Tehotenská depresia
Ahojte. V živote sa mi toho za posledné mesiace stalo vela. Otehotnela som, priatel sa so mnou rozišiel a bývam u rodičov… je toho na mňa už moc. Neviem ako dalej, posledné dni myslím na samovraždu a stále plačem. Príde mi, že nikoho nemám, nemám sa o koho oprieť. Nemám s kým tráviť čas, písať si, volať.. vždy sa z času na čas niekto ozve, pár správ a dovidenia, Inak nemám nikoho, koho by som zaujímala viac. Priplietol sa mi do života jeden muž, s ktorým som komunikovala stále a aj sa stretávala, myslela som že už bude konečne dobre, no som zasa kde som bola predtým. Len ma deptá a manipuluje, volá ma len keď chce požičiať peniaze alebo nemá s kým druhým byť.. ozýva sa už len sporadicky, neskoro večer. Áno, viem… tehotná si hladať chlapa keď nie som zotavená z jedného vzťahu nebol dobrý nápad, mala by som sa sústrediť len na mňa a tehotenstvo. No prišiel “sám” náhodne, stretli sme sa u známich. A ja som bola jednoducho rada, že v ťažkej životnej situácii sa o mňa niekto zaujíma a “má ma rád”. U rodičov to tiež nie je žiadna výhra, mám ich rada a som vďačná že mi pomáhajú, no nestotožňujem sa s tým, ako žijú. Bojím sa do takéhoto prostredia priviesť dieťa. Všetky steny tu plesnivia alebo sú mokré, všade samé haraburdy, nulová hygiena… (kúpu sa teraz len v bazéne namiesto sprchy alebo vane). Toaleta poriadne nesplachuje, v kúpelni nejsú dvere… v kuchyni netečie horúca voda , tým pádom všetok riad nie je poriadne umytý a varí sa z vecí aj po záruke. Bojím sa tu jesť, lebo tu hneď dostanem žalúdočné problémy. Míňam našetrené peniaze len na jedlo… denno denne. “Sranda” je, že u rodičov ale problém peniaze nie su, všetky tieto veci by sa dali spraviť, lenže “nechcú byť ako ostatní”. Podala som si žiadosť na byt, no to môže trvať kludne aj 2 roky. Či nie viac. Cítim jednoducho úplnu beznádej. Mala som všetko… krásny, čistý byt,priatela čo ma miloval a vidinu kompletnej rodiny. (bábo sme plánovali). On sa potom podla všetkého zlakol… a ja som teraz dopadla takto. Nikdy som nemala depresie alebo takéto stavy, inak som velmi vysmata osoba. No toto tehotenstvo, ktoré malo byť plné radosti je len utrpením…Neviem ako to zvládnem, postarať sa o dieťa a dať mu všetko čo potrebuje s tým ako sa cítim a v akom prostredí teraz žijem.Najradšej by som to všetko ukončila…
@malia18 Byt bol jeho. On platil hypotéku, a ja som mu dávala peniaze na účty a nájom bytovému družstvu. Inak sme platili všetko na polovicu (vyžadoval to tak, nemala som problém) . Dieťa chcel najprv on, prosil ma o neho, ja som bola rada že konečne po rokoch chce, lebo deti milujem, snažili sme sa každý deň. Ako sa to dozvedel sa tešil. No ale pár dní po tom ma poslal k mojím rodičom z ničoho nič, že sa necíti dobre. Potom mi prišla sms že sa so mnou rozchádza a všetko mám riešiť s jeho otcom. Jednoducho zrazu zmenil názor..a to ma pozná už roky.. ja osobne si myslím, že povedal rodine že som v tom a oni ho nejako nahuškali proti. Po čase mi sám povedal, že oni sa boja aby som po ňom nechcela peniaze a byt…a zakazujú mu podpísať otcovstvo. Že sa boja , aby bábo nemalo na niečo nárok. Nechcem po nich nič a ani ich vidieť, v tomto ego hraje rolu z mojej strany, ale mám na to patričný dôvod za to, ako sa ku mne zachovali…celý život sa mi rozpadol v sekunde ako domček z karát.
@malia18 Ďakujem za podporu, boli sme spolu 5 rokov… a poznali sme sa od malička. Od rodičov nechcem surovo odísť a prejaviť nevďak, velmi ma podporili, naplakali sa za to čo sa stalo.. a podporovali ma v rozhodnutiach (premýšlala som nad potratom :( ) . Na garsonku by som asi nemala peniaze.. našetrené sice mam, ale bojim sa že by som to neutiahla.. predsa len, sociálne byty sú ovela lacnejšie.
Lenže tu nejde o teba ale o tvoje dieťa a tvoje dieťa na tie jeho sprosté peniaze proste nárok má. A otcovstvo nezávisí od toho či to podpíše alebo nie. Navrhla by som mu že sa k tomu buď postaví zodpovedne ale teda budete rozídení alebo budeš podávať na súd žiadosť o určenie otcovstva a môžete sa rozprávať aj takouto cestou ak po tom túži. Takisto by som mu dala najavo a aj jeho rodine že sa môžu hanbiť za to, ako sa stavajú k svojmu vnúčaťu a on k vlastnému dieťaťu, že to jediné čo ich trápi je to, aby dieťa nemalo nárok na jeho peniaze a byt a nie to, že nemáš kam ísť aj s dieťaťom pod srdcom. Ktoré si ON SÁM od teba vyprosíkal. A takisto by som mu povedala že bude niesť plnú zodpovednosť za to v akom prostredí jeho vlastné dieťa bude vyrastať. Alebo ak s takýmto prístupom nesúhlasíš tak by som mu povedala že má poslednú šancu aby sa rozhodol či chce figurovať v živote svojho vlastného dieťaťa alebo nie. A nech si dobre rozmyslí čo ti odpovie. Lebo ak nechce, tak ty a tvoje dieťa nebudete chcieť ani o rok ani o dva ani nikdy. Že ak sa raz otočí chrbtom tak nech na vás nadobro zabudne. A nie že jeden týždeň prídi všetko je v poriadku druhý týždeň odíď nechcem s tebou byť nech sa raz a navždy rozhodne čo v živote chce a čo je preňho dôležité.
Úprimne ti vôbec nezávidím túto situáciu sama som momentálne tehotná a nedokážem si predstaviť niečo takéto riešiť ale ak máš naozaj podporu rodičov len skrátka nesúhlasíš s tým ako žijú ale aspoň tie vzťahy máte fajn tak určite by som neriešila takúto situáciu tak razantne a už vôbec nie samovraždou v žiadnom prípade máš šancu podľa mňa ešte v živote sa vyšvihnúť a odraziť sa od dna. Čo by matka neurobila pre svoje dieťa. Samozrejme ak si myslíš že potrat je pre teba to najlepšie riešenie pretože sa nedokážeš ešte sama o seba postarať a mala by si to naozaj veľmi ťažké a nedokážeš si predstaviť takúto situáciu riešiť tak to urob. Ak si o tom naozaj presvedčená. Nebudem ti tu hovoriť báchorky o tom že všetko sa dá keď sa chce... aj keď je to sčasti pravda no dokážem si predstaviť aké náročné to musí byť. Ale po takejto skúsenosti by som sa snažila čo najskôr postaviť sa na vlastné nohy zariadiť si bývanie za ktoré si budem zodpovedať iba ja sama možno nájsť si inú prácu v ktorej by som si dokázala na to všetko zarobiť prípadne odísť do zahraničia či už navždy alebo na turnusy ale aby som jednoducho vedela stáť finančne na vlastných nohách. A prekopať celý svoj doterajší život a urobiť kľudne aj takúto veľkú zmenu len aby sa mi toto už v živote nestalo a nemusela som pred takýmto rozhodnutím stáť. Už ktorá cesta je pre teba tá najlepšia musíš vedieť najlepšie ty sama pretože sa najlepšie poznáš. Ale dobre si všetko premysli aby si potom nemusela nič ľutovať.
@malia18 Preťukla som sa, resp nenapísala to celé- otcovstvo síce zakazujú/zakazovali podpísať, ale nakoniec tam so mnou nedávno bol a podpísal to. Samozrejme na tajno, aby sa to jeho rodina nedozvedela… to jediné urobil. Dopadlo to tak, že býva u rodičov aj on, pretože si nevie uvariť, vyprať a upratať (týmto nehádžem špinu, bol tak naučený z domu že maminka všetko spraví a ja som tiež taký typ, ktorý chlapa rád obskakuje a rada si robím poriadok sama) ..no a stále chodí niekde len s otcom alebo chodí piť do rôznych podnikov. Z času na čas mi blikne správa ako mu chýba moje varenie alebo všetko, že by chcel vrátiť čas, no nerobí pre to nič… dala som mu už milión šancí, vždy natešená, že budeme komplet rodina a zrazu vždy z ničoho nič zmenil názor. Mne príde, že sa bojí tej zodpovednosti a utápa sa teraz v alkohole za to čo spravil… a prehodnotil to a radšej si chce “užívať. Neviem, aj na instagrame už sleduje zrazu kopu dievčat a to nebol nikdy ten typ čo by pozeral po iných… potrat som zvažovala na začiatku keď sa to celé stalo, teraz som už v 31tt a na bábätko sa velmi teším. Lenže s tým ako viac a viac kope, ja zasa viac a viac premýšlam a je mi toho malého človiečika strašne lúto… (z dôvodov napísaných hore). Chcem sa postaviť na vlastné nohy, preto som si podala aj na ten byt, no bojím sa skrátka budúcnosti. Nejako to na mňa posledné dni dolahlo a ja mám pocit, že to nedám.. no aj tak mi samovražda príde ako úbohé riešenie, lebo by som tym neublížila len mne. Zahraničie som zvažovala, možno až keď toto všetko pretrpím a bábätko bude na svete. Ďakujem za prejavenú empatiu, je to ťažké, velmi… v ktorom si ty týždni? 🙂
A neskúšala si sa s ním ešte v pokoji porozprávať medzi 4 očami? Pretože vám obom by podľa mňa veľmi dobre padlo ak by ste išli spolu bývať aj keby nemáte byť spolu ale v podstate by to bolo také spolužitie z dohody výhodné pre oboch. On by mal obriadený byt mal by navarené, opraté, upratané a na oplátku by mal možnosť byť so svojím dieťaťom odmalička, vidieť ho vyrastať tebe by padlo dobre to prostredie a zároveň by ti to vyriešilo bytovú otázku. Predsa aj on musí pochopiť že z tej almužny jednoducho nevyžiješ sama. Takto by ste si vlastne navzájom urobili službu. A skús mu navrhnúť že ak sa tak rozhodne tak kľudne keď malé pôjde do škôlky začneš sa staviať na vlastné nohy. Viem že sa to možno na prvý pohľad zdá ako hlúposť ale ak ti naozaj nič také hrozné neurobil iba sa nechá manipulovať rodinou čo tiež nie je banálny problém a nezľahčujem to ale asi by mi menej vadilo takto bývať než keby toto všetko vzniklo pre dôvody násilia, alkoholu, týrania atď. Tam by sa asi nedalo ani len uvažovať o spolužití ale v tomto prípade by to mohlo mať pre vás oboch nejaké výhody. Ak mu tak veľmi prekáža vzťah s tebou. Myslím si že možno keď sa malé narodí a uvidí ho tak si uvedomí že teraz už je zodpovedný on za to dieťa a nemôže počúvať rodinu ktorá s ním žiť celý život nebude. Každopádne ak sa nechá takto vydierať, určite by som nedávala žiadne šance na vzťah kým by som naozaj nevidela že sa vie postaviť rodine. Ja som momentálne 32tt. Ja som si myslela že si úplne na začiatku tehotenstva😳. A koľko už bývaš u svojich rodičov kedy sa to vlastne celé stalo že ťa vyhodil? Možno by ti medzi 4 očami aj vysvetlil tie dôvody pre ktoré s tebou ten vzťah už nechce zrazu
Akým spôsobom sa s tebou rozišla osoba ktorá ako tvrdíš s tebou plánovala dieťa? Vedel vôbec do čoho ide? A čo všetko to obnáša že sa ti teraz postavil chrbtom? Ten byt čo si spomínala kde ste spolu bývali patrí jemu? Alebo ste tam obaja boli v nájme? On ťa odtiaľ vyhodil alebo si odišla lebo ti ego nedovolilo zostať po rozchode? Nejako nerozumiem, že čo také strašné sa muselo udiať, že to dopadlo až takto. Koľko máte obaja rokov?? Neber to nijak zle, ale popravde nedokážem pochopiť tak úplne túto situáciu... každopádne hlavu hore! Určite ak nechceš zostať v takom očividne z tvojho opisu nezdravom prostredí skús sa porozhliadať nad nejakými garsónkami alebo možno vyskúšať nájom zdieľaný s inou mamičkou alebo niečo podobné prípadne sa obrátiť na nejaký azyl a poinformovať sa či aj v tvojej situácii by ťa tam vzali. Ďalšia možnosť určite dať na súd (po pôrode) toho úžasného partnera aby platil výživné a takisto si odkladaj bločky za vecičky pre malé a aj to ti musí spätne polovicu preplatiť. V ktorom si mesiaci? To malinké ťa potrebuje a pre niečo sa asi aj takéto situácie v živote dejú skús sa pozbierať keď už pre nič iné tak aspoň pre to malinké. Som si istá že dokážeš najsť motiváciu postaviť sa na vlastné nohy. Život nekončí kvôli jednému debilovi ktorý opustí tehotnú ženu a tobôž keď si to dieťa spoločne naplánovali. Chyba bola asi že si ho málo poznala a zle odhadla. Koľko ste boli spolu? Nezúfaj a aspoň sa pokús pozviechať. Prípadne keď už naozaj nebudeš vedieť že čo, tak skús sa nakontaktovať s nejakou linkou pomoci a aj tam by ti možno vedeli poradiť. Nezahadzuj svoj život len preto, že teraz to nie je ideálne. Možno o rok sa vypracuješ tam, kde sa ti teraz ani nesníva a budeš žiť úplne iný život a budeš rada za to, že si sebe aj svojmu dieťaťu dala šancu.