Včera som sa vrátil z dvojdňovej návštevy Londýna, na ktorú nás pozval sám pán prezident Andrej Kiska a zviezol nás tam jeho lietadlom - prezidentským špeciálom.

Keď som mal možnosť predstaviť sa mu a začal som tým, že som spoluzakladateľ Modrého koníka, tak sa usmial a povedal, že Modrý koník dobre pozná a že je to super vec. Moje srdce poskočilo od radosti. Ak sa nášmu prezidentovi naša stránka páči, asi robíme niečo správne 😉

Keď sme včera leteli z Londýna domov, mal som ešte jednu príležitosť porozprávať sa s nim trošku viac. Spýtal som sa ho, či by chcel našim mamičkám z Modrého koníka niečo odkázať. Že ja im ten pozdrav na stránke odovzdám.

Povedal:
"Pozdravte ich odo mňa a odkážte im, že si ich všetky veľmi vážim za to akú náročnú a dôležitú prácu odvádzajú. Deti sú naša budúcnosť a byť matkou je to najdôležitejšie poslanie v živote ženy. Prajem im veľa síl, radosti a lásky."

Veľmi ma teší, že o Modrom koníku vie aj náš prezident a verím, že o nás bude do budúcna ešte počuť. Stali sme sa totiž členom Slovenskej aliancie pre podporu internetovej ekonomiky (SAPIE), ktorej cieľom je rozvíjať podnikanie v oblasti internetu a ktorá pracovnú cestu spolu s kanceláriou prezidenta organizovala.

Do Londýna sme leteli na stretnutia s miestnymi podnikateľmi, boli sme tiež pozrieť a inšpirovať sa v Google Campuse a na ďalších, pre nás podnikateľov, veľmi inšpiratívnych miestach. Tiež sme boli sme pozvaní na galavečer na slovenskej ambasáde za účasti pána prezidenta, kde sme mali možnosť stretnúť sa a porozprávať sa s úspešnými Slovákmi žijúcimi v UK. Išli sme tam skutočne veľká posádka, bolo nás takmer 50. Išli ľudia z AeroMobilu, Martinusu, Websupportu, Esetu, Zľavy dňa a mnoho ďalších veľmi šikovných, nadšených a správnych ľudí.

Ahojte, zvláštny názov ja viem, ale som si istá že ho pochopíte keď si náš príbeh prečítate až do konca. Dovoľte sa mi v krátkosti predstaviť nas ja som Zuzana a mám 29 rokov a náš prvorodený o ktorom bude celý tento príbeh sa volá Matej a 22.5.2015 oslávi 2 roky.Môj predpokladaný termín pôrodu bol 18.5.2013, no nášmu chlapčekovi sa s bruška vôbec nechcelo, bola som uzavretá, krček stuhnutý...podľa doktorov bez šance na prirodzený pôrod. Problém bol aj ten, že som trpela preeklampsiou, posledné dve mesiace tehotenstva som brala aj lieky na zníženie tlaku. Z dňa 21.5 na 22.5 sa mi pokúsili pôrod umelo vyvolať, ale tabletka nezabrala a môj tlak mal hraničné hodnoty. Pán doktor 22.5.2013 ráno skonštatoval, že už nemáme na čo čakať a bola som vychystaná na cisársky rez. Presne o 11:00 som začula detský plač – plač môjho dieťatka, teda aspoň môj mozog sa snažil si nahovoriť že je to moje dieťatko. Viem, píšem trochu zahmlene ale všetko sa čoskoro vyjasní  . Asi po 30 min čo už som bola na izbe mi Matejka doniesli na prvé prisatie, vyzliekli ho do plienky a položili na môj hrudník. Ach, možno ma niektorý budú odsudzovať ale necítila som nič špeciálne, žiadne pocity eufórie, slzy šťastia, žiadne nekončiace prúdy lásky.... A tu sa to všetko začína, trpela som popôrodnou depresiou. Moje telo, moja myseľ,  nič z toho môjho malého vytúženého bábätka neprijalo. Hlavou mi stále len vŕtala myšlienka „čo som to za matku, že som si nedokázala porodiť ani vlastného syna“ Po príchode domov z pôrodnice sa nič nezmenilo, prežívala som veľmi ťažké stavy, mala som strach ostať zo synčekom sama, veľa som plakala a Matej samozrejme so mnou, nechcel byť pri mne na rukách, odmietal prsník, bol absolútne anti-kočíkové dieťa, keď som s ním niekam mala ísť kočiarom mala som žalúdočné ťažkosti, lebo som presne vedela ako to dopadne – plač, plač, plač. A tak som to vzdala, nechodili sme nikam. Všetky moje predstavy, ilúzie, očakávania aké to všetko po pôrode bude, nič z toho neplatilo. Nič nefungovalo. Bola som zdrvená, nešťastná, plná negatívnych myšlienok... Z určitým odstupom po pôrode, som vedela presne pomenovať čo sa to vlastne stalo, čo sa v mojom mozgu pri pôrode stalo. Dovoľte mi napísať krátku spomienku z mojej minulosti keď som mala asi 18 rokov. Môj psík bol na operácií s okom, po prebratí z narkózy som bola pri ňom s ďalšími niekoľkými majiteľmi zvierat, ktoré tiež podstúpili operácie. Bola tam aj jedna mačička ktorej robili cisársky rez. Snažili sa ju “presvedčiť“ aby nakojila svoje mačence. Snažili sa aby ich prijala. Lenže ona to odmietala, odmietala dať im napapať, „privinúť“ si ich, pooblizovať, pomojkať. Spýtala som sa toho chlapca, ktorý sa o to pokúšal prečo to robí ta mačka, prečo ich nechce. Povedal len, „ona nechápe že sú jej, neprežila si pôrod, prespala ho, nevie že už porodila“.Neprežila som si pôrod – dnes viem, že toto je ten môj problém ktorý zablokoval všetky materinské základne pudy lásky voči môjmu synčekovi. Neprežila som si ani jednu kontrakciu. Ráno som bruško ešte mala a o páru hodín mi niekto podáva dieťa s tým, že nech sa páči – toto je vaše dieťa. ???????? áno? A kedy sa to stalo???V mojom príbehu bolo dôležité si uvedomiť práve toto. Tak ako môj synček nebol pripravený opustiť moje telo (keďže prirodzene sa mu ešte nechcelo) tak moje telo, moja myseľ nebola pripravená, schopná prijať myšlienku že už je tu. Paradoxom je, že kurz šatkovania som absolvovala ešte pred pôrodom, čiže nosenie som poznala. Moja sestra nosila svoju dcérku. Ale po pôrode ma absolútne nenapadlo vytiahnuť ju, sama neviem prečo, vážne. Až raz som bola v MC kde kamarátka došla s bábätkom v šatke a mne to vtedy docvaklo  . Kurz som absolvovala ešte raz, a už pri kurze som pochopila, že toto bude pre mňa a nášho synčeka naša druhá šanca. Milovali sme nosenie, cez nosenie sme sa do seba zamilovali, na druhý krát  Pri nosení moje telo, moja myseľ pociťovala všetky tie hormóny šťastia, lásky. Všetko to, čo som neprežila po pôrode. Nosievala som 9 hodín denne! Všetky spánky absolvoval v šatke a ja som to milovala. Áno, občas som z toho bola vyčerpaná ale vedela som že toto je správne, takto to má byť. Moja rodina ma v nosení podporovala, moje okolie sa k noseniu stavalo rôzne, ale v podstate ja som to neriešila, cítila som že toto je tá cesta ktorou chcem ísť, vzťahová výchova. Z Mateja sa teda od 3 mesiacov stalo výlučne nosené dieťa a bol nosený do svojich 18 mesiacov keď už to kvôli tehotenskému brušku nebolo viacej možné. Ale dodnes s nami spáva v jednej posteli a mne to čiastočne to nosenie vynahrádza. Naše puto dnes je neskutočne silné a naša láska neopísateľne veľká a ja vždy a aj teraz keď na to spínam plačem, plačem že som sa z toľkej lásky ukrátila o 3 mesiace. Ale nevadí, nejde o to čo bolo ale čo je. A ja viem že som porodila až na druhýkrát - cez šatku  Koncom mája 2015 ma čaká cisársky rez z druhým bábätkom, neviem ako to bude teraz, ale viem, že nech to bude akokoľvek že tento krát to dáme od začiatku, aj práve vďaka noseniu.Takže noseniu zdar 🙂