Predpôrodná depresia alebo hormóny v tehotenstve

Ahojte, neviem či práve najlepšie miesto no chcela by som sa vyrozprávať.... Existuje niečo také ako PREDpôrodná depresia? Mám týždeň do termínu a nejak sa na mňa tak všetko valí.... Mám pocit že to nechcem... Neviem ako to vysvetliť, skrátka ako vidím ostatné mamky ako sa tešia kedy už uvidia svoje vytúžené bábätko a všetko maju prichystané a vzdelávajú sa... Ja mám všetko prichystané, no vôbec ma neťahá k tomu sa nejak vzdelávať ohľadne pôrodu, dojčenia a celkovej starostlivosti... Neviem, môže to byť tým že to bolo neplánované? Aj keď zo začiatku to bolo ťažké nejak to prijať kedže priateľ z toho bol v takom šoku, že sme sa asi tyždeň normálne nerozprávali, ale potom časom sme to prijali, začali sme sa tešiť, nakúpili sme potrebné veci, on sa stále teší nevie sa dočkať a ja, len tak sedím a premýšľam, ake to bude keď už nebudeme len dvaja, ako veľmi nás to nejak obmedzí, reálne mám z toho asi aj strach, strach z nejakej zodpovednosti a že stratím "pohodu" na ktorú som zvyknutá v našom vzťahu (výlety, spoločné aktivity, bláznenie sa atď.) možno preto tak reagujem... Keď sa ma niekto pýta ako sa cítim, či sa teším poviem len "heej všetko je fajn" ale vo vnutri viem že nie je, že niesom okej, alebo nejak vyrovnaná... Môže to byť aj vekom... Máme 22 a 23... Sme spolu od strednej školy, pomaly to bude 6 rokov, bývame spolu už 3 roky, máme všetko, áno po finančnej stránke to nie je Boh vie čo, ale dokážeme fungovať....okolie mi vravelo že teraz je ten najlepší vek na deti, ale neviem, naozaj?....úprimne obdivujem každú ženu ktorá mala deti v 17,18...No stále mám pocit že nejaký kúsok chýba, že možno sme ešte nezažili všetko, možno sme mali spraviť nejake rozhodnutia inak, pozitívny test prišiel fakt v ten najhorší moment kedže ma pár dni pred tým prepustili z práce a naozaj som mala pocit že sa všetko rúca.... Ale stále si vravím že všetko sa deje pre niečo, a možno sa tak snažím aj ukľudniť, že keď sa malé narodí, možno to je ten kúsok čo chýba, že pochopím prečo je to tak ako to je... A viem že niektoré ženy ani nemôžu mať deti a pripadám si, že si nevážim tento dar....Ale v tomto momente mam naozaj len oči pre plač a mysľou som úplne mimo reality, stále len čo by bolo keby....
Mala by som vyhľadať podľa Vás nejakého psychológa alebo len naozaj so mnou zametajú hormóny? Pretože toto celé tehotenstvo nebolo, až teraz posledný mesiac sa nad takýmto niečím pozastavujem...
Ďakujem, kto dočítal až sem tento môj výlev, ale naozaj sa nemám s kým o tom takto porozprávať, a viem že písať na internet a hľadať odpovede na modrom koňovi, nie je okej, aledúfam že aspoň niektorá ste zažili niečo podobné a že v tom nie som sama 🙂 ďakujem ešte raz