Zem je staré miesto plné histórie. Na každom kroku vidíme prácu našich predkov. Ale koľko toho zostáva stále skrytého? V zemi, na povale, vedľa domu, na mieste, okolo ktorého sme prešli tisickrát…Všade môže byť vzácne dedičstvo, ktoré pred svetom schovali ľudia žijúci pred nami. Aby ste našli poklad, nemusíte byť archeológ, ba dokonca ani mať rád dejiny. Záleži od povestného úsmevu šťasteny. 

Poďme sa pozrieť na top 20 mojich obľúbených príbehov o ľuďoch, ktorí našli, aj keď nehľadali.  Časť 1.

Avarské zlato v Transylvánií

3 júla 1799 farmár Neru Vuin zo Sânnicolau Mare (blízko Temešváru), kopal v záhrade, keď mu do oka zablyšťal vzácny kov. Neru práve objavil 23 starobylých zlatých nádob. Poklad hneď cestoval do Viedne na analýzu, no trvalo 200 rokov, kým sa vedci ako-tak zhodli na tom, kam ho zaradiť.

Na bohatozdobených nádobách boli nadpisy v turkických runách i gréckom písme, ale v neznámom jazyku. Bolo cítiť inšpiráciu Byzancie aj Perzie a stredoázijský nádych mu dodávali neobyčajné mytologické motívy. Hneď sa k nemu prihlásilo viacero národov, no nakoniec, všetkym klapli zuby na prázdno. Po dlhých výskumoch väčšina vedcov dnes považuje poklad za vzácny pozostatok strateného a v mnohom mystického Avarského kaganátu. Ten sa rozprestieral aj na našom území v čase od 6-9.st, kedy náhle zmizol z dejín i s Avarmi samotnými. Zlato dnes patrí do zbierky Kunsthistorisches múzea vo Viedni. 

Vizigótske koruny v Španielsku

V letný deň roku 1858 sa María Pérez a Francisco Morales išli napiť z kamennej studienky v ovocnom sade neďaleko dediny Guarrazar. Všimli si, že silná búrka z predchádzajúceho dňa vymlela zem okolo posiedky a vedľa žľabu s vodou sa niečo ligoce - vizigótsky poklad zo 7. storočia. Nález rýchlo zakryli a v noci sa vrátili preň. Následne ho predali francúzskej vláde a niekoľkým klenotníkom. Druhú časť pokladu našiel Domingo de La Cruz, ktorý  videl nočnú akciu a začal kopať okolo.  

Celkovo sa našlo 23 nádherných zlatých, drahými kameňmi zdobených votívnych korún, vzácne kalichy, kríže, prívesky, reťaze, rôzne sakrálne predmety… Zdobené byzantským štýlom, ale spracované tradičnými germánskymi technikami, sú jedinečné a majú nesmiernu historickú hodnotu. Španielsku sa časť z vecí podarilo vypátrať a pokupovať, alebo povymieňať. Mnohé sú však stále stratené. Napriek tomu sa dodnes jedná o najväčší vizigótsky poklad svojho druhu na celom polostrove. Krásne drahocennosti zrejme zakopali mnísi, aby ich nenašli blížiaci sa islamskí dobyvatelia. 

Pereščepinský poklad

V r. 1912 si chlapec z dediny Mala Pereščepina (Ukrajina) krátil letný deň hrou pri potoku s kamarátmi. Ako bežal po poli, zrazu sa pod ním preborila zem a ocitol sa po pás vo…veľkom zlatom hrnci. A tak objavili stratenú mohylu prvého chána Bulharov a zakladateľa Starého Veľkého Bulharska – Kubrata.

V hrobke sa našlo ohromné množstvo cenností rôzneho pôvodu – bulharského, avarského, byzantského, perzského…dokopy cez 20 kíl zlata a 50 kíl striebra. Pochovaný okolo r. 665, poklad stáročia čakal, kým opäť uzrie svetlo sveta. Dedinčania boli prví, ktorí sa mohli pokochať starodávnymi čašami, šperkami, prsteňmi s ametystovými, smaragdovými, zafírovými očkami…mečmi, džbánmi, amforami, taniermi, opaskami, zlatom zdobenými konským sedlami, okrasnými figúrkami….  Bohatý nález v Malej Pereščepine nezostal. Najskôr putoval do Kyjeva a následne do St. Peterburgu, kde ho aj dnes môžete zazrieť v múzeu Ermitáž. 

Eberswaldský poklad

16 mája 1913 v nemeckom meste Eberswalde, v blízkosti továrne na mosadz, kopali základy domu. Sotva meter pod zemou narazili na veľkú keramickú vázu s pokrývkou. V nej sa skrýval jeden z navýznamnejších nálezov stredoeurópskej doby bronzovej. 

Osem bohatozdobených misiek ležalo vedľa delikátnych šperkov (nákrčníkov, náramkov, špirál) a zlatých prútov. Celkovo 81 predmetov z obdobia od 11-9 storočia pr. Kr, patrilo dovtedy neznámej pravekej kultúre. Nález putoval do Berlína, kde bol pýchou kráľovského múzea až do roku 1945, kedy záhadne zmizol. Nemci obvinili Červenú armádu, Sovieti to razantne popreli a poklad zostal stratený až do r. 2004 kedy sa našiel v pivnici múzea v… (tramtadadááá) Moskve. (To nikto nečakal, však? 😀). 

Nemci odvtedy viackrát žiadali o vrátenie pokladu, ale neúspešne. Eberswaldské zlato (tak ako i iné vzácnosti) Rusi považujú za svoj zákonitý plien a protiváhu za Nacistami zničené sovietske mestá a vykradnuté múzeá. Zaujímavosťou je, že v r. 1963 našli v španielskej Villene nádoby s rovnakými dekoráciami a vyrobené tou istou technikou.

Bockstenský muž

Švédsky farmár Albert Johansson z dedinky Bocksten 22 júna 1936 naberal rašelinu z močiara za domom, keď zbadal ľudské kosti. Zavolal políciu a tá zistila, že sa jedná o obeť vraždy. Čo bolo jasné od pohľadu, keďže telo ležalo tvárou dole v bačorine, prepichnuté troma kolmi. Zháňať vraha však nemalo zmysel. Nebožtík mal niekoľko storočí. Políciu teda vystriedali archeológovia a Bockstenský muž poputoval do múzea. 

Ďalším skúmaním sa zistilo, že človek žil v 14tom storočí a zomrel na následky opakovaných úderov do hlavy (zrejme kladivom). Mal vtedy okolo 35 rokov a patril k bohatšej vrstve. Meral 170-180 cm a bol útlej postavy. Podľa oblečenia a vecí, ktoré mal pri sebe, sa predpokladá, že mohol byť vojenský regrút, alebo vyberač daní.  Vedcom sa podarila rekonštrukcia tváre a kedže močiar uchoval jeho husté blonďavé lokne, vieme aj aký nosil účes. Dojímavé je, že v okolitých dedinách existovala prastará legenda o nevinne zavraždenom mužovi, ktorého pozostatky sú odhodené v močiari. Jeho duch vraj blúdi po nociach okolo a čaká, kedy potrestajú ľudí, ktorí mu vzali život.  Spravodlivosti sa síce nešťastník zrejme nikdy nedočká, no minimálne viac nie je zabudnutý a svet znova uvidel jeho tvár. 

Viem, že tento nález je z iného súdka, než ostatné a nie je to poklad v pravom slova zmysle. Ale oblečenie muža patrí k najzachovalejším stredovekým kúskom. A nájsť za domom telo povestného ducha musí byť tiež zážitok.   

Derinkuyu

V roku 1963 išiel nič netušiaci turecký domáci kutil opravovať stenu v pivnici. Počas prác zistil, že stena je dutá a skrýva sa za ňou tajná miestnosť...a ďalšia a ďalšia..Až nakoniec z toho bolo 18 poschodové podzemné mesto z čias Byzantskej ríše. Derinkuyu bolo vytesané v mäkkých kamenných stenách sopečného pôvodu a poskytovalo ubytovanie pre cca 20 tisíc obyvateľov.  Vzniklo v rokoch 780-1180 a slúžilo ako skrýša pred arabskými dobyvateľmi, s ktorými mala v tom čase krajina problémy.

Mesto malo sieť vetracích šácht, vlastné studne, domy, stajne, skladovacie priestory,  kuchyne, kaplnky, školu, vináreň, pohrebiská, spoločenské miestnosti...každé poschodie bolo uzatvarateľné, aby doň nevnikol nepriatel z vonku. Predpokladá sa, že nebolo stále obyvané, ale žilo sa v ňom iba v časoch nudze ako v bunkri, najviac par mesiacov, kým nebolo zase bezpečné vyjsť von. 

Trácky poklad z Rogozenu

Na jeseň roku 1985 traktorista Ivan Dimitrov z bulharskej dediny Rogozen išiel vylepšiť svoju záhradu a na manželkino želanie vykopať zavlažovací systém. No zo zeme sa začali objavovať desiatky rozkošných strieborných nádob. Jedna za druhou.. K nálezu boli privolaní archeológovia. Na pozemku sa dokopy objavilo 108 misiek, 55 krčahov a 3 čaše. Všetky strieborné, zdobené zlatom a tisícročia staré. Ide o najväčší trácky poklad na území Bulharska.

Okrem nesmiernej finančnej hodnoty, bohato-zdobené nádoby slúžili ako hodnotný zdroj k štúdiu umenia, zvyklostí a života Trákov. Zrejme patrili bohatému miestnemu rodu a zakopané boli v 4 storočí pr. Kr. Nie všetko však bolo rovnako staré a niektoré kúsky mali už v čase, keď ich niekto schoval, cez dvesto rokov.  Väčšina pokladu je uložená v Historickom múzeu vo Varne a niečo poputovalo do Sofie. 

Rímsky poklad v anglickom Hoxne

V novembri 1992 Eric Lawes zo Suffolku pomáhal kamošovi hľadať zapatrošené kladivo. Namiesto neho našiel  niečo iné: najväčší rímsky poklad, aký bol kedy v Británií objavený.  Konkrétne išlo o takmer 15 000 tisíc zlatých, strieborných a medených mincí, plus 200 ďalších zlatých šperkov, strieborných nádob a kuchynského vybavenia. 

Zistilo sa, že veci boli starostlivo potriedené, poukladané v dubových truhliciach a zamotané do kusov látok. Na lyžičkách bolo vygravírované Aurelius Urscinus, no či bolo práve toto meno boháča, sa nevie. Hodnotné vlastníctvo niekto zakopal ďaleko od obytných budov začatkom 5teho storočia. Tj. v čase, keď sa končila rímska nadvláda nad ostrovom. Poklad poputoval do Britského múzea v Londýne. Eric získal odmenu vo výške 1,75 milióna libier, o ktoré sa podelil s kamošom. Plus archeológovia našli aj stratené kladivo.

Chorvátsky Apoxyomén

V lete r. 1996 bol belgický turista René Wouters na dovolenke v Chorvátsku. Čas si krátil potápaním pri ostrovčeku Vele Orluje, kúsok od Lošinja. Na piesočnom dne, medzi dvoma skalami, zrazu zbadal niečo nezvyčajné. Z mora naňho pozerala 192 cm vysoká bronzová socha starogréckeho atléta. 

Vyrobená približne v 2. storočí pr. Kr. je najzachovalejším a najkompletnejším expemplárom z ôsmich zatiaľ nájdených apoxyoménov (tj. podobizní nahých atlétov). Na morskom dne sa ocitla niekedy okolo roku 110 n.l.  za zatiaľ záhadných okolností. Po nahlásení nálezu bola celá oblast podrobne prehľadaná, no nenašiel sa žiadny vrak. Iba pár amfor. Predpokladá sa, že Rimania prevážali, už vtedy starú sochu z Grécka do nejakého z rímskych miest a cestou ju z neznámych dôovodov hodili do mora. Po vyronení bol  Apoxyomen niekoľko rokov intentívne reštaurovaný. Teraz sa nachádza vo vlastnom múzeu na Malom Lošinji. 

Talianský majstrovský kus v kuchyni francúzskej babičky

V lete roku 2019 sa 90ročná babička z mesta Compiègne, vo Francúzsku, rozhodla predať svoj dom. Jej vnuk zavolal znalca starožitoností oceniť jej veci, aby náhodou nevyhodili niečo hodnotné. Toto je vždy dobrý nápad. No nikto zo zúčastnených v danom momente netušil, do akej miery im to zmení život.

Znalcovi hneď padla do oka náboženská ikona, ktorá babičke roky visela nad šporákom. Stará pani povedala, že už si presne nepamätá, odkiaľ ju má. Kúpila ju len preto, lebo je na nej Ježiš a ona je Kresťanka. Myslela si však, že bude asi gréckeho, alebo ruského pôvodu, lebo je to “taký štýl.”

Obraz poslali na testovanie do Paríža a zistilo sa, že je to stratený original florentínskeho maliara Cimabuea z roku 1280! Cimabue bol inšpirovaný byzantským umením (preto mala babička dojem, že je to pravoslávna ikona.) a z celej jeho tvorby sa zachovalo len 10 obrazov. S týmto 11.  Rodina obraz s názvom Vysmievanie Krista predala na aukcií za 24 miliónov euro. 

Bonus: Slovenský poklad

V marci r. 2019 manželský pár z okr. Ružomberok išiel na prechádzku do lesa. Pri obci Likavka si všimli, že v diviakmi rozoranej zemi leží rozbitý džbán plný starých peňazí. Privolali archeológov, ktorí nádobu vykopali a zistili, že sa jedná o takmer 1900 strieborných denárov, jeden groš a dve zlatky z 15. a 16. storočia. Je to zatiaľ jediný nález svojho druhu na severnom Slovensku a pravdepodobne súvisí s vypálením hradu Likava v r. 1526.

Keďže manželia nič nechytali, ale poklad ohlásili a čakali na príchod odborníkov, mali by dostať nálezné v 100%tnej hodnote pokladu. Vraj ide o desiatky tisíc euro.

Aká je šanca, že akurát vo vašej záhrade, alebo pivnici sa skrýva Attilov hrob, či jantárová komnata? Minimálna. Ale možno je tam niečo ešte vzácnejšie. Ktovie? Veď ľudia každý rok náhodne objavujú ďalšie a ďalšie poklady. 

Ak máte teraz chuť využiť karanténu na okopávanie políčka, či upratanie skrine po babičke, nie ste sami. 😀 A ako vidno na týchto prípadoch, niekedy netreba ani hľadať. Stačí mať otvorené oči.

Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)  

8. Rīga (Lotyšsko)

Jedna z posledných destinácií, ktoré som navštívila, sa rovno dostala do výberu toho naj. Hoci nám z týždňového výletu šesť dní pršalo a siedmy fúkalo, nezabránilo nám to vychutnať si bohatú baltickú metropolu. Riga bola od roku 1282 súčasťou obchodného spolku Hanza a veru, aj to vidno. Chodili sme hore-dole po celom meste a nikde sme nevideli škaredej budovy. Jednu secesnú stavbu striedala druhá, aby ich v starom centre zamenili skvosty stredovekej architektúry. Na námestiach, vo vyhrievaných stánkoch, ľudia predávajú rôzne lokálne výrobky, najčastejšie z jantáru, ktorý milujem. Len ťažko som odolala lákaniu kúpiť si tie “buržoázne” jantárové šáločky. Pri prsteňoch a náušniciach som sa však ani nesnažila hamovať 😀. Okrem obchodovania, Lotyši rozhodne vedia, ako fajnovo jesť. Na každom kroku vám do očí bijú koláče, torty, dolky a podobne lákavý materiál. Za to, čo som tam všetko pojedla, by som si zaslúžila, aby ma Mačingová upálila na hranici. 😀 Ak niekedy pôjdete do Rigy, nenechajte si újsť návštevu múzea. Hociktorého. Sú totiž najlepšie, aké som kedy videla. Obsažné, podrobné, zaujímavé a s obkecom ku každému exponátu. Hotový dejepisársky mokrý sen. V Lotyšsku skoro každý hovorí po rusky a ak budete rozprávať pomaly a nahlas, je šanca, že porozumejú aj po slovensky. Príroda okolo mesta je tiež nádherná. Celkom iná, než na Balkáne, ale vo svojej chladnej neprívetivosti magicky príťažlivá.  

7. Sarajevo (Bosna a Hercegovina)

Ak máte chuť na kúsok orientu, ale do Turecka je vám ďaleko, Sarajevo je to pravé pre vás. Toto multikultúrne mesto som nám vybrala ako cieľ svadobnej cesty a neoľutovala som. Len pred pár desaťročiami, bolo scénou krutej vojny, následky ktorej ešte možno sem-tam zočiť na fasádach domov. Rýchlo sa však vrátilo k starému ja a turisti z celého sveta si dnes užívajú jeho príjemnú atmosféru. Bolo to akurát v Sarajeve, keď som sa prvý krát stretla zoči-voči osmanskému umeniu a totálne som sa zaľúbila do všetkých tých zdobených lámp, čajových sád z tepaného kovu, malých stolčekov, luxusných kobercov, vyšívaných závesov, vankúšikov so strapcami, špicatých papúč… Predtým som ani netušila, že inklinujem k tomuto smeru, no keď som to videla, najradšej by som si zo všetkého doniesla domov a premenila byt na mini-sultánsky …dvojizbák 😀. (Odtiaľto pramení svokrove presvedčenie, že v minulom živote som bola krvilačný paša a zostal mi ciťák na ich veci 😀) V meste sa okrem pozostatkov na tureckú nadvládu, nachádzajú aj početné chorvátske (katolícke) a srbské (pravoslávne) pamiatky. Je zaujímavé počúvať, ako najskôr vyzváňa zvon jedného kostola, potom druhého a nakoniec zaspieva ujko z minaretu. Sarajevo je tiež obklopené parádnou prírodou. Leží pod horami, na prameni rieky Bosny a z okolitého národného parku mi padla sánka. Tráva je tam tak zelená a voda taká modrá, až má človek pocit, že sa díva cez nejaký sýtený foto-filter. 

6. Ohrid (Macedónsko) 

Jazero Ohrid je najobľúbenejšia turistická destinácia Macedónska a úplne právom. Esteticky dokonalé miesto objavili už antickí Gréci, keď si tu postavili sídlo (dodnes sa uchoval amfiteáter) a pri rozľahlom belasom jazere svojho času rochnieval aj sám Josip Broz. No nie je to ani pamiatka na helenistické časy, ani mega vila juhoslovanského diktátora, ktorá zapísala oblasť do Unesca. Nezameniteľným a jediným na svete robí Ohrid kombinácia nádhernej scenérie a tisíc rokov starých sakrálnych stavieb. Od jedenásteho storočia tu pribúdal jeden kostol a kláštor za druhým. V byzantínskom štýle, šmrncnuté arménskym vplyvom a vnútri bohato zdobené freskami, storočie za storočím svedčili životu okolo seba a našťastie, nikto ich nikdy nemal srdce zničiť. Keď oblasť padla do rúk Turkov, niektoré budovy jednoducho zatvorili a iné používali ako mešity. S menšími škodami (ako napríklad zamaľované hlavy svätcov vápnom), prečkalo toto dedičstvo ohromnej hodnoty aj osmanské časy a po oslobodení oblasti sa vrátili pravoslávnej cirkvi. V 1960tych rokoch  prebehli rozsiahle reštauračné práce a dnes chrámy opäť žiaria vo svojej starej byzantínskej sláve. Je ťažké opísať, aký krásny v skutočnosti Ohrid je. Fotka spraví viac, než tisíc slov. Macedónsko má však ešte jedno pozitívum. Okrem potešenia oka, sa v tejto priateľskej zemi poteší aj peňaženka. Všetko je tu príjemne lacné. 

5. L-Imdina (Malta) 

Ďalším miestom, kde sa dá cestovať v čase je Mdina. Založené v 8 storočí pr. Kr. a pôvodne nazvané Melita, bolo dlho hlavným mestom Malty. Dnes v ňom býva len tristo ľudí a jeho tiché kamenné uličky pôsobia ako portál do minulosti. Zvonku vyzerá ako hrad susediaci s veselým a životaplným Rabatom. A vnútri vás dočká doslova celé mesto – s budovami, obchodmi, kostolmi, reštauráciami, palácami, námestami, záhradami. Všetko v jednom uzavretom, harmonickom, starobylom priestore. Viem si predstaviť, aké je to tam v lete narvaté turistami, no my sme Mdinu navštívili začiatkom marca a termín mimo sezóny nám poskytol privilégium privátnosti. Pokojne sme sa mohli stratiť v chodbách tohto hradu/mesta a ani by sme sa veľmi neponáhľali s hľadaním cesty naspäť. Keby sa tu točil Harry Potter, alebo Hry o tróny, nemuseli by ani veľmi upravovať scénu. Miesto má totiž samo o sebe niečo čarovné a fantasy. Keď sme dorazili do Rabatu, odparkovali sme pod kopcom a na parkingu stál ujo, čo zadarmo vyvážal turistov k Mdine na vlečke traktora 😀. Neprotestovali sme. Aspoň sme nemuseli šľapať peši. Malťania sú srdečný národ a vynikajúci hostitelia.

4. ostrov Pag (Chorvátsko)

Áno, ja viem, je zvláštne (a zaváňa protekciou) zaradiť miesto, kde bývam, medzi tie najkrajšie kúsky sveta. Ale, keď sa povie Pag, vybaví sa mi, ako som sem prišla prvý krát. Najskôr ma šokoval strohý kamenitý terén, no ako sa dolina predo mnou otvárala, oči mi padli na zakvitnuté oleandre, tyrkysové more, olivové háje a typické biele domy s červenými strechami. Vzduch povznášajúco voňal po soli a ihličí a ja som si začala uvedomovať, že toto bude môj nový domov. Spomeniem si, ako som si kúpila svoju prvú mandarinku do záhrady a zistila, že to je v skutočnosti olivovník 😀. Ako sme prvý krát oberali tieto pichľavé stromiská a robili náš domáci olivový olej. Ako som prvý raz vyšla ráno na balkón a privítalo ma more hladké ako jazero. (Ten pohľad sa mi nikdy nezunuje.) Pag pre mňa znamená zbierať mušle v záhrade, jesť figy rovno zo stromu, striedať prácu s bezstarostným kúpaním sa a cestou z obchodu sa zastaviť na jednej z početných pláži, schladiť sa vo vodách Jadranu. A Pag pre mňa znamená vôňu. Na koľkých miestach som bola, ani jedno tak krásne nevoňalo. Najlepšie je to na jar, keď časté dažde vyženú zo zeme lakomej ako jej obyvatelia, prvé trávky, smilje, levandulu a rôzne ďalšie púčiky kvetov, ktorých mená nepoznám. Často sa mi stáva, že idem autom z Novalje a zrazu sa prichytím pri tom, že pozerám pred seba a znova sa čudujem, že tu naozaj bývam. S mojím imperátorom 😀. Mám šťastie. 

3. Aquileia (Taliansko) 

Pravda, len z toskánskych dedín by sa dalo spraviť top 10 rajov na zemi, o celom Taliansku nehovoriac. No predsa je jedno miesto, ktoré všetky predčilo – dokonalá Aquileia. V tomto antickom meste kedysi žilo sto tisíc obyvateľov a zanechali po sebe početné stopy. Opisom by som mohla povedať, že sme videli prístav, cesty, nekropolu, bohaté múzeum, tisícky artefaktov…ale tá atmosféra…To sa nedá vyjadriť slovom, ani obrázkom. To sa musí zažiť. Aquileia nie je miesto, kde sa človek môže cítiť, akoby sa posunul v čase. Tu nemá na výber. Rím sa mu vkradne do duše v celej svojej majestátnosti a dá mu pocítiť nostalgiu. Krásne, jesenným slnkom zaliate polia plné viniča, olivovníkov a slnečníc zľahka voňajú zrelými marhuľami. Naokolo sa do výšky ťahajú cyprišteky a pod ich kmeňmi na každom kroku vyviera prameň vody, obkolesený antickou studňou, ktorú vyrobili geniálni Rimania a ani zub času ju nedokázal zničiť. Ľahký vetrík povieval prvé opadané lístie a zážitok bol jednoducho dokonalý. Mala som pocit, že čochvíľa zbadám na ceste zvírený prach, ktorý za sebou zanechal posledný rímsky koč. Chodili sme 6 hodín ako vo sne. Neboleli nás nohy, netrápil nás smäd, neťažili nás problémy súčasnosti. Aquileia prebúdza v človeku sny a túžbu nahodiť si tógu, sandále a vrátiť sa do dôb slávnej minulosti. Dokonca aj môj muž, zarytý odporca dejín, bol nadšený a povedal, že toto je najkrajšie miesto, ktoré kedy videl. Dodnes svoj názor nezmenil.

2. Banská Štiavnica (Slovensko)  

V zime, pred ôsmimi rokmi som navštívila Banskú Štiavnicu a odvtedy kdekoľvek som išla, nenechádzala som nič, čo by sa jej mohlo vyrovnať. Bola to láska na prvý pohľad a keď som ju uvidela, padla som na riť. (Nielen obrazne 😀 Akurát bolo čerstvo nasnežené, mala som obuté čižmy na opätku a na kamennej dlažbe sa fest šmýkalo.) Príroda vyzerala ako zo zimnej rozprávky a na dne doliny, obkolesené striebronosnými horami, ležalo starobylé zasnežené banské mestečko. Ulice osvetľovali ťažké lampy zo zdobeného kovu, z niektorých komínov sa dymilo a tu I tam na stromoch robila červená jarabina idylický kontrast. Nemohla som uveriť tej kráse. Na malom priestore bolo snáď všetko, čo patrí k vychýreným scenériám – malebné domčeky, kostoly, kalvária, hrady – až dva, múzeá, útulné námestia, botanická záhrada, fotogenická krajina, bohatá história a mnohé legendy. Tomicu potešilo kúpanie v priľahlých Sklených Tepliciach. Zvonku nás privítal habsburgský prepych a vnútri čakali horúce vody v podzemnej jaskyni. Mne sa páčilo aj v Kammerhofe. Expozícia bola pre mňa novinka, keďže o banskej technike viem veľké gulové. No sympatický a veľmi ochotný pán nám vysvetlil, poukazoval stroje a dal zaujímavý výklad. A iba za euro, či dve. Čo robí Banskú Štiavnicu takou výnimočnou, je asi všetko. Niečim ma chytila za srdce a aj po toľkých rokoch si viem vybaviť, ako tam vrzgal sneh pod nohami, vzduch jemne voňal mrazom a sadzami, aké boli staré hradby na dotyk a ako sme hovorili, že na prechádzke miestnym lesíkom by človek ozaj ľahko uveril v existenciu permoníkov. Ak chcete vidieť magické miesto, nemusíte chodiť do zahraničia. Pravý klenot máme aj doma.  

1. Sighișoara (Rumunsko) 

Drakulove rodné mesto si zakladá turistický imidž na strašidelnej transylvánskej aure. Vôbec to však nemajú za potreby. Sigišoára je podmanivá a záhadná taká, aka je a nepotrebuje prikrášľovať, ani mystifikovať. Neviem, či ma pobláznila kvôli jej podobe s mojou srdcovkou, alebo sa mi jednoducho páčia podobné veci, no mesto vyzerá ako väčšia sestra Banskej Štiavnice. Tá istá banícka germánska stredoveká architektúra leží v lone na rudu bohatých hôr a z miesta ide podobná energia. No kým Banská Štiavnica je malá a útulná, Sigišoára je rozľahlejšia a pompéznejšia. Vlastne, ani neviem, či sa mi viac páči jedna, alebo druhá a miesta v rebríčku by si mohli aj zameniť. Upírov sme síce nikde nestretli, no dočkali nás precízne postavené veže cechovských majstrov, slávny transylvánsky orloj, cukráreň v rodnom dome Vlada Tepeša (milené 😀) a bohatý folklór. Obdivovať mesto sme mohli žiaľ len zvonku, lebo náš deň v Sigišoáre pripadol na pondelok a všetky pamiatky boli zatvorené. Tomica sa rozhodol ležať vo vani apartmánu a ja som odmietla prepásť takú príležitosť a zvolila som prechádzku zvláštne tichými ulicami. Miestni občania boli asi v robote a keďže bolo po sezóne, turistov bolo máličko. Pokoj zintenzívňoval zážitok a prisámvačku, na chvíľu sa mi zazdalo, že v jednej z veží na konci mesta, som zbadala ducha. Resp. myslela som si, že vidím človeka. Presvedčená, že v okne sa mihol jeden z pracovníkov, vybehla schodmi ku dverám a radovala sa, že sa mi pošťastí pozrieť si aspoň niečo. Keď ono bolo zamknuté a zvonku na dverách veľký zámok. Chvíľu som si v duchu nadávala, že kvôli optickému klamu som nútila svoju lenivú zadnicu ísť po schodoch, no nakoniec, minúť pár kalórií naviac ma nezabilo a aspoň som mala super zážitok.  

Toho roku na jar som prvý krát navštívila malebnú krajinu zvanú Malta, (alebo ako miestni hovoria Mólta -ten ich prízvuk je rozkošný). Bol to pre mňa výnimočný a nový zážitok vo viacerých smeroch. Napr. v tom, že som prvýkrát išla na dovolenku bez manžela.

Ja a môj Tomica, bez ohľadu na to, koľko sme si podobní, máme veľmi rozdielnu potrebu cestovania. Mňa neustále lákajú kočovnícke chodníčky a ak dlhšie stojím na mieste, mám pocit, že stagnujem, rýchlo sa znudím, strácam produktivitu a celkovo, som nepokojná. Na druhej starne, Tomi si rád vychutnáva pohodlie domova a podľa jeho vlastných slov, neznáša „život s pobaleným kufrom.“  Tento náš hlavný rozpor bol častým jablkom sváru a naplnilo  sa kvôli tomu veľa pomyselných kalichov žlče. Tomica  tvrdil, že ho stále niekam ženiem a nemá chvíľu pokoja a ja som sa vedela do vývrtky vytočiť nad tým, že ma brzdí kvôli vlastnej pohodlnosti.

Nakoniec sme to vyriešili kompromisom. Ja nebudem očakávať, že on sa kvôli mne zmení na aktívneho dobrodruha a on nebude vyžadovať, aby sa zo mňa stal domased, ktorý len trpko prehĺta chúťky niekam ísť. Budem teda cestovať občas aj bez neho. Svokor, vegeta ako vždy, rýchlo vypátral náš čerstvo „podpísaný“ pakt a stropil scénu, že kto to kedy videl, aby žena sama do cudziny odchádzala. Veď to len nečestné manželky zlých mravov sa púšťajú na také hanebné výpravy! Správna žena nejde bez mužovho zvolenia ani do mesta! Vypočuli sme si túto etnografickú muzeálnu vsuvku z repertoára „Stredoveké názory a postrehy Barbu pamätníka“, no na úrodnú pôdu nepadli. Tomica však predsa len pridal dve malé podmienky, nech sa aj starí duchovia Balkánu upokoja. Po prvé: aby sa mi nič nestalo, mám si vybrať niekoho, s kým pôjdem. Ak sa objaví problém, dvom osobám sa lepšie rieši, než osamotenému turistovi v zahraničí. A po druhé: vyhradzuje si právo veta na výber krajiny.  (S odôvodnením, že ja nemám strachu a lákajú ma nebezpečné zeme 😀) .

O svojej parťáčke som mala rozhodnuté hneď. Pôjde so mnou mama. Ona tiež vždy túžila spoznávať svet a  mrle ma žerú po nej 😀 S Tomičkovým požehnaním voľba padla na Maltu – malú, milú, turisticky obľúbenú a hlavne na ostrove ležiacu,  takže sa tam nestratí ani taký moták, ako ja 😀. Popravde, o Malte som predtým nerozmýšľala, no dala som jej šancu. Ujo Gúgl ma vyviedol z omylu a prezradil mi, že tie ostrovy sú až tri – Malta, Gozo a Comino. Dokopy majú rozlohu asi ako Pag, avšak kým na Pagu žije 9 tisíc obyvateľov, tu ich je takmer pol milióna. Ak sa do toho prirátajú turisti, vie to byť pekná tlačenka. Malta patrí k top tri najhustejšie osídleným krajinám Európy a na svoje konto si pripisuje aj ďalšie „Naj“-koviny a unikátnosti. Je to napríklad jedna z najkresťanskejších krajín na svete – takmer 99% obyvateľstva verí v Boha, väčšina z nich sú ovečky katolíckej cirkvi. Maltčina je z lingvistického hľadiska jedinečný jazyk: je to talianizovaná arabčina.  Zároveň je to jediná vetva arabského jazyka, ktorý sa píše latinkou a Malťania sú jediný semitský národ Európy. Často sa umiestňujú v tabuľkách najšťastnejších ľudí na svete, ale získali si aj druhé miesto v nelichotivej štatistike najtučnejších národov starého kontinentu. (O prvenstvo ich pripravili Turci.)

Ako sa marec blížil ku koncu, stála som v Bratislave pred letiskom, bledá a na smrť vystrašená z predstavy, v akej výške sa bude už o pár hodín nachádzať moja zadnica. Pre mamu to bolo „tenkrát poprvé“ a vôbec sa nebála. (Keď nemáš vrodený strach z výšky, je podstatne ľahšie nepanikáriť.) No katastrofické scénare padajúceho lietadla neboli jediné, čo mi na čelo vyháňalo kropaje potu. Naposledy som letela pred 13timi rokmi a teraz som mala poriadny stres aj z organizačnej časti príprav. Desilo ma, že si niečo zabudnem vytlačiť, priniesť, zaregistrovať... Deň pred odchodom sa mi snívalo, že nás od termínalu vrátili naspäť, lebo sme nemali so sebou notársky overené kópie vysvedčení. 😀 Sestra sa mi kvôli tomu smeje doteraz 😀.  Chvala Bohu, vysvedčenia od nás nakoniec nepýtali a večer okolo 9tej sme pristávali na Malte. (Mama bola z lietadla trochu sklamaná. Čakala bohviečo a vraj to bolo ako v autobuse 😀.)

Na Malte nás privítal nás pekný teplý večer a šokujúce zistenie, že v tejto krajine sa jazdí po ľavej strane. Hoci som pôvodne nechcela míňat peniaze na dodatočnú poistku, nová informácia ma presvedčila, že predsa len toho padíka obetujem. O šoférskych zážitkoch s jazdou v protismere som už referovala: (https://www.modrykonik.sk/blog/tomiholjubavi/?p...). Boli to silno adrenalínové zážitky, no na druhej strane, pozitívne vplývali na našu spiritualitu, lebo už dlho sme sa tak horlivo nemodlili, ako keď som si to šinula opačne do kruháču. A keď som pozdĺžne parkovala v tenkej uličke na prudkom kopci, mamu sa pridala k všeobecnému katolíckemu duchu ostrova a odmodlila sa pol ruženca. Nakoniec sme to dotiahli do zdarného konca a malý biely Hyundaík sme vrátili bez újmy. Ešte sme ho aj umyli a povysávali. (Mama nakázala, nech si hanbu nerobíme). Rozhodli sme sa však, že nabudúce si auto nevezmeme. Čisto z osobných dôvodov. Ja som totiž ten typ, čo má väčšiu starosť o cudzie, než o vlastné veci. A tak som mala neustále obavy, či som dobre zaparkovala, či nestojím moc v ceste, či ma niekto neťukne, či som dobre zatiahla ručnú a auto nenájdem ráno v mori  atď 😀  Rent-a-car ako taký síce odporúčam, ale poslabší vodiči bez zdravého šoférskeho sebavedomia, nech to ešte zvážia 😀.

Odhliadnúc od toho, dovolenka bola nádherná. Malťania sú krásni, vľúdni, priateľskí a otvorení ľudia, vytvárajúci nezabudnuteľnú atmosféru. Prihovoria sa, pomôžu, na neschopákov moc netrúbia 😀 a predávajú najchutnejšie marcipánové sladkosti, pečivko a mäsové taštičky. Úplný luxus okoštovať. Naviac, miestni radi oslavujú. V turistickom letáku som čítala, že ak ideš na Maltu hoci len na krátko, nabetón zastihneš nejaký festival. Malťania majú vo svojej malej krajine 365 kostolov – vraj na každý deň v roku jeden. Každý z nich má svojho svätého patróna, čo znamená veeeeľa príležitostí usporiadať hody. My sme zastihli akurát dni sv. Jozefa. Ak si pod tým predstavujete nejaké kláštornícke záležitosti, rýchlo na to zabudnite. V preplnených uličkách sa predávali fajnové maltézske cukrovinky, vyhrávala živá hudba, tancovalo sa, popíjalo, predávali sa suveníry, všetko bolo krásne ozdobené. Ľudia si dávali malé darčeky aj nám sa ušlo po drobnosti. Viete, náboženstvo dokáže byť pátosné, ťažkopádne, ohraničujúce a niekedy aj strach naháňajúce, či fanatizujúce.  To, čo sme videli na Malte, bol pravý opak toho. Nikto nikoho čertom nestrašil, slávil sa život, otcovia, rodičovstvo.  Všetci sa dobre zabavili a turistom dokonca dávali vstupenky na rôzne atrakcie zadarmo.

S mamou sa nám veľmi páčilo starobylé mesto Mdina, kde kedysi žilo veľa ľudí, no dnes v celom komplexe býva len pár zazobancov. Predstavte si to ako obrovský hrad – dedinu, kde sa môžete hodiny prechádzať kamennými uličkami a cítiť sa, akoby ste sa prepadli v čase. Príroda Malty mi veľmi pripomína Pag. Tyrkysové more, pláže, skalnaté útesy, jemne šedý a hnedastý štrk v kombinácií so skromným kršovitým porastom a olivovníkmi boli nádherné a vzbudzovali vo mne dojem, že som ani neodišla z domu. Malta ešte aj tak vonia ako Pag.  No musím povedať, že pažské pláže sú početnejšie a krajšie.  

Keď však príde reč na históriu, to je už druhý príbeh. Malta, strategicky umiestnená, bola kolískou civilizácie a svedkom kultúrnych stretov. Už v 4 tisícročí pr. Kr., kým sa na Pagu premávalo len zopár oviec, na Malte sa stavali megalitické stavby. V dobe bronzovej tu pobehovali bojovníci rôznych kultúr. Neskôr boli kolonizovaní Féničanmi, potom Rimanmi, Byzantíncami, Arabmi, Normanmi, ostrov riadil známy rád Maltézskyh rytierov, pokúšal sa ho dobyť Sulejman, Napoleon aj Mussolini a na kresťanstvo Malťanov obracal samotný apoštol Pavol.

Pavol má v meste Mellieha postavenú veľkú katedrálu. Naďabili sme na ňu náhodne, keď sme v predposledný deň išli na nákup lacných magnetiek. (Vo Vallette je draho). Na prednej stene kostola je na kameni namaľovaný obraz Panny Márie s malým Ježiškom na rukách, ktorý podľa legendy nakreslil sv. Lukáš, keď na ostrove stroskotal spolu so spomínaným Pavlom. Verí sa, že ikona pomáha liečiť neplodnosť a chodia sa k nej modliť ľudia, ktorí sa snažia o bábo. Predchádzajúce tri dni mama, alias premotivovaná prvobabka, strávila plnením misie „Kúp malej Mišenke čo najviac oblečenia a hračiek“. Kde sme prišli, tam sa ako prvé zháňal bakšiš pre Mišenku. Bolo to milené a radovala som sa, že mama si konečne môže realizovať babičkovské fantázie. Preto ma prekvapilo, keď sa tak potešila „nálezu“ tejto ikony a úprimne sa modlila za moje dieťa. Nechala som ju tam samú, odišla som von a na lavičke s parádnym výhľadom na more som si poriadne poplakala. Ani netušila, koľko to pre mňa znamenalo. Potom sme sa pobrali do hotela a cestou sme nehanebne skonzumovali tie vyprážané mäsové taštičky, ktoré Malťanov pomohli umiestniť na druhé miesto v štatistike európskych bacuľkov 😀

Vo štvrtok, 21.marca sme sa dotrepali na letisko v obavách, aby nám kufre neprevýšili váhový limit. Niesli sme si plné tašky suvenírov, plno spomienok a dokonalo prázdne peňaženky. Hoci by Barba Ivan toto plytvanie určite nepochválil, bol to jeden z najlepších výletov. S mamou sme si užili kvalitný spoločný čas. Veľa sme sa rozprávali, smiali, fotili a doniesli sme si domov zážitky, ktoré nás ešte dlho hriali pri srdci.   V Bratislave nás už čakal vytešený Tomičko, s tatom,  malou fenočkou a Goričkom, ktorý od radosti dobre, že nerobil saltá.  Chýbali mi  veľmi.

Kdesi som čítala, že mamám predlžuje život, keď s nimi deti trávia čas, preto sme si sľúbili, že výlet na Maltu nebol náš posledný. A aby to neboli len reči do vetra, pozajtra odchádzame na dámsku jazdu do Rigy. Iba ja, mm a vianočné trhy Baltiku.  

Vždy som si v kútiku duše želala, aby svokor so mnou zdieľal nejakú záľubu, nech sa máme o čom zhovárať  a nemusíme po sebe len povrkovať. Želanie sa mi nedávno splnilo, ale ako to už býva, zas nie som spokojná, lebo sa otočilo proti mne. 😀 Starý zahorel láskou ku genealógií a nadšený výsledkami mojej práce si uráčil zaželať, aby som mu spravila rodostrom. Po značnom váhaní som sa na to dala. Veď nakoniec, dedičstvo svokrovej minulosti budú v sebe jedného dňa nosiť naše deti. A keď už začínam odznova, napadlo mi, že sa podelím o pár skúseností. Možno to osmelí ďalších hľadačov rodinnej histórie.

Hneď na úvod poviem, že na vlastný projekt budete potrebovať hlavne dve veci – chuť a čas. Kopu času. Ale nebojte sa, nebudú to nudne strávené hodiny.  Ani si nevšimnete, ako vám uletí deň. Počiatočný výskum „v teréne“ by mal byť príjemný a nenáročný. Skladá sa z jednoduchého vypytovania sa. Viem, že to žiaľ nie je samozrejmosť a nie každý pozná vlastných rodičov, či starých rodičov, no v tomto článku predpokladajme, že aspoň nejaké vedomosti o nich máme. Pravá práca teda začína prababkou a pradedkom. No ani kvôli ním nemusíme hneď bežať do archívu. Vaša mama zrejme vie, ako sa volala jej babka. Alebo to vie teta, dedo, tá stará pani, čo býva na konci dediny...Čím viac sa dozviete od ľudí, ktorí vašich predkov poznali osobne, tým menej času strávite hľadaním v knihách. Naviac, touto metódou sa k vám, okrem faktov, dostane i nejaká tá fotka, historka, spomienka, či šťavnatá pikoška.  (Oh a tetušky zvyčajne pečú fajnové koláče a ponúkajú čaj.)

Existuje šanca, že ak prejavíte záujem o tvorbu rodostromu, zistíte, že niekto z blízkych už časť výskumu urobil. Ľudia, ktorí sa bavia dejinami sú skoro ako militantí vegáni – hneď vám o tom povedia a bez škrupúľ verbujú do svojich radov 😀. Nemalo by sa stať, že natrafíte na tajnostkára neochotného podeliť sa o to, čo sám zistil. Skúste tiež poprosiť starkých, či by vám neukázali nejaké rodinné dokumenty, ktoré strážia doma v kredenci. Možno u nich nájdete dôležitý odrazový mostík, alebo si vychutnáte obohacujúci deň počúvaním príbehov starších. Pamätajte však na to, že ak budete tieto rozhovory stále odkladať, zvyšujete šancu, že príbuzní sa poberú na onen svet a  niektoré informácie sa spolu s nimi stratia navždy.

Keď sa minú spomienky pamätníkov a dobiedzaním okolia už viac zistiť nemôžete, je čas vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do papierov. Náš hlavný pracovný materiál budú cirkevné kroniky, preto je dôležité vedieť, k akej viere/cirkvi sa hlásili vaši predkovia. Dobrá správa je, že náboženská príslušnosť sa traduje po stáročia a dá sa predpokladať, že váš 10x pradedo bol toho istého vyznania ako vy. V minulosti sa migrovalo hore-dole, menili sa zvyky i jazyky, ale viera zostávala takmer nemenná a konvertitov bolo máličko. V prípade, že sa vaša rodina nehlási k žiadnemu náboženstvu a ani len netušíte, v akom svätostánku sa modlievala prababka, berte to systémom pravdepodobnosti. V kraji, kde prevládajú Evanjelici, začnite evanjelickými spismi. Ak sú v celom chotári len katolícke kostoly, tie budú prvá voľba. Ak ste z mesta, ktoré malo početnú židovskú komunitu a máte nápadne židovské priezvisko, obkuknite synagógy. Niekedy viera určuje aj národnosť/etnicitu a prezrádza viac, než sa na prvý pohľad zdá. Napr. v Transylvánií platí rovnica o troch známych. Pravoslávny = Rumun, Evanjelik = Nemec, Katolík = Maďar.  Škoda, že som si to neuvedomila predtým, než som sa rumunskej komunite chválila svojim sedomhradským katolíckymi pôvodom. Ušetrila by som si štipľavé pohľady. 😀. Na druhej strane, kombinácia cirkevnej príslušnosti + konkrétneho teritória, môže byť dobrá pomôcka pri výskume.

Keď sme si zistili základ, máme na čom stavať a môžeme začať cestovať do minulosti. V prípade genealógie ozaj platí, že trpezlivosť ruže prináša a s trochou odhodlania sa dá dostať ďaleko. Potomkovia starobylých šľachtických rodov vedia vystopovať korene až do stredoveku. No nemusíte byť Habsburg, aby ste sa dopátrali do 17teho storočia. Môj najstarší „úlovok“ je z roku 1670.

Ak sa vám podarí dôjsť na začiatok 20. storočia, ste za vodou a zvyšok práce si môžete vychutnať aj v pohodlí domova. Kvôli ochrane osobných údajov sa informácie o žijúcich, alebo nedávno zosnulých na internete nedozviete. Do hlbšej minulosti zákon nesiaha a väčšina kroník je cca od roku 1920-1910 dostupná online. Konkrétne na familysearch.org.

Niekto chvályhodný dostal skvostný nápad hodiť všetky matriky do elektronickej podoby a sprístupniť ich verejnosti. Ušetril nás turistiky a váhania, do ktorej župy sa vybrať prv, lebo celá databáza je na jednom mieste. Na stránku sa síce treba registrovať, ale k ničomu sa neupisujete a je to zadarmo. Vyhľadávať sa dá buď podľa mena (s filtrami na upresnenie), alebo priamo zo skenov cirkevných kníh, tzv. mikrofilmov. Na prvý nákuk sa vnárať do kroník nemusíte, no k detailnejším výsledkom je to nevyhnutné. Občas sa stane, že osoba prepisujúca texty zle prečítala priezvisko vášho predka a inak, než prácnym listovaním ho nenájdete. Mnohé mikrofilmy ešte nie sú spracované, čo tiež otvára priestor pre ďalšie, povrchným vyhľadávaním nedostupné, informácie. Nakoniec budete robiť to isté, čo by ste robili aj v kamennom archíve, až na to, že v papučiach a bez podprsenky. 😀 Pozitívne je, že nemusíte presne vedieť, pod aký úrad spadala konkrétna dedina. Systém vás automaticky zaradí do spádovej oblasti. Zo zoznamu si vyberiete knižku (napríklad „Krsty 1750-1800“) a môžete začať.  

Teraz ste len vy, staré texty a tajomstvá minulosti. Ctihodného Pánka, ktorý to spisoval, už dávno zobral čas, ale jeho odkaz je tu stále pre nás. Na čítaní atramentových rukopisov je niečo intímne, takmer magické. Akoby ste mali pocit, že toho človeka poznáte. Cirkevní duchovní sú, ako my všetci, rôzni. Čoskoro však zistíte, že z hľadiska organizácie záznamov existujú tri hlavné druhy kňazov – tí, čo si narysujú tabuľôčku a pedatne ju vypisujú s takmer kaligrafickým zdobením, tí, čo na to serú a škrábu bez ladu a skladu písmom, aké by závidel každý doktor. A tí, ktorí síce používajú latinku, ale vôbec to tak nevyzerá.  Napr.

Niektorí sú „zhovorčivejší“ než iní a po okrajoch dopisujú drobné poznámky o svojich ovečkách. Napr. od čoho umreli, či mali nemanželské deti, či vzorne chodili na príjimanie, alebo ich prezývky..atď.  Asi by ma rozladilo, keby župník v kronike komentuje moje nedostatky, no v genealógií je každá takáto správička hotový poklad -lúč svetla, ktorý robí našich predkov akýmisi živšími, reálnejšími.

Z jazykov sa používa najmä latinčina a neskôr maďarčina. Netreba sa toho báť. Matriky sa nikdy nepísali košatými vetami. Záznamy sú zvyčajne vo forme faktografických odrážok a aj bez znalosti cudzej reči rýchlo pochopíte, či sa jedná o krst, sobáš, alebo pohreb. Moje obľúbené sú svadobné zápisky (označené ako matricula copulatorum, registro matrimoniale, alebo házassági anyakönyvi kivonat). K srdcu mi prirástli preto, lebo spomínajú nielen mladomanželov, ale aj ich rodičov, odkiaľ všetci prišli a čím sa živia. Toto je veľmi dôležité pri riešení budúcich dilém, ktoré zaručene vzniknú. Predkovia mali totiž nekonečný zvyk dávať svojim ratolestiam  furt tie isté mená. Pravda, ak bol váš prapradedo jediný Ákoš na celom Záhorí, tento problém vám odpadá, ale takých „hipsterov“ bolo medzi starými generáciami ako šafránu. Prababičky s radosťou dookola vyberali osvedčené evergreeny a tak sa pripravte na záplavu Jánov, Jozefov, Františkov, Štefanov, Karolov, Michalov, Márií, Anien, Terézií, Rozálií, Katarín, Jozefín... Ak sa k tomu pridá nejaké bežnejšie priezvisko, Pánboh zaplať. (Viem, o čom hovorím, lebo nájsť medzi stovkami Márií Varády tú moju, bol riadny záhul. Trvalo mi to veky a cítila som sa ako detektív Poirot.) Niekedy sa stane, že napriek vynaloženému úsiliu, nemáme dostatok informácií a  nezostáva nič iné, len zmieriť sa s tým, že už tu ďalej nezájdeme a preorientovať sa na inú vetvu.

Na začiatku vás môžú mýliť odlišné podoby hľadaného priezviska. Nie je to chyba a  v genealógií je to bežný jav, hlavne v dávnejšíh storočiach. Súvisí so všeobecnou nevzdelanosťou obyvateľstva monarchie. Negramotný občan samozrejme vedel, ako sa volá, ale netušil, ako sa to píše. Kronikár ho zapísal podľa pravidiel svojho materinského jazyka a ako mu to zhruba znelo. Rovnaký pán Hudec môže preto figurovať ako Hudecz, Hugyecz, Hudjec, Huďets atď. Ak teda nájdete pravdepodobného predka, ale jeho priezvisko nie je 100% totožné s tým vašim dnešným, nevylučujte ho ešte z hry.

Ďaľšou mini-komplikáciou vedia byť staré maďarské názvy usadlostí. Nepotrebujeme záblesk geniálnosti, aby sme vydedukovali, že Nyitra bude asi Nitra, ale napr. taká Árvanagyfalu nie je do očí bijúca Veličná. 😀  Na dešifrovanie používam stránku: http://lexikon.katolikus.hu/

Kto nevie po maďarsky, obkec si moc neprečíta, no to nám ani netreba. Jedná sa o zoznam všetkých dedín ex-Uhorska, v ktorých sa nachádza katolícky kostol a k popisku sú vždy pridané náležité mená obcí v miestnych jazykoch, napr. v slovenčine. Potom ujo gúgl ukáže mapu a tadááá, pozerám sa na miesto, kde sa rodili, ženili a zomierali moji predkovia. Toto bol ich domov. Stránku používam aj vtedy, keď farárko škaredo píše a viem z názvu dediny rozlúšiť len prvé tri-štyri písmená 😀.  

Zaujímavým zvykom minulosti, bolo pripisovať k menu nevesty ono povestné „virgo“ – panna. Väčšina žien je tak označených. (Aj vtedy, ak dotyčná  tri mesiace po sobáši porodila a každému zo zúčastnených strán muselo byť už na svadbe jasné, že sa o pannu nejedná. 😀 ). No prípadné tehotenstvo dievčinu nediskvalifikovalo od panického titulu. Virgo sa v praxi používalo viac-menej ako protiklad k „vidua“- vdova a táto informácia vie byť pri hľadaní veľmi nápomocná.  Rovnako bolo zaužívané pri ženíchoch (prvoženáč bol „iuvenis“ a vdovec „viduus“).  

Možno sa niekomu zíde vedieť, že niektorí kňazi používali pri označovaní dátumov „zvláštne“ skratky. Ľahko natrafíte na formuláciu, že tá-či oná udalosť sa odohrala napr. 10.9bris. Pôvod to má v latinských čísliciach (7-septem, 8 – octo, 9 – novem, 10 -decem). Rimania začínali nový rok marcom a pre nich bol december ozaj desiatym mesiacom. 10.9bris je teda dnešný dátum. Nech vás to nepomýli a nezvedie z horúcej stopy 😊

Od 19teho storočia začali byť zápisy viac organizované a uniformované, písané na predtlačené formuláre a prehľadné. Pomaly sa objavuje národné a etnické rozlišovanie medzi obyvateľstvom samotným a stále častejšie sa deťom dávajú pestrejšie mená. Špeciálnu kategóriu vyhradili matrikári rómskej populácií, ktorej k priezvisku v tomto odobí pripisovali poznámku *czigány, alebo újmagyar. Ak si niekto z predkov  nechal tento detail pre seba, teraz sa to dozviete. No bez ohľadu na to, či pochádzate zo starobylej rodiny mlynárov, cigánskych muzikantov a veštíc, bačov, alebo zemanov, vďaka usilovnej práci stoviek urádníkov v dejinách si to môže zistiť každý z nás. Tak smelo do toho 😊

Macedónsko nám svoje čaro predstavilo už na rozprávkovom Ohride, no do Skopja Tomicu nalákal akýsi článok, kde cenovo porovnávali hlavné mestá sveta. A hádajte, ktoré z nich vyšlo medzi najlacnejšími? 😀 Natešení, že veľa uvidíme a málo zaplatíme, vybrali sme sa na juh.

Vetchý starček, ako tradične, pocítil potrebu vyjadriť sa k nášmu itineráru. Viete ako Američania furt prerátavajú rôzne plochy na futbalové štadióny? Môj svokor, presne v tomto duchu, odhaduje mestá, akurát za mernú veličinu nepoužíva štadión, ale „Záhreb“. Ak je niečo väčšie, staršie, slávnostnejšie od Záhreba, uznanlivo kýva hlavou a priznáva status metropoly . 😀  Ak nie, jedná sa podľa neho o prerastenú vidiecku usadlosť, kde netreba chodiť, lebo „doma máme to isté, ba lepšie.“ Skopje bolo v jeho tabuľkách zaradené niekde pri dne a hoci tam nikdy nebol, presne vedel, že nestojí za návštevu. Vraj: „Tú trochu čo im postavil Tito, zničilo zemetrasenie v 62hom. Bol som ešte mladý súdruh, ale dobre si to pamätám! Dávali to v každých novinách! 8 richterov, väčšina budov zničená! Len ty synak nechoď na to zbúranisko, náhodou ťa zastihne pohroma. Zem je tam nestabilná!“.

Svokor sa snažil vykresliť víziu postapokalyptického socialistického sídliska, no nemohol byť ďalej od pravdy. Antické hlavné mesto Dardanie, staré cez dvetisíc rokov, môže za Titov projekt označiť, akurát tak „mladý súdruh“. Neprekvapilo by ma, keby sa od neho dozviem, že Tito dal postaviť hádam aj pyramídy a pamiatkári dodnes oplakávajú zánik Babylonských visutých záhrad Josipa Broza...A že od zemetrasenia prešlo skoro 60 rokov? Čas tak rýchlo letí, keď sa človek dobre baví... Od výletu nás neodradil.

2. októbra navečer, sme dorazili do Skopja. Mesto nás privítalo obklopené vysokými planinami, ktoré už plne prešli na jesenný mod. Príroda žiarila majestátnym šarmom najkrajšieho ročného obdobia. Ľahký vánok nosil po cestách červené a žlté listy, vzduch voňal horskou sviežosťou a dušu mi naplnila radosť zo života. Po dlhom a neznesiteľne horúcom chorvátskom lete nás macedonskych 14 stupňov príjemne osviežilo. Podľa povesti, keď oblasť dobyli Turci, boli tak unesení  nádherou prírody, že mnohí tam rovno zostali bývať. Či ozaj rozhodla malebná scenéria, neviem, no Skopje pod vládou Ottomanov strávilo cez 500 rokov a Turci si ho hýčkali, nešetriac snahu ani peniaze na jeho rozkvet.  Spomienky na tzv. zlatú éru (mosty, orientálne kúpele, fajnové domy pracháčov, mešity) vidno dodnes.

Moju pozornosť najviac získala ohromná čaršija (tržnica) v centre mesta. Nedá sa porovnať s tým, čo som si doposiaľ predstavovala pod slovom trhy. Táto čaršija je skôr ako celá dedina. Človek sa ľahko a rád stratí v uličkách, kde na každom kroku predávajú výrobky tisícov druhov. Od handmade-u, cez vyrezávané stolčeky, lampy, šaty, topánky, šperky, zdobené kávové súpravy z tepaného kovu, prstene, aké nosila „Hírem“,  až po perzské koberce, artefakty z juhoslovanskej éry, či kópie antických heliem...Všetko za ceny, ktoré by zahriali pri srdci aj nemenovaného lakomca. Medzi obchodmi sú terasy kaviarní a cukrární, kde ľudia bezstarostne posedávajú  pri lakotinkách a oddychujú od šopingu. Nečudo. Navštíviť čaršiju a nedať si žiadny z vychýrených koláčikov by bola veľká chyba. Ak existoval aspekt, ktorý od Turkov všetky balkánske národy mileradi prebrali –  je to kuchárske a pekárske umenie. A tak som porušila diétu a baklavu zožrala rýchlosťou, ako keď žaba chytí muchu a jedným omotom jazyka si ju vrazí až do žalúdka. Stála za hriech! K maškrte sme dostali aj príbeh. Majiteľ podniku nám žartom vysvetlil,  prečo všetky cukrárne vlastnia Albánci. Vraj, keď sa narodí potomok Illýrov – toho slávneho pirátskeho národa, môže buď piecť sladkosti, alebo sa stať zlodejom. Iné povolanie by nahnevalo starých illýrskych bohov a prinieslo by človeku smolu. A keďže zlodejov ľudia nevidia, myslia si, že Albánci len pečú. Už sme to chlapovi išli uveriť, keď sa začal smiať a nám došlo, že si z nás robí prdel. 😀

Tomica, uťahaný z dlhého chodenia, ma strategicky odprevadil do archeologického múzea. Vedel, že tam strávim pár hodín, počas ktorých on bude musieť obetavo strážiť psov (rozumej degustovať  štrúdle v sediacej polohe na vyhrievanej terase). Plán mu takmer vyšiel. Pamiatky rýchlo strhli môj záujem a ja som sa ponorila do dejín. Múzeum malo zaujímavý koncept. Početné nálezy nedopĺňal len písaný text, ale aj atmosféru navodzujúce maľby a kúsok neskôr i voskové figuríny. O dejiny bol podstatne menší záujem, než o balkavy. V ohromnej budove som bola takmer sama. Mohla som sa nerušene kochať. Trochu mi vadilo, že nikde neboli žiadne okná a pri slabom svetle som musela žmúrať na nadpisy, no zrazu som začula taký zvuk, že vzzzzz-pop a bola tma. Úplna. Iba malé neónové tabuľky s nadpisom exit vrhali na okolie strašidelnú zelenú žiaru. Na rozľahlom poschodí, som v totálnom tichu spätkovala od vitríny s telom neznámeho zosnulého a skoro som dostala zrádnika, keď ma zozadu pichol do chrbta tuhý, studený prst....voskového kráľa Dušana. Po chvíli prišiel SBSkár s baterkou a povedal, že prehliadka končí, lebo nikto nevie, kedy vyriešia „technický problém“. Že som nevidela viac než polovicu, ho nezaujímalo. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok.

Ďalšie dni sme splavovali kaňón Matka a navštívili pozostatky neskutočne krásneho rímskeho mesta Bargala. Bolo to také pôsobivé, že Tomi vôbec nereptal, neskladal svoje obvyklé pátosné elégie na tému „ťažký život dejepisárkinho muža“ a ani mu nevadilo ísť do kopca. V Bargale sme boli jediní ľudia. Iba my a niečo magické v ruinách okolo nás. Nemyslím nič nadprirodzeného. Skôr nejakú stopu, energiu, spomienku...čo ja viem..niečo, čo po sebe zanechali generácie ľudí, obývajúcich toto miesto predtým, než sme sem prišli. Tomica sa rozhodol, že si predĺžime pobyt a to aj napriek vyhrážkam a citovým vydieračkám jeho milovaného papá.

Keby svokor videl Skopje, rýchlo by zabudol na obohratú platňu o zemetrasení. Strašnú udalosť, pri ktorej zomrelo cez tisíc ľudí dnes pripomínajú iba hodiny na hlavnej železnici, ktoré zastali počas prvého otrasu a viac ich, na pamiatku obetí, nikto nespojazdnil. No zvyšok je opravený, vyblýskaný a zaplnený fontánami a sochami.  V Macedónskom hlavnom meste, kdekoľvek sa otočíte, pozerajú na vás desiatky kamenných a bronzových očí spisovateľov, svätcov, maliarov, generálov, žien, mužov, detí, psov, levov, koní... Ak má niekto náhodou fóbiu zo sôch, sem nech rozhodne nechodí. My však ten problém nemáme. Tomicu najviac ohúrila socha vyššia ako slávny slovenský stožiar. Je na nej Alexander Macedónsky na koni a postavila ho bývala vláda, aby nasr*la Grékov. Mňa zaujala fontána na počesť matiek, kde okolo nádržky s vodou sedia štyri ženy. Jedna tehotná a tri s rôzne veľkými deťmi v náručí. A nad Skopjem, na vrchu hory sa vypína, najväčší zo všetkých,  66 metrov vysoký kríž, ktorý v noci svieti a ochraňuje trištrvte milióna obyvateľov pod ním.  Podľa barbových meradiel, Skopje je metropola, lebo je väčšie, staršie a ozdobenejšie od Záhreba.

V meste sa tiež nachádza pamätný dom nazjnámejšej skopskej rodáčky – Matky Terezy. Ten som nestihla vidieť, pretože frustrovaná pracovníčka ledva pustila Tomicu s tým, že za pol hodinu končí, tak nech sa ráči poponáhľať! Ak bude musieť, kvôli nemu zostávať o sekundu dlhšie, nechá mu to vyžrať! Aká irónia, že akurát v dome Matky Terezy zamestnávajú fúriu alergickú na ľudský druh. 😀

Pomaly sa priblížil koniec nášho pobytu a pobrali sme sa domov netušiac, že to pravé vzrúšo nás len čaká. Keďže naša navigácia nemala v sebe kosovské diaľnice, Tomica ešte v Drači stiahol demo verziu nejakej druhej. Akurát, že hovorila po albánsky. Cez Kosovo sme raz-dva prešli. Cesty sú značené prehľadne a ani experti ako my sa tam nedokázali stratiť 😀. V Čiernej hore to už bola iná pesnička. Dragana (tak voláme navigáciu), čosi povedala. Jasné, že sme nerozumeli a čochvíľa sme sa hnali takými zalesnenými kopcami, že som pochopila, prečo sa krajina vola Čierna Hora. Už len vlk s karkulkou chýbali. Kilometre sme nestretli ani živáčka a aby nebola nuda, zabávali sme sa fikciou o tom, čo by sa stalo, keby sa nám pokazilo auto a zostali by sme tu visieť. 😀

Mongoli kedysi verili, že ak niečo vyslovíš nahlas, pozývaš duchov, aby ti to splnili. Čo vám poviem, bude na tom niečo pravdy. Neprešli sme pár kilometrov a zbadali sme pekné mini-odpočívadielko s výhľadom do hlbokej rokliny – ideálne miesto na cik pauzu. Psy, bundy, mobily...sme nechali vnútri, že šak len na sekundu vybehneme, zavreli sme auto, vyprázdnili mechúr, zdvíham gate a tu počujem Tomicu:

„Zle je...dvere sa nedajú otvoriť!“

Hahaha, určitééé... Skúsim potiahnuť kľučku ...a  fakt!

Ženy, Goričko si išiel zaštekať z predných sedadiel a cestou stlačil automatické zamkýnanie vozidla! (Je medzi sedadlami pred radiacou pákou.) Vonku 9 stupňov, my len v tričkách, auto zavreté, kľúče v zapaľovaní a poslednú hodinu cesty sme nestretli ani len ovcu. Tomica chvíľu ozrejmoval „mongolským duchom“, že „p*čku im materinu“ a po dlhšom prejave začal horekovať. Keď som sa na ňom zasmiala, doberačne nadhodil, že podľa teórie skopského cukrára, by som sa mala vedieť dostať do zatvoreného auta. Šak albánske korene mám a piecť rozhodne neviem 😀

Našťastie, ako vždy, aj teraz som nechala asi na dva centimetre spustené okno. Cez dierku som prepchala konár, stisla tlačítko na otváranie okna, komfortne si odomkla dvere a keď Tomicovi padla sánka, opýtala som sa ho: „Tak, čo? Berieme aj rádio?“ 😀

Tomica sa smial až po bosanské hranice, no vďaka vzájomnému nedorozumeniu s navigáciou, stratili sme sa ešte dvakrát. Kým sme naveľa došli do Bosny, mali sme poriadny časový sklz a nikde nás nechceli ubytovať so psami.  Zmilovali sa nad nami v Medžugorijí, v motoreste, kde boli okrem nás dva autobusy írskych Cigáňov. Prišli síce na púť, ale to im vôbec nebránilo celú noc si robiť bašável. Boli sme takí unavení, že nás to nakoniec ani nerušilo.

Pri raňajkách si ku nám prisadla Rómka, asi v mojom veku, možno trochu staršia. Dozvedela som sa, že tieto dva autobusy ľudí sú len jej rodina. Má 14 súrodencov, 9 detí a kopu synovcov s neterami. Pýtala sa, koľko detí mám ja a keď som jej povedala, že bohužaľ žiadne, zarazene stíchla a odišla. Drzé, nie? Kdeže, ona išla len pre posily. Asi za pol minúty už stál okolo nás celý húf ľudí a spieval nám cigánske požehnanie plodnosti.. Sľúbili, že sa za nás budú modliť Panne Márií. Ak už teraz nezostanem tehotná, tak ozaj neviem 😀 Ale bolo to krásne. Aj sa mi slza tisla do očí.

Poobede sme toho dňa sme dorazili do Chorvátska. Tomica sa opäť stratil (tentokrát po ceste na Makarskú) a doma nás privítal vetchý starček, nasrdený a v zlej nálade. Rovno nám nakázal začať so zberom olív. 😀

Najsilnejšia moc cestovania spočíva v tom, že dokáže pretvárať neutrálne zemepisné názvy na spomienky. Ak by som mala zhrnúť svoje dojmy zo Skopja, povedala by som, že je to taká pravá esencia Balkána. História mesta je bohatá a jeho meno tak staré, že význam pôvodného „Scupi“ odniesol čas. Obývali ho Gréci, Illýri, Rimania, Slovania. Bili sa oň Byzantínci s Bulharmi a Srbmi. Viac než 500 rokov si ho hýčkali Turci, aby sa v 20. storočí zas oň pobili Srbi s Bulharmi. Každý ho chcel pre seba, každý zanechal pamiatku a štafeta prišla k Macedóncom, ktorí  sú skvelí domáci. Skromní a vľúdni ľudia s rozkošným jazykom a priateľskou mentalitou. Naviac, všetky gény, ktoré sa na území premiešali, spôsobili, že Macedónci sú zrejme najkrajší národ, aký som doteraz videla. Ich ženy aj muži majú výrazné južanské črty tváre a predsa znežnené slovanskosťou. Zvyčajne majú tmavé oči a vlasy a opálenú pleť vedia ženy podčiarknúť silným, no negýčovitým make-upom. A vlastne, presne také je aj Macedónsko. Výrazné, ale príjemné a človeku sa nechce odtiaľ odísť. 

Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“

„Že ja som tiež zostarla a pribrala! Potom urazený odišiel. Odvtedy sa mám ako kráľovná!“

Odchádzala som pobavená. Aká nadšená je zo svojho novo-slobodného stavu táto pani 😀. Medzičasom, čakal Tomica pred obchodom s brabantíkmi a tiež mal spoločnosť. Predavač odvedľa mu vykladal, ako bol v Taliansku v base, že sa tam naučil jazyk a teraz mu padne vhod, lebo najviac turistov sú Taliani 😀.

Po šopingu sme sa stavili na fajnový, veľký a lacný obed a pobrali sa o dom ďalej. Kosovo má neskutočné krásnu prírodu. Planiny Šar sú plné riek, malebných dolín a jesenne sfarbené stromy robia atmosféru akousi čarovnou. Popri cestách postávajú občas predavači syrov, medov, domácich sirupov a podobných výrobkov. Tomica si prišiel na svoje a vyvenčil svojho vnútorného Balkánca pri dohadovaní sa o cene 😀.  Hanbila som sa ako pes, neznášam, keď to robí. Ale Kosovárom to očividne nevadilo a zjednávali veselo spolu s ním. Sú to skvelí obchodníc. Majú ten dar, odhadnúť hranicu príjemnej komunikácie so zákazníkom bez toho, aby niečo vnucovali.  No popravde, nebolo nám treba extra vnucovať. 😀 Miesta v kufri sme mali dosť a na rozdiel od Ukrajiny, kde vám na hraničnom prechode nazrú pomaly aj do zadnice, tuto policajt bez zbytočného vzrúša orazítkoval pasy a poslal nás preč.

S Tomim sme si povedali, že sa sem určite musíme ešte vrátiť. Aj keď sa svokor obával o naše pečienky, na Kosove sme nechali kúsok srdca. A kúsok Kosova si nesieme domov v ňom.

Oh...a okrem toho si nesiem  aj bombastické tradičné ponožky z akéhosi tuhého materiálu. Už som ich aj slávnostne odskúšala. Nohy mám v nich jak v sadre, ale hrejúúúú. A vyzerajú ako kúsok zo sultánovej skrine 😀.

Nehovorím? Jak sadry 😀 

Veľká dovolenka v tejto krajine nás počká niekedy v budúcnosti, no už cestou domov sa stavíme v Kosove ešte raz. Veď prečo nie? Majú fajn cesty a zadarmo diaľnicu. Aj keď pravda, ešte nie hotovú, ale na to je našinec zvyknutý 😀 Potom teda pridám aj iné, než len prvé dojmy 🙂

Predstava chodenia po stopách predkov nadchla Tomicu natoľko, že toho roku sme sa vybrali za tými jeho, do Čiernej Hory.

V tejto krajine som bola už 3x, no zakaždým mi zážitok pokazili rôzne okolnosti. Dvakrát bol s nami starý protivák, ktorý sa postaral, aby sme si to neužili a raz sme vyhrali pobyt v tombole, snáď v tej najhoršej izbe, aká sa dá na Jadrane nájsť 😀. Nie som fajnovka, ale týždeň spať s mojim veľkým mužom v jednej mini posteli, ktorá má namiesto drevených roštov len tú železnú húpaciu sieťku, PanBoh zaplať...Teraz sa však črtala príležitosť nahradiť si predchádzajúce nepríjemnosti a dať Čiernej Hore novú šancu.

Nezačalo to ideálne. Apartmán, ktorý Tomica rezervoval mal zopár múch. Napríklad lokáciu. Konkrétne mi vadilo, že stál na kopci, ako Ježibabe do pi... S parkingom pod brehom, splnila som si dennú dávku kardia, kým som vôbec došla k vchodovým dverám. Nehovoriac o tom, že vnútri čakali na vyšľapanie ďalšie štyri poschodia bez výťahu. S pribúdajúcimi dňami, som sa čoraz viac desila pomyslenia, že všetko, čo sme na etapy navláčili hore, budeme musieť ponosiť naspäť. Aspoň sme mali pekný výhľad a intímčo, však? ...Výhľad áno, to druhé...nie.

Budva je ľudnatá, turistov je plno a ubytovacích jednotiek ešte viac. Napriek nadmorskej výške, o susedov sme nemali núdzu. Doslova meter od našej budovy stál ďalší panelák. S tetkou, čo každý deň na terase čosi popíjala, by sme si mohli ruku podať. Či pani niekto uniesol a zamkol v byte, alebo sa jej len nechcelo teperiť dole úšustom, neviem, ale kedykoľvek som sa pozrela z okna, vtedy tuho sedela v ratanovej stoličke a civela späť na mňa. Musím priznať, celkom mi to pokazilo pocit súkromia. A chvíľu som sa zamýšľala, či nie je náhodou mŕtva a nemáme zavolať policajtov.

Záhada sa vyriešila v jednu noc. Vďaka novému experimentu, som ťahala dlhú šichtu. Čítala som, že sa dá dobre schudnúť, ak si zakaždým, keď máš chuť na sladké, dáš čaj, alebo kávu. Aká sprostosť! Po piatich čiernych čajoch a troch kávach, som furt mala chuť na keksík, akurát som nemohla zaspať. Naspeedovaná som sa prehadzovala v posteli a nohy sa mi triasli, ako srnčiemu ratlíkovi. Keby aspoň fungoval internet, nech sa mám čím zabaviť... Čas som si začala krátiť chodením po obyvačke a rozmýšľaním nad nespravodlivosťou vyhostenia Jona Snowa za severnú stenu. Zahĺbená v kritike, otvorím okno, nech pustím svieži luft a tu ku mne nočný vánok donesie chrapľavý hlas : „Choď už spať!“ Skoro som si striekla do textilu! Tetka z kresla stála celkom pri zábradlí a nesúhlasne kývala hlavou nad mojim ponocovaním. Definitívne som sa rozhodla, že je živá...a že tento apartmán sa mi nepáči.

Našťastie, dnu sme trávili málo času. Ráno sme vyšli a vracali sa až večer,  lebo komu by sa chcelo tú štreku šľapať 2x? Tomica si prial pasívny oddych, čiže väčšinu týždňa sme preležali na pláži. Vrcholom programu bolo nedeľné stretnutie so vzdialeným príbuzným, ktorý sa venuje genealógií a pozná mnohé príbehy o ich rodine. Paráda! Neznášam bezduché lehnenie pri vode a bola som úprimne zvedavá, čo sa dozviem.

Opálený 50tnik v elegantnom obleku na seba nechal čakať. Predstavil sa nám a keď sme reagovali príliš obyčajne, dodal, že je veľmi dôležitá a známa postava černohorského kultúrneho života. Zo slušnosti sme chvíľu híkali a chlap, teraz spokojný, nám vymenoval svoje akademické tituly, zásluhy, ukázal svoj erb. Od prvého momentu mi bol nesympatický a tento pocit sa prehlboval priamo úmerne s dĺžkou spoločne stráveného času. Nasledujúcu pol hodinu vymenúval, čo kedysi patrilo jeho rodine a ďalších 20 minút minul na to, aby spomenul, čo všetko vlastní teraz. Zaujímavosti o rodostrome, osobnostiach, povahách, zážitkoch...vynechal. Žiadne pútavé pikošky z dejín. Iba pozemky, nehnuteľnosti, pamiatky...

Keď naveľa naveľa skončil s opisom katastra, otočil na politickú nôtu. Nadával, že v krajine okrem Černohorcov žijú aj Chorváti, Srbi, Bosanci a Albánci. Vraj len kazia kultúru. Nepáčilo sa mu ani, že „rôzni šikmookí tu predávajú svoje harabardy“ a že na pláži sú samí Rusi – necivilizovaní a hluční barbari. Ba čo viac! V poslednej dobe tu chodia aj Turci a spôsobujú úplný chaos!

„Čo takého robia?“

„Hrozné veci! Okupujú reštaurácie, nahlas medzi sebou rozprávajú po turecky, fajčia hooku, pijú kávu, spievajú vlastné pesničky a zjednávajú sa v obchode, ako poslední sedliaci! Naviac aj oni si tu otvárajú obchody. S orientálnymi nezmyslami ako sú koberce, lampy, chalvy! Stánky s jedlom! A turisti bez štipky svedomia, si radšej kúpia mäso od Turka, ako by mali poctivo zaplatiť za domáce jedlo v reštaurácií!“

(To bude asi tým, že „poctivý domáci“ pýta 15 euro hádam aj za špagety a kebab máš za 2,50. Túto svoju myšlienku som však neformulovala nahlas v obave, že budem zaradená k nehanebným paštikárom 😀. Zároveň som hlbšie do tašky zasunula tú rozkošnú lampičku, čo som si kúpila poobede. ).

Keď sme sa dozvedeli, ako blízke aj široké okolie nesiahá Černohorcom ani po päty, pán sa vrátil k dejinným témam. Tentoraz vyjadril presvedčenie o skutočnej hodnote modrej krvi, ktorá kvôli komfortu lúzy zostáva dnes zakríknutá. „Pfff, politická korektnosť! Pán je pán a sedliak je sedliak! Tak to bolo a tak to aj ostane!“ ... Podľa jeho „skromného“ názoru, každý by si mal brať ľudí len zo svojej spoločenskej vrstvy. V minulosti to mali dobre vymyslené a bolo chybou meniť fungujúci systém. Slabá krv riedi silnú, obyčajná ponižuje šľachetnú. „Veď nakoniec, aj moderná veda dokázala genetiku! Po predkoch nededíme len vzhľad, ale aj výnimočné dary, talenty, vďaka ktorými sa stali naši praprapradedovia nobilitou...“

Tomica sedel so skleneným pohľadom, sem-tam prikyvoval a bola som si istá, že už dobrú chvíľu nevenuje diskusií pozornosť. Milé od neho! Trepeme sa sem kvôli nemu, tento namyslený chmuľo prebúdza môjho vnútorného boľševika a ON ani neráči počúvať?!?“

Pár minút som sledovala chlapa vyjadrovať svoje názory na genetickú pamäť, keď sa pri nás pristavil chudučký dedko. Oblečený bol skromne, ale čisto a cez ruku mal prehodený pletený košík. Bolo v ňom niekoľko vejárov. Ľudia vedia predstierať chudákov, slepcov, aj chromých, ale ak je niekto strhaný životom, to sa zahrať nedá. Na prvý pohľad bolo jasné, že nešťastník trie núdzu.

Nestihol povedať ani slovo, samoprehlásený zemepán naňho zrúkol:  

„Prac sa odtiaľto! Žobrať je tu zakázané!“ (Od prekvapenia som vypúlila oči.)

„Ja nežobrem, predávam vejáre....“

„Zmizni, som povedal! Nechceme tvoje zbytočnosti!“ Dedko sa pobral preč a ja som nestihla rátať do desať, už pri „dva“ som sa nechala uniesť:  

„Naozaj?!?! Odkedy ste prišli, nás rozsiahlo oboznamujete s tým, aký ste bohatý! A v praxi nemáte euro pre starého človeka?!“ Tomicu nečakaná akcia vrátila do reality a už ma šťuchal, nech prestanem, no ja som bola vo fáze, kedy sa buď roznadávam, alebo rozplačem. (PMS+prebdená noc...)

„Chápem vaše mäkké srdce, panička, ale MOJI predkovia boli obchodníci a JA som dedičom a vyznavačom ich vlastností. Sentiment je pre hlupákov. Majetok sa nenazbiera nerozumným rozhadzovaním!“

„Aspoň ste ho mohli odmietnuť slušne. Ak už každého povýšenecky označujete za barbara, nejako sa od Vás očakáva, že sa budete vedieť chovať!“

Pán si znenazdajky uvedomil, že má ešte povinnosti, ospravedlnil sa a pobral sa svojou cestou.  

My sme zostali dopiť čaj (a chŕliť síru): „Takého lakomca by ani na Pagu nenašli! A tie jeho prázdne tliachania o kultúre miestnych! Včera nás babka poslala u p*čku materinu iba preto, lebo sme prechádzali po verejnej ceste pred jej domom! Čašník sa správal, akoby sme ho otravovali a šofér nás skoro vytlačil z cesty, keď nás na serpetínach obiehal z opačnej strany, než je dovolené. Na hentej pláži pýtajú 50 euro za dve lehátka so slnečníkom a nehanbia sa drankať 40 euro za vstupné na ostrov! Naša suseda v apartmáne je nejaká úchylná čudáčka a....“

„Ženica, počúvaj.  Teraz sa zdvihnem, kúpim od toho dedka vejáre a zajtra pôjdeme niekde inde.“

„A nechcel si toho roku zostať v Budve?“

„Chcel, ale akosi som zrazu dostal chuť na iné miesto.“ 

A tak vás, milé dámy, pozdravujeme z Albánska. Kde sú príjemní ľudia, bezplatné pláže a hlavne INTERNET na izbe 😀

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.

Začala som sa venovať genealógií.  A dostala som sa po rok 1735, kedy sa párkrátpradedo menom „Paulus“ prisťahoval z Transylvánie na Záhorie.

„Potomok transylvánskej krvi! Ja som to vedel! Synku, zle je!“  Kým starý chŕlil „optimizmom“ a pri každej príležitosti mi kúpil veniec cesnaku, ja som sa s nadšením začala učiť po rumunsky a tešila sa na návštevu domoviny mojich predkov. Ironicky,  dostať tam muža sa ukázalo ako väčší problém, než naučiť sa jazyk. Tata ho strašil a infikoval svojimi predsudkami. Po vynaložení enormnej energie, po dvoch rokoch! a klamaní, že nejdeme do Rumunska, ale do Sedmohradska a to je totálne súčasťou Maďarska (Boh mi odpusť), sme sa konečne dostali do Temešváru. Bola to dovolenka života. Rumunsko je prekrásna krajina. Človek si to tam musí zamilovať.

Náhodne sme našli hľadanú rodnú dedinu a bola utešená. Rumuni však krútili hlavami. Katolíci s čudným priezviskom tam síce žili, ale k nim nepatrili. „Nezrozumiteľné slovo s y-psilónom na konci– ste si istá, že to nie sú Maďari?“ Následne sme boli rozsiahlo oboznámení so sikulskou problematikou a o tom, prečo ich tam nikto nemá rád. (Nápoveda: odmietanie faktu, že Uhorsko sa už rozpadlo a veci s tým súvisiace.. Viete si zhruba predstaviť.) Skoro ma vykotilo, keď to Tomica s úsmevom komentoval, že veru aj on pozná osobu, ktorá namiesto do Rumunska chodí stále do maďarského Temešváru. Asi majú v krvi ten šovinizmus! (Facepalm) No nezabiješ ho?

Rumunsko mi dalo poznanie, že Transylvánia bola síce domovom predkov, ale nie ich kolískou. Tomi sa šklebil, keď sme našli sobášny list daného predka a písalo tam Paulus, syn Bélu. Genetický test mi priradil (dnes v strednej európe veľmi vzácne) ugrofínske dve percentá etnicity, ale ja som stále nemala dušu na mieste. Naše priezvisko v maďarčine neznamenalo nič, pýtala som sa hádam sto ľudí. Muselo byť teda iného pôvodu. Áno, zistila som, že prapradedovia tu sikulovali a na neveľkú radosť Rumunov rozsievali „uhorské hodnoty“, ale bola som si istá, že nejaký predok sa k Sikulom len „priženil“. Genealógia i archivníctvo boli v slepej ulička a na túto otázku mi mohol odpovedať  patrilineálny test a nič iné.

Krátke objasnenie, ako to funguje: Test ukazuje haploskupiny a ich podskupiny.

Haploskupiny sú pomenované písmenkami abecedy a všetci prví ľudia boli A. Ako sa ich cesty rozchádzali a ľudstvo sa menilo, vznikali nové skupiny. Čím staršia, tým skoršie písmeno. Medzi samotnými skupinami tiež začali časom vznikať rozdiely a vytvorili sa podskupiny, ktoré sa ďalej štiepili, až vznikol tzv. genetický strom. Každý jeho konár i  „haluz“ má vlastnú mutáciu génov, čo určuje danú etnickú skupinu. V Európe a teda aj na Slovensku sa vo väčšej, či menšej miere vyskytuje 11 haploskupín so svojimi podskupinami. V našej rodnej hrude je najčastejšia R1a, má ju cca 40% ľudí. Je to tzv. Balto-slovanská skupina. Lenže:

R1a je síce väčšinou slovanská, no môžu ju mať aj isté skupiny Germánov, Škandinávcov, indo-iránske národy. Mali ju aj Skýti, Sarmati, rôzni eurázijskí nomádi... Keď zistíte, že do skupiny R1a patril Nikola Tesla, rod Arpádovocv, sultán Osman I aj Tom Hanks, v podstate si uvedomíte, že vám táto  informácia nepovedala nič. A práve preto sú veľmi podstatné podskupiny.

Ak vaši predkovia boli Slovač stááááročia nazad, výjde vám, že ste skupina R1a, podskupina buď Z280-východní Slovania,  alebo M458-germánski Slovania (vysoké zastúpenie najmä u Čechov), poprípade aj CTS1211 – južní Slovania. U nás sú bežné najmä prvé dve spomenuté.  Takýmto spôsobom sa dá celkom presne dopátrať ku konkrétnej etnickej skupine.

Na Slovensku je okrem slovanskej, bežná aj skupina balkánsko-dinaridská (20%) a germánska (13%). Okolo 5% Slovákov má pôvod nordický, semitský, alebo patriaci do archaickej skupiny G2a. Túto nosili pravekí lovci, je v Európe najstaršia a približne v rovnakom zastúpení prítomná po celom kontinente. V malých percentách 1-3% sa u nás vyskytujú ľudia s ugrofínskymi, indickými, gréko-anatolskými a mongolskými predkami. (Spomienka na Batuchána). Posledná skupina, T, je ďalším dychom histórie a nosili ju prví poľnohospodári  kontinentu. Predkov, ktorí sa odtiaľto nepohli od dôb neolitu má 0,4% našich krajanov. Ak sa aj vaša otcovská línia tiahne do Mongolska, nemusíte vyzerať ako Mongol. Vylučovacou metódou si teda nepomôžete.

Pripravila som sa na všetky pravdepodobné možnosti. Ak bude predok Rumun, Bulhar, Srb, alebo Chorvát, výjde mi nejaká variácia zo skupiny I2. Ak protomaďar - N, ak Turek – J1.  Nemec by bol R1b, Slovan R1a. Žid bude J2 a Mongol Q. Výpočet sme mali a už len netrpezlivo čakať.  

Prišiel deň D. Zvedavá, s pocitom drámy otváram fotku vyýsledkov, čo mi mama poslala. Toto bude okamih pravdy. Moment, kedy bude záhada konečne vyriešená. Normálne sa mi na chvíľu zrýchlil tep. Čítam a...Ženice, skoro som na riť padla a kotúl vzad spravila. Nevyšlo mi z predpokladaného nič. V papieroch písalo:

„Vážený pane, oznamujeme vám, že so stopercentnou pravdepodobnosťou, bez možnosti omylu, patríte do skupiny E1b1b-EV13. Ste zatiaľ prvý s touto skupinou v našej databáze, pretože na Slovensku je ojedinelá. Táto skupina sa vyvinula v stepiach západnej Ázie. Jej nositelia na územie Európy vstúpili približne pred 5300 rokmi a usadili sa v oblasti Balkánu, kde i zostali. V súčasnosti sa vyskytuje medzi: Albáncami (do 45%),  v severných, pohraničných oblastiach Grécka (35%),  v Bulharsku (23%) a Rumunsku (14 %). Inde je skupina buď extrémne zriedkavá, alebo sa nevyskytuje vôbec...“

WOW! Trácko-illýrsky pôvod som v talóne nemala.... Ale nie je to bomba?

Predstavte si nejakého môjho predka ako svalnatého gladiátora 😀 Alebo niekde dááávno, keď ešte Rím nebol ani dedinkou, ako cvála na koni ázijskou stepou, oblečený v hŕbe farebných šiat, bez ladu a skladu, ako to len Tráko-Illýri vedeli 😀. Alebo, ako obávaného lukostrelca, z ktorého starovekým nepriateľom stíska zadnicu 😀

Vnucuje sa otázka: Zaslúžim si grátis albánske pečivko? 😀 Hoci sa moja otcovská vetva tiahne z Balkánu, je to len jedna z mnohých línií predkov, ktorí prispeli ku genetickému fondu. Nie je tu nikto z maminej strany. Ba ani zo strany tatovej mamy, či jeho babky. No i otcovia môjho otca prešli dlhú cestu. Trvalo im zhruba 5000 rokov, kým dorazili z ázijských stepí na Slovensko. Najdlhšie sa zohriali na Balkáne. Ale prečo som sa teda nenarodila tam? A kedy sa vôbec môj albánsky predok stihol pomaďarčiť a následne poslovenčiť? To sa nikdy nedozviem.

Mám však jednu teóriu. Najskôr historický kontext: Po smrti Skanderbega (1468) netrvalo dlho a Turci prevalcovali Albánsko, ktoré zostalo súčasťou ríše až do roku 1912. Dobyvatelia ich obrátili na Islam a spravili ich svojimi spojencami. Avšak Albánci sa len ťažko vzdávali starej viery a neraz sa stalo, že jednoducho prebehli na stranu Kresťanov a ako keby nič konvertovali zase naspäť. (Čo sultánovi zdvíhalo mandle a kritizoval ich, že nie sú „praví veriaci“.)

No a tu začína moja špekulácia: Od 15teho storočia, do roku 1735 bolo dosť času na to, aby dotyčný predok išiel spolu s Turkami na Transylvániu, či niekde inde...  Za pochodu si to akosi rozmyslel a prešiel z útoku do obrany. Vrátil sa do košiara ovečiek katolíckej cirkvi a usadil sa tam, kde bol. V Rumunsku je (a bola) väčšina obyvateľov pravoslávnych, Maďari však boli katolíci. Ak sa Albánec priženil, jeho deti by samozrejme poznali svoj pôvod, no ďalšími generáciam by sa na privandrovalca zabudlo a ostalo akurát priezvisko. A gény tiež.

Bez ohľadu na to, či je táto teória správna, je zvláštne vedieť, že mám korene balkánskych starousadlíkov. Illýri kedysi vládli celou Dalmáciou, aj Zadarom. Samotné meno Zadar je illýrskeho pôvodu. Možno len kúsok od miesta, kde teraz bývam, pozorovali moji predkovia po tisícročia chod dejín. Boli tu keď Achnaton uvádzal v Egypte monoteizmus, keď Alexander išiel do Indie, keď vznikal aj padal Rím. Tu dočkali novinky a o páde Konštantinopola. A tu sa  borili s Turkami, až kým nepadli pod ich nadvládu.

Prípad uzavretý. 😀

Kedysi chodievala v telke Lovkyňa tajomstiev. Pamätáte si? Vedomosťami nadupaná žena  v džungliach hľadala vzácne stratené artefakty. Milovala som ten seriál. Genealógia mi ho pripomína. Je pravým lovom na tajomstvá v tej najosobnejšej verzií, akú si človek môže priať. Je vzrušujúca, zábavná a má moc zmeniť svet. Teda, aspoň ten váš. S každým objavom získavate Pandorinu skrinku, v ktorej neviete, čo sa skrýva, pokým ju neotvoríte. A je tu aj element vzrušenia, pretože získanú informáciu nebudete môcť vrátiť späť a niekedy sa dozviete aj veci, ktoré by ste radšej nevedeli.

V starej dobrej archívnej prácičke sa vyžije každý dejepisár, no  DNA testy predkov otvorili novú dimenziu spoznávania a mňa veľmi ma pokúšala myšlienka vyskúšať ich. Po výlete do Rumunska viac, než kedykoľvek predtým. Čo si budeme hovoriť, odrádzala ma hlavne cena. 😀  Ja, večný kritik svokrovej lakomosti,som ťažko bojovala s neochotou vyvaliť za to pár stovák.😀  Keď som v decembri našla super vianočnú zľavu, neváhala som ani sekundu. Kľúč k minulosti skrytý v obyčajnej sline. Prikúpila som jeden test aj chlapovi. Nech viem, čo doma mám 😀 Tomica bol spočiatku skeptický. Vraj je to podvod a zbytočne vyhodené peniaze. Uvidia chorvátsku adresu, obom nám napíšu Balkán a na vzorku sa ani nepozrú. Šak čo by som aj chcela za padíka. Mám si ísť dať vyveštiť a výsledok bude rovnaký. Rozprávkový deduško svokrík zase chŕlil optimizmom /ako vždy/ a bedákal, či nám to treba, ešte sa náhodou na staré kolená dozvie, že Tomica nie je jeho syn. Alebo ešte horšie, výjde mu, že je Srb! 😀 Snažila som sa mu vysvetliť, že tak to nefunguje. DNA nikomu neprezradí, z ktorej dediny pochádzal jeho pradedo, ani či sa volal Slobodan a bol pravoslávny, namiesto očakávaného katolíka. Test dáva niečo iné, komplexnejší pohľad na etnicitu nositeľa.

Je to normálny jav, že susedné krajiny majú skoro totožné gény. Preto sa výsledky neurčujú po jednotlivých krajinách, ale po regiónoch a preto sa barba Ivan nedozvie, či je čiastočný Srb, alebo nie 😀. Nie je zvláštne, že najviac nenávisti, národnostných treníc a vojen vedú takmer vždy medzi sebou ľudia, ktorí sú si geneticky najbližší? Nie je to však prípad len ex-Juhoslávie. Slováci, Češi, Rakušania a Maďari sú doslova z toho istého materiálu, len v mierne iných percentách. Po celom svete si náckovia a šovinisti s*rú do vlastných radov, ani o tom nevedia.

Pred pár rokmi ma škodoradostne pobavil jeden príbeh. Istý maďarský extrémista si dal samoiniciatívne urobiť  DNA  test predkov, aby dokázal voličom, že je „čistokrvný Maďar“.  Už jeho o niečo inteligentnejší kolegovia ho upozorňovali, že to je fakt zlý nápad, no nedal si povedať. S pompou, ako keď sa Jakubec ženil, rozhlásil po médiách svoj plán a s vidinou 100%-tného ugrofínskeho pôvodu, si test spravil. Od začiatku bolo jasné, že sa strápni. Ugrofínske gény boli počas tisícročnej izolácie prevalcované materiálom od susedov a dnes sú veľmi zriedkavé. V Maďarsku ich má sotva pol percenta populácie. Ironicky, ale logicky, v okolitých hornatých krajinách bývalého Uhorska, sa udržali v početnejších množstvách. Na Slovensku ich má 3% ľudí a v transylvánskych horách, ďaleko od rýchleho života a zmien, si ho miestni Sikuli uchovali v 5tich percentách. Nič viac. Ak by chcel mať dotyčný týpek 100%tny ugrofínsky pôvod, museli by sa jeho predkovia páriť medzi sebou v nejakej izolovanej transylvánskej diere na štýl „Hory majú oči“ aspoň 8 generácií dozadu. To však tento „čistokrvník“ nedomyslel.

Po príchode výsledkov ho čakalo prekvapenie, no  „maďarský gén“ to veru nebol. 😀 Bez predchádzajúceho upozornenia zistil, že je polovičný Žid. Rasista, antisemitista a nadšený fanúšik Hitlera, otvoril spomínanú Pandorinu skrinku. Najskôr si myslel, že je to žart, alebo chyba, no keď mu babka s dedkom potvrdili, že odhalil ich tajomstvo, nezostávalo mu nič, len ukončiť svoju „žiarivú kariéru“, lebo bol všetkým na smiech. Dnes sa vraj učí po hebrejsky, navštivuje Izreal a pripravuje sa na obriezku, aby mohol konvertovať 😀.  Z extrému do extrému.

Tento príbeh vo mne vzbudil vzedavosť. Čo nájdem ja? Som pripravená vytiahnúť kostlivcov zo skrine a odhaliť to, čo nám predkovia nestihli povedať, alebo chceli zatajiť? Sú vôbec nejaké etniká, ktoré by ma zamrzelo vidieť? Budem chcieť bližšie spoznať dedičstvo svojich predkov? O tom vôbec nepochybuem. Konvertovať sa nechystám, ale  návšteva daných krajín bude na mojom popise isto. Pocítila som nával vzrušenia, ale neverila som v žiadnu exotiku. Papierovou robotou som zistila, že mám v rodine samozrejme Slovákov a potom Rusov, Maďarov, Rumunov, jednu Rakušanku. Moja mapka, jazykovo a národnostne tak pestrá, bude geneticky veľmi jednosmerná. Všetci patria do východoeurópskej skupiny.

Test žiaľ neprezradí, či v stredoveku prispel k mojim bunkám Viking, alebo mongolský nájazdník. Podiel génov sa z generácie na generáciu zmenšuje. Z mamy máme polovicu, z praprastarých rodičov len po 16tinách, atď. V takej desiatej generácií, má rodokmeň každého z nás 1022 osôb. (Fakt!) Genetický matroš od nejakého 10x pradeda, je ozaj kvapkou v mori a modernou vedou sa zatiaľ nedá vystopovať. Testy ale môžu ukázať 5-7 generácií dozadu, čo je tiež úctyhodné číslo – 62 až 254 ľudí. Možno teda aj na mňa čakajú správy, ktoré mi zmenia život. Keď som robila objednávku, od zvedavosti som bola celá naspeedovaná. O týždeň neskôr testovacie sady dorazili. Ako v amerických kriminálnych filmoch, sme si paličkou, podobnou tej na čistenie uší, vytreli vnútornú stranu líc, vložili do ampuliek s tekutinou a poslali im späť. Starý prehováral Tomicu, nech nejde na poštu. Vraj, nie žeby mal pochybnosti, ale len matka je istá a niekedy je lepšie nevedieť. 😀

Nasledovalo dlhééé čakanie. Konkrétne, osem týždňov. Ale čo vedia dlhoroční neuspešní snažilci o bábo lepšie, než čakať? Čas sme si krátili tipovačkami národností toho druhého podľa zaužívaných stereotypov a veľa sme žartovali. Keď prišiel mail, že analýza je hotová, bola som akurát na Slovensku. V okruhu rodín, sme si skajpovali a výsledky otvárali spoločne. Tomica začal prvý. Ani chvíľu neváhal. Od začiatku tvrdil, že cíti svoje pevné balkánske korene. No starý chodil okolo a v panike hlasno bedákal, čo bude robiť, keď.... Dráma sa však nekonala. Tomimu vyšlo, že je na 77% Balkánec, na 22% Gréko-Talian a 1%tny Turek 😀. Svokor krochkal blahom. Jeho mama gréckeho pôvodu a Tomicovych 22% po babke jasne potvrdili, že vetchy starček sa z otcovstva nevyvlečie 😀.

„Hahaha, jeden Turek...Čo zablúdil?“

Hovorím: 1 percento nie je jeden Turek. To je celá vetva Turkov, ktorých gény sú v tebe dosť silné na to, aby sa dali vystopovať. Keby si niekde v štúrovských časoch hľadal svojho deduška, nosil by turban 😀.

Tomica sa potešil: „Óó, jeho blahorodie, šehzáde Tomičko, má chuť na šerbet a halvet. No, šup, šup, moja prvá manželka, poď rýchlo domov obslúžiť mužića!“ 😀

Chlapi mali znamenitú náladu. Tomipaša bol 100%tny Európan. Čínska prababka sa nepotvrdila, ale nikomu to nevadilo. Veď nakoniec, že ju nenašli, neznamená, že ani nebola. Možno existovala len o generáciu ďalej.

Prišla som na radu ja. Zvedavo som otvorila link a našla tam  tabuľku a mapu. Kým tabuľka obsahovala buď nulu, alebo percentá ku každej uvedenej oblasti, na mape boli farebne zvýraznené len tie hlavné. Asi aby Američania vedeli, kde hľadať 😀. Ani ja som si nenašla žiadnu nepravdepodobnú exotiku typu africkí krováci. Moji predkovia však očividne milovali multikulturalizmus oveľa skôr, než to bolo moderné a už v tejto malej vzorke boli vyšľahaní jak vaječné bielko. 😀

Najväčšie zastúpenie som, samozrejme, mala z východoeurópskej skupiny. Írečita Slovač s výpomocou od susedov, to vytiahla na pekné čísla a s prehľadom pokorila 80%.  Dve balkánske percentá ma  neprekvapili a ugrofínske gény, presne tie, ktoré tak zúfalo hľadal „maďarský plnokrvník“, som mala zastúpené tiež dvoma percentami. Ani toto ma nešokovalo. Teda šokovalo, ale už minulý rok v Rumunsku, kde som sa celkom nešetrným spôsobom dozvedela, že moji predkovia tu „nedrakulovali“ a nevyrábali rumunskú bryndzu, ale strážili hranice a potláčali proti-uhorské vzbury.   

Teraz prišli na rad prekvapenia:

3% Škandinávia??

 „No jó, vždyť moje bába byla Švedka...“ komentoval dedo, akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec na svete. Dedo mal predkov zo Severu Ruska, to sme vedeli. Sám sa však narodil na Morave a tvrdil o sebe, že „Já jsú Moravák, ne Rusák.“ O svojej rodine moc nehovoril a keďže naše vzťahy sú viac-menej formálne, nikdy som mu nesedela na kolene a nepýtala sa otázky v duchu: „Deduško a aká bola tvoja babička?“ 😀

Teraz sme čumeli s hubami padnutými ako masky z vreskotu a pomaly sme vstrebávali túto novinku.

Nasledoval ázijský zvyšok. Na žlto svietila India. Bola dokonca aj na mapke.

„Bohvie koho môžeme mať z Indie v takom nedávnom príbuzenstve....“

„Moja babka bola počernejšia,“ radoval sa tatík. „Ale z Indie veru nebola. Len toj, od Miškolca...“

„Tá veštica?...“opýtala sa mama a v tej chvíli sme všetci mysleli na to isté 😀

 „...No...Veď stále mohla byť ozajstná Indka...“ dodala nepresvedčivo.

„ Koľko Indiek ta už zastavilo na ulici, že ti vyvešti?“ 😀 😀

A kým sa mama pýtala tata s akým „i“ sa píše dyk more, ja som vôbec nebola v prekvapená. Tušila som to viac než rok. Vlastne, toto bol jeden z dôvodov, prečo som kúpila testy.

O chudobnej vdove, ktorá nadľudským náporom sama vychovala 4 malé deti, hoci sa jej bohatá svokra vyvaľovala v luxuse, som počula neraz. Využila som teda jednu cestu z Košíc a do Zágreba sme sa vracali cez Miškolc v nádeji, že v jej rodnej dedinke zistím, čo tak strašne iritovalu prababkinu svokru, že vydedila svojho syna i všetkých jeho potomkov. Navždy.  Dedina bola malá a pekná. Plná zelene, kvetov...  Ako sme sa blížili k prvým domom, nadšene mi zakýval  akýsi Cigán tlačiaci káričku so železom.  😀 Prvých tetiek v centre sme sa opýtali, či tu nežije rodina XY.

„Ženica hľadá predkov....“ dodal  Tomi  a ženská povedala: „XY? No jasné, takí tu žijú. Plná osada ich je za dedinou.“

Ako som sa zatvárila, netuším, ale pri pohľade na mňa sa Tomica začal smiať a pani rýchlo dodala: „Ale nebojte sa,to sú pekní Cigáni, takí bledí. Ani moc nekradnú...“ 😀 😀

Môj škodoradostný manžel sa po chorvátske hranice neprestával smiať. Čudoval sa, že ohŕňam nosom. Dušu kočovníka mám vraj odkedy ma pozná. Na záhrade mi stojí karavan plný farebných veci, behám bosá celé leto a keď dlhšie necestujem, chytá ma melanchólia. Jedna cigánska prababka do toho skvostne zapadne.

Postupne som prijímala myšlienku, že môj dedo nebol len fanúšikom cigánskej kultúry, ale aj jej nositeľom. Preto vedel všetky tie fancy etno rozprávky a hrať na husle. Preto bol kováč. Zohnala som si literatúru a čítala. Existuje viac skupín Cigánov a každá má svoje tradičné remeslá, ktoré sa dedia. V Maďarsku sú Kalderáši. Muži sú kováči, ženy veštice... všetko sedelo. Taká predstava cigánskej nevesty by rozzúrila nejednu konzervu aj dnes a nie, že pred 100 rokmi... A predsa to bolo akoby nereálne.

Keď sedíte v archíve, alebo sa hrabete v internetových databázach, každé nájdené meno vás poteší a obohatí. Ale je to asi ako na hodine dejepisu, niečo čítate z kníh. Hoci z papierovej roboty zistíte, kto je  priamy predok, nie je to ani zďaleka také osobné, ako keď túto informáciu vytiahnu z vášho vlastného tela. Každá vzorka sliny prezrádza,že mám kúsok cigánskeho dedičstva. Zvláštne. Svokor sa rehúňal, že nielen telo, to prezrádza, ale aj módny vkus 😀 a predstavy o živote. Vraj, čím ma zbadal to vedel, akurát si nebol istý, lebo sa maskujem švédskou kožou 😀

Mať v DNA horských Maďarov, Cigáňov a Balkáncov, nie je to pravé orechové, ak tam chýba nejaký Žid. So svokrom som sa stavila o sto šekelov 😀, že starý má semitský pôvod. Veď je ako z učebnice o židovských stereotypoch- lakomý, nosatý a presvedčný o vlastnej vyvolenosti. 😀  Keď prišli výsledky, naozaj tam boli. V tabuľke ich ale nemal Tomica, 2% židovského dedičstva si nosím sama. Kým všetko ostatné sme vedeli priradiť k nejakej osobe, k týmto percentám sa nikto nehlásil. Vyraďovacou metódou sme prišli na to, že to musí byť zo strany ruských predkov, no dedo o tom nechcel ani počuť a kládol tuhý odpor. Čoskoro sa však dovzieme, odkiaľ vietor fúka. Mama, nadšená z testovania, prekvapená zo škandinávskych koreňov a zvedavá na ďalšie tajomstvá, sa rozhodla, že jednu sadu objedná aj pre seba a otvorí tak dvierka ďalším generáciám predkov, ktorých podiel je vo mne príliš malý na to, aby sa dal nájsť. Na rozdiel od Tomicu, mne genetický profil nevyšiel na sto percent. 1% stálo vyradené bokom a označené ako "neidentifkovateľný mix" 😀. Možno mamík zistí o tejto tajomnej skupine niečo viac 🙂

Poviem vám, keď som začala tento projekt, ani som netušila, čo všetko mi to dá a koľko radosti to prinesie mnohým ľuďom. Hneď keď sme doskypovali, starý pozval Tomicu do reštiky a dokonca sám platil 😀. Vraj teraz už môže ísť do hrobu spokojný. 😀 Nasledujúce dva dni sme obvolávali rodinu, oznamovali výsledky tým, ktorých sa týkajú tiež a vládlo medzi nami spoločné nadšenie a vzrušenie.

Túto skúsenosť odporúčam každému. (A myslím si, že by mala byť povinnou terapiou pre všetkých horlivých nacionalistov a rasistov.)

Ak nie ste práve mopslík s rodokmeňom, uzavrieť stávku, že ste „čistokrvný“ je riskantná hra 😀 No ak aj budete miešanec, garantujem, že určite vás to nerozosmutní. Ja sa cítim šťastná a bohatá. Za padíka toľko radosti 😀

A pôjdem do všetkých krajín, odkiaľ mám pôvod? No jasné. Švédsko som síce v prvom pláne nemala, ale akosi som to prehodnotila. Už sa neviem dočkať, kedy okoštujem nejaké tie vikingské lakocinky 😀

Milujem svoju prácu. Cítim sa ako Santa Klaus. Pripravujem miesto na oddych, zútulňujem dom, vytváram letnú atmosféru a podľa záujmu robím program a zabávam. Môže si človek želať niečo viac? Celé leto na mori, občas ugrilovať, uvariť kukuricu, či sprevádzať  hostí po ostrove, alebo niekoho niekde odviezť. Jednoducho,  chodia k nám ľudia, aby si užili pre mnohých najkrajšiu časť roka, načerpali veselé spomienky  a pozitívnu energiu. Uspokojujúcejšiu (aj keď niekedy nevďačnú – holt ako všade)prácu, si neviem predstaviť.  A ako bonus máme mimo sezóny kopu času na vlastné cestovania. Paráda!

Moja rodina to však vidí inak. Odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, obľúbená mantra rodičov je asi takáto: „S vysokou školou bordel po opitých Angličanoch upratuješ, hajzle umývaš, v horúčavách plachty žehlíš a vo voľnom čase tajtrlíkuješ pred dovolenkármi za nejaké bodíky na bookingu. A celú zimu hniješ v nečinnosti. Navyše, na dôchodok sa ti šetrí málo, dobrovoľné odvody by ste si mali platiť vyššie, materskú nebudeš mať..blablabla...“ Celkom iný opis danej činnosti, no nie?

Snažím sa im vysvetliť, že mne to tak vyhovuje, že táto práca ide zo mňa, pasuje mi k povahe a robí ma šťastnou. Že je tak správne bohémska, že mnohí hostia sú nám už priatelia a tešíme sa keď prídu...No sú to boje s veternými mlynmi. A tak, keď som nedávno dostala avízo, že medzinárodná firma hľadá zamestnanca, čo hovorí chorvátsky, slovensky/česky, anglicky, rusky a ešte jeden jazyk, nemohla som odmietnuť poslať žiadosť. Naši sa na mňa nahrnuli, ako neandertálska tlupa a musíš a musíš, čakajú len na teba.

Poslala som teda žiadosť a k prekvapeniu, pozvali ma na pohovor. V pondelok ráno, o deviatej, mám prísť na testy. Mama už búcha šampáňo, tato reční dojatý, sestra dáva módne tipy. „Berú ťa, je to tutovka.“

Nastavila som si budík na siedmu, mám strach, či a zobudím, lebo zvyčajne spávam ako poleno. Hovorím teda Tomici, nech nastaví budík aj on. Viete čo? Zobudila som sa o štvrtej, o piatej aj o šiestej, zakaždým vystresovaná, že nestíham. O šiestej som to zabalila a začala sa pripravovať. Na pohovor som prišla prvá a za mnou ešte 11 ľudí. Všetkých som veselo pozdravila, no nikto ani slovko naspäť, v balkánskych 30tkach sa parili v šušťavej tesilákovine  a jeden na druhého zazerali ako nepriatelia. Všimla som si pána v rifloch, sandáloch a ladvinke. Hneď  si pomyslela, že to isto bude Čech. Zo všetkých bol najsympatickejší. Budil vážny dojem (nakoľko sa to pri ladvinke dá), ale aspoň sa netváril ako vrah. Vrátnik volá psychológovi: Pondelková dvanástka už prišla.

Psychológ hovorí: teraz absolvujete 8 inteligenčných testov, test koncentrácie a tri testy osobnosti. Ak prejdete, za dva tri týždne vás pozveme na vedomostné testy a test všeobecného rozhľadu. Ak prejdete aj to, zavoláme vás na pohovor s manažérom. Na tvárach kolegov sa objavil súťaživý duch. Psychológ nás zobral do miestnosti a dal nám posadiť sa.

IQ testy...omg – doplň, čo chýba. Označ, ktoré nepasuje k ostatným, nakresli ďalší logicky postupný krok. Každý test po 15 otázok a iba tri minúty naň. Väčšinu viem, tie dve-tri, čo nestíham, to si aj tipnem. Analyzovať neni čas. A potom prišla lakotinka – 4 strany otázok na priestorovú orientáciu. Ak mi toto spriemerujú do IQ, nielenže ma vyhlásia za ľahko retardovanú, ale mi aj vezmú vodičák 😀 Ešte zopár matematických úloh (mein Gott... spomínate si, ako som minule nevedela vyrátať koľko budem platiť za 5 kifličiek, keď jedna stojí 3,20? 😀. Tak si viete predstaviť. )

S otraseným sebavedomím sa posúvame o dúm dál, ukázať koľko koncentrácie sa v nás nachádza. Máme opravovať A4 plnú písmen „d“ a „p“ nič iné len ddddppppddddpdpdpd a hľadaj „d“.. pričom na každý riadok je len 10 sekúnd. Náhlim sa jak hovado, tep sťa po cvičení na orbitreku, ale som spokojná, toto som mala dobre.

A teraz  prichádzame k ďalšej chutovečke – keď už zistili, že sme nasprostastí, idú nás testovať aj na psychické úchylky.  Dva papiere po 100 vyhlásení čakajú na zakrúžkovanie Ano/Nie. Medzi celkom nevinnými otázkami tipu: „Radšej volíte čítať knihu, alebo vyraziť si von s priateľmi?“ nachádzam klenoty ako: „Mala k vám matka dobrý vzťah?“ „Želali ste si niekedy byť mŕtvy?“ „Trpíte nespavosťou?“ „Máte pocity, že život má stále rovnakú chuť?“ „Dobre skontrolujete, či sú dvere na noc poriadne zamknuté?“ , „Máte niekedy príliš veľa energie a inokedy sa cítite pod psa dlhé obdobie?“ ale aj, že „Umývate si pred jedlom ruky?“ Keby nemám 8 semestrov patologickej psychológie (boli za dva kredity a furt lepšie ako telesná), pomyslím si „wtf“?? No takto viem, že sú to chytáky 😀  Teda, až na to umývanie rúk, to ozaj neviem, čo tým chcel básnik povedať.

V poslednej úlohe som prepadla priam epickým spôsobom. Vraj: Napíšte 20 viet, ktoré  sa začínajú na „Ja som“ a najlepšie vystihujú vašu povahu, vaše pohľady na svet a váš súčasný život.  Začnem sa rozpisovať rozšafne, sťa Cicero: Ja som človek. Som v živote šťastná. Som vydatá za dobrého muža. Som multikulturalista a slniečkár. Som veselej povahy. Som diplomat, nemám rada konfrontáciu, aroganciu a nevychovanosť. Som milovník zvierat. Som nadšený cestovateľ. Som ....

Otázka: Uveďte jednu vec, ktorú chcete na sebe zmeniť, no pre nedostatok odhodlania sa vám to nedarí: Chcem schudnúť 😀

Nedá mi a nakuknem susedovi do papiera. Pri IQ testoch som neodpisovala, chcem spraviť svoje chyby, nie kopírovať cudzie. Verím si viac, ako anonymovi, ktorého som len nedávno stretla. Veď čo by bolo trápnejšie, než prepadnúť na IQ teste, lebo tvoj sused je blbec a ty si to od neho skopiroval? 😀 No teraz ma zvedavosť premôže. Čítam: „Som ambiciózny. Som dochvíľny. Som pracovitý. Som prínosom pre spoločnosť. Som obetavý, za firmu dám dušu.“ Pfffffff, skoro som sa začala smiať. Mala som chuť mu poradiť, nech dopíše: „Som patetický a zúfalo potrebujem robotu.“

Pozriem na druhú stranu, čo píše báčik oproti: Uveďte jednu vec, ktorú chcete zmeniť...: „Nie je vec, v ktorej neuspievam. Neprestajne pracujem na sebazdokonaľovaní  a snažím sa dospieť k dokonalosti.“ ČO TI DÁVA? Pozrela som sa na svoje odpovede a spomenula som si, ako sme sa na základnej škole smiali, keď jedna spolužiačka napísala na slohu do profesionálneho životopisu: „Mám rada zajačiky a myšky.“ Teraz som sa cítila podobne. Pri týchto vymakaných, nabiflených, naspídovaných žiletkách som bola jak Petko Prostáčik, alebo Maco Mlieč. ..Vlastne nie, ako Ferdinand I. rakúsky cisár, veselej povahy, ale chudák, jednoduchého ducha. Veď vlastne, on je moja obľúbená historická postava, tak asi to má nejaký dôvod. 😀

Posledný papier sme odovzdávali osobne. Psychológ sa každého niečo opýtal.

„Ako hodnotíte svoj výkon? Máte trému? Myslíte si, že ste zlyhali?“

„Trému nemám. Celé detstvo som chodila na rôzne súťaže a tam som sa naučila aj prehrávať. Zlyhanie v konkurencií, nie je zlyhanie mojej osobnosti. Jednoducho, nájde sa niekto lepší pre vašu firmu. To mi však nič neuberá na hodnote. A cítim sa dobre, akurát ma hrozne tlačia topánky.“ Či chcel počuť akurát to, neviem.

Ale ja som sa rozhodla. Ak ma aj náhodou z toľkého kvanta vyberú na ďalšie kolo testovania (o čom pochybujem), nepôjdem. Doprajem robotu tým, čo sa o ňu tak snažia. Určite ju potrebujú viac. A ja som sa rozhodla robiť to, čo ma v živote napĺňa. Aj keby to druhí ľudia nazývali „tajtrlíkovaním za bodíky.“ Lebo čo na tom záleži? Názor druhých nás šťastnými neurobí. A tak za dva dni odchádzame na Pag, pripravovať sa na sezónu 🙂 A už sa veľmi teším na nové leto s hosťami.