Nechcené tehotenstvo a zúfalstvo
Ahojte maminky!Nechcem tu nikoho pobúriť,uraziť alebo nahnevať. Potrebovala by som sa podeliť o svoje pocity.Viem,že mnohé z vás ma odsúdia,ale ak nájdem len jednu jedinú,čo prežila podobné pocity ako ja,pomôže mi to.Mám 25 rokov,ukončenú VŠ.Odpracovala som asi pol roka v odbore,práca ma napĺňala.Už dlho som neužívala hak,bola mi vysadená zo zdravotných dôvodov.Nakoľko som nechcela otehotnieť,trvala som pri styku s partnerom na používaní kondómov.Dlhú dobu bolo všetko v poriadku,lenže jedného dňa nám prezervatív praskol a ja som otehotnela.Nikdy som deti nechcela a po potvrdení gravidity som sa zrútila a plánovala interupciu. Keď som si zistila informácie o tom,ako taký zákrok prebieha,začala som mať výčitky svedomia.Vravela som si,že nemôžem dopustiť,aby bolo bábätko roztrhané kyretou.Hoci ho nechcem,musím rešpektovať jeho právo na život.Na interupciu som teda nešla a rozhodla sa pre adopciu,keďže viem,že jestvuje mnoho párov,ktoré po dieťatku túžia a nemôžu ho mať.Toto rozhodnutie som tiež zmenila,keďmže som dostala obavy,že byrokratický aparát môže sťažiť adopciu natoľko,že bábo ostane v kojeneckom ústave a poputuje do DeD.Takýto osud som svojmu dieťaťu nechcela spôsobiť,tak som sa rozhodla,že si ho nechám a tehotenstvo oznámila rodine.V súčasnosti som chvíľu pred pôrodom,na polovicu šialená a zúfalá.Bábo nedokážem vnútorne prijať,mamiesto lásky cítim odpor.Strašne ho nechcem a odmietam,celé dni preplačem.O všetko som kvôli tomu prišla-o lásku,prácu,radosť zo života.Nedokážem ho ľúbiť,vytvoriť vzťahovú väzbu,ktorá mu poskytne základ pre zdravý psychický vývin.Túžim zomrieť pri pôrode.Neviem,čo si počnem s nechceným bábom.Mám pocit,že sa môj život zmenil na žalár.Určite nejde o endogénnu tehotenskú depresiu,ale o zúfalé odmietanie dieťaťt
@mima4 neviem co ho caka 100%,ale videla som dost na to,aby som bola z toho rozhorčená.Sú ojedinelé prípady,kedy sa matka s takouto nechutou k dietatu otoci v citoch o 360 stupnov..to je ojedinelé..Ja som sa cez to už preniesla,ale aj tak ked počujem takéto výrazy na deti,je mi z toho zle..každeé jedno dieťa má právo prežiť plnohodnotný život s niekym ,kto ho bude milovať a takéto diskusie sa ma naozaj dotýkajú
@karmelia Ahoj, no myslim si ze to bude tym tvojim detstvom. Mas to vsetko v sebe vo vnutri a nie si s tym vobec vysporiadana. S tou tvojou minulostou. Ale vies co ? Prave preto prislo do toho to babo. Aj ked sa Ti to zda sialene, ale je to tak. Lebo ono ma pomoct TEBE vnutorne sa uzdravit. Neviem, co si mala za rodicov ze Ta bili a neochranili, nezastali sa Ta. Ale aky mas s nimi teraz vztah ? Odpustila si im to vsetko co Ti robili ? Alebo aj voci nim prechovavas nejaku skrytu nenavist za to co Ti urobili? Vedia oni vobec o tom, ze mas z toho ich "rodicovstva" v podstate na dusi rany jak hrom ? Vdaka nim si sa chcela pripravit o nadhernu a jedinecnu skusenost materstva. Ale zhora to zariadili inak a Ty si otehotnela. Ver, ze to dietatko Ti pomoze. Ja viem, bojis sa aby si sa aj Ty tak nespravala k svojmu dietatu, kedze oni ti dali taky "skvely" model vychovy. Ale to nic. To sa vsetko utrasie. Ako napisala, uz ani neviem ktora baba. Po porode to nebude dvakrat lahsie. Bude to veru tazsie. Aj te hormony, strasna unava, nedostatok spanku, casu na seba, bolest z porodu...jednoducho je to naozaj narocne. Dva mesiace. Narocne aj pre mamy, ktore babo chcu a tesia sa nan. Preto fakt, hlavne nezostan sama. A este jedna vec. Co na to tehotenstvo otec dietata ? Ten sa ako k tomu postavil ? On ho chce? Alebo Ta nechal uplne samu a rob si co chces? Jemu sa nemozes zdoverit ako sa citis a ze sa bojis aka budes mama, aby si ho nakoniec tiez sama netyrala. Po porode budes byvat sama ? Alebo s rodicmi alebo ? A take veci ako kociarik a pod. si uz zhanala ci ? V kazdom pripade, ak nemas s kym by si sa o vsetkom v klude porozpravala tak by som na Tvojom mieste normalne sla este dnes ak mas cas a moznost za nejakym psychologom s tym ze sa potrebujes surne rozpravat. A naozaj skus sa mu otvorit a porozpravat, dnes, zajtra napozajtra a uvidis, ze ziskas iny pohlad. Uvidis. Ja by som to na Tvojom mieste skusila. Najjednoduchsie je zbavit sa dietatka. Ale tak sa mi zda, ze by si to nakoniec lutovala, ze si tomu nedala sancu. Naozaj sa v Tebe nezrodilo nahodou. Ma to nejaky zmysel, ktory teraz nevidis. Ostan hlavne pokojna napriek vsetkemu, napriek vsetkym tym negativnym emociam. A rozmyslaj racionalne. Vacsinou je to ale tak, ze ludia, ktory zazili nieco zle v detstve sa tomu praveze vo svojich rodinach chcu za kazdu cenu vyhnut a davaju si pozor, aby nekonali podobne. Tak si myslim, ze aj Ty, ak si najdes vztah k babatku, tak ho tyrat nebudes. A mozno si naozaj uzijete aj tu zabavu a radost zo vzajomnej blizkosti. lebo ono bude mat naozaj len Teba. Ty budes prve mesiace cely jeho svet. Musis proste urobit maximum pre to, aby to bol pre neho pekny start do zivota. A snaz sa prilis neupinat na tie negativne myslienky a co ak budem taka a co ak budem hento a tamto a na ten strach. Skus sa prosto venovat niecomu inemu, trocha relaxuj ak sa da. Ale hlavne..chod este dnes alebo zajtra za psychologom, dulou alebo proste za dobrou kamoskou a zdover sa. Zdover sa a rozpravaj o tom co Ta trapi. Velmi velmi velmi Vam obom drzim palciaky 🙂
@karmelia Ahoj, hneď, keď som čítala úvodný príspevok, napadlo ma či si nebola obeťou týrania alebo zneužívania. Ak Ti môžem poradiť, obráť sa na poradňu Alexis, pomôžu Ti. Nedávno riešili rovnaký problém, dajú Ti kontakt na odborníka ktorý rieši problémy dospelých, ktorí boli v detstve obeťami CAN. http://www.alexisporadna.sk/
Keby si sa chcela niečo spýtať, napíš mi IP.
@karmelia ahoj. Podla mna, po porode sa ten stav este zhorsi. Nabehnes do kolotoca starostlivosti o papanie, kakakanie, spanie...s to je velka obet pre kazdu zenu, hlavne tu ktora to tak neciti. Budes mat depresiu a budes si davat otazky. Namiesto prace a kariery budes prebalovat pokakane dieta a riesit preco nespi, negrga, zvracia.
Ale o pol roka, ked sa dietatko zacne prejavovat, ked sa ta starostlivost premeni z puheho zabezpecovania potrieb na starostlivost o maleho tvora ktory nie len prijma, ale zacina aj davat, zahoris laskou a vtedy ti vsetko zacne davat zmysel. A budes ho milovat viac nez seba.
nemám čas všetko čítať..je tu niekde čo na to vraví otec dieťaťa?
@karmelia Ahoj.Nečítala som všetky príspevky ale napíšem Ti ako to bolo u mňa.Síce sme dieťa plánovali aj tak som ostala zaskočená ked som zistila,že som tehotná.Prvé týždne som k nemu nemala žiadne pocity,ani radosť ani nič.Ale ked mi začalo rásť bruško a začalo kopať tak som sa začala tešiť a postupne som ho začala ľúbiť.Možno to znie ako klyšé,ale som šťastná,že ho mám a milujem ho.A ak ani po pôode to bábo nebudeš chcieť,určite sa rýchlo nájde náhradná rodina kde bude šťastné.Možno Ti pomôžu rodičia a známy a nakoniec si ho necháš a budeš hrdá mama.Nech sa rozhodneš akokoľvek,ja ťa nesúdim a prajem tebe aj bábatku šťasný život
@janinah nie,postoj otca tu nie je.Tiez cakam na zapletku.
@karmelia pocit odmietania dietata poznam velmi dobre. Do posledku som bola rozhodnuta dat ju na adopciu... ale na sale sa vo mne nieco zlomilo. Chytila mi prsty akoby citila ze ju chcem opustit a nedalo sa. Teraz ma frajerka 14 mesiacov a k mame pride len ked je hladna. Laska k nej prisla postupne. Vela mi pomohlo rozpravat sa s kamaratkou ktora babo s priatelom pol roka planivala a potom ked sa maka narodila si po 4 mesiacich narazil kolegynu. Velmi mi moha dcera pomohla pochopit samu seba a scelila ma vnutorne. To ako ma budi rano capkanim po hlave mi nic nenahradi a som rada ze ju mam. Aj vztah sa nam dal doporiadku. Nebud sklamana. Ked ti akokolvek zalezi na tom kde by skoncilo babo mas ju vnutorne rada a lutovala by si ine rozhodnutie ako nechat si ho. Viem o com hovorim.
@karmelia Nejdeme riesit a ani analyzovat tvoje rozhodnutie ... je to len a len na tebe, ale mozno by bolo dobre vyhladat nejaku pomoc a poradit sa s niekym, aj napr. o svojich pocitoch....
Mozem ti vsak napisat o adopcii kedze mam adoptovane dietatko (dost cerstvo). Predtym ako pojdes do porodnice ti navrhujem kontaktovat UPSVaR socialny odbor a oni ti poradia ake mas moznosti. V porodnici mozes zvolit formu utajeneho porodu - v tom pripade buduci adoptivny rodicia nebudu mat o tebe konkretne informacie ... tu si najdes viac:
http://www.health.gov.sk/Clanok?utajeny-porod
Aj ked sa rozhodnes dat dietatko na adopciu, stale mas zakonnu lehotu, aby si sa rozhodla ci to s adopciou myslis vazne - vela ludi tuto lehotu odsudzuje, ja ju naopak schvalujem. Matka je plna hormonov, musi riesit zivotnu situaciu a nevie predpokladat ako sa po porode bude citit. Ak v nemocnici podpises papiere, ze sa vzdavas dietatka socialny odbor bude hned pre neho hladat vhodnych rodicov a ked su dost rychly tak "novy" a hlavne stastny rodicia si ho mozu zobrat hned aj s porodnice. Ak bude urad pomalsi tak mozno skonci na chvilku v domove resp.u profi matky, ale budu pre neho hladat rodicov - nikto nechce, aby deti zostavali v detskych domovoch! Dolezite je vsak, aby si spolupracovala aj ty, isla na pojednavanie o odobrati rodicovskych prav a pod. - neboj tam sa s nikym nestretnes, iba so sudcom a socialnou pracovnickou.
My sme o nasej dcerke vedeli hned na druhy den po narodeni a okamzite sme sa rozhodli, ze si ju berieme. Cele vybavovacky trvali par tyzdnov (cakali sme hlavne na zakonnu lehotu matky ci nezmeni svoje rozhodnutie). Ja budem do smrti vdacna zene, ktora sa takto rozhodla, lebo vdaka nej mame nadhernu dcerku, ktoru nesmierne milujeme. My mae info aj o bio matke, vieme asi preco sa tak rozhodla a ja ju vobec neodsudzujem, naopak obdivujem, ze to vsetko takto zvladla. Absolutne nemam v plane dcerke podsuvat ziadne negativne informacie o jej matke, skor sa jej vzdy budem snazit vysvetlit, ze jej bio matka bola v zlozitej zivotnej situacii a toto jej prislo ako najspravnejsie rozhodnutie v tom case ... a my sme jej za to vdacni, lebo nebyt toho by sme ju teraz nemali 🙂
Drz sa, neboj sa je tam vela podobnych parov ako sme my a cakaju nedockavo na babetko tak ako sme cakali my!!!
@karmelia ahoj necitala som celu diskusiu ale zaujalo ma co si pisala o tom ze sa bojis aby tvoje dieta nezazilo to co si zazila v detstve ty. Ty ho dokazes uchranit. Uver tomu. Chces mu len dobre uz si mu zachranila zivot tym ze si nesla na potrat, zalezi ti na tom aby neostalo niekde v domove alebo nepotulovalo sa po rodinach a nebolo tyrane a trapene. Milujes ho uz teraz len si to zatial neuvedomujes lebo ani ty si tu lasku a prijatie nezazila. Jediny kto ho od toho celeho trapenia dokaze uchranit a jediny kto to mu dokaze ukazat lasku, dat pocitit lasku po akej si tuzila ty sama SI TY. Ukaz mu a prezi s babatkom pocit, ze zivot moze byt iny a to v objati a laske. Popros ho o odpustenie za svoje pocity a povedz babatku, ze sa pokusis pre neho urobit vsetko aby si ho cely zivot milovala a chranila, ze tu budes pre neho...
Ja som mala tiež 25keď sa mi narodila dcérka a presne viem čo cítiš.plánovala som jedno bábätko a keď by mal syn 3 tak druhé ale čo sa nestalo keď mal syn pol roka zistila som že som tehotná tiež som sa zrútila dlho som sa stým nevedela psychicky vyrovnať.tiež som plánovala potrat .ale keď sa dcérka narodila všetko sa zmenilo.nevedela som sa od nej odtrhnúť.neboj uvidíš keď sa narodí bude to iné nastane V tebe zlom ktorý ti nedovolí opustiť.mala som kamarátku ktorá bola to rovnakej situácii ako ty len o tri roky mladšia mala už vtedy jedno dieťa.a potom nechcené otehotnela tiež bol na pláne potrat potom adopcia a nakoniec to skončilo tak že je slobodná matka a ma dve krásne zdravé deti.
@kikina84 tak nevysvetľuj a nezovšeobecňuj.. kvôli tomu, že ty si mala oničom rodičov, že ona mala oničom rodičov,neznamená to nevyhnutne, že jej dieťa bude chúďatko. Záleží to od nej. A podľa mňa je dostatočne inteligentná na to, aby sa k svojmu dieťaťu správala inak. Už teraz sa správa voči nemu zodpovedne... toto nie je o tebe, ale o nej... Svoje komplexy z detstva si rieš u psychológa.
@kikina84 to, že niekto nie je nadšený od začiatku, neznamená, že nadšenie nepríde. Príde. Väčšinou. Aj mne prišlo. Pri prvých dcérach som bola celá šťastná, prežívala som to, čo ty, teraz je to iné a je mi jasné, že dieťa budem vychovávať rovnako, rovnako ho mať rada, iba to nadšenie nie je. Možno hormóny, možno okolnosti.. neviem... Ale radosť postupne prichádza a zväčšuje sa. To ale neznamená, že keď neskáčem meter dvadsať od radosti, že to dieťa nebude rovnako milované... Btw. kým som nezažila ten pocit, aké rozdielne môže byť vnímanie dieťaťa, rozprávala som rovnako ako Ty.. Teraz nad tým krútim hlavou, aká som bola jednostranná. Kto nezažije, nepochopí... Ako vravím, toto fórum nie je o Tebe ani o mne, je to o nej a jej bábätku. Nechajme to tak. Ak máš potrebu rozoberať nás dve, založ fórum a pozvi ma. Pokecáme, vkľude aj verejne.
Ja ti drzim palceky velmi,velmi. A myslim si,ze je normalne ako sa bojis ci nebude trpiet ako ty. Ale ty to nedopustis, a najdes si cestu k babatku. Prajem ti vsetko dobre
@kikina84 Nepáči sa mi tvoje pomenovanie, že je to úbohé... ja som sa tešila ale kua ženy sme ľudia a máme pocity..bohužiaľ niekedy nezodpovedajú tomu, čo by sme chceli... a 360 stupňov, no čo dodať 😀
@karmelia .... viem ako sa cítiš, viem s čím vnútorne bojuješ...a úplne ti rozumiem. Že si deti, ako píšeš, NIKDY nechcela, nie je vôbec pravda, to len teraz si o tom presvedčená, pretože nie si s myšlienkou, byť mamou, ešte stotožnená a nie si na to pripravená. No postupom času s pribúdajúcimi rôčkami by sa to samo začalo meniť a túžba po dieťatku by bola stále silnejšia a silnejšia. To, že rozmýšľaš tak, ako rozmýšľaš, čo sa týka dieťatka len nasvedčuje tomu že, aj keď si to sama ešte nedokážeš ujasniť a prijať, či chceš alebo nechceš už kladný citový vzťah k nemu máš. Nebráň sa rozvinúť ho naplno, viem, že to nepôjde zo dňa na deň, skús nemyslieť na to, čo si stratila, ale skús sa sústrediť na to, čo získaš....a, ver mi, aj napriek tvojmu terajšiemu stavu, budeš nakoniec rada...a budeš šťastná. Držím palce...
no prepáč síce som od teba mladšia a stále študujem len na SŠ ale keby ja otehotniem nikdy by som svoje dieťa za to neodcudzovala ved ono za to nemôže že vy ste si nevedeli dať pozor a keď tak dieťa je dar... ja aj keby v mojom veku otehotniem určite by som si ho nenechala vziať a nechala by som si ho napriek tomu že by to bolo takže zo školou potom prácou a podobne ale všetko sa dá keď sa chce....!!! len aby si to niekedy neľutovala snáď sa rozhodneš správne
@karmelia vobec, nie je dovod ta odsudzovat....podla mna je od teba krasne ze si nesla na interupciu....super, klobuk dole pred tebou. aj to ze nechces aby dieta zostalo DD je fajn, ale skus si nieco viac pozistovat o tej adopcii. Nemyslim ze by to mal byt nejaky extra byrokraticky problem v dnesnej dobe. Tak ako vravia baby, ze mozno ked ten maly zazrak po narodeni uvidis tak sa v tebe nieco zlomi ;) a mozno nie tak v tom pripade daj dietatko radsej na adopciu ako ti ma byt na pritaz a budes ho vinit za to ze ti znicilo zivot.
Inak napada ma otazka, mas nakupenu vybavicku???
@karmelia uplne viem ako sa citis, ja mam 23, minuly rok v aprili som sa dozvedela ze som tehotna, prave vo chvili ked mi prisiel papier ze som prijata na studium v zahranici, bol to moj velky sen. O zruteni a rozmyslani o potrate tu ani nemusim pisat, ale v tej chvili som mala pri sebe tych spravnych ludi, ktori mi dodali odvahu, ze vsetko bude v poriadku. sem tam boli chvile v tehotenstve, ako sa o dieta postaram, co si pocnem, co moja skola, praca, moje sny, vsetko pojde bokom. ale vies co, stalo to za to! ty budes pre to dietatko celym svetom, bude ta uprimne lubit ako nikoho. prave teraz som uspala mojho 4 mesacneho syna a som velmi hrda na to, ze ho mam. neboj tie pocity zmiznu akonahle budes mat dietatko v naruci, ver mi. zazila som to. hlavu hore, vsetko bude v poriadku.
Ahoj....ja som po interupcii už asi rok! Veľa ľudí ma kôli tomu odsúdilo... no musíš nájsť v sebe silu a vedieť, že všetko čo robíš, robíš pre svoj život a svoje šťatie, nie pre iných. Pretože keď ti bude naozaj najhoršie každý sa ti otočí chrbtom! Takže používaj vlastnú hlavu a počúvaj svoje srdiečko a nie svoje okolie!!!! ŽI A ROB VŠETKO TAK, ABY SI TO NIKDY NEMUSELA ĽUTOVAŤ!!!! Veľa šťastia! ;)
@karmelia Ale prosím Ťa 🙂 hlavu hore, horšie veci sa stávajú...teraz sa hlavne modli aby bolo dieťatko zdravé a aby si aj ty bola zdravá nech sa môžeš postarať.
Rozhliadni sa okolo a zhodnoť aké máš možnosti.
Máš nejakú oporu v rodine? Rodičia? Babka? Dedko?
Máš kde bývať?
Vecičky na dieťa? Máš nejakú kamošku, známe...niekoho kto by ti vedel darovať alebo za lacno predať?
Čo partner, otec dieťaťa? Ide do toho s tebou alebo sa scvrkol a dúfa že už si na neho nespomenieš?
Ďalšia vec...z čoho budeš žiť? Nejaké úspory? Alimenty? Žiadaj od partnera aj príspevok na výbavičku. Možno máš nárok aj na nejaké soc. dávky. Keď bude strecha nad hlavou a nejaké peniažky tak bude život hneď krajší. A hormóny sa už postarajú o to aby si to malé milovala.
Začni zisťovať a vybavovať, nech to stihneš do porodu a hlavne nech sa zamestnáš niečím iným ako "umieraním pri porode".
Veľa šťastia, ty to zvládneš 🙂
Ahoj viem, že možno budem dosť ostrá, ale skrátka môj názor, neznamená to, že s tebou nesúcitím. Po prvé otázka, keď vám praskol ten kondom prečo si si nevzala postinor?? To nebolo veľmi zodpovedné...Po druhé, to čo ti tu radí väčšina mamičiek...celé zle. Je to najjednoduchšia možnosť, ale predpokladám, že s už dospelá a zodpovedná osoba a mala by si sa tak zachovať!! Takže si to rozoberme: 1.TVOJE DIEŤA SA NA SVET NEPÝTALO- takže obviňovať ho za veci, ktoré si písala je detinské, alibistické a hlavne smiešne. Mala si si zobrať tabletku "po" , ale na to je už neskoro takže nemá zmysel o tom polemizovať. 2. STRATILA SI LÁSKU: nepoznám okolnosti no ak ťa ten chlap kvôli tehotenstvu opustil, tak to nebola láska, ba nenazvala by som ho ani chlapom, ale úbožiakom a zbabelcom. Ešte by som sa mu za to poďakovala, že mi ukázal aký je kkt už teraz a nemusela som na to prísť po napr. 10 rokoch trápenia. Nakoniec, chlapov chodí po svete milión, tak neviem prečo kvôli nim väčšina žien padá na zadok a snaží sa im vyhovieť. Oni by toľko kvôli nám neurobili ani náhodou. 3. PRIŠLA SI O PRÁCU: moja pekná, ešte sa v živote napracuješ toľko až ti to hore krkom pôjde, neboj sa ty nič, byť matkou ani náhodou nie je tak "náročné" ako to spoločnosť prezentuje. Bohužiaľ existujú matky, ktoré by som povedala, že to majú za úchylku sa ľutovať a potom robiť zo seba hrdinky ako dobrovoľne trpia. Ja som otehotnela v 19, porodila som, krátko na to sa vrátila do práce a tam som prišla na to, že pre tých "pár drobných" mi to za to nestojí (mala som psychicky náročné zamestnanie, neviem ako ty, ale myslím, že princíp je ten istý), doma som si s maličkým krásne oddýchla, mám čas aj na seba, robím školu, sem tam idem cvičiť a na kávu a VôBEC SI NEMYSLÍM, ŽE SOM ZLÁ MATKA, ako zvykne istý typ "supermatiek" kritizovať. A vidíš, že sa to dá. Synček je krásny, zdravý, poslúcha a nikdy by som nemenila. 4. POKIAĽ IDE O TÚ RADOSŤ ZO ŽIVOTA: by si nevedila, koľko radosti ti do života také bábo prinesie, ako ho vidíš rásť, ako sa tešíš aj z najmenšieho pokroku, no najmä ak sa k tebe rozbehne s úsmevom a obíjme ťa okolo krku a povie mama 🙂 Fakt sa chceš o toto pripraviť?? Ale čosi, podľa mňa to dieťatko ľúbiš, svedčí o tom, aj fakt, že si ho nenechala roztrhať (pre mňa osobne sa potrat rovná vražde) tak nerozmýšľaj ani nad adopciou, ešte ti to príde ľúto ver mi 🙂 Budem ti držať prsty. A rada na záver, ako ti už bolo povedané. NEBUĎ NA TO SAMA. Určite vyhľadaj psychológa, nie je to žiadna hamba, by si sa divila, koľko podľa teba "normálnych" ľudí ho navštevuje. Mne veľmi pomohol priateľ, najmä čerstvo po pôrode sa o neho staral len on. Keď si slobodná, skús sa porozprávať s rodičmi, či by ti nepomohli, určite budú radi, hlavne keď to bábo uvidia 🙂 alebo s dobrou kamarátkou, čo má s deťmi skúsenosti. Každé dieťa potrebuje byť pri blízkej osobe, prosím ťa neopúšťaj to, ono ti to neskôr vráti. Je to jediná osoba na svete, ktorá ťa bude ľúbiť takú aká si a to neskutočne úprimne 🙂 držím ti prsty 🙂
ešte by som dodala, že tvoj postoj nemusí byť ani tak tvojou chybou, ako chybou okolia. Kým v minulosti to bolo pre ženu normálne, že má deti a nikto to neriešil, dnes sa medializuje aj správny tvar detského cumlíka, čo je téma na dlhú debatu :D robí sa okolo toho tehotenstva a materstva také haló, že sa nečudujem, že veľa mladých žien sa bojí mať dieťa, alebo nejednej "prepne". Je to úplná normálka, vymeniť plienku a spraviť mlieko, okúpať, uspať zvládne každý, netreba okolo toho robiť vedu a stresovať. Sú to krásne chvíle na ktoré neskôr každá žena s láskou spomína 🙂 Okolie a "reči" vedia urobiť peklo, s tým mám sama skúsenosti, no netreba si to všímať, nežiješ pre nich žiješ pre seba, ako si zariadiš tak budeš mať. Väčšina kritizujúcich "supermatiek" si sami nevedia dať doma rady, preto si to takto kompenzujú. Neboj nič, život sa materstvom nekončí, povedala by som že sa len začína a je o to krajší. Do práce sa ešte vrátiš, chlapi boli sú aj budú, kamaráti tiež, ani svet nejde zaniknúť ešte si všetkého užiješ 🙂
hrdinky, co tu odsudzuju zakladatelku, zjavne nevedia, co su to depresie a nalady sposobene hormonalnymi vykyvmi. skoda, ze pod komentami sa neda dat palec dole ... zeny, lomcuju nami hormony ako sialene, ja som prerevala vsetky videa s malymi macatami na youtube (co sa mi pred tehotenstvom ani neprisnilo) tak ju kurde nezatracujte. baba zvazovala potrat, rozhodla sa dieta donosit - ved to je nenormalne velke plus. treba ju len podporit a upokojit. poradit tie, co podobnymi naladami presli. ved to ma tazke, prisla o robotu, asi aj o frajera, navyse sa nepravala nezodpovedne, chranila sa - takze ju to muselo vsetko zaskocit. ale dietatu dala sancu. keby sla na potrat, ukrizujete je - ale preco to robite aj vtedy, ked sa len zveri, ze ma silnu depresiu a nalady?
Neviem ci si zisťovala na správnom mieste, ale novorodenci a deti do 6 rokov sa neumiestnuju do detských domovov, ale do PESTUNSKYCH RODÍN
Ak je babo biele a nemá žiadny vážny zdravotný problém, tak je za max 6tyzdnov v novej rodine
Takto to funguje uz nejaky ten rôčik, takze asi si ohľadne adopcie zisťovala na nesprávnych miestach
Všetkým veľmi ďakujem za rady a názory.Viem tak,že nie som so svojimi pocitmi sama a necí im sa ako taký netvor.Ďakujem za podporu.Ešte som sa definitívne nerozhodla,či si dieťa ponechám alebo nie.Bohužiaľ som musela byť hospitalizovaná a keďže som tam stretla známu,o mojom doteraz tajenom tehotenstve vie už celá rodina a všetci priatelia.Zrejme si to dieťatko budem musieť nechať,aby som im neublížila a nespravila im hanbu.Cítim sa teraz absolútne bezvýchodiskovo a môj duševný stav sa vďaka tomu rapídne zhoršil.Každopádne Vám patrí moje veľké ďakujem.Chodievam sem a opakovane čítam príspevky,ktoré sú plné porozumenia,podpory a opisov možností,ako sa dá racionálne riešiť moja situácia,pomáha mi to.Neviem či a ako to zvládnem,ak si teraz bábätko budem musieť nechať.Neviem ešte,či nezvolím adopciu a nedoznám sa k nej.Zvažujem to napriek tomu,že by ma všetci odsúdili,hanbili sa za mňa a zavrhli by ma.Začínam z toho bláznieť...
@mrva a po prečítaní tvojho dlhočizného článku ako podporu zakladateľke je hned v prvých vetách jasné že tvoje prvotné nadšenie z deti nebolo tiež zrovna na mieste,čo je úbohé..ja som sa napr na pôrod tešila a aj napriek tomu že som v bolestiach rodila skoro pol dňa,nikdy mnou neprechádzal pocit zúfalstva a bezmocnosti ako píšeš a všetky veci okolo dietata som hned od narodenia robila rada,aj naprie tomu,že sa mi od únavy podlamovali kolená a zaspávala som po stojačky a bola som nanu úplne sama..Tiež nebola naplánovaná,tiež som prišla pre tehotenstvo o super flek a kopu iných vecí ktoré rozpisovať nebudem,no nikdy by ma nenapadlo ani len pomyslieť,že pojdem na portat a otvorene hovoriť ako to dieta nenávidím,ked nieje ešťe ani na svete,to sú akože čo za slová?ked je to podla teba v poriadku,tak sa preventívne zastav aj ty u psychiatra a porad sa s ním,či si OK..