"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Ospevovaná aj zatracovaná. Opradená bájami o bezbolestnom pôrode, aj znecitlivenom tele, bez schopnosti tlačiť. Aká je v skutočnosti epidurálna analgézia, slangovo nazývaná aj EPI?

Ak čakáte jednoznačnú odpoveď, bohužiaľ, tak ako aj vo všetkých iných článkoch na túto tému, vám ju nie sme schopní poskytnúť. No môžeme vám priblížiť osobné skúsenosti, ako pôrod s EPI vnímali iné mamičky, ktoré sa o ne podelili vo WIKI.

Ako epidurálna analgézia funguje?

Špeciálnou ihlou sa cez kožu do epidurálneho priestoru v chrbticovom kanáli (nie do miechy, ako sa často mamičky mylne domnievajú) zavedie tenká cievka, zvaná katéter. Cez ňu sa v prípade potreby opätovne podáva malá dávka znecitlivejúcej látky a lieku proti bolesti. V tomto priestore sa nachádzajú miešne zakončenia nervov, ktoré obsadia určité receptory bolesti a lokálne anestetikum spôsobí, že rodička menej vníma pôrodnú bolesť.

"Zavedenie je skôr nepríjemné, ako bolestivé. A tá úľava potom... Sadneš si, nohy ti visia dole zo stola, zaguľatíš chrbát a anestéziológ nájde vhodné miesto vpichu. Cítiť pri tom tlak, keď ta dáva ihlu," popisuje zavedenie epidurálnej analgézie mamička vo WIKI.

Kto si musí nechať "zájsť" chuť?

Speváčka Tina sa vyznala zo svojich pocitov, ktoré prežívala po tom, čo jej syn prišiel na svet skôr, než všetci očakávali. "Nemám právo nikomu hovoriť, čo má robiť, len opíšem svoju skúsenosť," prihovára sa svojim fanúšikom. Jej inšpirujúce slová sú dôkazom, že je to silná žena, ktorá vie, že slzy a sebaľútosť v ťažkých chvíľach veľmi nepomôžu. Namiesto toho je lepšie "prijať to s láskou a ďakovať za nové možnosti," ako píše vo svojom statuse. Ten venovala všetkým mamičkám, ktoré by sa raz možno ocitli v podobnej situácii. 

Prvorodený Leo pripravil svojej mame Tine poriadny šok. Narodil sa predčasne. Po štyroch rokoch si dnes už mamička dvoch detí na svojom instagramovom profile zaspomínala na to, čo by nemala zažívať žiadna žena. 

"Toto je niekoľkotýždňové predčasniatko. Akútna sekcia, inkubátor, prístroje, transport do inej nemocnice, pľúcna ventilácia, kŕmenie cez hadičku do žalúdka.

Nemám právo nikomu hovoriť, čo má robiť, len opíšem svoju skúsenosť. Žiadna panika, stresy, kolapsy, psychózy, ľútosť, opúšťačky, plač, strachy, sebaľútosť podľa mňa nikdy nikomu nepomohli... prijať to s láskou a ďakovať za nové možnosti," píše v statuse, venovanom mamám, ktoré možno raz budú v podobnej situácii, ako ona.

"Ideálna situácia na sebapoznávanie. Namiesto plaču som s ním na diaľku hovorila. Samozrejme, úplné sprostosti (napríklad, že “brácho, to si sa namotal, lebo ja nemám pre teba ani postieľku a neviem, či Šebová už bola doriešiť kočiar, plus celý svoj životopis, ak by mu náhodou na reinkarnačnom nedodali všetky podklady ku kauze matka). 

Dnes je z týpka najväčší čávo. Vyspelý, múdry, kreatívny, láskavý, vnímavý, šikovný a empatický. Nič sa nedeje len tak. Predčasniatka, rulezz... (Kým dorástol do prvých najmenších vecí, mal asi tak 3 mesiace 🙂)“ 

Po rozpačitých začiatkoch zoznamovania sa s potrebami dieťatka ste si už na seba zvykli. Od narodenia ubehlo pár týždňov a zrazu vám toho anjelika niekto vzal. V postieľke leží uplakané stvorenie a nad ňou sa skláňa utrápená mama. Pravdepodobne sa začala nová kapitola života s názvom Kolika.

Kolikami trpí 20 - 25  % detí. Prejavujú sa ako nevysvetliteľná nespokojnosť bábätka, ktorá trvá aspoň tri týždne. Dieťa intenzívne plače, spravidla viac ako tri hodiny, častejšie ako trikrát v týždni. Objavuje sa prevažne v prvých troch mesiacoch života dieťaťa, preto sa často označuje ako trojmesačná kolika. Príčiny môžu byť rôzne.

Toto obdobie je náročné pre matku aj dieťa. My vám ponúkame pár tipov, ako ho čo najlepšie prežiť a uľaviť dieťatku.

1. Pozor na stravu!

V prvom rade skúste porozmýšľať, čo tvorí váš jedálniček. Prvé týždne by sa mali mamičky vyhýbať tým potravinám, ktoré môžu spôsobiť nafukovanie. Napríklad kaleráb, kapusta, karfiol, cibuľa, strukoviny. Za pokus stojí obmedziť kravské mlieko, ktoré niektorým detičkám môže škodiť. Zapisujte si svoj jedálniček. V prípade zlej reakcie jednoduchšie zistíte, čo bábätku neprospieva. Je nutné si uvedomiť, že dojčiaca žena potrebuje pestrú a rozmanitú stravu. Jesť suchý chleba niekoľko mesiacov, len aby dieťa nebolelo bruško nie je šťastné riešenie a pomoc treba hľadať inde.

2. Masáž bruška

Ak patríte medzi mamičky, ktoré majú možnosť, chuť a priestor pracovať v zamestnaní, tak tento článok je pre vás. Dozviete sa, čo všetko môžete, aby ste o svoje materské alebo rodičovský príspevok neprišli. 

Možno to niekoho prekvapí, ale aj popri materskej či rodičovskej  je možné byť zamestnaný, či už u svojho pôvodného zamestnávateľa alebo u nového zamestnávateľa. 

A teraz už k veci🙂

Práca pre pôvodného zamestnávateľa

Popri materskej dovolenke je možné uzatvoriť pracovný pomer so svojím pôvodným zamestnávateľom. Dôležité však je, aby bol uzatvorený nový pracovný pomer. Z toho pôvodného, z ktorého bolo platené nemocenské poistenie, je momentálne vyplácané materské. A teda, aby ste neprišli o materské, nesmiete z tejto zmluvy platiť nemocenské poistenie.

Pôvodná zmluva ostáva, z nej ste na materskej. Uzatvorí sa nová zmluva na nový pracovnú pozíciu. A môžete pracovať.

Kým sa mi nenarodil Matúš, mala som skvelý život. Permanentky do filmového klubu i do divadla, čašníci v kaviarňach a reštauráciách, ktorí vás už poznajú, milovaná práca, v ktorej môžete klopkať podpätkami a služobné cesty na zaujímavých miestach... Svojho muža mám po boku už polovicu života, takže pohoda aj na tomto fronte. Nosí občas oblek, čo je veľká výhoda - môžete z neho po návrate z kultúry ten oblek tak vášnivo filmovo strhávať... Skrátka pohodlný život dvoch intelektuálov z povolania. Bábo bol v našich plánoch ďalší logický krok, nad vínom sme si predstavovali, ako mu budeme na večer čítať Pána prsteňov a púšťať Pink Floyd. V práci som sa rozlúčila so slovami: "Za pol roka má máte naspäť!" a zamávala som zoznamom jasličiek v našom meste. 

V psychoterapii sa používa jedna zaujímavá metóda - nakreslite čiaru vášho života. Vzostupy a pády, dôležité míľniky a kľúčové udalosti. Ak by som si ju teraz nakreslila, deň Matúšovho narodenia by bola veľká zvislá čiara cez celý papier. Život pred Matúšom bol ako čiernobiely obrázok. Jasný, predvídateľný, elegantný. Život po Matúšovi je divoký film plný farieb, zvukov, vôní a špeciálnych efektov, ktorý nestíham sledovať, lebo mi kradne a ožužláva 3D okuliare. Ešte stále ma prekvapuje, ako som sa zmenila. Začalo to už v pôrodnici. Tašku plnú Cosmopolitanov, ktorú mi priniesla sestra ("začínaš dovolenkovať, nech sa nenudíš") som zasunula pod posteľ a začala opatrne listovať Mama a ja, čo sme dostávali v takom zadarmo balíčku... Reklama na Sunar, prizriem sa tomu prckovi lepšie... Zrazu cítim hrču v hrdle a už sa tomu nedá brániť. Dojato obzerám tu reklamné bábo, tu moje spiace v plastovej postieľke, a revem. Odvtedy revem stále, bez upozornenia a často aj bez dôvodu - pri reklamách, pri tom, ako sa muž hrá s Matúšom, pri Zem spieva, pri pomyslení na to, ako ho veľmi ľúbim (Matúša, muž ma popravde občas trochu štve)... Minule som revala, keď si kýchol s plnou pusou príkrmu (tiež od dojatia, no už trochu aj od únavy). 

Pocas tehotenstva sme veľmi zodpovedne a systematicky pristupovali k nákupu výbavičky. Medzi siahodlhými zoznamami na nete blikol komentár jednej mamičky - stačí prso a šatka... Pche, hipisáčka, pomyslela som si a vypisovala si na papier ďalej parametre vaničiek a výhody troch koliesok oproti štyrom. Kočík je v pivnici, už pol roka sa čuduje, prečo sa ocitol medzi bicyklami našich susedov. Niekedy si spomeniem na ten krásny letný deň, keď sme ho kupovali, a príde mi ho ľúto, zaslúžil by si krajší osud... Máme v albume fotky z návštevy u svokrovcov. Svokra hrdo a s úsmevom drží rúčku kočiara a ja stojím obďaleč. Na fotke to nevidno, no ten pocit si pamätám. Na čo tu som? Prečo je malý tam a ja tu? Cítim, že to takto nechcem... akoby mi chýbala nejaká dôležitá časť tela. Na toto sa nedalo pripraviť. 

Obdobie čerstvého rodičovstva je o hľadaní foriem, aké dáme novému životu. Ten malý cudzinec plače, ja som ubolená, nevyspatá a v pyžame, pozerám na svoje lodičky a kabelky a plačem tiež, lebo neverím, že život ešte niekedy bude ako predtým. Povedzte mi niekto, že bude. Najväčší hriech je vziať čerstvej matke sebaistotu - ako ho to držíš, daj mu aj ponožky, máš slabé mlieko... Počúvame rady, prehrabujeme sa v množstve vecí, ktoré sme pred narodením dieťaťa kúpili, čítame knihy a diskusie a túžime po nejakom signále, ako to vlastne robiť. A potom možno príde okamih, kedy cez tie mračná hlučných inštrukcií a rád prebleskne pocit, že takto to rob, ver mi, ja som inštinkt a viem, že to dokážeš, len ma v tomto zmätku nepočúvaš. Vytiahnem odniekiaľ lacnú šatku, ani nepamätám, kedy som ju kupovala, asi som ju k niečomu prihodila, veď nech ušetrím na poštovnom. Uviažem dieťa, hlávku si oprie o moju hruď a ako lusknutím prstov zrazu viem, že áno, takto to bude a budem ho nosiť a kojiť kým sám nepovie, že už dosť. 

Zrazu viete a strašne by ste to chceli vypovedať. Skúsenosť rodičovstva sa nedá sprostredkovať. Všimnite si to niekedy v rozhovoroch s inými rodicmi. Obligátne sa posťažujeme na spánok, bruško, únavu a potom na krátky okamih pozrieme na svoje deti a usmejeme sa, lebo vieme. Ostáva to medzi riadkami a rozumieme si. Sme na jednej lodi a vieme, ze to podstatné sa nedá vypovedať. Tá nesmierna šírka, hĺbka a intenzita lásky, o akej sme ani netušili, že existuje, ma ešte stále občas ohromí. Tie šikovné rúčky, keď uchmatne niečo zakázané, tá otázka v očiach, keď ho bolia zúbky, to uvoľnenie v tváričke, keď spí, ten hlasný smiech, keď ho bozkávam pod pazuchou...

Vzťah s mužom bol pre mňa vždy najstabilnejšou veličinou vo vesmíre. Odkedy máme Matúša, často sa hádame. On smutne pozerá na plagáty s divadelnými premiérami a uniká na viacdňové cesty. Veľa hovorí o tom, ako ho jeho mama vychovávala a ako sa to líši od našej výchovy a to ho hnevá. Začal písať Matúšovi denníček. Obaja vieme, že ho píše hlavne kvôli sebe. Povedal, že chce naspäť svoju manželku a už nezvládneme ďalšie dieťa. Utešujem sa, že to chce čas, že je to ťažké, no vyjdeme z toho silnejší. Premýšľam nad tou nesmiernou silou, akú musia mať rodičia, aby sa vysporiadali s úzkosťou, že im bola zverená najdôležitejšia úloha na svete. 

Už počas tehotenstva som rozmýšľala o tom, čo všetko si zaobstarám - či už pre seba alebo pre svoje bábätko, aby sa nám “zjednodušil” alebo len spríjemnil náš spoločný život. Jednoducho, čím by som potrebovala doplniť domácnosť.  Tých vecí je mnoho. Veď už len bábätko treba obliecť, okúpať, nakŕmiť a to sa častokrát bez nových vecí, ktoré doteraz v domácnosti neboli, nezaobíde.

Tiež som stále premýšľala, ako bude vyzerať detská izbička a do čoho sa oplatí investovať, alebo čoho je lepšie sa vzdať, lebo to nie je až taká dôležitá vec. Ale ešte pred narodením dcérky som prišla na to, že s utrácaním peňazí to nebude až také ťažké… 

Mne sa podarilo počas tehotenstva pribrať skoro 17 kíl a skoro všetko to išlo do bruška, ktoré bolo už v 4. mesiaci celkom pekne vidieť. Taktiež som bola zvyknutá nosiť obtiahnuté veci, či blúzky alebo kabáty a nosiť vyššie opätky. Takže prvé investície išli do oblečenia ako nohavice, tričká, svetre, podprsenky, pyžamo, ale aj pohodlné topánky na zimu, aby som sa čo najskôr a najpohodlnejšie mohla obuť bez pomoci druhých.

V tomto článku ale nechcem písať o všetkých veciach, ktoré mamička môže využiť, resp. ktoré potrebuje, (vanička na kúpanie, postieľka…) ale chcem sa sústrediť skôr na veci, pri ktorých kúpe som zvažovala, či danú vec budem využívať, alebo či pôjde len o môj rozmar. A keďže má dcérka 8 mesiacov, zatiaľ neviem, aké veci sa zídu pre väčšie bábätko. 🙂 

Prvou vecou, ktorej kúpu vôbec neľutujem, je tehotenský vankúš s dutým vláknom. Najprv som si hovorila, že je to zbytočnosť alebo že si kúpim nejaký lacnejší vankúš, lebo vyhodiť len 30 euro za vankúš sa mi zdalo veľa. Nakoniec som to dostala ako darček od rodičov, ale rozhodne neboli ich peniaze vyhodené do vzduchu. V tehotenstve som mala už asi od 4. mesiaca problémy s chrbticou a dosť ťažko sa mi spalo až do pôrodu. Vďaka tomuto vankúšu  sa to dalo prežívať príjemnejšie. Dokonca aj manžel lepšie spával, lebo som si konečne počas spánku prestala na neho vykladať nohy.

Po pôrode sa vankúš stal mojím veľkým pomocníkom počas dojčenia a používam ho tak dodnes (dcérka má 8 mesiacov). Musím podotknúť, že som mala možnosť vyskúšať aj vankúš vyplnený guľôčkami, ale to bola jedna veľká katastrofa. Poťah na vankúš bol elastický a keď som naň položila bábätko, guľôčky sa jednoducho rozostúpili a dieťatko bolo položené vlastne len na poťahu - bez výplne, a teda vôbec nebolo vyvýšené, aby bolo bližšie k prsníku.

Veľmi často sa tu vyskytuje otázka: manžel bude žiadať o ročné zúčtovanie, môže si na mňa uplatniť nezdaniteľnú čiastku?

Rovnako je to aj pre tie z vás, ktoré o tejto možnosti nevedia, aby ste o svoje peniažky neprišli.

Takže ako to vlastne je?

Nezdaniteľná časť základu dane na manželku je pre rok 2016 suma 3803,33 €. Túto sumu si môže manžel odpočítať od svojho základu dane, a tým pádom zaplatí nižšiu daň. Uplatňuje sa len z tzv. aktívnych príjmov, teda napr. zamestnanie alebo živnosť.

Kedy si môže manžel uplatniť nezdaniteľnú časť na manželku?

Manželka musí žiť s manželom v spoločnej domácnosti a zároveň musí splniť niektorú z podmienok:

Od svojich osemnástich som vždy niekde pracovala. Prvú prácu som mala už cez prázdniny na strednej škole. Pracovala som aj popri výške a rovnako aj popri zamestnaní 🙂 No a keď sa mi pred rokom a pol narodil synček, pracovala som aj popri materskej „dovolenke“. A teraz, keď som na rodičovskej „dovolenke“, pracujem naďalej.

Mám veľké šťastie, že moja práca je aj moja záľuba. Venujem sa totiž účtovníctvu. Venujem sa mu už vyše 10 rokov. Áno, možno pre niekoho nuda, ale mňa to fakt baví. Narodením môjho synčeka začala vo mne rásť túžba byť pánom svojho času aj po skončení tej takzvanej dovolenky. Chcem sa venovať svojmu milovanému účtovníctvu a popritom by som sa chcela zrozumiteľne vysvetlovať veci z tejto oblasti. Tak držte palce 🙂

Časom som sa dostala aj do kontaktu s niektorými mamičkami, ktoré chcú začať zarábať. Majú skvelé nápady, ale nevedia sa vymotať z tých našich zákonov. Nevedia, čo môžu a čo nie. Nevedia, čo kam zahlásiť, prihlásiť, na aký úrad ísť... Budem sa tomu postupne venovať a pevne verím, že sa mi to podarí zrozumiteľnou cestou. Ak však čakáš, že ti poviem, čo máš robiť, tak ťa sklamem. S nápadom musíš prísť sama, ale tých máš určite kopec, posnažím sa však byť nápomocná po tej „technickej“ stránke.

Dôvod, prečo som sa rozhodla stále pracovať, je jasný. Bola to moja potreba realizovať sa, ostať informovaná a mala stále pocit nezávislosti a samostatnosti. A momentálne mám veľkú potrebu pomáhať ;). Dôvodov existuje určite množstvo. Aký je ten tvoj?

Tak poďme na to, žiaľ nedá sa tomu vyhnúť, čaká nás trochu teórie.

Pred pôrodom nastupujeme na materskú dovolenku, počas ktorej poberáme materské. Zvyčajne nasleduje rodičovská dovolenka počas ktorej dostávame rodičovský príspevok. Materskú a rodičovskú dovolenku definuje Zákonník práce. Takže sa týka len tých, čo sú zamestnané. Mamičky podnikateľky si dovolenku nemajú brať od koho. Majú však nárok (po splnení podmienok) na materské aj rodičovský príspevok.

Prvé kúpanie bábätka vyvoláva rozpaky. Očakávania sú rôzne a reakcie neisté. Ja ako prvorodička som so zatajeným dychom sledovala naučené grify sestričky z novorodeneckého, ktoré pripomínali chvaty Jackieho Chana. A to dcérke len oplachovala riťku pod umývadlom. Upokojovala som sa, že to určite zvládnem a v duchu som si prestavovala všetky tie videá s relaxujúcimi bábätkami s mľaskajúcimi bezzubými pusinkami, ako keď si dôchodcovia popravujú protézy.

Prvé kúpanie u nás bolo peklo. Dom vyhriaty na „príjemných“ 27 stupňov, vo vaničke plávala ružová plastová žaba, ktorej sa cez brucho tiahol teplomer a ukazoval ukážkových 37 stupňov. Namiesto blaženého výrazu sa dcérka tvárila, akoby som z nej vyháňala zlých duchov a nie zvyšky smolky. Neskutočný plač. Opakoval sa večer čo večer, no klesal na intenzite. Postupne sme prišli na to, že aj 37 stupňová voda je málo, že podložka pod chrbátikom ju chladí a oveľa viac sa jej páči mať zanorené ušká. Postupne sme prišli na veľa iných drobností, ktoré z kúpania urobili príjemný rituál zavŕšujúci deň a nie strašiaka.

Kým si povieme pár overených rád a postupov, ako eliminovať možné komplikácie, je potrebné si uvedomiť, že žiadne overené rady a postupy všeobecne nefungujú 🙂 Každé bábätko je iné a či už sa jedná o manipuláciu, teplotu vody či vyhriatie miestnosti. Jeho potreby sú individuálne. Kúpanie k dokonalosti vyšperkujete až overeným vedeckým postupom: pokus – omyl.

Východiskovým stavom pre pokus číslo jeden môžu byť práve tie všeobecne známe overené rady a postupy starostlivosti o novorodenca:

Pár čísel na úvod

Voda by mala mať okolo 37 stuňov a teplota v miestnosti okolo 25. Kúpanie príliš nenaťahujte, stačí 5-minútová rýchlovka. Časom môžete dĺžku kúpeľa predlžovať. Všetko závisí od reakcií bábätka. Novorodencov sa neodporúča kúpať každý deň. Ich pokožka sa ešte spevňuje a každodenné kúpanie ju vysiluje, predovšetkým ak máte tvrdú vodu. Postačí im kúpeľ 1 - 2 razy týždenne.

Kedysi som s mužom zvykla žartovať, že radšej porodiť, ako ísť k zubárovi. A tak mám namiesto ošetreného (ale udržiavaného 😀) chrupu štyri krásne deti.

Už desiaty rok som mama na plný úväzok a materstvo je pre mňa školou života, kde každý môj krok sledujú štyri páry očí, ktoré ma naučili, že...

1. Ak stíhaš vypiť rannú kávu doobeda, je to znamenie, že si máš dať ešte jednu
2. Aj prsia A+ dokážu zázraky 😀
3. Štyri deti sú samostatnejšie ako 1, opačne to bohužiaľ neplatí
4. Ak tlačíš v potravinách plný košík s jedlom, nechystáš sa na koniec sveta, len ide víkend 
5. Ak zvládneš obliecť v zime (!) škôlkara,  mladšie dieťa a novorodenca,dokážeš všetko na svete!
6. Nakupovať (čokoľvek) s deťmi v istom veku je ako vypustiť výbeh goríl do voľnej prírody
7. Neexistujú zlé deti, len málo kreatívni rodičia
8. Najmilšie dieťa je spiace dieťa 😀
9. Pani učiteľky v škôlke oslovuješ krstným menom, keďže tam chodí už tvoje tretie dieťa 😀
10. S otcom tvojich detí sa vzájomne dopĺňate: Ty v noci kojíš, pretože on nemôže a on v noci spí, pretože ty nemôžeš 

V roku 2017 sa matky dočkajú konečne zmien vo výške materskej aj rodičovského príspevku.

Maximálne materské sa zvýši

Od januára 2017 sa maximálne materské  zvyšuje. Pri 31 dňovom mesiaci dostane matka 1260 eur namiesto doterajších  918,20. Ak má mesiac o deň menej, mamičky dostanú namiesto 888,60 až 1219,30 a to, ak dôvod na poskytnutie dávky vznikne po 31.12.2016.

Dôvodom nárastu tejto sumy je zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu, z 1,5-násobku na 2-násobok priemernej mzdy spred dvoch rokov.

Poistencom, ktorým dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky vznikol do 31. decembra 2016 a dávka bola určená z maximálneho denného vymeriavacieho základu platného v tomto roku (z maxima 1287 eur) a nárok na túto dávku im bude trvať aj po 31. decembri 2016, sa nemocenská dávka automaticky prepočíta podľa zákona účinného od 1. januára 2017.

Materské vo výške čistej mzdy už v máji

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.

Blíži sa polnoc, konečne popratané, môžem si kľudne ľahnúť do postele. Som spokojná. Zajtra nás čaká vyšetrenie, to bude zase plaču. Syndróm bieleho plášťa u nás funguje dokonale.

Zaspali sme. No super, máme 30 minút, aby sme sa s dcérkou obliekli a dostavili na vyšetrenie k lekárke. "Mami, hami!" Jasné Zuzka, už to bude. O chvíľku dcérka nakojená a ja utekám do kúpeľne. Nestihnem spláchnuť,  keď vo dverách sa malá objaví a kričí: "Kaki" a ukazuje na plienku. Paráda, v rýchlosti si umývam ruky a utekám za ňou. Malá si stihla už sama vyzliecť overal, keďže je na zips. Super, ušetrila som minútu času. Prebalená a už oblečená teraz čaká na mňa.

Obliekam sa rýchlo, čas letí ako šialený. Nestíham registrovať, keď mi malá z obývačky kričí: "Voda, moké, oliala!" Môžem prezliekať znova. Podávam malej princezné, nech sa trochu zahrá, pokým ju oblečiem. Princezná putuje naspäť ku mne: "Čevená," odpovedá mi Zuzanka. Opravujem ju: "Ružová." Malá pozrie na mňa: "Pink?" Pozeranie anglických rozprávok má svoje čaro. 

Pozerám na hodinky, prešlo 15 minút, najvyšší čas rýchlo sa obuť a ísť von. Nestíham sa začesať, tak vlasy aspoň zopnem do gumičky. To som mala ešte v pláne si ich ráno umyť. Ešte šál, čiapku a môžeme vyraziť. Som hrdá na seba, ako rýchlo sme sa dostali von a ešte máme 5 minút. Ideme dole a počítame schody. Zuzanka počíta so mnou: "Jeden, da, ti, štyji, päť."

Plaším, tlačím kočík, celá spotená, unavená, zadýchaná, ledva chytám dych. Natešená stláčam kľúčku na čakárni. Hurá, meškáme len 8 minút, nie je to až také zlé. Sadám na stoličku a Zuzanka: "Mami, juky, dole." Áno Zuzka moja, už to bude. Vyberám lásku z kočíka a dávam ju na zem. Pripravím si kartičku poistenca, rozopnem sa, pozriem sa na seba a naspäť sa zapínam. V tej rýchlosti mi ostal pyžamový vrch na sebe. Nevadí, nie je to také hrozné, vydržím byť vo vetrovke. Stále mám pocit, že niečo som zabudla. Nie, nie, všetko mám... Naozaj mám?

Mala som si ráno len vlasy umyť, nestihla som. Zuby? Fúha, ani tie som nestihla vyčistiť, zato Zuzanka si stihla vyčistiť aj za mňa. Horšie veci sa stávajú, čo už. Hovorím si: "Jani, kľud, zhlboka sa nadýchni, vydýchni, nič sa nedeje." Ešte si ponaťahujem krk, hlavu, oči sa mi dostanú na moje topánky. To už nevydržím a začnem sa smiať... Čo smiať, rehotať. Rehocem sa s celej duše. V tej rýchlosti som si obula rôzne topánky, jedna čierna zateplená topánka moja, druhá čierna botaska manželova. Keďže máme rovnakú veľkosť obuvi, nič ma netlačilo, len mi na jednu nohu bolo chladnejšie, čomu som nepripisovala veľký význam. 

Obyčajné piatkové ráno. Obriadim deti, seba, ale keďže sa chystám do mesta „ŽIŤ“ - rozumej idem na krv a do banky niečo vybaviť, tak sa chystám aj namaľovať. Pri troch hurikánoch menší problém ale s rozumnou organizáciou sa to dá.

Na Eli sa vyškieram, robím opičky len aby drobec nezačal plakať.
Teuško ma dovolené robiť inventúru v spodnom šuflíku so svojím oblečením. Takže vyhádže všetko to, čo sa mu nepáči, poroznáša po celom dome a to pekné si podľa uváženia poskladá späť do šuflíka. Zábava na takú polhodinku.
No a najstaršej som dala do ruky kefu, nech ma češe. Výborne, namaľovala som si tvár na svoj zúbožený ksicht a čakáme na mamu.

Keď prišla, beriem Ušku za rúčku a ideme do škôlky. Už cítim vietor vo vlasoch a závan „slobody“, tak spolu oduševnene obdivujeme každý kamienok, zdravíme všetkých psov a učíme sa nové farby, čím pozabudnem na čas... Klasická nestíhačka. V škôlke šupnem na topánky návleky, aby som im to tam nezablatila, prezlečiem piškotku, strčím ju do triedy a letím na autobus.

Po ceste na mňa pískajú roboši a ukazujú palec hore. „Nooooo Renáta, ešte nie si na zahodenie!“ Škerím sa ako na udeľovaní Oscarov a pyšná na seba nastúpim do plného autobusu. Ľudia sa na mňa dívajú, usmievajú a kyvkajú hlavou. Vypínam hruď v opare blaženosti, aká som hviezda, a rozdávam úsmevy na všetky strany.

Konečne moja zastávka, vystupujem a na to milý pán šofér: "Ale panička, to ste nemuseli. Blato sa tu ešte nanosí a ja to večer pozmývam. A kde ste kúpili tie sponečky? Aj dcéra také chce.“

Tak milé dámy, ja som celú tú cestu v autobuse mala na topánkach návleky zo škôlky (červené!) a vo vlasoch sponky (5 kusov) My little pony aj s farebnými stužkami, čo majú tie kone namiesto chvosta. Ešteže tam nebol nikto známy. Dúfam.

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Boli časy, keď som si myslela, že sa to nikdy neskončí. Že nikdy neustanú pôrodné bolesti, kolikové záchvaty plaču niekoľkotýždňového bábätka, nočné vstávanie a kruhy pod očami, keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a v duchu si priala, nech už má, preboha, aspoň tri mesiace, nech už vie sedieť, nech konečne začne chodiť, utekať, spievať, obliekať sa... Boli časy, keď som si iný režim dňa ako plne sa venovať tomu malému tvorčekovi, nevedela predstaviť. Žila som pocikanými plienkami, dojčením, prvými kašičkami, vratkými krôčikmi a skomolenými slovíčkami.

Tak nejako plynul deň za dňom, prišlo druhé tehotenstvo, druhý človiečik, druhé voňavučké bábätko, a to už mi bolo sveta žiť! Lebo ženu-dvojmatku len tak ľahko niečo nerozhodí. Už vie, že porodiť druhé dieťa je brnkačka, že koliky trvajú len pár týždňov, dojčenie je tá najpohodlnejšia forma výživy, že plač bábätka nie je koniec sveta, a najmä - že to všetko neskutočne rýchlo uletí. Nebolo to náhodou len včera, čo som si z pôrodnice domov doniesla spinkajúci uzlíček, ktorý dnes už hrdo s batôžkom na chrbte cupitá do škôlky? Uštipnite ma niekto, že sa mi to naozaj iba nesníva!

No nesníva, je to fakt realita. Materská skončila. Skončili naše malé každodenné rituály, prechádzky, mamičkovské zrazy na pieskovisku, poobedné spánky. Viem, už som trochu patetická. Nostalgická. Umrnčaná. Ale 6 rokov som tým žila! Naplno! Každučký deň. Tak ma nechajte mrnčať. Aspoň na chvíľu.

A vôbec sa mi nechce debordelizovať skrine, každý deň leštiť podlahu, ani umyť tie špinavé okná, čo som si sľubovala, že urobím, hneď ako budem mať čo len trochu času nazvyš.

Prácu zatiaľ nemám. Bez mučenia priznávam, že ako najlogickejšie riešenie tejto situácie, ktoré sa opiera najmä o moje predchádzajúce 6-ročné skúsenosti, mi z toho všetkého vychádza „to tretie“. Aspoň by som dala príležitosť na klebetenie všetkým škodoradostným "dobroprajníkom", ktorí by ma donekonečna ľutovali a zalamovali rukami, ako som si už definitívne skazila život. A ja by som iba plávala v známych vodách – prvé trojmesačné grcačky prežijem, pôrod pri treťom - to už ani nebudem vedieť, že rodím, a zase si budem môcť tri roky túliť bezbranného mrňúsa. Ten rýchlosťou svetla zase vyrastie a ja budem tam, kde som bola. Alebo ani tam. Lebo napíšte si do životopisu, že máte za sebou 9 rokov MD. To si Vás ani neuložia do databázy. Rolu trojmatky som teda nateraz odsunula na dobu neurčitú. 

Počas materskej som sa naučila háčkovať. Podarilo sa mi pre deti spraviť milunké čiapočky na každé ročné obdobie a vrchol môjho umenia boli dvaja čapatí mimoni a hrkálka pre bábätko, ktorej kvickala hlava a spodná rúčka vyzerala ako penis. Dennodenne obdivujem všetky tvorilky na rôznych handmade portáloch, kde predávajú svoje dielka, a veľmi im fandím. Momentálne mám silné nutkanie zadovážiť si šijací stroj, ale snažím sa byť objektívna k mojim schopnostiam, a túto oblasť asi radšej prenechám profesionálkam.

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Až teraz viem, že som pred narodením Hanky nemala ani páru o tom, čo materstvo obnáša. Čítala som o všetkom milión článkov, počuvala som zážitky (veselé aj menej príjemné) mojich kamarátok-rodičov, s úsmevom na perách som vravievala, ako o pár dni nebudem mať čas na nič okrem bábätka, ako sa nevyspím. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby farba postieľky sedela s našim nábytkom v spálni, aby veci od sestry po jej deťoch nemali na sebe ani jeden fliačik a dookola som opakovala, že nepotrebujem žiadne veľké hračky, hracie deky a kresielka, lebo v našom minimalistickom byte nemám na taketo veci miesto.

Takže čo ma (zatiaľ) naučilo materstvo?

Nemám cez deň ani minútu čisto pre seba a svoj kľud, ak sa do času pre seba neberie varenie obeda, umývanie zubov alebo pozeranie jedným okom TV/PC a druhým montitor kamery v spálni 2x 45 min denne. Nedostatok spánku je najväčší nepriateľ psychiky a nálady. Nazbieralo sa toho tak veľa, že som pokladala toho, kto povedal, že na únavu sa neumiera, za blázna. Je mi jedno, že máme bielu postieľku v spálni farby čerešňového dreva, hlavne nech sa mojej Hanke v nej dobre spinká (najlepšie celú noc 🙂 ). Sestre som vďačná za každy jeden kus "čistého" oblečenia, ktoré denne prezliekam niekoľkokrát, no a v obývačke ľudovo povedané "nemám kam pľuvnut", ale všetky tie hračky a dečky mi pomáhaju "prežiť" s Hankou každý jeden, hlavne upršaný deň 🙂

A ešte pár mojich objavov počas materstva:

• je možne mať na sebe jedny tepláky v noci, cez deň aj na prechádzke
• moje spevácke umenie sa dostalo na verejnosť - párkrát som prespievala prechádzku po celom sídlisku, len aby sme sa vrátili domov bez straty hlasu od plaču (Hankinho)
• ticha v byte som sa bála ako čert svätenej vody, no teraz ked malá cez deň spí, je to hudba pre moje uši
• existuje viac druhov lások - láska k manželovi: šialená, vášnivá, romantická, život zachraňujúca, láska k Hanke: pokojná, čistá, nevinná, život obetujúca
• potrebujem raz do týždňa psycho-hygienu vo forme večera s priateľmi von, ale cestou z mesta si pozerám v mobile fotky Hanky a neviem sa jej už dočkať
• sú dni, keď si viem predstaviť okolo seba behať ešte Dorotku alebo Alžbetku a sú dni, keď mam 100 chuti nájsť pre Hanku nejaké jasle a to hneď od poobedia
• môj "dospelácky" život trvá denne cca 2.5 hodiny - medzi hodinou, keď uložím Hanku spať a hodinou, keď padám do postele ja
• úsmev mojej Hanky ráno v postieľke má silu vymazať mi pamäť, takže si na to, že som v noci 100x dokladala cumlík do pusy neviem zrazu spomenúť 🙂

Mam úžasnú dcéru, ktorá je náročná aj jednoduchá, tvrdohlavá a vytrvalá po mamine, usmievava po tatinovi... A celá naša a navždy 🙂