Dobrý deň, pre všetkých predávajúcich na bazoši, by som chcela dať informáciu na falošný záujem o kúpu vašich ponúk. Pán sa ozval ako normálny kupca a potom to začalo - poslal falošnú stránku slovenskej pošty kde som mala vyplniť údaje z mojej karty na prijatie poslanej sumy... čo už samo o sebe nedáva moc zmysel. Dávajte si prosím pozor, dám sem číslo a screenshoty tohoto falošníka😃. Číslo: +420 737 067 991

    Dnes je posledný deň v roku. Jej manžel i napriek treskúcej zime trénuje nového koňa na jazdiarni. Musela sa zasmiať. Keď si Matej niečo vezme do hlavy, ide si tvrdohlavo za tým. Sviatok- nesviatok. Túto jeho vášeň, s akou robí všetko, čo ho baví, na ňom vždy milovala.

    Oprela sa o drevenú ohradu kruhovej jazdiarne a sledovala svojho muža pri tréningu. Zababúšila sa hlbšie do hrubého kabátu a pritiahla bavlnenú čiapku na uši. 

    Matej práve lonžoval mladú kobylku, ktorá cválala v kruhu okolo neho. V nozdier jej vyletovali obláčiky zrazenej   pary a poslúchala Matejove príkazy.

    Matej pocítil, že ho Laura pozoruje. Obzrel sa a zo stredu jazdiarne jej poslal vzduchom bozk. Usmievala sa a rukou  mu naznačila, aby sa poponáhľal. 

    „Hneď som vo vnútri, za chvíľu tu končím,“ povedal jej.

    Laura s úsmevom prikývla a vracala sa do domu. Snehové vločky sa začali spúšťať z oblohy a nezbedne tancovali okolo nej. Pomaly zahaľovali zem svojou čistou krásou.

    V októbri mali Laura s Matejom svadbu. Nemali na čo čakať, dohodli sa, že svadba nebude veľká. Pozvali teda len rodinu a pár priateľov. 

    Po sobáši sa z mestskej radnice presunuli na Ranč. Tam mali pripravenú hostinu, na ktorú im prišli zagratulovať aj ďalší priatelia a ich známi, takže z pôvodne plánovanej malej svadby bola zábava takmer pre celú dedinu. Nikomu to však neprekážalo. Jedla a pitia bolo nadostač, dobrej nálady bolo na rozdávanie a tak sa svadobčania skvelo zabávali až do ďalšieho rána...

    Laura sa kompletne presťahovala na Ranč. Jej chalúpka je opäť voľná a nemocnica ju môže prenajať ďalšiemu záujemcovi. Na Ranči sa vždy cítila dobre. Postupne prevzala od pani Sliackej kuchyňu. No pani Sliacka, keďže žila v dedine len sama, neprestala chodievať na ranč. Laura jej bola vďačná, lebo keď nestíhala, táto milá dôchodkyňa sa s radosťou postarala o všetky hladné krky. Už dávno sa stala akousi neodmysliteľnou súčasťou ranča. Každý ju považoval za svoju babičku. A ona, hoci nikdy nemala vlastné deti, každého jedného človiečika, bez rozdielu veku, s láskou vypočula, nakŕmila a keď mohla, aj poradila. A keď mala pani okrúhle narodeniny, usporiadali jej na ranči veľkolepú oslavu. 

    Laura si zo svojej práce urobila koníček. Doslova. V nemocnici prevzala ambulanciu pre závislých a pracovala tam už len na polovičný úväzok. Neľutovala. Medicínu mala rada, no jej srdce túžilo po inom. Po koňoch, slobode, prírode a pokoji v duši. 

    Po mnohých telefonátoch, vybavovaniach a rokovaniach sa jej podarilo získať z fondov peniaze. Založila občianske združenie, ktoré poskytuje hipoterapiu zdravotne postihnutým ľuďom nielen z nemocnice, ale aj zo širokého okolia. Dochádzali za ňou rodičia so svojimi postihnutými deťmi, chodili k nej na predĺžené víkendy deti z detských domovov. Pre každého sa na Ranči niečo našlo a ľudia odtiaľ odchádzali lepší, čistejší. 

    Časom začala spolupracovať aj s jednou skúsenou hipologičkou, vytrénovali ďalšieho terapeutického koníka a celkom sa im darilo. Liečba prostredníctvom koní v súlade s okolitou prírodou robila pre ich pacientov zázraky.