Znenie článku

Katka je zdravotná sestra, pracovala v Saudskej Arábii a neskôr sa stala adoptívnou mamičkou malej Dorotky. Kedysi plakala pri negatívnych tehotenských testoch, ale dnes je šťastná, že sa s manželom rozhodli pre adopciu. Verí, že ich dcérka bola zrodená práve pre ich rodinu. Podla Katky je téma ADOPCIE spojená s obrovským strachom a predsudkami, preto sa rozhodla pomáhať aj iným rodičom na ceste za šťastím.

Ste mamou malej Dorky, kedy vo vás dozrelo rozhodnutie adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?

Ako každý pár, ktorý sa ľúbi, sme túžili založiť si rodinu. Všetko bolo naplánované, najskôr sme sa vzali, potom čakali, kým splatíme lízing na auto a keď prišiel ten "správny čas" mať dieťa, tak dieťaťu sa k nám zrazu akosi nechcelo. Po pár negatívnych tehotenských testoch, ktoré samozrejme spôsobili plač a slzy, jeden deň prišiel z práce manžel a len tak navrhol, či si neadoptujeme malú černošku. Brali sme to tak, že veď si zažiadame a medzitým sa určite podarí vlastné. A tak sme vlastne celý proces adopcie brali len tak s nadhľadom. Samozrejme, že sme si prešli užívaním vitamínov, detoxom, hľadali sme iné zábavky na rozptýlenie, no nič z toho nefungovalo. Ale mali sme aspoň "zadné vrátka" v podobe adopcie otvorené.

Ako dlho trvalo od podania žiadosti, kým u vás zazvonil kúzelný telefón? Ako ste prežívali obdobie čakania, čo bolo pre vás najťažšie a čo vám naopak dodávalo sily?

Je vaše dieťa po pár týždňoch v škole nervózne? Vrátilo sa vám po lete obdobie ranného zhonu a školských príprav? Všetky tieto problémy vyrieši jesenná aktualizácia detského šatníka. Vaše dieťa sa začne tešiť do školy a vy s jednoduchosťou vyskladáte outfity v priebehu pár minút.

Detské módne trendy v roku 2022 navyše využívajú zábavné jesenné farby, textúry a vrstvenie, takže s nimi dokážete vytvoriť všestranný šatník plný nekonečných možností. Ranná príprava do školy nebola nikdy jednoduchšia!

Základom je vrstvenie – ako správne vrstviť?

Vrstvenie je jedným z najpohodlnejších jesenných módnych trendov, ktorý je tu s nami už nejaký ten rok. Vrstvenie vám umožňuje vytvárať všestranné oblečenie, ktoré vášmu dieťaťu vyhovuje po celý deň. Keď sú deti v teplej miestnosti, môžu vrchnú vrstvu oblečenia jednoducho vyzliecť. Ak sú zase vonku na prechádzke, môžu si túto vrstvu obliecť, aby im nebola zima.

Kombinácia viacerých vrstiev uľahčuje začlenenie väčšieho množstva oblečenia do detských outfitov, vďaka čomu mnohé kusy oblečenia využívate prakticky po celý rok. Dievčenské letné šaty sa dajú na jeseň nosiť napríklad v kombinácií s rolákom s dlhým rukávom a roztomilými bavlnenými pančuchami. Zábavné chlapčenské tričká sa zase môžu stať prechodnými za pomoci teplého tielka, alebo navrstvené na tričku s dlhým rukávom.

Keď dieťaťu pomôžete vrstviť oblečenie, môže si svoj outfit jednoducho prispôsobiť podľa svojej vlastnej potreby. Ak chcete vrstviť módne, držte sa pravidla troch – základná vrstva, teplá vrstva a vrstva odolná voči poveternostným podmienkam.

Pocit viny nesie so sebou pochybnosti o sebe, až nedokážeme vidieť radosť života. Je nezmyselné trestať každý nazdar. Sme absolútne v poriadku takí, akí sme. 

Ten, kto si myslí, že niečo urobil zle, je vinný, zaťažený, je mŕtvy a ani nezomrel. Slovo hriech vzniklo, aby v ľuďoch prebúdzalo pocit viny. Spôsob, ako ich podmaniť. Potom sú zbavení odvahy, odhodlania, túžob po vytváraní. Stačí ľuďom povedať, že ich chyby sú hriechy. 

Chyba sa dá napraviť. Kvôli chybe nie je nutné cítiť vinu ani kvôli nej nikoho obviňovať. Vinu ľudia prijímajú od iných ľudí a rovnako ju môžu aj odmietnuť. 

Máme svoje ideály a idoly, ktorým sa túžime priblížiť a podobať sa im, čoho dosiahnuť sa nedá. Ideály kazia charakter. Kvôli ideálom nenájdeme nikdy mier a pokoj. Nebudeme sa cítiť spokojní. Jediné, čo dokonalé je, je naša prirodzenosť. 

Vína ale môže niekedy v sebe niesť motivačný prvok. Pocítime vinu, keď vidíme naše nevyužité možnosti. Keď svoj potenciál nerozvijame. Nič nerobíme, iba sa trápime. 

Nenechajme si zasahovať do súkromia. Negatívni ľudia sa bas vždy budú snažiť ovplyvniť, vyvolať v nás obavy, pochybnosti a dostať nás akýmikoľvek prostriedkami do stresových situácií. Vždy máme možnosť. A hneď aj niekoľko. Stačí sa rozhodnúť. 

Po uplakanej princeznej nebolo už ani stopy, ostala iba "smutná" a "veselá" stena. Potom ako som prišla a stála som uplakaná pri stene vedľa dveri do našej izby, dostala pomenovanie " smutná stena" a ta oproti bola "veselá, tam bola aj rada na cigaretu a vždy som sa tam rehotala, väčšinou sme chodili fajčiť spolu s Lujzou, Heňom a Majom, a tí ma vždy rozosmievali. Ak som sa náhodou postavila na druhú stranu, Robo ma okamžite upozornil, že stojím na" smutnej "stene a obáva sa, že budem plakať. A už som nemala prečo plakať. Áno, deti mi stále chýbali, stále som nad nimi rozmýšľala ako sa majú, čo robia,  bolo mi ľúto, že som cez prázdniny neni snimi. Ale robila som to aj pre nich, pretože ožratá mama by im bola k ničomu. V deň, keď som prišla na KDZ ( klinika drogových závislostí) som mala tričko s Minie, Robo mi po pár dňoch priniesol obrázok, ktorý mi nakreslil a bol tam Mickey Maus.. "aby Minie nebola sama, a mala tu svojho priateľa" podával mi ho medzi dverami a ja som pochopila, že som síce v "blázinci", ale aj tu môžem mať priateľov, nie možno navždy, ale na dobu ktorú tu budem, je dobré mať sa s kým porozprávať, mať sa o koho oprieť. A ja som toho priateľa mala, a nie jedného. Každý jeden s nich bol pre mňa prínosom, či už v dobrom alebo v zlom. Hoci len, keď ma niekto hrozne vytáčal, mohla som rozmýšľať prečo, nehnevám sa len preto, že v jeho správaní vidím aj seba?

No najviac blízki mi boli Lujza, Heňo a Majo, boli od začiatku prví, ktorí sa ma ujali. Pomaly sa začalo šuškať, že by mali ísť už na B-čko, bola som s toho dosť nervózna, predsa zvykla som si na nich, mala som sa s kým porozprávať. " Ako to len zvládnem, keď pojdeš na B?"   dobiedzala som do nich po jednom. "Budeš predsedkyňa, a to ti týždeň tak zbehne, že ani nebudeš vedieť kedy" hovoril mi Heňo aj s Majom.  Zas začali stou predsedkyňou otravovať, pretože aktuálna predsedkyňa to zobrala všetko z hurta, a z troch stoličiek na fajčarni ostala jedna, vraj aby sa tam nikto dlho nezdržoval. To, že sme tam fajčili na stojáka, čo pripominalo pofidernú putiku, bolo už nepodstatné. Jedna stolička ostala, pre našich starých panov o paličke.

"Len si sadnite, Miško, ja postojím" vravela som nášmu starkému, ktorý nám tam aj vcelku omladol, keďže občas sa zabudol a isiel bez paličky. Boli sme tam ľudia rôzny, ale spájalo nás jedno. Všetci sme trpeli závislosťou či už na alkohole, drogách, liekoch. A preto nikto nikoho neodcudzoval, neporovnával sa, nekritizoval, tak ako dobre, občas si tam dakto skočil do vlasov, ale v rámci normy.

Niekedy som hovorila, že toto  tu by mali dávať ako reality šou miesto farmy. Boli sme zavretý na jednom poschodí, bez telefónov a kontaktu z vonka a museli sme dodržiavať režim, byť jedna komunita a držať spolu, ale zároveň byť každý sám za seba. To vám poviem, že nie vždy to bolo ľahké. Stále ma občas prepadla myšlienka, prečo som sa dostala až sem, či naozaj to bolo potrebné riešiť až takto radikálne. Ale to ,že som nestiahla ešte sedmičku vodky ale "iba" ploskačku neznamenalo, že problém nemám. Klamala som, pila som tajne, celý môj deň sa točil okolo toho kde si kúpim, kedy a do čoho si to nalejem, a či nepojdem autom náhodou. Problémy utopiť v alkohole, a tváriť sa že je dobre. Uzavrieť sa pred svetom, zanedbávať deti, partnera, kamarátky, seba.. Len ja a nejaký ten môj večerný koktailik. Naozaj som sa hanbila sama pred sebou, a mala som neskutočné množstvo výčitiek v sebe. "Keby sa tak dal vrátiť čas" hovorila som Lujze pri našich večerných rozhovoroch. " To sa žiaľ nedá, ale môžeš zmeniť budúcnosť, pouč sa, hoci len zo mňa a využi túto šancu" povedala mi Lujza predtým ako začal účinkovať diazepanik a pobrali sme sa do ríše snov... 

Úspech je cesta, po ktorej je potrebné kráčať každý deň.. 

Tu ma bolí, tu ma pichá... poznáte to? V duši 20, na tele tesne pred dôchodkom. Mnohí sa tak neraz cítime, hoci máme snáď len čerstvé tri krížiky v kolónke vek. Svoje telo často preťažujeme. Neúmernou záťažou, zlým držaním tela, nedostatočným pohybom, nesprávnou životosprávou. A pritom stačí tak málo - začať sa hýbať správne. 

O tom, že pociťovať bolesť v akomkoľvek veku nie je normálne sa presvedčil na vlastnej koži aj Oskar Fatul, pohybový špecialista, ktorý dnes pomáha ľuďom s bolesťami ich zmierniť a privádza ich k životu BEZ bolesti. Ako na tú vašu vám poradí v novej Poradni s pohybovým špecialistom. 

V prípade, že máte otázky týkajúce správneho pohybu, bolestí svalov, kĺbov či chrbtice, spýtajte sa v novej poradni.

Všetky vaše otázky sú, samozrejme, anonymné a zadarmo, ako v každej poradni na Modrom koníku.

Tím Modrý koník

ADOPCIA PO 40-KE? ÁNO ČI NIE?

Podľa niektorých sa deti ženám po 40-ke už nerodia, a preto by ani nemali mať nárok na adopciu. Ako to vnímate vy? O svoj príbeh sa podelila pani Ružena. 

Adoptovať dieťa po štyridsiatke? 

Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať.

S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala…

Ich príbeh začal pred šiestimi rokmi, keď sa pani Ruženka dozvedela, že prirodzenou cestou dieťa nebude mať.

Jedného dňa som išla ku kaderníčke, hovorí pani Zuzana. Posťažovala sa, že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dcéra sa to dozvedela nevhodne. Dcéra sa cíti byť podvedená, na rodičov sa hnevá a zároveň je nešťastná, že nevie, kto vlastne je. Aj o tom je adopcia…

Veľmi ma zaujala samotná idea adopcie, nakoľko sme nemohli mať deti. Začala som „krížový“ výsluch, ako to prebieha. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s týmto s manželom. Jeho odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu znela: „Ideme do toho zlato… veď na toto sme čakali“, spomína s úsmevom pani Zuzana. 

Adopcia je výzvou

Podali si žiadosti, absolvovali prípravu a o štyri mesiace im zvonil telefón z úradu. Zdvihla som a pani sa nás milo pýta, čo robíme, lebo má pre nás trojročného chlapčeka. Manžel jej kričí „berieme“. Na druhý deň ráno sme mali stretnutie. V miestnosti sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás, že: „Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť.“ Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul… Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu… 

Ja som z neho nemohla spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký. Manžel úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: „Treba cikať!“ vzal ma za ruku a viedol ma na wc… spravili sme, čo bolo treba. A ja som vedela, že takto má byť. Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu, opisuje pani Zuzana. 

Dnes má už ich synček Tobiasko štyri roky, užívajú si vzájomnú lásku a majú pred sebou aj nové výzvy. Zuzana mu nechce tajiť, že bol adoptovaný, nerada by bola aby to dopadlo tak ako u jej kaderníčky.

Boli sme neohlásene navštíviť kamošku. Chcela nám rýchlo niečo ponúknuť, tak som povedala, že stačí čistá voda, že takú máme so synom najradšej (syn v poslednej dobe až plače, keď mu chcem dať piť čaj alebo domáci sirup do vody).
No kamoška zasa, že nám ide aspoň otvoriť sirup a dať do vody. Prehovárala som ju, že nie, no syn, že áno, nech donesie. Ona odišla po sirup a ja čistím synovi žalúdok, že prečo pýtal, keď doma nechce sirup ani vidieť.
A on mi na to s rozžiarenými očkami: „Mami, ale tu je to iné. Tu sme na návšteve, tu si hosť, tak sa musíš aspoň niečím ponúknuť!“

                    *   *   *   *   * 

Naša akčná Zita: „Nech ti ani nenapadne sa na to lehátko vyvaliť!“

Syn sedí za stolom a večeria. Do kuchyne príde priateľ spolu s kolegom a hľadá ma. Syn pohotový radí kde ma nájsť: „Maminka sa vetrá na balkóne, smrdia jej vajcia.“
 ...Priateľ aj zabudol čo odo mňa chcel.

                    *   *   *   *   * 

Ako šafránu! Ak by ste si ich však chceli kúpiť, možno zistite že sú väčšinou len v elektronickej podobe, niektoré sú dlhodobo vypredané a iné zase len v českom jazyku, prípadne že tieto knižky už máte doma.  

Chceli by ste vašemu dieťaťu spraviť radosť krásnou vytlačenou ilustrovanou knihou? V tom prípade je tu skvelá príležitosť podporiť vznik prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych detí.

Prehľad slovenských kníh pre adoptované deti:

 Zori a opustené vajíčko

Autorka: Daniela Šmigová

Terapeutická rozprávka. Čo sa stane, keď sa o opustené vtáčie vajíčko začne starať žirafa? Online verzia na Návrat.o.z.

Zubaté slnko sa prediera pomedzi stromy. Čím stúpa vyššie, tým nižšie klesá hmla. Ranná rosa sa odparuje z okolitých lesov. Čerstvý vzduch účinkuje lepšie ako káva a prebúdza všetky zmysly. Farbami hrajúce lístie len dopĺňa idylku jesene...  Takto nejako by mohlo vyzerať aj vaše ráno, ak sa vyberiete na pobyt do Demänová Rezort. Ak sa nevyberiete, môžeme vás vybrať my! Pripravujeme totiž jesenné testovanie pobytu v tomto (nielen) rodinnom, ekologickom a pet-friendly rezorte.

Čo budeme testovať?

Demänová Rezort⁴⁰ ponúka jedinečné ubytovanie v ekologickom a pet-friendly rezorte, kde si užije relax aj zábavu na jednom mieste naozaj každý. S deťmi sa môžete tešiť na množstvo atrakcií, ako sú trampolíny, lezecká stena či 3D bludisko vo FUN centre. Pretože v Demänová Rezorte sa zábava a relax letom nekončí. Čarovný pobyt si dokážete užiť naplno aj počas jesene. Verte nám – areálu v Rezorte to v jesenných farbách poriadne pristane! Jesenný pobyt má mnoho výhod! Je tam menej ľudí než zvyčajne, stále sú otvorené vonkajšie aj vnútorné atrakcie, animačný program prebieha každý víkend. Program na jesenné prázdniny v škole, strašidelný Halloween, sladký Mikuláš a približujúce sa vianočné obdobie…

Demänová rezort však myslí aj na dospelých klientov, nielen na deti. Po náročnom dni plnom aktivít je možné nabrať nové sily vo Wellness a užiť si parnú, suchú fínsku či infrasaunu; ľadovú sprchu, vírivku, ochladzovací či Kneippov kúpeľ alebo tepidárium. K dokonalému zrelaxovaniu prispeje určite aj uvoľňujúca masáž v Masážnom centre.  

Koho hľadáme

Na toto jesenné testovanie hľadáme:

1. "Vieš, to že si bola nervózna mohli byť tvoje abstaky" začala mi vysvetľovať a opisovať svoje zážitky. "Vlastne, mávala som nočné potenie ak som si nedala tiapridal a ani aspoň pivo na dobrú noc " priznala som sa Lujze, "ale veď to bolo jedno pivo, pohár vína, nepila som veľa" znova som sa začala obhajovať. "To nejde o to koľko piješ, tvoje telo dostalo, čo mu chýbalo a to je to a neskôr zvyšuješ, pretože chce viac". Keď mi to rozprávala prvý krát som  sa asi naozaj zamyslela, že to, ako som napisala do denníka " mám problém z alkoholom, ktorý chcem riešiť" bola naozaj pravda. Je pravda, ze som nepila veľké množstvá, ale pila som. Schovávala som sa, tajne si to nalievala do malinovky aby deti nevideli. Snažila som sa byť nenápadná, piť len toľko aby to na mne nebolo až tak vidieť. No je pravda, že už posledné razy som si to neustriehla, a že to nebol už len pohár, dva vína alebo jedno dve veľké pivá. Alebo, keď som si to pivo dala ešte aj s priateľom, veď nenapadne, predtým som už v sebe nejaký ten poldecačik mala.  Hlavna vec, ako som sa ešte po jednej návšteve psychiatričky dušovala pred priateľom, že nemôžem na tie lieky piť alkohol. Pamätám si ako ma vždy za to buzeroval,keď sme  boli na oslave, či musim toľko piť. Akonáhle som prehnala nejaký svoj limit, bola som iný človek. Keď prišiel za mnou, v čase ako sme sa pokúšali náš vzťah znova zlepiť a ja som  náhodou  zabudla vyhodiť fľašu z vína čo som večer predtým stiahla, robil okolo toho cirkus. " Neviem, čo robíš scény, bola tu kamoška" ešte som aj zaklamala aby nevedel, že som to vypila sama. "Ešte stále si myslíš, že sem nepatríš?" opýtala sa ma bez akéhokoľvek rozmýšľania Lujza. Začala som si dávať veci do súvisu  podľa toho, čo mi začala rozprávať ako to mala ona. "Niesom, tu prvý raz, nechcem ti zle" povedala mi s neskutočnou úprimnosťou, videla som to zúfalstvo v jej očiach, aj kus hanby, ale zároveň odvahu a silu , že sem prišla znova zabojovať a nájsť svoj kusok mozaiky, ktorý jej chýbal... A mne to tiež začalo pomaly dochádzať...  Začala som skladať svoju mozaiku...

Ako Lujza povedala , že za 3 dni budem vyškerená ako päť koruna  tak sa nedeľa niesla vo veselom duchu. Tým, že cez vikendy okrem rozcvičky a vychádzky, neboli žiadne aktivity, v čase osobného voľna ak sme nemali návštevu sme mohli spať, čítať alebo pozerať televíziu. My sme si skrátili čas jednoduchou hrou meno, mesto, zviera, vec . Lujza, Majo, Heňo a ja sme sa usadili v jedálni a asi 2hodiny sme sa zabávali ako deti v tábore.  "To čo je za slovo, že  CHLOPAVICA to ti neuznáme! " spykli sa proti mne všetci traja a smiali sme sa tak , že sme aj zabudli kde sme. Tým , že sa medzi nami nachádzali aj gambleri boli hry ako človeče, karty, monopoly, dostihy zakázané.(Inak monopoly a dostihy by som vcelku zakázala, doma sme sa s mojím vedeli na tom dohádať až na tichú domácnosť.) Na chodbe smerom k  fajčarni  bol stolík, kde sa chystavala káva a vedľa  malý regál na knihy v ktorom som našla mini stolný fudbal, ktorý sme  potom najčastejšie s Heňom hrávali. Človek by nepovedal, ako sa s takou somarinou dokáže zabávať, keď už nevie čo zo sebou. Cítila som sa už naozaj lepšie, povzbudena návštevou v sobotu, mala som už aj ľudí okolo seba, ktorý sa snažili aby som zapadla a neplakala na izbe. S Lujzou sme si naozaj sadli, bol medzi nami cca 10 ročný rozdiel ale mali sme veľa spoločného. Hlavne sme začali rozoberať tému týkajúc sa toho prečo sme tam. "Prečo si tu?" spýtala sa ma. Zase raz som rozprávala o tom ako som začala zapíjať to, že sa somnou priateľ rozišiel,ako som začala navštevovať psychologičku aby som sa zmenila, že sa potom  ku mne vráti , potom aj  psychiatričku, aby mi dala lieky, lebo som bola nervózna, mala som depresie a celý svet bol na hovno a proti mne. "A nemala si náhodou abstáky, keď si bola taka nervózna?" Keď mi položila túto otázku zarazila som sa. "Nie, nemyslím si veď vtedy som nepila už" Pozrela sa na mňa a ja som sa začala rýchlo obhajovať.. "Vtedy sa mi blížila operácia, nepila som každý večer ako predtým, ani po operácii, veď som mala lieky". Vlastne som ani len netušila čo sú abstinenčné príznaky, ako rôzne môžu byť, vlastne ani čo je závislosť duplom alkoholizmus. To, že ma psychiatrička upozorňovala aby som si dala pozor na to koľko pijem a vybavila ma liekmi na chute mi bolo na smiech a prikyvovalala som jej "áno, áno ja viem"no vedela som prd. Alkoholik, je predsa ten, čo hneď ráno  už 10 rokov chodí  do obchodu  aby si kúpil fľašu, lebo tým začína deň ,čo sa potom váľa niekde popri ceste,je to ten špinavý bezdomovec čo leží pod mostom. To ja predsa taká niesom!

To som netušila, že medzi nimi a mnou vlastne nieje žiaden rozdiel.. Sme chorý.... 

Po dlhšej dobe sa na mňa usmialo šťastie a mala som možnosť zapojiť sa do testovania dm produktov šetrných k životnému prostrediu. U mňa tieto produkty dostali zelenú už len kvôli svojmu konceptu šetrnosti. Rad za radom som ich všetky s nadšením vyskúšala. S pracím gélom som sa už v našej kúpeľni stretla. Jemná vôňa, konzistencia aj konečný efekt vypratého prádla splnil moje očakávania. Keďže sme v kúpeľni, tak sa od prádla presuniem do sprchy. Detská umývacia emulzia Alverde svojou konzistenciou, príjemnou vôňou určite neurazila. Oceňujem, že deti neštípali oči, čo sa pri iných sprchových géloch stáva. Neodolala som a emulziu som vyskúšala aj ja 🙂. Bylinkový šampón Alverde mi svojou vôňou pripomína detstvo. Myslím, že s tento šampón bude môj kamarát. Olej na holenie Alverde ma veľmi prekvapil. Tento výrobok som doteraz nepoznala. Na testovanie konkrétne tohto oleja som sa tešila najviac. Konzistenciou veľmi príjemný, holenie bolo fakt veľmi jemné. Po týchto kozmetických procedúrach sa vrátim k robote a upracem kúpeľňu. V našej domácnosti uprednostňujem menej agresívne výrobky bez parfumácie. A to Denkmit čistiaci prostriedok na umývanie kúpeľňe je. Octová vôňa nie je veľmi výrazná, zato účinok tohto výrobku je fajn. Prostriedok na umývanie riadu Denkmit Pro Climate v mojej kuchyni miesto nenájde. Nepáčilo sa mi, že veľmi penil. Za studena neodmastil plastovú misku. Inak konzistenciou a vôňou určite fajn výrobok. V kuchyni určite s nami zostanú Profissimo kovové čistiace perly. Fľaše s tenkým hrdlom sme v našej domácnosti nikdy nevedeli poriadne vyčistiť. Podarilo sa nám to až s týmito perličkami (nerozumiem, že som ich už dávno doma nemala). Kefa na čistenie riadu fajn, oceňujem drevenú rukoväť, ale zároveň sa musím priznať, že takéto kefy veľmi neobľubujem Síce vyčistia špinavý riad ale potom všetky zbytky zostanú v tej kefe. Profissimo suché hubkové utierky sú fajn, tie používam roky a sú všestranne využiteľné. Vydržia naozaj dlho. Profissimo utierka z bambusu a mikrovlákna je utierka, ktorá asi nechýba v žiadnej domácnosti. Je perfektná na utretie rozliatej tekutiny, na vyleštenie pohárov. Testovanie ma veľmi pobavilo, mala som možnosť spoznať nové výrobky. Niektoré si určite v našej domácnosti nájdu miesto a ja som rada, že ich zloženie je šetrné k našej planéte.

#test_dm40 #recenzia #recenzia_dm

Tancujte so životom. Urobte niečo, čo bežne nerobíte, aby ste zmenili svoju energiu. Je čas dať veci do pohybu a nájsť spôsob, ako tancovať v rytme života. A to tak, že zaklopeme na svoje vlastné dvere. Akékoľvek prosby a túžby adresujme do svojho vnútra, aby sa tam začala transformácia. Netreba žiadne zázračné mantry, modlitby, ani hľadanie správnych ciest. Všetko, čo potrebujeme, máme už v sebe. Stačí sa zastaviť, stíšiť. Zmizne hmla, rozjasnia sa odpovede. Potom môžeme začať nechať sa unášať prúdmi života. 

Nesúďte, neskúšajte zastaviť prúd myšlienok, iba sa pozorujte. Žiadna myšlienka, ani nápad nie sú dobré, ani zlé. Skáču, otáčajú sa, lákajú našu pozornosť za každú cenu. Obyčajné pozorovanie protichodných energií otvára našu myseľ pre pochopenie vzťahov. 

Viac pozitívnych odkazov do života nájdete TU 🙂

Počas svojho života sa dostaneme do „kontaktu“ s nespočetným množstvom výrobkov, ktoré nám majú uľahčiť upratovanie či hygienu. Väčšinou si radi necháme poradiť od známych, siahneme po niečom overenom, nejakej topke, ktorá zapasovala aj iným. Aj preto mám rada testovanie s Modrým koníkom. Je to niečo iné. Domov sa nám často dostanú produkty, ktoré by sme si „len tak náhodou“ do košíka nepridali. Tentokrát som sa veľmi potešila, keď som si prečítala správu, že naša rodinka bude testovať výrobky od dm drogerie markt. A to som ešte netušila, že medzi ekologickými produktmi nájdem také „šupy", že si ich hneď na prvý „omak“ zamilujem. 

Ale poďme pekne po poriadku. Ja nie som veľmi „žienka domáca“. To znamená, že ma nie veľmi vzrušuje nákup prípravkov, ktoré vyčistia kúpeľňu, riady, nábytok, prevoňajú bielizeň alebo vyleštia poháre. A stotožňujem sa s myšlienkou, že v dome nie som otrokom a radšej ho zatvorím a ideme na výlet. Ale tak zase pri troch deťoch to býva niekedy pekný odvar.  A preto si rada ten život uľahčím. A to testovanie s MK a dm splnili do bodky. 

Tak poďme pekne po poriadku. Ako prvý som doma z balíčku od dm vyskúšala Denkmit nature prací ⁹gél. Prací gél na farebnú bielizeň, ktorý je šetrný k životnému prostrediu a zároveň odstraňuje odolné škvrny, chráni farby a vlákna, znel ako dobrý spoločník. Úmyselne som ho použila bez aviváže, nech precítim jeho vôňu. Musím povedať, že ma príjemne prekvapil a bielizeň bola nielen čistá, ale aj voňavá.  

Druhý pomocník, s ktorým som si to zamierila do kúpeľne, bol Denkmit nature čistiaci prostriedok na kúpeľne, 750 ml¹¹. Použila som ho na umývadlá, ktoré sú zasvinené asi každý boží deň. Pasta, pasta, pasta...žiaľ nie tie talianske výborné cestoviny, ale proste pasta. Nielen od detí, ale aj od manžela. Šialený kolotoč, kedy mám chuť rozbiť tie umývadlá a poslať ich nabudúce do potoka. Praktický rozprašovač prípravku bol tou pravou zbraňou v mojich rukách. Odstránil aj jemný vodný kameň z batérií a mám pocit, že vytvoril  akýsi ochranný filter pred mojimi spolubývajúcimi.  Takže za mňa super jednoduché a rýchle čistenie. 

Trojicu testovaných v prvých dňoch uzavreli Denkmit nature Pro Climate prostriedok na umývanie riadu, 500 ml¹⁰ a Profissimo nature kefa na umývanie riadu¹⁰. Týchto dvoch som otestovala na poriadnych mastnotách. Väčšinou putujú naše riady do umývačky riadu, ale predsa len niekedy niečo potrebujete umyť hneď. Mastnota išla z panvice krásne dolu aj pri nižšej teplote vody a kefa odstránila zapečené hnusoty. Jej plusom je, že môže ísť do umývačky riadu. Lebo z tých „dráteniek“ sa mi vlasy stavajú dupkom. Všetko sa na ne nalepí a je to proste „fuj“!

Leštíš, leštím, leštíme 

Dobré ráno" budila nás o 7:00 cez víkend sestrička. Ledva som rozlepila oči, kde moja spolubývajúca už bola nachystaná na rannú rozcvičku. Tým, že som bola nová, mala som  zvýšené pozorovanie a to znamenalo, že som sa takýchto aktivít ešte nezúčastnovala. Mohla som byť len na izbe alebo sa prechádzať po chodbe  ako blúdny Holanďan, keďže v čase aktivít bola fajčiareň zamknutá. Stokrát radšej by som tam šaskovala na rozcvičke, ako byť sama na izbe zo svojimi myšlienkami. Neskutočne mi chýbala ranná káva,musela som čakať až po raňajkách a ranných liekov, aby som si mohla dať kávu a aspoň si predstavovať, že by som si ju vychutnala s cigaretou. Toto je otras, myslela som si a bola som hneď od rána nahnevaná na celý svet a hlavne na seba. Nevedela som sa dočkať návštevných hodín. Ale ešte všetci kto mohol isiel na vychádzku, potom obed, lieka káva a až o 13:30 sú návštevy. Nekonečná doba. Asi od jednej som vykúkala s našej izby s okna, pretože sme mali výhľad rovno na parkovisko. Stepovala som pri okne a čakala kedy uvidím strieborné auto. " Konečne, je tu"  vykríkla som a utekala som čakať k dverám. Bolo ešte pár minut do pol a sestrička jemne odignorovala prvé zvonenie. Očami som ju hypnotizovala aby konečne odomkla dvere a mohla som ísť za priateľom. " Môžete byť len pri fontáne" zdôrazňovala sestrička " naozaj, môžem ísť von?" opatrne som sa spýtala..                        "jaj, vy máte ešte kĺudový režim, tak to potom môžete byť v komunitnej miestnosti, alebo tubna gauči" zrušila sestrička moje nadšenie ísť na čerstvý vzuch.. "tu sa mi ešte podpíšete, pán O." podala priateľovi papiere .. Objali sme sa akoby sme sa nevideli sto rokov a v objatí si sadli na gauč... " No hovor, ako sa máš?" spýtal sa a ja som sa skoro znova rozrevala

"Je to tu strašné, oni chcú aby som poslúchala, normálne je tu rozpisaný režim a musíme robiť všetko podľa neho" začala som zo svojim sťažovaním a chcela som aby ma čo najviac ľutoval. "Je to tu teror, zober ma domov" žobronila som. Priateľ sa len smial, stiskal ma a ja som chcela nech ma nejak prepašuje domov.. "pozri, že klinika drogových závislostí" ukazujem mu nápis nad dverami... " No, láska" len tak potichu zamrmlal, ešte sám nevedel čo všetko to znamená a obnáša.

" je to to tu teror, oni nás tu doslova tyrajú, musím tu poslúchať" stále som opakovala dookola a pozerala psími očami na priateľa. V tom mi povedal "ale toto ty potrebuješ".Zhačila som sa a škaredo naňho pozrela, no to hádam nemyslí vážne veď ja tu doslova trpím, dva týždne som nevidela deti... Potichu som zamrlala  že "asi áno". Sedeli sme a stískali sme sa, okolo chodili moji spolupacienti, ktorý už mali možnosť ísť k tej fontáne, predstavila som mu aj Maja  ukázala aj Henricha , ktorý boli taký tý prvý ľudia čo sa ma chudiatka uplakaného ujali. Sedeli sme tam skoro do konca návštevných hodín, kým som sa znova musela vrátiť za tie odporné zamknuté dvere.. "výdrž to tu, veď povedali dva - tri týždne, to zvládneš" dodával mi odvahu "si tu druhý, deň, veď aj na detoxe sa ti nepáčilo, a nakoniec si si zvykla" dodal... No to má pravdu pomyslela som si a povedala mu, že to tu skúsim aspon tie dva týždne vydržať a potom uvidíme...  Cez víkend sme myšlienky dňa nemali, pisali sme do denníkov svoje pocity, čo sme robili v daný deň. Ale dnes bol naozaj lepší deň, ale stale som mala miestami stavy, že chcem ísť domov... 

V prvom rade ďakujem že som mohla testovať produkty z predajne dm, z ktorých veľa ostane v našej domácnosti ako stály pomocník.

Tak poďme na otestované produkty. Toto je pre mňa top kombo a ostane u nás. Čistiaci prostriedok značky Denkmit, ktorý je cenovo určite lacnejší a rovnako účinný ako drahšie produkty, je citrónovej vône a má účinnú cistiacu penu. A lestiaca a čistiaca handrička je super na suché a aj mokré čistenie a leštenie. Handričku som použila na rýchle prelestenie pohárov a taktiež na prelestenie batérie bez použitia čohokoľvek.

Čistiaci prostriedok značky Denkmit tiež u nás ostáva. Síce toto doplňujúce balenie bez prvej a hlavnej fľašky má ťažšie dávkovanie ale zas je super že nemusíte stále nové a nové fľašky kupovať ale stačí len toto a prelejeme do fľašky. Čo sa týka účinku tak je porovnateľný s drahším. Jemná a nevtierava vôňa a pre mňa dôležitá účinná pena ktorá vyčistí a vydrzi.

Poďme teraz na čistiace guličky. To je produkt ktorý nesklame ale podľa mňa nie je nutnosť. Popravde keby deti nemali fľašky tak nevyužijete. Guličky sa ľahko používajú. Stačí dať guličky do fľašky, pridať čistiaci prostriedok, vodu, zavrieť fľašku a len hrkat😉. Fľašky sa vyčistili a určite ak máte širšie ruky že nezmestite do fľašky tak využijete ale pre mňa potom lepším pomocníkom je kefka ktorú sme tiež dostali na testovanie.

Kefka na čistenie riadu je dobrý pomocník. Okrem čistenia fľašiek alebo zavaraninovych pohárov je super aj na hrnce a riad. Ja som ale využívala na fľašky a skúsila som aj hrniec keď som robila krupicu. Vyčistiť som vyčistila ale tým že sú stetinky tak ostalo aj v kefke a musela som čistiť aj kefku.

Prací gel u nás ostáva. Príjemná vôňa, dobrá konzistencia a prádlo bolo čisté. Určite spravi takú istú robotu ako drahšie prostriedky. Len odporúčam kúpiť najprv vo fľaške lebo dávkovanie z tohto doplňujúceho bolo pre mňa trošku nešikovne. 

O 18:45 sa konalo "čítanie predsedu" všetci sme sa naskladali do jednej jedálne, a predseda nám prečítal úľavy, to znamenalo, že kto ma kľudový  režim, kto je oslobodený od rozcvičky a podobné. Rozdelili sa rajóny, čiže: kto vynesie kôš na wckach, uprace fajčiareň a taktiež sa nahlasovali mobilné telefóny aby sme mohli si zavolať na tých 5 minút.. Ľudia tu boli po rozdeľovaní do funkcií  kuchynkár, chladničkár, športový referent, kultúrny referent, rybičkár, čistotníci, pokladník, a teda najhlavnejší bol predseda. Ten mal na starosti fungovanie celej komunity, na porade prednášal naše prípadne požiadavky  napr na večerný film,ktorý býval vždy v piatok a sobotu a taktiež nám oznamoval rôzne informácie ohľadom fungovania aktivít... Po tomto večernom čítaní sme povinne pozerali správy, pretože na ďalší deň ( ak nebol práve víkend) sa na komunite rozpravali správy, šport, počasie a ďalší bol určený ako pozorovateľ... "Doma správy absolutne nepozerám a tu mám sedieť do 19:30 a pozerať niečo čo nechcem?" 

Pýtala som sa samej seba . Potom samozrejme rada na lieky, rada na cigaretu a čakanie na telefonáty a teda kto mal mobil mohol si ísť po 20tej zatelefonovať. Tým, že som bola nová a zľutovali sa, mala som v ten večer mobil, ale absolútne si nepamätám čo som hovorila priateľovi, keďže súkromie nulové, lebo som musela byť vo vyšetrovni a sestričky museli počuť čo hovorim do telefónu. " Výdrž to zlatko, zajtra prídem na návštevu" vravel mi do telefónu a mne sa chcelo zase plakať a ísť domov.. Ale po telefónate mi bolo každopádne lepšie a keďže som už v sebe mala tabletky aj tie urobili svoju úlohu... Na to ako som sa poobede zložila pri doktorke som si už po ďalšiu tabletku na ukludnenie nebola, pila som už len tie, ktoré som mala naordinované. Čo bol určite už malý úspech. Potom sme už mali viacmenej voľno, mohli sme si zapáliť a znova čakať v rade na cigaretu, ísť pozerať televíziu. Tým, že som prišla v piatok bol aj večerný film, a keď  komunita nemala mínusové body mala dlhšiu večierku. Aby som zase neplakala na izbe, zavolali ma  pozerať snimi televíziu, tak som spolu s Lujzou, Heňom a Majom sedela v jedálni a pozerala na film ( myslím Tango a Cash), ktorý by som si asi dobrovoľne nikdy nepozrela, ale tak asi som stále bola mimo, i keď to bolo už o niečo lepšie ako poobede... Heňo sa ma snažil stále rozveseliť a trepal mi tam samé hlúposti , takže som s toho filmu aj tak nič nemala. O 21 :45 bolo bodovanie poriadku, museli sme byť pekne na izbách nachystaný v pyžamku, v pozore pri ustlanej posteli... " akože toto má aký zmysel" pýtala som sa Lujzi a krútila hlavou, aké sprostosti tú odo mňa chcú, ktoré by som v živote v reálnom živote určite nerobila... Načo mať ustlanú postel, keď si idem do nej za chvíľku ľahnúť veď 22:00 je večierka, akože fajn bola dlhšia piatok a sobotu, ale aj tak.  Keď som si večer ľahla do postele, znova sa mi spustili slzy... Lujza sa ma znova snažila utešiť, ako zajtra bude lepšie a začali sme sa aj rozprávať o svojich životoch... Samozrejme lieky začali účinkovať a pamätám si už len vzdialené

 " tak dobrú noc"... 

"Ak chcete mať dobrú budúcnosť, musíte sa o to snažiť v prítomnosti "

Takto znela myšlienka na deň 17.6. 2022... Lujza mi po vychádzke povedala , že  od 17tej sa každý deň píše denník.." máš zošit a pero?" spýtala sa ma " pero mám, ale zošit nie, načo? " prekvapene som sa spýtala . " no veď na písanie denníka" a začala mi vysvetľovať zase ďalšie informácie ohľadne režimu a úloh... "tu máš papier a napíš si myšlienku dňa a píš" podala mi vytrhnutú dvojstránku  zo zošita... Ľahla som si na posteľ, papier si položila na knihu, ktorú som mala zo sebou zobrala pero a napísala si myšlienku..  "a čo tam mám akože písať?" spýtala som sa Lujzi, ktorá už mala zapisanej pol strany... " vyjadríš svoje pocity k myšlienke, svoje pocity, aktivity, ktoré boli v daný deň" no  tak môžem písať, že som trištvrte dňa prebačala, koho to tak zaujíma, hovorila som si v duchu.... Tak som začala písať a slzy začali stekať,znova som začala myslieť na deti a chcela ísť domov..

" Prišla som sem po 14 tich dňoch strávených  na detoxe, pretože mám problém z alkoholom, a chcem ho riešiť ešte kým je čas a niesom úplná troska..."

 Takto zneli moje prvé vety v denníku... Samozrejme, že to bola len proforma nech vidia, že aká som už v pohode

." Som po detoxe a hoci som si myslela, že niesom závislá na alkohole, opak bol pravdou" 

Pokračovala som ďalej v písaní fráz, ktoré som si myslela, že sú správne a pomôžu mi dostať sa čo najskôr odtialto doprdele.. Písala som však aj úprimne veci, že je tento deň pre mňa neskutočne ťažký, ako veľmi by som chcela objať svoje deti, ktoré som nevidela už 14 dní aká som smutná, plačlivá a syn má o týžden prijmanie a ja tam túžim byť a slzy mi kvapkali pomaly na  papier...

Sedela som oproti doktorke a totálne som sa rozrevala "ja mám dve deti, ja nemôžem byť bez kontaktu" zúfalo som sa snažila  vysvetliť moju situáciu, veď preboha snáď to pochopí a dovolí mi si zavolať každý deň ako som bola zvyknutá... No moje slzy ju obmäkčili iba k tomu, že išla za predsedom a povedala mu, že dnes budem mat telefón, či s tým komunita súhlasí, alebo niečo také... To ma trochu ukludnilo ale aj tak som bola roztrasená a cítila som strach, úzkosť srdce mi bilo a chcela som ísť domov. " koľko tu musím byť mne povedali, že..." koktala som a čakala asi na zázrak,pretože práve sa mi zrútil svet.. Doktorka mi niečo vysvetľovala ale ja neviem či som ju vôbec počúvala v hlave som mala jediné.. Okamžite odtiaľto vypadnúť... " dáme vám niečo na ukludnenie, chcete? Prikývla som a sestrička mi vzápätí podavala pohár vody a malú guľatu tabletku.." ak by ste ešte potrebovala, príďte si vypýtať " konečne som mohla ísť naspäť  do izby plakať do vankúša.... Keď som vyšla cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú a moje červené uplakané oči sa nedali prehliadnuť... Ľahla som si, otočila sa k stene a plakala do vankúša.. Zdalo sa mi, že niekto klope na dvere... Dokelu, čo zase... Otvorili sa dvere stála v nich ta potmavšia energická ženská, ktorú bolo všade počuť.. "ahoj, Heňo ti chce niečo dať" postavila som sa ku dverám, a ten počmaraný chalan asi v mojom veku mi nesmelo podával malú merci čokoládku zo slovami "priniesol som ti niečo na lepšiu náladu" . Pozrela som sa na neho cez tie uslzené oči , do ruky mi vtisol čokoládku usmial sa odišiel.. Poďakovala som a vrátila som sa do postele.. Bolo to milé gesto ale ani len chuť som nemala na tu čokoládu a to ja sladké teda neodmietnem..Položila som ju na stolík pri posteli a vratila sa k svojmu slzeniu do vankúša.  To bolo jedine čo som dokázala plakať, ľutovať sa a rozmýšľať ako odtiaľ zmiznúť preč... Moja spolubývajúca sa somnou skúšala dať do reči a ukludnovať ma.. "neboj sa, zajtra bude lepšie" no ty tak vieš jak mne bude zajtra, myslela som si.. Vyzerá ako by sa jej tu páčilo a bola tu s radosťou..  To môj prípad teda neni.. Ale pomaly som si uvedomovala, že mám problém s alkoholom, že som tu preto aby som ho riešila kým je ešte čas a niesom totálna troska.. ( aj keď mi vlastne veľa nechýbalo, hlavne psychicky).. Lujza odišla na akúsi skupinu ŽENSKÉ KRUHY a ja som ostala sama zo svojimi myšlienkami na izbe... Chýbali mi deti.. Akákoľvek malá myšlienka na ne ma rozplakala zas a znova... Utrela som si trochu slzy, vankúš bol už na komplet mokrý a vybrala som sa na chodbu pozrieť, či sa dá fajčiť a ešte raz si prečítať ten režim dňa, že co vlastne ma čaká ďalej... Znova sa mi všetci prihovárali, snažili sa ma rozosmiať, prijať medzi seba... O 14:30 sa mal konať akýsi kultúrny program na ktorý išli všetci pacienti s oddelenia a teda ten program robili oni... Pamätam sa iba ako sa ma niekto spýtal, či budem snimi spievať.. Len som nechápavo pozerala a utierala si zvyšky sĺz... Heňo bol však akčný a vybavil, aby som tam išla aj ja ako nová sa pozrieť "veď nech sa rozveselí" odôvodnil to u sestričky . Všetci sme išli k tým zamknutým dverám, ktoré sestrička odomkla a vybrali sme sa rovno cez chodbu do kultúrnej miestnosti... Sadla som si vedľa Heňa, pretože som sa v tej chvíli cítila bezpečne, akoby ma niekto strážil... Zjavne to bolo tým, že vyzeral byť v úplnom klídku, bol veselý a ja som bola malá zmoknutá myš... Najskôr si ten program týto moji spolupacienti skúšali... Lujza čítala báseň s názvom Anjel temnoty, potom jeden chalan začal repovať.  "To je jeho tvorba" pošepkal mi Heňo.... Keď som to počula moje oči sa znova rozslzili.... Pomaly sa miestnosť začala zapĺňať ďalšími ľuďmi a  zdravotníckym personálom... Potichu som sedela a počúvala a hltala každé slovo,chvíľu som nemyslela na to, že tu nechcem byť. To čo som tam vtedy pocula vám nepoviem, ale to čo som cítila bolo niečo neuveriteľné... Všetko to bolo úprimne od srdca,tých ľudí, ktorý sa postavili na javisko a vypovedali svoje pocity v básní a v piesni... Zase som bola jediná ktorá plakala, ale bolo to naozaj silné... Na konci programu mali spoločnú pieseň OPRI SA O MŇA ktorú spievali všetci spolu a môj nový počmaraný kamarát sa ma spýtal "ideš aj ty ?"  pozerala som naňho snažila sa povedať, že veď neviem slová, ale asi bol dosť presvedčivý a tak som sa postavila a išla tam medzi nich sa schovať a zaspievať snimi spoločnú pieseň.. ...miestnosťou sa ozývalo.... "opri sa o mňa, bude ti lepšie"....  

Lujza bola sympatická žena, a bolo super, že ma poinformovala o všetkom čo ju napadlo... Nechápala som čo je to tu za pravidlá, veď predtým som si dala kávu, zapálila, kedy som chcela teraz môžem kávu iba po raňajkách a obede? Veď to neprežijem... Plakala som a chcela som ist okamžite domov, pozerala som do plafóna a nadávala si do sprostých kráv a čo som to urobila.. Na obed sme boli rozdelení do dvoch jedálni, sestrička mi ukázala stôl pri ktorom sedím, že tam mám  pekne menovku a to bude teraz moje miesto... Sedel oproti mne chlap, ktorý vyzeral že permanentne spí, keď chodil po chodbe podopieral sa stenami...Sem ja teda určite nepatrím, veď som po detoxe, vyzerám normálne, načo som sem vlastne išla? Po obede sme sa s pohárom vody dostavili pekne zase do rady na lieky, to som už ako tak poznala... A potom káva, konečne.. Samozrejme radosť ma prešla, keď som zistila, že si s kávičkou nesadnem a nepofajčím, keďže na fajčarni bolo zakázané ísť s kávou a mali sme sa tam čo najrýchlejšie vystriedať.. Už mi tá káva ani nechutila..  Nestačí, že mi ju zobrali a zamkli,ani si ju nevychutnám akoby som chcela.. Zvalila som sa do postele a pustila ďalšiu etapu plaču.. Rozmýšľala som, že pojdem do vyšetrovne a poviem že som si to rozmyslela a chcem ísť domou..  Veď je 17.6 môj syn ma o týždeň prvé sväté prijmanie, musím vybavovať veci, musím tam byť predsa... Už dva týždne to rieši priateľ, exmanžel zo ženou, preboha veď to je moja úloha, to ja tu jednoducho nemôžem ostať.. Na to či ma na to prijmanie pustia sa stále nikto nevyjadruje, pýtala som sa  hneď ako ma prijímali... Do izby nabehla sestrička aby som išla do vyšetrovne, že ma chce vidieť pani doktorka... Vzdychla som si a nesmelo odkráčala  za sestričkou.. Posadila som sa na posteľ oproti mladučkej doktorke, ktorá sa ma milým hláskom opýtala "pani W, ako sa máte?"  no to hádam sranduje, pomyslela som si.  " som zmätená" trasľavým hlasom som odpovedala... " Mne povedali úplne inak, ako to tu bude" začala som koktať a samozrejme sa mi tlačili slzy do očí... Doktorka sa ma znova začala vypytovať množstvo otázok, "koľko ste pili, drogy, gambling?" nechápala som načo sú jej tieto informácie, veď už milión krát som odpovedala na tieto otázky, naozaj som už mala dosť toho rýpania sa v mojom živote... To som vtedy ešte ani len netušila ako veľmi ma tam rozpitvajú....

Ešte keď som sedela vo vyšetrovni sestrička niekam volala, aby som mala obed.. Miestami mám zahmlené spomienky, ako by som bola v nejakom tranze... Pamätám si, ako som sa išla popozerať po chodbe, dokým tam nebolo ani nohy, pozerám sa na  veľkú nástenku na ktorej bol akýsi rozpis.. Vraj " náš režim dňa" na časy tam bol rozpisaný celý deň, režim od pondelka do nedele.. Čítam ďalej... Presnosť je výsada kráľov... Čo aká presnosť? Preboha to čo je... Vrátila som späť, že si pojdem zapáliť no miestnosť s nápisom fajčiareň bola zatvorená... Zrazu  počujem akýsi ruch..  Vtom sa dovalilo asi 20 ľudí na môj smer.. Okamžite som zaliezla do izby a schúlila sa do postele a začala rumazgať o dušu.. Posteľ ako bezpečne miesto nezaberala.. Chcela som ísť domov.. Hneď, okamžite...  Viem, že som rozmýšľala koho budem mať na izbe, menovku na dverách som si prečítala asi stokrát a modlila sa nech to nieje zase nejaká divná osoba.. Vyšla som pred dvere izby s uplakanými očami a znova sa snažila byť neviditeľná.. Okolo mňa rýchlosťou blesku prebehla akasi blondína, nepamätám si kde sa zjavila ale v tom momente mi blyslo hlavou, že táto mi je asi najsympatickejšia zo všetkých tých divných ľudí , že to by mohla byť moja spolubývajúca..  Stála som tam a pozerala som do zeme a slzy mi nezastavitelne tiekli po tvári... Kde to som, prečo, nepatrím sem, chcem ísť domov... Tý divný ľudia sa mi začali prihovárať, pamätám si celkom sympatickú ženu, ktorá  stála oproti mne " ty si tu asi nová, že?" spýtala sa ma a ja som na nu nesmelo pozrela a prikývla a spustila ešte väčší plač... " joj, neplač, zajtra bude lepšie" znova sa ozvala... Doprdele, nič nebude lepšie!!! Chcem ísť domov za deťmi.. Pomyslela som si... Niektorý tam pobehovali, kričali jeden cez druhého  a ja som sa snažila asi vtlačiť sa do tej steny nech si ma už proste nikto nevšíma.. V tom ma zrazu chytil niekto okolo krku" ahooj, novú tvár tu máme, joj ty plačeš, ale neplač, ja som tu predseda, ja som Majo, poď medzi nás bude ti tu dobre" nesmelo som sa pozrela na chlapa, ktorý bol asi o dve hlavy vyšší odo mňa, bol cely potetovaný a pôsobil ako čistý biletár z discotéky, keď som mala 17... "a na ktorej si izbe? Aa to si na izbe s Lujzu, to je super baba, lepšiu si dostať nemohla" pomedzi slzy som sa pousmiala, bolo to milé... "pustite ju zapáliť, je tu nová" velmi ochotne ma všetci pustili, veď kto by neodolal tej uplakanej kôpke nešťastia....  Pamätám si, že s každej strany mi niekto podával ruku a predstavoval sa..  Ale nevnímala som, všimla som si iba ďalšieho počmaraného chalana (hrozne mi pripomínal separa,neviem prečo, možno preto, že bol počmaraný aj po tvári ) ešte aj s pircingom a vyzeral byť velmi veselý na to kde sme... Zrazu mi podáva  ruku .. "ja som Heňo, ahoj"  potichu som si opakovala mená, pretože toho na mňa už bolo veľa a pýtala som sa kam som sa to do frasa dostala....  Pomaly som sa začala vybalovať, keď nabehla do izby tá blondínka a podala mi ruku " ahoj ja som Lujza"  do rúk mi strčila preložený papier na polovicu s mojim menom  , "tu máš menovku" a začala mi vysvetľovať.. 

" toto su tvoje dve poličky, tu si pekne ulož oblečenie, do komínkov! 

, posteľ musíš mať ustlanú, nemôžeš ležať na paplóne, takto si ho môžeš cez deň preložiť"  podala mi názornú ukážku ako si mam cez deň rolovať  paplón..

" kôš musí byť vždy vysypaný, stolík si každé ráno pred bodovaním utrieš" 

Pozerala som na ňu tými uplakanými očami a snažila sa byť prítomná a nasávať informácie ktoré na mňa výchrlila... Hm, ty tu asi niesi nová, pomyslela som si.... 

Pamätám si na dni, keď som nahnevaná doma hovorila " ja raz naozaj skončím v Pezinku!! "  Vtedy som netušila, že 17.6.2022 tam naozaj budem...

Vošla som do vyšetrovane, kde ma privítala červenovlasá pani, čo som si myslela, že je doktorka  až neskôr som zistila že to bola iba sestra... Nepamätám si už ktorá sestrička sa mi to začala hrabať vo veciach, videla som iba ruky v rukaviciach ako mi prehrábava celú tašku, ako dáva nabok voňavku, kávu.. Ta červenovláska mi tam dala na prečítanie dva papiere, ktoré treba podpísať a znova ma začala vypočúvať... Medzitým mi dali fúkať, merali mi tlak, vážili ma... Sedela som tam ako prikovaná a snažila sa počúvať, čo mi hovorí ale absolútne si nepamätám až na vetu " chcete si ešte niekomu zavolať? , potom Vám telefón odoberieme "  zbystrila som a zakoktala " a a áno, priateľovi"  podala mi telefón a ja som  vytočila... miláčik.. V telefóne sa ozývalo nekončiace vyzváňanie a ja som začínala panikáriť.  Nedvíhal... Doprdele, prečo nedvíha, veď oni mi berú telefón!!!  " Priateľ ma nedvíha" potichu zo strachom som povedala, dúfajuc  veď neskôr mu snáď zavolám, alebo mi zavolá  na pevnú ako predtým, alebo večer, keď mi dajú telefón... "Kávu vam zamkneme u nás v skrini" doprdele, čo ?  Prečo mi berú kávu? Veď som sa tešila ako si  ju po tom ako sa ubytujem urobím. Absolútne som nechápala čo rozpráva... "Rodina vie kde ste? Koho uvediem ako kontakt? Odfodte im aspoň telefónne číslo kam Vám môžu zavolať medzi 8- 9 hod" s roztrasenými rukami som odfotila papier s telefónnym číslom a poslala priateľovi na whatsape.... " tu sa môže informovať na vás medzi 8-9 u ošetrujúceho lekára, a na toto číslo môže volať vám"  V tom mi začal zvoniť telefón... "volá mi priateľ, môžem to dvihnúť?" nesmelo som sa spýtala sestričky... Rýchlo to vybavte a potom si vypnite mobilný telefón " pamätám si, že som len niečo zakoktala do telefónu, že už nemôžem, že mi berú telefón," poslala som ti číslo kam mi môžeš volať " čo mi odpovedal si nepamätám iba mi vysvetľoval prečo mi nemohol dvihnúť" zlato, nemohol som mal som call" doprdele, myslela som si, kašlem ja tvoj call, keď už nemôžem volať. .  Rozrasená som vypla telefón a podala ho sestričke... "tu mi to podpíšete"   a zacala menovať čo všetko mi zobrali... "občiansky,vodičský preukaz, preukaz poistenca, bankomatové karty ..." sakra, mala som pocit, že keby mám aj rodný list mi zoberú... " A kedy si môžem zavolať domou, na koľko môžem telefonovať ?" začala som výzvedať, bola som naučená na hodinu každý deň, na neobmedzené hobory na chodbe na spoločný telefón..." no na pevnú vám môžu volať v čase od 20:00 do 21:00 na 3 minúty, a mobil si musíte vždy nahlásiť predsedovi a dostanete ho na 5 minút a tu vo vyšetrovni si vybavíte hovor" v tom momente som spustila vodopád sĺz " ale, ale ja mám dve malé deti, ja nemôžem takto....." čo som spoza smoklenia rozprávala som nerozumela ja, nie ešte sestričky... Preboha, kde som... To čo je.... Prečo mám volať iba 5 minút? A sem mi môže iba 3? Veď to nestihnem ani jednu vetu povedať..." poďte zavediem vás na izbu" pohádzala som rozbabrané veci naspäť do tašky a nesmelo išla za sestrou.. " Toto je vaša izba"  pozerala som na biele dvere s nápisom izba číslo 1 a s menovkou ženy, ktorá mala byť somnou na izbe... " poďte si zapáliť, hoci sa teraz nefajčí, vidím že to potrebujete" zamrmlala sestrička a vedľa mojej izby bola miestnosť, ktorú mi odomkla a ja som sa usadila na jednu s troch stoličiek a cez mokrú tvár pozerala na ofajčené steny ako v poslednom pajzli... " keď dofajčíte, vybalte sa a ostante na izbe, kým ostatným neskončí komunita " či niečo v tom zmysle zamrkotala a odišla.. Čudovala som sa, že nikde neni ani nohy a je tam podivné ticho... Jediný zvuk bol čvirikajúci ventilátor v okne a moje vzlyky...

S obavami som vošla dnu.. V malej miestnosti som si všimla iba stôl s počítačom a za ním sediac vcelku mladého doktora v respirátore.. "Dobrý deň, pani" dvakrát povedal, zle moje priezvisko, už som sa obávala, že nastal nejaký omyl a nakoniec ma ani nečakajú ale čakajú nejakú inú pani.. Zakričal na sestričku, ktorá to celé vyriešila " pred dvomi dňami sme mali pani s podobnym priezviskom, obe končia na" ičová, asi sa to len zle zapisalo, všetko je v poriadku" Dobre, tak ešte raz posaďte sa pani W. " znova ma oslovil tentoraz už správnym priezviskom.."Takže, vy máte problém s alkoholom ano? Chceli ste si aj niečo urobiť?" ach, už zase tie isté otázky... " No šak asi mám, neviem... V tom mi skočil do reči" a koľko toho pijete, teda pili ste? " Prevrátila som očami, panebože to naozaj  ďalšie otázky a výsluch,akoby si to nevedel prečítať s tých papierov, ktoré dostal z psychiatrie.. Nepamätám si čo som hovorila, pamätám si len na otázku" prišli ste na celú liečbu, 10 týždnov? " to som zbystrila," čože, koľko? Na psychiatrii mi povedali ze tak 2-3 týždne, že tu nemusím byť toľko, že keď budem sa cítiť... " nenechal ma ani dohovoriť, keď mi začal čosi vysvetľovať, ze to sa dohodneme na oddelení s doktorkou, veď liečba je dobrovoľná, môžem odísť kedy chcem, ale oni sú radi keď človek absolvuje celú liečbu, aby do toho znova nespadol.." dajte tomu čas, neriešte to teraz"  ostala som zaskočená zmätená, bála som sa... Podal mi papier, že ma prijímajú na hospitalizáciu a poslal ma von čakať na sestričku, ktorá ma odvedie na oddelenie... Stála som na chodbe a pisala správy priateľovi..

   1. Mam stres..

    2.Cela liecba trva 3 mesiace. Teraz ma len prijali idem na oddelenie a tam sa dozviem viac. 

    3.Cele leto v prdeli 🙄

    4.Som blba

Priateľ :Drz sa 😘😘😘😘