementárne slušná - "vyzliecť! nohavičky dole", protestujem, snažím sa vysvetliť, že som ju ani pána doktora v živote nevidela, že sa chcem porozprávať a dohodnúť o možnostiach pôrodu", nepočúva ma a znovu prízvukuje nervózne "sa vyzlečte, som povedala!!" a buchne dverami a zmizne v priestore, kde sa nachádza môj toľko očakávaný doktor - prešla hodina a pol, kým som sa dostala vôbec do prezliekarne, ktorého som ešte ani nevidela. Znovu čakám. Oblečená. Po piatich minútach prichádza. Vidím ako pení, že som neposlúchla, opakujem "som tu prvýkrát, ani vás, ani pána doktora som nikdy nevidela, chcem sa s ním najskôr rozprávať, potom sa môžem vyzliecť, chcem poznať pána doktora". sestrička už vrieska "ste nepočuli, som vám povedala, že sa vyzlečte!", skúsim to posledný krát "hádam logicky uznáte sama, že sa tu nebudem len tak vyzliekať"... ona "vyzlečte sa". ja "ok, ak ma teda nepustíte najskôr k doktorovi, tak mi prosím vráťte knižku a dovidenia". ona "ako myslite, pani babuščáková", je mi jasné, že tá sviňa má z celej situácie radosť. vychádzam von, na perách sa snažím zachovať si aspoň zvyšok hrdosti a nedať tej svini najavo, ako ma nasrala, "nesmiem plakať, nesmiem plakať" opakujem si potichu....

ženy vonku sa pýtajú, čo sa stalo, sú zmätené, rovnako sú tu po prvýkrat a nevedia, čo si o tom celom myslieť, nik s nimi nezaobchádza ani natoľko slušne, aby s nimi rozprával, posúvajú si ich ako kusy nábytku. až jedna prehovorí "bola k vám nepríjmná však, ona je taká, lebo ona má veľa doktorov, veľa pacientov a je nechutná, tiež som s ňou mala problém, ale zato lekár je skvelý, oplatí sa prehrýzť sa tým". vravím si, že buď som alebo nie som ovca, čo skloní hlavu a pokorne prijme, že sa na nej niekto evidentne zakomplexovaný vyvršuje... a aj si odpovedám, prečo by som mala byť?????

ak budeme všetky ticho tolerovať, že na nás serú, nechať si otierať do tváre urážky kadejakých sestier, tak kedy sa to potom zmení???

a tak sa pýtam, okrem odchodu zo spomínanej ordinácie, aké mám možnosti sa proti takýmto ľuďom brániť???? komu môžem podať sťažnosť? na koho sa mám obrátiť, aby sa niečo zmenilo? nechcem spasiť zdravotníctvo, ani riešiť poddimenzované platy v ňom, či prechorľavelý slovenský národ, ja chcem len jedno: aby so mnou bolo slušne zaobchádzané. nič viac a nič menej.Dovetok (august 2010):Rodila som napokon na Antolskej, som maximálne spokojná. Hoci pôrod nebol jednoduchý a to, čo mal byť spontánny porôd sa náhle po 8mich hodinách kontrakcií zmenil na cisársky rez, môžem povedať, že pôrod prebiehal úplne hladko a to všetko vďaka vysoko profesionálnemu ale aj ľudskému prístupu personálu a pôrodníkov. Rovnako musím povedať, že personál na novorodeneckom na Antolskej je to, čo si žena môže priať, aby ju postretlo po pôrode - milí ľudia, obetavé sestry, príjemné tety sanitárky, geniálny primár, klobúk dole pred každým jedným z nich a veľké ďakujem odo mňa a mojej dcéry.

Už niekoľko dní mi nedal spávať dátum 4.8.2010. Nie, nebol to predpokladaný dátum pôrodu môjho synčeka, ale deň, keď ma mali hospitalizovať, aby mi nasledujúce ráno urobili cisársky rez. V stredu som teda mala nastúpiť do nemocnice, vo štvrtok ma čakala najdôležitejšia udalosť v mojom živote. Ešte ráno som absolvovala poslednú poradňu a o 9.00 som už zvonila na príjme gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Vstupné vyšetrenie pozostávalo z nekonečného množstva otázok, palpačného vyšetrenia a CTG. O 10.00 som už bola na izbe – pooperačnej - vraj, aby ma nemuseli hneď ďalší deň sťahovať.

Príprava na sekciu začala už večer. Doktorka mi zakázala večeru, no sestrička ma „donútila“ jesť s tým, že rožky so syrom sa môžu. Potom som dostala čípok na stolicu. Ráno ma „buntošili“ už o 5.00 hnusnou injekciou do ramena a klystírom... Nasledovala sprcha a čakanie na CTG. Natáčali mi ho asi hodinu a od 7.00 začala samotná príprava na zákrok. Obandážovali mi nohy, napichli kanylu do žily, cez ktorú hneď pustili nejakú infúziu a ako bonus som na záver dostala katéter do močového mechúra. Prestalo sa mi to páčiť, tak som začala vyjednávať so sestričkou. Chcela som, nech to všetko zo mňa odpojí, že chcem ísť preč. Vyhrážala som sa dokonca tým, že ujdem, no ona – mrcha mi iba letargicky odpovedala, že nikam nepôjdem, že idem rodiť. Potom prišla moja teta (sestrička v danej nemocnici) a prepašovala ku mne drahého. Vyzeral byť ešte nervóznejší ako ja a len tak prestupoval v nemocničných návlekoch a s foťákom okolo krku. Nenechali nás spolu príliš dlho... Dosť rýchlo ma odviedli na operačnú sálu. Z nej si toho veľa nepamätám, bola som v celkovej narkóze, no jedno viem iste – na operačný stôl sa už sama škriabať nebudem! A dať sa priväzovať? Cítila som sa (s prepáčením) ako Ježiš na kríži. Jediným povzbudením pre mňa bola moja doktorka. Upozornila ma, že všetky prípravné práce musia vykonať ešte „zaživa“ a začala mi čistiť brucho a vymeriavať rez... Brrr! Medzitým mi sestrička vzala krv kvôli odberu pupočníkovej krvi, nasadili mi masku a kázali dýchať. Zacítila som štipľavý plyn a viac neviem o ničom.

Prebúdzať som sa začala pri prevoze zo sály niekde na chodbe. Ani neviem, či svokra alebo mamka mi povedali, že malý je krásny. Potom som opäť zaspala. Najväčší šok pre mňa bol, že som sa prebrala vedľa nejakého chlapa! Čudné zvyky to v našej nemocnici... Všetkých ľudí po narkóze preberajú v tej istej miestnosti. A práve v tej dobe nás tam bolo zrejme viac – z rôznych oddelení. Ďalšie zobudenie nasledovalo až na izbe. Z tejto fázy si pamätám iba toľko, že som mrnčala, že ma bolí brucho, okolo mňa behali sestričky, striedali mi infúzie, do rôznych častí tela mi dávali injekcie a k jednému človeku som pocítila nesmiernu vďačnosť. Netuším, kto to bol, ale zložil mi z brucha balíček piesku, ktorý som tam mala vraj kvôli sťahovaniu maternice. No nesmierna úľava! Zvyšok dňa už som bola ako-tak pri zmysloch, okolo 16.00 mi priniesli prvýkrát malého. Bola som dojatá tým, aký je krásny a že je zdravý a skutočne iba náš. Čítala som gratulačné smsky (svokra dala všetkým vedieť) a ignorovala neúnavné zvonenie z nejakého neznámeho čísla. Neskôr som si prečítala sms: „Dobrý deň, tu kuriér, nezastihol som vás doma...“ Takže som to neznáme číslo predsa len vytočila a milému kuriérovi nakázala zložiť objednanú hraciu deku u mojej mamky. Fakt perfektne načasované! Noc bola celkom OK, s nasledujúcim ránom sa to porovnať nedá.

Piatkové ráno bolo hádam to najhoršie z celého môjho života. Ako inak, okolo piatej nás začali budiť sanitárky aj sestričky behaním okolo nás. A že vraj vstávať a ísť sa umyť, prejsť... Čože? Mala som pocit, že zle počujem. V ten deň som sa pokúsila vstať niekoľko x-krát. Skončilo to väčšinou stratou vedomia, prinajlepšom odkväcnutím do postele, v najhoršom uložením sa na hnusnú nemocničnú dlážku. Na WC by ma nedostali, takže mi, svine hnusné, vytiahli katéter. Tak som sa musela snažiť. Nedalo sa, neurologická diagnóza zrejme robila svoje. Na záchod ma teda vozili na vozíčku. Večer to však už nešlo. Na celom oddelení ostala jedna jediná sestrička, ktorá mala na starosti asi 30 žien. Takže som vyfasovala misu a ronila krokodílie slzy pri pokusoch o močenie v izbe za prítomnosti ďalších piatich žien.

Sobota prebehla o niečo lepšie, omdlela som asi už len 15-krát. No zlepšovala som sa!!! Poobede ma preložili na laktačnú izbu (hurá, WC bolo rovno oproti) a tam mi nosili malého. No na celodennú starostlivosť o neho som sa zmohla až v pondelok. Chúďatko moje trávilo svoje prvé dni na novorodeneckom oddelení a mamu videlo iba počas pravidelného kŕmenia. Medzitým som totiž mala čo robiť sama so sebou...

Poslednýkrát som odpadla v pondelok ráno po sprchovaní. Samozrejme, rana ma bolela, no dalo sa to vydržať. A to som sa bála najviac tej bolesti! Keby som vedela, že budem toľko omdlievať, bála by som sa skôr toho. Blbé bolo, že nikto nevedel, prečo omdlievam, keďže s bolesťou to určite nesúviselo... Ale to je tak, keď niekto nečíta chorobopis a diagnózy... si myslím...

http://tehotenstvo.academy.sk/index.php?click=58

http://tehotenstvo.academy.sk/index.php?click=60ň

http://tehotenstvo.academy.sk/index.php?click=63

http://tehotenstvo.academy.sk/index.php?click=64

Klasické bavlnené štvorce- používali sme na začiatku, tak do 3 mesiacov, často sme vymieňali, aby sa neprecikával. Rýchlo schnú, žehlenie dáva zabrať

Baby Lucy Organic Color Velour- mali sme ju z BL najradšej, pomerne rýchlo schla a tak netvrdla. Na deň stačí.

Baby Lucy Bamboo patentky- veľmi dlho schne a po troch praniach nám zhrubla, jeden rad patentiek nám veľmi nevyhovuje, mám pocit, že mu dobre nedrží. Používame len vtedy, keď už iná nie je suchá.

Pop In AIO- ide o plienku na suchý zips s dvoma vkladačkami, ktoré sa pripínajú do nohavičiek s polyuretanovým náterom. Šikovná záložná plienka na krátku cestu von. Kedže nie je objemná, hodím ju do kabelky a hotovo.

Home Made🙂 plienky- som na ne hrdá, lebo predsa len sú moje. Na šitie som sa odhodlala po tom, čo ma úplne nenadchli BL. Strihovo sú podobné ako BL, ale sú tenšie a rýchlejšie schnú. Vrchný materiál je 100% bavlna, vnútro flis. Pri nákupe bambusu a konope (nezdá sa, ale aj tu existuje viacero druhov) do savého jadra som nešetrila, takže sú aj dobre savé.  Trochu tvrdnú, ale dávam do prania ocot, tak to pomáha. Bežne ich používame na deň, dávala som ich aj na noc, kedy som vkladala dve vkladačky, ale stávalo sa, že sa Adam prečúral. 

Little Lamb Bambus- objemnejšia plienka z bambusového jemného froté, nebielená, prírodná. Má prídavnú bambusovú vkladačku a stay dry vložku, takže Adam nemá pocit, že je celú noc v mokrom. Pre nás najideálnejšia plienka na noc. Ešte sa nestalo, že by ju precikal! Nevýhoda je, že dlho schne, ale kedže ju používame len na noc, tak točím stále len 4 kusy.

Materská dovolenka

Netuším, ale ozaj netuším, kto vymyslel pojem materská dovolenka. No ten, kto za tým stojí by si to mal vyskúšať.
Zistil by, že to v žiadnom prípade nie je dovolenka...
Od narodenia môjho drobátka, ani neviem, čo slovo dovolenka alebo oddych znamenajú. Samozrejme, nájde sa voľná chvíľa, napríklad teraz, keď spinká, kedy by som nad oddychom mohla uvažovať, no bránia mi v tom povinnosti, ktoré nestíham, keď je hore. Samozrejme, čo neurobím dnes, určite počká na mňa do zajtra alebo pozajtra a NIKDY sa neurobí samo ( aj keby mohlo). Momentálne je to žehlenie, ktoré mi na stole straší už zopár dní a v koši na prádlo sa závratnou rýchlosťou kopí ďalšie prádlo, pričom si uvedomujem, že ak to dnes nepožehlím, zajtra práčka vyperie ďalšie dve kopy a namiesto 20 min. bude žehlenie trvať hodinu. Zaujímalo by ma, koľko hodín strávia ženy vo svojom živote žehlením.
Okrem žehlenia ma čaká riad ( aké by bolo krásne mať umývačku riadu), okná, na ktoré sa chystám už pekných pár týždňov, prach, ktorý sa kopí na nábytku a podlahe ( to fakt neznášam...zmývanie podlahy, trebalo by mi ten zázračný mop, čo nemusím chytiť do ruky, pretože neznášam nakopený prach a vlasy po podlahe bŕŕŕŕ). Ani nehovorím o šatníku, kde by treba pretriediť veci a rozlúčiť sa s kúskami šatstva, ktoré po pôrode už na seba neoblečiem, Rebeccine vecičky, ktoré sú už malé ( vyprať, vyžehliť, zbaliť do škatúľ) a Maťove veci, ktoré sú dobré tak akurát už len na umývanie okien. Ako to krásne všetko na seba nadväzuje, až sa cítim ako v bludnom kruhu.
Pristihnem sa často pri myšlienke, ako je dobre chlapom (takým, čo nie sú na ,,materskej dovolenke,,). Pre nich sa narodením potomka skoro nič nemení. Zvláštnou kategóriou sú chlapi ako môj švagor, pre tých sa nemení absolútne nič, veď deti má zvládať žena ( nechala by som ho celý deň samého so svorkou divých detí, najlepšie v prvý-druhý septembrový deň, v škôlke...som strááášne škodoradostná??? )
Manžel nemusí kojiť- vstávať aj šesť krát v noci a cez deň sa báť odbehnúť na desať minút, veď čo ak si potomok zmyslí, že má hlad? Manžel si nemusí mať strach, či spapalo malé dosť mlieka a neustále uvažovať nad tým, či má dosť mlieka, prípadne ako zvýšiť produkciu a trápiť sa, ak náhodou nie je mliečka dosť. A to už nehovorím o laktačných krízach, ale to je iná téma.Manžel nemusí meniť svoje zvyky a spokojne môže odísť na pivko alebo na futbal a vie, že je o malinké dobre postarané, veď je s matkou. Toto všetko je len zlomok, ale čo už s tým žena narobí...toto je MATERSTVO.
Každý deň je rovnaký. Ráno vstanem, zhrozene premýšľam v posteli, aká práca ma čaká a ako si to zadeliť, aby som stihla aspoň polovicu. Malú nakojím, pokúsim sa zariadiť, aby ešte spala najmenej hodinku. Sterilizujem fľaštičky ( nech žije ten, čo vymyslel mikrovlnku a parný sterilizátor), varím čajík, umývam, odkladám riad. Sotva si sadnem na záchod, už počujem zo spálne zvuky prebúdzajúcej sa Rebeccy. Aspoňže sa vie trocha sama zabaviť, stíham čaj dovariť, niekedy aj dojesť a trocha sa dať dokopy ( nalíčiť a učesať).
Najkrajšie je napriek tomu všetkému ráno, keď zbadám jej rozžiarenú tváričku. Je vyspinkaná, napapaná a to sa rovná šťastná. Je samý úsmev a ja si vtedy hovorím, že by som to nemenila s nikým. V takejto chvíli som rada, že som matka, že som na ,,materskej dovolenke,, a, že radšej nebudem stíhať domáce práce ( veď nikde neujdú), ale zato budem mať šťastné a spokojné bábätko, na ktorom vidno, že sa mu rodičia venujú.
Nakoniec tá ,,materská dovolenka,, ani nie je až taká hrozná. Nikto ma neuháňa, nemusím ráno vstávať a ponáhľať sa do práce, nestresujem sa, keď nestíham nejakú úlohu. Nemusím rozmýšlať nad tým, ako zabavím a niečo naučím dvadsať cudzích detí...zaoberám sa len jedným a snažím sa ako viem, aby  som v nej prebudila niečo, na čo budem hrdá a budem môcť povedať ,, toto som ju naučila ja,,
Obdivujem ženy, ktoré sú ako moja mama. Mala na krku tri detiská ( a neboli sme žiadne anjeliky), žiaden internet, kde by mohla hľadať dobré rady, žiaden parný sterilizátor, žiadna mikrovlnka, žiadne papierové jednorázové plienky a vlhčené obrúsky, žiadne interaktívne hračky, s akými sa deti zahrajú chvíľku samé, žiadne digitálne teplomery, antikolikové fľaštičky, antirefluxné a antialergénne mliečka a rôzne kašičky, rychlozavinovačky, mobilné telefóny a digitálne fotoaparáty na zväčšnenie krásnych chvíľ, laktačné poradkyne ... napadá ma ešte tisíc vecí, pre ktoré to mali ženy ťažšie ako dnes.
Obdivujem ženy, ktoré majú dvoj-troj-štvor a viac-čatá. Obdivujem ženy, ktoré si adoptujú cudzie deti. Obdivujem ženy, ktoré vychovávajú deti samé, pretože to majú dosť ťažké bez pomoci manžela, či otca dieťaťa ( mám na mysli chvíle, keď treba chodiť vybavovať po lekároch, po úradoch a pošlú vás ešte na desať iných miest a vy musíte celý deň blúdiť po meste s dieťaťom samé). Obdivujem ženy, ktoré sa starajú o postihnuté a choré dieťa a ešte viac tie, ktoré o postihnutí vedeli dopredu. Obdivujem ženy, ktoré odmietnu sľubnú kariéru, len aby sa mohli venovať svojmu dieťaťu.
Pre všetky tieto ženy vyznejú moje starosti ako malichernosti a ak ich porovnávam s ich starosťami, tak ozaj malichernosťami sú. Mám manžela, ktorý pomáha, kde vie ( poznám aj horšie prípady) a super rodičov, ktorý sú spoľahlivý a nápomocný. Mám kde bývať a mám si kde vyliať srdce, aby ma neskolila nejaká depresia. Mám technické vymoženosti, ktoré mi uľahčujú život.
A mojou najväčšou výhrou je jedno úžasné, zdravé, jedinečné stvorenie, ktoré vzniklo a rástlo vo mne. Kvôli ktorému mi život pripadá krásny a ktoré jedným svojím úsmevom rozjasní celý môj deň.
Všetko, čo robím, robím kvôli nej a už nie kvôli sebe. Každý môj nádych, úder srdca, moje slovo, každý nový deň, pohyb, či gesto, každé rozhodnutie je späté s ňou. Je nenávratne v mojom živote. A možno raz si prečíta aj ona tento článok a bude vedieť, že ju ľúbin viac ako hocičo na svete, viac ako seba.
Toto je moja materská dovolenka...
Dnes som si dokonca stihla umyť zuby...o tretej popoludní 🙂