Streda 10.4.2019 - za normálnych okolností výplata, teraz prvý pooperačný deň. 

Spalo sa fajn, nadopovaná všeličím možným. Ani sa nečudujem,  ale momentálne mi to je pri takých hnusných bolestiach totálne jedno.

Do izby vbehne najprv upratovačka,  bez pozdravu,  zazerá ako nočná mora v Elm Street. Radikálne umýva dlážku,  s mopom trieska do postelí, mám sto chutí jej niečo povedať,  ale pud sebazáchovy mi to v tom bráni.

Upratovačka odchádza, prichádza ranná smena. Zlatá upratovačka.  Ranná smena je totálne nasratá, je ich málo, nestíhajú. Sál, príjem, oddelenie,  zo sálu, opýtať sa niečo sestričky je životu nebezpečné.  Po vizite mi vyberú drén aj cievku (vôbec to nebolí), a mam chodiť len za pomoci sestričky.  Po hodine mi treba ísť na malú,  točí sa mi hlava.  Jedna sestrička ma odvedie a keď budem hotová mám zvoniť a ona príde. 

Zvoním. Otvoria sa dvere a tam "totálne " nasratá sestrička,  že čo je?! A ja že sorry, že potrebujem pomôcť z toalety do postele. Celou cestou brble, že načo mi vybrali cievku, že ich je málo a to sa nebude stíhať. Tak jej poviem,  že nech mi donesie stojan na infúzie,  ja sa s ním na tú toaletu nejako dostanem. "Ochotne" ho prinesie.  Medzitým mi iná sestrička zapojí infúziu a ja sa pomaličky celý deň šuchcem na WC a späť s infúziou. Ako sa spieva v tej pesničke "to musím zvládnout sám".

Cez deň je to fajn. Celkom. V rámci možností. 

No a bol tu deň D.

V noci som spala vďaka Lexaurinu. 5.30 buchnú dvere. Sestričky merajú tlak a púšťajú mi infúziu s antibiotikami.  Akurát teraz potrebujem cikať. Zákon schválnosti.

O 6.00 Ranistan s hltom vody. Po izbe lieta komár.  Mám suché ústa.

V noci som krvácala,  ale vraj to nevadí.

Ten komár sa strašne rozčuľuje. Hlava ma bolí  (asi od stresu). Dostanem špeciálny sprcháč dezinfekčný,  a mám sa ísť teraz pred operáciou s ním osprchovať.  Od krku dole. Potom si krvopotne naťahujem kompresné pančuchy.  Sú ako druhá koža.  O 7.00 vchádza do izby sestrička,  že ideme moja na sál. Počká ma chodbe.

Rýchlo volám manželovi, ešte mu stihnem povedať ľúbim ťa a už ma volajú znova. Mobil hádžem do skrinky, zamknem a kľúčik  odovzdám sestričke. Vychádzam na chodbu a spolu so sestričkou a s jedným pánom a ideme na sál.  Na predsálí sa prezlečiem do operačného a ide sa na predoperačnú izbu. Tam ma čaká moja zlatá Kristínka.  Privíta ma a upokojí.  Pýta sa na deti a tak. 

Pondelok  08.04.2019 - ráno 2.28.

Dnes nastupujem do nemocnice.

Mám tam byť medzi 7. až 8. Radšej by som tam bola skôr,  aby som sa stihla vybaliť. Primár mi hovoril, že o 10.00 mi urobí vstupnú prehliadku.  A vraj ešte nejaké podrobnosti ohľadne operácie. Dala som sa na boj, musím bojovať.  Schudla som. Trochu. 3 kg. Aspoň niečo pozitívne. 

Lúčim sa s dcérou a mrknem na spiaceho syna. Posledný pohľad z auta na dom a ideme.

V aute je ticho. Až príliš. 

Držíme sa za ruky. Bude mi chýbať... Aj deti...

07.04.2019 – nedeľa ráno 3.00. Som vyspatá.

Káva a čaj je samozrejmosť.

Tichúčko sedím v obývačke a rozmýšľam, čo ešte musím ešte dnes urobiť. Zababuším sa do deky a ani neviem ako a zaspávam. O polhodinu  som hore, zase sa mi snívala nejaká blbosť o nemocnici. Radšej už nezaspím. Sledujem ako svitá. V noci pršalo a drozd už neúnavne lieta po záhrade, vyťahuje červíky a kŕmi mladé v hniezde. Teším sa, že ho tam máme ubytovaného.

Keďže môj žalúdok štrajkuje, rozhodla som sa, že dnes si uvarím iba vývar z kostí a zeleniny. Ráno raňajkujem len mozzarelu /z tej mi nie je zle/, a ja s manželom máme na obed polievku nedeľnú. Ja len čistú. Syn musí mať samozrejme rezeň. Mäso je mäso.

Manžel je solidárny, aby ma nedráždil, tak obeduje len to čo ja. Nechutí mi ani to, žalúdok mám stiahnutý ako sušenú paradajku. Zjem zopár lyžičiek vývaru a pre dnes končím. Neviem už vôbec od nervov jesť. Snažila som sa nasilu, ale napína ma. Tak radšej nie.

Doobeda som finišovala so žehlením, bolo ho tak veeeľaaaa. Ale už je to hotovo a ja to len roznosím po skriniach a hotovo. Niečo poupratujem a už mi manžel nadáva, že čo lietam po dome, že veď sa nič nestane, keď niečo nebude urobené, veď on to dokončí, ak by som to nestihla. A tak podobne. Sľubujem mu, že už nebudem, ale keď vytiahne päty na dvor, rýchlo umývam riady a stíham ešte „vyglancovať“ /umyť/ chladničku. Potom mi to manžel už fakt zarazí, a putujem do obývačky, kde sledujeme telku. Samozrejme obidvaja na chvíľu zadriememe, dobre nám to veru padne.

06.04.2019 – sobota ráno 2.48 – nemôžem spať.

Idem dole. Káva a čaj. Púšťam práčku, žehlím, umývam riady a tak podobne. Pozerám kalendár, môj muž má zajtra narodeniny. Pekné. A ja pre neho nič nemám... Iba seba. Ale veď ja som pre neho najlepší darček – celoživotný.

V prítmí obývačky sa sama pre seba usmievam.

O šiestej idem do potravín, všetci ma zrazu zdravia, zaujímavé. Potom sa dozvedám, že unikla tajná informácia, že idem do nemocnice s ťažkou diagnózou. Ale ty vole... Aj by som zahrešila, ale nie, načo? Veď som s tým mohla rátať. Ale mohlo to uniknúť neskôr, ušetrilo by ma to tých sústrastných pohľadov. Rýchlo nakúpim a idem domov. Doma nikomu nič radšej nepoviem, ešte by sa akurát tak rozčúlili.

Manžel s dcérou odchádzajú na nákupy, syn raňajkuje a ja lietam po dome a upratujem ako „o dušu spasenú“. Dúfam, že keď sa vrátim z nemocnice, že to tak aj ostane. Ale mám taký  zvláštny pocit, že asi nie... Ale aspoň zamestnávam telo aj mozog inými činnosťami, ako rozmýšľaním, čo bude. Znova púšťam práčku, lebo záhadne sa našlo ešte veľa vecí na dalšie pranie. Tak nech je to všetko čisté, kým odídem. V nedeľu to požehlím a odložím a hotovo. Popri „upratovacom šialenstve“ mi doobedie ubehne ako voda a na obed sme pozvaní na oslavu.

Na oslave je fajn, a aj niečo zjem, teda ale fakt veľmi málo, nervózny žalúdok štrajkuje a odmieta si dopriať .

05.04.2019 – no dnes som toho v noci moc nespala...

Včera večer som prišla tak unavená, že som poobede zaspala, zobudila som sa o 8 večer a už som nezaspala.

Uvidím, ako zvládnem dnešný posledný deň v práci...

V noci som chodila po dome ako duch, o pol jednej jeden čaj, o pol druhej káva, o pol tretej ďalší čaj... Chcela som, že poupratujem a niečo dám ešte oprať. Len tak v noci. Ale neviem, jednoducho som len sedela a pozerala do prázdna. Prázdne myšlienky mi chodili po hlave. Zbadala som sa až tesne pred odchodom, tak som aspoň rýchlo umyla riady a mašírovala do práce.

V práci som veľmi rýchlo obanovala, že som vôbec dostala taký „múdry“ nápad a išla ešte do práce dokončiť si začaté veci a rozrobené veci delegovať na novú kolegyňu. Dokončili sme so šéfkou začaté veci a rozrobené veci som posunula kolegyni. Doobeda mi bolo dosť zle, bolelo ma to čo ma bolí už od kyretáže /podbruško, kríže/, musela som zvážiť, či pôjdem domov, lekárovi alebo či úplne vypnem a už len tíško vyčkám na posledný odchod z práce. To posledné je správne. Vďaka tomu som sa perfektne porozprávala s novou kolegyňou. Aj som samozrejme vypla – lebo sme sa bavili o deťoch, rodine, o práci, chlapoch, a na to čo ma čaká som vôbec nepomyslela. Dávali sme si rady ohľadne puberty u detí – nasmiali sme sa až až. Rozlúčila som sa so všetkými, čo boli v práci /keďže je piatok, bolo nás tam len pár/ a išla som domov. Pred prácou som sa otočila, a smutne sa pozrela na to moje okno pracovné, uvidím ho až možno za 2 mesiace. Sakra. Nie že by mi bolo ľúto za tou robotou, ale predsa... Jaaaaj... Neblbni... Inokedy som mala nervy, ešte som len budovu zbadala, keď som prichádzala do práce a teraz mi to bude ľúto? No no no.

V autobuse po ceste domov sa trochu prespím a hneď je ten svet krajší. Prichádzam domov, zhltnem trochu polievky a ponáhľam sa kaderníčke. Prečo?

04.04.2019 – jaaaaj bože zase som hore od 2.00, klepne ma... Asi...

No aspoň sa dnes konečne dozviem na internom, či môžem ísť na operáciu alebo nie. Či sú výsledky z krvi a moču OK alebo nie. Keďže ma bolí podbruško aj kríže, bojím sa aby som mala všetko v poriadku. Ale hádam bude. To čakanie je najhoršie...

Ráno klasika. Autobus plný kašľajúcich ľudí. Fasa. Keď teraz niečo nechytím od niekoho, tak už asi nikdy. Medzitým mi kamarátka dáva miniatúrneho macíka na kľúče, ktorý mi prinesie určite šťastie. Teším sa.

Do roboty prichádzam pred šiestou a čo nevidím? Z predchádzajúceho dňa mám zmeškaný hovor od šéfky.

Hmmm... Prúser... Prečo?

Lebo ja mám dnes behačky po lekároch, a v podstate tu ani nebudem, možno hej, ešte neviem, ale dnes je tu šéfka posledný deň. Potom má dovolenku. Nebudeme sa stresovať, niekto to za mňa vybaví, keď sa šéfka vráti. Klídek, nestresuj moja. Zdravie máš len jedno, tak si ho stráž. V rýchlosti vypijem čaj, rozpošlem zopár súrnych (neodkladných) e-mailov, pripravím zopár podkladov pre šéfku, vyberiem si peniaze k lekárovi a o 8 pádim k internému.

03.04.2019 – horko ťažko vstávam na budíčka.

Čaj na spanie zabral, spala som ako dudok. Pomaly sa chystám do práce, ešte umyť riady zo včera, upiecť cigánsku pre chlapov na raňajky, nech sa potešia, vyvešať práčku (počujem ako práve doprala). Píšem si zoznam do lekárne – morskú soľ do nosa, šalviový čaj a doritricin. Pre istotu. Dnes ma čaká školenie „teším sa straaaašne“, samozrejme to myslím ironicky.

Deň ubieha veľmi rýchlo. Ráno porobím do 9 koľko sa dá, potom smer školenie, ktoré trvá 2,5 hodiny, veľa sa tam diskutuje, veľa otázok do plánového nového programu, bla bla bla. Vychádzame s kolegyňami von zo školenia, keď zisťujeme, že sa nám jedna niekde zabudla. O chvíľu dobehne iná kolegyňa s tým, že ju našla sedieť na schodoch pretože spadla.

Zatočila sa jej hlava a spadla zo schodov.

Utekáme rýchlo pre ňu, chvalabohu je celá, ale doudierala sa. Ideme s ňou pomaly naspäť do roboty. K lekárovi odmieta ísť, klasika, naša zodpovedná kolegyňa, najprv práca, potom lekár, veď to nič nie je. Dúfam, že si nezlomila niečo, lebo členok mala vytknutý a koleno a píšťalu riadne udretú. Zľakli sme sa, ale fakt strašne.

Poobede som práci moc nedala, tak sme sa aspoň spolu naobedovali a pokecali o všetkom možnom. Nová kolegyňa sa nám veľmi páči, je šikovná, pracovitá, rýchlo chápe. Ideál.

02.04.2019 – do stropu čumím už od 0.29 hod.

No čo už. Sedím v kuchyni a počúvam rádio Vlna. Krásne pesničky. Na na na ....

Pozerám do kalendára, pozajtra interné, nezabudnúť! Už si to píšem ako stará babka.... Ná šak abych nezabudla, né? Ozaj musím pripraviť manželovi zoznam, čo treba zaplatiť, kým budem v nemocnici. Aby sa na niečo nezabudlo. Pre istotu.

Aj obočko si musím vytrhať, nech nevyzerám ako Brežnev na operačke.

O 4 už zívam, spala by som, ale to mi je teraz figu platné, keď za chvíľu utekám na autobus. Večer si musím uvariť nejaký čaj na upokojenie alebo na spanie, nech nebuntoším zase celú noc.

Sadám do autobusu, plného pokašliavajúcich ľudí, ide ma šľak trafiť, mám nervy, aby som niečo do operácie nechytila. Doma mám rúška, budem ich asi nosiť (asi nie vyzerala by som ako blbá) alebo že by? Ráno utekám na poštu zaplatiť šek, aby som mala všetko poplatené kým odídem do nemocnice. Bojím sa, aby som na to nezabudla, tak radšej to utekám rýchlo zaplatiť. Doobedie mám pracovne vyťažené.

01.04.2019 – vstávam 01.22 hod. - 1. apríl.

Kávička a čaj. Sedím tíško v kuchyni, aby som nikoho nezobudila. Spať sa mi nechce, a čo sa budem prehadzovať v posteli a rušiť manžela. Čo dnes? Samozrejme, do práce, ako každý smrteľník.

V autobuse zaspím, ešte ani z dediny nevyjdeme. Budím sa v Bratislave chvíľku predtým ako mám vystúpiť. Sadám do električky a pred šiestou som v robote. O pol siedmej mi volá šéfka, že potrebuje poradiť. Zároveň sa ma pýta ako sa mám, a ja že dobre, raz to bolí trošku, inokedy viac.

Zasmeje sa, že už sa nám to kráti moja (má na mysli moju operáciu).

Zasmejem sa s ňou.

Hovorí mi, že zoberte si to takto, idete sa tam vyspať a hotovo. Skúsim. Smejem sa tiež. Idem pracovať, čaká ma jedna komplikovaná pracovná vec. Hor sa do toho. Ešte predtým sa ma šéfka opýta, dokedy ešte som v práci, aby sa všetko stihlo urobiť, kým som tam. Hmmmmmm. Zlatá. To ešte nevie, že v stredu mám školenie, vo štvrtok celý deň lekárov a v piatok by som chcela voľno. No veď uvidím... Čo sa stihne, sa stihne, a čo sa nestihne, žiaľ budú musieť zvládnuť kolegyne.

31.03.2019 – vstávam po starom o 3.45 a novom 4.45. Kávička a čajíček. Raňajky 6.00.

Ticho v dome. Nedeľa.  

Umývam kooopu riadov, ktoré som v sobotu nestihla „nechcelo sa mi“ umývať. Veď počkali, no nie? Zaujímavé, voľakedy som mala iné priority, teraz si plným priehrštím vychutnávam rodinu a všetko okolo. A to čo som voľakedy považovala za nevyhnutné, resp. ak nebolo upratané, navarené  a podobne, dnes pre mňa nič neznamená. Úsmev manžela a jeho podpora, a úsmev syna je pre mňa teraz najdôležitejšia vec.

Manžel si pripravuje raňajky a ja ich pripravujem synovi.

Po raňajkách si idem vychutnať na terasu „ďalšiu“ kávičku (nebojte je slabá ako čaj). Prisadá si ku mne manžel a o chvíľu aj syn. Je to nádherné vyhrievať sa v lúčoch ranného slnka. Ako mucha. Od manžela si vyžobroním prísľub, že po operácii, keď sa vrátim, tam budeme raňajkovať každé ráno. Už sa teším. Plánujeme, čo ešte na dvore alebo v záhrade porobíme. Aké to bude krásne a tak. So synom riešime výsledky volieb.

Medzitým začína manžel kosiť a ja sa zase zakrádam do jahôd na „šamlíku“. Trošku len trošičku porobiť, veď to mi neublíži.

30.03.2019 – budím sa o 4.05 hod. na to, že sa mi snívalo niečo zlé, neviem čo to bolo, ale zobudila som sa strašne vystrašená. Manželovo objatie mi veľmi pomohlo, ale už som nezaspala.

Tak sa tíško po špičkách vykrádam zo spálne a sedím v kuchyni pri káve a čaji. Vonku svitá a vrabce sa bijú v predzáhradke ako o život. Krásne ráno. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie.

Nie je mi dobre.

Podbruško a kríže bolia viac ako včera, ale dá sa to vydržať. Týždeň to ešte zvládnem. Ako v tej pesničke – to musím zvládnout sám.... Na manželov pokyn ostávam doma, a sobotný nákup ide urobiť sám. Nieeee, sobotný nákup nieeee..... Ja nakupujem predsa vždy s ním, bezo to mňa to nezvládne, určite niečo zabudne! Verte či neverte, nezabudol. Dokonca kúpil aj to, čo som len spomenula a zabudla napísať na papierik. No, cipana, mám jednoducho perfektného chlapa doma.

V rámci odbúravania predoperačného stresu robím oooobrovské pranie, sťahujem návliečky, periem, suším. Rýchlo sa naraňajkujeme, aby sme obaja stihli porobiť vonku čo najviac. Ja teda určite.... Manžel a syn prehadzujú zimné pneumatiky na autách za letné, a ja sa pomaly vkrádam do záhradky, sedím na šamlíku (samozrejme poduška musí byť, šak je to studené jak šľak) a oblečená teplúčko (aby som náhodou neprechladla) a púšťam sa rýchlo okopávať jahody. V polovičke už „zdochýňam“, vzdávam to a premiestňujem sa na stoličku na terase, vyložím nohy a odpočívam. Popritom „po očku“ sledujem tých mojich chlapov, ako im to ide od ruky, a ja nevládzem.

Chce sa mi revať od jedu, že nevládzem.

29.03.2019 – som hore od 2.22 hod.

Zase. Ale teraz už aspoň pozitívne naladená.

Veľmi veľa dievčat mi stále píše, podporuje ma a ja cítim, že nie som v tom sama. Je to úžasné, ako takáto podpora dokáže pozdvihnúť psychiku.

Myslela som, že som v tom sama, ale nie. Nie som.

Dievčatá z Modrého koníka ma neuveriteľne podporujú, a je to jednoducho krásne, ako sa my ženy dokážeme zomknúť a držať spolu, keď je to potrebné.

O 6.00 hod. pádim na interné oddelenie na odbery. Samozrejme plná čakáreň, usmejem na ľudí, pozerajú na mňa ako na votrelca, ale čo už, treba byť pozitívne naladený, tak sa ďalej ale už len mierne usmievam. Sestričkám branie krvi išlo fakt rýchlo.

28.03.2019 – dnes vstávam konečne na budíček.

Spala som 7 hodín, ale aj tak som unavená, ako keby som vôbec nespala. Zívam stále, ale kávu si nedám, iba čaj a nejem, nemám vôbec chuť na jedlo. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie. Začína ma bolieť hlava, prečo? Neviem, pijem dosť, minerálku aj čaj.

Musím si dať tabletku, lebo sa neviem sústrediť na prácu.

Pomaly začína pôsobiť a ja môžem začať pracovať. Na radu marja7 sa skúšam pozitívne naladiť. Hlavu hore a úsmev.

Doobeda mi začína na moje blogy reagovať veľké množstvo žien, priznám sa, že som nečakala taký úspech. Nerátala som s tým, že moje články bude čítať toľko ľudí, že veľa z nich to prežíva so mnou, že mnohé z nich si tým prešli, niektoré mi dokonca radia, či to nie je náhodou iného pôvodu, samozrejme, že som to už riešila, ale nie, ostatné veci mám v poriadku, ďakujem, že sa mi snažia pomôcť, sú úžasné. Všetky. Teším sa, že to čítate dievčatá, veľmi. Teraz zážitok z obeda.

Cez obed som si bola v lekárni, kúpiť skúmavky, a mladý chalan tam vrieskal po jednej babičke, ktorá stála pri okienku, že čo sa tam vykecáva, on sa ponáhľa, on potrebuje lieky na chrípku, a že všetci ho tam obťažujeme svojou prítomnosťou, videla som, že aj lekárničke to bolo nepríjemné. Všimla som si, že babka sa pýtala na cenu lieku, ktorý si mala doplatiť, ale nevedela či má toľko peňazí u seba. Lekárnička jej povedala sumu, chýbali jej necelé dve eurá, tak chvíľku rozmýšľala a povedala, že sa zastaví potom. Že teraz nemá. Mladý chalan vrieskajúc ju už odstrkoval od okienka, lebo on je chorý, strašne chorý a takéto s prepáčením to musím napísať „drbnuté staré kravy“ ho zdržiavajú, lebo on si musí ísť ľahnúť domov.

26.03.2016 – hore som už od 02.00 hod.

Snažím sa zaspať, ale nedá sa. Čaj a káva samozrejme musí byť (kupodivu káva mi dnes padla dobre). Žiadny problém. Zaujímavé. Som nervózna, ráno idem k lekárom.

O 7.00 vchádzam k obvodnej lekárke pre zdravotnú kartu a výmenný lístok k internému. Výmenný lístok dostanem, ale kartu nie, vraj netreba, už som ju mala so sebou u interného a druhýkrát vraj už netreba. Som zvedavá, lebo sestrička na internom prízvukovala, že mám ju priniesť. Veď uvidím, čo mi pri odberoch na internom sestrička v piatok povie. V najhoršom prípade sa pre ňu vyberiem znova.

Od obvodnej letím ku gynekológovi.

V čakárni som sama, prišla som o hodinu skôr, vždy tak prídem, čo už, radšej skôr ako neskôr. O 8.00 ma volajú dovnútra, teším sa, idem len na pokec. Na pokeci s primárom sa dozviem, že mi budú robiť vaginálnu hysterektómiu a vaječníky mi ponechajú, že som mladá. Aspoňže tak.

Pýtam sa, či to má svoje riziká a dozvedám sa, že každá operácia má svoje riziká. Ale vraj pre mňa je najvýhodnejšia vaginálna hysterektómia povedal primár. Verím mu. Termín nástupu do nemocnice mám 8.4.2019. Pýta sa ma, prečo ešte nemám interné vyšetrenia, hovorím mu, že interný mal veľa pacientiek predo mnou objednaných na predoperačné vyšetrenia a preto mám odber krvi až 29.3. a pre výsledky mám prísť 4.4.

26.03.2016

Budíček mi zvonil klasicky o 3.00 hod. Ale prečo by som ako sova nepozerala do plafónu už od 2.29 hod. a nerozmýšľala nad blbosťami!!!

Vstávam smer kúpeľňa, WC, kuchyňa. Bolesti dá sa. Varím si kávu aj čaj (ženský). Tak ako stokrát predtým letí káva zo mňa, už ju nebudem piť si hovorím, a predsa si ju občas uvarím (chýba mi ten kofeín). Čo keď mi z nej nebude tentokrát zle.

Dva a pol roka dozadu mi brali polyp a po narkóze som už nemohla piť kávu (nescafé), ale napríklad 3 v 1 mi problém nerobí, iba klasická zalievaná a neska (vraj to nie je káva...).

Ale fakt už ju naozaj nebudem piť. Nič príjemné, tak to čajík potom zahladil...

Pusa manželovi na rozlúčku.

25.03.2019

    Budíček 3.00 hod. do práce. Vstávam, varím čaj sebe aj manželovi. No už len 2 týždne do operácie. „Len“. Tuším ma to prestalo dole bolieť. Nie. Neprestalo. Mám aj svalovicu. Ale tá mi nevadí, málo som sa hýbala, tak mi výlet do prírody pripomenul, že sa treba viac hýbať.

V stredu 27.3. idem gynekológovi, predtým ráno rýchlo k obvodnej pre kartu a výmenný lístok pre interného. V piatok na odbery internému. Nezabudnúť! Šup šup do práce.

    Už svitá. Nový deň predo mnou. Klasika pracovný deň, ako každý iný. Od kolegyne dostávam misku v tvare srdiečka, pýtam sa prečo? Len tak, lebo sa ti páči. Úžasná žena. Vraciam sa do kancelárie. Vtom zaznie z rádia pesnička „Pár přátel stačí mít.... když nemáš chuť se smát.... jen dál se snaž ty na to máš“.

    Wau... chce sa mi plakať... nepýtajte sa ma prečo.... neviem.... krásna pesnička.... Išla som sa cez obed prejsť, len tak... pre trochu slnečných lúčov, čo vonku svietia... Pozerám na tváre ľudí, ktorý sa náhlia okolo mňa. Ktovie kam...

Babka na Obchodnej ma skoro prešla s vozíkom, uhnite sa ponáhľam sa.

24.03.2019

    Nedeľa ráno 4.55 hod. Drozd zase spustil alarm ako zmyslov zbavený. Varím si kávu a čaj, sledujem ranné svitanie cez okno. Som zvedavá, čo mi dnešný deň zase prinesie. Doobeda varím, manžel mi pomáha. Kríže a podbruško pobolievajú, ale je to lepšie ako včera a predvčerom.

    O 12. dostane manžel nápad ísť na výlet. Kam, nepovedal. Dozvedám sa to až na Pezinskej babe. Výlet do prírody ma rozptýli určite. Hej? Uvidíme. Verím mu. No už pri menšom kopčeku zisťujem, že to nebude také ľahké ako som si myslela. Napadlo ma, že čo keď to moc prežívam, tú bolesť. Možno to nie je také strašné. Ha ha ha.

Kopčeky ma presviedčajú, že nie moja zlatá, nie, nie.

Za normálnych okolností sa zapriem, leziem do kopca odušu, niekedy (fakt len občas) sa ho snažím dokonca vybehnúť. Ale tentoraz nie. Snažím sa zdržovať manžela, ako sa dá. Jeeej pozri aké krásne snežienky. Jeeeej pozri aké krásne kamene. Jeeej pozri tuším tu boli srnky, alebo čo. Bobky, aha asi zajac... Potrebujem sa napiť... Neviem čo si manžel o mne myslel, ale darilo sa mi zdržiavať, a vďaka tomu zdarne pomaly zdolať zopár kopčekov.

    Fakt malých. Väčšie by som nedala. Keď sme sa vracali z jednej strany cesty a išli na druhú stranu, stretli sme takú skupinku mladých báb. Ja som si na chvíľu sadla do auta, odpočinúť si, že potom pôjdeme na druhú stranu. Baby išli pomaly popri nás, a v tom sa zastavili a rozprávajú sa.

23.03.2019

    Budím sa o 4.53 hod., drozd vyvreskuje za oknom ako zmyslov zbavený, ale ja som rada, že ho počujem. Síce mohol by vrieskať o hodinu alebo dve neskôr, ale čo už. Varím si čaj aj kávu, cez okno sledujem ako svitá, dedina sa budí.

    Idem do obchodu pomaly kľudne, nie ako predtým rýchlo rýchlo, aby mali všetci raňajky pripravené v sobotné ránečko.

Inak teraz začínam rozmýšľať... Vážim si teraz oveľa viac to čo mám.

    Zdravie a rodinu. Nič nie je dôležitejšie. A zase sa bojím. Kurnik šopa aj s takou robotou. Ukazuje sa pekný deň, rozmýšľam čo mi dnešný deň prinesie. Chystám manželovi raňajky a ten ich s chuťou schramstí. K písaniu si sadám až neskoro večer.

    Doobeda som bola u sestry, chlapi, sestra a moja dcéra makali. Ja som bola morálna opora. Aj keď mi to nezabránilo v tom trošku ostrihať stromky, ale len trošku. Zapáranie do netere, 18 ročnej, bolo tiež super.

22.03.2019 – piatok večer.

    Super. Bolesti krížov a podbruška, jasné, klasika, prečo nie?

Rozmýšľam, či s tým mám ísť v pondelok gynekológovi, alebo nie, načo, veď v stredu tam mám predoperačnú kontrolu. Hádam sa to cez víkend nezhorší. Veď takto ma to bolí už od kyretáže... a furt len po doktoroch...

Samozrejme googlim celé poobedie, prečo nie.... Už mám všetko prečítané, už nie sú stránky o hysteroktómii, ktoré by som nečítala. Robota v práci urobená, vypitý liter čaju, ženský a pre istotu aj urologický, človek nikdy nevie. Čo od toho očakávam neviem, hádam sa mi potom trochu uľaví. Nie je to strašná bolesť, ale zaobišla by som sa bez nej...

Vonku je krásne počasie, išla som sa cez obed prejsť. Zablúdila som do obchodu s topánkami a kúpila som si dvoje. Veď boli v akcii – skoro zadarmo. Samozrejme bez opätku. Po operácii nebudem môcť behať v tých štekloch čo mám. Uznajte. Ale sú krásne, aspoň trochu radosti, no nie?

V záhrade už začínajú kvitnúť kvety a mňa to štve. Nebudem môcť byť v záhrade, keď to bude najviac treba. Dočerta! Doma som stihla umyť 3 okná, lebo chcem dať samozrejme dom do poriadku, kým pôjdem na operáciu.

    Je ťažké začať písať o tom, ako som začala bojovať s diagnózou N 92.1., a následnom absolvovaní diagnostickej kyretáže a vybratie maternice. Zistila som, že mi pomáha dať svoje trápenie na papier. Preto tu teraz sedím, píšem a spomínam...

    Diagnóza N 92.1 začala nenápadne. Pri preventívnej prehliadke mi obvodná lekárka zistila, že mám veľmi málo železa, už dlhší čas som sa cítila stále unavená, ospalá, ale ani odpočinok mi nepomáhal.  Zároveň som jej spomenula, že mám v posledných pár mesiacov veľmi silnú menštruáciu a kratší interval medzi jednotlivými menštruáciami. Urobila mi krvné testy a nasadila Ferrogamu, ktorú som poctivo brala a ktorá aj pomohla. Zatiaľ. Zároveň mi odporučila, aby som to spomenula aj svojmu gynekológovi.

    Doma som pri pozretí do menštruačného kalendára zistila, že pôvodný interval 28 dní sa mi skrátil na 21 dní, niekedy dokonca 18 dní a občas aj 14 dní. Preto som sa rozhodla, že pri preventívnej prehliadke v auguste 2018 to už musím s mojim gynekológom poriešiť. V júli 2018 som mala menštruáciu dvakrát a pri kontrole v auguste 2018 som to spomenula môjmu gynekológovi, ktorý mi povedal, že to budeme sledovať. Nebolo treba čakať dlho, ešte v ten istý mesiac som začala krvácať a keďže to neprestávalo a krvácanie bolo dosť silné, tak som na 15 deň krvácania išla ku gynekológovi po radu. Nasadil mi Noretisteron, ktorý mi zabral, ale žiaľ len na mesiac.

    V októbri som krvácala znova dvakrát, ale prestalo to samo. Myslela som si, že sa to už chvalabohu upokojilo a už budem mať kľud. Že to je len taký výkyv. Ale kľud bol len mesiac. V decembri som krvácala znova dvakrát a v januári po poslednom decembrovom menzese som krvácala znova po 14 dňoch. Opäť som navštívila svojho gynekológa, ktorý mi nasadil znova norethisteron na 12 dní s tým, že sa to možno upraví. Neupravilo sa a následne som 5 dní po dobratí norethisteronu dostala znova menzes. Menzes trval 5 dní, a 5 dní po jeho skončení som dostala ďalší.

    To som už išla okamžite k svojmu gynekológovi s tým, že zase otravujem, ale že znova krvácam.  Nasadil mi noretisteron, ascorutin a dicynone, ktoré som mala brať kým krvácam a zároveň mi stanovil termín diagnostickej kyretáže na 19.2.2019. Takmer až do termínu operácie som krvácala ale chvalabohu 5 dní pred operáciou sa to upokojilo. Posledný týždeň som strávila vybehávaním predoperačných vyšetrení (ako napríklad v pondelok ráno obvodnej pre kartu a výmenný lístok, potom internému na odbery, potom s odbermi osobne na kramáre do laboratória, streda opäť internému na EKG a ostatné vyšetrenia...).

    Až posledný deň pred operáciou som si vzala voľno. Práca mi pomáhala preniesť sa cez to strašné čakanie na operáciu, lebo viete aké myšlienky mi chodili hlavou? Čo ak tam nájdu rakovinu, čo ak sa mi vytvorí embólia a umriem tam? Ja nechcem umrieť, chcem žiť, nechcem opustiť svoju rodinu, ja ich ľúbim – takéto myšlienky mi chodili po hlave..... preto bolo dobré, že som nečakala tak dlho doma, lebo by som tam asi nešla....