Kým sa mi nenarodil Matúš, mala som skvelý život. Permanentky do filmového klubu i do divadla, čašníci v kaviarňach a reštauráciách, ktorí vás už poznajú, milovaná práca, v ktorej môžete klopkať podpätkami a služobné cesty na zaujímavých miestach... Svojho muža mám po boku už polovicu života, takže pohoda aj na tomto fronte. Nosí občas oblek, čo je veľká výhoda - môžete z neho po návrate z kultúry ten oblek tak vášnivo filmovo strhávať... Skrátka pohodlný život dvoch intelektuálov z povolania. Bábo bol v našich plánoch ďalší logický krok, nad vínom sme si predstavovali, ako mu budeme na večer čítať Pána prsteňov a púšťať Pink Floyd. V práci som sa rozlúčila so slovami: "Za pol roka má máte naspäť!" a zamávala som zoznamom jasličiek v našom meste.
V psychoterapii sa používa jedna zaujímavá metóda - nakreslite čiaru vášho života. Vzostupy a pády, dôležité míľniky a kľúčové udalosti. Ak by som si ju teraz nakreslila, deň Matúšovho narodenia by bola veľká zvislá čiara cez celý papier. Život pred Matúšom bol ako čiernobiely obrázok. Jasný, predvídateľný, elegantný. Život po Matúšovi je divoký film plný farieb, zvukov, vôní a špeciálnych efektov, ktorý nestíham sledovať, lebo mi kradne a ožužláva 3D okuliare. Ešte stále ma prekvapuje, ako som sa zmenila. Začalo to už v pôrodnici. Tašku plnú Cosmopolitanov, ktorú mi priniesla sestra ("začínaš dovolenkovať, nech sa nenudíš") som zasunula pod posteľ a začala opatrne listovať Mama a ja, čo sme dostávali v takom zadarmo balíčku... Reklama na Sunar, prizriem sa tomu prckovi lepšie... Zrazu cítim hrču v hrdle a už sa tomu nedá brániť. Dojato obzerám tu reklamné bábo, tu moje spiace v plastovej postieľke, a revem. Odvtedy revem stále, bez upozornenia a často aj bez dôvodu - pri reklamách, pri tom, ako sa muž hrá s Matúšom, pri Zem spieva, pri pomyslení na to, ako ho veľmi ľúbim (Matúša, muž ma popravde občas trochu štve)... Minule som revala, keď si kýchol s plnou pusou príkrmu (tiež od dojatia, no už trochu aj od únavy).
Pocas tehotenstva sme veľmi zodpovedne a systematicky pristupovali k nákupu výbavičky. Medzi siahodlhými zoznamami na nete blikol komentár jednej mamičky - stačí prso a šatka... Pche, hipisáčka, pomyslela som si a vypisovala si na papier ďalej parametre vaničiek a výhody troch koliesok oproti štyrom. Kočík je v pivnici, už pol roka sa čuduje, prečo sa ocitol medzi bicyklami našich susedov. Niekedy si spomeniem na ten krásny letný deň, keď sme ho kupovali, a príde mi ho ľúto, zaslúžil by si krajší osud... Máme v albume fotky z návštevy u svokrovcov. Svokra hrdo a s úsmevom drží rúčku kočiara a ja stojím obďaleč. Na fotke to nevidno, no ten pocit si pamätám. Na čo tu som? Prečo je malý tam a ja tu? Cítim, že to takto nechcem... akoby mi chýbala nejaká dôležitá časť tela. Na toto sa nedalo pripraviť.
Obdobie čerstvého rodičovstva je o hľadaní foriem, aké dáme novému životu. Ten malý cudzinec plače, ja som ubolená, nevyspatá a v pyžame, pozerám na svoje lodičky a kabelky a plačem tiež, lebo neverím, že život ešte niekedy bude ako predtým. Povedzte mi niekto, že bude. Najväčší hriech je vziať čerstvej matke sebaistotu - ako ho to držíš, daj mu aj ponožky, máš slabé mlieko... Počúvame rady, prehrabujeme sa v množstve vecí, ktoré sme pred narodením dieťaťa kúpili, čítame knihy a diskusie a túžime po nejakom signále, ako to vlastne robiť. A potom možno príde okamih, kedy cez tie mračná hlučných inštrukcií a rád prebleskne pocit, že takto to rob, ver mi, ja som inštinkt a viem, že to dokážeš, len ma v tomto zmätku nepočúvaš. Vytiahnem odniekiaľ lacnú šatku, ani nepamätám, kedy som ju kupovala, asi som ju k niečomu prihodila, veď nech ušetrím na poštovnom. Uviažem dieťa, hlávku si oprie o moju hruď a ako lusknutím prstov zrazu viem, že áno, takto to bude a budem ho nosiť a kojiť kým sám nepovie, že už dosť.
Zrazu viete a strašne by ste to chceli vypovedať. Skúsenosť rodičovstva sa nedá sprostredkovať. Všimnite si to niekedy v rozhovoroch s inými rodicmi. Obligátne sa posťažujeme na spánok, bruško, únavu a potom na krátky okamih pozrieme na svoje deti a usmejeme sa, lebo vieme. Ostáva to medzi riadkami a rozumieme si. Sme na jednej lodi a vieme, ze to podstatné sa nedá vypovedať. Tá nesmierna šírka, hĺbka a intenzita lásky, o akej sme ani netušili, že existuje, ma ešte stále občas ohromí. Tie šikovné rúčky, keď uchmatne niečo zakázané, tá otázka v očiach, keď ho bolia zúbky, to uvoľnenie v tváričke, keď spí, ten hlasný smiech, keď ho bozkávam pod pazuchou...
Vzťah s mužom bol pre mňa vždy najstabilnejšou veličinou vo vesmíre. Odkedy máme Matúša, často sa hádame. On smutne pozerá na plagáty s divadelnými premiérami a uniká na viacdňové cesty. Veľa hovorí o tom, ako ho jeho mama vychovávala a ako sa to líši od našej výchovy a to ho hnevá. Začal písať Matúšovi denníček. Obaja vieme, že ho píše hlavne kvôli sebe. Povedal, že chce naspäť svoju manželku a už nezvládneme ďalšie dieťa. Utešujem sa, že to chce čas, že je to ťažké, no vyjdeme z toho silnejší. Premýšľam nad tou nesmiernou silou, akú musia mať rodičia, aby sa vysporiadali s úzkosťou, že im bola zverená najdôležitejšia úloha na svete.
Ani v knihách ruských klasikov som nevidela toľko lásky ako tu, keď postujete fotky svojich detí alebo o nich píšete. A nikde som nevidela ani toľko odvahy, ako tu - keď idete po šiestich rokoch doma na prvý pracovny pohovor, keď ste s dieťaťom v nemocnici alebo keď v tehotenstve zistíte, že bábo nebude úplne v poriadku. Ani toľko rozmanitosti - niektoré žijeme samy tisíce kilometrov od rodiny, iné v rodičovskom dome s mamkou poruke. Niektoré máme pozorných partnerov, ktorí nám pomáhajú, iným sa muž vracia z kamiónu raz mesačne. Niektoré máme kočíky za niekoľko mesačných platov, iné po večeroch preratúvame, či ostane deťom na lyžiarsky. A nikde som nevidela ani toľko konfliktov a súťaženia. Ale blbosť, videla. Raz v telke bola diskusia s dámami, ktoré vedú organizácie na pomoc týraným ženám. V závere relácie boli také rozhádané, ako to len my ženy vieme. Byť na mieste týranej ženy, ktorá čakala na niečo konštruktívne, asi sa radšej poobzerám po inom type pomoci, prisámbohu radšej od chlapa...
Viem, že keď je skoro ráno ešte tma a niekde v okne sa svieti, je tam jedna z vás a robí deťom raňajky, kojí, prebaľuje, vyrába masku na karneval... Milióny malých vecí, ktoré nik nepočíta, no vo výsledku je to tá najväčšia vec na svete.
Kým sa mi nenarodil Matúš, netušila som, aký ťažký a nádherný môže život byť. Teraz už viem, že som dôležitá a musím sa starať o svoje zdravie aj dušu, lebo ma potrebuje vo forme. Že som silná, dokážem počúvať svoj vnútorný hlas, mám v sebe strašne veľa lásky a ak mu niečo hrozí, dokázala by som aj nemožné. Že môžem byť milovaná, aj keď mám ešte stále brucho od pôrodu a nehviezdim v práci a ani v posteli. A že to treba zažiť.
PS Počas písania článku som po prvýkrát zažila situáciu z kategórie "dieťa je podozrivo ticho a ja som si to všimla neskoro." Chcem veriť, že toho sudocremu nespapal veľa...
PS 2 Do práce som sa zatiaľ nevrátila a ani tak skoro nechcem. Minule som sa tam v rámci prechádzky zastavila a kolegyňa (tiež matka) mi trochu jedovato pripomenula, že už som mala byť späť. Usmiali sme sa na seba a obom nám to bolo jasné.
PS 3 Určite vám napadne niečo z nasledovných možností A) nechápem, čo stresuje, veď má len jedno B) nemala by ho nosiť v šatke, zničí mu chrbatik C) mala by sa viac venovať mužovi, inak sa určite rozvedú. Prosím, nepíšte mi, čo si o tom myslíte. Všetky vieme, že nevyžiadané rady sú na dve veci. Ale môžete mi napísať, či aj vaše deti jedli sudocrem a ako to dopadlo.
#navrh 🙂 ;)